Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 8Co/396/2014 z 6. 4. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 6. apríla 2016, sp. zn. 8Co/396/2014, ECLI:SK:KSNR:2016:1308204597.4 Krajský súd Nitra | 8Co/396/2014 | ECLI:SK:KSNR:2016:1308204597.4 | 2016-04-06 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ochrana osobnosti Citované ustanovenia: § 10 ods. 1 OSP, § 212 ods. 1 OSP, § 214 ods. 2 OSP, § 156 ods. 1 OSP, § 156 ods. 3 OSP, § 212 ods. 3 OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 157 ods. 2 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 11 OZ, § 12 ods. 1 OZ, § 13 OZ, § 13 ods. 1 OZ, § 13 ods. 2 OZ, § 132 OSP, § 23 ods. 2 zákona č. 46/1993 Z. z., § 142 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7f900ee9-1dbc-45cf-a371-021f4f13bce2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:1308204597.4 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/396/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1308204597
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Pogranová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:1308204597.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a členov senátu
JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: X.. E. V.,
bytom Q. XX, I., proti odporcovi: Slovenská informačná služba, P.O.BOX č.69, Bratislava 1, o ochranu
osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu v Nitre
č. k. 8C/55/2008-260 zo dňa 28.08.2013, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom konanie v časti uplatneného nároku navrhovateľa, ktorým sa
navrhovateľ domáhal určenia, že bol odvolaný z funkcie riaditeľa odboru rozkazom riaditeľa SIS č. 161
zo dňa 29.05.2006 bez dôležitého záujmu služby a protizákonne, uvedený rozkaz bol zmanipulovaný
a prepracovaný nezákonným spôsobom, zastavil. Vo zvyšku súd návrh navrhovateľa zamietol. Svoje
rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 83, § 103, § 120 ods.1, § 124, § 246 ods.1, § 247
ods.1, § 250t ods.1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP), § 10 ods.1,
2, § 11 ods.1, ods.2, § 23 ods.1 zákona č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe, § 40 ods.1
zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností, § 2 ods.1,2, § 4 zákona č. 166/2003 Z.
z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov, § 50, § 54,
§ 266 ods.1, § 248 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej
informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície, § 11,
§ 13 ods.1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), ako aj zisteným skutkovým
stavom veci, na základe ktorého dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nebol dôvodné podaný.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa v petite svojho návrhu zo dňa 29.03.2008
domáhal s poukazom na ustanovenie § 11 a nasl. OZ určenia, že 1. bol odvolaný z funkcie riaditeľa
odboru rozkazom riaditeľa SIS č. 161 zo dňa 29.5.2006 bez dôležitého záujmu služby a teda
protizákonne, 2. obvinenia uvedené v odôvodnení návrhu č.p. 63/990-152-6/2006 zo dňa 31.5.2006 a
v rozkaze č. 897 zo dňa 17.7.2006 sú nepravdivé, neoprávnené, nedopustil sa žiadneho protiprávneho
konania, ktoré sa mu kladie za vinu, 3. bol odpočúvaný bezdôvodne a v rozpore so zákonom,
4. bol sledovaný bezdôvodne a v rozpore so zákonom, 5. výčitka pod č.p.63/917-V-2-31/2006 zo
dňa 12.10.2006 bola udelená neopodstatnene a protiprávne, 6.o opravnom prostriedku navrhovateľa
proti rozkazu č.161 zo dňa 29.5.2006 bolo rozhodované nad zákonom stanovenú zákonnú lehotu
bezdôvodne, 7. o opravnom prostriedku navrhovateľa proti rozkazu č. 1020 zo dňa
12.10.2006 bolo rozhodované nad zákonom stanovenú zákonnú lehotu bezdôvodne, 8. o opravnom
prostriedku navrhovateľa proti rozkazu č.1096 zo dňa 13.11.2006 bolo rozhodované nad 60 dňovú
lehotu bezdôvodne. Ďalej žiadal, aby súd zaviazal odporcu doručiť mu list, v ktorom sa ospravedlní za



nepravdivé a difamujúce skutkové tvrdenia uvedené v návrhu na prepustenie, v rozkaze na prepustenie
č. 897 a za neoprávnené vydanie rozkazu č.161, za obštrukčné konania v súvislosti s rozhodovaním o
opravných prostriedkoch, za neoprávnené udelenie výčitky a za neoprávnený zásah do všeobecných
osobnostných práv občana bezdôvodným sledovaním a odpočúvaním a aby súd zaviazal odporcu na
zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 33.193,92 eur. Návrh odôvodnil tým, že funkcionári odporcu,
ktorí vykonávali kroky k jeho bezdôvodnému a protiprávnemu odvolaniu z funkcie, postupovali proti nemu
diskriminačne, v snahe donútiť ho opustiť odporcu, v rozpore so zákonom č. 73/1998 Z. z., ako aj v
rozpore s internými predpismi, čo vyústilo nakoniec v jeho žiadosť o uvoľnenie. Postup odporcu považuje
za neoprávnený zásah do jeho osobnosti, súkromia a intimity, ktorý porušuje jeho práva, znižuje jeho
ľudskú dôstojnosť a česť voči spolupracovníkom a kolegom v rámci odporcu, ako aj voči osobám
navonok, ktorí ho poznali a s ktorými spolupracoval. Konanie odporcu proti jeho osobe je protizákonné,
ponižujúce, dehonestujúce a smerujúce k jeho profesionálnej likvidácii. Súd prvého stupňa ďalej uviedol,
že odporca vo svojom písomnom vyjadrení navrhol návrh ako nedôvodný zamietnuť. Tvrdenia uvedené
v návrhu považoval za účelové a nezakladajúce sa na pravde. Namietal, že navrhovateľ sa domáha
vydania rozhodnutia o skutočnostiach, ktorých posudzovanie spadá do právomoci súdov realizujúcich
konanie podľa piatej časti OSP a sú predmetom konania vedeného na Krajskom súde v Nitre.
Akékoľvek tvrdenia uvádzané navrhovateľom poukazujúce na diskriminačné konania zo strany odporcu
a jeho funkcionárov považuje za zavádzajúce, keďže navrhovateľ skôr než boli voči nemu realizované
personálne rozhodnutia, bol sám rozhodnutý ukončiť svoj služobný pomer. Návrh navrhovateľa v časti
v ktorej sa domáha rozhodnutia o tom, že určité personálne rozhodnutie alebo postup odporcu, ktorý ich
vydaniu predchádzal, je alebo nie je v súlade so zákonom, nemôže súd posudzovať v konaní o ochranu
osobnosti, ale výlučne iba v správnom konaní, ktoré správne konanie prebieha na Krajskom súde v Nitre,
preto nie je daná príslušnosť okresného súdu o uvedených skutočnostiach rozhodnúť. Odporca ďalej
uviedol, že personálny rozkaz o prepustení navrhovateľa zo služobného pomeru bol k 31.7.2006 zrušený
v rámci autoremedúry a jeho účinky nikdy nenastali. Nedošlo k neoprávnenosti sledovania navrhovateľa,
keďže odporca postupuje pri realizácii zákonných oprávnení výlučne v súlade s právnymi predpismi a
návrh na prepustenie zo služobného pomeru, ktorý sa nepodarilo doručiť navrhovateľovi do vlastných
rúk, bol zasielaný poštou a nie za neprimeraného využitia ustanovenia § 266 ods.4 zákona č. 73/1998 Z.
z. Nedošlo k nezákonnému odpočúvaniu navrhovateľa, pretože na odpočúvanie bol udelený
súhlas súdu a v období pred udelením súhlasu odpočúvanie nebolo realizované. Za účelom nápravy
navrhovateľa a obnovenia jeho služobnej disciplíny, nadriadení navrhovateľa u odporcu boli oprávnení
uložiť disciplinárne opatrenie. Podľa § 54 zákona č. 73/1998 Z. z. však zvolili miernejší postup, udelili
navrhovateľovi výčitku, takže v tomto konaní odporcu nie je možné vidieť účelový postup smerujúci proti
osobe navrhovateľa. Pokiaľ o opravných prostriedkoch navrhovateľa bolo rozhodované nad 60 dňovú
lehotu, z ustanovenia § 243 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. vyplýva povinnosť rozhodnúť o odvolaní
bezodkladne spravidla do 60 dní odo dňa podania odvolania a ak nemôže odvolací orgán rozhodnúť
o odvolaní je povinný príslušníka písomne vyrozumieť. Toto ustanovenie odporca riadne dodržal a je
absurdné, aby vyrozumenie účastníka konania o nemožnosti rozhodnúť v zákonnej lehote realizované
na základe zákona o štátnej službe bolo považované za obštrukčné a ponižujúce. Konanie odporcu
bolo realizáciou zákonom aprobovaných právomocí a ustanovení príslušných právnych predpisov,
pričom skutočnosti, ktoré odôvodňovali odvolanie navrhovateľa zo zastávanej funkcie boli získané
spravodajskou činnosťou príslušnej zložky odporcu. Konaním odporcu nebolo zasiahnuté do občianskej
cti, ľudskej dôstojnosti, súkromia navrhovateľa a nebola v značnej miere znížená dôstojnosť a vážnosť
navrhovateľa v spoločnosti. Proti personálnemu rozkazu o uvoľnení sa navrhovateľa mohol brániť
zákonnými prostriedkami. Navrhovateľ sa obrátil vo veci nedodržania lehoty na vydanie rozhodnutia
na Najvyšší súd Slovenskej republiky podaním žaloby podľa § 250t OSP a Najvyšší súd Slovenskej
republiky o týchto podaniach aj rozhodol. Odporca podal podnet na Národný bezpečnostný úrad
vo veci porušenia zákona o ochrane utajovaných skutočností, z dôvodu že navrhovateľ vo svojich
podaniach a návrhoch uvádzal utajované skutočnosti a vzniklo podozrenie z manipulácie s utajovanými
skutočnosťami, preto odporca bol povinný toto signalizovať a jeho konanie nemožno kvalifikovať
ako diskrimináciu navrhovateľa. K otázke odpočúvania a sledovania sa nevyjadruje, keďže sa jedná
o utajované skutočnosti. Odpočúvanie sa vykonáva na základe súhlasu sudcu, ktorý udelený bol
a sledovanie schvaľuje riaditeľ odporcu. Ak by bolo nariadené sledovanie, takéto rozhodnutie by
sa nachádzalo v administratívnom spise. Je vylúčené, aby bol navrhovateľ sledovaný bez vydania
rozhodnutia riaditeľa odporcu o sledovaní a odpočúvaný bez súhlasu sudcu o odpočúvaní.
Naviac každý príslušník odporcu je povinný zachovávať mlčanlivosť a preto nie je reálne ani spôsobenie
nejakej ujmy navrhovateľa v spoločnosti, čo je vylúčené už samotným charakterom príslušníka odporcu.
Personálne rozhodnutia sú utajovanými skutočnosťami, takže príslušníci odporcu sa nemohli dozvedieť



z akých dôvodov bol navrhovateľ odvolaný z funkcie, o tom bol informovaný len ten, kto rozhodnutie
vyhlasuje a ten koho sa týka, takže o tom vedel iba riaditeľ sekcie, navrhovateľ a osoba, ktorá ho
vyhotovovala. Rozhodnutie o prepustení navrhovateľa bolo v ten istý deň zrušené, takže jeho
účinky ani nenastali a personálny rozkaz č. 161 neobsahuje dôvody. Konanie odporcu uvedené v návrhu
na začatie konania považuje za konanie oprávnené, pretože všetky úkony a rozhodnutia odporcu boli
uskutočnené v súlade s ústavou, zákonmi a internými predpismi.
Súd prvého stupňa mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že navrhovateľ bol v
služobnom pomere odporcu od 01.02.1994. Personálnym rozkazom riaditeľa odporcu č. 161 zo dňa
29.05.2006, doručeným navrhovateľovi dňa 31.07.2006 bol navrhovateľ odvolaný z funkcie riaditeľa
1.odboru sekcie D odporcu a ustanovený od 01.06.2006 do funkcie starší referent špecialista 1.oddelenia
1.odboru sekcie D odporcu v Bratislave. Personálnym rozkazom riaditeľa sekcie D odporcu č.
897 zo dňa 17.07.2006, doručeným navrhovateľovi dňa 31.07.2006, bol navrhovateľ prepustený zo
služobného pomeru príslušníka, avšak v ten istý deň rozhodnutím riaditeľa sekcie D odporcu č.p.:
63/990-152-6/2006 bol personálny rozkaz o prepustení zo služobného pomeru na základe odvolania
navrhovateľa zrušený. Dňa 14.08.2006 podal navrhovateľ rozklad voči personálnemu rozkazu č. 161.
Na prerokovanie rozkladu bola dňa 12.09.2006 ustanovená riaditeľom odporcu osobitná komisia. Dňa
05.10.2006 bol navrhovateľ upovedomený, že o rozklade nemôže byť rozhodnuté v 60 dňovej lehote.
O rozklade rozhodol riaditeľ odporcu dňa 13.02.2007 pod č. č.p. PK-V-4-15/2007 tak, že rozklad zamietol
a personálny rozkaz č.161potvrdil. Navrhovateľ sa žalobou domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie odporcu
a Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 29 S 47/2007-88 zo dňa 04.03.2008 toto rozhodnutie zrušil a
vec vrátil na ďalšie konanie. Riaditeľ odporcu opätovne vydal rozhodnutie č.p. PK-1-27/2009 zo dňa
23.07.2009, ktorým rozklad zamietol a personálny rozkaz č.161 potvrdil. Navrhovateľ sa žalobu domáhal
zrušenia rozhodnutia odporcu dňa 24.09.2009 a Krajský súd v Nitre rozsudkom č.k. 15 S 23/2009-82
zo dňa 29.06.2011 rozhodnutie odporcu podľa § 250j ods.2 písm. c/ OSP zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie. Riaditeľ odporcu rozhodnutím č.p. PK-8-8/2011 zo dňa 28.10.2011 opätovne rozhodol tak, že
rozklad navrhovateľa zamietol a toto rozhodnutie sa stalo predmetom preskúmania Krajského súdu v
Nitre v konaní vedenom pod sp.zn. 15 S 37/2011. Krajský súd v Nitre návrh navrhovateľa neprávoplatne
zamietol. Na základe rozkazu riaditeľa sekcie vnútorného spravodajstva odporcu č. 1013 zo dňa
06.10.2006 bol navrhovateľ uvoľnený na vlastnú žiadosť zo služobného pomeru ku dňu 31.12.2006.
Následne bola navrhovateľovi dňa 12.10.2006 udelená výčitka /č.p. 63/917-V-2-31/2006/ a rozkazom
riaditeľa sekcie vnútorného spravodajstva odporcu pod č. 1020 bol navrhovateľovi znížený osobný
príplatok. Voči rozhodnutiu o znížení osobného príplatku podal navrhovateľ odvolanie. Na prerokovanie
odvolania bola dňa 14.12.2006 zriadená komisia. Dňa 15.01.2007 bol navrhovateľ upovedomený, že o
odvolaní nemôže byť rozhodnuté v 60 dňovej lehote. Rozhodnutím riaditeľa odporcu č.p. PK-V-8-8/2007
zo dňa 10.04.2007 bol rozkaz č. 1020 zrušený. Dňa13.11.2006 bol navrhovateľ rozkazom riaditeľa sekcie
vnútorného spravodajstva odporcu č. 1096 prevedený na iný odbor, voči čomu podal odvolanie. Dňa
15.01.2007 bol navrhovateľ upovedomený, že o odvolaní nemôže byť rozhodnuté v 60 dňovej lehote a
dňa 18.05.2007 bol rozhodnutím č.p. PK-V-7-12/2007 rozkaz č.1096 zrušený. Súd prvého stupňa návrh
navrhovateľa na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov I. U. a X. E., bývalých príslušníkov odporcu
zamietol dôvodiac tým, že tieto osoby neboli zbavené mlčanlivosti riaditeľom Slovenskej informačnej
služby s poukazom na § 23 ods.2 zákona .č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe. Súd prvého
stupňa zaoberajúc sa návrhom v rozsahu navrhovateľom vymedzenom predmete konania
v petite návrhu, posudzujúc opodstatnenosť nárokov s ohľadom na to, že ide o návrh na ochranu
osobnosti, na základe vykonaného dokazovania a zistenia skutkového stavu dospel k záveru, že návrh
navrhovateľa nebol dôvodne podaný. Dôvodil tým, že navrhovateľ videl zásah do jeho osobnostných
práv v konaní odporcu a to v bezdôvodnom odvolaní navrhovateľa z funkcie riaditeľa odboru, v
snahe odporcu bezdôvodne navrhovateľa prepustiť, v uvedení nepravdivých údajov v
odôvodnení návrhu na prepustenie a v personálnom rozkaze na prepustenie, v nevydaní rozhodnutí
odporcu riadne a včas, v zaradení navrhovateľa na radového príslušníka, v bezdôvodnom
odpočúvaní a sledovaní navrhovateľa, v znemožňovaní vykonať prácu a v následnom trestaní
udelením výčitky a znížením platu. Bol názoru, že predmetný konanie odporcu bolo vykonané v rozpore
so zákonom, považoval ho za dehonestujúce, znižujúce jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Súd
prvého stupňa dospel k záveru, že uvedené konanie odporcu nie je možné považovať za zásah do
osobnostných práv navrhovateľa v zmysle ustanovenia § 11 a nasl. OZ. Dôvodil tým, že
pokiaľ sa navrhovateľ domáhal určenia, že bol odvolaný z funkcie riaditeľa odboru rozkazom riaditeľa
SIS č. 161 zo dňa 29.05.2006 bez dôležitého záujmu služby a teda protizákonne, dospel k záveru, že
touto otázkou sa súd zaoberá v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre pod sp.zn. 15 S 37/2011
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, na ktoré je v zmysle § 246 ods.1 a 246a ods.1 OSP vecne a



miestne príslušný Krajský súd v Nitre. Predmetom tohto konania je posúdenie zákonnosti konania a
rozhodnutia odporcu, pričom súd nemôže o tej istej otázke viesť dve rôzne konania, preto s poukazom na
ustanovenie § 83 OSP v tejto časti konanie zastavil. V časti určenia, že obvinenia uvedené v odôvodnení
návrhu č.p. 63/990-152-6/2006 zo dňa 31.05.2006 a v rozkaze č. 897 zo dňa 17.07.2006 sú nepravdivé,
neoprávnené, že sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania, ktoré sa mu kladie za vinu, súd dospel
k záveru, že návrh nebol dôvodne podaný, pretože rozkaz č. 897 zo dňa 17.07.2006, doručený
navrhovateľovi dňa 31.07.2006, bol rozhodnutím riaditeľa sekcie D SIS č.p.: 63/990-152-6/2006 dňa
31.7.2006 zrušený, v dôsledku čoho sa stal neúčinný a preto nie je daný dôvod na preskúmavanie
jeho obsahu s cieľom zistiť, či bol spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa, keď týmto
úkonom odporcu, o ktorom sa navrhovateľ dozvedel v ten istý deň ako bol aj zrušený, nemohlo dôjsť
k ohrozeniu alebo narušeniu chránených osobnostných práv s následkom zníženia dôstojnosti alebo
vážnosti navrhovateľa v spoločnosti. Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal určenia, že bol bezdôvodne a v
rozpore so zákonom odpočúvaný, súd dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný, keďže navrhovateľ bol
odpočúvaný od 01.03.2006 na základe rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, preto k odpočúvaniu
navrhovateľa došlo v súlade so zákonom, oprávnene a nemohlo tým dôjsť k zásahu do osobnostných
práv navrhovateľa a odpočúvanie navrhovateľa v období pred 01.03.2006 nebolo v konaní preukázané.
Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal určenia, že bol v rozpore so zákonom a bezdôvodne sledovaný, súd
dospel k záveru, že návrh nebol dôvodne podaný dôvodiac tým, že v konaní nebolo preukázané, že by
navrhovateľ bol sledovaný v rozpore s ustanovením § 11 ods.2 zákona č. 46/1993 Z. z., v zmysle
ktorého o sledovaní je oprávnený rozhodnúť riaditeľ SIS. V konaní nebolo preukázané, či bolo vydané
rozhodnutie na sledovanie a nebolo preukázané, že by vôbec došlo k sledovaniu navrhovateľa, ktorý tak
usudzoval len na základe tej skutočnosti, že mu pracovníci odporcu chceli osobne odovzdať návrh na
prepustenie. Ak by aj odporca za týmto účelom chcel navrhovateľa vyhľadať, išlo by o postup smerujúci
k osobnému doručeniu písomnosti, ktoré ustanovenie v § 266 ods.1 zákona č. 73/1998 Z. z. nevylučuje
a nešlo by o nezákonné sledovanie. V časti určenia, že výčitka pod č.p. 63/917-V-2-31/2006 zo dňa
12.10.2006 mu bola udelená neopodstatnene, protiprávne, súd návrh zamietol ako nedôvodný dôvodiac
tým, že výčitka bola udelená podľa § 54 zákona č. 73/1998 Z. z., pričom sa nejedná o rozhodnutie,
ktoré možno preskúmať súdom, preto v tomto konaní súd nemôže skúmať dôvodnosť jej udelenia.
Samotné udelenie výčitky, ku ktorej je možné pristúpiť v prípade menej závažného porušenia povinností,
by ani nebolo spôsobilé privodiť navrhovateľovi zníženie dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti. Pokiaľ sa
navrhovateľ domáhal určenia, že o opravných prostriedkoch navrhovateľa proti rozkazom č.161 zo dňa
29.05.2006, č. 1020 zo dňa 12.10.2006, č.1096 zo dňa 13.11.2006 bolo rozhodované nad 60 dňovú
lehotu bezdôvodne, súd návrh ako nedôvodný zamietol dôvodiac tým, že nedodržanie lehoty a postup,
ktorým sa účastník upovedomuje o tom, že o jeho podaniach nie je možné rozhodnúť v zákonnej lehote,
je postupom, ktorý zákon umožňuje a upravuje v ustanovení § 243 ods.2 zákona č. 73/1998 Z.z. o
štátnej službe, teda odporca konal na základe zákona a jeho postupom nemohlo dôjsť k zásahu do
osobnosti navrhovateľa. Naviac navrhovateľ svoje právne nároky vyplývajúce z obrany proti nečinnosti
orgánu a nevydaniu rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, využil podaním návrhov na
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý vo veci nedodržania lehoty konal (sp.zn.5 Sžnč 4/2007 a 5 Sžnč
16/2008), čím bola zabezpečená náprava. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že po zhodnotení všetkých
dôkazov jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti dospel v danej právne veci k záveru, že v konaní nebolo
preukázané, že by odporca svojim postupom zasiahol do osobnostných práv navrhovateľa chránených
ustanovením § 11 OZ a nebolo preukázané ani splnenie zákonných podmienok na priznanie práva
na ochranu osobnosti, lebo odporca prostredníctvom orgánu na to zriadeného a oprávneného konal v
medziach svojho oprávnenia, v súlade so zákonom a v rozsahu svojich právomocí. Uvedeným
konaním odporcu, ktoré súd považuje za oprávnené, nemohla byť znížená dôstojnosť alebo vážnosť
dotknutej osoby v spoločnosti. Súd prvého stupňa s poukazom na vyššie uvedené dôvody zamietol návrh
ako nedôvodný aj v časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal ospravedlnenia a nemajetkovej ujmy.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods.1 OSP tak, že
odporcovi náhradu trov konania nepriznal dôvodiac tým, že odporca ktorý mal vo veci úplný úspech, si
náhradu trov konania neuplatnil.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie odporca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že
trvá na tom, že do jeho osobnostných práv bolo zasiahnuté konaním odporcu a to bezdôvodným
odvolaním z funkcie riaditeľa odboru, snahou bezdôvodne ho prepustiť, uvedením nepravdivých údajov v
odôvodnení návrhu na jeho prepustenie a v personálnom rozkaze na prepustenie, nevydaním rozhodnutí
riadne a včas, zaradením ho za radového príslušníka, bezdôvodným odpočúvaním a sledovaním,



znemožňovaním vykonať prácu a následne trestaním udelením výčitky a znížením platu vykonaným
v rozpore so zákonom, ktoré konanie odporcu považuje za dehonestujúce, znižujúce jeho dôstojnosť
a vážnosť v spoločnosti. Nesúhlasí so zamietnutím návrhu z dôvodov uvedených v odôvodnení
napadnutého rozsudku a to z dôvodu, že žalobu na krajský súd podal podľa § 246 OSP,
kde je príslušnosť tomuto súdu daná zo zákona a žalobu podľa § 11 a nasl. OZ podal na Okresný
súd v Nitre, kde je príslušnosť taktiež daná zo zákona. Obe žaloby sú postavené každá na inom
skutkovom základe a v petite každej žaloby sa domáha iného výroku súdu, preto aj dokazovanie v
každej žalobe je povinný súd vykonať samostatne. V žalobe na Krajskom súde v Nitre sa domáha
zrušenia nezákonného rozhodnutia správneho orgánu, ktoré vydal v tom prípade riaditeľ odporcu ako
štatutárny orgán odporcu a v žalobe na okresnom súde sa domáha satisfakcie za protiprávne konanie
odporcu a postup nadriadených navrhovateľa, ktorý v konaní nevykazuje také nezákonné kroky, aby
mohlo byť napadnuté žalobou podľa § 246 OSP, ale podľa § 11 OZ, preto zastavenie konania pre
prekážku podľa § 83 OSP je nezákonné. Na preukázanie svojich tvrdení navrhol niekoľko dôkazov,
najmä výsluchy jeho priamych nadriadených H.. E. a V.. U., ktoré dôkazy súd nevykonal, považoval
za postačujúce k svojmu rozhodnutiu len predložené listinné dôkazy, bez vykonania dokazovania. On
opodstatnenosť vydania týchto listín odporcom namietal a táto by sa vyvrátila výsluchom svedkov,
ktorých navrhol vypočuť a ktorých súd nevypočul. Na pojednávaní dňa 28. 08. 2013 súd jeho návrh v
časti zastavil a vo zvyšku zamietol, svoje rozhodnutie odôvodnil práve tým, že krajský súd jeho žalobu
podľa § 246 OSP zamietol, o ktorej skutočnosti mal v tom čase vedomosť aj odporca, avšak on o tejto
skutočnosti vedomosť nemal. Ďalej namietal, že s návrhom na jeho prepustenie, ktorý bol vypracovaný
31.05. 2006 a s jeho dôvodmi sa oboznámil dňa 19.07.2006 kedy ho prevzal poštou a podal k nemu
vyjadrenie dňa 27.07.2006. Až následne bol vypracovaný rozkaz o jeho prepustení. Tieto dôkazy, ktoré
sú obsahom súdneho spisu súd ignoroval, týmito sa nezaoberal, ani ich právne nevyhodnotil. Okrem
toho rozkaz č. 897 nebol zrušený preto, že boli prešetrené lži a krivé obvinenia z vecí, ktorých sa nikdy
nedopustil. Nie preto, že odporca uznal, že dôvody, na základe ktorých takto voči jeho osobe postupoval
sa nezakladajú na pravde, ale iba z toho dôvodu, že podľa § 192 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. mu tento
rozkaz nebol doručený v zákonnej lehote dvoch mesiacov. Vydaním rozkazu, ktorým sa zrušil rozkaz o
jeho prepustení, bolo napravené iba procesné pochybenie, ale nie vecné. To zostáva v platnosti a to je
podstata sporu. Tieto difamujúce tvrdenia voči jeho osobe sa doposiaľ nachádzajú v jeho personálnom
spise a sú reálnym dôvodom na znemožnenie uchádzania sa jeho osoby o zamestnanie v štátnej
správe. Len súdnym dokazovaním môže dôjsť k náprave, na čo má podľa článku 46 Ústavy Slovenskej
republiky právo. Súd nevyzval odporcu, aby svoje tvrdenia v týchto listinách preukázal. Na základe
týchto nepravdivých skutočností, ktoré sa nachádzajú v jeho personálnom spise a ktoré sú k dispozícií
orgánom pri preskúmavaní jeho žiadosti o udelenie bezpečnostnej previerky podľa zákona č. 215/2004
Z. z., by túto nikdy nedostal. Tým je zamedzená jeho možnosť uchádzať sa o službu v ozbrojených
zložkách a na významných miestach v štátnej správe. V štátnej službe pracoval 20 rokov a 28 dní. Len
protiprávnym konaním odporcu bol prinútený zo štátnej služby odísť znevažujúcim spôsobom. Udelenie
bezpečnostnej previerky sa vyžaduje aj v iných oblastiach podnikateľského a spoločenského života.
V návrhu požadoval prešetriť opodstatnenosť odpočúvania jeho osoby, čo nezahŕňa samotné vydanie
súhlasu sudcom príslušného krajského súdu k vykonaniu odpočúvania. Nejedná sa o preskúmanie
rozhodnutia príslušného sudcu pre prípravné konanie, ale predovšetkým o dôvod, ktorý bol sudcovi
pre prípravné konanie so žiadosťou o vykonanie jeho odpočúvania predložený. Nedomáha sa teda
nápravy voči súdu, ale voči odporcovi. Súd sa nezaoberal pravdivosťou a reálnosťou existencie tohto
dôvodu podľa zákona o SIS. Tvrdí, že odporca predložil sudcovi pre prípravné konanie Krajského súdu
v Bratislave nepravdivé, vymyslené dôvody, tým uviedol sudcu do omylu, čím hrubo porušil zákon a
zasiahol do jeho osobnosti. Odporca pri predkladaní návrhu na jeho odpočúvanie bol povinný sudcovi
pre prípravné konanie predložiť také podklady, ktoré by zakladali podozrenie z konania jeho osoby
podľa uvedených úloh v § 2 zákona o SIS. Všetko ostatné by bolo nad rámec zákonného postupu
odporcu. Dôrazne akékoľvek protiprávne aktivity zakladajúce oprávnenie použiť voči jeho osobe inštitút
odpočúvania odmietol. Do dnešné dňa nebol oboznámený s tým, z čoho bol podozrivý. Naopak, sám
podaním trestného oznámenia dňa 29. 10. 2007 na Hlavnú vojenskú prokuratúru na svoju osobu
preukázal, že sa žiadnej protiprávnej činnosti nedopúšťal a uznesenie, ktoré to potvrdzuje pod ČVS:
ORP 988/OVK-B3-2007 zo dňa 30.06.2009 predložil súdu. Predmetným uznesením bolo zastavené
trestné stíhanie podľa § 215 ods.1 písm. a/ Trestného poriadku, ktoré bolo začaté pre prečin zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, nakoľko je nepochybné,
že sa nestal skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie. Ak by odporca mal poznatky o jeho trestnej
činnosti mimo plnenia úloh odporcu, bola by povinný to v zmysle § 2 ods. 5 zákona č. 46/1993
Z.z. oznámiť útvarom Policajného zboru a prokuratúre. To sa však nikdy nestalo, ktorú skutočnosť



súd nezohľadnil. Odporca ho neoprávnene odpočúval aj pred 01.03.2006, nakoľko v návrhu na jeho
prepustenie zo dňa 31.05.2006 na strane 2 konštatuje, že navrhovateľ v priebehu mesiacov august 2005
až február 2006 poskytol bývalému riaditeľovi Sekcie D SIS neoprávnené informácie, teda v období
pred 01. 03. 2006, odkedy sudca pre prípravné konanie vydal súhlas na realizáciu jeho odpočúvania.
Súd sa s touto otázkou riadne nevysporiadal. Odporca iným spôsobom nepreukázal opodstatnenosť
svojho tvrdenia v listinách, ktoré žalobou napáda. Z toho vyplýva, že odporca uvádza vymyslené
dôvody v návrhu, ako aj v rozkaze o jeho prepustení, že navrhovateľ mal poskytovať neoprávnené
informácie bývalému riaditeľovi Sekcie D SIS alebo konkludentným právnym úkonom priznáva, že
tento odposluch sa vykonával a informácie z neho pozmenené zneužil. Odporca nepredložil žiadny
iný dôkaz, odkiaľ by túto informáciu o jeho protiprávnom konaní mal. On sa totiž s bývalým riaditeľom
Sekcie D SIS v tomto období osobne nestretal. Súd v tomto smere pre svoje tvrdenia nevykonal
žiadne dôkazy a odporca nevyvrátil jeho tvrdenie, že klame. Súd nevyzval odporcu, aby predložil tie
dôkazy o podozrení z protiprávnej činnosti navrhovateľa, ktoré ho oprávňovali požiadať súd o vydanie
povolenia na jeho odpočúvanie, ani odkiaľ čerpal svoje tvrdenia za obdobie pred 01.03.2006. Ďalej
v odvolaní namietal, že nechápe, z akého dôvodu súd nevidí listinný dôkaz o jeho sledovaní, ktorý sa
nachádza vo vyšetrovacom spise ČVS:PPZ-175/BPK-B-206 vedený na Úrade boja proti korupcii, kde
je sledovanie jeho osoby zadokumentované. Súd účelovo tento dôkaz nechcel vidieť, hoci ho mal pri
rozhodovaní k dispozícii. Súd vo svojom rozsudku opisuje listinné dôkazy, s ktorými sa oboznámil, je
tam uvedený aj vyšetrovací spis označený VPZ -175/VPK-V-2006. Tento spis neexistuje, označenie je
nesprávne. Ide o spis PPZ-175/BPK-B-2006. Súd ignoruje zákonnú oprávnenosť nasadiť informačno-
technické prostriedky podľa § 10 zákona č. 46/1993 Z. z. výlučne pri plnení úloh stanovených týmto
zákonom. Za oprávnenosť použitia týchto prostriedkov nesie zodpovednosť riaditeľ odporcu. Aké úlohy
teda plnil odporca voči jeho osobe, ak bolo potrebné na jeho osobe vykonať odpočúvanie a sledovanie ?
Ani toto odporca nepreukázal. To, že namietal opodstatnenosť a zákonnosť použitia sledovania jeho
osoby, odporca nevyvrátil. Príslušníci sledovacieho útvaru nemajú v náplni práce doručovať písomnosť
iným príslušníkom odporcu. Je to špeciálny útvar podliehajúci zvláštnemu režimu. O skutočnosti, že
bol sledovaný, ako aj o nezákonnosti tohto sledovania majú vedomosť osoby, ktoré navrhol vypočuť a
ktoré súd vypočuť odmietol. Súd okrem toho, že ignoruje listinné dôkazy o jeho sledovaní, nevyzval
odporcu na preukázanie dôvodu, opodstatnenosti a tým aj zákonnosti použitia sledovacieho útvaru voči
jeho osobe. Ďalej namietal, pokiaľ sa jednalo o udelenie výčitky, že príslušný súd je jedine okresný
súd oprávnený posúdiť bezdôvodné udelenie výčitky v konaní podľa § 11 a nasl. OZ. Nemôže byť
príslušný na konanie vo veci krajský súd podľa § 246 OSP, nakoľko nadriadený, ktorý mu výčitku udelil na
základe príkazu zhora, nie je správnym orgánom. Udelenie samotnej výčitky nemožno v tomto prípade
posudzovať oddelene od postupného cieľavedomého konania odporcu, ktorý mal za cieľ dosiahnuť jeho
odchod zo štátnej služby. Návrh, ktorý podal podľa § 11 OZ tieto kroky odporcu opisuje, avšak súd
sa navrhnutými dôkazmi v jeho prospech nezaoberal alebo ich nevykonal. Súd nevyzval odporcu, aby
preukázal opodstatnenosť udelenia tejto výčitky jeho osobe a nezaoberal sa ani súvisiacimi okolnosťami
uvedenými v návrhu. Ďalej namietal, že súd nesprávne hodnotil jeho návrh a nesprávne interpretoval
ustanovenie § 243 ods.2 zákona č. 73/1998 Z. z. Súd nevyhodnotil dôsledne toto zákonné ustanovenie,
ani sa nezaoberal týmto jeho návrhom, preukázať dôvody prieťahov. Súd nepožadoval od odporcu
vysvetlenie, čo mu v tejto zákonnej lehote bránilo rozhodnúť. Odporca ničím nepreukázal skutočnosť,
prečo nemohol opakovane o opravnom prostriedku rozhodnúť do 60 dní. Odporca nezabezpečoval
žiadne listiny, ani dôkazy, ktoré by potreboval posúdiť k vydaniu svojho rozhodnutia. Vychádzal stále
iba z tých istých vymyslených dôvodov, ktoré nevie preukázať. Odporca je v tomto konaní povinný
preukázať dôvody týchto prieťahov. To, že bol prinútený podať návrh na Najvyšší súd Slovenskej
republiky, aby tento prikázal správnemu orgánu konať, len preukazuje jeho tvrdenie. Konanie odporcu
považuje za šikanózny postup, nakoľko aj samotné predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia je vážna
vec, musia existovať naozaj objektívne dôvody vo vzájomnej príčinnej súvislosti v čase. Tento postup
odporcu je zneužívanie práva. Rozhodnutie súdu považuje za absolútne nesprávne, nezákonné, vydané
predčasné. Súd nielenže nevykonal navrhovateľom navrhnuté dôkazy, najmä výsluchy svedkov H..
E. a V.. U., ale nesprávne aplikoval zákonné ustanovenia a vec nesprávne právne posúdil. Nevyzval
odporcu, aby svoje tvrdenia v napadnutých listinách preukázal. Odporca porušoval zákon mu stanovené
povinnosti. Obvinil navrhovateľa z protiprávnej činnosti, ktorej sa navrhovateľ nikdy nedopustil, čo bolo
preukázané v trestnom konaní. Súd ignoruje fakt, že podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 215/2004
Z. z. informácia o nezákonnom alebo nesprávnom postupe alebo nezákonnom rozhodnutí verejných
činiteľov a orgánov verejnej moci nemôže byť utajovanou skutočnosťou. Súdu predložil aj rozhodnutie
NBÚ č. 429/2012/LP-016 zo dňa 31.10.2012, kde je táto skutočnosť potom, čo odporca na jeho osobu
podal na NBÚ podnet uvedená. Súd mal posúdiť jednotlivé kroky a konania odporcu v priamej príčinnej



súvislosti na seba nadväzujúcej, v snahe vyvinúť na jeho osobu taký nátlak, aby ho zo služobného
pomeru prepustil na základe vymyslených dôvodov alebo mu vytvoril tak neznesiteľné podmienky na
pracovisku, aby odišiel na vlastnú žiadosť. V návrhu protiprávne konanie odporcu podrobne popísal a
oprel o právne normy. Súd vo veci rozhodol povrchne, bez riadneho dokazovania, účelovo. Odporca
neposkytol ani jediný dôkaz k tomu, aby obhájil svoje protiprávne konanie. Odporca vykonával na jeho
osobu psychický nátlak v období, keď mal navrhovateľ vážne zdravotné problémy, bol hospitalizovaný v
nemocnici a svojim konaním priamo ohrozoval navrhovateľa na zdraví. Ani týmto významným dôkazom
sa súd nezaoberal. Dôkazné bremeno pri podaní návrhu podľa § 11 OZ spočíva na odporcovi. To, že
odporca výsluchy svedkov odmieta a bráni výsluchu navrhnutých svedkov, nemôže byť vykladané v
neprospech navrhovateľa. Odporca v konaní neposkytol dôkaz o opaku, neuniesol dôkazné bremeno
a nemôže sa zbavovať dôkazného bremena skrývaním sa za služobné tajomstvo. Súd prvého stupňa
si osvojil tvrdenia odporcu obsiahnuté v listinách vydaných odporcom, ktorých obsah bol dôvodom
podania návrhu, bez vykonaného dokazovania, nevyzval odporcu, aby tento zákonným spôsobom
preukázal svoje tvrdenia a opodstatnenosť a zákonnosť svojho konania. V napadnutom rozhodnutí
absentuje právna úvaha a o hodnotenie vykonaného dokazovania. Napadnuté rozhodnutie súdu je
nepreskúmateľné a tým nezákonné.

Odporca sa vyjadril k podanému odvolaniu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil ako vecne správny. Uviedol, že odvolanie považuje za nedôvodné. Navrhovateľ opätovne
poukazuje na skutočnosti, ktoré uviedol už v návrhu na začatie konania a ktoré opakovane uvádzal
aj počas pojednávaní. K predmetným skutočnostiam odporca viackrát poskytol súdu svoje stanovisko
a súd sa s predmetnými skutočnosťami dostatočne a náležite vysporiadal. K tvrdeniam navrhovateľa
konštatoval, že s nimi nemôže súhlasiť, nakoľko nereflektujú na skutkový a právny stav veci. Súd správne
právne posúdil vec, keď v časti nároku, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia, že bol odvolaný z
funkcie riaditeľa odboru rozkazom riaditeľa odporcu č. 161 zo dňa 29. 05. 2006 bez dôležitého záujmu
služby a protizákonne, že uvedený rozkaz bol zmanipulovaný a prepracovaný nezákonným spôsobom,
konanie s poukazom na § 246 ods. 1 a § 247 ods. 1 OSP zastavil. Preskúmať zákonnosť rozhodnutia
správneho orgánu a konania, ktoré mu predchádzalo a následne konštatovať jeho nezákonnosť, je
príslušný súd oprávnený výlučne v rámci správneho súdnictva. Súd dospel k správnemu záveru, že
nie je vecne príslušný skúmať zákonnosť rozkazu č. 161 a konania, ktoré mu predchádzalo. Existuje
prekážka litispendencie, keďže navrhovateľ sa svojim návrhom adresovaným Krajskému súdu v Nitre
domáhal preskúmania zákonnosti rozkazu č. 161. Aj keď Krajský súd v Nitre návrh zamietol, prekážka
litispendencie naďalej trvá, nakoľko navrhovateľ proti rozsudku Krajského súdu v Nitre podal odvolanie
a Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci ešte nerozhodol. Navrhovateľ v oboch svojich žalobných
návrhoch žiada konajúci súd, aby rozsudkom konštatoval, že rozkaz č. 161 je nezákonný. Preto
považuje postup súdu, ktorý okrem vecnej nepríslušnosti konštatoval aj existenciu litispendencie a teda
nesplnenie procesných podmienok na pokračovanie v konaní, za správny a zákonný. Ďalej uviedol,
že skutočnosť, že navrhovateľ v čase vyhlásenia rozsudku nemal vedomosť o tom, že Krajský súd
v Nitre jeho žalobu zamietol, je vo vzťahu prekážke litispendencie irelevantná. K obsahu druhej časti
odvolania uvádza, že tieto tvrdenia odporca považuje za účelové, zavádzajúce, nepravdivé. Ako sám
navrhovateľ uvádza, že rozkaz č. 897, ktorým mal byť prepustený zo služobného pomeru bol zrušený.
Skutočnosti, ktoré sú uvedené v návrhu na prepustenie navrhovateľa zo služobného pomeru, nemajú
per se právne účinky, preto nemôžu akýmkoľvek spôsobom negatívne zasahovať do práv navrhovateľa.
Zároveň považuje za potrebné konštatovať, že skutočnosti uvedené v návrhu na prepustenie príslušníka
odporcu sú podľa § 193 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. podkladom pre aplikáciu správnej úvahy
nadriadeným s personálnou právomocou. Tieto skutočnosti môžu získať právnu relevanciu len vtedy, ak
na ich základe bude vydaný individuálne správny akt s konštitutívnymi účinkami vo vzťahu k služobného
pomeru príslušníka, ktorý nadobudne právoplatnosť a účinnosť a tieto skutočnosti budú v ňom zároveň
obsiahnuté alebo na ne bude odkazovať takým spôsobom, aby v budúcnosti nemohlo dôjsť k zámene
skutku. V opačnom prípade je návrh na prepustenie len písomnosťou obsahujúcou skutočnosti, bez
akejkoľvek možnosti efektívne zasiahnuť do práv príslušníka. Vo vzťahu k návrhu na prepustenie
navrhovateľa zo služobného pomeru je potrebné poukázať na skutočnosť, že na základe predmetného
návrhu nebol vydaný žiadny právoplatný a účinný personálny rozkaz, ktorý by mal negatívne právne
účinky voči menovanému. Navrhovateľ namieta postup súdu a považuje za pochybenie, že súd nevyzval
odporcu na preukázanie svojich tvrdení v návrhu na prepustenie navrhovateľa zo služobného pomeru. V
tejto súvislosti udáva, že návrh na prepustenie navrhovateľa zo služobného pomeru nie je individuálnym
správnym aktom a ani iným právne relevantným aktom, preto ho nie je možné preskúmať súdom.
Ide len o obligatórny podklad pre aplikáciu správnej úvahy nadriadeného s personálnou právomocou



o tom, či sú splnené podmienky na prepustenie príslušníka zo služobného pomeru. Ak nadriadený z
personálnou právomocou dospeje k záveru, že sú splnené podmienky na prepustenie príslušníka zo
služobného pomeru, vydá individuálny správny akt, personálny rozkaz, ktorý môže byť za splnenia
zákonných podmienok predmetom preskúmania v rámci správneho súdnictva. Individuálne správne akty
však spadajú do preskúmavacej právomoci krajských súdov v rámci správneho súdnictva. Návrh na
prepustenie zo služobného pomeru je z právneho hľadiska obdobným právnym aktom ako tabuľky,
zloženia a počtov služobného úradu, resp. rozhodnutie o organizačných zmenách, ktoré taktiež nie sú
individuálnymi správnymi aktmi a nie sú preskúmateľné v rámci správneho súdnictva. Individuálnym
správnym aktom je až príslušný personálny rozkaz, ktorým sa príslušník odvoláva z doterajšej funkcie
a ustanovuje sa na novú funkciu. K uvedenému právnemu záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky v uznesení zo dňa 29.02.1999, vydanom v konaní 7Sž/77/1998, v ktorom konštatoval, že
personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky na zabezpečenie realizácie zákona č. 73/1998 Z.
z. nepodlieha preskúmaniu zákonnosti správneho súdnictva, lebo má charakter rezortnej normy. Povahu
rozhodnutia o práve fyzickej osoby majú personálne rozkazy vydávané na jeho základe. Tvrdenia
navrhovateľa o nemožnosti uchádzať sa o zamestnanie v štátnej správe sú nepravdivé, zavádzajúce.
To, či by bol navrhovateľ úspešný v procese výberu závisí od toho, či spĺňa kvalifikačné predpoklady.
Skutočnosti uvedené v návrhu na jeho prepustenie zo služobného pomeru príslušníka z objektívnych
príčin nemôžu proces výberu ovplyvniť a to z dôvodu, že nemajú právnu relevanciu. Návrh na
prepustenie zo služobného pomeru je v súlade s § 252 zákona č. 73/1998 Z. z. súčasťou osobného
spisu navrhovateľa, ktorý je ako celok utajovanou skutočnosťou. Údajom uchovávaným v osobnom spise
príslušníka je preto poskytovaná nielen ochrana podľa zákona č. 122/2013 Z. z., ale aj ochrana podľa
zákona č. 215/2004 Z. z. Z uvedeného dôvodu je objektívne vylúčená možnosť voľne šíriť, zverejňovať
alebo sprístupňovať tieto údaje nepovolaným osobám. Tretie osoby preto nemôžu mať vedomosť o
skutočnostiach uvedených v predmetnom návrhu na prepustenie. Jediný právny akt s konštitutívnymi
účinkami vo vzťahu k služobnému pomeru navrhovateľa je personálny rozkaz, ktorým bol navrhovateľ
uvoľnený zo služobného pomeru na základe svojej žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru. K
odvolaciemu dôvodu navrhovateľa v tom, že na základe nepravdivých skutočností nachádzajúcich
sa v jeho personálnom spise a ktoré sú k dispozícii orgánom pri preskúmavaní žiadosti o udelenie
bezpečnostnej previerky podľa zákona č. 215/2014 Z.z. by túto nedostal, čim je zamedzená jeho
možnosť uchádzať sa o službu v ozbrojených silách a na iných miestach v štátnej správe uviedol, že toto
tvrdenie navrhovateľa je zavádzajúce, nakoľko príslušné orgány v rámci vykonávania bezpečnostnej
previerky vyhodnocujú bezpečnostnú spoľahlivosť osoby komplexne a neprihliadajú na skutočnosti
uvedené v listine, ktorá nemá právnu relevanciu. Pri výkone bezpečnostnej previerky je príslušný správny
orgán prihliadnuť len na informácie, ktorých okruh taxatívne vymedzuje § 16 ods.1 zákona č. 215/2004
Z.z., keď citovaný zákon zároveň v § 14 ods. 2 taxatívnou enumeráciou s pozitívnym vymedzením
ustanovuje okruh skutočností, ktoré predstavujú bezpečnostné riziko. Pri vyhodnocovaní informácii
získaných pri výkone bezpečnostnej previerky je správny orgán oprávnený konštatovať existenciu
bezpečnostného rizika len, ak je možné zistené informácie subsumovať pod niektoré zo zákonom
ustanovených bezpečnostných rizík. Návrh na prepustenie zo služobného pomeru však nie je uvedený
ani v § 14 ods. 2, ani v § 16 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z., z čoho vyplýva, že príslušný správny orgán
nie je oprávnený prihliadať na skutočnosti v ňom uvedené, preto návrh na prepustenie zo služobného
pomeru nie je objektívne spôsobilý vyvolať negatívne právne dôsledky vo vzťahu k bezpečnostnej
previerke navrhovateľa. Návrh na prepustenie navrhovateľa zo služobného pomeru nemôže negatívne
zasahovať do akýchkoľvek práv navrhovateľa. Odporcovi zo žiadneho všeobecne záväzného právneho
predpisu nevyplýva povinnosť naložiť s predmetnou povinnosťou iným spôsobom, než ako s ňou naložil,
a to jej archiváciou. V nadväznosti na tvrdenie navrhovateľa týkajúce sa jeho návrhu na preskúmanie
zákonnosti použitia informačno-technických prostriedkov odporcom voči osobe navrhovateľa uvádza,
že odporca používa informačno-technické prostriedky na základe súhlasu príslušného sudcu, teda
legálnym a legitímnym spôsobom. Žiadosť navrhovateľa, aby súd v predmetnom konaní preskúmal
legalitu a legitimitu použitia informačno-technických prostriedkov nie je v súlade s príslušnou právnou
úpravou a v prípade, že by jej hypoteticky bolo vyhovené, postup súdu by bol protizákonný a to z dôvodu,
že dohľad nad zákonnosťou používania informačných prostriedkov ex post vykonáva podľa § 9 zákona
č. 166/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov Národná rada Slovenskej republiky prostredníctvom
povereného výboru. Súdy posudzujú legalitu, legitimitu, proporcionalitu použitia informačno-technických
prostriedkov odporcom ex ante a to v procese udeľovania súhlasu na použitie informačno-technických
prostriedkov a tiež počas ich používania. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 135 ods. 2 OSP a
uviedol, že ak teda príslušný súd vydal súhlas na použitie informačno-technických prostriedkov, súd je
v konaní o návrhu navrhovateľa viazaný týmto súhlasom a z toho dôvodu nie je v tomto druhu konania



oprávnený preskúmavať legalitu, legitimitu, proporcionalitu takéhoto použitia informačno-technických
prostriedkov. Skutočnosť, že posudzovanie zákonnosti postupu odporcu pri používaní informačno-
technických prostriedkov nespadá do preskúmavacej pôsobnosti súdov konštatoval aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uzneseniach vydaných v konaniach vedených
pod sp. zn. 7Sžnč/1/2013, 2Sžnč/2/2013, 2Sžz/2/2013, 2Sžz/3/2013 konštatoval, že odporca je
orgánom štátnej moci, ale nie orgánom verejnej správy, lebo jeho úlohou nie je rozhodovanie o
individuálnych právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach a právnických osôb alebo
fyzických osôb v oblasti verejnej správy. Je štátnym orgánom osobitnej povahy, nepatrí do systému
orgánov verejnej správy Slovenskej republiky a len celkovo výnimočne štát na odporcu preniesol
pôsobnosť orgánu verejnej správy v prípadoch rozhodovania o statusových pomeroch jeho príslušníkov
a len v týchto veciach by bolo možné posudzovať práva a povinnosti odporcu podľa právnych predpisov
správneho práva. Odporca má právny status orgánu verejnej správy a na jeho procesný postup a ním
vydané individuálne správne akty sa vzťahuje preskúmavacia právomoc súdov Slovenskej republiky v
rámci - konaní podľa zákona č. 215/2004 Z. z. t.j. v konaní na úseku ochrany utajovaných skutočností, a
to len vo vzťahu k rozhodovaniu o tom, či fyzická osoba ktorá je vo vzťahu k odporcovi jeho príslušníkom,
zamestnancom alebo uchádzačom o prijatie do pracovného alebo obdobného pracovného vzťahu
vrátane, služobného pomeru je spôsobilá oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami, - konaní vo
veciach služobného pomeru príslušníka odporcu podľa zákona č. 73/1998 Z. z., v ktorom odporca
rozhoduje o právach a právom chránených záujmoch a povinnostiach príslušníkov odporcu, nakoľko
služobný pomer sa zakladá k štátu a v mene štátu v služobnom pomere, t. j. k odporcovi, v uvedených
prípadoch vo veci koná a rozhoduje riaditeľ odporcu a to v rozsahom ním ustanovenom na ďalšie orgány
(§ 3 zákona č. 73/1998 Z. z.), - konaní vo veciach sociálneho zabezpečenia príslušníkov odporcu podľa
zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov,- konaní podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe
k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Najvyšší súd
Slovenskej republiky v citovaných uzneseniach zároveň uviedol, že odporca pri používaní informačno-
technických prostriedkov nie je orgánom verejnej správy a ani štát naň v tejto veci nepreniesol pôsobnosť
rozhodovať v oblasti verejnej správy. Odporcovou činnosťou sa môžu zaoberať len súdy v trestnoprávnej
oblasti, alebo iné zákonom poverené subjekty. Iným zákonom povereným subjektom je Výbor Národnej
rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť. Pokiaľ bolo použitie informačno-technických
prostriedkov realizované na základe súhlasu príslušného sudcu a tento súhlas nebol zrušený, tak sa
považuje toto použitie za legálne, legitímne, primerané. V nadväznosti na navrhovateľom proklamované
použitie týchto informačno-technických prostriedkov bez súhlasu príslušného sudcu uvádza, že takéto
domnienky striktne odmieta, keď navrhovateľ nepredložil žiadny dôkaz preukazujúci jeho domnienky.
Navrhovateľ z objektívnych dôvodov nemohol predložiť žiadny dôkaz o nezákonnom použití informačno-
technických prostriedkov, nakoľko k navrhovateľom proklamovanému použitiu informačno-technických
prostriedkov nikdy nedošlo. Poukázal aj na skutočnosť, že príslušný orgán externej kontroly zákonnosti
použitia informačno-technických prostriedkov, výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu
a bezpečnosť, nikdy nekonštatoval žiadne nezákonné použitie informačno-technických prostriedkov
odporcom. Tvrdenie navrhovateľa, že sa v predmetnom období nestretával s riaditeľom sekcie D, nie
je pravdivé, nakoľko vzhľadom na vtedajšie služobné zaradenie navrhovateľa bolo na efektívne plnenie
úloh odporcu, ktorými bola poverená navrhovateľom riadená organizačná zložka odporcu, nevyhnutné,
aby bol odporca s riaditeľom sekcie D v pravidelnom kontakte. K tvrdeniu navrhovateľa, že súd
nevyzval odporcu, aby predložil tie dôkazy o podozrení z jeho protiprávnej činnosti, ktoré ho oprávňovali
požiadať súd o vydanie povolenia na jeho odpočúvanie, ani odkiaľ čerpal svoje tvrdenia z obdobia
pred 01.03.2006 konštatuje, že súd v rámci predmetného konania nie je oprávnený skúmať legalitu,
legitimitu a proporcionalitu použitia informačno-technických prostriedkov odporcom a preto je žiadosť
navrhovateľa o preskúmanie nezákonná a súd postupoval správne, keď jej nevyhovel. S poukazom na
ustanovenie § 120 ods. 1 OSP patrí do výlučnej právomoci súdu rozhodnúť o tom, ktoré z navrhnutých
dôkazov vykoná. Navrhovateľ žiadal súd o vykonanie dôkazov, ktoré neboli spôsobilé preukázať nové
skutočnosti dôležité pre predmetné konanie. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 64/97 z 08.10.1997. V nadväznosti na tvrdenie navrhovateľa, že súd
ignoruje listinný dôkaz o jeho sledovaní, nevyzval odporcu na preukázanie dôvodu, opodstatnenosti a
aj zákonnosti použitia sledovacieho útvaru voči jeho osobe uviedol, že súd v konaní, a to aj s poukazom
na preskúmavaciu právomoc súdu v kontexte vyššie citovaných uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky postupoval správne. Vo všeobecnosti je potrebné uviesť, že o použití inštitútu sledovania
osôb a vecí ako informačno-operatívneho prostriedku rozhoduje riaditeľ Slovenskej informačnej služby.
Preskúmavanie opodstatnenosti použitia inštitútu sledovania je vyňaté z pôsobnosti súdov, nakoľko,



ako už bolo uvedené, postup odporcu možno preskúmavať len v konaniach, v ktorých rozhoduje
o právach a povinnostiach osôb. V súvislosti s tvrdením odporcu v piatej časti odvolania mal za
to, že súd správne právne posúdil vec, keď konštatoval, že nie je oprávnený preskúmať zákonnosť
udelenia výčitky, nakoľko sa nejedná o rozhodnutie, ktoré možno preskúmať súdom. V nadväznosti na
tvrdenia navrhovateľa o povinnosti odporcu preukázať dôvod navrhovateľom proklamovaných prieťahov
v konaní a o povinnosti súdu skúmať opodstatnenosť týchto prieťahov uviedol, že predmetom tohto
konania nie je preskúmavanie zákonnosti postupu odporcu v konaní vo veciach služobného pomeru
príslušníkov. Na preskúmavanie zákonnosti v konaní vo veciach služobného pomeru príslušníkov je
vecne príslušný krajský súd. Z uvedených dôvodov považoval postup súdu za správny. Poukázal na to,
že ochranu práv navrhovateľa proti prieťahom zabezpečil svojou intervenciou Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením zo dňa 04.08.2009 v konaní sp.zn. 5Sžnč/16/2008 tým, keď uložil odporcovi konať.
Poukázal na to, že odporca v predmetnej veci rozhodol predtým, ako mu bolo doručené uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Súd nepochybil, keď nerealizoval výsluch navrhovateľom
označených svedkov, keďže výsluch týchto svedkov nemohol objektívne potvrdiť tvrdenia navrhovateľa
vychádzajúce z jeho subjektívnych pocitov a názorov. Navrhovateľ v konaní nepreukázal svoje
tvrdenia a proklamované zásahy do jeho práv. Domnelé poškodenie svojich práv vyvodzoval z údajne
protizákonných rozhodnutí odporcu, o preskúmanie zákonnosti ktorých však nepožiadal príslušné
súdy. Ich protizákonnosť odporca len subjektívne konštatoval a bez akéhokoľvek právne relevantného
dôvodu sa domnieva, že došlo k zásahu do jeho práv. Ak sa navrhovateľ domnieval, že niektorým
rozhodnutím vydaným odporcom alebo konaním, ktoré vydaniu predchádzalo, bol poškodený na svojich
právach, mohol žiadať, aby príslušný súd v rámci správneho súdnictva predmetný správny akt, prípadne
procesný postup odporcu preskúmal. Vo vzťahu k dôkaznému bremenu pri podaní podľa § 11 OZ
mal za to, že práve navrhovateľ bol povinný preukázať zásah do jeho práv a jeho rozsah, čo však
neurobil, neuniesol dôkazné bremeno. Navrhovateľ musí preukázať neoprávnenosť zásahu do práv
na ochranu osobnosti, vznik nemajetkovej ujmy a kauzálny nexus medzi neoprávneným zásahom a
vznikom nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ v konaní nepreukázal existenciu zásahu odporcu do jeho
práv, a to nezákonného ani zákonného, ani vznik nemajetkovej ujmy a nepreukázal ani kauzálny
nexus. Mal za to, že povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno
ohľadne príčinnej súvislosti zaťažuje navrhovateľa. Navrhovateľ nepreukázal ani príčinnú súvislosť
medzi akýmkoľvek zásahom odporcu do práv navrhovateľa a ujmou na právach navrhovateľa, ani
takýto zásah alebo spôsobenie ujmy. Navrhovateľ nepreukázal ani splnenie zvyšných podmienok a to
existenciu nezákonného zásahu a vznik nemajetkovej ujmy.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
navrhovateľa (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným
vyhlásením rozhodnutia (§ 214 ods. 2 a § 156 ods. 1 a 3 OSP), prihliadajúc na prípadné vady konania
pred súdom prvého stupňa majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa (§ 212 ods. 3OSP)
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219 ods. 1 OSP
ako vecne správny potvrdiť.

Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci,
na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne
posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, preto sa v odôvodnení
rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v súlade s
ustanovením § 219 ods.2 OSP. Keďže odvolací súd dospel k tomu, že rozsudok súdu prvého stupňa je
vecne správny a dostatočne odôvodnený v súlade s § 157 ods.2 OSP, nepovažuje vo svojom rozhodnutí
za potrebné v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 OSP opakovať tie isté podstatné dôvody, ktoré sú
uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa, vrátane citácie ustanovení právnych predpisov
aplikovaných v danej právnej veci.

Ochranu osobnosti zabezpečujú okrem OZ aj osobitné právne predpisy a to Ústava Slovenskej
republiky a medzinárodné dohody, ktorými je SR viazaná a ktoré majú prednosť pred
vnútroštátnou úpravou. Ústava Slovenskej republiky v čl. 14 a nasl. zakotvuje základné ľudské práva a slobody. Podľa čl. 15 Ústavy
Slovenskej republiky má každý právo na život. Podľa čl. 16 Ústavy Slovenskej republiky je zaručená
nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia. Podľa čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na



zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, každý má právo na
ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a každý má právo na
ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej
osobe. Najdôležitejšími medzinárodnými dohodami, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré sú
slovenské súdy povinné aplikovať pred vnútroštátnou úpravou, sú Medzinárodný pakt o občianskych
a politických právach (vyhláška č. 120/1976
Zb. ), Dohovor o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (oznámenie č. 209/1992
Zb. ), Dohovor o právach dieťaťa (oznámenie č. 104/1991 Zb. ), Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny o zákaze klonovania ľudských bytostí
(oznámenie č. 143/2001 Z. z. )
V zmysle ustanovenia § 11 OZ ochrana osobnosti prislúcha každej fyzickej osobe bez ohľadu na pôvod,
rasu, národnosť, sociálne postavenie a podobne. Predmetom ochrany je osobnosť človeka vo svojej
celistvosti ako nehmotný statok, ktorý patrí konkrétnej fyzickej osobe. Právo na ochranu osobnosti je
absolútnym právom fyzickej osoby, ktoré pôsobí proti všetkým. Jeho obsahom je zákaz akéhokoľvek
zásahu, ktorý by bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práv, ktoré sú príkladom uvedené v
§ 11 OZ, pričom sa nevyžaduje vyvolanie následkov. Pri práve na ochranu osobnosti ide o všeobecné
osobné (osobnostné) práva, ktoré patria bez rozdielu každej fyzickej osobe bez toho, že by k vzniku tohto
práva boli potrebné ešte nejaké ďalšie skutočnosti. Túto ochranu zákon zabezpečuje v plnom rozsahu
aj vtedy, ak sú napadnuté len jednotlivé zložky osobnosti fyzickej osoby. Právo na ochranu osobnosti
patrí medzi základné ľudské práva a právna úprava v OZ túto úpravu ešte bližšie špecifikuje. Objektom
ochrany osobnostných práv je nielen samotné fyzikum človeka, jeho súčasti a to život, zdravie, telesná
integrita a zložky a to meno, česť, dôstojnosť, osobná sloboda, i jeho vnútorný svet ako súkromie,
psychika, ale aj jeho prejavy a to písomnosti osobnej povahy, podobizeň, obrazové snímky a zvukové
záznamy a právo stýkať sa a spolčovať s inými ľuďmi ako petičné právo, slobodné šírenie informácií,
právo zhromažďovať sa a angažovať vo veciach verejného záujmu. V ustanovení § 11 OZ zakotvuje
všeobecnú úpravu ochrany osobnosti a súčasne uvádza najtypickejšie zložky a prejavy osobnosti,
ktoré sú rozšírené ďalej v ustanovení § 12 ods.1 OZ ako písomnosti osobnej povahy, podobizne,
obrazové snímky a zvukové záznamy a teda zakotvuje generálnu klauzulu ochrany osobnosti a súčasne
výslovne a príkladne uvádza jednotlivé typické hodnoty osobnosti fyzickej osoby. V ustanovení § 11
OZ ide o demonštratívny výpočet jednotlivých chránených stránok osobnosti človeka. Predpokladom
úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu, a
jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanovením
§ 11 a nasl. OZ. Obe náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, ktorého obsahom je
právo domáhať sa ochrany podľa § 11 OZ a povinnosť súdom uložené sankcie znášať. Subjektom
ochrany osobnostných práv podľa § 11 a nasl. OZ je iba fyzická osoba. Medzi výrazné stránky osobnosti
človeka patrí právo na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. Z použitého pojmu „občianska
česť“ v ustanovení § 11 OZ a zo skutočnosti, že zákon chráni osobnosť fyzickej osoby, vyplýva, že
zákon chce poskytnúť občianskoprávnu ochranu len v prípadoch závažnejšieho porušenia cti vo sfére
občianskoprávnych vzťahov, ktoré predstavujú zásah do osobnosti občana. Tým je dostatočne vyjadrený
zámer, že predmetom ochrany cti podľa uvedeného ustanovenia nemôžu byť menej závažné verbálne
alebo iné urážky; pritom ďalšou nevyhnutnou podmienkou tejto ochrany je, aby bol zásah do práva
na ochranu osobnosti objektívne spôsobilý privodiť takú ujmu osobnosti občana. OZ poskytuje túto
ochranu len proti takým konaniam, ktoré sa dotýkajú osobnosti občana tým, že znižujú jeho dôstojnosť,
česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a ohrozujú jeho postavenie a uplatnenie v
spoločnosti. Podmienkou občianskoprávnej ochrany cti je to, aby bol zásah objektívne spôsobilý privodiť
takú ujmu osobnosti občana. Porušenie práva na česť môže byť spôsobené len takými skutkovými
tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti dotknutého subjektu v očiach ostatných
fyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne. Nie je tu rozhodujúce, či skutočne došlo k ujme; postačuje
objektívna spôsobilosť príslušného konania spôsobiť takú ujmu. Takisto je nerozhodný úmysel, aby
takéto skutkové tvrdenia pôsobili difamačne. Difamačné tvrdenia treba posúdiť nielen podľa použitých
výrazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím na všetky súvislosti okolností, za ktorých
došlo k predmetnému tvrdeniu. Základné právo na ochranu cti sa uplatňuje vo viacerých oblastiach,
najmä v súkromnej, spoločenskej, občianskej a profesionálnej oblasť (sociálnej sféry). V súkromnej
oblasti ide vlastne o ochranu súkromia, v rámci ktorej sa uplatňuje i právo na česť. Celkom osobitnú
oblasť pri ochrane občianskej cti a ľudskej dôstojnosti predstavujú nepravdivé skutkové tvrdenia či



hodnotiace úsudky a kritické stanoviská. Pravdivá informácia spravidla nezasahuje do práva na ochranu
osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný spôsobom, že skresľuje skutočnosť, či nie je natoľko intímna,
že by odporovala právu na ochranu súkromia a ľudskej dôstojnosti. Hodnotiaci úsudok vždy vyjadruje
subjektívny názor svojho autora, ktorý zaujíma k danej skutočnosti určitý postoj tak, že ju hodnotí z
hľadiska správnosti a prijateľnosti. Avšak i v takomto prípade je potrebné skúmať, či sa tento názor
zakladá na pravdivej informácii, či je primeraná forma jeho prezentácie a či je zásah do osobnostných
práv nevyhnutným sprievodným javom výkonu kritiky, t. j. či primárnym cieľom nie je hanobenie a
zneuctenie danej osoby. Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek dokazovať, je však potrebné skúmať, či
sa zakladá na pravdivej informácii, či je forma jeho prezentácie primeraná a či je zásah do osobnostných
práv nevyhnutným sprievodným javom výkonu kritiky, t. j. či primárnym cieľom nie je hanobenie a
zneuctenie danej osoby .K porušeniu práva na ochranu osobnosti môže dôjsť aj vtedy, ak sú pravdivé
tvrdenia uvedené takou formou alebo v takých súvislostiach, alebo za takých okolností, že objektívne
vyvolávajú dojem skresľujúci pravdu, čím pôsobia hanlivo. Rovnako je tomu i v prípade, keď z okolností,
za ktorých došlo k uvedeniu hanlivých tvrdení, vyplýva, že dotknutý subjekt má oprávnený záujem na
tom, aby takéto tvrdenia neboli uvádzané vôbec a kde tento záujem prevažuje záujem konajúceho na
ich uvedení. K porušeniu práva na česť môže dôjsť nepravdivými skutkovými tvrdeniami difamačného
charakteru, ale tiež publikovaním neprípustných hodnotiacich úsudkov o konkrétnej osobe. V prípade, že
v kritike charakterizujúcej určité javy sú použité výrazy, ktorých miera expresivity je v značnom nepomere
k cieľom kritiky, resp. ak je obsah kritiky celkom neadekvátny posudzovanému konaniu kritizovaného,
pričom z nej vyplýva úmysel znevážiť či uraziť kritizovanú osobu (tzv. intenzívny exces), ide o
neprimeranú kritiku, ktorá je spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Právo
na osobné súkromie možno vymedziť ako právo fyzickej osoby rozhodnúť podľa vlastného uváženia,
či a v akom rozsahu, akým spôsobom majú byť skutočnosti jej osobného súkromia sprístupnené iným
a zároveň sa brániť proti neoprávneným zásahom do tejto sféry zo strany iných osôb s rovnakým
právnym postavením. Predmet práva na osobné súkromie tvorí vnútorná intímna sféra života fyzickej
osoby vytváraná skutočnosťou jej súkromného života. Účelom tohto práva je poskytnúť ochranu pred
tým, aby tieto skutočnosti súkromného života neboli sprístupňované verejnosti (vonkajšiemu svetu)
bez súhlasu dotknutej fyzickej osoby alebo bez dôvodu uznaného zákonom, a tak nebola narušená
integrita vnútornej sféry, ktorá je nevyhnutná pre priaznivý rozvoj osobnosti každej fyzickej osoby v
spoločnosti. O porušenie práva na osobné súkromie ide najmä vtedy, ak niekto neoprávnene získava
vedomosti o skutočnostiach súkromného života inej osoby, resp. ak ďalej rozširuje takéto
informácie. Základnou funkciou ochrany práva na osobné súkromie je zabezpečiť nedotknuteľnosť
súkromnej sféry fyzickej osoby. Súkromie nemožno zužovať len na obydlie, ktoré je chránené čl.
21 Ústavy SR. Toto právo spočíva
najmä v ochrane vnútornej intímnej sféry fyzickej osoby vytvárajúcej súkromnú sféru jej života. Do tejto
oblasti patrí okruh minulých a prítomných prežitkov a zážitkov fyzickej osoby, jej súkromná komunikácia
vrátane korešpondencie a iných kontaktov, oblasť intímneho života a ochrany obydlia fyzickej osoby,
vrátane zákazu vyhotovenia snímok obydlia pri súčasnej identifikácii vlastníka veci alebo jej užívateľa.
Zásah do súkromia sa môže uskutočniť rôznymi spôsobmi, napríklad zásahy ústne alebo písomne.
Porušením práva na súkromie môžu však byť aj zásahy do práv na ochranu prejavov osobného
charakteru, ako sú písomnosti, podobizne, obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby
alebo jej prejavov osobného charakteru, a to v zmysle § 12 ods.1 OZ. V prípade zásahu do práva na
súkromie nie je zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere jedinou relevantnou
formou závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na chránených právach. Ak došlo k zásahu do
súkromia, nie je procesnou povinnosťou dotknutej osoby preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil
difamačne a mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti.

V ustanovení § 13 OZ sú uvedené
prostriedky (exemplárny výpočet), ktorými sa fyzická osoba môže domáhať ochrany svojej osobnosti.
Občiansky zákonník poskytuje ustanovením
§ 13 ochranu osobnosti len v
prípade takého porušenia občianskej cti, ktoré predstavuje zásah do osobnosti občana, pričom tento
zásah musí byť objektívne spôsobilý spôsobiť takúto ujmu. Ide o konanie proti osobnej a mravnej
integrite občana znižujúce jeho dôstojnosť, vážnosť a česť, o konanie, ktoré z hľadiska vzťahu
občana k ostatným spoluobčanom ohrozuje jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Prostriedky
ochrany podľa § 13 OZ možno
použiť iba v prípade, keď neoprávnený zásah smeroval do niektorej zo zložiek osobnosti človeka,
ktoré sú uvedené v § 11 OZ. 



Fyzická osoba môže uplatniť niektoré z nárokov uvedených v § 13 OZ, ak je tu subjekt, ktorý zodpovedá za neoprávnený zásah
do osobnosti. Týmto subjektom môže byť iná fyzická osoba, právnická osoba, štát alebo viac
osôb. Občiansky zákonník nevyžaduje pre
úspešnosť uplatnenia práva na ochranu osobnosti zavinenie (úmyselné alebo z nedbanlivosti) toho,
kto sa dopustil neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti. Občianskoprávna ochrana
osobnosti, na rozdiel od ochrany trestnoprávnej a administratívnoprávnej, je založená na objektívnom
princípe. To znamená, že sa nevyžaduje zavinenie na strane ohrozovateľa, či narušovateľa práva
na ochranu osobnosti. Zodpovedný subjekt za svoj neoprávnený zásah zodpovedá, aj keby o
ňom nevedel. V sporoch, ktoré sa týkajú cti a dôstojnosti, súdna prax pripúšťa, aby sa žalovaný
zbavil zodpovednosti tzv. dôkazom pravdy. Judikatúra zastáva v tejto súvislosti názor, že ak je
neoprávneným zásahom uvedenie nepravdivých tvrdení alebo obvinení o fyzickej osobe, potom zásah
nebol spravidla neoprávnený, ak jeho obsah zodpovedal pravde. Preto zásadne nemôže byť poskytnutá
občianskoprávna ochrana cti proti difamačným tvrdeniam, ktoré sú pravdivé. Na vznik občianskoprávnej
sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby musia
byť splnené zákonné predpoklady a to existencia zásahu, ktorý vyvolal alebo bol spôsobilý vyvolať
ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnostných práv chránených ustanovením § 11
OZ , neoprávnený (protiprávny)
charakter tohto zásahu a existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a vzniknutou ujmou. Nenaplnenie
ktoréhokoľvek z týchto predpokladov potom vylučuje možnosť vzniku sankcií podľa ustanovenia
§ 13 OZ . Dôkazné bremeno pri
uplatňovaní práva na ochranu osobnosti je na strane žalovaného. To konkrétne v prípade zásahu do
cti žalobcu znamená, že žalovaný musí dokázať, že jeho tvrdenie je pravdivé. Ak v priebehu súdneho
konania nedokáže pravdivosť tvrdení, znamená to, že platí opak, teda, že ide o nepravdivé tvrdenie,
a tým o neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcu. Je na pôvodcovi zásahu do
práva na ochranu osobnosti, aby preukázal, že k zásahu došlo podľa práva, t. j. že tu existovala
konkrétna okolnosť, ktorá podľa právneho poriadku vylučuje neoprávnenosť zásahu. V
prípade zásahu do osobnosti fyzickej osoby je potrebné skúmať, či tu nie sú okolnosti vylučujúce
neoprávnenosť zásahu. O neoprávnenosť zásahu nejde spravidla v prípade privolenia dotknutej
fyzickej osoby, ak k zásahu došlo v rámci výkonu iného subjektívneho práva stanoveného zákonom,
napr. práva na informácie, práva na kritiku kritiky, práva na názor a pod., c) ak ten, kto sa
ho dopúšťa, plní svoju právnu povinnosť alebo vykonáva svoje právo, tzv. zákonných licencií
uvedených v ustanovení § 12 OZ. 
Tam, kde v dôsledku neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby vznikla nemajetková
ujma, vznikajú pre pôvodcu tohto zásahu občianskoprávne sankcie uvedené v § 13 ods. 1 a 2, pričom prostriedky ochrany uvedené v § 13 OZ musia byť primerané povahe zásahu, čo znamená,
že sankcie možno použiť len v poradí, v akom ich uvádza zákon , bez ohľadu na to, akej sankcie sa domáha dotknutá osoba. Pri uplatnení
návrhu niektorého zo spôsobov zadosťučinenia, ktorým môže byť v zmysle ustanovenia § 13 OZ zmiernená nemajetková ujma vzniknutá
na osobnosti fyzickej osoby, je potrebné zvoliť takú jeho formu, ktorá sa bude javiť ako účinná a
primeraná neoprávnenému zásahu, t.j. že požadovaná forma satisfakcie musí zodpovedať okrem
iného obsahu neoprávneného zásahu. Právne prostriedky ochrany podľa ustanovenia § 13
ods. 1 OZ sa týkajú samotného
ohrozenia práva na ochranu osobnosti alebo porušenia práva na ochranu osobnosti. Zodpovednosť
za ohrozenie alebo porušenie práva na ochranu osobnosti je založená na princípe objektívnej
zodpovednosti. V prípade porušenia, resp. ohrozenia všeobecných osobnostných práv sa dotknutá
osoba môže podľa § 13 ods. 1 OZ 
domáhať najmä upustenia od pokračovania neoprávnených zásahov do jej osobnostných práv
(zdržania sa ďalších zásahov), odstránenia následkov neoprávneného zásahu do svojho práva
na ochranu osobnosti, a to najmä obnovením pôvodného stavu alebo poskytnutia primeraného
zadosťučinenia, teda satisfakcie. Dotknutá osoba sa môže v prípade vzniku nemajetkovej ujmy
zásahom do práva na ochranu osobnosti domáhať, aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie.
Osoba, ktorá je pôvodcom tohto zásahu, je povinná poskytnúť takéto zadosťučinenie. Podmienky
vzniku jej zodpovednosti za nemajetkovú ujmu sú neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu
osobnosti, nemajetková ujma na osobnosti, príčinná súvislosť medzi zásahom a nemajetkovou



ujmou. Pod nemajetkovou ujmou sa rozumie taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry
človeka a do jej postavenia v spoločnosti. Ide teda o ujmu, ktorá sa bezprostredne nepremieta
do fyzickej integrity, ani do majetkovej sféry postihnutej osoby. Povinnosti zodpovedného subjektu
zodpovedá satisfakčný žalobný návrh dotknutej osoby na primerané morálne zadosťučinenie (§ 13 ods.
1 OZ ) ako morálnu (nepeňažnú)
satisfakciu alebo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 OZ ). OZ v §
13 umožňuje za určitých podmienok požadovať namiesto morálneho (nepeňažného) zadosťučinenia
peňažnú náhradu (peňažné zadosťučinenie). Zadosťučinenie v peniazoch ako inštitút nemožno použiť
na vyváženie a zmiernenie bežnej, či len celkom krátkodobo pôsobiacej nemajetkovej ujmy na osobnosti
fyzickej osoby. Predpokladom pre jej prisúdenie je nedostatočnosť morálneho zadosťučinenia a vznik
nemajetkovej ujmy. Možnosť súbehu zadosťučinenia v morálnom plnení a v peňažnom plnení nemusí byť
v konkrétnom prípade vylúčená. Morálne zadosťučinenie v peňažnej forme plní dve základné funkcie,
a to funkciu preventívnu a funkciu reparačnú. Peňažné zadosťučinenie môže priznať len súd svojím
rozhodnutím v prípade, ak sú splnené dve kumulatívne podmienky a to, že morálne zadosťučinenie nie
je v konkrétnom prípade postačujúce a to z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov
vzniknutých žalobcovi vzhľadom na postavenie žalobcu v rodine a v spoločnosti a že neoprávneným
zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere.
Súd môže preto pri rozhodovaní prihliadnuť aj na iné vážne dôvody. Podmienkou priznania náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy, v závislosti od individuálnych okolností daného prípadu,
existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru súdnej praxe považovať
ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu,
jeho trvanie alebo dosah a dôsledky, považuje za značnú ujmu. Pritom však nie sú rozhodujúce jej
subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a
čase, v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod. vnímala aj každá iná fyzická osoba.
O zníženie dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere ide najmä vtedy,
pokiaľ ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzická osoba vzhľadom na povahu, intenzitu, opakovanie,
trvanie a širší okruh pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje a prežíva ako závažnú. Peňažné
zadosťučinenie môže súd priznať, ak dospeje k záveru, že v konkrétnom prípade došlo ku skutočnému
zníženiu dôstojnosti, resp. vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti, pričom tento zásah má značnú intenzitu.
Na priznanie odškodnenia nestačí len možnosť zníženia dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v
značnej miere. Súd musí bezpečne zistiť, že k takému zníženiu skutočne došlo a dôkazné bremeno je
na žalobcovi, ktorý ujmu preukazuje.

Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia (subjektom
ochrany), je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom
povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti alebo odstrániť následky
zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je vždy tá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa
dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv (je pôvodcom
alebo subjektom zásahu). Otázku, kto je v danej veci subjektom ochrany a kto subjektom zásahu,
musí súd v konaní o ochranu osobnosti riešiť vždy medzi prvými. Pokiaľ súd nemá vyriešenú otázku,
do práv koho bolo zasiahnuté a kto sa dopustil zásahu, nie je ešte opodstatnené riešenie otázky
nedovolenosti zásahu, jeho intenzity a dôsledkov, existencie príčinnej súvislosti medzi zásahom a
spôsobenou nemajetkovou ujmou, adekvátnosti požadovanej formy nápravy spôsobenej ujmy, splnenia
podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, primeranosti výšky priznávaného
zadosťučinenia a podobne. Spornosť v týchto otázkach, môže byť v konaní o ochranu osobnosti riešená
len medzi subjektmi, ktorých sa táto spornosť týka, teda medzi subjektom ochrany a subjektom zásahu. Z
tohto hľadiska je preto predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti nielen zistenie,
že navrhovateľ je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, ale rovnako
zistenie, že odporca sa dopustil toho konania, ktoré navrhovateľ v konaní považoval za zásah do
jeho chránených práv a z ktorého vyvodzoval svoje právo na ochranu osobnosti. Obe zisťovania sú
súčasťou skúmania, kto je v konaní vecne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci
z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný)
a druhý účastník nositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný).Nedostatok vecnej legitimácie
(aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu návrhu na začatie konania meritórnym rozhodnutím.

V danej právnej veci sa navrhovateľ domáhal ochrany proti (podľa jeho názoru) neoprávnenému
zásahu do osobnostných práv formou určenia, že 1. bol odvolaný z funkcie riaditeľa odboru rozkazom



riaditeľa SIS č. 161 zo dňa 29.5.2006 bez dôležitého záujmu služby a teda protizákonne, 2. obvinenia
uvedené v odôvodnení návrhu č.p. 63/990-152-6/2006 zo dňa 31.5.2006 a v rozkaze č. 897 zo dňa
17.7.2006 sú nepravdivé, neoprávnené, nedopustil sa žiadneho protiprávneho konania, ktoré sa mu
kladie za vinu, 3. bol odpočúvaný bezdôvodne a v rozpore so zákonom, 4. bol sledovaný bezdôvodne
a v rozpore so zákonom, 5. výčitka pod č.p.63/917-V-2-31/2006 zo dňa 12.10.2006 bola udelená
neopodstatnene a protiprávne, 6.o opravnom prostriedku navrhovateľa proti rozkazu č.161 zo dňa
29.5.2006 bolo rozhodované nad zákonom stanovenú zákonnú lehotu bezdôvodne, 7. o opravnom
prostriedku navrhovateľa proti rozkazu č. 1020 zo dňa 12.10.2006 bolo rozhodované nad zákonom
stanovenú zákonnú lehotu bezdôvodne, 8. o opravnom prostriedku navrhovateľa proti rozkazu č.1096
zo dňa 13.11.2006 bolo rozhodované nad 60 dňovú lehotu bezdôvodne.

Ako pôvodcu zásahu označil odporcu ako orgán štátnej moci, konkrétnym a bezprostredným konaním
ktorého malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa (ako pasívne vecne legitimovaného).

Navrhovateľ tvrdil, že k danému neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa,
uvedenému v požadovanom určení, malo dôjsť tým, že funkcionári odporcu, ktorí vykonávali kroky
k jeho bezdôvodnému a protiprávnemu odvolaniu z funkcie, postupovali proti nemu diskriminačne, v
snahe donútiť ho opustiť odporcu, v rozpore so zákonom č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov
Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej
republiky a Železničnej polície, ako aj v rozpore s internými predpismi, čo vyústilo nakoniec v jeho žiadosť
o uvoľnenie. Postup odporcu uvedený v požadovanom určení považoval za neoprávnený zásah do jeho
osobnosti, súkromia a intimity, ktorý porušuje jeho práva, znižuje jeho ľudskú dôstojnosť a česť voči
spolupracovníkom a kolegom v rámci odporcu, ako aj voči osobám navonok, ktorí ho poznali a s ktorými
spolupracoval. Ochrany sa domáhal ďalej vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods.
2 OZ ) a vo forme poskytnutia morálneho
zadosťučinenia (§ 13 ods. 1 OZ )
ako morálnej (nepeňažnej) satisfakcie a to zadosťučinenia písomným ospravedlnením (listom) za
neoprávnený zásah.

Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti fyzickej osoby sú v § 13 OZ uvedené len
demonštratívne. Samostatne alebo spolu so žalobou z tohto exemplárneho výpočtu sú možné aj iné
žalobné petity, t.j. žaloby dožadujúce sa inej formy ochrany, medzi ktoré patrí aj žaloba na určenie, že
určitým spôsobom sa zasiahlo do práv na ochranu osobnosti žalobcu a že určité výroky sú nepravdivé,
ktoré žaloby nie sú určovacími žalobami v zmysle ustanovenia § 80 písm. c/ OSP.

1.Pokiaľ súd prvého stupňa v danej právnej veci zastavil konanie v časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal
určenia, že bol odvolaný z funkcie riaditeľa odboru personálnym rozkazom riaditeľa SIS č. 161 zo
dňa 29.5.2006 bez dôležitého záujmu služby a teda protizákonne, uvedený rozkaz bol zmanipulovaný
a prepracovaný nezákonným spôsobom a pokiaľ súd svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na
ustanovenia § 83, § 246 ods.1, § 246a ods.1 OSP dôvodiac tým, že na Krajskom súde v
Nitre prebieha konanie pod sp. zn. 15S/37/2011, predmetom ktorého konania je posúdenie zákonnosti
rozhodnutia a konania odporcu, pričom o tej istej otázke nemožno viesť dve rôzne konania, odvolací
súd dospel k záveru, že je potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto napadnutej časti potvrdiť
ako vecne správne, keď za danej formulácie daného žalobného (nezmeneného) petitu v tejto časti,
skúmajúc podmienky konania, bolo potrebné prijať záver o neodstrániteľnom nedostatku (podmienky)
konania. Z obsahu spisu s poukazom na pripojený spis Krajského súdu v K. sp. zn. 15S/37/2011vyplýva,
že Krajský súd v Nitre s poukazom na ustanovenie § 247 ods.1 OSP rozsudkom č. k. 15S/37/2011-36
zo dňa 12.06.2013 zamietol ako nedôvodnú žalobu navrhovateľa zo dňa 21.12.2011, ktorou sa domáhal
vydania rozhodnutia, ktorým by súd zrušil rozhodnutie odporcu (Slovenskej informačnej služby, P.O.BOX
69, Bratislava) č. p. PK-8-8/2011 zo dňa 28.10.2011 a vec vrátil na ďalšie konanie. Proti tomuto
rozhodnutiu Krajského súdu v Nitre podal odvolanie navrhovateľ, o ktorom odvolaní rozhodoval Najvyšší
súd Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. 7Sžo/27/2013. Konanie vedené na Krajskom súde v
Nitre pod sp. zn. 15S/37/2011 nebolo v čase rozhodnutia súdu prvého stupňa v danej veci o ochranu
osobnosti právoplatne skončené. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. 7Sžo/27/2013
rozsudkom č. k. 7Sžo/27/2013 zo dňa 30.apríla 2015 vo veci meritórne rozhodol tak, že napadnutý
rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 15S/37/2011-36 zo dňa 12.06.2013 potvrdil.



Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti
druhej hlavy OSP (upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych
orgánov v zmysle § 247 a nasl. OSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si
zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil skutkový stav, či konal v
súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi
predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodovanie správneho orgánu
bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia
správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu, predchádzajúcemu vydaniu
napadnutého rozhodnutia. Všeobecná právomoc správneho súdnictva vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Zákonnosťou
rozhodnutí a postupov (ku ktorým patrí aj nečinnosť orgánov verejnej správy) je súlad týchto rozhodnutí
a postupov s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky. Zákonnosť postupu sa skúma na
základe rovnakých kritérií ako zákonnosť rozhodnutí, t.j. či konkrétny postup je, alebo nie je v súlade
s platným právnym poriadkom. Rozhodnutia a postupy orgánov štátnej správy a územnej samosprávy
(prvá skupina správnych orgánov) podliehajú správnemu prieskumu zásadne bez ďalších vymedzení.
Tieto správne orgány sú základom verejnej správy, a preto zákon nevyžaduje splnenie ďalších kritérií
na to, aby ich rozhodnutia a postupy boli preskúmateľné v správnom súdnictve. Nerozhoduje ani to, že
tieto správne orgány niekedy rozhodujú aj o právach a povinnostiach súkromnoprávneho charakteru.
K správnym orgánom patria aj orgány záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb (druhá
skupina správnych orgánov), pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických
a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Druhá skupina správnych orgánov musí rozhodovať
v oblasti verejnej správy. V pochybnostiach treba preskúmať najmä to, či práva alebo povinnosti,
ktorých sa rozhodovanie takých orgánov dotýka, má verejnoprávnu podstatu, prípadne aspoň zmiešanú
verejnoprávnu i súkromnoprávnu povahu, pretože len v takom prípade rozhodnutie podlieha právomoci
správneho súdnictva. Rozhodnutím správneho orgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú,
menia, rušia alebo môžu byť priamo dotknuté práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb.
Takéto rozhodnutie možno vydať vo formalizovanom procese (druhu správneho konania) alebo aj
mimo takého formalizovaného procesu, bez uplatnenia konkrétnej procesnej úpravy. Preskúmať je
prípustné len rozhodnutie, ktoré bolo objektívne poznateľným spôsobom vydané, doručené alebo iným
obdobným spôsobom sprístupnené právnickej osobe alebo fyzickej osobe. Na forme takého rozhodnutia
nezáleží. Preskúmaniu rozhodnutia nebráni, ak správny orgán použije formu, ktorá neobsahuje všetky
inak predpísané náležitosti správneho rozhodnutia podľa všeobecných alebo osobitných procesných
predpisov upravujúcich administratívny proces, prípadne použije formu obyčajného listu, prípisu alebo
obdobného spôsobu informovania o svojom rozhodnutí o právach alebo povinnostiach právnickej osoby
alebo fyzickej osoby. Ak nejde o rozhodnutie, ale len o úkon správneho orgánu, ktorého obsah nemá
autoritatívny vzťah k žiadnej osobe, taký úkon nepodlieha súdnemu prieskumu. Základným rozlišovacím
znakom takého úkonu je to, že správny orgán nevystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej moci, ale len v
pozícii oznamovateľa, inštruktora alebo orgánu zodpovedného za agendu sťažností, potvrdení, overení a
pod. Postupom správneho orgánu, ktorý je preskúmateľný v správnom súdnictve, je jeho činnosť, ktorou
správny orgán realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi. Pod činnosťou rozumieme
spravidla aktívny postup podľa procesných i hmotnoprávnych noriem, ktoré správny orgán oprávňujú
a zaväzujú na úkony v priebehu konania. Postupom správneho orgánu sa však podľa výslovného
znenia § 244 ods. 3 rozumie aj jeho nečinnosť. Nečinnosťou správneho orgánu je pasivita správneho
orgánu vo veciach, ktoré mu boli predložené na rozhodnutie, aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej
prekážky na to, aby správny orgán konal a rozhodol. Nečinnosť sa najčastejšie prejavuje v opomenutí
predpísaných úkonov (vykonávanie úkonov bez vedomia účastníkov, opomenutie predvolať účastníka)
alebo v zbytočných prieťahoch (v nerobení žiadnych úkonov) pri postupe správneho orgánu, ale môže
sa prejaviť aj v tom, že namiesto rozhodnutia správny orgán tvrdí nedostatok právomoci a vec vybaví
listom alebo informáciou, prípadne konanie zastaví záznamom v spise a pod. Štátna správa ako jedna
zo zložiek verejnej správy je činnosť výkonná a nariaďovacia, ktorej obsahom je oprávnenie vydávať
normatívne a individuálne správne akty.

Je nesporné, že odporca je orgánom štátnej moci, ale nie je orgánom verejnej správy, lebo jeho
úlohou nie je rozhodovanie o individuálnych právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach
právnických alebo fyzických osôb v oblasti verejnej správy. Odporca nemá postavenie správneho
orgánu, ktorý rozhoduje v správnom konaní a výsledkom jeho pôsobenia nie je rozhodovacia činnosť.
Odporca je štátnym orgánom, ktorý plní úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného



poriadku, bezpečnosti štátu, ochrany zahraničnopolitických a hospodárkach záujmov štátu podľa zákona
o Slovenskej informačnej službe a podľa trestného práva. Odporca je štátnym orgánom osobitnej povahy,
je orgánom verejnej moci a nepatrí do systému orgánov verejnej správy Slovenskej republiky, len plní
osobitné úlohy, ktoré jej zveruje zákon, pri používaní informačno-technických prostriedkov (ITP), ale
verejnej správy.

Len výnimočne štát na odporcu preniesol pôsobnosť orgánu verejnej správy v prípadoch rozhodovania
o statusových pomeroch jej príslušníkov a len v týchto veciach je možné posudzovať práva a povinnosti
odporcu podľa právnych predpisov správneho práva, keď plní prenesené úlohy orgánu verejnej správy.
Tu svoje úlohy plní vykonávaním úkonov v priebehu správneho konania, keď výsledkom správneho
konania všeobecne je rozhodnutie správneho orgánu alebo právnickej alebo fyzickej osoby, na ktorú
štát preniesol rozhodovanie na úseku verejnej správy.

Odvolací súd v danej právnej veci s poukazom na vyššie uvedené dospel zhodne ako súd prvého stupňa
k záveru, že konanie vedené na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 15S/37/2011, predmetom ktorého
konania bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu ako správneho orgánu podľa piatej
časti druhej hlavy OSP (keď štát na odporcu preniesol pôsobnosť orgánu verejnej správy v prípadoch
rozhodovania o statusových pomeroch jej príslušníkov a len v týchto veciach je možné posudzovať
práva a povinnosti odporcu podľa právnych predpisov správneho práva, keď plní prenesené úlohy
orgánu verejnej správy), malo rovnaký cieľ, obsah a podmienky konania pre úspech ako v konaní o
ochranu osobnosti a preto zakladalo prekážku skôr začatého konania a neskončeného konania, keď
prostriedky ochrany subjektívneho porušeného alebo ohrozeného práva podľa § 247 a nasl. OSP o
zrušenie rozhodnutia odporcu č.p. PK-8-8/2011 zo dňa 28.10.2011 (ktorým odporca rozhodol o rozklade
navrhovateľa proti personálnemu rozkazu riaditeľa SIS č. 161 zo dňa 29.05.2006 podľa § 244 a § 243
ods.1 zákona č. 73/1998 Z.z.) a vrátenie veci na ďalšie konanie a určenie, že navrhovateľ bol odvolaný
z funkcie riaditeľa odboru personálnym rozkazom riaditeľa SIS č. 161 zo dňa 29.5.2006 bez dôležitého
záujmu služby a teda protizákonne s poukazom na ustanovenie § 11 a nasl. OZ možno stotožniť, keď
sledujú cieľ - posúdenie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu ako správneho orgánu, pričom
vychádzajú z totožného popisu skutkových okolností a týkajú sa tých istých účastníkov. Potom návrhy
v týchto konaniach možno považovať za totožné a zakladajú prekážku litispendencie, v dôsledku čoho
bolo potrebné neskôr začaté konanie zastaviť.

2. Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal určenia, že obvinenia uvedené v odôvodnení návrhu č. p.
63/990-152-6/2006 zo dňa 31.05.2006 a v rozkaze č. 897 zo dňa 17.07.2006 sú nepravdivé,
neoprávnené, nedopustil sa žiadneho protiprávneho konania, ktoré sa mu kladie za vinu a pokiaľ súd
prvého stupňa návrh v tejto časti zamietol ako nedôvodný dôvodiac tým, že rozkaz č. 897 zo dňa
17.7.2006 mu bol doručený dňa 31.07.2006, pričom toho istého dňa bol zrušený, v dôsledku čoho sa
stal neúčinným, preto nemohlo dôjsť k ohrozeniu alebo porušeniu jeho práv uvedených v § 11 OZ,
odvolací súd sa stotožňuje s danými skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolací
súd dodáva, že v prípade rozhodovania odporcu o statusových pomeroch jeho príslušníkov je možné
posudzovať práva a povinnosti odporcu podľa právnych predpisov správneho práva, ktorý svoje úlohy
plní vykonávaním úkonov v priebehu správneho konania, pričom výsledkom správneho konania je
všeobecne rozhodnutie správneho orgánu. Rozhodnutím správneho orgánu je každé rozhodnutie,
ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo môžu byť priamo dotknuté práva a povinnosti právnických
osôb a fyzických osôb. Ak nejde o rozhodnutie, ale len o úkon správneho orgánu, ktorého obsah nemá
autoritatívny vzťah k žiadnej osobe, taký úkon nepodlieha súdnemu prieskumu. Základným rozlišovacím
znakom takého úkonu je to, že správny orgán nevystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej moci, ale
len v pozícii oznamovateľa, inštruktora alebo orgánu zodpovedného za agendu sťažností, potvrdení,
overení a pod. Postupom správneho orgánu, ktorý je preskúmateľný v správnom súdnictve, je jeho
činnosť, ktorou správny orgán realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi. Pod činnosťou
rozumieme spravidla aktívny postup podľa procesných i hmotnoprávnych noriem, ktoré správny orgán
oprávňujú a zaväzujú na úkony v priebehu konania. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd vo veci
ďalej dodáva, že odôvodnenie návrhu č. p. 63/990-152-6/2006 zo dňa 31.5.2006 nie je individuálnym
správnym aktom, ktorého obsah nemá autoritatívny vzťah k odporcovi s poukazom na ustanovenie § 193
ods.1 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej
služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície, potom takýto
úkon jednak nepodlieha súdnemu prieskumu a jednak bol len zákonom predpokladaným podkladom k
rozkazu č. 897 zo dňa 17.7.2006 ako individuálnemu správnemu aktu, ktorý individuálny správny akt



však bol v deň doručenia navrhovateľovi odporcom zrušený, teda nenadobudol konštitutívne účinky vo
vzťahu k služobnému pomeru navrhovateľa, naviac tento individuálny správny akt potom pre zrušenie
zo strany odporcu už nemohol byť ani predmetom prieskumu podľa piatej časti druhej hlavy OSP. Za
daných okolností predmetný úkon odporcu a predmetné rozhodnutie odporcu (ako súčasť osobného
spisu navrhovateľa) z vyššie uvedených dôvodov, s poukazom na ustanovenie § 252 zákona č. 73/1998
Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej
a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície, s poukazom na zákon č. 215/2004 Z.z. o
ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov a zákon č. 122/2013 Z.z. o
ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a z pohľadu udelenia bezpečnostnej
previerky s poukazom na ustanovenia § 14 ods.2, § 16 ods.1 zákona č. 215/2004 Z.Z. o ochrane
utajovaných skutočností, keď k ich vydaniu došlo pri výkone zákonom predpokladaných právomocí,
nemohli predstavovať navrhovateľom tvrdený neoprávnený zásah, ktorý by bol objektívne spôsobilý
vyvolať ohrozenie alebo porušenie práv navrhovateľa uvedených v § 11 OZ.

Odvolací súd zdôrazňuje, že aj v občianskoprávnom konaní o ochranu osobnosti, do ktorej malo byť
zasiahnuté rozhodnutím správneho orgánu, je súd oprávnený skúmať iba to, či sa jedná o právny akt, či
bol vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, či nadobudol vyššie uvedeného a s poukazom
právoplatnosť. Pri kategórii správnych aktov, ktoré sú vecne chybné alebo nezákonné, platí prezumpcia
ich správnosti, v dôsledku čoho ak tieto akty nie sú zákonným spôsobom zmenené, opravené alebo
zrušené, musia byť považované za bezchybné a záväzné (§ 135 ods.2OSP). Odvolací súd uvádza,
že ak bolo v súlade so zákonnými podmienkami pred príslušným štátnym orgánom začaté konanie
a vydané predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takéhoto rozhodnutia neoprávneným zásahom
do osobnostných práv účastníka podľa § 11 a nasl. OZ a to ani v prípade, že sa po jeho vydaní
preukáže, že ide o vecne nesprávne rozhodnutie. Takýto zásah konajúceho orgánu do osobnostných
práv je právom dovolený a oprávnený potiaľ, pokiaľ k nemu došlo v súlade s príslušnou právnou
úpravou a primeraným spôsobom, s výnimkou prípadov v ktorých sa orgán uskutočňujúci konanie a
vydávajúci rozhodnutie dopustil vybočenia (excesu) z rámca daného právnou úpravou a neprípustne
zasiahol do osobnostných práv. Kritériom pre rozlíšenie, či zásah bol (ne)oprávnený je vždy to, či ho v
konkrétnom prípade (ne)možno podriadiť pod kategóriu výkonu zákonom predpokladaných právomocí.
Prípadné neúplné zistenie skutkových okolností alebo nesprávne rozhodnutie o merite veci alebo
nedostatočne odôvodnenie rozhodnutia vydaného štátnym orgánom, orgánom verejnej moci, je síce
vybočením z požiadavky, aby rozhodnutie štátnych orgánov boli vecne správne, skutkovo dostatočne
podložené a primerane odôvodnené, nejde ale o vybočenie z tzv. zákonnej licencie, s ktorou je spojená
dovolenosť zásahu. Ani prípadná nesprávnosť právnych záverov, na ktorých rozhodnutie spočíva, alebo
jeho nepreskúmateľnosť nemôže byť z pohľadu ochrany podľa § 11 a nasl. OZ považovaná za exces,
ktorý by znamenal neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby.

Navrhovateľom vyššie označené zásahy za daných okolností s poukazom na vyššie uvedené dôvody
nepredstavujú vybočenie (exces) z rámca daného právnou úpravou, neobsahujú žiadne formulácie
alebo náznaky, ktoré by bolo možné objektívne posudzovať za zasahujúce do občianskej cti a
dôstojnosti navrhovateľa ako fyzickej osoby.

3. Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal určenia, že bol odpočúvaný bezdôvodne a v rozpore so zákonom
a súd prvého stupňa považoval návrh v tejto časti za nedôvodný dôvodiac tým, že navrhovateľ bol
odpočúvaný od 01.03.2006 na zákale rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, teda oprávnene, v súlade
so zákonom a navrhovateľom tvrdený zásah, nebol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práv
navrhovateľa uvedených v § 11 OZ, keď odpočúvanie navrhovateľa pred týmto dátumom nemal za
preukázané, odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že v konaní bolo preukázané,
že nedošlo k navrhovateľom tvrdenému neoprávnenému zásahu, ktorý by bol
objektívne spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práv navrhovateľa uvedených v § 11 OZ,
keďže navrhovateľ bol odpočúvaný od 01.03.2006 na zákale rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave,
teda oprávnene, v súlade so zákonom. Odvolací súd dodáva, že navrhovateľ v konaní o ochranu
osobnosti nemá ako osoba dotknutá odpočúvaním možnosť domáhať sa ochrany v súvislosti s faktom,
že jeho rozhovor bol odpočúvaný. Súd konajúci o ochrane osobnosti nemôže preskúmavať oprávnenosť
vydania právoplatného príkazu, teda udeleného písomného súhlasu sudcu na použitie informačno-
technických prostriedkov, ani podklady k nemu. Takýto príkaz ako právoplatné rozhodnutie je pre súd
záväzný, teda súd je ním viazaný a z tohto príkazu súd musí vychádzať pri svojom rozhodovaní, keď
ani na tento prípad neplatí výnimka, zo všeobecného pravidla o dosahu právoplatného rozhodnutia na



občianskoprávne konanie. Pokiaľ je v súlade so zákonnými podmienkami pred príslušným orgánom
začaté konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takéhoto
rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka podľa § 11 a nasl. OZ a to
ani v prípade, že sa po jeho vydaní preukáže, že nebolo vydané dôvodne. Nezákonnosť rozhodnutia
súd nemôže posudzovať ako predbežnú otázku. Teda oprávnenosť vydania právoplatného príkazu
všeobecný súd nemôže preskúmavať a to preto, že príkaz je právoplatným rozhodnutím, ktorým je
súd viazaný, resp. z ktorého musí vychádzať. V právnej danej veci bol nesporne vydaný súhlas sudcu
na použitie informačno-technických prostriedkov a k odpočúvaniu navrhovateľa od 01.03.2006 došlo
v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom
oprávnenosť vydania tohto právoplatného súhlasu, ani podklady k nemu všeobecný súd v tomto konaní
nemôže preskúmavať, lebo súhlas je právoplatným rozhodnutím, ktorým je súd viazaný, resp. z ktorého
musí vychádzať (§ 135 ods.2 OSP). Odvolací súd ďalej dodáva, že odporca pri svojej činnosti a to pri
používaní ITP neplní procesné úlohy orgánu verejnej správy. Svoje úlohy neplní vykonávaním úkonov v
priebehu správneho konania, ktorého výsledkom je rozhodovanie správneho orgánu, právnickej alebo
fyzickej osoby, na ktorú štát preniesol rozhodovanie na úseku verejnej správy, aj keď je orgánom verejnej
moci a tu pri svojej činnosti nepostupuje podľa ustanovení Správneho poriadku, ale ani podľa iného
procesného predpisu správneho práva. Pri používaní ITP nie je orgánom verejnej správy a ani štát na ňu
v tejto veci nepreniesol pôsobnosť rozhodovať v oblasti verejnej správy. Jej činnosťou sa môžu zaoberať
len súdy v trestnoprávnej oblasti alebo iné zákonom poverené subjekty. Jej postup je v tomto upravený
osobitnými predpismi, rovnako aj dohľad na jej činnosťou, ktorá nepatrí do oblasti správneho práva, patrí
do oblasti trestného práva. Posúdenie dôvodov, na základe ktorých došlo k odpočúvaniu nemôže byť
predmetom preskúmavania v tomto konaní pred všeobecným súdom, ani v správnom konaní. Odvolací
súd dospel zhodne ako súd prvého stupňa k záveru, že v konaní bolo preukázané, že nedošlo k
navrhovateľom tvrdenému neoprávnenému zásahu, ktorý by bol objektívne spôsobilý vyvolať ohrozenie
alebo porušenie práv navrhovateľa uvedených v § 11 OZ, keďže v konaní nebol preukázaný v období
pred a ani po 01.03.2006 neoprávnený zásah odporcu do súkromia navrhovateľa. Pokiaľ navrhovateľ v
odvolaní poukázal na skutočnosti uvedené v návrhu na jeho prepustenie ako na dôvodné odvolacieho
dôvody v tomto smere, odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľom uvedené konštatovanie v návrhu
na jeho odvolanie samé o sebe nepreukazuje tú skutočnosť, že vôbec došlo k jeho sledovaniu pred
01.03.2006, teda potom ani nepreukazuje neoprávnenosť jeho sledovania pred 01.03.2006.

Navrhovateľom vyššie označený zásah za daných okolností s poukazom na vyššie uvedené dôvody
nepredstavujú vybočenie (exces) z rámca daného právnou úpravou.
4. Súd prvého stupňa považoval návrh navrhovateľa v časti určenia, že bol bezdôvodne sledovaný a v
rozpore so zákonom, za nedôvodný dôvodiac tým, že v konaní nebolo preukázané, že bol sledovaný v
rozpore s § 11 ods.2 zákona č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe, resp. že bol sledovaný,
o ktorom sledovaní je oprávnený rozhodnúť riaditeľ odporcu. Odvolací súd aj s poukazom na odvolacie
dôvody odvolateľa a ním označený vyšetrovací spis PPZ-175/BPK-B-2006 dodáva, že súd konajúci o
ochrane osobnosti nemôže ani v tomto smere preskúmavať oprávnenosť vydania takéhoto rozhodnutia
riaditeľa odporcu na použitie informačno-technických prostriedkov, ani podklady k nemu. Odporca pri
svojej činnosti a to pri používaní ITP neplní procesné úlohy orgánu verejnej správy. Svoje úlohy neplní
vykonávaním úkonov v priebehu správneho konania, ktorého výsledkom je rozhodovanie správneho
orgánu, právnickej alebo fyzickej osoby, na ktorú štát preniesol rozhodovanie na úseku verejnej správy, aj
keď je orgánom verejnej moci a tu pri svojej činnosti nepostupuje podľa ustanovení Správneho poriadku,
ale ani podľa iného procesného predpisu správneho práva. Pri používaní ITP nie je orgánom verejnej
správy a ani štát na ňu v tejto veci nepreniesol pôsobnosť rozhodovať v oblasti verejnej správy. Jej
činnosťou sa môžu zaoberať len súdy v trestnoprávnej oblasti alebo iné zákonom poverené subjekty.
Jej postup je v tomto upravený osobitnými predpismi, rovnako aj dohľad na jej činnosťou, ktorá nepatrí
do oblasti správneho práva, patrí do oblasti trestného práva. V ostatných dôvodoch odvolací súd
poukazuje na dôvody uvedené v napadnutom rozsudku ako na svoje vlastné a opakovať ich nebude.
Odvolací súd dospel zhodne ako súd prvého stupňa k záveru, že v konaní bolo preukázané, že nedošlo
k navrhovateľom tvrdenému neoprávnenému zásahu (keď o sledovaní je oprávnený rozhodnúť riaditeľ
odporcu podľa § 11 ods.2 zákona č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe), ktorý by bol
objektívne spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práv navrhovateľa uvedených v § 11 OZ a to
do občianskej cti a dôstojnosti navrhovateľa ako fyzickej osoby, ako aj súkromia.
5. Pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru o nedôvodnosti návrhu v časti určenia, že výčitka pod
č.p.63/917-V-2-31/2006 zo dňa 12.10.2006 bola udelená neopodstatnene a protiprávne dôvodiac tým,
že sa v zmysle ustanovenia § 54 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,



Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej
polície, nejedná o rozhodnutie, ktoré možno preskúmať súdom, keď v tomto konaní nemôže skúmať
dôvodnosť jej udelenia, majúc za to, že v prípade jej udelenia, ku ktorému bolo možné pristúpiť
v prípadoch menej závažného porušenia, táto výčitka by ani nebola spôsobilá vyvolať ohrozenie
alebo porušenie práv navrhovateľa uvedených v § 11 OZ, odvolací súd dospel k záveru o vecnej
správnosti napadnutého rozhodnutia aj v tejto časti. Odvolací súd dodáva, že výčitka nie je individuálnym
správnym aktom, ktorej obsah nemá autoritatívny vzťah k odporcovi, takýto úkon nepodlieha súdnemu
prieskumu. Kritériom pre rozlíšenie, či zásah bol (ne)oprávnený je vždy to, či ho v konkrétnom prípade
(ne)možno podriadiť pod kategóriu výkonu zákonom predpokladaných právomocí. Za daných okolností
predmetný úkon odporcu (výčitka) udelená navrhovateľovi v zmysle ustanovenia § 54 zákona č.
73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru
väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície, nepredstavuje navrhovateľom
tvrdený neoprávnený zásah, ktorý by bol objektívne spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práv
navrhovateľa uvedených v § 11 OZ, a to do občianskej cti a dôstojnosti navrhovateľa ako fyzickej osoby.
Navrhovateľom vyššie označený zásah odporcu za daných okolností s poukazom na vyššie uvedené
dôvody nepredstavuje vybočenie (exces) z rámca daného právnou úpravou.
6. Pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru o nedôvodnosti návrhu v časti určenia, že o opravnom
prostriedku navrhovateľa proti rozkazu č.161 zo dňa 29.5.2006 bolo rozhodované nad zákonom
stanovenú zákonnú lehotu bezdôvodne, že o opravnom prostriedku navrhovateľa proti rozkazu č. 1020
zo dňa 12.10.2006 bolo rozhodované nad zákonom stanovenú zákonnú lehotu bezdôvodne, že o
opravnom prostriedku navrhovateľa proti rozkazu č.1096 zo dňa 13.11.2006 bolo rozhodované nad 60
dňovú lehotu bezdôvodne dôvodiac tým, že odporca konal na základe zákona a to § 243 ods.2 zákona
č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru
väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície a jeho postupom nemohlo dôjsť
k zásahu do práv navrhovateľa uvedených v § 11OZ, a to do občianskej cti a dôstojnosti navrhovateľa
ako fyzickej osoby, keď naviac navrhovateľ sa domáhal pre Najvyšším súdom Slovenskej republiky
ochrany v konaniach proti nečinnosti odporcu, odvolací súd sa stotožňuje s prijatými skutkovými a
právnymi závermi súdu prvého stupňa ako so svojimi vlastnými a opakovať ich nebude. Odvolací súd
naviac dodáva, že odporca v súvislosti s namietaným porušením práv navrhovateľa konal a mohol
konať v súladne so zákonom č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej
informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície a potom
navrhovateľom vyššie označený zásah odporcu za daných okolností s poukazom na vyššie uvedené
dôvody nepredstavuje vybočenie (exces) z rámca daného právnou úpravou, keď kritériom pre rozlíšenie,
či zásah bol (ne)oprávnený je vždy to, či ho v konkrétnom prípade (ne)možno podriadiť pod kategóriu
výkonu zákonom predpokladaných právomocí, pričom v tomto smere v ostatných dôvodoch, v právnych
úvahách, poukazuje na časť dôvodov vyššie uvedených pod bodom 2 tohto odôvodenia.

V konaní bolo nesporne preukázané, že odporca sa nedopustil takého konania vo vzťahu k
navrhovateľovi, ktoré by predstavovalo neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľa,
objektívne spôsobilý negatívne dopadnúť na osobnosť odporcu ako fyzickej osoby a potom ani nebol
daný vzťah príčinnej súvislosti medzi neoprávneným zásahom a poškodením (ohrozením) niektorého z
osobnostných opráv navrhovateľa.

S poukazom na vyššie uvedené dôvody potom nebol daný dôvod z hľadiska hospodárnosti konania
zaoberať sa v danej právnej veci prostriedkami ochrany, teda občianskoprávnymi sankciami uvedenými
v ustanovení § 13 ods.1, ods.2 OZ.

Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP.
Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa vyhodnotil všetky dôkazy podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo
prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci /§ 132 OSP/. So
závermi súdu prvého stupňa sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, keďže zodpovedajú zistenému
skutkovému stavu danej veci a zásadám pre hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 OSP. Nevykonanie
navrhovateľom navrhnutých dôkazov výsluchom svedkov I. U. a X. E. súd prvého stupňa dostatočne
a správne vyhodnotil poukazom na ustanovenie § 23 ods.2 zákona č. 46/1993 Z.z. o Slovenskej
informačnej službe.



Súd prvého stupňa správnosť uvedeného záveru v rozsudku náležitým spôsobom aj odôvodnil ( §
157 ods.2 OSP). Odvolací súd sa s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku stotožňuje, považuje
ich za výstižné, presvedčivé a preto v celom rozsahu na ne odkazuje. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku vyplýva, že súd považoval vykonané dokazovanie za postačujúce pre rozhodnutie vo veci
samej. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú
odpoveď na každý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky
pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol s poukazom na ustanovenia § 224 ods.1 a
§ 142 ods.1 OSP a odporcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech nepriznal právo na náhradu
trov, pretože mu trovy odvolacieho konania nevznikli, a ani si ich neuplatnil.

Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.