Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 1Scud/4/2012 z 3. 10. 2012
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 3. októbra 2012, sp. zn. 1Scud/4/2012, ECLI:SK:KSBB:2012:6012200602.1
Krajský súd Banská Bystrica | 1Scud/4/2012 | ECLI:SK:KSBB:2012:6012200602.1 | 2012-10-03 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z., § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/86483d85-13ec-4869-8cda-231cd4708b06
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6012200602.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 1Scud/4/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6012200602
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6012200602.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní pred samosudkyňou JUDr. Drahomírou Mikulajovou v právnej
veci navrhovateľky: V.. S. H., rod. M., bytom T. B. XX, XXX XX C. XX, Q. M., proti odporcovi: Obvodný
pozemkový úrad v Lučenci, so sídlom Námestie republiky č. 26, 984 01 Lučenec, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia odporcu č. LC/2012/00093 zo dňa 30. marca 2012, takto

r o z h o d o l :

I./      Krajský súd rozhodnutie odporcu č. LC/2012/00093 zo dňa 30. marca 2012

p o t v r d z u j e .

II./     Navrhovateľke náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca rozhodnutím č. LC/2012/00093 zo dňa 30.03.2012 rozhodol, že navrhovateľka V.. S. H., rodená
M., nespĺňa podmienku § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. na navrátenie vlastníctva alebo priznania
práva na náhradu za pozemky evidované v listine o drobnom prídele v katastrálnom území C., č.k.
1748/33-I/4-174 zo dňa 04.01.1934, parcela č. XXXX/a/X druh pozemku roľa o výmere 6402 m2 a
parcela č. XXXX/a/X druh pozemku les o výmere 296026 m2 v podiele 5/52 a za pozemky parcely
č. XXXX/XX a XXXX/XX pôvodne evidované v pozemkovoknižnej vložke č. XXX kat.úz. C., ktorých
vlastníkom bol Z. M. v podiele 1/6-ina a vo vložke č. 209 v podiele 1/30. Odporca rozhodnutie odôvodnil
v podstate tým, že žiadateľka o prinavrátenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam uplatnila
reštitučný nárok samostatným podaním u odporcu dňa 31.12.2004, v ktorom ako sama uviedla, nie
je občiankou Slovenskej republiky. Odporca vyzval navrhovateľku dňa 22.06.2011 na vydokladovanie
štátneho občianstva v zmysle § 9a zákona č. 40/1993 Z.z. ku dňu 31.12.2004 a poučil ju o tom, ako sa
štátne občianstvo preukazuje a zároveň ju vyzval, aby potvrdenie o štátnom občianstve doložila do 60
dní odo dňa doručenia výzvy. Navrhovateľka výzvu prevzala dňa 27.06.2011, avšak štátne občianstvo
Slovenskej republiky nepreukázala. Správny orgán preto nepriznal navrhovateľke požadovaný reštitučný
nárok, keďže nespĺňa jednu z podmienok na prinavrátenie vlastníctva v zmysle § 2 ods. 2 zákona č.
503/2003 Z.z., ktorou je podmienka, že žiadateľ o prinavrátenie vlastníctva musí byť štátnym občanom
Slovenskej republiky.

V zákonom stanovenej lehote podala proti rozhodnutiu odporcu odvolanie navrhovateľka, v ktorom
žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec správnemu orgánu na ďalšie konanie. Tvrdila,
že v dedičskom konaní o reštitučných nárokoch po poručiteľovi nie je štátna príslušnosť dedičov
právne významná. Poukázala na to, že nemožno aplikovať právne predpisy bývalej federácie po
ich prevzatí oboma nástupníckymi štátmi diskriminačným spôsobom voči žiadnemu občanovi bývalej
federácie medzi Českou a Slovenskou republikou. Navyše poukázala na to, že od prijatia Lisabonskej



zmluvy platí vo všetkých členských štátoch Európskej únie všeobecný zákaz diskriminácie z dôvodu
štátnej príslušnosti k inému členskému štátu Európskej únie. Žiadala, aby jej bolo umožnené doplniť
odôvodnenie odvolania po zabezpečení si právneho zastúpenia v tejto veci. Po nariadení pojednávania
vo veci v podaní doručenom súdu dňa 01.10.2012 navrhovateľka žiadala pojednávanie odročiť v záujme
vykonania navrhovaných dôkazov zabezpečením si dedičského spisu č. D 1568/94, Dnot 192/94 notárky
Mgr. Zuzany Karasovej, Trenčín a dedičského spisu č. 19D/1987/1995, Dnot 277/95 notárky Mgr. Adriany
Laszkovej, Trenčín, spisu odporcu č. LC/2012/00093 a ďalších súvisiacich s uplatneným nárokom
navrhovateľky po svojom otcovi Z. M. a spisu odporcu č. L/2005/00823 vo veci uplatneného nároku
žiadateľa Z. M. proti povinnej osobe SR - Lesy Slovenskej republiky. Navrhla preveriť možnosť vstupu do
konania sestry navrhovateľky R. Q., ktorá by sa mohla vo veci, ktorej základom je dedičstvo reštitučného
nároku po ich zomrelom otcovi, tiež vyjadriť.

Odporca v stanovisku k odvolaniu trval na zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ktoré navrhoval
potvrdiť. Zotrval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia a zdôraznil, že navrhovateľka nepreukázala
do 30.03.2012 štátne občianstvo SR ku dňu 31.12.2004, preto nespĺňa podmienku § 2 ods. 2 zákona
č. 503/2003 Z.z. na navrátenie vlastníctva alebo priznania práva na náhradu za pozemky uvedené v
predmetnom rozhodnutí.

Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. preskúmal napadnuté
rozhodnutie odporcu, ako aj jeho postup v správnom konaní pred vydaním rozhodnutia v rozsahu a z
dôvodov uvedených v opravnom prostriedku, pričom dospel k záveru, že opravnému prostriedku nie je
možné vyhovieť, preto napadnuté rozhodnutie odporcu podľa § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil.

Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie, na ktorom verejne vyhlásil rozsudok. Súd pokračoval
v konaní v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. a § 246c ods. 1 O.s.p.. a
vec prejednal na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania, ktorí svoju neúčasť ospravedlnili,
pričom súd akceptoval ich ospravedlnenia. Súd neprihliadol na požiadavku navrhovateľky o odročenie
pojednávania, nakoľko dôvody, pre ktoré žiadala odročiť pojednávanie nepovažoval za dôležité. Súd
prihliadol na obsah spisu, vrátane pripojeného administratívneho spisu a vykonané dokazovanie v
správnom konaní. Pokiaľ navrhovateľka žiadala o poskytnutie lehoty na doplnenie dôvodov odvolania,
súd poukazuje na to, že relevantnými pre rozhodnutie sú len odvolacie dôvody uvedené v zákonom
stanovenej odvolacej lehote. K návrhu na zabezpečenie dôkazov ku konaniu súd poukazuje na
ustanovenie § 250i ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre
súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže
vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. V danom prípade súd nevykonal
navrhované dokazovanie, pretože mal k dispozícii správny spis, čo považoval za dostačujúce na
preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia. K posúdeniu účastníctva sestry navrhovateľky súd
poukazuje na    § 250m ods. 3 O.s.p., v zmysle ktorého účastníkmi konania sú tí, ktorí nimi sú v
konaní na správnom orgáne a správny orgán, ktorého rozhodnutie sa preskúmava. V danom prípade
sestra navrhovateľky R. Q. nebola účastníčkou správneho konania vedeného na základe žiadosti
navrhovateľky o prinavrátenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, keďže navrhovateľka podala
žiadosť samostatným podaním len vo svojom mene a bez splnomocnenia jej sestry.

Z administratívneho spisu súd zistil, že odporca rozhodnutím č. L/2005/00823 zo dňa 16.03.2005, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 18.04.2005, rozhodol o uplatnenom reštitučnom nároku dňa 10.01.1992
na bývalom Pozemkovom úrade v Lučenci v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. nebohým otcom žiadateľky
V.. Z. M.. Týmto rozhodnutím bolo prinavrátené vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam dcéram
žiadateľa R. Q. a V.. S. H..

Odporca rozhodnutím č. L/2005/00589 zo dňa 20.06.2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
21.07.2005, nepriznal reštitučný nárok žiadateľkám R. Q. a V.. S. H. rozhodujúc o uplatnenom
reštitučnom nároku v zmysle zákona č. 503/2003 Z.z. spoločným podaním žiadateliek zast. firmou Gruy
Lučenec, ktoré podanie bolo doručené Obvodnému pozemkovému úradu v Lučenci dňa 30.12.2004.
Vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam nebolo priznané s odôvodnením na skutočnosť, že o
reštitúcii vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam už bolo rozhodnuté právoplatným rozhodnutím



odporcu č. L/2005/00823 zo dňa 16.03.2005 a navyše bolo poukázané, že žiadateľka V.. S. H. nespĺňa
podmienku oprávnenej osoby v zmysle § 1 a § 2 zákona č. 503/2003 Z.z..

Dňa 31.12.2004 bolo doručené odporcovi samostatné podanie navrhovateľky V.. S. H., zaevidované
pod č. L-2004/01138, ktorým uplatnila sama reštitučný nárok k predmetným nehnuteľnostiam. Odporca
rozhodnutím č. LC/2010/00133 zo dňa 27.08.2010 zastavil správne konanie podľa § 30 ods. 1
písm. i/ zákona č. 71/1967 Zb. z dôvodu prekážky veci rozhodnutej. Krajský pozemkový úrad v
Banskej Bystrici ako odvolací orgán rozhodnutím č. 2010/00405 zo dňa 12.11.2010 zrušil prvostupňové
rozhodnutie z dôvodu nesplnenia podmienok pre takýto postup - absencia totožnosti účastníkov a
predmetu konania, pričom vyslovil názor, že pokiaľ správny orgán zistí, že nie sú splnené podmienky
v zmysle reštitučného zákona, t.j. nie je preukázaná opodstatnenosť reštitučného nároku, jedná sa o
vyriešenie hmotnoprávnej otázky, o ktorej správny orgán musí vydať meritórne rozhodnutie, t.j. v prípade
nepreukázania opodstatnenosti nároku žiadosť zamietnuť.

Dňa 22.06.2011 odporca vyzval navrhovateľku vydokladovať štátne občianstvo SR. Navrhovateľka
výzvu prevzala dňa 27.06.2011, avšak na výzvu nereagovala, čo správny orgán vyhodnotil, že štátne
občianstvo nepreukázala, a teda nesplnila jednu z podmienok pre priznanie práva na reštitúciu a vydal
rozhodnutie č. LC/2012/00093 zo dňa 30.03.2012, ktoré sa stalo predmetom tohto súdneho konania na
základe proti nemu podaného opravného prostriedku navrhovateľkou.

Z obsahu odvolania navrhovateľky vyplýva, že namieta vyhodnotenie zákonom stanovenej podmienky
štátneho občianstva Slovenskej republiky odporcom, ktoré považuje za diskriminačné voči nej, ako
občanovi bývalej federácie a v rozpore s Lisabonskou zmluvou, ktorá zakotvuje všeobecný zákaz
diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti k inému členskému štátu EÚ.

Súd preskúmavacie konanie zameral na posúdenie spornej otázky ohľadom zákonom stanovenej
podmienky pre žiadateľa o navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v zmysle § 2 ods. 1 zákona č.
503/2003 Z.z., ktorý stanovuje podmienku štátneho občianstva Slovenskej republiky. Súd poznamenáva,
že rozsah preskúmavacej činnosti je daný rozsahom odvolacích dôvodov, ktorý súvisí s odôvodnením
preskúmavaného rozhodnutia. Keďže negatívne rozhodnutie o uplatnenom reštitučnom nároku bolo
vydané výlučne z dôvodu nesplnenia tejto podmienky zákona (§ 2 ods. 1,2), súd zákonnosť predmetného
rozhodnutia neposudzoval z iných aspektov.

Účelom reštitučného zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a
doplnení zákona č. 180/1995 Z.z. je prinavrátenie vlastníctva, resp. poskytnutie náhrady oprávneným
osobám, ktorým prešlo vlastníctvo k pozemkom na štát alebo inú právnickú osobu v rozhodnom období
niektorým zo spôsobov vymenovaných v § 3 ods. 1 reštitučného zákona. Jedná sa teda o zákon, ktorý
svojou podstatou napráva krivdy, ktoré boli spôsobené totalitným režimom, postupmi vtedajších štátnych
orgánov, ktoré neboli v súlade s princípmi demokracie, právneho štátu a ochrany základných práv a
slobôd. Krivdy boli spôsobené stratou vlastníckeho práva, a preto cieľom a účelom reštitučných zákonov
je prinavrátiť vlastníctvo, t.j. je premietnutím princípu ústavnej ochrany vlastníctva zaručenej  čl. 20
Ústavy SR. Reštitučný zákon neznamená automatické obnovenie vlastníckych práv, ale zvolený bol
princíp vrátenia majetku po splnení určitých zákonom stanovených podmienok. Zákon tým reaguje aj
na záujmy a práva iných osôb, ako oprávnených osôb, ktorí medzičasom mohli nadobudnúť predmetný
majetok, v snahe vyhnúť sa vzniku ďalších krívd. Súd tiež poznamenáva, že zákon č. 503/2003 Z.z. je
v poradí druhým zákonom upravujúcim reštitúciu vlastníckeho práva k pozemkom, ak nebolo vydané
podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku.

V prípade reštitúcií nejde o ochranu existujúceho majetku oprávnenej osoby, ale o navrátenie vlastníctva
strateného v rozhodujúcom období (od 25. februára 1948 do januára 1990). Právo na reštitúciu
je osobitný druh majetkového práva, ktorého vznik je podmienený splnením zákonom stanovených
podmienok. Jednak sú to objektívne podmienky - strata vlastníckeho práva v rozhodujúcom období,
strata vlastníckeho práva niektorým zo zákonom stanovených dôvodov, uplatnenie nároku v zákonom



stanovenej prekluzívnej lehote, ako aj subjektívne podmienky, medzi ktoré patrí splnenie podmienky
štátneho občianstva Slovenskej republiky. Splnenie týchto podmienok má konštitutívny význam, to
znamená, že bez ich splnenia právny nárok na reštitúciu nevznikne. Reštitučné zákony upravujú okruh
oprávnených osôb stanoviac osobitné podmienky pre ne, pričom ich postavenie (oprávnených osôb v
zmysle § 2 ods. 2) nie je totožné s dedičmi, čo vyplýva zo zvláštnej povahy reštitučného práva.

V Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL.ÚS 127/07 z 29. októbra 2008 sa súd zaoberal
namietanou nesúladnosťou čl. I § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z.    s čl.  l a čl.  12 v spojení s čl.
20 Ústavy SR, a to na návrh Krajského súdu v Bratislave z dôvodu ustanovenej podmienky štátneho
občianstva SR v napadnutom ustanovení zákona č. 503/2003 Z.z.. Ústavný súd SR nevyhovel návrhu
Krajského súdu v Bratislave a konštatoval, že rešpektujúc limity dané ústavou, špecifiká reštitučného
zákonodarstva, ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu, čl. I § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z., v
ktorom je ustanovená podmienka štátneho občianstva Slovenskej republiky pre navrátenie pozemkov,
nevykazuje znaky namietaného nesúladu s Ústavou SR.

Pri posudzovaní podmienky štátneho občianstva, ako predpokladu pre vznik reštitučného nároku,
ústavný súd poukázal na skutočnosť, že Európska komisia pre ľudské práva v Štrasburgu v súvislosti
s reštitúciami vyslovila, že podľa Dohovoru neexistuje právo na reštitúciu vlastníctva, a pretože
diskriminácia podľa čl. 14 Dohovoru je možná len v súvislosti s porušením niektorého hmotného
práva zaručeného Dohovorom, nemožno odvodiť v prípade podmienky ani štátneho občianstva, ani
trvalého pobytu podľa reštitučných predpisov, porušenia zákazu diskriminácie. Ak teda neexistuje podľa
Dohovoru právo na reštitúciu vlastníctva, sú podľa Komisie reštitúcie v rukách každého štátu ako
suveréna (č. 23131/93 Brežní v. Slovensko, č. 28390/95 Petzoldová v. Česká republika, č. 23899/93
Nohejl v. Česká republika, č. 23069/93 Jonas v. Česká republika). Ústavný súd SR poukázal tiež na
rozhodovaciu prax Ústavného súdu Českej republiky k posudzovaniu podmienky štátneho občianstva
ako predpokladu pre vydanie majetku v rámci reštitúcie, a to na nález sp.zn. PL.ÚS 33/96 zo dňa 04.
júla 1997 a na nález PL.ÚZ 24/98, v ktorom sa konštatuje, že čl. 11 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd vytvára pre zákonodarcu priestor pre obmedzenie okruhu oprávnených osôb v reštitučnom
zákonodarstve ustanovením podmienky štátneho občianstva. Ústavný súd SR konštatoval, že v
súvislosti s navrátením vlastníctva treba v tejto súvislosti za právne relevantné ustanovenie považovať
druhú vetu čl. 20 ods. 2 ústavy, ktorá vytvára priestor na to, aby zákon ustanovil limity osobného rozsahu
potenciálnych reštituentov z dôvodu, že toto ustanovenie deklaruje, aby určité veci boli iba vo vlastníctva
občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

Súd posudzoval uplatnený nárok na reštitúciu aj z hľadiska, či vylúčenie navrhovateľky z okruhu
oprávnených osôb pre nesplnenie podmienky štátneho občianstva SR, neumožňuje priznať reštitučný
nárok sestre navrhovateľky, a to aj s prihliadnutím na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. I ÚS 123/2010
zo dňa 30. júna 2010, ktorý k aplikácii ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. uviedol, že
„z citovaného zákonného ustanovenia možno vyvodiť, že oprávnenými osobami sú všetky osoby v
tomto ustanovení uvedené. Ich zaradenie do jednotlivých skupín neznamená, že ak existujú osoby v
prednejšom poradí, nemôžu reštitučný nárok úspešne uplatniť osoby uvedené v neskoršom poradí,
alebo ak v tom istom poradí existuje viac osôb, že jedna z nich môže uplatniť nárok len v pomere k počtu
týchto osôb, ak tieto osoby alebo osoby v prednejšom poradí svoj nárok neuplatnili, a preto ich právo
zaniklo. V tomto smere totiž zákon č. 503/2003 Z.z. neobsahuje žiadne pravidlo, ktoré by eliminovalo
reštitučný nárok oprávnenej osoby uvedenej v niektorej zo skupín, či v rámci jednej skupiny, ak tento
nárok neuplatnili osoby uvedené v prednejšom poradí, či aj iné osoby v tom istom poradí. Nečinnosť
týchto osôb otvára cestu pre uplatnenie „celého“ reštitučného nároku osobe, ktorá sa ho aktívne
domáha na príslušnom orgáne, lebo aj táto osoba je rovnocenne zahrnutá do okruhu oprávnených
osôb, ktorých sa tiež zmiernenie následkov majetkových krívd týka“. Ústavný súd ďalej konštatoval, že
„uspokojovanie nárokov týchto ďalších oprávnených osôb pri nečinnosti iných osôb zodpovedá zmyslu a
účelu reštitučného zákona. Takáto interpretácia ustanovenia § 2 citovaného zákona je nielen konformná
s jeho dikciou, ale aj zmyslom a účelom tohto zákona a naostatok je aj v súlade so všeobecne záväznými
zásadami spravodlivosti, keď sa do širšej rodiny vracia len to, čo bolo odtiaľ nesprávne odňaté, alebo
vzaté“.



Súd má za to, že vzhľadom na to, že reštitučný nárok bolo potrebné uplatniť v zákonom stanovenej
lehote a sestra navrhovateľky toto právo nevyužila, správny orgán by nemohol prinavrátiť vlastníctvo k
predmetným pozemkom tejto osobe s odkazom na skutočnosť, že reštitučný nárok bol v lehote uplatnený
navrhovateľkou. V danom prípade totiž reštitučný nárok uplatnila len navrhovateľka, ktorá ovšem
nespĺňala podmienku štátneho občianstva SR, a preto uplatnenému reštitučnému nároku nebolo možné
priznať úspech. V zmysle naposledy citovaného nálezu ústavného súdu možno vyvodiť záver, že pokiaľ
by navrhovateľka spĺňala podmienku štátneho občianstva SR, bolo by možné prinavrátiť vlastníctvo k
predmetným nehnuteľnostiam v celom rozsahu, a to bez ohľadu na to, či reštitúciu uplatnila aj sestra
navrhovateľky ako ďalšia potenciálna oprávnená osoba v tej istej skupine (poradí), a to samozrejme
za predpokladu, že by navráteniu vlastníctva nebránili iné okolnosti. Keďže nesplnenie subjektívnej
podmienky na strane oprávnenej osoby (občianstvo SR), absolútne vylučuje vznik reštitučného nároku,
potom posudzovanie týchto ďalších okolností súd považoval za irelevantné.

Z vyššie uvedených dôvodov, posudzujúc len aspekt otázky splnenia podmienky štátneho občianstva
Slovenskej republiky u navrhovateľky (žiadateľky o prinavrátenie vlastníctva k predmetným pozemkom),
súd rozhodnutie odporcu ako vecne správne potvrdil. Poznamenáva ovšem, že s inými podmienkami
pre vydanie predmetného rozhodnutia, ktoré neboli v odvolaní namietané, sa nezaoberal.

Navrhovateľke, ktorá v konaní nemala úspech, súd náhradu trov konania nepriznal s poukazom na §
250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
písomne v dvoch vyhotoveniach cestou krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať
len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§
42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.