{"guid": "08b9fef8-4764-4640-a6e8-b9b2a0d7ec1f:d75bc560-530a-4bb5-8bbf-dcefba61263e", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2023:7212237063.5", "spisova_znacka": "2Co/118/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/118/2022 z 21. 6. 2023", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 21. júna 2023, sp. zn. 2Co/118/2022, ECLI:SK:KSKE:2023:7212237063.5", "identifikacne_cislo": "7212237063", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Oľga Mičietová", "datum_vydania": "2023-06-21", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-387", "nazov": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-387", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0/#paragraf-387", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/0/0#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d75bc560-530a-4bb5-8bbf-dcefba61263e", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2023:7212237063.5", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2023:7212237063.5", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2023:7212237063.5/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/118/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7212237063
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Mičietová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7212237063.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň
JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu: A&A Trading s.r.o., Bratislava -
mestská časť Ružinov, Kupeckého 3, IČO: 36 727 687, zast. JUDr. Vlastimilom Klepáčom, advokátom,
Košice, Krmanova 16 proti žalovanému A. B. C., nar. X.X.XXXX, D., E. X, zast. Advokátskou kanceláriou
Hopferova s.r.o., Košice, Bajzova 2, o zaplatenie 20.000 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 29C/46/2017 zo 7. júla 2021

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   rozsudok.

Žalobcovi  p r i z n á v a   proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (v ďalšom „súd prvej inštancie“, prípadne „súd“) napadnutým rozsudkom uložil
povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi 20.000 eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy
20.000 eur od 12.4.2011 do zaplatenia (výrok I.) a priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu
trov konania v plnej výške (výrok II.).

2. Uviedol v odôvodnení o.i., že si žalovanú sumu 20.000 eur s prísl. uplatnil žalobca proti žalovanému
s tým odôvodnením, že žalovaný u žalobcu vykonával v období od 5.11.2005 do 13.4.2011 funkciu
konateľa, pričom 28.12.2009 z účtu žalobcu uskutočnil bankový prevod sumy 20.000 eur na svoj vlastný
účet, ktorú skutočnosť žalobca zistil vykonávaním kontroly účtovníctva za roky 2010 - 2011 a výzvou
z 1.4.2011 vyzval žalovaného na zdokladovanie účelu použitia týchto prostriedkov alebo v opačnom
prípade ak neboli použité na zabezpečenie potrieb spoločnosti, na ich vrátenie najneskôr do 11.4.2011.
Vykonaným dokazovaním súd zistil skutkový stav, v zmysle ktorého vykonával žalovaný v obchodnej
spoločnosti žalobcu v období od 5.11.2005 do 13.4.2011 funkciu konateľa, pričom dňa 28.12.2009
uskutočnil z účtu žalobcu bankový prevod v sume 20.000 eur na svoj vlastný účet, čo vyplynulo aj
z potvrdenia UniCredit Bank zo 16.10.2012. Išlo o prevod z účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX v prospech účtu
č. XXXXXXXXXX/XXXX, ktorá platba bola uskutočnená na príkaz žalovaného. Obrat na účte žalobcu
vo výške debetu 20.000 eur vyplýva aj z výpisu z účtu spoločnosti z 18.9.2012, ako aj z potvrdenia
spoločnosti Kredit audit s.r.o. vydaného pre účely § 12 ods. 2 písm. c/ zák. č. 7/2005 Z.z., kde bol
potvrdený bankový prevod vo výške 20.000 eur 28.12.2009.
Zo znaleckého posudku znalca A. E. D., B. č. 20/2019 vyhotoveného na objednávku žalobcu vyplynul
záver, že z dôvodu nezúčtovania finančných prostriedkov (nezúčtovaním sa rozumie nepredloženie
dokladov preukazujúcich, že pohľadávka bola použitá na krytie nákladov spoločnosti, prípadne vrátením
pohľadávky v hotovosti alebo na účet spoločnosti), okrem iného dňa 28.12.2009 vo výške 20.000
eur, vznikli žalobcovi (spoločnosti RDB s.r.o. ako právnemu predchodcovi žalobcu)  pohľadávky voči
žalovanému, pričom spoločnosť RDB s.r.o. eviduje finančnú hodnotu takto vzniknutých pohľadávok



v účtovníctve na účte č. 355.100 - ostatné pohľadávky voči spoločníkom a členom. Pohľadávka vo výške
20.000 eur je doložená potvrdením bankového výpisu, z ktorého jednoznačne vyplýva, že 28.12.2009
došlo k prevodu finančných prostriedkov z účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX na účet č. XXXXXXXXXX/
XXXX. Následkom toho, že žalovaný nezúčtoval pohľadávku vo výške 20.000 eur v spoločnosti RDB
s.r.o., ktorú  RDB s.r.o. eviduje voči A. B. C., došlo v RDB s.r.o. k zníženiu finančných prostriedkov.
Celkom žalovaný nezúčtoval voči RDB s.r.o. sumu 256.750 eur včítane sumy 20.000 eur vybratej
28.12.2009. Vyčíslená hodnota vybraných finančných prostriedkov predstavuje hodnotu, o ktorú sa
znížili finančné prostriedky spoločnosti RDB s.r.o. Žalovaný v období od roku 2009 po rok 2011 uskutočnil
aj výbery finančných prostriedkov, ktoré spoločnosť RDB s.r.o. zaúčtovala v účtovníctve ako zníženie
záväzkov spoločnosti voči žalovanému. Hodnota záväzkov RDB s.r.o. voči žalovanému je v účtovníctve
spoločnosti evidovaná na účte č. 365.100 - ostatné záväzky voči spoločníkom a členom, a to na začiatku
roku 2009 vo výške 197.047,07 eura, na konci roka 21.840,07 eura, v roku 2010 na jeho začiatku
21.840,07 eura, na konci roka 40,07 eura a v roku 2011 tak na začiatku, ako aj na konci roka vo
výške 40,07 eura. Tieto záväzky vznikli z dôvodu vkladu finančných prostriedkov, ktoré žalovaný vložil
do spoločnosti RDB s.r.o. Je zrejmé, že hodnota záväzkov RDB s.r.o. voči žalovanému sa postupne
znižovala, a to na tom základe, že žalovaný zrealizoval výbery finančných prostriedkov, ktoré sa
v účtovníctve RDB s.r.o. zaznamenávali ako zníženie záväzkov spoločnosti voči žalovanému.
Za sporné súd vymedzil to, na aký účel suma 20.000 eur bola použitá, keďže žalovaný sa bránil tým,
že išlo o vrátenie pôžičky, ktorú spoločnosti RDB s.r.o. poskytol a následne sa bránil tým, že peňažné
prostriedky vyberal pre potreby spoločnosti.
Citujúc § 133 ods. 1, § 135a ods. 1, 2 a 3, § 757, § 373, § 374, § 365 a § 369 ods. 1
Obchodného zákonníka uviedol, že na vznik zodpovednosti konateľa za škodu v zmysle § 373 a nasl.
Obchodného zákonníka sa vyžaduje porušenie povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť medzi
nimi, existenciu ktorých predpokladov musí preukázať poškodený. Uvedené predpoklady musia byť
splnené kumulatívne. Základnou podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody je preukázanie
nesprávnosti konania konateľa, ktorý nebude zodpovedať za škodu za predpokladu, že konal nielen
s odbornou starostlivosťou, ale v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Ak konateľ preukáže, že
konal s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, jeho zodpovednosť za škodu nevznikne.
V konaní mal súd preukázané, čo bolo medzi stranami aj nesporné, že žalovaný v období výkonu funkcie
konateľa spoločnosti žalobcu previedol 28.12.2009 z účtu žalobcu na svoj osobný účet 20.000 eur,
ktorú sumu nevyúčtoval, nepreukázal účel prevodu týchto finančných prostriedkov a doposiaľ túto sumu
nevrátil. Z výpovede zástupcu žalobcu A. E. F. vyplynulo, že žalovaný mal právo samostatne pristupovať
k účtu žalobcu cez internetbanking a prevádzať na svoj účet peniaze. Potvrdil to aj svedok A. E. E. s tým,
že žalovaný mohol operatívne vyberať hotovosť a uhrádzať potrebné náklady, pričom bolo dohodnuté,
že tieto finančné prostriedky mohol prevádzať na svoj osobný účet. To, že mal možnosť disponovať
s finančnými prostriedkami na účte žalobcu cez internetbanking, potvrdil aj žalovaný. Protiprávnosť
konania žalovaného súd ustálil v porušení všeobecnej zásady výkonu pôsobnosti konateľa upravenej
v § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka, ukladajúcej konateľovi povinnosť prihliadať pri výkone svojej
funkcie na záujmy spoločnosti a všetkých jej spoločníkov a konať pritom s odbornou starostlivosťou.
Výber finančných prostriedkov z účtu žalobcu a ich použitie bez preukázania účelu, bez zdokladovania
a vyúčtovania mal súd za konanie v rozpore so záujmami spoločnosti a jej spoločníkov. Tým, že
žalovaný nepreukázal, že by predmetné peňažné prostriedky použil pre potreby spoločnosti a následne
ich ani nevrátil, spôsobil svojím konaním, že u žalobcu došlo k zníženiu majetku o čiastku prevedenú
ním - žalovaným z účtu spoločnosti na jeho osobný účet vo výške 20.000 eur, čo predstavuje škodu
na majetku žalobcu vzniknutú v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného. Vyplynulo
to aj z predloženého súkromného znaleckého posudku. Súd neuveril tvrdeniam žalovaného, ktorými
vysvetľoval účel použitia predmetných finančných prostriedkov. Poukázal na to, že žalovaný jednak
tvrdil, že suma 20.000 eur predstavovala splatenie časti pôžičky, ktorú ako spoločník poskytol obchodnej
spoločnosti žalobcu, čo bolo v konaní vyvrátené znaleckým posudkom, kde sa znalec vyjadril k spôsobu
splácania pôžičky a k jej zostatku, a taktiež tvrdil, že peňažné prostriedky použil na chod spoločnosti,
avšak žiadne doklady k tomu nepredložil. Tieto navzájom nekorešpondujúce tvrdenia spochybnili
hodnovernosť tvrdení žalovaného. Navyše, žalovaný ani k jednému z týchto tvrdení nepredložil, resp.
nevedel predložiť žiadny relevantný dôkaz, ktorými by pravdivosť tvrdenia preukázal.
Na uvedenom základe súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi
20.000 eur.
Nakoľko žalobca vyzval žalovaného listom z 1.4.2011 na zaplatenie celkom sumy 248.950 eur najneskôr
v termíne do 11.4.2011, pričom žalovaný sumu žalobcovi neuhradil, dostal sa do omeškania odo dňa



12.4.2011 a súd priznal žalobcovi aj nárok na úroky z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej prisúdenej
sumy.
Citujúc § 387 ods. 1, 2, § 397 a § 398 Obchodného zákonníka súd vyhodnotil námietku premlčania
vznesenú žalovaným ako nedôvodnú vzhľadom na to, že uvedenie právnej kvalifikácie, či už v žalobe
alebo v inom podaní nie je náležitosťou žaloby, ale otázka právneho posúdenia je vecou súdu, ktorý
o žalobe rozhoduje. Podanie žalobcu z 27.11.2017, ktorým žalobca súdu navrhol, aby nárok posudzoval
ako nárok na náhradu škody, pričom neuvádzal iné skutkové okolnosti ako uvádzal v samotnej žalobe,
nemal súd za zmenu žaloby, a preto uviedol, že nebolo povinnosťou súdu o zmene žaloby rozhodovať.
Žalobca sa o tom, že mu vznikla škoda a kto za ňu zodpovedá dozvedel v marci 2011 pri kontrole
účtovníctva za roky 2010 - 2011, pričom žaloba bola na súd podaná 20.11.2012, a teda v zákonnej
štvorročnej premlčacej dobe.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi náhradu trov konania na
základe jeho úspechu vo veci, t.j. v plnej výške. Dodal, že na rozhodnutie o trovách konania podľa § 257
CSP nevidel dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by výnimočne náhradu trov celkom alebo sčasti
nepriznal. Výnimočnosť týchto okolností nevidel súd ani v okolnostiach danej veci, ani v okolnostiach
na strane strán sporu.

3. Proti rozsudku včas podal odvolanie žalovaný, s rozsudkom ani s jeho odôvodnením sa nestotožnil
a označil ho za nesprávny. Uplatnil odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP.
Nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) videl žalovaný v tom, že súd nárok
uplatnený žalobcom posúdil ako nárok na náhradu škody podľa ustanovení Obchodného zákonníka,
avšak v danej veci sa jedná o vzťah právnickej osoby a žalovaného ako fyzickej osoby/súkromnej osoby,
keďže finančné prostriedky mali byť prevádzané na osobný účet žalovaného. Zároveň v čase, keď mu
bola doručená výzva, ktorou si žalobca od neho začal vymáhať predmetné finančné prostriedky, už
nepôsobil ako konateľ žalobcu. Poukázal na to, že sám žalobca tvrdí, že mal finančné prostriedky údajne
použiť na súkromné účely. Mal za to, že nárok mal súd posúdiť podľa Občianskeho zákonníka. Uviedol,
že v konečnom dôsledku obdobný nárok týmto spôsobom posúdil aj Okresný súd Košice II v rozsudku
sp. zn. 29C/132/2014 z 28.2.2018, ktorý bol potvrdený rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 9Co/251/2018 zo 17.4.2019, vecou sa zaoberal aj Najvyšší súd SR pod sp. zn. 9Cdo/71/2020,
v ktorom konaní prijal rozhodnutie 12.8.2020. Najvyšší súd rozhodol o dovolaní, ktoré podal žalobca,
pričom uzavrel, že odvolací súd svoje rozhodnutie zrozumiteľne zdôvodnil, že ho nemožno považovať
za arbitrárne, také, ktoré by popieralo účel a význam právnej normy v danom kontexte preukázania
a v tomto smere i unesenia dôkazného bremena podmienky vzniku nároku na náhradu škody (§ 420
Občianskeho zákonníka). Zdôraznil, že súd rozhodoval v obdobnej, ba priam rovnakej veci, jediným
rozdielom bola výška sumy, ktorú si žalobca uplatnil. Žalobca žalobu aj v konaní 29C/132/2014 založil
na rovnakom základe ako v tomto prípade.
V súvislosti s uplatneným odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam) argumentoval žalovaný, že prevod
finančných prostriedkov z účtu spoločnosti v žiadnom prípade nemožno pokladať za protiprávne konanie
zo strany žalovaného, nakoľko ako vyplynulo aj z vykonaného dokazovania, na také konanie bol
oprávnený, potvrdili to aj svedkovia A. F. a A. E.. Uviedol, že v rozhodnom období nebol sám konateľom,
bolo viac konateľov a všetci mali vedomosť o pohyboch na účte. Tvrdil, že z dokazovania v tomto konaní,
ale aj v ďalších súvisiacich konaniach (najmä 29C/132/2014) vyplynulo, že množstvo vecí v súvislosti
s fungovaním a prevádzkou areálu bolo vyplácaných v hotovosti. Mal za to, že nemožno hovoriť za
takýchto okolností o žiadnom protiprávnom konaní.
Namietol, že žalobca nepreukázal ani vznik škody. Znalecký posudok, ktorý predložil žalobca, podľa
žalovaného v zásade nepreukazuje nič, čo by nebolo zrejmé aj pred jeho vypracovaním. Môže
preukazovať iba internú evidenciu pohľadávok žalobcu. Mal za to, že žalobca ale nepreukázal, že
minimálne v takejto výške mu vznikla škoda porušením povinností zo strany žalovaného. Evidencia
pohľadávok sama o sebe neznamená, že žalobcovi vznikla škoda. Povinnosťou žalobcu bolo preukázať
existenciu škody – ujmu v majetkovej sfére a zároveň aj jej výšku. Mal za to, že žaloba existenciu škody
žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal, keďže ním predložené listinné dôkazy existenciu škody
nepreukazujú.
S prihliadnutím na oprávnenosť uskutočňovania prevodov finančných prostriedkov uzavrel, že absentuje
protiprávnosť konania, takisto žalobca ani  nepreukázal vznik škody, a teda nemôže byť daný ani tretí
zákonný predpoklad zodpovednosti za škodu, a to príčinná súvislosť.
Namietol, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom tvrdenia žalovaného boli
preukázané svedeckými výpoveďami, ktoré súd vôbec nebral do úvahy a uzavrel, že on – žalovaný,



dôkazné bremeno neuniesol. Nestotožnil sa s hodnotením vykonaného dokazovania súdom. Svedkami
D. a G. bolo potvrdené, na čo sa používali prostriedky v hotovosti. Svedok D. potvrdil dokonca, že
žalovaný mu dával prostriedky v pomere 98 % : 2 %, ktoré išli od A. E.. Svedkyňa G., ekonómka žalobcu,
sama uviedla, že škoda nemohla byť v takej výške, ako ju vyčíslil žalobca.
V čase, keď on neho žalobca začal vymáhať finančné prostriedky, už nebol konateľom spoločnosti
a nemal prístup do jej účtovníctva. Dal do pozornosti,  že z obdobného konania vedeného pod sp. zn.
29C/132/2014 na Okresnom súde Košice II vyplynulo, že svedok A. E. (ďalší spoločník a konateľ) pri
svojej výpovedi uviedol, že bol vedený aj sumár prevádzky, ktorý robil p. D. – tzv. pracovný zošit, do
ktorého si zapisoval použité peniaze, účel použitia a popis práce. Tvrdil, že on – žalovaný, prostriedky
odovzdával kolegovi D. za účelom zabezpečenia prevádzky. Túto skutočnosť v konaní 29C/132/2014
potvrdil aj svedok Vizváry (tiež konateľ a spoločník), pričom Koniar zabezpečoval vyplácanie a všetky
nákupy, čo svedok D. potvrdil aj v tomto konaní. Poukázal na to, že tento svedok uviedol aj, že: „...v
skutočnosti boli oficiálne peniaze, ale aj neoficiálne. Oficiálne sa vyplácal drobný materiál, ale vyplácali
sa aj ľudia“. Tento svedok uviedol, že nevie, kedy a koľko prostriedkov sa vyplatilo ľuďom načierno.
Žalovaný zdôraznil, že sa jedná o zásadné tvrdenia, ktoré poukazujú na spôsob používania finančných
prostriedkov v rozhodnom období žalobcom. Jednalo sa o zavedenú prax žalobcu. Z rozhodnutia súdu
nevyplýva, že by sa bol oboznámil hoc len s jedným spisom v obdobnej veci.
Namietol, že výšku domnelej škody aj z už uvedených dôvodov nie je možné stotožňovať s výškou
výberov. Opätovne uviedol, že v rozhodnom období nebol jediný konateľ spoločnosti. Účtovníctvo
spoločnosti bolo kontrolované všetkými zúčastnenými – tak konateľmi, ako aj spoločníkmi. Spoločnosť
mala evidovanú každý rok riadnu účtovnú závierku, ktorú spoločníci schvaľovali. Uviedol, že keby naozaj
používal prostriedky spoločnosti pre vlastnú potrebu, všetci zúčastnení by to v danom momente okamžite
zistili a konali by. Mal za potrebné zdôrazniť, že nebol jediný spoločník a konateľ, ktorý si v spoločnosti
koná podľa vlastnej úvahy a po zmene konateľov po spätnej kontrole sa zistilo, že žalovaný spôsobil
škodu, ale v spoločnosti boli stabilne rovnakí konatelia a žalovaný bol ostatnými neustále kontrolovaný
– ostatní konatelia mali nastavené sms-notifikácie, spoločnosť žalobcu bola platcom DPH, a teda mala
pravidelné závierky. Dôvodil, že keby to bolo naozaj tak, že nakladal s prostriedkami spoločnosti bez
pokynu, poverenia a súhlasu ostatných, okamžite by boli zakročili.
Namietal zásadný logický nesúlad tvrdení žalobcu. Mal za to, že v konaní nebolo jednoznačne
preukázané naplnenie všetkých základných náležitostí vzniku nároku na zodpovednosť za škodu
v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Dokazovanie vykonané súdom v tomto konaní označil
za nedostatočné. Mal za to, že sa minimálne súd mal oboznámiť s konaniami v obdobných veciach
vedenými na príslušných súdoch, ktoré by mali byť súdu známe z jeho činnosti.
Na vznik zodpovednosti konateľa sa vždy v súlade s § 373a Obchodného zákonníka nevyhnutne
vyžaduje v prvom rade porušenie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami
spoločnosti, čo nebolo v tomto prípade naplnené a to aj v súvislosti s výpoveďami svedkov. Žalobca
nepreukázal ani vznik škody. Opätovne ako vo viacerých obdobných konaniach stotožnil žalobca
domnelú škodu a jej výšku s pohľadávkami žalobcu. Namietol aj voči existencii priamej príčinnej
súvislosti medzi porušením povinnosti a vznikom škody. Pokiaľ súd hovorí o tom, že výber finančných
prostriedkov a ich použitie bez preukázania účelu, bez zdokladovania a vyúčtovania – aj keby tomu
tak bolo, s čím žalovaný nesúhlasí, má byť porušením povinnosti, v žiadnom prípade nemožno hovoriť
o priamej príčinnej súvislosti. Totiž k výberu finančných prostriedkov by už nastúpili ďalšie aspekty,
pretrhávajú reťaz bezprostrednosti a priamosti kauzálneho nexu.
Naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP videl v tom, že súd nevykonal ním
navrhnutý výsluch znalca alebo jeho písomné dopočutie a tento svoj postup náležite neodôvodnil.
Vyporiadal sa s nevykonaním tohto dôkazu len veľmi stroho v bode 34. odôvodnenia rozsudku, že takýto
dôkaz nebolo potrebné vyhodnotiť. Žiadne bližšie odôvodnenia rozhodnutie neobsahuje. Zo znaleckého
posudku, zopakoval, že vyplýva jediná skutočnosť a to zaúčtovanie pohľadávok spoločnosti žalobcu.
Odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a d/ CSP videl najmä v tom, že súd sa nedôsledne držal
zákonných ustanovení týkajúcich sa odôvodňovania rozhodnutia. V danej veci súd síce v odôvodnení
rozsudku uviedol, „čoho som sa v konaní domáhal“ (zrejme správne „čoho sa žalobca v konaní domáhal“
– poznámka odvolacieho súdu), aké skutočnosti žalovaný tvrdil,  označené dôkazy a tiež ako sa žalobca
v danej veci vyjadril. Odôvodnenie však nie je dostatočné. Súd sa napriek značným pochybnostiam
stotožnil s tvrdeniami žalobcu a pokiaľ išlo o tvrdenie žalovaného, uviedol len, že im neuveril. Dostatočne
nešpecifikoval prítomnosť obligatórnych predpokladov vzniku nároku na náhradu škody a bez riadneho
odôvodnenia ustálil, že nárok na náhradu škody je daný. Nedostatočne sa vyporiadal s vykonaným
dokazovaním a svoje úvahy nezdôvodnil presvedčivo.



Rozsudok súdu prvej inštancie teda nie je dostatočne odôvodnený, čo zakladá aj dôvod na podanie
odvolania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia je zásahom
do práva na spravodlivý proces. Zároveň nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odníma účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom. Následkom nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia je
aj jeho nepreskúmateľnosť. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je možné považovať za porušenie práva
účastníka na spravodlivý súdny proces, čo napĺňa aj znaky odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1
písm. b/ CSP. Uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie nepovažuje za dostatočne odôvodnený v časti
naplnenia predpokladov vzniku nároku na náhradu škody na strane žalobcu.
Uviedol, že sa žiadnym spôsobom na úkor žalobcu neobohatil, neporušil svoje akékoľvek svoje
povinnosti či už dané mu ako konateľovi žalobcu alebo všeobecné povinnosti a žiadnym spôsobom
nezapríčinil žalobcovi vznik škody. Tiež neboli preukázané základné predpoklady pre vznik nároku na
náhradu škody žalobcu.
Celé konanie mal za účelový akt pomsty spoločníkov v spoločnosti žalobcu, s ktorými sa z dôvodu
zásadných nezhôd v neskoršom období ako bolo rozhodné obdobie výberov, vedie viacero súdnych
sporov.
Iná vada konania, uviedol, že spočíva podľa jeho názoru v tom, že súd neprihliadal na rozhodnutia
v obdobnej veci 29C/132/2014 – odvolacieho a dovolacieho súdu, hoci nimi nie je priamo viazaný, jedná
sa o rozhodnutie vyšších súdnych autorít. Tento svoj prístup nezdôvodnil.
Na základe uvedených tvrdení a skutočností navrhol, aby súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak,
že žalobu zamietne. Uplatnil si nárok na náhradu trov konania.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Mal za nesporne preukázané, že žalovaný ako konateľ
žalobcu uskutočnil 28.12.2009 z účtu žalobcu prevod na svoj osobný účet sumy 20.000 eur, ktorú
nevyúčtoval, ani žalobcovi nevrátil. Nesúhlasil s názorom žalovaného, že v konaní nebolo preukázané
protiprávne konanie žalovaného a výška škody. Protiprávnym konaním, ako uviedol súd prvej inštancie,
je porušenie zásady výkonu pôsobnosti konateľa podľa § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalovaný
preukázal aj výšku vzniknutej škody a to nielen výškou výberu a potvrdením audítora Kredit Audit s.r.o.
z 12.12.2012, ale aj predloženým znaleckým posudkom. Preukázal aj existenciu príčinnej súvislosti
medzi protiprávnym konaním žalovaného a ujmou v majetkovej sfére žalobcu. Pokiaľ žalovaný poukázal
na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/251/2018 zo 17.4.2019, ktorým odvolací súd
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietol, uviedol žalobca, že považuje toto
rozhodnutie za nesprávne. Zosumarizujúc odôvodnenie tohto rozhodnutia, keď odvolací súd mal za
to, že žalobca potvrdeniami spoločnosti Credit Audit s.r.o. preukázal iba pohľadávku voči žalovanému,
pričom existencia pohľadávky sama o sebe neznamená, že žalobcovi vznikla škoda, pritom povinnosťou
žalobcu bolo preukázať existenciu škody – ujmu v majetkovej sfére a zároveň jej výšku, pričom odvolací
súd uzavrel, že žalobca existenciu škody žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, keďže ním
predložené listinné dôkazy nepreukazujú existenciu škody, ale iba existenciu pohľadávok a uzavrel, že
súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď za škodu považoval výšku pohľadávky, ktorú
spoločnosť – žalobca evidovala voči žalovanému, poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5Cdo/196/2009 z 22.9.2010, v ktorom dovolací súd konštatoval, že: „Občianske súdne konanie
je ovládané zásadou iura novit curia/súd pozná právo, účastníci konania nie sú povinní uplatnený
nárok kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou súdu. Súd skúma, či tvrdené skutočnosti možno
podradiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné
vyvodiť plnenie.“ Ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/385/2012 zo
6.2.2013, v ktorom dovolací súd uviedol, že: „Ak súd rozhoduje o peňažnom plnení, ktoré vychádza
zo skutkových tvrdení, ktoré umožňujú posúdiť nárok po právnej stránke aj podľa iných noriem, ako je
žalobcom navrhované, je povinnosťou súdu uplatnený nárok takto posúdiť bez ohľadu na to, či v žalobe
právny dôvod požadovaného plnenia je alebo nie je uvedený, alebo je uvedený nesprávne“. Poukázal
aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2010 z 27.7.2011 v ktorom dovolací súd
uviedol, že: „Nie je porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd inak právne kvalifikuje skutok,
ktorý bol predmetom konania. Právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle zásady iura novit curia,
pretože právna kvalifikácia ani nie je obligatórnou náležitosťou žaloby“. Uviedol, že ak odvolací súd
mal za preukázané, že žalobca mal voči žalovanému pohľadávku, ale nie nárok na náhradu škody,
mal v súlade s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť
a nie zmeniť a žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že žalobca v konaní vedenou na Okresnom súde
Košice II pod sp. zn. 29C/132/2014 pôvodne žaloval zaplatenie sumy s príslušenstvom bez toho, aby
skutok bližšie právne kvalifikoval. Svoj uplatnený nárok ako náhradu škody kvalifikoval až na základe



uznesenia odvolacieho súdu, ktorým súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil vec na ďalšie
konanie s odôvodnením, že sa nejedná o bezdôvodné obohatenie, ako to právne kvalifikoval súd
prvej inštancie. Mal za to, že rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sa ocitol v pozícii bez súdnej
ochrany, kedy mal voči žalovanému nespornú pohľadávku, ktorá nie ale nie je nárokom z bezdôvodného
obohatenia ani nárokom z náhrady škody. Zároveň žalobca poukázal na právoplatne skončené konanie
vedené na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 37C/196/2014, v ktorom súd v obdobnej veci medzi
totožnými účastníkmi konania žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie
sumy 150.000 eur s príslušenstvom, rozsudok bol potvrdený odvolacím súdom 29.7.2020 rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/254/2019.

5. Žiadne ďalšie vyjadrenia sporových strán neboli dané.
6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) na základe odvolania podaného včas žalovaným
ako oprávnenou osobou (§ 362 a § 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné
(§ 355 – 358 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a viazaný
rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi vymedzenými odvolateľom (§ 380 a § 365 CSP),
preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu
nie je možné vyhovieť, rozsudok je vecne správny a ako taký ho preto potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
7. Rozsudok bol verejne vyhlásený 22. júna 2023 o 10.00 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského súdu
v Košiciach č. dverí 202, o ktorej skutočnosti bol vopred vyvesený oznam na úradnej tabuli a zároveň
zverejnený na webovej stránke tunajšieho súdu  16.6.2023.
8. Žalobca odôvodnil odvolanie tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP), vec nesprávne právne posúdil (§
365 ods. 1 písm. h/ CSP), nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva (§ 365 ods. 1 písm. b/), nevykonal navrhnuté dôkazy (§ 365 ods. 1 písm. e/
CSP) a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§365 ods.
1 písm. d/ CSP).
9. Odvolací súd oboznámením sa s obsahom spisu, rozsudkom samotným, ale i konaním ktoré vydaniu
rozsudku predchádzalo dospel k záveru, že nedošlo k naplneniu ani jedného z uplatnených  odvolacích
dôvodov.
10. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie skutkového
stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny
záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a neboli zistené žiadne porušenia procesných práv ani
iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd
rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
11. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku,
s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace
s predmetom konania. Súd dostatočne a presvedčivo objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia,
nenechal pritom priestor pre vznik pochybností, prečo mal nárok žalobcu za dôvodne uplatnený a prečo
uplatnenému žalobnému návrhu vyhovel. Správne sa vyporiadal so zákonnými podmienkami pre vznik
zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi v zmysle § 373 Obchodného zákonníka
v spojení s § 135a  a § 757 Obchodného  zákonníka.

12. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny v celom rozsahu a odvolací súd sa s jeho dôvodmi
stotožňuje. Na správnosti skutkových zistení a právnych úvah súdu prvej inštancie, ako ani na správnosti
dôvodov napadnutého rozsudku nie je spôsobilé nič zmeniť ani podané odvolanie.

13. Odvolací súd preto v odôvodnení svojho rozsudku v súlade s § 387 ods. 2 CSP sa obmedzuje
len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku, ako už vyššie uviedol a  reagujúc
na odvolacie námietky žalovaného/odvolateľa  a na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého
rozsudku dopĺňa:

14. Vzťah medzi spoločnosťou a konateľom sa riadi podľa § 261 ods. 3 písm. a); je to teda absolútny
obchodnoprávny vzťah, ktorý sa v plnom rozsahu riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka.
Zodpovednosť konateľa za škodu spôsobenú pri výkone funkcie konateľa sa riadi § 135a Obchodného



zákonníka a v rozsahu dopĺňajúcom ustanovenia odsekov 2 až 5 sa spravuje aj režimom podľa § 373
a nasl. (objektívna zodpovednosť).

15. Vzhľadom na charakter vzťahu konateľa a spoločnosti ako absolútneho obchodno-záväzkového
vzťahu sa zodpovednosť konateľa za škodu riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka. Z aplikácie
Obchodného zákonníka na zodpovednostný režim konateľov za vzniknutú škodu potom vyplýva
objektívna zodpovednosť konateľa za spôsobenú škodu spoločnosti, pričom zodpovednosť za škodu
konateľa sa posudzuje bez ohľadu na jeho zavinenie. Na vznik zodpovednosti konateľa za škodu sa v
zmysle § 373 a nasl. Obchodného zákonníka vyžaduje splnenie troch základných predpokladov, ktorými
sú: 1. vznik škody, 2. porušenie povinnosti a 3. príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom
škody. Konateľ nezodpovedá za škodu, ak preukáže, že postupoval pri svojej pôsobnosti s odbornou
starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Musí preto preukázať, že postupoval s
takou odbornou starostlivosťou, ktorú je možné všeobecne požadovať pri konkrétnom konaní konateľa
na daný druh konania alebo rozhodnutia. Zároveň musí byť splnená aj ďalšia požiadavka, a to postup
konateľa v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. (z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 30. apríla
2013, sp. zn. 4 Obdo 4/2013)

16.  Podľa § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka, konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť
s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Najmä sú
povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu
rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie
tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej
spoločníkov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých
spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti.

17. Podľa § 135a ods. 3 veta prvá Obchodného zákonníka, konateľ nezodpovedá za škodu, ak preukáže,
že postupoval pri výkone svojej pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme
spoločnosti.

18. Ide o právnu úpravu výkonu pôsobnosti konateľov založenú na zásade spočívajúcej v povinnosti
objektívne konať s odbornou starostlivosťou.
Zodpovednosť konateľov je síce objektívna (nevyžaduje sa zavinenie), ale je možné uplatniť liberačné
dôvody podľa odseku 3. Striktná objektívna povaha kritéria odbornej starostlivosti a \"obráteného\"
dôkazného bremena v zmysle § 135a odsek 3 Obchodného zákonníka má viesť k prísnejšiemu
vyvodzovaniu zodpovednosti voči konateľom a taktiež má viesť k tomu, že funkciu konateľa by nemala
vykonávať osoba, ktorá objektívne nedisponuje dostatočnými vedomosťami a schopnosťami na riadne
vedenie spoločnosti.
Povinnosti, ktoré musia konatelia plniť pri výkone svojej pôsobnosti, sú upravené vo viacerých
ustanoveniach Obchodného zákonníka a ďalších zákonov. K nim pristupujú povinnosti vyplývajúce zo
spoločenskej zmluvy, stanov alebo z rozhodnutí valného zhromaždenia a, samozrejme, široký rozsah
povinností vyplývajúcich (mimo rámca práva obchodných spoločností) z iných právnych predpisov
upravujúcich všetky aspekty činnosti spoločnosti.
Vo vzťahu k všetkým uvedeným povinnostiam pôsobí všeobecná zásada výkonu pôsobnosti  upravená
v § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka, ukladajúca konateľovi povinnosť prihliadať pri výkone svojej
funkcie na záujmy spoločnosti a všetkých jej spoločníkov a konať pritom s odbornou starostlivosťou.

19. Povinnosť výkonu pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti
a všetkých jej spoločníkov treba v súvislosti so zodpovednosťou konateľov za škodu chápať ako
kumulatívne vymedzenú povinnosť. Aby konateľ mohol byť v dobrej viere, že koná v záujme
spoločnosti, musí totiž najskôr vynaložiť primerané úsilie na to, aby záujmy spoločnosti spoznal a
vychádzajúc z tohto poznania potom s odbornou starostlivosťou posúdil, ako má konať. Z uvedeného
vyplýva, že konateľ nebude zodpovedať za škodu iba za predpokladu, že konal nielen s odbornou
starostlivosťou, ale súčasne aj v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Ak sú obe podmienky
(konanie s odbornou starostlivosťou a konanie v dobrej viere) splnené súčasne (dôkazné bremeno
spočíva na konateľovi), zodpovednosť konateľa za škodu nevznikne. Práve tento liberačný dôvod
umožňuje aj v podmienkach slovenského korporátneho práva uplatnenie doktríny \"riadneho obchodného
úsudku\" (business judgement rule), t.j. vylúčenie zodpovednosti za škodu, ak štatutárny orgán pri
podnikateľskom rozhodovaní mohol mať rozumne za to, že na základe náležitých informácií koná



v prospech spoločnosti. Pri konaní v mene spoločnosti a pri obchodnom vedení konateľa bude
preskúmané, či boli realizované na informovanom základe, v dobrej viere a v záujme spoločnosti - ak to
tak bolo, je možné prezumovať vylúčenie zodpovednosti za škodu, ktorá vznikla spoločnosti.

20. Vzhľadom na vyššieuvedené neobstojí námietka žalovaného/odvolateľa, že súd mal žalobou
uplatnený nárok posudzovať podľa ustanovení  Občianskeho zákonníka, argumentujúc tým, že ide
o vzťah právnickej osoby  a žalovaného ako súkromnej, resp. fyzickej osoby, pretože finančné prostriedky
mali byť prevádzané na osobný účet žalovaného a podľa tvrdení žalobcu mal ich použiť na súkromné
účely,  ďalej tým, že v čase doručenia výzvy žalobcu  na vrátenie finančných prostriedkov už nebol
konateľom žalobcu a napokon aj poukázaním na to, že podľa ustanovení Občianskeho zákonníka  už
obdobný nárok posúdil súd prvej inštancie v konaní sp. zn. 29C/132/2014,  ktoré jeho rozhodnutie, tvrdil
odvolateľ, že bolo potvrdené rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/251/2018.
Argumentácia odvolateľa nie je opodstatnená. Podstatné je to, čo v konaní nebolo medzi stranami
sporné, že žalovaný bol v rozhodnom období konateľom v spoločnosti žalobcu a prevody finančných
prostriedkov vykonával ako konateľ spoločnosti,  a teda nesporne ide o vzťah medzi spoločnosťou
(žalobcom) a konateľom (žalovaným), a teda absolútny obchodnoprávny vzťah, ktorý sa v plnom rozsahu
riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zodpovednosť konateľa za škodu spôsobenú pri výkone
funkcie konateľa je upravená v § 135a Obchodného zákonníka.  Je síce objektívna (nevyžaduje sa
zavinenie), ale je možné uplatniť liberačné dôvody podľa odseku 3.
Neopodstatnené (a ani nie presné) je aj odkazovanie žalovaného na obdobnú vec, ktorá bola vedená
na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 29C/132/2014, v ktorom konaní bol obdobný nárok žalobcu
posudzovaný podľa ustanovení Občianskeho zákonníka; žaloba bola zamietnutá.  Odvolací súd má však
vedomosť o ďalšej obdobnej veci totožných sporových strán, vedenej na Okresnom súde Košice II pod
sp. zn. 37C/196/2014, v ktorej obdobný nárok žalobcu bol posúdený podľa ustanovení Obchodného
zákonníka, nárok bol žalobcovi právoplatne priznaný, keď  rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo
potvrdené rozsudkom odvolacieho Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/254/2019 z 39.7.2020.

21. Pokiaľ odvolateľ naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (nesprávne
skutkové zistenia súdu, ku ktorým súd dospel na základe vykonaného dokazovania) videl v tom, že
prevod finančných prostriedkov z účtu žalobcu/spoločnosti nemožno pokladať za protiprávne konanie
žalovaného, pretože na také konanie bol oprávnený, neargumentuje správne, nejde  o skutkové zistenie,
ale o jeho právne posúdenie.  V konaní nebolo medzi stranami sporné, že  žalovaný ako konateľ
previedol z účtu žalobcu na svoj osobný  účet žalovanú sumu 20.000 eur a že vzhľadom na spôsob
prevádzkovania spoločnosti bol na vykonanie takého prevodu oprávnený, avšak s tým, že bol následne
povinný preukázať použitie na svoj účet prevedených finančných prostriedkov  na účely, resp. potreby
spoločnosti. Žalovaný použitie sumy 20.000 eur prevedenej z účtu spoločnosti/žalobcu  na jeho účet
však spoločnosti nevyúčtoval, nepreukázal , že boli použité na účely spoločnosti (aj keď to na svoju
obranu tvrdil, že prevedené finančné prostriedky boli použité na účely spoločnosti) a teda prevod bol
posúdený ako  protiprávne konanie žalovaného.
Súd prvej inštancie v odseku 23. odôvodnenia rozsudku vymedzil, že protiprávnosť konania žalovaného
spočívala v porušení všeobecnej zásady výkonu pôsobnosti konateľa, upravenej v § 135a ods. 1 Obch.
zák., ukladajúcej konateľovi povinnosť prihliadať pri výkone svojej funkcie na záujmy spoločnosti a
všetkých jej spoločníkov a konať pritom s odbornou starostlivosťou poukážuc na to, že výber finančných
prostriedkov z účtu spoločnosti žalobcu a ich použitie bez preukázania účelu, bez zdokladovania a
vyúčtovania je konaním v rozpore so záujmami spoločnosti a jej spoločníkov.

22. Neopodstatnené   sú  i námietky odvolateľa, že žalobca nepreukázal ani vznik škody.    V tom
istom odseku  23. odôvodnenia rozsudku súd vyhodnotil vznik škody: „Tým, že žalovaný nepreukázal,
že by predmetné peňažné prostriedky použil pre potreby obchodnej spoločnosti a následne ich ani
nevrátil, svojím konaním spôsobil, že u obchodnej spoločnosti žalobcu došlo k zníženiu majetku o čiastku
prevedenú žalovaným z účtu obchodnej spoločnosti žalobcu na jeho osobný účet vo výške 20.000,-
€, čo rozhodne predstavuje škodu na majetku obchodnej spoločnosti žalobcu, vzniknutú v príčinnej
súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného, čo vyplýva aj z predloženého súkromného znaleckého
posudku žalobcom.“ Tým, že žalovaný nepreukázal, že by na jeho účet prevedené finančné prostriedky
boli použité pre potreby  spoločnosti, ale ich ani nevrátil, svojím konaním spôsobil, že došlo k zníženiu/
zmenšeniu  majetku žalobcu  o čiastku prevedenú žalovaným z účtu spoločnosti žalobcu na jeho osobný
účet vo výške 20.000,- eur, čo rozhodne predstavuje škodu na majetku žalobcu, vzniknutú v príčinnej



súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného, čo mal súd za vyplývajúce aj zo žalobcom predloženého
súkromného znaleckého posudku.
Odvolací súd súhlasí so žalovaným v tom, že  žalobcom predložený znalecký posudok nepreukazuje
nič, čo by nebolo zrejmé aj pred jeho vypracovaním. Ide v prvom rade o potvrdenie účtovníctva žalobcu
ohľadne prevodov/výberov finančných súm, včítane účtovania žalobcu o žalovanej sume 20.000 eur.
Evidencia pohľadávok sama o sebe neznamená, že žalobcovi vznikla škoda, avšak ako už odvolací
súd vyššie odkázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, tým, že žalovaný nepreukázal,
že by na svoj účet prevedené finančné prostriedky použil pre potreby  spoločnosti a následne ich
ani nevrátil, svojím konaním spôsobil, že došlo k zníženiu/zmenšeniu  majetku žalobcu  o čiastku
prevedenú žalovaným z účtu spoločnosti žalobcu na jeho osobný účet vo výške 20.000,- eur, čo
rozhodne predstavuje škodu na majetku žalobcu.

23. Odvolacie námietky odvolateľa o nesprávnych skutkových zisteniach súdu  v dôsledku nesprávneho
vyhodnotenia dokazovania, keď súd podľa odvolateľa vôbec nebral do úvahy výpovede svedkov, sú
len všeobecného  rázu, bez potrebnej konkretizácie, aké konkrétne skutočnosti z ktorých konkrétnych
výpovedí vyplynuli a súd ich nevzal do úvahy.    Ani poukázanie na svedecké výpovede D. a G. spojené
s tvrdením žalovaného/odvolateľa, že nimi bolo potvrdené na čo sa používali prostriedky v hotovosti,
že svedok D. potvrdil, že mu žalovaný dával prostriedky „v pomere 98 % ku 2 % od A. E.“ a že
svedkyňa G. uviedla, že škoda nemohla byť v takej výške, ako ju vyčíslil žalobca, nie je spôsobilé
spochybniť výsledky vyhodnotenia vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie, pretože z nich nie
je možné vyvodiť záver, a teda nepreukazujú, že žalovaný sumu 20.000 eur, ktorú previedol na svoj
účet použil následne pre potreby a na účely spoločnosti. Ich výpovede sú bez potrebných konkrétností
a výpoveďou ani jedného z označených svedkov nebolo preukázané požitie žiadnej exaktnej sumy pre
potreby spoločnosti.

24. Ani ďalšia odvolacia argumentácia odvolateľa (že výšku škody nie je možné stotožňovať s výškou
výberov, že v rozhodnom období nebol jediným konateľom a účtovníctvo spoločnosti bolo kontrolované
všetkými konateľmi a aj spoločníkmi, že spoločnosť mala  každoročne riadnu účtovnú závierku, ktorú
spoločníci schvaľovali, že keby používal prostriedky spoločnosti pre vlastnú potrebu, všetci zúčastnení
by to v danom momente okamžite zistili a konali by, že bol ostatnými neustále kontrolovaný – ostatní
konatelia mali nastavené sms-notifikácie) nie je spôsobilá nič zmeniť na tej skutočnosti, ktorá bola
v konaní nesporná, že previedol sumu 20.000 eur z účtu spoločnosti na svoj osobný účet, aký/ktorý
prevod  bol síce oprávnený vykonať, avšak dôvodom prevodu bolo následné použitie takýchto  financií
pre potreby spoločnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovanému muselo byť zrejmé, že použitie
prevedených financií na účely spoločnosti bude potrebné preukázať, avšak žalovaný to nepreukázal
ani pred začatím sporu na základe predsporovej výzvy žalobcu, ale ani v súdnom konaní, a  použitie
prevedených financií na účely spoločnosti nepreukazuje ani vyššieuvedená argumentácia žalovaného.

25. Odvolací súd má za to, že bez opodstatnenia sú aj námietky odvolateľa, že nebolo preukázané
naplnenie zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti konateľa v zmysle § 373a Obchodného
zákonníka a to porušenie povinnosti konateľa konať s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami
spoločnosti, že žalobca nepreukázal ani vznik škody a ani bezprostrednú príčinnú súvislosť  medzi
porušením povinnosti a vznikom škody. Súd prvej inštancie sa s naplnením zákonných predpokladov
zodpovednosti žalovaného správne  a postačujúcim spôsobom vyporiadal v odôvodnení rozsudku, na
ktoré odôvodnenie už odvolací súd poukázal, a s tam uvedenými dôvodmi sa stotožňuje.

26. Pokiaľ odvolateľ namietol, že súd nevykonal ním navrhnutý dôkaz doplnením znaleckého posudku,
príp. výsluchom znalca a jeho nevykonanie náležite neodôvodnil,  čím tvrdil, že bol naplnený odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP, dáva odvolací súd do pozornosti, že sa súd prvej inštancie
k nevykonaniu navrhnutého dôkazu vyjadril v odseku 34. odôvodnenia, čo bolo zrejmé aj odvolateľovi,
len nemal odôvodnenie  za náležité. Podľa názoru odvolacieho súdu sú dôvody súdu prvej inštancie
zrejmé, určité a postačujúce a to aj v súvislosti tej, že žalovaný zmysel, resp. význam dôkazu
predloženým znaleckým posudkom spochybnil aj v podanom odvolaní   a aj pokiaľ navrhol na
pojednávaní 9.6.2021 doplnenie znaleckého posudku, nebol konkrétny, ale jeho návrh na doplnenie
znaleckého posudku spočíval „o zodpovedanie určitých otázok“, ktoré ale nekonkretizoval. Odvolací súd
nezistil danosť tohto odvolateľom uplatneného odvolacieho dôvodu.



27. Neboli naplnené ani odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ a d/ CSP, ktoré odvolateľ
tvrdil, že sú dané  nedostatočným odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, nedostatočnou
špecifikáciou zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody a nedostatočným vyporiadaním
sa s vykonaným dokazovaním a nepresvedčivým zdôvodnením úvah súdu.
Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok je
dostatočne zrozumiteľný a určitý a zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v
zmysle § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej,
v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, súd
prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil, aj náležite vyhodnotil a vysporiadal
sa s každou relevantnou argumentáciou strán sporu, pričom vo svojej argumentácii je súd koherentný,
jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú záver judikovaný vo výrokovej časti
rozhodnutia. Súd prvej inštancie v rozsudku uviedol, z akých právnych úvah vychádzal, zhodnotiac
pritom všetky žalobné námietky a argumentáciu strán sporu v priebehu sporu na súde prvej inštancie.
Rozsudok preto nie je možné považovať za nedostatočne odôvodnený.
S nedostatočným odôvodnením rozsudku súvisí aj jeho prípadná nepreskúmateľnosť, ktorú tiež
odvolateľ namietol, avšak bez potrebných konkrétností. Súdna prax je ustálená v úsudku, že
nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku skutkových dôvodov, nie na
dielčich nedostatkoch odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Musí sa pritom jednať o vady skutkových
zistení, o ktoré súd opiera svoje rozhodovacie dôvody. Za také vady možno považovať iba prípady,
kedy súd oprel rozhodovacie dôvody o skutočnosti v spore nezisťované, prípadne zistené v rozpore
so zákonom, prípadne, kedy nie je zrejmé, či vôbec nejaké dôkazy boli v konaní vykonané.
Nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov je tiež také rozhodnutie, z ktorého odôvodnenia nie je zrejmé,
prečo nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu strany sporu v žalobe a prečo považuje žalobné
námietky sporovej strany za mylné alebo vyvrátené, najmä vtedy, ak ide právnu argumentáciu, na ktorej
je postavený základ žaloby. Odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie rozhodne nie je možné
považovať ani za nepreskúmateľný.
28. Bez opodstatnenia a vplyvu na vecnú správnosť napadnutého rozsudku je námietka odvolateľa,
že súd neprihliadol na rozhodnutia v obdobnej veci 29C/132/2014 – odvolacieho a dovolacieho súdu.
Ako sám odvolateľ podotkol, súd týmito rozhodnutiami pri rozhodovaní nebol viazaný. Čím je súd pri
rozhodovaní viazaný  ustanovuje § 193 CSP. Odvolací súd dodáva, že okrem uvedeného rozhodnutia,
existuje i ďalšie právoplatné rozhodnutie obdobnej veci totožných strán, rozsudok Okresného súdu
Košice II sp. zn. 37C/196/2014, ktorý tiež musí byť žalovanému známy, ale ktorý nežiadal zohľadniť.

29. Zo všetkých vyššieuvedených dôvodov, ako aj dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého
rozsudku, odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.

30. Podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP rozhodol  odvolací súd o trovách odvolacieho
konania. Žalovaný bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto nárok na náhradu trov odvolacieho
konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania úspešnému žalobcovi v plnom
rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov: 3 hlasy za (§ 393
ods. 2 veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,



aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}