Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 24S/13/2018 z 26. 9. 2018
Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica z 26. septembra 2018, sp. zn. 24S/13/2018, ECLI:SK:KSBB:2018:6018200032.1
Krajský súd Banská Bystrica | 24S/13/2018 | ECLI:SK:KSBB:2018:6018200032.1 | 2018-09-26 | Rozhodnutie
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 195 SSP, § 14 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., § 27 zákona č. 250/2007 Z. z., § 3 ods. 1 SP, § 47 ods. 3 SP, § 14 zákona č. 250/2007 Z. z., § 14 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z., § 5 ods. 1 zákona č. 128/2002 Z. z., § 3 ods. 4 SP, § 191 ods. 1 písm. c) SSP, § 14 ods. 6 zákona č. 250/2007 Z. z., § 4 ods. 3 písm. b) zákona č. 128/2002 Z. z., § 3 ods. 2 SP, § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 250/2007 Z. z., § 14 ods. 7 zákona č. 250/2007 Z. z., § 4 ods. 3 písm. g) zákona č. 128/2002 Z. z., § 3 ods. 3 SP, § 6 ods. 2 písm. b) SSP, § 14 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z., § 16 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z., § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 128/2002 Z. z., § 3 ods. 5 SP, § 194 ods. 2 SSP, § 14 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z., § 24 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., § 12 zákona č. 128/2002 Z. z., § 47 ods. 2 SP, § 177 ods. 1 SSP, § 14 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z., § 10a ods. 1 písm. k) zákona č. 250/2007 Z. z., § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 128/2002 Z. z., § 46 SP, § 194 ods. 1 SSP, § 14 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z., § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z., § 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 128/2002 Z. z., § 47 ods. 1 SP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/16988955-f01a-4850-8523-a45bdcb5dfbd
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6018200032.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 24S/13/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6018200032
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6018200032.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany
Novotnej a členov senátu Mgr. Ivany Datlovej a JUDr. Petra Molčana v právnej veci žalobcu: A. P. -
VORON, Školská 1 573/33, 962 05 Hriňová, IČO: 50205218, právne zastúpeného JUDr. Ladislavom
Miklošom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Vodná č. 6, 041 01 Košice, IČO: 31309909,
proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie
so sídlom v Bratislave, Prievozská č. 32, 827 99 Bratislava, IČO: 17331927, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č.: SK/0719/99/2016 zo dňa 13. novembra 2017 takto

r o z h o d o l :

Správny súd z r u š u j e Rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie Ústredného inšpektorátu
Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave č. SK/0719/99/2016 zo dňa 13. novembra 2017
a Rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Banskej
Bystrici pre Banskobystrický kraj č. P/0276/06/16 z 27. októbra 2016 a v e c v r a c i a prvostupňovému
orgánu verejnej správy na ďalšie konanie.
Žalobcovi priznáva úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ktorú je 2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 2 -

žalovaný povinný žalobcovi zaplatiť v lehote 20 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená
ich výška. O výške trov súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré
vydá vyšší súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

dministratívne konanie
1. Slovenská obchodná inšpekcia, Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie v Banskej Bystrici pre
Banskobystrický kraj (ďalej len „inšpektorát SOI“ alebo „prvostupňový orgán verejnej správy“) vykonal
dňa 13. júla 2016 kontrolu v prevádzkovej jednotke žalobcu - ARMY SHOP, Lúčna 3320, Hriňová (ďalej
len „prevádzka žalobcu“), zameranú na dodržiavanie ustanovení Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Zákon o ochrane spotrebiteľa“) a zákona č. 18/1996 Z.z. o cenách (ďalej len „Zákon o cenách“).
O výsledkoch kontroly bol spísaný Inšpekčný záznam z 13. júla 2016 (ďalej len „Inšpekčný záznam“).
Inšpektori inšpektorátu SOI (ďalej len „inšpektori“) vykonali v pozícii bežného spotrebiteľa kontrolný
nákup, v rámci ktorého zakúpili v prevádzkovej jednotke žalobcu 1 ks zátky do uší v hodnote 0,90
EUR a 1 ks škrtací zapaľovač v hodnote 3,- EUR. Uvedený nákup bol žalobcom vyúčtovaný v hodnote
4,90 EUR, čím došlo k poškodeniu spotrebiteľa o 1,- EUR. Správnosť účtovanej predajnej ceny zátky
do uší bola odkontrolovaná podľa dokladu z ERP č. 0001 z 13. júla 2016, ktorý obsahoval všetky
zákonom predpísané náležitosti. Na kontrolný nákup v hodnote 3,- EUR (škrtací zapaľovač) nebol zo
strany predávajúceho vydaný žiadny doklad o kúpe. Predávajúci nadobúdací doklad k predávanému
škrtaciemu zapaľovaču ani iný doklad jeho nadobudnutia nevedel predložiť. Inšpektori prekontrolovali
aj dodržiavanie označovania tovarov predajnými a jednotkovými cenami u 30 druhov tovarov a zistili
nedostatok v označení predajnej ceny u výrobku: 400 ml ARMY spray farebný a nedostatok v označení
jednotkovej ceny u nasledovných druhov výrobkov: 400 ml ARMY spray farebný, 400 ml Montana black



spray a 10,- EUR, 90 ml Lotos štandard impregnačný spray á 5,50 EUR, tj. spolu u 3 druhov výrobkov.
Ďalej zistili, že v čase kontroly nebola spotrebiteľovi v Reklamačnom poriadku žalobcu ani inou formou
jasne a zrozumiteľne poskytnutá informácia o alternatívnom riešení sporov. Inšpektorát SOI uzavrel, že
za zistené nedostatky zodpovedá predávajúci - žalobca. Súčasťou Inšpekčného záznamu bolo uloženie
záväzných pokynov v zmysle zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach
ochrany spotrebiteľa (ďalej len „zákon č. 128/2002 Z.z.“), ktorých plnenie mal zabezpečiť žalobca s
termínom ich vykonania ihneď a trvale a to:
- zabezpečiť, aby na zakúpené výrobky boli vydávané doklady o kúpe v zmysle platných právnych
predpisov
- zabezpečiť dodržiavanie zásad pri predaji správnym účtovaním výrobkov v zmysle platných právnych
predpisov
2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 3 -

- zabezpečiť, aby všetky odpredávané výrobky nachádzajúce sa v ponuke predaja, boli označené
predajnými cenami a jednotkovými cenami u tých druhov, u ktorých sa táto povinnosť vyžaduje v zmysle
platných právnych predpisov
- zabezpečiť, aby na všetky odpredávané výrobky nachádzajúce sa v ponuke predaja boli na požiadanie
predložené nadobúdacie doklady v zmysle platných právnych predpisov
- zabezpečiť zavedenie informácie o možnosti obrátiť sa na subjekt alternatívneho riešenie sporov v
zmysle platných právnych predpisov

S obsahom inšpekčného záznamu bol žalobca oboznámený, porozumel mu a uviedol: „Čo sa týka
nesprávneho účtovania išlo o moju nedbanlivosť a rozdiel som si nevšimol. Blok k škrtaciemu zapaľovaču
som nevydal z dôvodu, že je to pre mňa neziskový tovar - nákup 3,- EUR, predaj 3,- EUR, dôvod predaja
je len to, aby zákazník odporúčal môj obchod s tým, že mám množstvo tovaru. Chýbajúce cenovky a
info o ARS boli doplnené už počas kontroly“. Súčasťou Inšpekčného záznamu bol pokladničný blok č.
0001 z 13. júla 2016, preukazujúci nákup tovaru - zátky do uší 1 ks v hodnote 0,90 EUR o 10, 24 hod.
Prvostupňové rozhodnutie
2. Dňa 4. októbra 2016 bolo žalobcovi doručené Oznámenie prvostupňového orgánu verejnej správy
o začatí správneho konania pod č. P/0276/06/2016 zo dňa 28. septembra 2016, ku ktorému podal
žalobca písomné vyjadrenie zo dňa 10. októbra 2016. Rozporoval kontrolné zistenia a z nich vyplývajúce
porušenia právnych predpisov. S námietkami žalobcu sa prvostupňový orgán verejnej správy zaoberal
v Rozhodnutí č. P/0276/06/16 z 27. októbra 2016 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým ako
príslušný správny orgán podľa § 4 ods. 1, § 2 a § 3 ods. 2 písm. f) zákona č. 128/2002 Z.z. v súlade s
ust. § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny
poriadok“) rozhodol tak, že žalobcovi
- pre porušenie povinnosti predávajúceho správne účtovať ceny pri predaji výrobkov v zmysle § 4 ods.
1 písm. d)
- pre porušenie povinnosti predávajúceho vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe v zmysle § 16 ods. 1,
- pre porušenie povinnosti predávajúceho zreteľne označiť výrobok predajnou cenou v zmysle § 14
- pre porušenie povinnosti predávajúceho označiť výrobky jednotkovou cenou v zmysle § 14a ods. 1
- pre porušenie povinnosti predávajúceho spotrebiteľovi pred uzavretím zmluvy jasným a zrozumiteľným
spôsobom oznámiť informáciu o možnosti obrátiť sa na subjekt alternatívneho riešenie sporov v
prípadoch ustanovených osobitným predpisom v zmysle § 10a ods. 1 písm. k)

a za porušenie povinností ustanovených v § 4 ods. 1 písm. d), § 16 ods. 1, § 14, § 14a ods. 1 a §
10a ods. 1 písm. k) Zákona o ochrane spotrebiteľa a na základe správnej úvahy podľa § 24 ods. 1
Zákona o ochrane spotrebiteľa uložil pokutu vo výške 970,- EUR s povinnosťou zaplatiť ju do 30 dní
od právoplatnosti rozhodnutia.
V odôvodnení rozhodnutia zopakoval priebeh vykonanej kontroly a z nej vyplývajúce kontrolné zistenia,
vyjadrenie žalobcu k priebehu a výsledku kontroly a obsah vyjadrenia 2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 4 -

žalobcu k zisteným nedostatkom, ktoré boli obsiahnuté v jeho písomnom vyjadrení k Oznámeniu o začatí
správneho konania a zaujal k jednotlivým námietkam žalobcu stanovisko. Uviedol, že Inšpekčný záznam
považuje za jasný, zrozumiteľný a za dostatočný dôkaz porušenia zákona, pretože v ňom bol riadne
zachytený skutkový stav a jeho pravdivosť nebola v čase kontroly ani po nej spochybnená. Žalobca mal
možnosť zistený skutkový stav veci namietať v súvislosti s uloženými opatreniami, avšak v stanovenej



lehote ani po jej uplynutí žiadne námietky voči opatreniam orgánu dozoru (inšpektorát SOI) doručené
neboli, z čoho vyvodil, že skutkový stav veci bol zistený riadne. Námietku žalobcu ohľadom nesprávneho
právneho posúdenia veci v súvislosti s výrobkom 400 ml ARMY spray farebný akceptoval s tým, že
nešlo o porušenie povinnosti žalobcu informovať spotrebiteľa o jeho cene platnej v okamihu predaja,
resp. o nedodržanie povinnosti informáciu o cene inak vhodne sprístupniť ale o porušenie povinnosti
zreteľne označiť výrobok predajnou cenou, preto porušenie tejto povinnosti prekvalifikoval tak, ako bolo
vo výroku rozhodnutia uvedené. K námietke týkajúcej sa kontrolného nákupu uviedol, že vyjadrenie
žalobcu považuje za účelové s cieľom zbaviť sa zodpovednosti za kontrolou zistený protiprávny stav,
pretože zistený skutkový stav veci žalobca v čase kontroly nenamietal a vo vysvetlivke k Inšpekčnému
záznamu uviedol, že v súvislosti s nesprávnym účtovaním išlo o jeho nedbanlivosť a rozdiel si nevšimol.
Zdôraznil, že Inšpekčný záznam je potrebné posudzovať ako celok, vrátane jeho príloh opatrených
podpisom kontrolovaného subjektu. Prílohou bola fotografia dokladu o kúpe č. 0001 z 13. júla 2016
na hodnotu 0,90 EUR, ktorý svedčil o odpredaných zátkach do uší v cene 0,90 EUR. Z vyjadrenia
žalobcu ku kontrolným zisteniam v súvislosti s cenou škrtacieho zapaľovača vyplynulo, že ich predával
za 3,- EUR bez vydania dokladu o kúpe. Sám žalobca uviedol, že rozdiel vo výdavku mohol vzniknúť v
dôsledku slabého rozlíšenia vydávaných mincí. Prvostupňový orgán verejnej správy uzavrel, že nemá
dôvod pochybovať o správnosti vyhodnotenia kontrolného nákupu a teda ani o zistenom skutkovom
stave veci, a preto nepovažoval žalobcom namietanú nepreskúmateľnosť Inšpekčného záznamu za
dôvodnú. K namietanej nepreskúmateľnosti a nedostatku dôvodov v súvislosti s vytýkaným nevydaním
dokladu o kúpe uviedol, že pri vnímaní Inšpekčného záznamu ako celku nevznikajú nijaké pochybnosti
o tom, že doklad o kúpe na škrtací zapaľovať vydaný nebol pričom je nepodstatné, či predávajúci na
každú jednu položku nákupu vydá samostatný doklad o kúpe alebo na všetky položky nákupu vydá jeden
doklad o kúpe. Preto bolo právne bezvýznamné zaoberať sa tým, či formálne bol vykonaný jeden alebo
viacero kontrolných nákupov. Navyše z Inšpekčného záznamu vyplynulo, že bol vykonaný len jeden
kontrolný nákup v hodnote 3,90 EUR, ktorý bol účtovaný v hodnote 4,90 EUR a tiež to, že obsahoval
dve položky, pričom bol vydaný len jeden doklad o kúpe č. 0001 z 13. júna 2016 na hodnotu 0,90
EUR, ktorý preukazoval predaj zátok do uší v cene 0,90 EUR. Sám žalobca uviedol, že k zakúpenému
škrtaciemu zapaľovaču doklad o kúpe nevydal, pretože to preňho nie je ziskový tovar. Keďže kontrolný
nákup pozostával z dvoch položiek, bol účtovaný v hodnote 4,90 EUR, pričom bol vydaný len doklad o
kúpe zátok do uší v hodnote 0,90 EUR a žalobca potvrdil cenu škrtacieho zapaľovača v hodnote 3,- EUR
nevzniká nijaká pochybnosť o zistenom skutkovom stave veci, a preto námietky žalobcu neakceptoval
a považoval ich za účelové. K podaniu informácií o alternatívnom riešení sporov prvostupňový orgán
verejnej správy uviedol, že počas vykonávanej kontroly bol žalobca oslovený, akým spôsobom vie
poskytnúť informáciu o možnosti obrátiť sa na subjekt alternatívneho riešenia sporov a vo vysvetlivke k
Inšpekčnému záznamu uviedol, že chýbajúce informácie o alternatívnom riešení sporov doplnil počas
kontroly. Uvedené ho však nezbavilo zodpovednosti za kontrolou zistený protiprávny stav. Vo vzťahu k
žalobcom namietanej neobjektívnosti vlastnej vysvetlivky (vyjadrenie k inšpekčnému záznamu), ktorú
dodatočne negoval prvostupňový orgán verejnej 2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 5 -

správy uviedol, že kontrolovaný subjekt má právo vyjadriť sa k Inšpekčnému záznamu, v ktorom
môže uviesť čokoľvek a inšpektori do jeho vyjadrenia nijakým spôsobom nezasahujú. V súvislosti
s podaním vysvetlivky nemajú nijakú poučovaciu povinnosť. Negovanie podanej vysvetlivky bez
preukázania relevantných dôvodov existujúcich v čase kontroly a podávania vysvetlivky považoval
za neopodstatnené a účelové, a preto ho neakceptoval. Považoval za nepravdepodobné, že by
kontrolovaný subjekt v prípade neprípustného konania zo strany inšpektorov nevyužil všetky dostupné
prostriedky na svoju obranu. Navrhovaný výsluch svedkov - inšpektorov považoval za neúčelný
vzhľadom k tomu, že tento by nijakým spôsobom neprispel k objasneniu dostatočne zisteného
skutkového stavu. K požiadavke žalobcu, aby bolo správne konanie zastavené poukázal na ust. §
30 Správneho poriadku, v ktorom sú taxatívne vymedzené dôvody na zastavenie správneho konania.
Prvostupňový orgán verejnej správy nezistil v konaní žiadny z dôvodov na zastavenie správneho
konania. Uzavrel, že na zistenie skutkového stavu veci za účelom zistenia, či predávajúci v obchodných
prevádzkach dodržiavajú povinnosti vyplývajúce im zo Zákona o ochrane spotrebiteľa použil zákonné
prostriedky, dospel k záveru, že došlo k porušeniu zákona a zákonného ustanovenia uvedeného vo
výrokovej časti jeho rozhodnutia a že zodpovednosť žalobcu bola spoľahlivo preukázaná. Rozhodol
preto o uložení pokuty v zmysle § 24 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa a pri určení jej výšky
prihliadol na charakter protiprávneho konania, závažnosť porušenia povinností, spôsob a následky
porušenia povinnosti spočívajúcej v porušení zásad statočnosti pri predaji predávajúcim tým, že došlo
k priamemu poškodeniu spotrebiteľa a celkom o 1,- EUR. Uvedeným konaním žalobca porušil ust.



§ 4 ods. 1 písm. d) Zákona o ochrane spotrebiteľa a to povinnosť správne účtovať ceny pri predaji
výrobkov alebo pri poskytovaní služieb, čo súvisí s právami spotrebiteľa na ochranu pred zásahom do
zákonom chránených oprávnených záujmov, najmä ekonomických. Nesprávnym účtovaním dochádza
k bezdôvodnému obohateniu predávajúceho, prípadne jeho zamestnancov na úkor spotrebiteľa a
závažným a nevhodným spôsobom ohrozuje ekonomické záujmy spotrebiteľa. Nevydaním dokladu o
kúpe výrobku alebo o poskytnutí služby žalobca porušil ust. § 16 ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa čo
nadväzuje na zabezpečenie ochrany spotrebiteľa pri následnom uplatnení jeho práva zo zodpovednosti
za vady výrobku alebo služby. Z dokladu o kúpe vyplýva obsah záväzkového vzťahu a zabezpečuje
spotrebiteľovi dôkaznú istotu pre prípad uplatnenia práv zo zodpovednosti za vady výrobku alebo služby
ale aj pre prípad následného súdneho sporu. Doklad o kúpe je základný dokument, ktorý predávajúci
od spotrebiteľa vyžaduje pri uplatňovaní práv a slúži ako dôkaz, že konkrétny reklamovaný tovar bol
zakúpený u predávajúceho, u ktorého si spotrebiteľ uplatňuje reklamáciu. Ohľadom porušenia povinností
vyplývajúcich z ust. § 14a ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa, teda povinnosti predávajúceho
informovať spotrebiteľa o cene predávaného výrobku alebo poskytovanej služby a zreteľne označiť
výrobok alebo službu cenou alebo informácie o cene inak vhodne sprístupniť uviedol, že cenové
informácie sú pre spotrebiteľa vo všeobecnosti jednými z kľúčových informácií pri rozhodovaní o kúpe
konkrétneho výrobku. Neoznačením, resp. nesprávnym označením výrokov cenovými informáciami nie
je spotrebiteľovi umožnené vykonať kvalifikované rozhodnutie o kúpe určitého výrobku a tiež je mu
znemožnené vykonať kontrolu správnosti účtovania po vykonaní kúpy. V súvislosti so vznikom inštitútu
alternatívneho riešenia sporov bola zavedená informačná povinnosť pre predávajúcich a len pri jej
dôkladnom plnení má tento nový inštitút šancu dostať sa do povedomia spotrebiteľov aj predávajúcich
a stať sa účinným nástrojom na riešenie spotrebiteľských problémov. Pri určovaní výšky pokuty
zohľadnil porušenie práv spotrebiteľa, nesplnenie zákonných povinností žalobcom a mieru spoločenskej
nebezpečnosti zistených nedostatkov. Zdôraznil, že ohrozovanie ekonomických záujmov spotrebiteľa
zo strany predávajúcich považuje 2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 6 -

prvostupňový orgán verejnej správy za spoločensky nebezpečné. Po zhodnotení kritérií vyplývajúcich
z ust. § 24 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa mu uložil sankciu, ktorá sa približuje dolnej hranici
sadzby a v percentuálnom vyjadrení predstavuje približne 1,5 % najvyššej sadzby. Prihliadol na špecifiká
konkrétneho prípadu a proporcionalitu uloženej pokuty vo vzťahu k najvyššej možnej pokute 66 400,-
EUR. Prihliadal aj na charakter sankcie ako takej, ktorou je jej nielen preventívna ale aj represívna
funkcia, pričom finančný postih nemôže byť neprimerane mierny vo vzťahu k závažnosti protiprávneho
konania a jeho následkom. Uložená pokuta nevykazovala neodôvodnené rozdiely v porovnaní s
prípadmi iných podnikateľských subjektov za obdobné porušenie zákona. Zdôraznil, že sa podrobne a
dôkladne zaoberal skutkovými zisteniami, ktoré boli obsahom Inšpekčného záznamu z 13. júla 2016, s
vyjadrením žalobcu, ktorý bol v ňom obsiahnutý a s písomným vyjadrením žalobcu z 10. októbra 2016.
Druhostupňové rozhodnutie
3. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný po vyjadrení
prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorý odvolaniu žalobcu v celom rozsahu nevyhovel.
Rozhodnutím č. SK/0719/99/2016 z 13. novembra 2017 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) ho zmenil
vo výroku tak, že „pre porušenie povinnosti predávajúceho zreteľne označiť výrobok predajnou cenou,
keď pri kontrole plnenia správnosti poskytovaných informácií o cene bol inšpektormi zistený nedostatok
u výrobku 400 ml ARMY spray farebný, tj. u jedného druhu ponúkaného výrobku, u ktorého predávajúci
nedodržal povinnosť zreteľne označiť výrobok cenou, čím došlo k porušeniu § 14“ a „pre porušenie
povinnosti predávajúceho označiť výrobky jednotkovou cenou, keď v ponuke predaja sa nachádzali
výrobky 400 ml ARMY spray farebný, 400 ml Montana black spray a 10,- EUR a 90 ml Lotos štandard
impregnačný spray a 5,50 EUR, tj. celkovo 3 druhy výrobkov, ktoré neboli označené informáciou o
jednotkovej cene napriek tomu, že sa u nich táto povinnosť vyžaduje, čím došlo k porušeniu § 14a ods.
1“ nahradil znením „pre porušenie povinnosti predávajúceho označiť výrobky predajnou a jednotkovou
cenou, keď v ponuke predaja sa nachádzal výrobok 400 ml ARMY spray farebný, tj. 1 druh ponúkaného
výrobku nebol označený predajnou cenou a výrobky 400 ml ARMY spray farebný, 400 ml Montana black
spray a 10,- EUR a 90 ml Lotos štandard impregnačný spray a 5,50 EUR, tj. celkovo 3 druhy výrobkov,
ktoré neboli označené informáciou o jednotkovej cene napriek tomu, že sa u nich táto povinnosť
vyžaduje, čím došlo k porušeniu § 14a ods. 1“ s tým, že „ostatná časť výroku, vrátane uloženej sankcie
ostáva bez zmeny“.

4. V odôvodnení uviedol, že odvolaním napadnuté prvostupňové rozhodnutie a konanie, ktoré mu
predchádzalo preskúmal, pričom zistil dôvod na jeho zmenu, spočívajúcu v úprave právnej kvalifikácie



zisteného porušenia povinnosti označiť výrobok predajnou cenou. Uvedené konanie subsumoval pod
jemu prislúchajúce znenie skutkovej podstaty správneho deliktu, pričom táto zmena nemala vplyv na
zistený skutkový stav ani na výšku uloženej sankcie. Zdôraznil, že povinnosťou žalobcu bolo správne
účtovať ceny pri predaji výrobkov, vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe, označiť výrobky predajnou a
jednotkovou cenou, spotrebiteľovi pred uzavretím zmluvy jasným a zrozumiteľným spôsobom oznámiť
informáciu o možnosti obrátiť sa na subjekt alternatívneho riešenia sporov v prípadoch
2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 7 -

ustanovených osobitným predpisom, čo žalobca porušil. Podrobne zopakoval priebeh vykonanej
kontroly v prevádzke žalobcu, kontrolné zistenia inšpektorov, obsah podaného odvolania a po
preskúmaní prvostupňového rozhodnutia v súvislosti s námietkami žalobcu konštatoval, že žalobca
v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti ani dôkazy, ktoré by ho zbavovali zodpovednosti za
zistené nedostatky. Skutočnosti a dôvody, ktoré v odvolaní uviedol, nespochybnili uloženie sankcie a
neboli ani dôvodom na zrušenie alebo zmenu prvostupňového rozhodnutia v časti uloženej sankcie.
Za rozhodujúce pre posúdenie veci označil, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu jeho povinností
uvedených v Zákone o ochrane spotrebiteľa a to § 4 ods. 1 písm. d), § 16, § 14a ods. 1 a § 10a ods. 1
písm. k). Porušením povinnosti správne účtovať ceny pri predaji výrobkov alebo pri poskytovaní služieb,
porušením povinnosti vydať doklad o kúpe výrobku alebo o poskytnutí služby, porušením povinnosti
označiť výrobok predajnou cenou a jednotkovou cenou a porušením povinnosti spotrebiteľovi pred
uzavretím zmluvy, ak nie sú tieto informácie zjavné vzhľadom na povahu výrobku alebo služby jasným
a zrozumiteľným spôsobom oznámiť informáciu o možnosti obrátiť sa na subjekt alternatívneho riešenia
sporov v prípadoch ustanovených osobitným predpisom, došlo k porušeniu práva spotrebiteľa znížením
rozsahu jeho práv, ktoré mu Zákon o ochrane spotrebiteľa garantuje. Jednotlivo sa vyjadril k odvolacím
námietkam žalobcu.

5. K námietke nesprávneho (vadného) postupu orgánu verejnej správy uviedol, že prvostupňový orgán
verejnej správy postupoval na základe zákona a v jeho medziach, zistil presne a úplne skutočný stav
veci, obstaral si potrebné podklady na rozhodnutie, rozhodnutie vydal v súlade so zákonom a ostatnými
právnymi predpismi, vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci a obsahuje predpísané náležitosti.
Prvostupňový orgán verejnej správy uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom pre jeho rozhodnutie,
akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov aj ako použil správnu úvahu pri hodnotení právnych
predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníka konania a
s jeho vyjadrením k podkladom rozhodnutia. V zhode so závermi prvostupňového orgánu verejnej správy
žalovaný konštatoval, že všetky skutky, ktoré boli obsiahnuté vo výroku prvostupňového rozhodnutia boli
špecifikované tak, že z nich bolo zrejmé o aké skutky sa jedná, bolo zrejmé miestne, časové aj vecné
hľadisko vymedzenia jednotlivých skutkov ako iných správnych deliktov, z čoho vyvodil, že vymedzenie
predmetu konania vo výroku rozhodnutia zodpovedá požiadavke § 47 ods. 2 Správneho poriadku.
Prvostupňový orgán verejnej správy v priebehu celého správneho konania postupoval v súlade s čl. 2
Ústavy SR, konal iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon.

6. K odvolacej námietke žalobcu, že výrok prvostupňového rozhodnutia neobsahuje konkrétne
vymedzenie skutku, čo do určenia času spáchania deliktu ako aj čo do konkrétneho a podrobného opisu
správneho deliktu uviedol, že sa s jeho názorom nestotožňuje, pretože z prvostupňového rozhodnutia
je zrejmé, ktoré povinnosti boli žalobcom porušené a na základe akých zákonných ustanovení mu bola
uložená povinnosť spolu s lehotou na plnenie, čo sú jediné náležitosti výroku rozhodnutia vyplývajúce z
ust. § 47 ods. 2 Správneho poriadku. Konštatoval, že žalobca od začiatku správneho konania nemal
2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 8 -

pochybnosť o tom, o akých skutkoch je vedené správne konanie, čas kontroly bol vo výroku rozhodnutia
jednoznačne určený dátumom 13. júla 2016, pričom z Inšpekčného záznamu vyplynul aj presný čas
kontroly, ktorá bola vykonaná o 10,20 hod. S poukazom na Rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžo 34/2013 z
22. februára 2013 zdôraznil, že vymedzenie času spáchania správneho deliktu je naplnené, ak je vo
výroku rozhodnutia uvedený dátum vykonanej kontroly, v čase ktorej bolo porušenie zákona zistené.
Dostatočnosť výrokovej časti rozhodnutia v otázke vymedzenia času spáchania deliktu dňom vykonania
kontroly vyvodil aj z Rozsudku NS SR sp. zn. 6Sžo 33/2014. Zdôraznil, že kontrola Slovenskej obchodnej
inšpekcie spočíva v porovnaní kontrolou zisteného skutkového stavu so stavom predpísaným s tým, že



povinnosťou predávajúceho je zabezpečiť splnenie všetkých povinností tak, ako určuje zákon a osobitné
predpisy a to od počiatku výkonu jeho podnikateľskej činnosti. Na základe podkladov bola v čase kontroly
v kontrolovanej prevádzke žalobcu riadne vykonávaná prevádzková činnosť, čo považoval za podstatné
pre zistenie a zdokumentovanie skutkového stavu.

7. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia neobsahuje
zoznam žiadnych podkladov, resp. skutočností, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie a opis, akým
spôsobom boli podklady - dôkazy zabezpečené, akými úvahami bol správny orgán vedený pri hodnotení
dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, pretože z odôvodnenia
prvostupňového rozhodnutia jednoznačne vyplynulo, že hlavným podkladom rozhodnutia bola kontrola
vykonaná inšpektormi dňa 13. júla 2016, z ktorej bol vyhotovený Inšpekčný záznam. Poukázal na
ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku, z ktorého nevyplýva pre správny orgán povinnosť uviesť v
odôvodnení rozhodnutia podklady vo forme ich zoznamu ale podstatné je uviesť skutočnosti, ktoré boli
pre rozhodnutie správneho orgánu podkladom. Podklady, z ktorých jednotlivé skutočnosti vyplynuli boli
obsiahnuté v administratívnom spise, do ktorého mal žalobca možnosť v priebehu správneho konania
nazrieť. Vychádzajúc z uvedeného uzavrel, že prvostupňový orgán verejnej správy presne uviedol, ktoré
skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, pričom samotné podklady pre rozhodnutie boli súčasťou
spisovej dokumentácie, čo bolo súladné so zákonom.

8. K námietke žalobcu, že prvostupňový orgán verejnej správy nenariadil pred vydaním rozhodnutia
ústne pojednávanie, čím mu znemožnil uplatnenie jeho základného práva na spravodlivý proces
žalovaný poukázal na ust. § 21 ods. 1 Správneho poriadku. Z neho vyvodil, že ústne pojednávanie
sa musí uskutočniť len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo orgán verejnej správy ústne
pojednávanie nariadi, pričom na konanie o správnom delikte sa vzťahuje Zákon o ochrane spotrebiteľa,
ktorý povinnosť nariadiť ústne pojednávanie orgánu verejnej správy neukladá. Subsidiárne sa aplikuje
Správny poriadok, ktorý vyžaduje nariadenie ústneho pojednávania len v prípade, ak to vyžaduje povaha
veci. Posúdenie vhodnosti, resp. potreby nariadenia ústneho pojednávania neprislúcha žalobcovi ako
účastníkovi konania ale orgánu verejnej správy. Konštatoval, že postup aj rozhodnutie prvostupňového
orgánu verejnej správy boli zákonné, pretože zvolením administratívnej formy konania postupoval
prvostupňový orgán verejnej správy v súlade so Správnym
2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 9 -

poriadkom. Vykonanie pojednávania predstavuje dodatočné náklady, ktoré finančne zaťažujú orgán
verejnej správy a preto jeho nariadenie v prípadoch, keď to nie je s ohľadom na dostatočne zistený
skutkový stav veci nevyhnutné, by bolo v rozpore so zásadami rýchlosti, hospodárnosti a efektívnosti
správneho konania. Konanie je pritom uskutočnené hospodárne vtedy, ak prebieha čo najrýchlejšie
a s čo najmenšími nákladmi, aby nedochádzalo k zbytočnému zaťažovaniu subjektov správneho
konania, pričom hospodárnosť sa posudzuje nielen z finančného ale aj časového hľadiska. Považoval
za neefektívne nariaďovať ústne pojednávanie, pretože nemohlo prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.
Nezmenilo by skutkový stav zistený v čase vykonávanej kontroly. Inšpektori zistili porušenie povinností
vyplývajúcich z ust. § 4 ods. 1 písm. d), 16 ods.1, § 14a ods. 1 a § 10a ods. 1 písm. k) Zákona o ochrane
spotrebiteľa, za ktoré žalobca ako predávajúci zodpovedá objektívne. Poukázal na Rozsudok NS SR č.
4Sžo 262/2015 z 1. decembra 2016, v ktorom bolo uvedené, že správny orgán sa má riadiť Správnym
poriadkom a teda nariadiť ústne pojednávanie len v prípade, ak tak ustanovuje osobitný predpis alebo
v prípade, ak to vyžaduje povaha veci. V konaní o správnych deliktov sa v plnom rozsahu uplatňuje
zásada písomnosti konania. Žalovaný vyslovil názor, že žalobca mal možnosť navrhnúť dôkazy, či inak
hájiť svoje práva. K Oznámeniu o začatí správneho konania doručil prvostupňovému orgánu verejnej
správy svoje vyjadrenie, s ktorým sa prvostupňový orgán verejnej správy vysporiadal v odôvodnení
prvostupňového rozhodnutia a žalovaný konštatoval, že sa vysporiadal dostatočne. Stotožnil sa so
záverom prvostupňového orgánu verejnej správy, že skutkový stav veci bol dostatočne a spoľahlivo
zistený a protiprávnosť konania žalobcu nepochybne preukázaná, preto nebolo potrebné ani účelné
vykonávať ďalšie dôkazy a teda ani nariaďovať ústne pojednávanie.

9. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že o niektorých skutočnostiach sa dozvedel až zo samotného
rozhodnutia, napr. že kópia dokladu o kúpe tovarov v kontrolnom nákupe je prílohou Inšpekčného
záznamu, pretože kópia dokladu o kúpe tovarov v kontrolnom nákupe bola v deň vykonania kontroly



žalobcom ako predávajúcim podpísaná a bola súčasťou spisového materiálu, z čoho vyvodil, že žalobca
o uvedenej skutočnosti vedomosť mal.

10. K námietke týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu ku konštatovanému
porušeniu ust. § 4 ods. 1 písm. d) a § 14 Zákona o ochrane spotrebiteľa uviedol, že v prípade porušenia
§ 4 ods. 1 písm. d) Zákona o ochrane spotrebiteľa bol skutkový stav prvostupňovým orgánom verejnej
správy správne právne kvalifikovaný, pretože zistené konanie žalobcu ako predávajúceho naplnilo
skutkovú podstatu správneho deliktu uvedeného v danom ustanovení zákona. Porušenie povinnosti
podľa § 14 Zákona o ochrane spotrebiteľa odvolací orgán prekvalifikoval na porušenie povinnosti podľa
§ 14a ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa, čím uvedené konanie subsumoval pod jemu prislúchajúce
znenie skutkovej podstaty správneho deliktu.

11. K námietke týkajúcej sa zistenia správnej ceny zapaľovača žalovaný uviedol, že sám žalobca vo
vysvetlivke k Inšpekčnému záznamu cenu odpredaného zapaľovača uviedol, na základe čoho nevznikla
žiadna pochybnosť o správne zistenom skutkovom stave.
2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 10 -

Námietky vznášané žalobcom v tejto súvislosti považoval za účelové v snahe vyhnúť sa zodpovednosti
za preukázané porušenie zákonných povinnosti.

12. K námietke žalobcu, že v prvostupňovom rozhodnutí nebo opísaný postup pri kontrolnom nákupe
žalovaný uviedol, že postup vykonania kontrolného nákupu bol uvedený v Inšpekčnom zázname, ktorý
bol podkladom pre vydanie prvostupňového rozhodnutia. Vyjadril názor, že zo strany prvostupňového
orgánu verejnej správy nedošlo k žiadnym porušeniam práv účastníka konania s ohľadom na zásadu
jednotnosti, v zmysle ktorej žalobca mohol podávať vyjadrenia, návrhy, námietky a navrhovať a
predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení počas celého správneho konania.

13. K žalobcom namietanému neuplatňovaniu trestnoprávnych zásad žalovaný uviedol, že pre
administratívne trestanie platia trestnoprávne štandardy pri zachovaní zdravého rozumu a s istou mierou
voľnosti, teda nemožno vyžadovať uplatňovanie všetkých trestnoprávnych štandardov bezo zvyšku,
pretože administratívne trestanie nie je takým zásahom do práv konkrétneho subjektu ako je to v trestnej
veci.

14. K námietke spochybňujúcej úradný postup inšpektorov žalovaný uviedol, že ide o námietku účelovú,
pretože postup inšpektorov vyplýva zo zákona č. 128/2002 Z.z.

15. Uzavrel, že obsahom podaného odvolania boli mnohé skutočnosti, ktoré boli obsiahnuté už v
jeho vyjadrení z 10. októbra 2016 a s ktorými sa prvostupňový orgán verejnej správy vysporiadal v
prvostupňovom rozhodnutí. Žalovaný sa s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia v plnom rozsahu
stotožnil a považoval ho za dostačujúce, a preto tvrdenia žalobcu uvádzané v odvolaní za účelové s
cieľom zbaviť sa objektívnej zodpovednosti za preukázané porušenie zákona. Žalovaný zdôraznil, že na
ostatné argumenty žalobcu nemohol prihliadať, pretože ho nezbavujú jeho objektívnej zodpovednosti za
kontrolou zistené porušenia zákonom stanovených povinností, ktoré je povinný dodržiavať po celý čas
výkonu svojej podnikateľskej činnosti. Za zistené nedostatky a porušenia právnych predpisov zodpovedá
na základe princípu objektívnej zodpovednosti, bez ohľadu na jeho zavinenie alebo iné okolnosti danej
veci, tj. zodpovedá za protiprávny výsledok. Pre konštatovanie porušenia povinností je rozhodujúci
skutkový stav zistený inšpektormi počas výkonu kontroly.

16. V súvislosti s výškou uloženej pokuty žalovaný konštatoval, že pri jej stanovení bolo prihliadané
na charakter protiprávneho konania, závažnosť porušenia povinností, spôsob a následky porušenia
povinností. Prvostupňový orgán verejnej správy výšku pokuty dostatočne odôvodnil v súlade s atribútmi
stanovenými v ust. § 24 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa. S ohľadom na charakter zistených
nedostatkov ako aj s prihliadnutím na vzniknuté, či hroziace následky bola pokuta uložená odôvodnene
a v adekvátnej výške v súlade s požiadavkou jej represívno-výchovného účinku. Žalovaný považoval
uloženú pokutu za primeranú a v súlade so zásadou materiálnej rovnosti vyjadrenou v ust. § 3 ods. 5
Správneho poriadku.
2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 11 -



Žaloba
17. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného aj
prvostupňového orgánu verejnej správy a vrátenia veci prvostupňovému orgánu verejnej správy na
ďalšie konanie. Uplatnil si právo na náhradu trov konania.

18. Namietal, že žalovaný aj prvostupňový orgán verejnej správy svojím nesprávnym úradným postupom
porušili jeho základné právo na spravodlivý proces a základné právo na inú súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, postupovali v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, vec
nesprávne právne posúdili, vôbec, resp. nedostatočne preukázali spáchanie iného správneho deliktu
žalobcom, keď podkladom pre rozhodnutie bol iba Inšpekčný záznam, pri žiadnom úkone žalobcu
nespísali zápisnicu v súlade s § 22 ods. 1 Správneho poriadku, neodstránili žalobcom vytýkané rozpory
nariadením ústneho pojednávania podľa § 21 ods. 1 Správneho poriadku, ich rozhodnutia nie sú riadne
a dostatočne odôvodnené v súlade s § 47 ods. 3 Správneho poriadku, pri rozhodovaní porušili zásadu
materiálnej pravdy, nepostupovali v úzkej súčinnosti so žalobcom podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku,
v dôsledku čoho vydali nezákonné rozhodnutia. Konkretizoval, že:

- žalobca nevykonal navrhovaný dôkaz - výsluch inšpektorov, za účelom objasnenia priebehu vykonanej
kontroly, reálneho zistenia opísaných skutkov, ktorými mali byť porušené jeho zákonné povinnosti,
pretože skutky tak, ako boli v Inšpekčnom zázname opísané sa nemuseli stať. Poukázal na inšpektormi
konštatované poškodenie spotrebiteľa o 1,- EUR bez toho, aby bola z relevantných dokladov zistená
správna cena škrtacieho zapaľovača a tiež tvrdil, že rozdiel vo výdavku mohol vzniknúť slabým
rozlíšením vydávaných mincí. Žalovaný napriek tomu konštatoval, že v odvolaní žalobca neuviedol
žiadne nové skutočnosti ani dôkazy, ktoré by ho zbavovali zodpovednosti za zistené nedostatky, a že
skutočnosti a dôvody uvedené v odvolaní žalobcu nespochybnili uloženie sankcie. Žalobca uvedené
považoval za nezákonný postup pri dokazovaní,
- žalovaný žalobcu pred podávaním jeho vyjadrenia ku kontrolným zisteniam nepoučil o jeho právach,
- vo výroku rozhodnutia žalovaného (aj prvostupňového rozhodnutia) pri opise konkrétnych skutkov
nebolo uvedené číslo a pomenovanie konkrétneho zákona, ktorý mal byť porušený, pretože uvedené boli
len čísla paragrafov bez čísla a pomenovania zákona, ktoré boli uvedené až v závere výroku rozhodnutia.
Žalobca uvedené považoval za nepostačujúce, pretože samotné porušenie zákona a postih za porušenie
zákona môže byť v číslach paragrafov odlišné,
- žalovaný sa nevysporiadal s námietkou žalobcu ohľadom nedostatočného opisu vykonania kontrolného
nákupu (čas, nevydanie dokladu o kúpe, odsúhlasenie správnej ceny škrtacieho zapaľovača). Uvedené
považoval žalobca za podstatné pre zistenie, ako postupovali inšpektori pri kontrolnom nákupe a či
postupovali správne, keď žalobcovi neumožnili pred ukončením výdavku prekontrolovať jeho správnosť,
- rozpis kontrolného nákupu s vyčíslením rozdielu +1,- EUR v neprospech spotrebiteľa považoval za
nezrozumiteľný a nejasný bez uvedenia účtovaných a správnych cien výrobkov. Z rozpisu kontrolného
nákupu ani z rozhodnutia nie je zrejmé, ktorý tovar bol účtovaný v nesprávnej cene. Tvrdil, že pokiaľ
by inšpektori postupovali korektne, museli by konštatovať, že účtované aj správne ceny pri kontrolnom
nákupe boli rovnaké a že rozdiel 2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 12 -

+1,- EUR v neprospech spotrebiteľa mohol vzniknúť až pri vydávaní mincí, čo nie je porušením povinnosti
predávajúceho účtovať predávané tovary v správnych cenách, za čo bol postihnutý. Dokazovanie
založené na vizuálnych informáciách inšpektorov, ich verbálnej a neverbálnej komunikácii (napr.
predčasné a okamžité preukázanie sa služobnými preukazmi z dôvodu, že v danom čase posúdili stav
ako protiprávny) bez poskytnutia dostatočného časového priestoru žalobcovi označil za šikanózny,
- tvrdenie inšpektorov, že žalobca pred uzavretím zmluvy žiadnym spôsobom spotrebiteľovi
neoznámil informáciu o možnosti obrátiť sa na subjekt alternatívneho riešenia sporov považoval za
nepreskúmateľné, pretože túto informáciu možno poskytnúť aj ústne a nebolo preukázané, že ju žalobca
ústne neposkytol. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že nebola poskytnutá ani v Reklamačnom poriadku, mal
tento dôkaz zabezpečiť ako súčasť Inšpekčného záznamu, čo neurobil, preto jeho tvrdenie nebolo
preukázané materiálnym spôsobom, z čoho žalobca vyvodil, že je potrebné ohľadom tohto skutku
uplatniť trestnoprávnu zásadu in dubio pro reo,
- pre nezameniteľnosť správnych deliktov neboli jednotlivé skutky podrobne a presne opísané ani
dostatočne časovo vymedzené, pretože poskytnutie výdavku zo zaplatenej sumy, nevydanie dokladu
o kúpe nemôže byť realizované počas celého dňa, v ktorom je kontrola vykonávaná, kontrolný nákup
bol inšpektormi odsúhlasený už na začiatku kontroly. Bolo možné ho odsúhlasiť len na základe cenovej



evidencie podľa § 13 ods. 2 zákona č. 18/1996 Z.z. (ktorá nebola dostupná) a nie na základe informácie
žalobcu, ktorú poskytol vo vyjadrení k Inšpekčnému záznamu, teda v závere vykonávanej kontroly. Tvrdil,
že nedostatočný výrok rozhodnutia vyvoláva podozrenie, že skutky môžu byť zamenené s inými, čo
zároveň spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov,
- namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, pretože neobsahuje zoznam žiadnych podkladov,
resp. skutočností, ktoré boli podkladom na rozhodnutie ani opis, akým spôsobom boli podklady -
dôkazy zabezpečované, akými úvahami bol správny orgán vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití
právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Rozhodnutie neobsahuje skutočnosti, ktoré správny
orgán nepoužil pri vydaní rozhodnutia a dôvody, pre ktoré ich nepoužil. Sú v ňom len čiastkovo
uvádzané listiny, z ktorých zrejme správny orgán vychádzal, avšak opomenul uviesť zoznam všetkých
podkladov, ktoré mali byť pre správne konanie a rozhodnutie použité. Tvrdenie žalovaného, že hlavným
podkladom pre rozhodnutie bola kontrola vykonaná inšpektormi 13. júla 2016 označil za nezrozumiteľné
a nepreskúmateľné, pretože kontrola nie je dôkazom ani podkladom. Samotné zbieranie poznatkov
pred správnym konaním nemôže bez ich vykonania slúžiť ako dôkaz, že k porušeniu zákona došlo.
Tvrdil, že až vykonaný výstup z kontroly môže byť pre rozhodnutie podkladom, resp. dôkazom ale
na to, aby mohol byť ako dôkaz použitý by musel byť v správnom konaní vykonaný, čo zrealizované
nebolo. Vyjadril názor, že Inšpekčný záznam nie je dôkazom z dôvodu absencie jeho zákonnosti,
pretože Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie nemá zákonom stanovenú povinnosť Inšpekčný
záznam vypracovať a zákonom nie je dané, čo majú jeho poznámky, ktoré žalovaný nazýva Inšpekčným
záznamom obsahovať, kde sa spisuje, s kým sa spisuje, s kým a kedy sa prerokováva, a aké musí mať
náležitosti. Za nepreskúmateľné označil aj tvrdenie žalovaného, že „po preskúmaní všetkých podkladov
pre rozhodnutie dospel k záveru, že za nedostatky uvedené vo výroku rozhodnutia účastník konania
(žalobca) v plnom rozsahu zodpovedá“, pretože žalobcovi nie sú známe „všetky podklady“, ktoré mal
žalovaný preskúmať a považoval za nedostatočné, ak sa o podkladoch pre rozhodnutie čiastočne
dozvedá až z rozhodnutia žalovaného,
- namietal aj nedostatočné a nezákonné dokazovanie, pretože jeho tvrdenie, že poškodenie spotrebiteľa
mohlo byť zapríčinené neúmyselným nesprávnym vydaním peňazí a neumožnením túto chybu včas
odstrániť, či iné vhodné sprístupnenie označenia výrobkov 2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 13 -

predajnou a jednotkovou cenou žalovaný dostatočne a objektívne neprekontroloval a nezadokumentoval
a v rozhodnutí o uložení pokuty tento postup nezdôvodnil. Inšpekčný záznam označil za absolútne
neprípustný aj relatívne neprípustný dôkaz, pretože jeho vysoká preukazná hodnota mala spočívať len
v tvrdeniach inšpektorov. Nebol zabezpečený materiálny dôkaz o chýbajúcich cenových informáciách,
o obsahu Reklamačného poriadku, o ústnej komunikácii inšpektorov so žalobcom pri uzatváraní
zmluvy, o tom, že označenie tovarov cenami mohlo byť inak vhodne sprístupnené (§ 14 Zákona o
ochrane spotrebiteľa), o správnej cene škrtacieho zapaľovača, pretože informácia žalobcu pri ukončení
kontroly o cene predávaného tovaru nie je zákonom stanovená forma evidencie predajných cien. Vina
žalobcu nebola v správnom konaní riadne preukázaná aj za jeho prítomnosti, najmä keď žalobca tento
spôsob dokazovania, resp. nedokazovania namietal počas celého správneho konania. Pokiaľ žalovaný
nemá možnosť predajnú cenu výrobku odsúhlasiť, potom kontrolný nákup neodsúhlasuje a konštatuje
porušenie iného právneho predpisu, než za aký bol žalobca postihnutý. Tvrdil, že žalovaný tvrdenia
inšpektorov uvedené v Inšpekčnom zázname nepreukázal. Kontrolné zistenia inšpektorov vychádzali
aj z vyjadrenia žalobcu bez toho, aby bol žalobca poučený o tom, že jeho vyjadrenie bude použité
ako dôkaz v správnom konaní a že má právo vyjadrenie odmietnuť. Z uvedeného vyvodil, že bolo
porušené jeho práv na spravodlivý proces. Bez riadneho poučenia pred orgánom verejnej správy
by ani prípadné priznanie sa žalobcu nebolo účinné. Navyše, žalovaný má povinnosť správny delikt
preukázať. Za rozpornú s Trestným poriadkom a Správnym poriadkom označil skutočnosť, že pre
konštatovanie porušenia povinností žalobcom bol rozhodujúci len skutkový stav zistený inšpektormi
počas výkonu kontroly. Bez akéhokoľvek dokazovania v správnom konaní bolo porušené jeho právo
byť prítomný pri dokazovaní veci, čím mu nebolo umožnené v správnom konaní preukázať nesprávne
a nezákonné konanie inšpektorov. Žalovaný aj prvostupňový orgán verejnej správy nesprávne
považovali zistenia a tvrdenia inšpektorov za preukázanie iného správneho deliktu žalobcu. Žalobca
tvrdil, že v administratívnom spise nebol zdokumentovaný opis vykonávania kontrolného nákupu za
účelom zistenia splnenia povinnosti vydať doklad o kúpe, informovania o možnosti alternatívneho
riešenia sporov, o označovaní tovarov cenami, nebol zdokumentovaný priestor blízky kontrolovaným
tovarom, u ktorých bolo konštatované ich neoznačenie predajnými a jednotkovými cenami tak, aby
mohlo byť s určitosťou konštatované, že cena tovarov nebola ani inak vhodne sprístupnená a že
informácia o alternatívnom riešení sporov nebola podaná ústne. Žalovaný nevyčerpal všetky možnosti



zistenia označenia tovarov cenami a ani nezadokumentoval, akým spôsobom kontrolu vykonal. Jeho
konštatovanie, že sa niečo niekde nenachádza, že nemalo byť povedané alebo malo byť povedané, a či
to, čo bolo povedané aj v skutočnosti povedané bolo, je nedostatočné, preto označil žalobou napadnuté
rozhodnutie žalovaného za nezákonné, vychádzajúce z popretia zásady in dubio pro reo a zásady
materiálnej pravdy. Zdôraznil, že v danej veci nesie dôkazné bremeno štát, ktorý je povinný žalobcovi
preukázať spáchanie skutku a jeho zavinenie a to bez ohľadu na jeho aktivitu. Bez vykonania dôkazov
nebolo možné prijať záver, že k spáchaniu správnych deliktov vôbec došlo a iný záver bol v rozpore so
zásadami trestného aj správneho konania. Poukázal na právoplatný rozsudok Krajského súdu Prešov č.
6Sa 24/2016 z 24. mája 2017 (ods. 55 a 56) v ktorom bolo konštatované, že „...samotná kontrola, resp.
výstupy z nej (inšpekčný záznam) ešte nezasahujú do sféry subjektívnych práv kontrolovaného subjektu.
K takémuto zásahu môže dôjsť až v prípade, keď bude následne začaté správne konanie a vydané
rozhodnutie. Súčasne platí, že aj keď výsledky kontroly majú byť podkladom pre začatie správneho
konania a jedným z dôkazov pre vydanie rozhodnutia, samy o sebe nenahrádzajú, ani nemôžu nahradiť
dokazovanie vykonané postupom stanoveným Správnym poriadkom. Inšpekčný záznam je síce obvykle
podstatným zdrojom pre zistenie skutkového stavu veci v správnom konaní, ide však 2 4 S / 1 3 / 2 0
1 8 - 14 -

iba o jeden zo skutkových podkladov pre rozhodnutie a nie je vylúčené vykonanie ďalších dôkazov
(rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 3As 167/2014-41 z 9. marca 2016). V predmetnom
konaní správne orgány neodstránili dokazovaním, napr. konfrontáciou inšpektorov a žalobcu, prípadne
predavača existujúce protichodné tvrdenia a teda nedostatočne zistili skutočný stav veci. Je úlohou
správneho orgánu zistiť skutkový stav tak, aby bolo bez akýchkoľvek pochybností zrejmé a preukázané,
že sa skutok stal a že sa ho dopustil žalobca. Pokiaľ správne orgány bez akýchkoľvek pochybností
nepreukážu, že sa skutok stal a spáchal ho žalobca, nemožno dospieť k výroku o porušení právnej
povinnosti žalobcom len na základe tvrdenia z jediného zdroja - inšpekčného záznamu, ktorému
dá správny orgán prednosť pred rovnocenným vyjadrením účastníka konania. Takýto názor vyplýva
aj z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Sžd/39/2012 z 20. februára 2012)...“ Ohľadom potreby dokazovania pred správnym
orgánom poukázal aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 5Ads 92/2015,
4Ads 177/2011-120, v ktorých dospel k záveru, že „nemožno súhlasiť s tým, aby pokuta za správny
delikt, ktorá je trestným obvinením v zmysle čl. 6 Dohody o ochrane ľudských práv a základných slobôd
bola uložená na základe jedného jediného podkladu (protokol o výkone kontroly), ktorý bol vyhotovený
ešte pred začatím správneho konania. Tento záver platí tým viac, že v danom prípade k veľmi stručným
kontrolným zisteniam pristupujú tvrdenia účastníkov konania popierajúceho naplnenie protiprávneho
konania“. Zdôraznil, že sú dané rozumné dôvody na pochybnosti o vierohodnosti a úplnosti skutkových
zistení pre posúdenie jeho viny zo správneho deliktu, pretože žalovaný napr. fotodokumentáciou
nepreukázal, že cenové informácie na predmetných tovaroch, resp. v ich blízkosti chýbajú, alebo
neprehral nahrávku, z ktorej by bolo zrejmé, že žalobca inšpektorom nepodal informáciu o možnosti
obrátiť sa na subjekt alternatívneho riešenia sporov, v správnom konaní neukázal žalobcovi reklamačný
poriadok, v ktorom táto informácia nebola obsiahnutá, videozáznamom preukázal, že kontrolný nákup
bol vykonaný tak, ako ho inšpektori v Inšpekčnom zázname opísali. Tvrdil, že žalovaným zabezpečený
súhrn podkladov na preukázanie jeho viny je nedostatočný, pretože žalovaný s rozumnou mierou istoty
nevyvrátil iné varianty skutkového deja. Zdôraznil, že trestnoprávne zásady musia byť u obvinených zo
správnych deliktov, priestupkov, či iných deliktov zachované tak ako u obvinených z trestných činov,
čo vyplýva z judikatúry Štrasburského súdu. Nesúhlasil preto s tvrdením žalovaného, že trestnoprávne
štandardy pre administratívne trestanie platia len s istou mierou voľnosti pri zachovaní zdravého rozumu
a nemožno vyžadovať ich uplatňovanie bezo zvyšku, pretože administratívne trestanie neprináša taký
zásah do práv konkrétneho subjektu ako je to v trestnej veci,
- namietal tiež, že sa nemohol pred vydaním prvostupňového rozhodnutia k veci vyjadriť, nemohol
klásť svedkom otázky, nebol prítomný pri dokazovaní. Nebola dodržaná zásada úzkej súčinnosti v
správnom konaní, pretože okrem doručenia Oznámenia o začatí správneho konania mu neboli doručené
žiadne podklady pre správne konanie. Nesúhlasil so záverom žalovaného, že nariadenie ústneho
pojednávania nemohlo prispieť k ďalšiemu objasneniu veci, pretože označenie správnych deliktov,
ktorých sa mal podľa dopustiť značne ovplyvnilo verbálne aj neverbálne konanie a správanie sa
inšpektorov. V správnom konaní existovali rozpory, pretože žalobca namietal zistenia inšpektorov, že
sa nezakladajú na správnych skutkových základov, a preto ich bolo možné odstrániť len predložením
materiálnych dôkazov a výsluchom inšpektorov a nie iba ich tvrdením, zaznamenaným v Inšpekčnom
zázname. Za výsledok nesprávneho právneho posúdenia veci žalobcom označil jeho poukaz na Nález



Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 134/2014, ktorý sa dotýkal odlišných účastníkov konania
v konaní pred Radou pre televízne vysielanie a retransmisiu, v rámci ktorého sa listinnými dôkaznými
prostriedkami dokazoval a posudzoval stav, ktorý 2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 15 -

nastal pred samotou kontrolou a teda v danej veci by nariadenie ústneho pojednávania k objasneniu veci
neprispelo, čo nebolo možné stotožniť s konaním v preskúmavanej veci. Zdôraznil, že v prejednávanom
prípade si povaha veci vyžadovala nariadenie ústneho pojednávania, pretože inšpektori SOI a žalobca
tvrdili rôzne a odlišné skutočnosti, ktoré boli podstatné pre spravodlivé rozhodnutie. Žalovaný dostatočne
nezdôvodnil „povahu veci“ pre svoj záver, že nebolo potrebné ústne pojednávanie v zmysle § 21
ods. 1 Správneho poriadku nariadiť, hoci žalobca svoje vyjadrenie obsiahnuté v Inšpekčnom zázname
následne vo vyjadrení k Oznámeniu o začatí správneho konania odvolal a s príslušným odôvodnením
rozporoval tvrdenia inšpektorov. Zdôraznil, že pokiaľ v správnom konaní namietal nevykonanie a
nepreukázanie dôkazov o tvrdeniach inšpektorov a rozporoval aj kontrolné zistenia, potom uvedené
okolnosti odôvodňovali nariadenie ústneho pojednávania v zmysle § 21 ods. 1 Správneho poriadku a čl.
6 ods.3 písm. d) Dohovoru. Správny orgán je navyše viazaný aj zásadou vyhľadávacou a prejednacou,
ktorú nedodržal. Nijako nezdôvodnil, prečo neuveril žalobcovi a bezhranične uveril inšpektorom. S
poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 314/2015 zo 16. decembra 2015,
z ktorého vyplynulo: „Úlohou právneho štátu je pripraviť legitímne podmienky, ktoré by boli zárukou
spravodlivého prerokovania veci pred kompetentným orgánom verejnej moci. Vytvorenie takýchto
podmienok tkvie v právnej úprave jednotlivých konaní, v rámci ktorých dochádza k ochrane hmotno-
právnych vzťahov a tým aj k reálnemu výkonu a ochrane základných práv a slobôd. Je nepochybné,
že len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa ako aj ničím nepodložená
možnosť úvahy orgánu verenej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené
zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutia“ považoval záver žalovaného,
že ústne pojednávanie nebolo potrebné, pretože by sa ním neprispelo k objasneniu veci a že zistený
skutkový stav uvedený v Inšpekčnom zázname bol dostatočne a úplne zistený za nesprávny.
Vyjadrenie žalovaného
19. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej správnej žalobe žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť
a žalobcovi náhradu trov konania nepriznať. Zopakoval skutkové a právne vymedzenie konštatovaného
porušenia právnych povinností žalobcom s následným vydaním prvostupňového rozhodnutia o uložení
pokuty. Podrobne zopakoval obsah žalobcom podaného odvolania a záver svojho preskúmania
prvostupňového rozhodnutia i konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo. Vyjadril názor, že rozhodnutie
žalovaného bolo vydané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi na základe spoľahlivo
zisteného skutkového stavu veci, pričom žalovaný postupoval v súlade s Ústavou Slovenskej republiky,
zásadami správneho konania, podrobne sa zaoberal námietkami a podkladmi predloženými žalobcom
a svoje skutkové aj právne závery v odôvodnení rozhodnutia náležite zdôvodnil. Zaujal stanovisko k
jednotlivým žalobným námietkam žalobcu.

20. Námietku žalobcu ohľadom nesprávneho úradného postupu žalovaného z dôvodu, že „skutky, tak
ako ich opisuje prvostupňový orgán verejnej správy v Oznámení o začatí správneho konania sa nemuseli
stať a že žalovaný prostredníctvom svojich pracovníkov riadnym spôsobom pre dostatočné a objektívne
objasnenie veci nezabezpečil poučenie žalobcu ako predávajúceho pred podávaním jeho vyjadrenia pri
kontrole, že to bola jeho prvá skúsenosť s kontrolou žalovaného a že vysvetlivku písal tak, ako mu bolo
2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 16 -

naznačované inšpektormi pri kontrole, pričom navrhol ako dôkaz výsluch svedkov - inšpektorov, aby
sa presvedčil, či postupovali správne a zákonne“ považoval za účelovú a tendenčnú s cieľom vyhnúť
sa postihu za porušenie Zákona o ochrane spotrebiteľa, pretože jeho tvrdenia nemajú žiadnu oporu
v práve. Žalovaný mal v odvolacom konaní po preskúmaní zákonnosti prvostupňového rozhodnutia
preukázané, že prvostupňový orgán verejnej správy postupoval procesne správne v súlade so všetkými
príslušnými právnymi predpismi a v súlade s overenou praxou. Žalobcovi doručil Oznámenie o začatí
správneho konania, v ktorom presne a určito špecifikoval kontrolu vykonanú inšpektormi v prevádzke
žalobcu a tiež presne a určito špecifikoval zistené porušenia Zákona o ochrane spotrebiteľa. Riadne
ho oboznámil s jeho zákonom garantovaným právom vyjadriť sa ku všetkým skutkovým aj právnym
okolnostiam prejednávaného prípadu a s právom navrhnúť doplnenie dokazovania a určil mu primeranú
lehotu. Odmietol tvrdenie žalobcu, že bol obídený proces dokazovania v správnom konaní, pretože
žalobcovi bola daná možnosť vyjadriť sa k dôvodom začatia správneho konania, bola mu daná možnosť



predložiť dôkazy na podporu svojich tvrdení, čo žalobca aj využil a dňa 10. októbra 2016 sa k
Oznámeniu o začatí správneho konania vyjadril. Zdôraznil, že žalobca napriek svojmu tvrdeniu, že
skutky sa nemuseli stať tak, ako ich inšpektori opísali, nepredložil o svojom tvrdení žiadny dôkaz.
Kontrola bola vykonaná inšpektormi v prítomnosti žalobcu a žalobca mal možnosť počas kontroly s
inšpektormi aktívne spolupracovať. Bol oboznámený so zistenými porušeniami právnych povinností
a v prípade pochybností alebo nesprávne zadokumentovaného zisteného skutkového stavu v čase
kontroly mohol namietané skutočnosti označiť vo vyjadrení k Inšpekčnému záznamu. Mohol rozporovať
zistené porušenia aj samotný výkon kontroly, čo neurobil. Žalovaný preto nevzhliadol žiadny dôvod
na pochybnosti o legitímnosti vykonanej kontroly. Zdôraznil, že inšpektori okrem povinnosti umožniť
kontrolovanému subjektu podať vysvetlivku (vyjadrenie k Inšpekčnému záznamu) nemajú voči nemu
žiadnu poučovaciu povinnosť. Tvrdenie žalobcu, že vysvetlivku písal spôsobom ako mu bolo inšpektormi
pri kontrole naznačované, považoval za účelové a ničím nepodložené.

21. So žalobnou námietkou ohľadom obsahových nedostatkov výroku rozhodnutia sa žalovaný
nestotožnil, pretože výrok obsahoval uvedenie čísla aj pomenovanie konkrétneho zákona, ktorý
bol porušený. Vyjadril presvedčenie, že výrok obsahoval všetky náležitosti vyžadované Správnym
poriadkom, vo výroku prvostupňového rozhodnutia aj rozhodnutia žalovaného bol uvedený konkrétny
zákon, ktorý bol žalobcom porušený a to Zákon o ochrane spotrebiteľa. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu,
že „je nepostačujúce ak je v závere výroku rozhodnutia uvedené, že žalobca je postihovaný za príslušné
ustanovenia aj s uvedením čísla zákona, nakoľko porušenie zákona a postih za porušenie zákona môže
byť v číslach paragrafov značne odlišné“, pretože výrok rozhodnutia je potrebné vnímať ako jeden celok.
Nie je potrebné ku každému jednotlivému porušeniu povinnosti uviesť okrem čísla paragrafu aj číslo
a pomenovanie zákona, pretože v danom prípade všetky povinnosti, ktoré boli žalobcom porušené
upravuje jeden zákon a to Zákon o ochrane spotrebiteľa, preto bolo uvedenie čísla a pomenovania
zákona v závere výroku postačujúce.
2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 17 -

22. K žalobnej námietke, že „vo výroku rozhodnutia žalovaného sa žalovaný nevysporiadal s námietkou
žalobcu o skutočnosti, že nedostatočne opísal čas vykonania kontrolného nákupu, stav okolo nevydania
dokladu o kúpe, o správnom postupe pri odsúhlasovaní správnosti ceny škrtacieho zapaľovača a o počte
kontrolných nákupov“ uviedol, že inšpektori vykonali svoje povinnosti tak, ako im ukladá zákon, pričom pri
svojej kontrolnej a rozhodovacej činnosti sú zákona nezávislí. Na základe zákonom zverenej právomoci
vykonali kontrolu v prevádzke žalobcu a pri kontrole zistili pochybenia. Žalobca žiadne pochybenia
nenamietal a nemal ani žiadne výhrady k vykonanej kontrole, a preto neboli v čase vykonania kontroly
zistenia inšpektorov sporné a nebol dôvod dokladovať ich inak ako obsahom Inšpekčného záznamu.
Jeho hodnovernosť nie sú spôsobilé spochybniť tvrdenia žalobcu, ktorý svoje pochybenia uznal v
ním podanej vysvetlivke k Inšpekčnému záznamu. Všetky námietky žalobcu vznášané počas celého
správneho konania žalovaný vyhodnotil buď ako subjektívne, alebo nekonkrétne, či nepreukázateľné
a svoju správnu úvahu odôvodnil. Žalobca žiadne z tvrdených skutočností v priebehu konania
nepreukázal. Vyjadril presvedčenie, že dokazovanie bolo v správnom konaní vedené v súlade s
ustanovením § 34 Správneho poriadku a k tvrdeniu žalobcu, že žalovaný nezobral do úvahy dôkazy
svedčiace v jeho prospech uviedol, že ich zobrať do úvahy nemohol, pretože takéto dôkazy neboli
predložené. Ohradil sa voči tvrdeniu žalobcu, že ním vykonané dokazovanie správneho deliktu bolo
založené len na tvrdeniach inšpektorov, pretože Slovenská obchodná inšpekcia ako orgán vykonávajúci
dozor na vnútornom trhu v zmysle Zákona č. 128/2002 Z.z. podľa jeho ust.§ 2 ods. 1 písm. a) zisťuje,
„či výrobky a služby pri ich predaji a poskytovaní sú v súlade so všeobecne záväznými právnymi
predpismi, najmä, či sa predávajú a poskytujú bezpečné, v správnom množstve, miere, hmotnosti a
kvalite“ a teda prostredníctvom svojich inšpektorov zisťuje, či nimi kontrolovaný stav sa zhoduje so
stavom predpísaným všeobecne záväznými právnymi predpismi. Preto nie je dôvod pochybovať o
zákonnosti kontroly, ani o možnom subjektívnom konaní inšpektorov či o dôvodnosti správneho konania.
Uviedol, že výrok rozhodnutia žalovaného nie je zameniteľný s iným skutkom, pretože sú v ňom presne
a nezameniteľne identifikované skutky, ktoré sú podľa orgánu verejnej správy porušením ustanovení §
4 ods. 1, písm. d), § 16 ods. 1, § 14a ods. 1, a § 10a ods. 1, písm. k) Zákona o ochrane spotrebiteľa a
tiež z výroku prvostupňového rozhodnutia bolo zrejmé, aké povinnosti boli zo strany žalobcu porušené
a na základe akých zákonných ustanovení mu bola uložená povinnosť spolu s lehotou na plnenie, čo
sú jediné náležitosti výroku rozhodnutia podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku. Čas vykonania kontroly
bol jednoznačne určený dňom 13. júla 2016 a z Inšpekčného záznamu vyplynul aj presný čas kontroly



- o 10,20 hod. Vo výroku rozhodnutia bol konkretizovaný účastník konania - žalobca, kontrolný orgán,
čas a miesto výkonu kontroly, stručné popísanie skutkového stavu aj ustanovenia právneho predpisu,
ktoré boli porušené, čím bola daná nezameniteľnosť konania. Vo vzťahu k vymedzeniu času iného
správneho deliktu poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 34/2013 z
22. februára 2013 a 6 Sžo 33/2014, z ktorých vyplynulo: „Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný vo výroku
jasne opísal porušenia právnych povinností, kladených žalobcovi za vinu, ktoré boli zistené kontrolou
dozorujúceho orgánu v presne určených dňoch a v presne určených prevádzkárňach žalobcu. Takto
špecifikovaný výrok dostatočne identifikuje porušenia právnych povinností žalobcu tak, aby nemohli byť
2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 18 -

zameniteľné s iným a v budúcnosti nenastali okolnosti z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie z
dôvodu dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, pre určenie
rozsahu dokazovania, ako aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Napokon samotný žalobca
v administratívnom konaní vzhľadom k charakteru jeho obrany nemal pochybnosti o nedostatku alebo
nesprávnej špecifikácii skutkov, ktorými sa mal dopustiť porušenia právnych povinností, kladených
mu dozorujúcim orgánom za vinu“. Zdôraznil, že výrok a odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia
je potrebné vnímať v ich vzájomnej súvislosti a rozhodnutie je nutné chápať ako univerzálny celok a
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžd 26/2011 z 28. februára 2012.
Vyjadril názor, že medzi výrokom a odôvodnením správneho rozhodnutia je úzky súvis a postačuje,
pokiaľ je podrobný opis skutku s bližšou charakteristikou zistených porušení uvedený v odôvodnení
rozhodnutia orgánu verejnej správy. Prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení jeho rozhodnutia
poskytol dostatočnú skutkovú aj právnu oporu enunciátu rozhodnutia, náležite vysvetlil a odôvodnil svoj
názor na prejednávanú vec a dostatočne odôvodnil, akými úvahami sa zaoberal pri určení výšky pokuty.

23. K žalobnej námietke týkajúcej sa nedostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia žalovaný uviedol,
že kontrola Slovenskej obchodnej inšpekcie spočíva v porovnaní zisteného skutočného stavu so
stavom predpísaným, tj. ustanoveným všeobecne záväzným právnym predpisom. Vyhodnotením tohto
porovnania je výsledok kontroly, z ktorého musí byť zrejmé, či zistený skutkový stav vyhovoval alebo
nevyhovoval predpísanému stavu. Kontrolnú činnosť môžu vykonávať len zamestnanci, ktorí získali
špeciálnu odbornú spôsobilosť na výkon kontroly a preukaz inšpektora SOI. Sú povinní z každej kontroly
vyhotoviť záznam, postupovať pri kontrole v súlade s platnými právnymi predpismi, vychádzať len
z vlastných zistení, objektívne zisťovať a posudzovať skutkový stav, ku kontrolovaným osobám sa
správať nepredpojato a korektne, odmietnuť všetky formy korupcie, utajovať meno pisateľa podania
okrem prípadov, kedy podanie nie je možné prešetriť bez toho, aby boli doklady od pisateľa použité
pri kontrole ako dôkazový materiál, zachovávať mlčanlivosť o služobnom hospodárskom a štátnom
tajomstve a o skutočnostiach, o ktorých sa dozvie pri kontrole a v súvislosti s ňou. Preto Inšpekčný
záznam patrí medzi relevantné podklady k rozhodnutiu a je záznamom z kontroly, v ktorom konajúci
inšpektori opíšu objektívne zistený stav na mieste samom, prípadne aj problematiku podnetov, k čomu sa
vyjadrí zodpovedná osoba prítomná pri výkone kontroly a správnosť záznamu potvrdí svojím podpisom,
resp. uvedie, s čím nesúhlasí. Zdôraznil, že žalobca počas celého správneho konania nepredložil jediný
dôkaz, ktorý by preukazoval opak zistení inšpektorov, a preto zotrval na stanovisku, že prvostupňové
rozhodnutie bolo vydané na základe objektívne zistených skutočností, zaznamenaných v Inšpekčnom
zázname, ktoré neboli hodnoverne a preukázateľne žalobcom spochybnené. Podpisom Inšpekčného
záznamu žalobca potvrdil správnosť v ňom uvedených zistení.

24. K žalobnej námietke nedostatočného a nezákonného dokazovania žalovaný uviedol, že ich považuje
za irelevantné, pretože vykonávanie dokazovania patrí orgánu verejnej správy a odmietol tvrdenie o tom,
že úmyselne alebo neúmyselne vynechal možnosti
2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 19 -

dokazovania. Inšpekčný záznam je písomným záznamom vyhotoveným počas vykonanej kontroly,
ktorý odzrkadľuje priebeh kontroly a následne sú v ňom v prípade zistenia zaznamenané porušenia.
V Inšpekčnom zázname, v ktorom bol zaznamenaný priebeh vykonanej kontroly u žalobcu boli jasne
deklarované zistené porušenia Zákona o ochrane spotrebiteľa. Za absurdnú a nelogickú označil
požiadavku žalobcu, aby žalovaný v Inšpekčnom zázname opisoval skutky, akým spôsobom ich žalobca
nespáchal (napr. že informácia predávajúceho o možnosti obrátiť sa na subjekt alternatívneho riešenia



sporov nebola splnená jej uvedením v Reklamačnom poriadku, nebola splnená ústne, iným spôsobom
atď.) namiesto jasného opisu, že kontrolovaná osoba spotrebiteľa o možnosti obrátiť sa na subjekt
alternatívneho riešenia sporov neinformovala. Z logiky veci tiež vyplýva, že tento nedostatok je možné
zistiť a relevantným spôsobom spochybniť, tj. napadnúť len priamo pri výkone kontroly. Pokiaľ žalobca
tvrdil, že informačné povinnosti mohli byť uvedené v Reklamačnom poriadku alebo podané ústne, mohol
inšpektorov na uvedenú skutočnosť upozorniť, čo neurobil.

25. K žalobnej námietke nenariadenia ústneho pojednávania žalovaný uviedol, že žalobcovi bola
daná možnosť vyjadriť sa k dôvodom konania popísaným v Oznámení o začatí správneho konania v
súlade s ust. § 32 ods. 2 Správneho poriadku. Žalobca nepredložil jediný dôkaz, resp. neuviedol také
skutočnosti, ktoré by mali vplyv na prehodnotenie porušenia zákona. Preto zotrval na svojom stanovisku,
že nariadenie ústneho pojednávania by neprispelo k objasneniu skutkového stavu veci a preto bolo
jeho nariadenie nedôvodné. Zdôraznil, že správne konanie je spravidla ovládané zásadou písomnosti
a neverejnosti a vo všeobecnosti sa ústne konanie nevyžaduje. Poukázal na skutočnosť, že orgán
verejnej správy nie je účastníkom konania, pričom cieľom ústneho pojednávania je predovšetkým zistiť
skutočný stav veci a pokiaľ možno odstrániť rozpory medzi účastníkmi konania. V predmetnom konaní
nevystupovalo viacero účastníkov konania a preto nebolo možné tvrdiť, že počas správneho konania
boli zistené rozpory, ktoré by bolo možné odstrániť iba na ústnom pojednávaní. S požiadavkou žalobcu
o nariadenie ústneho pojednávania, ktorú prednášal už v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu
sa žalovaný v plnej miere vysporiadal a jeho vykonanie zamietol na základe relevantných dôvodov,
ktoré v rozhodnutí uviedol. S poukazom na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10
Sžo 286/2018 z 25. januára 2017 uviedol, že prípad sa nevyznačoval osobitnou zložitosťou, skutkové
okolnosti neboli sporné po celý čas trvania správneho konania a žalobcovi nebolo upreté jeho právo
nechať preskúmať rozhodnutia orgánov verejnej správy nezávislým a nestranným súdom. Žalovaný sa v
priebehu celého správneho konania tiež v dostatočnej miere vyrovnal s námietkami žalobcu, primerane
ich odôvodnil a žalobca mal počas celého správneho konania možnosť predložiť argumentáciu na
podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy ku svojim
tvrdeniam a tiež mal právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Konštatoval, že v rámci
správneho konania práva žalobcu neboli nijakým spôsobom porušené. Poukaz žalobcu na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 123/2015 považoval za neadekvátny z dôvodu
ním riešenej inej skutkovej situácie a to, že kontrolovaný subjekt nebol oboznámený s Inšpekčným
záznamom a napriek tomu bolo vydané rozhodnutie o uložení pokuty, čo v prejednávanej
2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 20 -

veci naplnené nebolo. Nesúhlasil s názorom žalobcu, že mu bolo znemožnené byť prítomný pri
prerokovaní veci, byť vypočutý, predložiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky
a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom, klásť svedkom otázky, využívať právnu pomoc v konaní alebo uplatniť opravné
prostriedky, pretože Oznámenie o začatí správneho konania bolo žalobcovi riadne doručené, mal
možnosť nahliadnuť do spisu, oboznámiť so spisovým materiálom, a teda mal možnosť vyjadriť sa
ku všetkým podkladom a skutočnostiam. Vo vzťahu k ústnosti správneho konania ešte poukázal na
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžo 262/2015 z 1. decembra 2016, v ktorom
bolo k nenariadeniu ústneho pojednávania uvedené „...správny orgán sa má riadiť Správnym poriadkom,
a teda nariadiť ústne pojednávanie, ak tak ustanovuje osobitný predpis alebo v prípade, ak to vyžaduje
povaha veci. Preto v preskúmavanom prípade rozhodnutiami a postupom správnych orgánov nebola
žalobcovi odmietnutá spravodlivosť. Najvyšší súd zdôrazňuje, že v konaní o správnych deliktoch sa v
plnom rozsahu uplatňuje zásada písomnosti konania“.

Replika žalobcu
26. Žalobca v podanej replike zotrval na stanovisku, že rozhodnutie žalovaného aj prvostupňového
orgánu verejnej správy ako aj postup, ktorý ich vydaniu predchádzal, boli nezákonné. V Oznámení
o začatí správneho konania žalobca nebol oboznámený s konkrétnymi podkladmi a dôkaznými
prostriedkami, ktoré mienil prvostupňový orgán verejnej správy použiť na rozhodnutie, pretože ich
neoznačil a začatie správneho konania založil na pojme „dôvod“, čo bolo bez jeho špecifikácie
nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Bez konkrétneho vymedzenia podkladov na rozhodnutie bolo
porušené jeho právo na obhajobu a spravodlivé konanie, pretože odkaz na skutkový stav zistený
kontrolou nepostačuje a z Oznámenia o začatí správneho konania sa ani nedozvedel, či podkladom



bol alebo nebol Inšpekčný záznam. Žalovaný sa nesprávne domnieva, že „dokazovaním“ a dôkazom
je vyjadrenie žalobcu v písomnej forme, t.j. jeho poznámka k Inšpekčnému záznamu, ktorá bola
napísaná v čase, keď nebol zo spáchania správneho deliktu obvinený. Poznámku k Inšpekčnému
záznamu označil za nezákonne získaný dôkaz pre absenciu poučenia žalobcu o jeho právach pred jej
podaním. Povinnosť žalobcu namietať kontrolné zistenia už pri kontrole zo žiadneho právneho predpisu
nevyplýva, preto s tvrdením žalovaného, že žalobca kontrolné postupy ani zistenia nespochybnil ani
nevyvrátil, nesúhlasil. Preto žiadal, aby bolo nariadené ústne pojednávanie, na ktorom by orgán verejnej
správy presvedčil, že postup inšpektorov bol nezákonný. Z právnej úpravy nevyplýva, že vyjadrenie
kontrolovanej osoby je v správnom konaní dôkazom. Zdôraznil, že legitímnosť vykonanej kontroly by
bola nespochybniteľná ak by inšpektori do Inšpekčného záznamu na základe realizovaného postupu
zaznamenali, že kontrolovali všetky možnosti označenia ponúkaných tovarov cenami, predložili dôkaz o
ústnej komunikácii inšpektorov so žalobcom z hľadiska preukázania neposkytnutia informácie žalobcom
o možnosti alternatívneho riešenia sporov ústnou formou, ak by fotodokumentáciou preukázali, že
v Reklamačnom poriadku nebola poskytnutá informácia o možnosti alternatívneho riešenia sporov,
podrobne by opísali, koľko
2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 21 -

kontrolných nákupov vykonali, na základe čoho odsúhlasili správnosť ceny zapaľovača a ak by následne
bol Inšpekčný záznam vykonaný ako dôkaz v správnom konaní za osobnej účasti žalobcu, resp. jeho
právneho zástupcu, pričom k takému postupu prvostupňový orgán verejnej správy oprávňuje ust. §
4 ods. 3 písm. f) zákona č. 128/2002 Z.z. Tvrdenie žalovaného, že výrok rozhodnutia je potrebné
vnímať ako celok, preto nemusí byť ku každému jednotlivému porušeniu povinnosti uvedené číslo aj
pomenovanie zákona, ktoré boli uvedené v závere výroku, označil za nesprávne právne posúdenie veci,
pretože žalobca nemá povinnosť z konečného sumáru citovaných právnych predpisov, ktoré mali byť
porušené vyberať a priraďovať ich ku konkrétnym porušeniam. Je povinnosťou žalovaného jednoznačne
a nespochybniteľne a hlavne zrozumiteľne uviesť do výroku rozhodnutia ku každému porušeniu aj číslo
zákona, ktorý mal žalobca porušiť, inak je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Zdôraznil, že inšpektori
nemajú zákonnú povinnosť spísať Inšpekčný záznam a takto ho nazvať a zo žiadneho zákona ani
nevyplýva, že Inšpekčný záznam je nepriestrelným dôkazom pre správne konanie a vydanie rozhodnutia
a že ho nemožno v správnom konaní napadnúť. Žalobcovi nebolo zrejmé konštatovanie, prečo by v
správnom konaní nemohol namietať zdokumentovanie skutkového stavu, keď dodatočne, až po jeho
obvinení zistil, že žalovaný nepostupoval zákonným spôsobom a nezabezpečil materiálne dôkazy na
tvrdenie inšpektorov žalovaného. Zo zákona nevyplývajú ani podmienky na spisovanie Inšpekčných
záznamov pre SOI a nie je zákonom stanovený ani postup pri jeho dokazovaní, či jeho zákonné
náležitosti. Zdôraznil, že bolo povinnosťou žalovaného dokázať tvrdenia jeho aparátu (kontrolné zistenia
uvedené v inšpekčnom zázname) a nebolo povinnosťou žalobcu dokazovať svoju nevinu. Namietal
tvrdenie žalovaného, že žalobca správnosť Inšpekčného záznamu potvrdil svojím podpisom, a preto je
relevantným podkladom pre rozhodnutie o uložení pokuty, pretože uvedené konštatovanie nemá oporu
v zákone. Žalovaný postupuje pri zabezpečovaní podkladov pri vykonávaných kontrolách svojvoľne.
Zopakoval, že žalovaný správny delikt len zisťuje, ale nedokazuje ho v zmysle dodržiavania chránených
práv účastníkov konania a v súlade so Správnym poriadkom, čo považoval za nezákonné. Zdôraznil,
že v súvislosti s požiadavkou žalobcu, aby bolo v správnom konaní nariadené ústne pojednávanie
a následnou žalobnou námietkou, týkajúcou sa nezákonnosti jeho postupu, keď ústne pojednávanie
nenariadil žalobca zdôraznil, že žalovaný v rozhodnutí nijakým spôsobom neodôvodnil „povahu veci“ ,
z ktorej potrebu nariadenia ústneho pojednávania nevyvodil, hoci išlo o zásadnú námietku, ktorá
vyžadovala špecifickú odpoveď . Poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 251/04
a iné. Zdôraznil, že v konaní pred správnym orgánom nebolo dostatočne preukázané spáchanie skutku,
ktoré mu bolo kladené za vinu a ani jeho zavinenie, pretože nepostačuje tvrdenie žalovaného, že
Inšpekčný záznam je relevantným podkladom k rozhodnutiu. Poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. 6 Sžo 123/2015 z 26. apríla 2017 a Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
č. j. 4 Ads 177/2011, z ktorých vyplynulo, že úradný záznam má len povahu prvotnej informácie vo
veci a nie je možné považovať ho za dôkaz. Sila tohto podkladu sa v správnom konaní rovná sile len
podporného dôkazu. Zdôraznil, že ak má byť niečo použité ako dôkaz tak musí spĺňať podmienku, že
prispeje k náležitému objasneniu veci a musí byť ako dôkaz aj vykonaný. Za zákonný spôsob možno
považovať nielen splnenie formálnych procesných podmienok na zabezpečenie
2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 22 -



konkrétneho dôkazu ale aj splnenie obsahových podmienok, tj. aby úkon, použitý dôkazný prostriedok
na vykonanie dôkazu bol zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý
môže byť. Keďže Inšpekčný záznam neobsahuje podrobný opis verbálnej a neverbálnej komunikácie
inšpektorov s osobou, ktorá bola prítomná pri kontrole, spôsobuje to nepreskúmateľnosť zisteného
stavu ohľadom označovania tovarov cenovými informáciami a následne aj nepreskúmateľnosť výroku
rozhodnutia a jeho odôvodnenia. Vyjadril názor, že zmyslom prístupu k súdu je aplikovať aj na oblasť
správneho trestania rovnaký štandard ochrany verejných subjektívnych práv ako je tomu v prípade
trestnoprávneho postihu, a preto údajné tvrdenia inšpektorov žalovaného s následným odmietnutím
vykonania navrhovaných dôkazov, bez relevantného odôvodnenia pri zisťovaní správneho deliktu nie
je možné použiť v správnom konaní ako dôkaz. Poukázal na čl. 6 Odporúčania (R 91) 1, podľa
ktorého je nevyhnuté v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk
spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie výboru ministrov Rady Európy (77)31 aj pevne
zavedené záruky v trestnom konaní, keďže úlohy „žalobcu“ aj „sudcu“ v pozícii správneho orgánu
splývajú.

Duplika žalovaného
27. Žalovaný nevyužil svoje právo podať k replike žalobcu dupliku.
28. Zástupkyňa žalovaného na pojednávaní zotrvala na dôvodoch žalobou napadnutého rozhodnutia
aj na obsahu písomného vyjadrenia k podanej správnej žalobe, v ktorom sa vysporiadala so všetkými
žalobnými námietkami. Žalobu navrhla ako nedôvodnú zamietnuť s tým, že žalobou napadnuté
rozhodnutie je v súlade so zákonom. Námietku žalobcu ohľadom chyby úradného postupu pre absenciu
ústneho pojednávania považovala za nesprávnu a zopakovala svoju doterajšiu argumentáciu.

29. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/2015
Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP
pre toto konanie preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a po prejednaní veci na nariadenom
pojednávaní dospel k záveru, že žaloba bola dôvodná a preto napadnuté rozhodnutie žalovaného ako
aj rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy zrušil podľa § 191 písm. c) SSP pre nesprávne
právne posúdenie veci a vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie.

Právny rámec
30. Podľa § 6 ods. 2 písm. b) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach
správneho trestania.

31. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 23 -

32. Podľa § 194 ods. 1), 2) SSP

(1) Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o
priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.
(2) Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania
ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
33. Podľa § 195 SSP správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi
žaloby, ak

a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci
alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo
opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu
b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo
premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné
protiprávne konanie,
c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na
správne trestanie,



d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na
ukladanie sankcií v rámci správneho trestania,
e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu
verejnej správy.
34. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

35. Podľa § 4 ods. 1, písm. d) Zákona o ochrane spotrebiteľa (v znení relevantnom pre toto konanie)
predávajúci je povinný správne účtovať ceny pri predaji výrobkov alebo pri poskytovaní služieb.

36. Podľa § 14 Zákona o ochrane spotrebiteľa predávajúci je povinný informovať spotrebiteľa o cene
10) predávaného výrobku alebo poskytovanej služby a zreteľne označiť výrobok alebo službu cenou
alebo informáciu o cene inak vhodne sprístupniť. Ak je podmienkou na kúpu výrobku alebo poskytnutie
služby kúpa iného výrobu alebo poskytnutie inej služby, predávajúci je povinný informovať spotrebiteľa
o cene tohto iného výrobku alebo o cene tejto inej služby spolu s cenou za predávaný výrobok alebo
poskytovanú službu.

37. Podľa § 14a ods. 1) až 8) Zákona o ochrane spotrebiteľa

(1)Predávajúci je povinný označiť výrobok predajnou cenou a jednotkovou cenou. Jednotková cena
nemusí byť vyznačená, ak je zhodná s predajnou cenou.
(2) Označenie podľa odseku 1 sa neuplatní na
a) výrobok poskytovaný ako súčasť služby,
b) predaj na dražbe a predaj umeleckých diel a starožitností.
(3) Označenie jednotkovou cenou sa nevzťahuje na
a) výrobok s menovitou hmotnosťou alebo menovitým objemom najviac 50 g alebo 50 ml,
b) rôzne druhy výrobkov, ak sa predávajú v jednom balení za jednu cenu, 2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 24 -

c) výrobok, ktorý nemožno rozdeliť na časti bez zmeny kvality alebo vlastností a na ktorý sa povinnosť
označovať jeho dĺžku, hmotnosť, objem alebo plochu nevzťahuje, alebo ktorý sa obvykle neoznačuje
údajom o dĺžke, hmotnosti, objeme, ploche,
d) predaj koncentrovaných a dietetických potravín, z ktorých sa pridaním tekutiny pripravujú hotové jedlá
alebo čiastočne hotové jedlá.
(4) Predajná cena a jednotková cena musia byť ľahko rozlíšiteľné a ľahko čitateľné.
(5) Ak pri balených výrobkoch ustanovenia osobitných predpisov 18a) vyžadujú uviesť čistú hmotnosť a
čistú hmotnosť po vysušení, jednotkovú cenu stačí uviesť pre čistú hmotnosť po vysušení.
(6) Pri výrobkoch predávaných s bonusom pre spotrebiteľa uvádza predávajúci jednotkovú cenu, ktorú
vypočíta bez bonusu pre spotrebiteľa.
(7) Výrobok predávaný na množstvo sa označuje len jednotkovou cenou.
(8) Ak sa v reklame 18b) uvádza predajná cena výrobku, musí sa uviesť aj jednotková cena.
38. Podľa § 16 ods. 1) Zákona o ochrane spotrebiteľa predávajúci je povinný vydať doklad o kúpe výrobku
alebo o poskytnutí služby...

39. Podľa § 10a ods. 1 písm. k) Zákona o ochrane spotrebiteľa predávajúci je povinný pred uzavretím
zmluvy alebo ak sa zmluva uzatvára na základe objednávky spotrebiteľa pred tým, ako spotrebiteľ odošle
objednávku, ak nie sú tieto informácie zjavné vzhľadom na povahu výrobku alebo služby, spotrebiteľovi
jasným a zrozumiteľným spôsobom oznámiť informáciu o možnosti obrátiť sa na subjekt alternatívneho
riešenia sporov v prípadoch ustanovených osobitným predpisom.9)

40. Podľa § 24 ods. 1 a ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa

(1) Za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom alebo právne záväznými aktmi Európskej
únie v oblasti ochrany spotrebiteľa 28) uloží orgán dozoru výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi,
dodávateľovi alebo osobe podľa § 9a alebo § 26 pokutu do 66 400 eur; za opakované porušenie
povinnosti počas 12 mesiacov uloží pokutu do 166 000 eur.
(5) Pri určení výšky pokuty sa prihliada najmä na charakter protiprávneho konania, závažnosť porušenia
povinnosti, spôsob a následky porušenia povinnosti.



41. Podľa § 27 Zákona o ochrane spotrebiteľa na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný
predpis o správnom konaní 29) okrem § 20 ods. 3 písm. e) až h) a § 21 a § 26a, ak osobitný zákon
neustanovuje inak. 30)

42. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 128/2002 Z.z. orgánom kontroly vnútorného trhu je Slovenská obchodná
inšpekcia; vo svojej kontrolnej a rozhodovacej činnosti je nezávislá.

43. Podľa § 4 ods. 3 písm. b) a g) zákona č. 128/2002 Z.z Slovenská obchodná inšpekcia je pri kontrole
oprávnená

b) požadovať od kontrolovaných osôb potrebné informácie a doklady,
g) vykonávať kontrolné nákupy. 2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 25 -

44. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 128/2002 Z.z kontrolu vnútorného trhu vykonáva Slovenská obchodná
inšpekcia prostredníctvom inšpektorov, ktorí sú zamestnancami Slovenskej obchodnej inšpekcie.

45. Podľa § 6 ods. 1) písm. a, b, c, ods. 2) zákona č. 128/2002 Z.z

(1) Inšpektor na základe výsledkov kontroly na mieste predaja výrobkov alebo poskytovania služieb
a) zakáže do vykonania nápravy
1. dodávku, predaj alebo použitie výrobkov alebo poskytovanie služieb, ktoré nezodpovedajú osobitným
predpisom, 1a)
2. výkon prevádzkovej alebo obchodnej činnosti až na dva prevádzkové alebo predajné dni,
3. používanie neoverených určených meradiel, ak overeniu podliehajú, alebo meradiel
nezodpovedajúcich osobitným predpisom, technickým normám alebo schválenému typu, 5)
b) nariadi znehodnotenie výrobkov, ak je zjavné, že nie sú bezpečné; 15) ak ide o potravinárske výrobky,
ich výskyt oznámi bezodkladne orgánu Štátnej veterinárnej a potravinovej správy 16) a príslušnému
orgánu na ochranu zdravia, 17)
c) nariadi záväzným pokynom kontrolovanej osobe vykonať opatrenia na odstránenie zistených
nedostatkov,
d) zakáže uskutočnenie predajnej akcie 10aa) alebo jej pokračovanie, ak je dôvodná obava, že sú
ohrozené alebo porušované práva spotrebiteľa
(2) Opatrenia podľa odseku 1 oznámi inšpektor ústne kontrolovanej osobe a vyhotoví o nich písomný
záznam. Ak kontrolovaná osoba s opatreniami podľa odseku 1 nesúhlasí, môže proti nim podať do
troch dní odo dňa ich doručenia písomné námietky. Námietky nemajú odkladný účinok. O námietkach
rozhodne riaditeľ inšpektorátu do piatich dní od ich doručenia. Rozhodnutie sa doručí kontrolovanej
osobe a je konečné.
46. Podľa § 12 zákona č. 128/2002 Z.z na konanie podľa tohto zákona sa použije všeobecný predpis o
správnom konaní, 22) ak tento zákon neustanovuje inak.

47. Podľa § 3 ods. 1 až 5 Zákona č. 71/1967 o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“)

(1) Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné
chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne
vyžadovať plnenie ich povinností.
(2) Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania,
zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli
svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje
návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia
správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní
ujmu
(3) Občan Slovenskej republiky, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine, a ktorý má právo
používať jazyk národnostnej menšiny podľa osobitného predpisu, má právo v obciach vymedzených
osobitným predpisom konať pred správnym orgánom v jazyku národnostnej menšiny. Správne orgány
podľa prvej vety sú povinné mu zabezpečiť rovnaké možnosti na uplatnenie jeho práv. 2 4 S / 1 3 / 2
0 1 8 - 26 -



(4) Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom
konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú
k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej
zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného
zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.
(5) Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne
orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali
neodôvodnené rozdiely.
48. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

49. Podľa § 47 ods. 1 až 3 Správneho poriadku

(1) Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie
nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu
(2) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa
rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá
účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia,
než ustanovuje osobitný zákon.
(3) V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie,
akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych
predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania
a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
50. Predmetom preskúmavacieho konania bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol odvolanie
žalobcu a po zmene právnej kvalifikácie skutku ( bod 3) tohto rozsudku) ponechal v ostatnej
časti prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Banskej Bystrici č.
P/0276/06/16 zo dňa 27. októbra 2016, ktorým prvostupňový orgán verejnej správy uložil žalobcovi za
porušenie povinností podľa § 4 ods. 1 písm. d), § 16 ods. 1, § 14, § 14a ods. 1 a § 10a ods. 1 písm. k)
č. 250/2007 Z.z. pokutu vo výške 970,- EUR bez zmeny.

51. Žalobca v žalobe namietal nesprávne právne posúdenie veci žalovaným a prvostupňovým orgánom
verejnej správy, nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav veci
a tvrdil, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré
mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. V konkrétnostiach žalobca
namietal, že bez zistenia správnej ceny škrtacieho zapaľovača nemohol žalovaný konštatovať porušenie
povinnosti žalobcu správne účtovať ceny pri predaji výrobkov (§ 4 ods. 1 písm. d) Zákona o ochrane
spotrebiteľa) a bez zisťovania, či žalobca informácie o cene výrobkov inak vhodne nesprístupnil nemohol
konštatovať porušenie jeho povinnosti informovať spotrebiteľa o cene predávaných výrobkov (§ 14
Zákona o ochrane spotrebiteľa), že žalobca nebol pod podaním vysvetlivky k Inšpekčnému záznamu
poučený o svojich právach a že v administratívnom
2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 27 -

konaní nebol vykonaný ním navrhovaný výsluch svedkov - inšpektorov, čím došlo k porušeniu jeho
práva na spravodlivý súdny proces. Namietal tiež nedostatky výroku prvostupňového rozhodnutia
aj rozhodnutia žalovaného pre absenciu uvedenia čísla zákona a jeho pomenovania pri každom
jednotlivom skutkovom vymedzení porušenia konkrétneho paragrafu s uvedením jeho obsahu, že bez
dostatočného opísania priebehu vykonanej kontroly a kontrolného nákupu neboli dostatočne zistené
skutkové okolnosti pre konštatovanie v rozhodnutiach označených porušení zákona, že skutkové a
časové vymedzenie správnych deliktov nebolo dostatočné pre vylúčenie možnosti ich zameniteľnosti,
že rozhodnutia vydané v administratívnom konaní boli nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov pre
absenciu zoznamu podkladov, resp. skutočností, ktoré boli jej podkladom pre rozhodnutie a bez opisu,
akým spôsobom boli zabezpečené, bez označenia skutočností, ktoré orgán verejnej správy pri vydaní
rozhodnutia nepoužil a dôvody takého postupu. Namietal, že Inšpekčný záznam nemohol byť podkladom
pre vydanie rozhodnutí v administratívnom konaní, pretože právna úprava neobsahuje jeho formálne
a obsahové náležitosti a navyše nebol ako dôkaz v správnom konaní vykonaný. Tvrdenie inšpektorov,



obsiahnuté v Inšpekčnom zázname ohľadom porušenia právnych povinností žalobcom neboli žalovaným
dokázané.

52. Z administratívneho spisu vyplýva, že v prevádzke žalobcu bola vykonaná kontrola na dodržiavanie
povinností ustanovených Zákonom o ochrane spotrebiteľa a Zákonom o cenách, pri ktorej bol žalobca
osobne prítomný. Výsledkom vykonanej kontroly bol Inšpekčný záznam obsahujúci zistený skutkový
stav, vyjadrenie žalobcu k Inšpekčnému záznamu a záväzné pokyny v zmysle § 6 ods. 1 písm.
c) zákona č. 128/2002 Z.z. V rámci výkonu kontroly sa primárne zisťuje dodržiavanie právnych
predpisov (§ 1 ods. 1 písm. a), ods. 2 zákona č. 128/2002 z.z.), čomu zodpovedá obsah Inšpekčného
záznamu. Jeho nosnou časťou je opis zistených porušení Zákona o ochrane spotrebiteľa. Výkon
kontroly predstavuje faktickú činnosť spočívajúcu v získavaní, zaznamenávaní a zadokumentovaní
informácií zodpovedajúcich objektívnej realite preverovanej oblasti u konkrétnej kontrolovanej osoby v
určenom čase a ich porovnávanie s požiadavkami platných právnych predpisov (zisťovanie skutkového
stavu). Inšpekčný záznam patrí medzi podklady k rozhodnutiu orgánu verejnej správy (§ 32 ods.
2 Správneho poriadku), je záznamom z kontroly, v ktorej inšpektori opíšu zistený skutkový stav na
mieste samom. Výkon kontroly nemá charakter rozhodovacieho procesu orgánu verejnej správy, a
preto sa dokazovanie v rámci kontroly nevykonáva. Z platnej právnej úpravy (zákon č. 128/2002 Z.z.)
nevyplýva inšpektorátu SOI povinnosť dokazovať v rámci vyhotovenia Inšpekčného záznamu zistené
porušenia predpisov. S Inšpekčným záznamom mal žalobca možnosť sa oboznámiť a poskytnúť k
nemu vyjadrenie. Oboznámenému obsahu Inšpekčného záznamu porozumel a uviedol: „Čo sa týka
nesprávneho účtovania išlo o moju nedbanlivosť a rozdiel som si nevšimol. Blok k škrtaciemu zapaľovaču
som nevydal z dôvodu, že je to pre mňa neziskový tovar, nákup 3,- EUR, predaj 3,- EUR, dôvod
predaja je len preto, aby zákazník odporúčal môj obchod s tým, že mám množstvo tovaru. Chýbajúce
cenovky a info o ARS boli doplnené už počas kontroly“. Z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že
prvostupňový orgán verejnej správy poukázal na obsah Inšpekčného záznamu a vyjadrenie žalobcu ako
účastníka administratívneho konania. Jeho rozhodnutie bolo založené na skutočnostiach, uvedených v
Inšpekčnom zázname ako
2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 28 -

relevantnom podklade rozhodnutia. V konaní po vyjadrení žalobcu k Oznámeniu o začatí správneho
konania žiadne ďalšie dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu veci vykonané nebolo. Právna
povaha Inšpekčného záznamu vyplýva z ust. § 6 ods. 2 zákona č. 128/2002 Z.z., podľa ktorého
inšpektor vyhotoví o opatreniach prijatých pri kontrolnej činnosti písomný záznam. V danom prípade
inšpektor (inšpekčným) záznamom nariadil žalobcovi ako kontrolovanej osobe záväzným pokynom
vykonať opatrenia na zabezpečenie plnenia povinností vyplývajúcich z ustanovení Zákona o ochrane
spotrebiteľa. Spísanie inšpekčného záznamu predchádzalo začatiu administratívneho konania, ktoré
bolo začaté dňom, ktorým orgán verejnej správy urobil voči žalobcovi prvý úkon, tj. doručil mu Oznámenie
o začatí správneho konania. Pre Inšpekčný záznam nie sú zákonom stanovené náležitosti, je však z
neho zrejmé označenie kontrolovanej osoby, kontrolovanej prevádzky, dátum, čas a miesto vykonania
kontroly. Jeho obsahom je aj opis zisteného skutkového stavu a vyjadrenie kontrolovanej osoby a
tiež záväzné pokyny uložené kontrolórmi v nadväznosti na zistené nedostatky. S námietkami žalobcu
ohľadom nedostatočného časového a vecného zaznamenania priebehu vykonanej kontroly, správnosti a
úplnosti kontrolných zistení, právnej kvalifikácie konštatovaných porušení zákona, nedostatku poučenia
žalobcu pred podaním vyjadrenia k Inšpekčnému záznamu či popretia jeho obsahu žalobcom sa
prvostupňový orgán verejnej správy aj žalovaný dostatočne vysporiadali.

53. Správny súd dospel po preskúmaní veci k záveru, že námietka žalobcu o nepreukázaní jeho
porušenia právnych predpisov, ktoré bolo konštatované rozhodnutiami vydanými v administratívnom
konaní, pretože Inšpekčný záznam, z ktorého orgány verejnej správy vychádzali nie je pre absenciu
vymedzenia jeho zákonných náležitostí zákonným podkladom pre rozhodnutie a že nebol ako dôkaz v
administratívnom konaní vykonaný, nebola dôvodná. Inšpekčný záznam je podkladom na rozhodnutie
orgánu verejnej správy ako skutočnosť známa správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti (§ 32 ods. 2
Správneho poriadku). V súlade s účelom vykonávania štátnej kontroly - zistenie dodržiavania povinností
vyplývajúcich zo Zákona o ochrane spotrebiteľa obsahoval opis zistených skutočností a ich porovnanie
s požiadavkami Zákona o ochrane spotrebiteľa. Prekročenie zákonom zverenej právomoci pri postupe
inšpektorov v rámci kontroly ani vo vzťahu k jej výsledku (Inšpekčnému záznamu) zistené nebolo,
pretože prvostupňový orgán verejnej správy bol na vykonanie kontroly aj na uloženie záväzných pokynov



oprávnený (§§ 3, 4, 6 ods. 2 písm. c) zákona č. 128/2002 Z.z.). To znamená, že Inšpekčný záznam bol
relevantným podkladom na rozhodnutie, pretože bol vyhotovený v rámci zákonom regulovanej kontrolnej
činnosti štátu na úseku ochrany spotrebiteľa a v súlade s jej účelom (preverenie dodržiavania povinností
vyplývajúcich zo zákona o ochrane spotrebiteľa). Okrem kontrolných zistení, záväzných pokynov a
vyjadrenia žalobcu obsahoval aj označenie subjektu, ktorý kontrolu vykonal, označenie kontrolovaného
subjektu, čas a miesto vykonanej kontroly, jej predmet, kontrolné zistenia, označenie žalobcu ako
zodpovednej osoby za zistené nedostatky a podpisy inšpektorov aj žalobcu. Jeho súčasťou bol doklad
o kúpe č. 0001 z 13. júla 2016. V nadväznosti na uvedené považoval správny súd žalobnú námietku
žalobcu, že Inšpekčný záznam nie je relevantným podkladom na rozhodnutie za nedôvodnú, pretože
nemala oporu v platnej právnej úprave. Žalobca sa tiež mýlil, keď tvrdil, že použiteľnosť Inšpekčného
2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 29 -

záznamu v administratívnom konaní pre účely vydania rozhodnutia o uložení pokuty bola podmienená
jeho vykonaním ako dôkazu a že ako dôkaz nebol vykonaný, pretože uvedené nemalo oporu v platnej
právnej úpravy a v obsahu administratívneho spisu. Inšpekčný záznam je dôkazný prostriedok v zmysle
§ 32 ods. 2 Správneho poriadku. Bol podkladom pre rozhodnutie orgánu verejnej správy, z čoho vyplýva,
že bol ako dôkaz vykonaný.

54. Za nedôvodnú považoval aj žalobnú námietku, že pre konštatovanie porušenia právnych povinností
žalobcom nebol skutkový stav zistený dostatočne a preskúmateľne, pretože nebolo zisťované, či
žalobca informáciu o cene výrobkov inak vhodne nesprístupnil, keď Inšpekčný záznam neobsahoval
údaje o kontrole všetkých priestorov prevádzky žalobcu a ani nepochybným spôsobom (napr.
fotodokumentáciou či videozáznamom) nezadokumentoval priebeh kontroly, aby bolo nepochybné,
že žalobca informáciu o možnosti alternatívneho riešenia sporov neposkytol ústne. Žalobca netvrdil,
že informáciu o cene výrobkov inak vhodne sprístupnil, ani že informáciu o možnosti alternatívneho
riešenia sporov inšpektorom poskytol ústne. Zároveň vo vyjadrení k Inšpekčnému záznamu priebeh
kontroly ani kontrolné zistenia nespochybnil. Neposkytnutie informácie o možnosti obrátiť sa na subjekt
alternatívneho riešenia sporov potvrdil. Z uvedených dôvodov správny súd túto žalobnú námietku
vyhodnotil ako účelovú v snahe vyhnúť sa deliktuálnej zodpovednosti za porušenie právnych povinností
(§§ 14a, § 10 ods. 1 písm. k) Zákona o ochrane spotrebiteľa) Spochybnenie kontrolných zistení bez
konkrétnych tvrdení, že skutkový stav bol iný, než aký bol v Inšpekčnom zázname zaznamenaný
a bez predloženia alebo označenia dôkazov na preukázanie prípadne tvrdených skutočností nebolo
spôsobilé dôvodnosť tejto námietky preukázať. Zodpovednosti za správne delikty podliehajú fyzické
osoby vystupujúce ako podnikatelia bez zavinenia. Ich zodpovednosť za protiprávne konanie, ktorého
znaky sú uvedené v zákone a za ktoré môže orgán verejnej správy uložiť sankciu sa predpokladá. Preto
je na dotknutej osobe, u ktorej orgán verejnej správy na základe vykonanej kontroly tvrdí porušenie
právnych povinností, aby relevantným spôsobom zistenia a závery orgánu verejnej správy vyvrátila.
Žalobca skutkové zistenia, ktoré odôvodňovali jeho zodpovednosť za porušenie právnych povinností
preukázateľným spôsobom nevyvrátil. Jeho argumentácia mala len povahu spochybňovania skutkového
stavu zisteného inšpektormi počas kontroly. Jeho tvrdenie, že nemusí preukazovať svoju nevinu bolo
mylné.

55. Nepreskúmateľnosť skutkových tvrdení uvedených v Inšpekčnom zázname žalobca namietal aj v
súvislosti s vykonaním kontrolného nákupu pre nedostatočnosť popisu priebehu vykonanej kontroly
(z inšpekčného záznamu jednoznačne nevyplynulo, či bol vykonaný jeden alebo viac kontrolných
nákupov), v súvislosti s nevydaním dokladu o kúpe, vyčíslením rozdielu +1,- EUR v neprospech
spotrebiteľa, okolnosťami ohľadom poskytnutia nesprávneho výdavku, zistenia správnej ceny škrtacieho
zapaľovača a vyhodnotenia kontrolného nákupu a zisteným porušením povinnosti vydať doklad o kúpe
(§ 16 ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa) a porušením povinnosti správne účtovať ceny pri predaji
výrobkov (§ 4 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa). Tvrdenie žalobcu, že „keď bolo v
Inšpekčnom zázname uvedené, že bol vykonaný jeden kontrolný nákup a ďalej bolo konštatované, že
na kontrolný nákup - škrtací zapaľovač nebol vydaný doklad o kúpe a na
2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 30 -

kontrolný nákup - zátky do uší bol vydaný doklad o kúpe, tak je nepreskúmateľné, koľko nákupov
inšpektori vykonali, resp. je zjavné, že vykonali len jeden kontrolný nákup ale stav mali opísať inak,



ako ho opísali, resp. inak, ako sa stal, alebo inak, ako ho videli inšpektori“ nepovažoval správny súd
za právne významné a schopné spochybniť konštatované porušenie povinnosti predávajúceho vydať
spotrebiteľovi doklad o kúpe, pretože podstatným pre konštatovanie porušenia tejto zákonnej povinnosti
je zistenie, že ohľadom nákupu každého jednotlivého výrobku nebol vydaný doklad o jeho kúpe, a
preto bolo správne konštatované, že doklad o kúpe tovaru - škrtacieho zapaľovača vydaný nebol.
Správnosť tohto skutkového zistenia bola odsúhlasená a fakticky potvrdená samotným žalobcom ako
predávajúcim v jeho vyjadrení k Inšpekčnému záznamu, kde uviedol: „Blok k škrtaciemu zapaľovaču
som nevydal z dôvodu, že je to pre mňa neziskový tovar, nákup 3,- EUR, predaj 3,- EUR...“. Žalobca
nespochybnil inšpektormi opísaný stav vykonania kontrolného nákupu s vydaním dokladu o kúpe č.
0001 z 13. júla 2016, ktorého obsahom bolo v zmysle § 16 ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa
okrem obchodného mena a sídla predávajúceho, adresy prevádzkarne, dátumu predaja aj názov,
množstvo výrobkov a jeho cena, za ktorú ho spotrebiteľovi (inšpektorom) predal. Vyplynulo z neho,
že žalobca poskytol doklad o kúpe jedného tovaru - zátky do uší v množstve 1 ks v cene 0,90 EUR.
Obsahom tohto dokladu o kúpe nebola cena a množstvo druhého zakúpeného tovaru - škrtacieho
zapaľovača a iný doklad o kúpe škrtacieho zapaľovača vydaný nebol a žalobca ani netvrdil, že
vydaný bol. Nepreskúmateľnosť skutkových zistení ohľadom nevydania dokladu o kúpe - 1ks škrtacieho
zapaľovača z obsahu Inšpekčného záznamu nevplynula, preto táto žalobná námietka dôvodná nebola.
Za dôvodnú nebolo možné uznať ani žalobnú námietku, že bez zistenia správnej ceny škrtacieho
zapaľovača nemohol byť vyhodnotený kontrolný nákup a nemohol byť konštatovaný rozdiel v účtovaní o
1,- EUR v neprospech spotrebiteľa, pretože spôsob vyhodnotenia kontrolného nákupu, tj. správne ceny
jednotlivých nakúpených výrobkov (1 ks zátky do uší, 1 ks škrtací zapaľovač) a ani účtovanej ceny týchto
výrobkov nebol medzi účastníkmi konania v čase vykonanej kontroly sporný. Žalobca vo vyjadrení k
Inšpekčnému záznamu potvrdil, že predajná cena škrtacieho zapaľovača bola 3, - EUR bez akéhokoľvek
navýšenia v porovnaní s jeho nákupnou cenou a doklad o kúpe 1ks zátky do uší bol vydaný na hodnotu
0,90 EUR. Z uvedeného bolo nesporne zistené, že hodnota kontrolného nákupu činila 3,90 EUR. Sám
žalobca vo vyjadrení k Inšpekčnému záznamu potvrdil, že nesprávne účtovanie (keď nákup 1ks zátok
do uší a 1 ks škrtací zapaľovač vyúčtoval sumou 4,90 EUR) bolo spôsobené jeho nedbanlivosťou a
rozdiel si nevšimol. Uvedeným vyjadrením de facto potvrdil cenu škrtacieho zapaľovača aj nesprávnosť
účtovania hodnoty vykonaného kontrolného nákupu. Jeho nasledujúce tvrdenia, že „rozdiel vo výdavku
mohol vzniknúť v dôsledku slabého rozlíšenia vydávaných mincí“ nebolo spôsobilé spochybniť správnosť
skutkových zistení ohľadom nevydania dokladu o kúpe, či porušenia povinnosti správne účtovať ceny
výrobkov, pretože žalobca v uvedenom vyjadrení len pripustil možnosť, že k poškodeniu spotrebiteľa o
1,- EUR mohlo dôjsť aj iným spôsobom ako nesprávnym účtovaním ceny zakúpených výrobkov. Netvrdil
však, že poškodenie spotrebiteľa o 1,- EUR bolo v skutočnosti dôsledkom iného skutkového deja, než
aký bol v Inšpekčnom zázname opísaný, takže neoznačil ani nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by iný
skutkový dej preukazovali. Správny súd túto žalobnú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože jej
obsahom boli len spochybňujúce tvrdenia
2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 31 -

žalobcu ohľadom skutkových zistení inšpektorov bez akéhokoľvek reálneho základu. Žalobca skutkové
zistenia inšpektorov spochybňoval s poukazom na potrebu aplikácie zásady in dubio pro reo v súvislosti
s možným konštatovaním jeho deliktuálnej zodpovednosti s tým, že pokiaľ v administratívnom konaní
nebola táto zásada aplikovaná, boli vydané rozhodnutia nezákonné, pretože neboli aplikované zásady
trestného konania, ktoré je potrebné aplikovať aj na oblasť iných správnych deliktov. K uvedenému
správny súd uvádza, že pre možnosť aplikácie zásady in dubio pro reo by pochybnosť o správne
zistenom skutkovom stave veci musela vyplývať z okolností danej veci, čo v konkrétnom prejednávanom
prípade znamená, že by museli existovať reálne pochybnosti o priebehu vykonania predmetnej kontroly a
správnosti obsahu Inšpekčného záznamu, ktoré neboli dané. Žalobca však vo vyjadrení k Inšpekčnému
záznamu priebeh vykonanej kontroly ani kontrolné zistenia, ktoré boli podkladom pre konštatovanie
porušenia jeho zákonných povinností nenamietal. Túto žalobnú námietku preto správny súd považoval
len za snahu žalobcu vyhnúť sa deliktuálnej zodpovednosti.

56. Správny súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, že v prvostupňovom rozhodnutí orgánu
verejnej správy ani v rozhodnutí žalovaného neboli správne delikty, ktoré mu boli kladené za vinu
dostatočne skutkovo a časovo vymedzené tak, aby bola vylúčená ich zameniteľnosť s inými skutkami,
pretože v Inšpekčnom zázname, ktorý bol podkladom. pre konštatovanie spáchania správnych deliktov
boli tieto dostatočne skutkovo a časovo vymedzené. Z obsahu Inšpekčného záznamu vyplynul deň, čas



aj miesto zistenia predmetných správnych deliktov, ktoré boli a skutky, ktorými bola ich skutková podstata
naplnená boli dostatočne opísané. Tvrdenie žalobcu, že pre ich nezameniteľnosť bolo potrebné, aby
bol priebeh kontroly podrobne časovo špecifikovaný nemalo oporu v platnej právnej úprave. Podrobná
časová špecifikácia priebehu vykonávanej kontroly inšpektormi a ich jednotlivých kontrolných zistení
nie je povinnosťou inšpektorov a nie je možné ju vyvodiť ani z ust. § 47 ods. 2 Správneho poriadku, či
ustálenej rozhodovacej praxe súdov. V jednotlivých bodoch Inšpekčného záznamu ohľadom zistených
porušení Zákona o ochrane spotrebiteľa bolo v každom zvlášť popísané, v čom konkrétne spočívalo
porušenie zákona, tzn., že bol uvedený presný opis skutkov, počet a aj ďalšie identifikátory výrobkov,
ku ktorým sa zistené porušenie zákona vzťahovalo.

57. Žalobná námietka, že nepoučením žalobcu o jeho právach pred poskytnutím vyjadrenia k
Inšpekčnému záznamu bolo porušené jeho právo na spravodlivé konanie nebola dôvodná, pretože
nemala oporu v platných právnych predpisoch. Administratívne konanie bolo začaté dňom, ktorým orgán
verejnej správy urobil voči žalobcovi prvý úkon, tj. dňom, kedy mu doručil Oznámenie o začatí správneho
konania. Na vykonávanú kontrolu, ktorá predchádza administratívnemu konaniu sa nevzťahuje Správny
poriadok, z čoho vyplýva, že povinnosť správnych orgánov poskytovať účastníkom pomoc a poučenia,
aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu, ktorá vyplýva z ust. § 3 ods. 2 Správneho
poriadku nie je aplikovateľná na priebeh vykonávanej kontroly a vyjadrenie poskytované kontrolovaným
subjektom k Inšpekčnému záznamu. Preto nebolo možné konštatovať, že v konaní orgánu verejnej
správy došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred
2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 32 -

ním, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, čo by mohlo spôsobiť jeho
nezákonnosť. Tento žalobný dôvod nebol daný ani vo vzťahu k žalobnej námietke, že v administratívnom
konaní nebol vykonaný ním navrhovaný výsluch svedkov - inšpektorov, ktorí kontrolu v jeho prevádzke
vykonávali, čím malo podľa názoru žalobcu dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivé konanie, pretože
nevykonaním ich výsluchu mu malo byť znemožnené klásť im otázky za účelom objasnenia skutkových
zistení inšpektorov a samotného priebehu vykonávanej kontroly. Nevykonaním výsluchu inšpektorov,
ktorí kontrolu vykonávali v pozícii svedkov v administratívnom konaní nemohlo dôjsť k porušeniu práva
žalobcu na spravodlivé konanie, pretože v postavení svedka môže byť vypočutá len taká osoba, ktorá
svojimi zmyslami vnímala konanie iného alebo iné okolnosti vnímateľné vo vonkajšom svete. Z logiky
veci vyplýva, že inšpektori nemôžu byť svedkami skutočností, ktorých boli sami aktérmi. Ich výsluchom
v procesnom postavení svedka preto nebolo možné zistiť správnosť priebehu vykonanej kontroly a
kontrolných zistení tak ako to žalobca tvrdil. Svoje prípadné výhrady voči priebehu vykonávanej kontroly
či kontrolným zisteniam mal možnosť uplatniť v podanom vyjadrení k Inšpekčnému záznamu. Z jeho
obsahu však nevyplýva, že by postup inšpektorov, či výsledky ich kontrolnej činnosti nejakým spôsobom
spochybnil. V následnom správnom konaní mal právo preukazovať ním tvrdené skutočnosti, ale žiadne
dôkazy nepredložil.

58. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobné námietky žalobcu ohľadom nedostatočne zisteného
skutkového stavu veci, nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného či vady v konaní, ktorá mohla mať
za následok vydanie nezákonného rozhodnutia neboli dôvodné.

59. Za dôvodnú však správny súd považoval námietku žalobcu ohľadom nesprávneho právneho
posúdenia veci a to vo vzťahu ku konštatovanému „porušeniu povinnosti predávajúceho označiť výrobky
predajnou a jednotkovou cenou, keď v ponuke predaja sa nachádzal výrobok 400 ml ARMY spray
farebný, tj. jeden druh ponúkaného výrobku nebol označený predajnou cenou a výrobky 400 ml ARMY
spray farebný, 400 ml MONTANA black spray a 10,- EUR a 90 ml LOTOS štandard impregnačný
spray a 5,50 EUR, tj. celkovo 3 druhy výrobkov, ktoré neboli označené informáciou o jednotkovej cene
napriek tomu, že sa u nich táto povinnosť vyžaduje, čím malo dôjsť k porušeniu § 14a ods. 1 (Zákona
o ochrane spotrebiteľa). Ustanovenie § 14a ods. 1 (predávajúci je povinný označiť výrobok predajnou
cenou a jednotkovou cenou. Jednotková cena nemusí byť vyznačená, ak je zhodná s predajnou cenou)
je potrebné vykladať v spojení s ust. § 14 Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý ho podrobnejšie definuje
tým, že túto povinnosť predávajúceho informovať spotrebiteľa o cene predávaného výrobku alebo
poskytovanej služby a zreteľne označiť výrobok alebo službu alebo informáciu o cene inak vhodne
sprístupniť vzťahuje jednak na označenie výrobkov predajnou cenou a jednak na označenie výrobkov
jednotkovou cenou. Z toho je potrebné vyvodiť, že povinnosť predávajúceho informovať spotrebiteľa o



cene predávaného výrobku alebo poskytovanej služby a zreteľne označiť výrobok alebo službu cenou
alebo informáciu o cene inak vhodne sprístupniť sa vzťahuje na predajnú aj na jednotkovú cenu výrobku.
Z obsahu Inšpekčného záznamu vyplynulo, že inšpektori zistili
2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 33 -

porušenie povinnosti predávajúceho zreteľne označiť konkrétne uvedené výrobky predajnou, resp.
jednotkovou cenou, svojou kontrolnou činnosťou však nezistili, či predajná alebo jednotková cena
kontrolovaných výrobkov nebola žalobcom ako predávajúcim pre spotrebiteľa sprístupnená iným
vhodným spôsobom. Z ust. § 14 Zákona o ochrane spotrebiteľa vyplýva, že okrem informovania
spotrebiteľa o cene predávaného výrobku je predávajúci povinný výrobok aj zreteľne označiť cenou
alebo informáciu o cene inak vhodne sprístupniť. To znamená, že len v prípade, že výrobok nebol
predávajúcim zreteľne označený cenou a zároveň nebola informácia o cene výrobku predávajúcim
ani inak vhodne sprístupnená, je možné dospieť k záveru, že povinný svoju povinnosť informovať
spotrebiteľa o cene nesplnil, pričom sa uvedená povinnosť vzťahuje k predajnej aj k jednotkovej cene
výrobku. Len v prípade, že informácia o predajnej a jednotkovej cene nebola poskytnutá ani jedným
z uvedených spôsobov bolo možné dospieť k záveru, že žalobca ako predávajúci porušil povinnosť
vyplývajúcu z ust. § 14a ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa. Inšpektori u výrobku 400 ml ARMY spray
farebný nezisťovali, či jeho predajná cena nebola žalobcom pre spotrebiteľa inak vhodne sprístupnená
a u výrobkov 400 ml ARMY spray farebný, 400 ml MONTANA black spray a 10,- EUR, 90 ml LOTOS
štandard impregnačný spray a 5,50 EUR, tj. u 3 druhov výrobkov nezisťovali, či informáciu o jednotkovej
cene týchto výrobkov žalobca ako predávajúci spotrebiteľovi inak vhodne nesprístupnil. Žalovaný
napriek uvedenému nedostatku skutkových zistení v žalobou napadnutom rozhodnutí konštatoval u
žalobcu porušenie právnej povinnosti vyplývajúcej z § 14a ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa, a
preto bolo jeho rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení veci, ktoré sa vzťahovalo aj
na rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy. Uvedené bolo dôvodom na zrušenie žalobou
napadnutého aj prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP
a vrátenia veci prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. V dôsledku nesprávneho
právneho posúdenia tohto konania žalobcu nebolo možné považovať za zákonné a vecne správne
rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy ani žalovaného ohľadom uloženia pokuty za zistené
porušenia Zákona o ochrane spotrebiteľa, pretože za všetky uložené správne delikty bola žalobcovi
uložená len jedna pokuta. Nesprávnym právnym posúdením konania žalobcu v súvislosti s označovaním
kontrolovaných výrobkov predajnou a jednotkovou cenou v dôsledku nedostatočných skutkových zistení
sa zmenil rozsah zistených porušení Zákona o ochrane spotrebiteľa žalobcom, pričom rozsah zistených
porušení zákona priamo súvisí s výškou uloženej sankcie za zistené správne delikty, preto rozhodnutie
žalovaného ani prvostupňového orgánu verejnej správy o uložení pokuty nebolo možné považovať za
správne.

60. Vo vzťahu k žalobnej námietke žalobcu, že výrok prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej
správy aj rozhodnutia žalovaného je nedostatočný, keď pri jednotlivých skutkovou vetou a právnou vetou
konštatovaných porušeniach zákonných povinností nebola dostatočne uvedená právna kvalifikácia
zisteného porušenia zákona tým, že okrem citovania paragrafu nebol uvedený zákon, v ktorom je
uvedený paragraf obsiahnutý jeho číslom a pomenovaním je potrebné dať žalobcovi za pravdu,
že uvedenie len čísla paragrafu nie je právnou kvalifikáciou zisteného porušenia zákona. Právnou
kvalifikáciou zisteného porušenia právnej povinnosti je označenie konkrétneho čísla paragrafu, čísla
zákona a pomenovanie zákona, z ktorého vyplýva porušenie konkrétnej zákonom uloženej 2 4 S / 1
3 / 2 0 1 8 - 34 -

povinnosti. Nemožno považovať za súladné so zákonnými požiadavkami na výrok rozhodnutia,
vyplývajúcimi z ust. § 47 ods. 2 Správneho poriadku, keď prvostupňový orgán verejnej správy len
v závere výroku prvostupňového rozhodnutia zhrnul všetky zistené porušenia povinností žalobcom
uvedením čísla paragrafu, čísla aj pomenovania zákona. Takýto výrok rozhodnutia prvostupňového
orgánu verejnej správy možno považovať za čiastočne mätúci. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením
žalovaného, že označenie zákona číslom a jeho názvom v závere výroku rozhodnutia, v ktorom boli
pri jednotlivých skutkoch konštatované porušenia zákonných ustanovení len uvedením čísiel paragrafov
je dostatočné, pretože výrok rozhodnutia je potrebné posudzovať ako celok. V tejto konkrétnej
prejednávanej veci však správny súd nepovažoval tento nedostatok výroku rozhodnutia prvostupňového
orgánu verejnej správy za tak podstatný, že mohol mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.



Nespôsobil nezrozumiteľnosť samotného výroku napriek tomu, že výrok nebol bez výhrad súladný
s ust. § 47 ods. 2 Správneho poriadku, pretože všetky uvedené porušenia právnych povinností
vyplývali len z jedného zákona - Zákona o ochrane spotrebiteľa. Takto tvrdený dôvod nezákonnosti
prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy ani rozhodnutia žalovaného, ktorý tento nedostatok
výroku prvostupňového rozhodnutia neodstránil nepovažoval správny súd z vyššie uvedených dôvodov
za daný.
61. Žalobnú námietku, že nenariadením ústneho pojednávania v rámci administratívneho konania
bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý proces, ktoré mu vyplýva z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a že sa žalovaný sa touto žalobnou námietkou dostatočne
nevysporiadal, keď náležite neozrejmil „povahu veci“, z ktorej potrebu nariadenia ústneho pojednávania
nezistil, považoval správny súd za nedôvodnú. Z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd vyplýva, že každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o
jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Rozsudok musí byť vyhlásený verejne ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého
alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo v
rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti mohla
byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti. Je nesporné, že aplikačná prax správnych
súdov dospela k ustálenému záveru, že trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému režimu
ako trestný postih za trestné činy a z toho hľadiska je potrebné vykladať aj všetky záruky, ktoré sa
poskytujú obvinenému z trestného činu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne text čl.
6 ods. 1 Dohovoru „akékoľvek trestné obvinenie“ vykladá tak, že potrebné záruky je potrebné poskytnúť
nielen obvinenému v trestnom konaní ale aj v správnom konaní pri podozrení zo spáchania správneho
deliktu. Ako správne konštatoval žalovaný povinnosť nariadiť ústne pojednávanie správny orgán vo
všeobecnosti nemá. Z ust. § 21 ods. 1 Správneho poriadku vyplýva, že správny orgán nariadi ústne
pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to
ustanovuje osobitný zákon. Žalovaný sa k odvolacej námietke žalobcu, že v dôsledku nenariadenia
ústneho pojednávania bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces vo svojom rozhodnutí aj v
písomnom vyjadrení k žalobe vysporiadal tak, že povinnosť nariadiť ústne pojednávanie správnemu
orgánu
2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 35 -

neukladá Správny poriadok ani Zákon o ochrane spotrebiteľa. Je na jeho rozhodnutí, aby posúdil
vhodnosť, resp. potrebu nariadenia ústneho pojednávania, čo vyplýva z ust. § 21 ods. 1 Správneho
poriadku. Postup prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorý zvolil administratívnu formu konania
považoval žalovaný za správny, pretože vykonanie pojednávania pred správnym orgánom predstavuje
ďalšie dodatočné náklady a správny orgán finančne zaťažuje. V prípadoch, v ktorých vzhľadom na
dostatočne zistený skutkový stav veci nie je nariadenie ústneho pojednávania nevyhnutné, by bolo
jeho nariadenie v rozpore so zásadami rýchlosti, hospodárnosti a efektívnosti správneho konania.
Žalovaný zvážil, či by nariadenie ústneho pojednávania bolo prispelo k objasneniu veci a dospel k
záveru, že by nezmenilo skutkový stav, zistený v čase kontroly vykonanej inšpektormi, preto jeho
nariadenie nepovažoval za potrebné. Žalobca mal po doručení Oznámenia o začatí správneho konania
možnosť vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam, svoje právo využil a s jeho tvrdeniami a námietkami
sa prvostupňový orgán verejnej správy dostatočne vysporiadal. V zhodne s prvostupňovým orgánom
verejnej správy považoval žalovaný skutkový stav za dostatočne a spoľahlivo zistený, preto nepovažoval
za potrebné ani účelné vykonávať ďalšie dôkazy v žalobcom navrhovanom rozsahu a teda ani
nariaďovať ústne pojednávanie. Poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa
ktorej neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru
vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania v prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné a právne
otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou (napr. Varella Assalino proti Portugalsku - rozhodnutie
zo dňa 25. apríla 2002, číslo sťažnosti 64336/01). Žalovaný poukázal na zrejmý skutkový stav, a
preto nariadením ústneho pojednávania by nedošlo k jeho ďalšiemu objasneniu. Zároveň mal žalobca
zachovanú možnosť vyriešenia veci pred nezávislým súdom, ktorú aj využil podaním správnej žaloby,
a preto jeho odvolaciu námietku ohľadom porušenia jeho práva na spravodlivý proces nepovažoval
za dôvodnú. Správny súd sa s jeho argumentáciou stotožnil a rozhodnutie žalovaného v tejto otázke
považoval za dostatočne zdôvodnené. Žalovaný sa v potrebnom rozsahu zaoberal posúdením otázky



potreby nariadenia ústneho pojednávania v administratívnom konaní v súlade s okolnosťami danej veci
i ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva či Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Správny súd túto žalobnú námietku vyhodnotil ako vyjadrenie jeho nespokojnosti s posúdením tejto
otázky žalovaným, pretože netvrdil, aká konkrétna ujma mu nenariadením ústneho pojednávania bola
spôsobená, teda akým spôsobom by nariadenie ústneho pojednávania mohlo ovplyvniť zistený skutkový
stav, ktorý bol podkladom pre uloženie pokuty za zistené porušenia Zákona o ochrane spotrebiteľa a to
zvlášť v súvislosti, že inšpektori nemôžu vypovedať v procesnom postavení svedka.

62. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že správny súd po preskúmaní veci považoval za dôvodnú len žalobnú
námietku ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu ku konštatovanému porušeniu
povinnosti žalobcu ako predávajúceho vyplývajúcej z ust. § 14a ods.1 Zákona o ochrane spotrebiteľa.
Žalobné námietky týkajúce sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného za dôvodné nepovažoval,
pretože nepreskúmateľným je len také rozhodnutie, ktoré neobsahuje vôbec odôvodnenie alebo ktorého
odôvodnenie je nedostatočné, alebo také rozhodnutie, ktoré obsahuje také odôvodnenie, ktoré si vo
vzťahu
2 4 S / 1 3 / 2 0 1 8 - 36 -

k výroku rozhodnutia vzájomne odporuje. Namietaná vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného
je v rozpore s jeho obsahom. Rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľnosťou pre nedostatok dôvodov
netrpí a netrpí ani nepreskúmateľnosťou pre nedostatok označenia príloh alebo podkladov, z ktorých
vychádzalo, pretože z jeho obsahu je zrejmé, na čom žalovaný založil svoje závery a z akých skutkových
zistení a podkladov vychádzal. Žalovaný sa tiež dostatočne vysporiadal s podstatnými odvolacími
námietkami žalobcu. Rozhodnutie žalovaného netrpelo ani vadou nedostatočne zisteného skutkového
stavu veci, pretože z Inšpekčného záznamu, ktorý bol podkladom pre rozhodnutie vyplynuli skutkové
zistenia, ktoré neboli počas vykonávanej kontroly sporné a neskôr prednášané výhrady žalobcom
voči skutkovým zisteniam, ktoré spočívali v podstate len v spochybňovaní správnosti skutkových
zistení tak, ako boli zaznamenané v Inšpekčnom zázname neboli podopreté žiadnymi konkrétnymi
tvrdeniami žalobcu o existencii iného skutkového stavu veci v čase vykonávanej kontroly a neboli
žalobcom produkované ani žiadne dôkazy, ktoré by zistený skutkový stav vyvrátili. Nebol daný ani dôvod
nezákonnosti pre nesprávny úradný postup orgánov verejnej správy, čo bolo vo vyššie uvedenom texte
konkretizované.

63. V ďalšom konaní bude povinnosťou prvostupňového orgánu verejnej správy opätovne rozhodnúť o
deliktuálnej zodpovednosti žalobcu na základe zistených porušení zákona rešpektujúc záväzný právny
názor súdu ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu ku konštatovanému porušeniu
ust. § 14a ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa a ohľadom náležitostí právnej kvalifikácie zistených
porušení zákona. Pri rozhodovaní o druhu a výške sankcie zohľadní zásady ukladania trestov, medzi
ktoré patrí aj zásada spravodlivého a primeraného trestu a výšku uloženej sankcie podrobne odôvodní
z hľadiska kritérií relevantných pre určenie jej výšky podľa § 24 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa.
Nové vydané rozhodnutie musí zodpovedať formálnym a obsahovým požiadavkám, ktoré vyplývajú z
ust. §§ 46 a 47 Správneho poriadku.

64. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní
úspešný, priznal právo na úplnú náhradu trov konania. O jej výške rozhodne po právoplatnosti tohto
rozhodnutia samostatným uznesením súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

65. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo
podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná
kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom
ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia.



Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov
podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí
byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa
musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh,
správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.