Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 24S/300/2013 z 5. 5. 2014 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica z 5. mája 2014, sp. zn. 24S/300/2013, ECLI:SK:KSBB:2014:6013201828.1 Krajský súd Banská Bystrica | 24S/300/2013 | ECLI:SK:KSBB:2014:6013201828.1 | 2014-05-05 | Rozhodnutie Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov, § 3 zákona č. 200/1998 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b684cb83-75ef-4865-9824-e1e95d832616 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6013201828.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 24S/300/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6013201828
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6013201828.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Novotnej a
členiek senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Jarmily Badíkovej v právnej veci žalobcu: E.. K. F.,
nar. XX.XX.XXXX, P. X/XX, XXX XX B. X. P. proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 1010604/1/454472/2013 zo dňa 17. októbra 2013 takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1010604/1/454472/2013
zo dňa 17. októbra 2013 spolu s Rozhodnutím riaditeľa Colného úradu Banská Bystrica č.
1095137/1/384934/2013 z 12. augusta 2013 z r u š u je podľa § 250j ods. 2, písm. e) O. s. p.
a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 70,- Eur do troch dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca v žalobe namietal nezákonnosť postupu žalovaného, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého
rozhodnutia, ktorá spočívala v tom, že o žalobcom podanej písomnej žiadosti zo dňa 13.02.2012 o
poskytnutie nevyčerpanej náhrady na obnovu naturálnych náležitostí vo forme peňažného plnenia vo
výške 1 975,70 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 17% ročne od 01.06.2008 do zaplatenia
nerozhodol vecným rozhodnutím ale listom značky 9005137/1/769910/2012 zo dňa 03.04.2012. Z
dôvodu takéhoto nezákonného postupu žalobca podal za účelom uplatnenia svojich práv návrh na
vydanie platobného rozkazu na Okresný súd v Banskej Bystrici, ktorý konanie zastavil a vec bola
postúpená na rozhodnutie žalovanému.

Žalovaný napadnutým rozhodnutím zamietol žalobcovo odvolanie a rozhodnutie riaditeľa Colného úradu
Banská Bystrica potvrdil. Žalobca namietol nezákonnosť napadnutého rozhodnutia spočívajúcu v tom,
že nevychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, nakoľko neboli zistené všetky rozhodujúce
skutočnosti. Žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán neuplatnili vyhľadávaciu zásadu a neobstarali
potrebné podklady, resp. na ne v konaní neprihliadli.

Žalobca namietal, že prvostupňovým správnym orgánom v danej veci nebol riaditeľ Colného úradu v
Banskej Bystrici, pretože podľa článku 4 Rozkazu ministra financií SR č. 1/2011 tento je oprávnený konať
a rozhodovať vo veciach služobného pomeru voči osobám pod jeho personálnou právomocou. Nemá
túto kompetenciu voči žalobcovi, ktorý už nebol v danom čase podania žiadosti v služobnom pomere.
V tejto súvislosti namietal aj nedostatok rozhodnutia, ktorý neobsahuje odkaz na právne predpisy,
na základe ktorých bolo rozhodnuté a na základe ktorých možno identifikovať vecnú príslušnosť
oprávneného orgánu v konkrétnej veci na rozhodnutie.



Žalobca ďalej namietal nezákonnosť spočívajúcu v tom, že prvostupňové rozhodnutie obsahuje
nesprávny údaj o dátume jeho narodenia a odvolací orgán napriek podaniu odvolacej námietky sa touto
otázkou nezaoberal a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Žalobca ďalej namietal zmätočnosť a nevykonateľnosť výroku napadnutého rozhodnutia, ktorá spočívala
v tom, že žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktoré bolo aplikáciou § 121 ods. 5, 6, 7, 13
zákona č. 200/1998 Z.z., v ktorých nie je obsiahnutá úprava žalobcom uplatnených nárokov. Žalobca
nemal právo ani v čase, keď bol v služobnom pomere na nároky upravené v § 121 ods. 5 a ods.
7 zákona č. 200/1998 Z.z.. Túto skutočnosť namietal aj v odvolacom konaní a žalovaný sa s tým
vysporiadal tak, že sa odvolal na v súčasnosti platné znenie § 121 ods. 13 zákona č. 200/1998 Z. z..
Podľa názoru žalobcu toto ustanovenie upravuje nároky pri nevyčerpaných naturálnych náhradách vo
forme nepeňažných plnení pre tam uvedený okruh colníkov. Žalobca 13.02.2012 písomne požiadal o
poskytnutie nevyčerpanej náhrady na obnovu naturálnych náležitostí vo forme peňažného plnenia spolu
s uvedením právnych predpisov, na základe ktorých svoj nárok odvodzoval. Domnieva sa, že peňažné
plnenie, ktoré bolo uvedené v § 121 ods. 6 zákona č. 200/1998 Z.z. v znení platnom a účinnom do
31.05.2008, malo byť len alternatívnym plnením v prípade, že žalovaný neposkytne colníkovi nepeňažné
plnenie v príslušnom kalendárom roku. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný
nerozlišuje medzi peňažným a nepeňažným plnením a rozhodol o veci, ktorá vôbec nebola predmetom
pôvodnej žiadosti žalobcu. Žalobca ďalej v žalobe dôvodil, že je potrebné na daný prípad aplikovať
§ 121 ods. 6 zákona č. 200/1998 Z.z. v znení platnom a účinnom do 31.05.2008 a to z dôvodu, že
jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Žalovaný ako vykonávateľ
verejnej moci nemôže ani individuálnym právnym aktom založiť, zmeniť alebo zrušiť dobromyseľne
nadobudnuté práva žalobcu a priznať tak použitej právnej norme retroaktívny účinok. V slovenskom
právnom poriadku je priama retroaktivita zakázaná. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí ako aj v
prvostupňový správny orgán nerešpektujú zásadu právnej istoty, pretože popierajú existenciu právnej
skutočnosti, na základe ktorých prejednávaný nárok na peňažné plnenie žalobcu vznikol. Zákonom č.
166/2008 Z.z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 200/1998 Z. z. s účinnosťou od 01.06.2008 došlo
okrem iného aj k zmene práv a povinností žalovaného vo vzťahu k žalobcovi pri poskytovaní naturálnych
náležitostí tak, ako je uvedené v § 121. Do budúcnosti bol modifikovaný spôsob poskytovania náhrad
na obnovu naturálnych náležitostí tak, že zanikla povinnosť poskytnúť žalobcovi náhradu na obnovu
naturálnych náležitostí vo forme alternatívneho peňažného plnenia v prípadoch, keď nebola poskytnutá
náhrada vo forme nepeňažného plnenia. Bolo zmenené pravidlo pochádzajúce z minulosti, ale nároky
ktoré vznikli pred nadobudnutím účinnosti novely, neboli zrušené a ani iným spôsobom nezanikli.
Napadnutým rozhodnutím, ktoré podľa názoru žalobcu vykazuje všetky znaky právnej retroaktivity, boli
narušené žalobcom legálne nadobudnuté práva a jeho legitímne očakávanie súvisiace s týmto právom
bolo dotknuté. Predchádzajúca právna úprava totiž vyvolala legitímne očakávania na získanie peňažnej
náhrady. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí k námietke žalobcu o retroaktívnemu použitiu právnych
noriem vôbec nevyjadril.

Žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaný nesprávne posúdil svoju odpoveď na žalobcovu žiadosť o
sprístupnenie informácií. Podľa žalobcu táto odpoveď je právnym úkonom vykonaným v písomnej forme,
ďalej z hľadiska určitosti záväzku a jeho identifikácii je nezameniteľný a je v ňom uvedený dôvod
(zostatok nevyčerpaných naturálnych náhrad v mene Eur) a je v ňom aj uvedená výška plnenia (1 975,70
Eur) a splatnosť vyplýva zo zákona. Podľa žalobcu tento prejav spĺňa všetky zákonné podmienky, aby ho
bolo možné považovať za uznanie práva na poskytnutie nevyčerpanej náhrady na obnovu naturálnych
náležitostí vo forme peňažného plnenia podľa § 121 ods. 6 zákona č. 200/1998 Z.z.. Došlo tak k
pretrhnutiu premlčacej doby v zmysle § 244 ods. 5 zákona č. 200/1998 Z.z.. Žaloba sa domnieva, že
pokiaľ by záväzok žalovaného v roku 2011 neexistoval, tak by mu nikdy nemohol sprístupniť informáciu
o jeho výške a dôvode. Podľa žalobcu požiadavka určitosti uznávacieho prejavu čo do dôvodu a výšky je
splnená aj bez výslovného uvedenia výrazu „uznanie dlhu“, keďže zo všetkých okolností prejednávanej
veci je podľa názoru žalobcu nepochybné, že išlo o uznávací prejav. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný
ku dňu podania žaloby nevzniesol kvalifikovane námietku premlčania podľa § 242 ods. 1 zákona č.
200/1998 Z.z.. Podľa žalobcu žalovaný uznal svoj záväzok odpoveďou zo dňa 12. 1. 2011. Žalovaný
svojou odpoveďou z 03.04.2012 nevzniesol námietku premlčania, pretože za takéto nemožno považovať
jeho vyjadrenie k časovému aspektu uplatneného práva v kombinácii s konštatovaním, že je možné
relevantne „uplatniť a vzniesť námietku premlčania“. Uvedeným uznaním dlhu došlo k pretrhnutiu
plynutia premlčacej lehoty podľa § 244 ods. 5 zákona č. 200/1998 Z.z.. Rozhodujúci je stav v čase
uznania. Právo na zaplatenie dlhu sa premlčuje v 10-ročnej lehote.



Žalobca ďalej namietal nedostatky odôvodnenia spočívajúce v tom, že obsahuje len opis stavu veci a
právne predpisy, ktoré boli aplikované, nie sú rozlíšené podľa ich znenia účinného v čase vzniku nároku
a v čase vydania rozhodnutia. Neboli posudzované právne významné skutočnosti - vznik, dôvod a výška
uplatneného nároku, uznávacie prejavy. Rozhodnutie obsahuje nepresvedčivé odôvodnenie. Žalobca
namietal aj vybočenie z voľnej úvahy, keď žalovaný na žalobcom tvrdené skutočnosti neprihliadol.

Žalobca v žalobe namietal aj to, že boli porušené jeho procesné práva, keď nedostal možnosť sa
vyjadriť k podkladom rozhodnutia, čo vyplýva z § 227 zákona č. 200/1998 Z.z.. Minimálne nebol
oboznámený s listom žalovaného zn. 1010604/1/358491/2013 z 26.07.2013. Nešlo len o postúpenie
spisu ale list obsahoval aj text ako má prvostupňový orgán rozhodnúť, čo je porušením dvojinštančnosti
konania, nakoľko prvostupňové rozhodnutie je len doslovným prepisom tohto textu. Nešlo o objektívne
a nestranné konanie, keď sa druhostupňový orgán aktívne podieľal aj na vydaní prvostupňového
rozhodnutia.

Žalobca nesúhlasil ani s názorom žalovaného, ktorý uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
a to, že mohol žalobou napadnúť nezákonnosť listu, ktorým mu Colný úrad v Banskej Bystrici dal
odpoveď na žiadosť o vyplatenie peňažnej náhrady. Podľa žalobcu výsledkom konania o žiadosti malo
byť rozhodnutie vo veci a nie nejaký list označený ako „Odpoveď na žiadosť“. Vyplýva to aj z toho, že
samotný postup správneho orgánu bez vydania rozhodnutia nemôže byť predmetom prieskumu súdu,
resp. môže tomu byť len v rámci žaloby o nečinnosť správneho orgánu.

Žalobca na záver tvrdil, že žalovaný mu neposkytol náhradu na obnovu naturálnych náležitostí vo forme
nepeňažného plnenia v zákonom stanovenom rozsahu a ani žiadnu náhradu vo forme peňažného
plnenia v období do 31.05.2008, hoci bol tak povinný urobiť z úradnej povinnosti bez možnosti voľného
uváženia. Neurobil tak ani do dňa podania žaloby. Žalovaný nesprávne právne posúdil vec, nakoľko
dôkazy sú v zjavnom rozpore so zisteniami, o ktoré bol opretý výrok preskúmavaného rozhodnutia.
Žalovaný sa v predchádzajúcom konaní neriadil právnou úpravou a toto trpí vadami, ktoré nemožno ani
dodatočne odstrániť. Navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutie aj prvostupňové rozhodnutie zrušil.

Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobca vykonával štátnu službu v služobnom pomere podľa
zákona č. 200/1998 Z.z. do 31.12.2011 a to v služobnej rovnošate.

K námietke nepríslušnosti prvostupňového správneho orgánu uviedol, že v zmysle zákona č. 200/1998
Z. z. sa naturálne náležitosti priznávajú len colníkovi. Podľa § 3 zákona č. 200/1998 Z.z. vo
veciach služobného pomeru koná a rozhoduje minister financií Slovenskej republiky a v rozsahu ním
ustanovenom ďalšie orgány. Nie je ním služobný úrad, ako uvádza mylne žalobca. Podľa článku 4
Rozkazu ministra financií Slovenskej republiky č. 1/2011, ktorým bol stanovený rozsah právomoci
nadriadených vo veciach služobného pomeru v štátnej službe colníkov, je oprávneným konať a
rozhodovať vo veciach týkajúcich sa služobného pomeru žalobcu riaditeľ Colného úradu v Banskej
Bystrici, nakoľko pod jeho personálnu právomoc patril žalobca do 31.12.2011, kedy skončil jeho
služobný pomer.

K námietke, že žalovaný rozhodol o nepeňažnom plnení, o ktoré žalobca nepožiadal, uviedol, že
táto nebola právne zdôvodnená. Poukázal na znenie § 121 ods. 13 zákona č. 200/1998 Z.z. v znení
účinnom od 1.6.2008, z ktorého je zrejmé, že colníkovi, ktorý skončil služobný pomer zanikol nárok
na nevyčerpanú náhradu na obnovu naturálnych náležitostí a to nielen vo forme peňažného ale aj
nepeňažného plnenia bez ohľadu na skutočnosť, kedy nárok na obnovu naturálnych náležitostí vznikol.
To znamená bez ohľadu na to, či vznikol pred 1.6.2008 alebo po tomto dátume. V napadnutom rozhodnutí
bolo jasne zdôvodnené, že akýkoľvek právny predpis je potrebné aplikovať odo dňa jeho účinnosti okrem
prípadov, ak by zákonodarca upravil účinnosť niektorých ustanovení inak. J. bolo správne aplikované
znenie § 121 ods. 13 zákona č. 200/1998 Z.z..

K námietke porušenia dvojinštančnosti konania uviedol, že túto považuje za bezpredmetnú, pretože
vec bola postúpená Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky z dôvodu, že žalobca žaloval v
súdnom konaní Finančné riaditeľstvo SR. Po odstúpení veci súdom vzhľadom na to, že žalovaný
nebol oprávnený rozhodovať v prvom stupni, vec postúpil prvostupňovému správnemu orgánu spolu
so spisovým materiálom a návrhom rozhodnutia. Prvostupňový orgán nebol viazaný týmto návrhom



rozhodnutia. V odvolacom konaní bola vec preskúmaná generálnym riaditeľom sekcie colných úradov,
a teda nie Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky, resp. prezidentom finančnej správy.

K námietke nesprávneho dátumu narodenia žalobcu v prvostupňovom rozhodnutí uviedol, že zle
uvedený dátum narodenia považoval za chybu v písaní. Navrhol, aby súd žalobu zamietol a náhradu
trov konania žalobcovi nepriznal.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) vec prejednal na nariadenom pojednávaní a po
preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj konania a rozhodnutia, ktoré mu predchádzalo v rozsahu
a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) dospel k záveru, že žalobe je potrebné vyhovieť.

Súd z obsahu správneho spisu zistil, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu v Banskej
Bystrici 16.4.2012 domáhal, aby mu žalovaný zaplatil 1 975,70 Eur s príslušenstvom a to úrokom
z omeškania vo výške 17% ročne od 1.6.2008 do zaplatenia a nahradil mu trovy konania. Okresný
súd v Banskej Bystrici uznesením 7S/1/2013-56 zo dňa 29. mája 2013 zastavil konanie z dôvodu
nedostatku právomoci na rozhodnutie v danej veci a tiež o tom, že po právoplatnosti bude vec postúpená
Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky. Ďalej súd zo správneho spisu zistil, že obsahuje aj
žalobcovu žiadosť Colnému úradu v Banskej Bystrici doručenú 13.2.2012 o poskytnutie nevyčerpanej
náhrady na obnovu naturálnych náležitostí vo forme peňažného plnenia vo výške 1 975,70 Eur spolu
s príslušenstvom a odpoveď na túto žiadosť zo dňa 3.4.2012. Ide o listinu, ktorá ale nebola vydaná
v rámci preskúmavaného konania, ktoré začalo dôjdením návrhu na súd až 16.4.2012. Súd z obsahu
správneho spisu zistil, že žalovaný 26.7.2013 postúpil spis, ktorý mu bol odstúpený Okresným súdom
v Banskej Bystrici 3.7.2013 Colnému úradu v Banskej Bystrici, resp. jeho riaditeľovi s tým, že spis
postupuje ako vecne príslušnému orgánu na rozhodnutie a že navrhuje vydať rozhodnutie, ktorým
neprizná náhradu na obnovu naturálnych náležitostí s podrobným uvedením dôvodov, pre ktoré má tak
urobiť. Ďalej sa v správnom spise nachádzajú listiny, na ktoré sa v žalobe odvoláva žalobca a to jeho
žiadosť o poskytnutie informácie, ktorou podľa § 14 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k
informáciám (ďalej len zákon o slobode informácií) požiadal o informácie o zostatku nevyčerpaných
naturálnych náležitostí k 31. 5. 2008 a 31. 12. 2008. Zároveň žiadal sprístupniť spôsobom uvedeným
v § 16 ods. 1 zákona o slobode informácií, vo forme overených fotokópii objednávok naturálnych
náležitostí žiadateľa na roky 2005, 2006, 2007, 2008, 2009, 2010 spolu s údajmi o nevyčerpanej
hodnote nepeňažného plnenia, a to v mene Eur na každý jednotlivý rok samostatne. Súd zo správneho
spisu zistil, že na uvedenú žiadosť mu bola daná odpoveď, ktorú prevzal 14.1.2011 a ktorá obsahuje
označenie veci ako žiadosť o poskytnutie informácií v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom
prístupe k informáciám - odpoveď a ďalej text, že „na základe Vašej žiadosti o sprístupnenie informácie o
zostatku nevyčerpaných naturálnych náležitostí k 31.5.2008 a k 31.12.2008 a to v mene Eur a zároveň o
sprístupnenie objednávok naturálnych náležitostí na roky 2005, 2006, 2007, 2008, 2009, 2010 vo forme
overených fotokópií spolu s údajmi o nevyčerpanej hodnote peňažného plnenia a to v mene Eur za každý
jednotlivý rok samostatne, Vám zasielame nasledovné informácie: Zostatky nevyčerpaných naturálnych
náležitostí k 31.5.2008 a 31.12.2010“, následne v tabuľke číselné údaje o týchto zostatkoch k 31.5.2008
je to 1 975,70 Eur a k 31.12.2010 1 919,27 Eur. Ďalej údaje o nevyčerpanej hodnote peňažného plnenia
v jednotlivých rokoch ako to požadoval žalobca. Ďalej je tam odkaz na prílohy tak, ako ich požadoval
žalobca.

Riaditeľ Colného úradu v Banskej Bystrici v rozhodnutí 1095137/1/384934/2013 zo dňa 12.8.2013
uviedol, že rozhodoval vo veci služobného pomeru na obnovu naturálnych náležitostí colníka, ktorý
skončil služobný pomer ako príslušný orgán podľa § 3 a § 121 zákona č. 200/1998 Z. z., pričom
rozhodol tak, že podľa § 121 ods. 13 zákona č. 200/1998 Z.z. žalobcovi, ktorému skončil služobný pomer
31.12.2011 nepriznal náhradu na obnovu naturálnych náležitostí. Rozhodnutie odôvodnil aplikáciou
§ 121 ods. 13 zákona č. 200/1998 Z.z. v platnom znení. Uviedol, že toto ustanovenie je účinné od
1.6.2008 a tiež že vzhľadom na účel, ktorý plní poskytovania naturálnych náležitostí colníkom a to
zabezpečenie riadneho výkonu služby sa uzákonilo, aby colníkovi, u ktorého už bolo právoplatne
rozhodnuté o skončení pomeru, alebo ktorý sám požiadal o uvoľnenie zo služobného pomeru, zanikol
nárok na doteraz nevyčerpané naturálie a aby mu nový nárok nevznikol. Žalobcovi, ktorý požiadal o
uvoľnenie zo služobného pomeru v decembri 2011 došlo k zániku nevyčerpaných naturálií, a teda aj
tých, ktoré vznikli pred 1.6.2008.



Žalovaný napadnutým rozhodnutím zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie.
V mene žalovaného rozhodoval tak, ako to uviedol v záhlaví rozhodnutia generálny riaditeľ Sekcie
colných úradov príslušný podľa § 232 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z.z. vo veci odvolania colníka, ktorý
skončil služobný pomer. V rozhodnutí uviedol, že odvolanie zamietol podľa § 232 ods. 4 zákona č.
200/1998 Z.z.. Rozhodnutie odôvodnil tým, že prvostupňové rozhodnutie je správne a v súlade so
zákonom č. 200/1998 Z.z.. V odôvodnení uviedol, že žalobca považuje odpoveď služobného úradu na
žiadosť o sprístupnenie informácie o výške zostatku nevyčerpaných naturálnych náležitostí za uznanie
existencie záväzku. K čomu žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán sa nezaoberal odpoveďami na
sprístupnenie informácií, pretože s predmetnou vecou nesúvisia. Preto je aj mylný názor odvolateľa o
opakovanom uznaní jeho práva tým, že sa k nemu prvostupňový orgán nevyjadril, neopodstatnený. Ďalej
uviedol, že vo veci naturálnych náležitostí rozhoduje nadriadený s personálnou právomocou. Týmto je v
zmysle § 3 zákona č. 200/1998 Z.z. minister financií Slovenskej republiky a v rozsahu ním ustanovenom
ďalšie orgány. Rozsah konania a rozhodovania ďalších orgánov v zmysle § 3 zákona č. 200/1998 Z.z.
vymedzuje rozkaz ministra financií Slovenskej republiky č. 1/2011. Podľa článku 4 tohto rozkazu je
oprávneným konať a rozhodovať vo veciach týkajúcich sa služobného pomeru žalobcu riaditeľ Colného
úradu Banská Bystrica. Ďalej v odôvodnení uviedol, že sa nestotožnil s názorom žalobcu, je odpoveď
na žiadosť o sprístupnenie informácií bola uznaním práva. Poukázal na znenie § 238 v spojení s § 238
ods. 1, písm. c) zákona č. 200/1998 Z.z., ktoré upravujú náležitosti vôle ako prvku právneho úkonu.
Vôľa musí byť skutočne daná a musí byť slobodná, vážna a bez omylu. Colný úrad Banská Bystrica
ani v jednom vyjadrení neuviedol, že by uznával právo žalobcu. Iba sprístupnil informáciu. Urobil tak
na základe predpisu verejného práva. K námietke žalobcu, že nemal možnosť vyjadriť sa k podkladom
rozhodnutia uviedol, že žalobca mal k dispozícii pri vydávaní prvostupňového rozhodnutia všetky dôkazy,
na podklade ktorých bolo rozhodnuté. K odvolacej námietke, že nebolo rozhodované o žiadosti uviedol,
že na žalobcu, ktorý ako colník vykonával štátnu službu v služobnej rovnošate sa vzťahujú § 121 ods.
6 v znení účinnom do 31.5.2008 a v znení účinnom od 1.6.2008, ktoré odcitoval. Ďalej, že novelou
zákona 166/2008 Z.z. už nebolo možné poskytnúť obnovu naturálnych náležitostí formou peňažného
plnenia. K zániku nevyčerpanej náhrady na obnovu naturálnych náležitostí formou peňažného plnenia
došlo podľa § 121 ods. 13 zákona č. 200/1998 Z.z.. Podľa § 19 zákona č. 200/1998 Z.z. bola uložená
colníkovi povinnosť, ktorá vyplývala zo štátnej služby a to, že musí pri výkone služby dbať na úpravu
svojho zovňajšku. Preto mal právny nárok na finančný príspevok, ktorý mal slúžiť na obnovu naturálnych
náležitostí. Naturálne náležitosti teda patria colníkovi. Nie colníkovi, ktorý skončil služobný pomer. Bolo
by v rozpore s logickým výkladom zákona č. 200/1998 Z.z., na ktorý žalobca poukazoval, aby sa
naturálne náležitosti poskytovali colníkovi, ktorého služobný pomer skončil. V zmysle § 121 ods. 13
zákona č. 200/1998 Z.z. v znení účinnom od 1.6.2008 colníkovi, ktorý skončil služobný pomer zanikol
nárok na nevyčerpanú náhradu na obnovu naturálnych náležitostí a to tak vo forme peňažného ako aj
nepeňažného plnenia bez ohľadu na skutočnosť, kedy nárok na obnovu naturálnych náležitostí vznikol.
Právny predpis je nutné aplikovať odo dňa jeho účinnosti okrem prípadov, ak by zákonodarca upravil
účinnosť niektorých ustanovení inak. Preto prvostupňový správny orgán správne aplikoval § 121 ods.
13 v znení v čase, keď rozhodoval. V rozhodnutí uviedol, že vzhľadom na zánik nároku na nevyčerpanú
náhradu na obnovu naturálnych náležitostí sa nezaoberal plynutím premlčacích lehôt.

Súd sa na pojednávaní oboznámil aj s Rozkazom ministra financií Slovenskej republiky č. 1/2011, ktorý
upravuje rozsah právomoci nadriadených vo veciach služobného pomeru v štátnej službe colníkov
tzv. personálnu a disciplinárnu právomoc s účinnosťou od 1.1.2012. Z článku 1 tohto rozkazu, ktorý
upravuje základné zásady, vyplýva, že bolo stanovených 5 stupňov právomocí, v ktorých nadriadení
vykonávajú personálnu a disciplinárnu právomoc voči podriadeným colníkom. Ďalej, že tým nie je
dotknutá personálna a disciplinárna právomoc ministra financií Slovenskej republiky vyplývajúca z §
3 zákona. Právomoc riaditeľa colného úradu je upravená v článku 4 pod písmenami a) až z), aa)
až am). Každé z týchto písmen upravuje presun personálnej právomoci na riaditeľa colného úradu s
uvedením konkrétneho ustanovenia zákona od § 14 po § 190, avšak ustanovenia § 121 sa nenachádza
ani pod jedným z uvedených písmen. Z toho vyplýva, že na riaditeľa colného úradu nebolo presunuté
rozhodovanie podľa § 121 zákona č. 200/1998 Z.z..

Podľa § 3 zákona č. 200/1998 Z.z. o štátnej službe colníkov v orgáne štátnej správy v oblasti
colníctva v mene štátu koná a rozhoduje vo veciach služobného pomeru podľa tohto zákona minister
financií Slovenskej republiky (ďalej len "minister"), ak tento zákon neustanovuje inak, a v rozsahu ním
ustanovenom ďalšie orgány (ďalej len "nadriadený").



Zákon č. 200/1998 Z.z. v 12-tej časti upravuje konanie vo veciach služobného pomeru. Podľa §
220 zákona č. 200/1998 Z.z. účastníkmi konania sú colníci, colníci, ktorí skončili služobný pomer,
alebo pozostalí po colníkoch, ak sa má konať o ich právach, právom chránených záujmoch alebo
povinnostiach, ako aj iné osoby, ak tak ustanovujú osobitné predpisy. 44)

Podľa § 221 zákona č. 200/1998 Z.z. konanie v prvom stupni vo veciach služobného pomeru uskutočňuje
a rozhoduje v ňom minister a v prípadoch uvedených v tomto zákone nadriadený (ďalej len "oprávnený
orgán").

Podľa § 1 zákona č. 200/1998 Z.z. tento zákon upravuje štátnu službu colníkov a právne vzťahy
súvisiace so vznikom, zmenami a skončením štátnej služby.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z.z. (1) Colníkom sa na účely tohto zákona rozumie fyzická
osoba, ktorá je v služobnom pomere podľa tohto zákona a vykonáva štátnu službu na Finančnom
riaditeľstve Slovenskej republiky, Kriminálnom úrade finančnej správy alebo colných úradoch (ďalej len
"orgán štátnej správy v oblasti colníctva").

Vzťahy upravené zákonom č. 200/1998 Z.z. sú v zmysle § 1 tohto zákona vecou štátnej služby colníkov.
Z citovaného § 3 tohto zákona je nepochybné, že oprávneným rozhodovať vo veciach služobného
pomeru je minister financií pokiaľ nezverí túto svoju kompetenciu inému orgánu sám, alebo ak tak
neurobil zákon.

Rozhodovanie vo veciach služobného pomeru o náležitostiach upravených v § 121 zákona č. 200/1998
Z.z, neupravil zákon odlišne v žiadnom zo svojich ustanovení. Nestalo sa tak ani zákonom č. 333/2011
Z.z.. Minister financií túto svoju kompetenciu nepresunul, čo vyplýva z obsahu Rozkazu č. 1/2011, na
ktorý sa odvoláva žalovaný. Súd tak ako je vyššie uvedené z obsahu tohto rozkazu zistil, že presun
kompetencií a ich rozsah minister financií v článku 4 určil vždy uvedením príslušného ustanovenia
zákona č. 200/1998 Z.z., v rámci ktorého zveril rozhodovanie riaditeľovi colného úradu, resp. tam
uvedeným orgánom. Rozhodovanie o náležitostiach podľa § 121 zákona č. 200/1998 Z.z. nie je
obsiahnuté v tomto ustanovení. Rozkaz neobsahuje ani všeobecné pravidlo, podľa ktorého by bolo
možné vyvodiť, že rozhodovanie o všetkých ostatných záležitostiach vo veciach služobného pomeru
colníka a bývalého colníka boli ministrom financií presunuté na riaditeľa colného úradu. Námietka
žalobcu o tom, že rozhodnutie trpí nezákonnosťou, pretože o jeho žiadosti rozhodoval nepríslušný orgán,
je preto dôvodná. Nie je ale podstatné, ako sa domnieva žalobca, to, že žalobca podal svoju žiadosť po
ukončení štátnej služby, ale to, že predmetom žiadosti sú nároky upravené v zákone č. 200/1998 Z.z., a
teda že predmetom rozhodovania bola vec služobného pomeru podľa tohto zákona. V takýchto veciach
má právomoc rozhodovať minister financií v zmysle citovaného § 3 zákona č.200/1998 Z.z., pričom túto
právomoc môže delegovať na iný orgán, čo však ohľadom uplatnených nárokov neurobil.

Nebolo sporné, že prvostupňové rozhodnutie obsahovalo chybu v písaní, keď vo výroku rozhodnutia
bol účastník označený aj dátumom narodenia ale s chybným rokom. Nebolo sporné to, že žalovaný na
odvolaciu námietku k tejto chybe reagoval len tak, že v napadnutom rozhodnutí je účastník označený
správne. Skutočnosť, že žalovaný nereagoval aj v odôvodnení ale nemohla spôsobiť nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia, nakoľko odôvodnenie má náležitosti, ktoré sú ako povinné uvedené v §
230 ods. 3 zákona č. 200/1998 Z.z.. Žalovaný sa so všetkými podstatnými odvolacími námietkami v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia náležite zaoberal a vyrovnal. Tým, že nereagoval na nepodstatnú
námietku, ktorá sa vzťahovala vlastne k chybe v písaní, nemohlo dôjsť k nepreskúmateľnosti
napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.

Žalobca namietal zmätočnosť a nevykonateľnosť výroku napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že
ním potvrdené prvostupňové rozhodnutie, ktoré bolo aplikáciou ustanovení zákona č. 200/1998 Z.z.,
v ktorých nie sú upravené žalobcom uplatnené nároky. Súd k tomu udáva, že zmätočnosťou a
nevykonateľnosťou ale napadnuté rozhodnutie ani prvostupňové rozhodnutie netrpí. Takouto vadou
výroku trpí rozhodnutie vtedy, keď z výroku nemožno zistiť, ako bolo vlastne rozhodnuté. Takouto
chybou preskúmavané rozhodnutie netrpí. Nespôsobuje zmätočnosť či nepreskúmateľnosť výroku to,
že žalobca nesúhlasí s tým, aký právny predpis správny orgán na svoje rozhodnutie aplikoval. V danom
prípade bolo rozhodnuté tak, že žalobcovej žiadosti nebolo vyhovené a to tak, že podľa § 121 ods. 13
zákona č. 200/1998 Z.z. mu nebol priznaný nárok na obnovu naturálnych náležitostí. Takýto výrok je



jasný, zrozumiteľný a samozrejme aj vykonateľný tým, že žalobcovi sa žiadny s ním uplatnených nárokov
nevyplatí.

Súd nezistil nezákonnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
odpovede na žiadosť o sprístupnenie informácií, ktorú podľa žalobcu mal posúdiť ako uznanie dlhu.
Nebolo sporné, že prvostupňový správny orgán na základe žiadostí žalobcu podanej podľa § 14 zákona
č. 211/2000 Z.z. sprístupnil žalobcovi informácie požadované v žiadosti a to spôsobom, akým informácie
žiadal sprístupniť v súlade s § 16 zákona č. 211/2000 Z.z.. Žiadosť bola teda vybavená v zmysle § 18
ods. 1 tým, že boli poskytnuté požadované informácie, pričom rozhodnutie v zmysle tohto ustanovenia
sa robí zápisom v spise. V takom prípade nejde o nič iné ako o splnenie rozhodnutia o sprístupnenie
informácie v zmysle práva na slobodu informácií, ktoré patrí každému. Mýli sa preto žalobca, keď
splnenie rozhodnutia o sprístupnenie informácií jej poskytnutím považuje za právny úkon uznania dlhu. Z
uvedených okolností je naopak zrejmé, že nešlo o prejav vôle smerujúci k uznaniu určitého konkrétneho
dlhu voči žalobcovi, ale o splnenie rozhodnutia o sprístupnenie požadovaných informácií.

Žalobca vo svojej námietke nesprávneho právneho posúdenia v podstate tvrdí, že zánik nároku, ktorý
nie je upravený v platnom znení § 121 účinnom od 01.06.2008, sa týmto ustanovením neriadi. Nárok
na obnovu naturálnych náležitostí v alternatívnej forme peňažného plnenia, ktorý žalobcovi vznikol do
31.05.2008, nezanikol, pretože zákon zánik takéhoto nároku v predmetnom znení neupravoval. Takýto
dôvod nezákonnosti napadnutého rozhodnutia neobstojí. Podľa cit. § 121 ods. 13 zákona v platnom
znení účinnom aj v čase skončenia služobného pomeru žalobcu (31.12.2011) nároky na nevyčerpanú
náhradu na obnovu naturálnych náležitostí zanikajú súčasne s rozhodnutím o skončení služobného
pomeru, ako aj s podaním žiadosti o uvoľnenie služobného pomeru. Zákon č. 166/2008 Z.z., ktorým bol
zmenený zákon č. 200/1998 Z.z. neobsahuje žiadne intertemporálne ustanovenie, podľa ktorého by sa
§ 121 ods. 13 tohto zákona nemal použiť aj na nároky na obnovu naturálnych náležitostí, ktoré vznikli
podľa predchádzajúceho predpisu. Neobsahuje ani ustanovenie, podľa ktorého by sa zánik nárokov
vzniknutých do účinnosti novely, t.j. do 31.05.2008 mal riadiť predchádzajúcim predpisom. Citovaný
§ 121 ods. 13 zákona č. 200/1998 Z.z. nepripúšťa žiadny rozdielny výklad. Žalovaný preto správne
aplikoval na svoje rozhodnutie platný a účinný predpis. Nebolo sporné, že žalobcovi nebola vyplatená
peňažná náhrada na obnovu naturálnych náležitostí povinným v lehote, v ktorej povinný tak mal urobiť
zo zákona, t.j. vo výplatnom termíne za prvý mesiac nasledujúce rok potom, čo žalobcovi nebola
poskytnutá náhrada na obnovu naturálnych náležitostí vo forme nepeňažného plnenia. Nesporné je aj to,
že žalobca počas trvania služobného pomeru nárok po dobu viac ako troch rokov u povinného neuplatnil
a o vyplatenie predmetnej čiastky povinného nepožiadal. Tvrdenie žalobcu o tom, že jeho legitímne
očakávanie bolo porušené rozhodnutím žalovaného, neobstojí. Žalobcov nárok nezanikol na základe
rozhodnutia, ale na základe právnej skutočnosti, s ktorou zánik spojil zákon.

Osobitná úprava konania vo veciach služobného pomeru colníkov je obsiahnutá v deviatej časti zákona
č. 200/1998 Z.z., pričom podľa tejto úpravy ide o konanie dvojinštančné. V zmysle § 225 ak účastník
konania urobí podanie na orgán, ktorý nie je oprávnený vo veci rozhodnúť, je tento orgán povinný
podanie bezodkladne postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom účastníka konania. V tomto
prípade nie účastník, ale Okresný súd v Banskej Bystrici odstúpil vec nepríslušnému orgánu. Pre
nepríslušný orgán však platilo ust. § 225 a bol povinný bezodkladne postúpiť vec orgánu príslušnému
na rozhodnutie. Z obsahu spisu vyplýva, že orgán, ktorý bol vo veci príslušný konať sa vecou zaoberal
vecne a vypracoval návrh rozhodnutia. Takýto postup je v rozpore so zákonom a spôsobuje, že konanie
bolo zaťažené vadou, ktorá mohla mať za následok nezákonnosť rozhodnutia. V tomto prípade ale
rozhodoval aj v prvom stupni aj v druhom stupni funkčne nepríslušný orgán, a preto bolo rozhodnutie
zrušené z toho dôvodu, tak ako je uvedené vyššie.

Vzhľadom na to, že o žiadosti žalobcu napadnutým rozhodnutím nerozhodol funkčne príslušný orgán
uvedený v § 3 zákona č. 200/1998 Z.z. bolo konanie zaťažené vadou, ktorá mohla mať za následok
nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preto napadnuté rozhodnutie podľa § 250j ods. 2 písm.
e/ O.s.p. spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Bude
úlohou žalovaného, aby vec postúpil na rozhodnutie príslušnému orgánu.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal právo na ich
náhradu. Žalobcove trovy pozostávali zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 70,- Eur.



Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo,
na tunajšom súde.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo
rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v §
221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a/, f/) rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.