{"guid": "be421099-a34e-432d-b51a-65efe3f8b478:376d1178-89f6-4115-be34-b31a0f8f6de6", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1009200831.10", "spisova_znacka": "2S/105/2009", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S/105/2009 z 20. 6. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 20. júna 2017, sp. zn. 2S/105/2009, ECLI:SK:KSBA:2017:1009200831.10", "identifikacne_cislo": "1009200831", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Gabriel Slobodník", "sudca_id": 1279, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-gabriel-slobodnik-1279", "datum_vydania": "2017-06-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190", "nazov": "§ 190 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-190"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-190"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/376d1178-89f6-4115-be34-b31a0f8f6de6", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1009200831.10", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2017:1009200831.10", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2017:1009200831.10/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/105/2009
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1009200831
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1009200831.10

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov
senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: Slovak
Telekom, a.s., IČO: 35 763 469, so sídlom v Bratislave, Karadžičova 10, zastúpený spoločnosťou
MARCO & LUCAS Legal, s.r.o., IČO: 35816317, so sídlom v Rovinke 498, za ktorú koná advokát JUDr.
Radoslav Hajdúch, proti žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, IČO: 00699063, so
sídlom v Bratislave, Drieňová 24, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu
Slovenskej republiky č. 2009/DZ/R/2/017 zo dňa 9.4.2009 a o návrhu žalobcu na prerušenie konania a
na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave návrh žalobcu na prerušenie konania a na podanie prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru Európskej únie    z a m i e t a .

Krajský súd v Bratislave žalobu     z a m i e t a .

Žalovanému sa právo na náhradu trov konania     n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Priebeh administratívneho konania

1. Dňa 14.3.2005 bol žalovanému doručený podnet od spoločnosti Dial Telecom, a.s., zo strany
koncových užívateľov (spotrebiteľov) aj alternatívnych operátorov (GTS Nextra, s.r.o., eTel, s.r.o.,
Slovanet, a.s.) na prešetrenie zneužívania dominantného postavenia žalobcu v súvislosti s volacími
programami ST Pohoda, ST Maxi, ST Extra, ST Standard, ST Business Partner 300, ktoré zákazníkom
umožňujú v sobotu, nedeľu a vo sviatok volať zadarmo a každý pracovný deň môžu volať 30 minút za
1,- Sk a pri ST Business Partner 300 môžu celý deň volať za cenu 1,04 Sk za minútu, pričom prepojovací
poplatok pre alternatívnych operátorov je 1,- Sk za minútu. Namietané boli aj maloobchodné ceny za
program Internet dial-up ISDN v korelácii s veľkoobchodnými cenami v prepojovacích zmluvách.

2. Protimonopolný úrad SR ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. 2007/DZ/2/1/111 zo dňa
21.12.2007 rozhodol, že
i. konanie žalobcu spočívajúce v uplatňovaní tarify 30 min. za 1,- Sk vo volacích programoch za
súčasnej existencie veľkoobchodných prepojovacích poplatkov platných v období od 15.6.2004, je
zneužitím dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane
hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o
organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 136/2001 Z.z.) a aj podľa čl. 82 Zmluvy o založení Európskych
spoločenstiev (ďalej aj len Zmluvy o ES) na relevantných  trhoch zostavenia a ukončovania volania



v pevnej verejnej telekomunikačnej sieti (ďalej aj len PVTS) žalobcu a je podľa § 8 ods. 6 zákona č.
136/2001 Z.z. a podľa čl. 82 Zmluvy o ES zakázané,
ii. konanie žalobcu spočívajúce v uplatňovaní tarify bezplatných volaní vo volacích programoch za
súčasnej existencie veľkoobchodných prepojovacích poplatkov platných v období od 1.8.2005 je od
15.6.2004 zneužitím dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z. a aj
podľa čl. 82 písm. a/ Zmluvy o ES na relevantných trhoch zostavenia a ukončovania volania v PVTS
žalobcu a je podľa § 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z. a podľa čl. 82 Zmluvy o ES zakázané,
iii. konanie žalobcu spočívajúce v uplatňovaní maloobchodnej ceny produktu Firemný internet Mini
(Internet dial-up ISDN) za súčasnej existencie veľkoobchodných prepojovacích poplatkov v období od
1.7.2005 je zneužitím dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z.
na relevantnom trhu poskytovania veľkoobchodného prístupu k dial-up a ISDN prostredníctvom PVTS
žalobcu pre internetových providerov (ISP) za účelom poskytovania prístupu k internetu prostredníctvom
dial-up a ISDN pre koncových užívateľov a je podľa§ 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z. zakázané,
iv. konanie žalobcu spočívajúce v uplatňovaní maloobchodnej ceny produktu Rodinný internet za
súčasnej existencie veľkoobchodných modelov na poskytovanie dial-up v období od 1.8.2004 je
zneužitím dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z. na relevantnom
trhu poskytovania veľkoobchodného prístupu k dial-up a ISDN prostredníctvom PVTS žalobcu pre
internetových providerov (ISP) za účelom poskytovania prístupu k internetu prostredníctvom dial-up a
ISDN pre koncových užívateľov a je podľa § 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z. zakázané,
v. konanie žalobcu spočívajúce v uplatňovaní maloobchodnej ceny produktu Biznis Partner 300
(Business partner 300) za súčasnej existencie veľkoobchodných prepojovacích poplatkov v období od
1.3.2005 je zneužitím dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z. na
relevantných trhoch zostavenia a ukončovania volania v PVTS žalobcu a je podľa § 8 ods. 6 zákona
zakázané,
vi. konanie žalobcu spočívajúce v spájaní voľných minút a pripojenia v mesačných poplatkoch za volacie
programy žalobcu je zneužitím dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z. a
od 1.5.2004 aj  podľa  čl.  82 Zmluvy o ES na relevantných trhoch pripojenia bytových zákazníkov do
PVTS, pripojenia nebytových zákazníkov do PVTS, poskytovania verejnej telefónnej služby bytovým
zákazníkom prostredníctvom PVTS a poskytovania verejnej telefónnej služby nebytovým zákazníkom
prostredníctvom PVTS a je podľa § 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z. a podľa čl. 82 Zmluvy o ES
zakázané,
vii. konanie žalobcu spočívajúce v podmieňovaní pripojenia zákazníkov na odber telefónnej služby od
1.1.2003 je zneužitím dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 písm. d/ zákona č. 136/2001 Z.z. a od
1.5.2004 aj podľa čl. 82 Zmluvy o ES na relevantných trhoch pripojenia bytových zákazníkov do PVTS
a pripojenia nebytových zákazníkov do PVTS a je podľa § 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z. a podľa
čl. 82 Zmluvy o ES zakázané,
viii. konanie žalobcu spočívajúce  v podmieňovaní odoberania internetových služieb typu dial-up, ISDN,
a xDSL na odber volacích programov od 1.5.2001 do 31.12.2005 je zneužitím dominantného postavenia
podľa § 8 ods. 2 písm. d/ zákona č. 136/2001 Z.z. a od 1.5.2004 aj podľa čl. 82 Zmluvy o ES na
relevantných trhoch poskytovania prístupu k nízkorýchlostnému internetu prostredníctvom dial-up a
ISDN pre bytových zákazníkov, poskytovania prístupu k nízkorýchlostnému internetu prostredníctvom
dial-up a ISDN pre nebytových zákazníkov, poskytovania prístupu k vysokorýchlostnému internetu
prostredníctvom xDSL, káblovej technológie a optických vlákien pre bytových zákazníkov a poskytovania
prístupu k vysokorýchlostnému internetu prostredníctvom xDSL, káblovej technológie a optických
vlákien pre nebytových zákazníkov a je podľa § 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z. a podľa čl. 82 Zmluvy
o ES zakázané,
ix. konanie žalobcu spočívajúce v podmieňovaní odoberania internetových služieb typu dial-up,
ISDN a xDSL na odber volacích programov do 30.4.2001 je zneužitím dominantného postavenia
podľa § 7 ods. 5 písm. d/ zákona č. 188/1994 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení
neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 188/1994 Z.z.) na relevantných trhoch poskytovania prístupu
k nízkorýchlostnému internetu prostredníctvom dial-up a ISDN pre bytových zákazníkov a poskytovania
prístupu k nízkorýchlostnému internetu prostredníctvom dial-up a ISDN pre nebytových zákazníkov,
poskytovania prístupu k vysokorýchlostnému internetu prostredníctvom xDSL, káblovej technológie a
optických vlákien pre bytových zákazníkov a poskytovania prístupu k vysokorýchlostnému internetu
prostredníctvom xDSL, káblovej technológie a optických vlákien pre nebytových zákazníkov a je podľa
§ 7  ods. 4 zákona č. 188/1994 Z.z. zakázané.



x. Na základe § 22 ods. 1 písm. b/ zákona č. 136/2001 Z.z. žalobcovi uložil povinnosť zdržať sa
konania uvedeného v bode 1 až 8 výroku rozhodnutia a odstrániť protiprávny stav do 60 dní odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.
xi. Na základe § 38 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z.z. žalobcovi uložil za zneužitie
dominantného postavenia uvedené v bodoch 1 až 8 výroku rozhodnutia pokutu v sume 525.800.000,-
Sk (17.453.362,54 €), ktorú je povinný zaplatiť do 60 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

3. Žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu rozklad, žiadal ho zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému orgánu
na ďalšie konanie. Namietal nedostatok kompetencie úradu, nesprávnosť vymedzenia relevantných
trhov a určenia dominantného postavenia na týchto trhoch, nesprávnosť aplikácie doktríny stláčania
marže a tvorby nových pravidiel v rozpore s právom  na ochranu hospodárskej súťaže zo strany
žalovaného, nesprávne posúdenie praktiky spájania a nepreukázanie negatívneho vplyvu na súťaž.
Podľa jeho názoru nedošlo k zneužitiu dominantného postavenia na trhu, pokutu považuje za
neodôvodnenú a neprimeranú; v konaní došlo k viacerým procesným chybám, skutkový stav nebol
dostatočne zistený a závery úradu nezodpovedajú zistenému skutkovému stavu.

4. Rada Protimonopolného úradu SR (ďalej aj len Rada úradu alebo Rada PMÚ SR) žalobou
napadnutým rozhodnutím č. 2009/DZ/R/2/017 zo dňa 9.4.2009 podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len SP alebo Správny
poriadok) zmenila prvostupňové rozhodnutie č. 2007/DZ/2/1/111 zo dňa 21.12.2007 nasledovne:
i. bod 1 výroku znie:
Konanie žalobcu spočívajúce v uplatňovaní tarify 30 min. za 0,033 eur (1,- Sk)  vo volacích programoch:
- Doma Pohoda (ST Pohoda)
- Doma Maxi (ST Maxi)
- Doma Extra (ST Extra)
- Biznis ISDN Klasik (ST ISDN Klasik)
- Biznis ISDN Profi (ST ISDN Profi)
a súčasnom uplatňovaní veľkoobchodných prepojovacích poplatkov platných v období od 15.6.2004,
predstavuje stláčanie marže a je od 15.6.2004 zneužitím dominantného postavenia podľa čl. 82 písm.
a/ Zmluvy o ES a podľa § 8 ods. 2 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z. na relevantných trhoch zostavenia
a ukončovania volania v PVTS žalobcu, ktoré je podľa čl. 82 Zmluvy o ES nezlučiteľné so spoločným
trhom a zakazuje sa a ktoré je zakázané podľa § 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z.,
ii. bod 2 výroku znie:
Konanie žalobcu spočívajúce v uplatňovaní tarify bezplatných volaní vo volacích programoch:
- Doma Pohoda (ST Pohoda)
- Doma Maxi (ST Maxi)
- Doma Extra (ST Extra)
- Uni 20, 40, 60
- Biznis ISDN Klasik (Biznis Klasik Duo, ST ISDN Klasik)
- Biznis ISDN Profi (Biznis Profi Duo, ST ISDN Profi)
- Biznis Mesto
- Biznis Slovensko
a súčasnom uplatňovaní veľkoobchodných prepojovacích poplatkov platných v období od 15.6.2004,
predstavuje stláčanie marže a je od 15.6.2004 zneužitím dominantného postavenia podľa čl. 82 písm.
a/ Zmluvy o ES a podľa § 8 ods. 2 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z. na relevantných trhoch zostavenia
a ukončovania volania v PVTS žalobcu, ktoré je podľa čl. 82 Zmluvy o ES nezlučiteľné so spoločným
trhom a zakazuje sa a ktoré je zakázané podľa § 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z.,
iii. bod 3 výroku znie:
Konanie žalobcu spočívajúce v uplatňovaní maloobchodnej ceny produktu Firemný internet Mini
(Internet dial-up ISDN) od 1.7.2005 a súčasnom uplatňovaní veľkoobchodných prepojovacích poplatkov
platných v tomto období, predstavuje stláčanie marže a je od 1.7.2005 zneužitím dominantného
postavenia podľa čl. 82 písm. a/ Zmluvy o ES a podľa § 8 ods. 2 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z. na
relevantnom trhu poskytovania veľkoobchodného prístupu k dial-up cez analógové vedenie a dial-up
cez ISDN prostredníctvom PVTS žalobcu pre internetových providerov (ISP) za účelom poskytovania
prístupu k internetu prostredníctvom dial-up cez analógové vedenie a dial-up cez ISDN pre koncových
užívateľov, ktoré je podľa čl. 82 Zmluvy o ES nezlučiteľné so spoločným trhom a zakazuje sa a ktoré je
zakázané podľa § 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z.,



iv. bod 4 výroku znie:
Konanie žalobcu spočívajúce v uplatňovaní maloobchodnej ceny produktu Rodinný internet od
1.8.2004 a súčasnom uplatňovaní veľkoobchodných prepojovacích poplatkov platných v tomto období,
predstavuje stláčanie marže a je od 1.8.2004 zneužitím dominantného postavenia podľa čl. 82 písm. a/
Zmluvy o ES a podľa § 8 ods. 2 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z. na relevantnom trhu poskytovania
veľkoobchodného prístupu k dial-up cez analógové vedenie a dial-up cez ISDN prostredníctvom PVTS
žalobcu pre internetových providerov (ISP) za účelom poskytovania prístupu k internetu prostredníctvom
dial-up cez analógové vedenie a dial-up cez ISDN pre koncových užívateľov, ktoré je podľa čl. 82 Zmluvy
o ES nezlučiteľné so spoločným trhom a zakazuje sa a ktoré je zakázané podľa § 8 ods. 6 zákona č.
136/2001 Z.z.,
v. bod 5 výroku znie:
Konanie žalobcu spočívajúce v uplatňovaní maloobchodnej ceny produktu Biznis Partner 300 (Business
partner 300) od 1.3.2005 a súčasnom uplatňovaní veľkoobchodných prepojovacích poplatkov platných
v tomto období, predstavuje stláčanie marže a je od 1.3.2005 zneužitím dominantného postavenia podľa
čl. 82 písm. a/ Zmluvy o ES a podľa § 8 ods. 2 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z. na relevantných trhoch
zostavenia a ukončovania volania v PVTS žalobcu, ktoré je podľa čl. 82 Zmluvy o ES  nezlučiteľné so
spoločným trhom a zakazuje sa a ktoré je zakázané podľa § 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z.,
vi. bod 6 výroku znie:
Konanie žalobcu spočívajúce v spájaní voľných minút a pripojenia do PVTS žalobcu v mesačných
poplatkoch za volacie programy žalobcu je od 1.8.2002 zneužitím dominantného postavenia podľa § 8
ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z. a od 1.5.2004 aj  podľa  čl.  82 Zmluvy o ES, ktoré je podľa čl. 82 Zmluvy
o ES nezlučiteľné so spoločným trhom a zakazuje sa a ktoré je zakázané podľa § 8 ods. 6 zákona č.
136/2001 Z.z.,
vii. bod 7 výroku znie:
Konanie žalobcu spočívajúce v podmieňovaní pripojenia zákazníkov do PVTS žalobcu na odber
telefónnej služby, je od 1.1.2003 zneužitím dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 písm. d/ zákona
č. 136/2001 Z.z. a od 1.5.2004 aj podľa čl. 82 písm. d/ Zmluvy o ES na relevantných trhoch pripojenia
bytových zákazníkov do PVTS a pripojenia nebytových zákazníkov do PVTS, ktoré je podľa čl. 82 Zmluvy
o ES nezlučiteľné so spoločným trhom a zakazuje sa a ktoré je zakázané podľa § 8 ods. 6 zákona č.
136/2001 Z.z.,
viii. bod 8 výroku znie:
Konanie žalobcu spočívajúce:
- v podmieňovaní odoberania internetových služieb typu dial-up cez analógovú prípojku a dial-up cez
ISDN na odber volacích programov žalobcu je od 1.5.2001 do 31.12.2005 na relevantných trhoch
poskytovania prístupu k nízkorýchlostnému internetu prostredníctvom dial-up cez analógovú prípojku
a dial-up cez ISDN pre bytových zákazníkov a poskytovania prístupu k nízkorýchlostnému internetu
prostredníctvom dial-up cez analógovú prípojku a dial-up cez ISDN pre nebytových zákazníkov,
- v podmieňovaní odoberania internetových služieb typu xDSL na odber volacích programov žalobcu
je od 1.6.2003 do 31.12.2005 na relevantných trhoch poskytovania prístupu k vysokorýchlostnému
internetu prostredníctvom xDSL, káblovej technológie a optických vlákien pre bytových zákazníkov a
poskytovania prístupu k vysokorýchlostnému internetu prostredníctvom xDSL, káblovej technológie a
optických vlákien pre nebytových zákazníkov,

zneužitím dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 písm. d/ zákona č. 136/2001 Z.z. a od 1.5.2004  aj
podľa čl. 82 písm. d/ Zmluvy o ES, ktoré je podľa čl. 82 Zmluvy o ES nezlučiteľné so spoločným trhom
a zakazuje sa a ktoré je zakázané podľa § 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z.,
ix. bod 9 výroku znie:
Konanie žalobcu spočívajúce v podmieňovaní odoberania internetových služieb typu dial-up cez
analógovú prípojku a dial-up cez ISDN na odber volacích programov žalobcu je od 1.8.1994 do 30.4.2001
zneužitím dominantného postavenia podľa § 7 ods. 5 písm. d/ zákona č. 188/1994 Z.z. na relevantných
trhoch poskytovania prístupu k nízkorýchlostnému internetu prostredníctvom dial-up cez analógovú
prípojku a dial-up cez ISDN pre bytových zákazníkov a poskytovania prístupu k nízkorýchlostnému
internetu prostredníctvom dial-up cez analógovú prípojku a dial-up cez ISDN pre nebytových zákazníkov,
ktoré je podľa § 7 ods. 4 zákona č. 188/1994 Z.z. zakázané.
x. bod 10 výroku znie:
Na základe § 22 ods. 1 písm. b/ zákona č. 136/201 Z.z. ukladá žalobcovi povinnosť zdržať sa
konania uvedeného v bode 1 až 7 výroku rozhodnutia a odstrániť protiprávny stav do 90 dní odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia,



xi. bod 11 výroku znie:
Na základe § 38 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z.z. ukladá žalobcovi za zneužitie
dominantného postavenia uvedené v bodoch 1 až 8 výroku rozhodnutia peňažnú pokutu vo výške
17.453.362,54 €              (525.800.000,- Sk), ktorú je povinný zaplatiť do 60 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Žalovaný v druhostupňovom rozhodnutím uviedol, že má kompetenciu vo veci konať a rozhodnúť (vo
vzťahu k margin squeeze aj viazaniu služieb), pretože mu vyplýva priamo zo zákona č. 136/2001 Z.z.;
Telekomunikačný úrad SR (ďalej aj len  TÚ SR) svoju kompetenciu vylúčil. Vychádzal aj z rozhodnutia
Súdu I. inštancie vo veci Deutsche Telekom T-271/03, podľa ktorého ak by aj národný regulátor priamo
vyslovil, že ide o porušenie čl. 82 Zmluvy o ES, Komisia nie je viazaná jeho rozhodnutím; analogicky sa
to vzťahuje aj na vzťah medzi ním a TÚ SR. Okrem toho, TÚ SR nemá právomoc aplikovať čl. 82 Zmluvy
o ES, má ju len žalovaný. Zmenu prvostupňového rozhodnutia odôvodnil tým, že konanie žalobcu bolo
treba ako celok podriadiť pod čl. 82 Zmluvy o ES a stačí, keď sa vo výroku uvedenie posledné znenie
právneho predpisu, podľa ktorého sa konanie posudzovalo.

6. Podľa jeho názoru správne určil relevantné trhy postupom podľa § 3 ods. 3, ods. 4 a ods. 6
zákona č. 136/2001 Z.z. Trvá na nezastupiteľnosti pripojenia do PVTS a pripojenia do iných sietí
(elektronických komunikačných služieb). Ak by aj bolo pravdou, že pre časť zákazníkov, ktorí sa pripájajú
za účelom telefonovania, je pevné pripojenie nahraditeľné mobilným, neplatí to opačne. Ide len o
jednostrannú zastupiteľnosť, ktorá nie je dostatočná na vymedzenie spoločného trhu oboch produktov.
Podstatnou je aj mobilita koncového zariadenia a šírenie signálu: pri mobilnom telefóne sa signál šíri
vzduchom (a telefonujúci môže telefonovať kedykoľvek a kdekoľvek) a pri pevnej linke sa signál šíri
cez pevne umiestnenú metalickú alebo optickú linku (s možnosťou telefonovania a zastihnutia len na
vymedzenom geografickom mieste). Navyše, prostredníctvom mobilného telefónu možno posielať sms,
mms, uskutočňovať videohovor, fotografovať, hrať hry, a pod. Pevná linka naopak umožňuje faxovanie.
Rozlišovanie relevantných trhov určených pre bytových a nebytových zákazníkov akceptuje aj Komisia v
Odporúčaní podľa Smernice 2002/21/EC. Vychádza pritom z odlišnej skladby produktov pre bytových a
nebytových zákazníkov vzhľadom na ich odlišné potreby; aj žalobca a ostatní operátori poskytujú odlišné
produkty zamerané na tieto segmenty trhu.

7. K stláčaniu marže (margin squeeze) uviedol, že prvostupňový správny orgán správne vyhodnotil
stláčanie marže a zisťoval jej existenciu Komisiou a Súdnym dvorom EÚ akceptovaným testom:
- ak sú veľkoobchodné ceny, ktoré dominant účtuje svojím konkurentom na trhu, vyššie ako jeho
maloobchodné ceny, za ktoré poskytuje služby svojím zákazníkom (spotrebiteľom), bez ďalšieho ide
o stláčanie marže. V tomto prípade ide o zápornú maržu, ktorej dôsledkom konkurenti dominanta nie
sú schopní bez straty ponúkať svoje produkty na dolnom trhu za maloobchodnú cenu, ktorú ponúka
dominant,
- ak sú maloobchodné ceny dominanta vyššie ako veľkoobchodné, ktoré účtuje svojím konkurentom na
trhu, je potrebné aplikovať test efektívneho konkurenta, resp. test hypoteticky efektívneho konkurenta. V
týchto prípadoch sa zrátajú maloobchodné ceny dominanta na daný produkt s veľkoobchodnými cenami,
ktoré účtuje konkurentom, a výsledok sa porovná s maloobchodnými cenami jeho produktu. Ak dominat
dokáže byť ziskový aj za týchto podmienok, jeho konkurenti sú neefektívni. O stláčanie marže ide vtedy,
ak tieto náklady sú vyššie ako pozitívny rozdiel medzi uvedenými cenami.
Pri výrokoch 1 a 2 žalovaný dospel k záveru, že žalobca stláčal maržu. Pri Firemnom internete Mini
(tretí výrok) tiež išlo o stláčanie marže, pretože žalobca v období od 1.7.2005 do 15.8.2006 účtoval
veľkoobchodnú cenu vyššiu ako maloobchodnú za služby, ktoré sám poskytoval spotrebiteľom; od
15.8.2006 už bola jeho veľkoobchodná cena nižšia ako maloobchodná o 0,01 Sk, no na základe
testu efektívneho konkurenta dospel žalovaný k záveru, že aj v tomto období žalobca stláčal maržu
na relevantnom trhu. Rovnaký záver platí aj pre štvrtý a piaty výrok druhostupňového rozhodnutia;
doplnením dokazovania žalovaný zistil, že konkurenti žalobcu (Slovanet, GTS Nextra) nemohli
užívateľom ponúkať podobne výhodný produkt ako žalobca bez toho, aby neboli stratoví.

8. K liberalizácii telekomunikačného trhu došlo už dňa 1.1.2003 a nie až dňa 1.8.2005, kedy žalobca
začal svojim konkurentom poskytovať služby za veľkoobchodné ceny. Žalobca v období od 1.1.2003 do
1.8.2005 rokoval so svojimi konkurentmi (alternatívnymi operátormi) o podmienkach zmlúv o prepojení,
vrátane cien za prepojenie.



9. Pri ukladaní pokuty žalovaný postupoval podľa § 38 ods. 10 zákona č. 136/2001 Z.z. a zohľadnil
závažnosť konania, dopad konania žalobcu nielen na slovenský trh, ale aj na európsky trh, veľkosť
relevantných trhov, dĺžku porušovania povinností a či došlo k opakovanému porušeniu zákona
č. 136/2001 Z.z. (body 271 až 305 druhostupňového rozhodnutia). Pri porušení národného aj
komunitárneho práva (§ 8 zákona č. 136/2001 Z.z. a čl. 82 Zmluvy o ES) súčasne zohľadnil, že porušenie
komunitárneho práva je závažnejším deliktom ako porušenie národného práva, pretože komunitárne
právo má širší rozmer a týka sa aj vplyvu na obchodovanie medzi členskými štátmi.

Žaloba a jej dôvody

10. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Rady úradu
č. 2009/DZ/R/2/017 zo dňa 9.4.2009, jeho zrušenia spolu s prvostupňovým rozhodnutím z dôvodov
uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/, e/ zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v
znení účinnom do 30.6.2016 (ďalej len OSP) a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Eventuálne
požiadal, aby súd v zmysle § 250j ods. 5 OSP primerane znížil uloženú pokutu v prípade, ak by dospel
k záveru, že o uložení sankcie malo byť rozhodnuté inak.

11. Namietal nedostatok kompetencie úradu na konanie a rozhodnutie vo veci. Úrad nesprávne
vyhodnotil svoju vecnú príslušnosť na konanie, v dôsledku čoho sú napadnuté rozhodnutia nezákonné.
Okrem pozitívneho vymedzenia kompetencie zakotvenej v § 22 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. je
kompetencia úradu vymedzená aj negatívnym spôsobom prostredníctvom zásady ne bis in idem, ktorá
bola do 31.5.2009 explicitne vyjadrená v § 2 ods. 6 tohto zákona. Ustanovenie však bolo zákonom č.
165/2009 Z.z. vypustené, no podľa dôvodovej správy nejde o žiadnu vecnú zmenu. Zásada rozdelenia
kompetencie medzi všeobecného a osobitného regulátora zostala zachovaná aj bez jej výslovného
vyjadrenia v zákone. Uvedená zásada predstavuje vylúčenie kompetencie úradu konať v prípadoch, ak
konanie podnikateľa napĺňa síce znaky porušenia zákona č. 136/2001 Z.z., ale posudzovanie takéhoto
konania spadá v zmysle osobitných predpisov do kompetencie iného orgánu. Práve táto situácia nastala
vo vzťahu k činnostiam posudzovaným v napadnutých rozhodnutiach s ohľadom na kompetenciu TÚ SR
regulovať konanie žalobcu posudzované úradom berúc do úvahy rozdelenie regulačnej kompetencie
medzi úrad (ako regulátora ex post, ktorý postihuje už realizované protisúťažné správanie, ktoré nie je
v kompetencii TÚ SR ako špecifického regulátora) a TÚ SR (ako ex ante regulátora, ktorý má nastaviť
svojou činnosťou také regulačné prostredie, aby zabezpečil efektívnu hospodársku súťaž v oblasti
elektronických komunikácií do budúcnosti). Namietal závery úradu, v zmysle ktorých si tento vymedzil
kompetenciu konať prakticky kedykoľvek bez ohľadu na to, či je posudzované správanie už regulované a
teda postihnuteľné na základe kompetencie TÚ SR, nahrádzať reguláciu TÚ SR, resp. nahrádzať činnosť
TÚ SR v prípade jeho nečinnosti. Tieto závery úradu sú v rozpore s logikou existencie všeobecného a
špecifického regulátora ako aj so zákonným vymedzením kompetencie úradu a TÚ SR. Kompetenciu
na posudzovanie viazania služieb nemal žalovaný ani v období od 24.7.2000 do 23.8.2004, nakoľko aj
v tomto období reguloval správanie žalobcu TÚ SR.

12. V súvislosti s nedostatkom kompetencie úradu vo veci stláčania marže (body 1-5 výroku
druhostupňového rozhodnutia) uviedol, že TÚ SR vydal v roku 2005 viacero rozhodnutí regulujúcich
súťaž na maloobchodných trhoch č. 3, 4, 5 a 6 - trhy odchádzajúcich volaní pre bytových a nebytových
zákazníkov - kam patria aj volania 30 min. za 1 Sk a/alebo bezplatné volania a maloobchodné ceny
produktu Business partner 300. TÚ SR v týchto rozhodnutiach uložil žalobcovi povinnosť  stanoviť
ceny na maloobchodných trhoch č. 3 až č. 6 tak, aby žalobca nebránil  vstupu na trh a nepožadoval
neprimerane nízke ceny s cieľom vylúčiť súťaž a zároveň zabezpečiť, aby celkové maloobchodné výnosy
žalobcu plynúce z poskytovania služieb volaní na týchto trhoch neboli menšie ako veľkoobchodné
náklady nevyhnutne potrebné na zrealizovanie uvedených služieb spolu s primeraným ziskom,
ktorého výška je takisto regulovaná TÚ SR. PMÚ SR pri odôvodňovaní svojej kompetencie účelovo
argumentoval faktom, že konkrétne ním posudzované tarifné položky jednotlivých volacích programov
neboli TÚ SR regulované. Práve rozhodnutia TÚ SR (č. 375/14/2006 a 68/01/2006, 469/14/2006
a 94/01/2006, 367/14/2006 a 70/01/2006, 450/14/2006 a 95/01/2006) však obsahujú presný vzorec
na výpočet minimálnej úrovne všetkých maloobchodných cien odchádzajúcich volaní, vrátane cien
volaní ocenených podľa tarifných položiek posudzovaných úradom vo vzťahu k nákladom potrebným
na ich poskytovanie zo strany alternatívnych operátorov (ďalej aj len AO), pretože sú vyjadrené
tými istými veľkoobchodnými cenami, ktoré sú voči AO uplatňované na súvisiacich veľkoobchodných
trhoch zostavenia, tranzitu a ukončovania volaní, a to vrátane primeraného zisku. Účelom tohto



detailného vzorca je zabrániť podniku s významným postavením na uvedených maloobchodných trhoch
odchádzajúcich volaní používať stláčanie marže alebo dumpingové ceny a tým na týchto trhoch vylúčiť
súťaž. V tejto súvislosti poukázal na vyjadrenia TÚ SR k regulácii na maloobchodných trhoch č. 3 až
č. 6: list TÚ SR č.  581/14/2008 ako aj list TÚ SR č. 294/14/2008: \"Brániť vstupu na trh, požadovať
neprimerane nízke ceny alebo brániť vstupu na trh a požadovať neprimerane nízke ceny s cieľom vylúčiť
súťaž je regulačné opatrenie, ktoré má zabrániť podniku s významným postavením na trhu používať
dumpingové ceny, t.j. ceny, ktoré sú nižšie ako sú jeho náklady na jednotlivé služby (prípadne využívať
krížové financovanie niektorých produktov alebo služieb), a tým vylúčiť súťaž\". Žalobca trvá na tom,
že čl. 13 Smernice č. 2002/19/EC výslovne počíta s tým, že účelom cenovej regulácie aplikovanej
národnými regulačnými (telekomunikačnými) úradmi, môže byť aj zabránenie praktikám stláčania marže.
Regulačné rozhodnutia TÚ SR mali brániť tomu istému, za čo žalobcu sankcionoval úrad, a to price
squeeze na maloobchodných trhoch. Nakoľko posudzovanie tejto činnosti patrilo aj patrí do pôsobnosti
TÚ SR, ktorý zabezpečuje ochranu súťaže podľa osobitného predpisu [zákon č. 610/2003 Z.z. o
elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej aj len zákon č. 610/2003 Z.z.)], úrad
nemal kompetenciu konať. TÚ SR nič nebránilo v prípade potreby v tom, aby reguloval žalobcu za
účelom efektívnej súťaže podľa jednotlivých tarifných položiek. Keďže tak TÚ SR neurobil, je zrejmé,
že takáto regulácia margin squeeze podľa jednotlivých tarifných položiek nebola potrebná, resp. účelná.
Žalovaný sa týmto nezaoberal, ani si nevyžiadal vyjadrenie TÚ SR, prečo nereguloval predmetné trhy
podľa jednotlivých tarifných položiek. TÚ SR  sa nevyjadril, že by nemal kompetenciu regulovať žalobcu
aj podľa jednotlivých taríf volacích programov. Nie je možné, aby subjekt, ktorý sa správa v zmysle
regulačného rozhodnutia osobitného regulátora, bol sankcionovaný za to, že úrad reguláciu považuje za
nepostačujúcu. Žalobca vynakladá nemalé prostriedky na to, aby sústavne zabezpečoval dodržiavanie
vzorcov uložených TÚ SR efektívne brániacich stláčaniu marže konkurentov.

13. V súvislosti s nedostatkom kompetencie úradu vo veci viazania (body č. 6-9 výroku rozhodnutia
Rady úradu) namietal, že žalovaný nemá právomoc konať ani v prípade viazania, nakoľko TÚ
SR s účinnosťou od 1.1.2006 explicitne riešil na maloobchodných trhoch č. 1 a 2 zákaz viazania
poskytovania elektronických komunikačných služieb na služby pripojenia. TÚ SR žalobcovi uložil aj
zákaz bezdôvodne a neoprávnene viazať poskytovanie elektronických komunikačných služieb bytovým,
resp. nebytovým zákazníkom na poskytovanie služby pripojenia do PVTS. Rozhodnutia TÚ SR sa
netýkali len internetových služieb, ale aj všetkých ostatných služieb, vrátane telefónnej služby. Z
vymedzenia maloobchodných trhov č. 1 a 2 je zrejmé, že TÚ SR pod pripojením rozumie zriadenie
prístupu k pevnej verejnej telefónnej sieti a sprístupnenie verejnej telefónnej služby. Žalovaný prekračuje
svoju kompetenciu, keď neakceptuje reguláciu vykonávanú TÚ SR, pričom  ak by TÚ SR považoval
na účely zabezpečenia efektívnej súťaže za potrebné postihnúť posudzované konanie na predmetných
maloobchodných trhoch tak, ako namieta žalovaný, mohol tak urobiť, nakoľko mal kompetenciu konať. Z
faktu, že tak neurobil, je možné iba odvodiť, že takúto reguláciu, t.j. poskytovanie samotného pripojenia
iba v zmysle \"natiahnutia vedenia\" bez sprístupnenia tohto pripojenia jeho aktiváciou v ústredni žalobcu
(sprístupnenie verejnej telefónnej služby), nebolo účelné alebo reálne možné. Žalovaný sa pritom
nezaoberal otázkou, prečo TÚ SR nereguloval predmetné trhy spôsobom, ktorý úrad považuje za
nevyhnutný na zabezpečenie efektívnej súťaže.

14. Spôsob, akým úrad odôvodnil svoju kompetenciu, je v rozpore s predchádzajúcou rozhodovacou
praxou úradu pri obdobných namietaných stretoch kompetencií medzi TÚ SR a úradom. Žalovaný v
minulosti deklaroval svoju nepríslušnosť na konanie vo veci s odôvodnením, že posudzované konanie
patrí pod zákon č. 610/2003 Z.z., a teda do kompetencie TÚ SR. Poukázal na rozhodnutia  Rady PMÚ
SR č. 2005/ZK/R/2/129 zo dňa 2.12.2005, č. 2004/DZ/R/2/008 zo dňa 9.1.2004 a č. 2005/DZ/R/2/143
zo dňa 21.12.2005.

15. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný nesprávne a v rozpore so zákonom vymedzil relevantné trhy,
v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie nezákonné. Vymedzenie relevantných trhov je odôvodnené sčasti
len nepodloženými úvahami, bez uvedenia a preukázania reálnych faktov a súvislostí, a preto sú
rozhodnutia aj nepreskúmateľné. Správne vymedzenie relevantných trhov je kľúčové pre rozhodnutie
o otázke, či mal žalobca dominantné postavenie, a teda či jeho konanie bolo spôsobilé poškodiť
súťaž praktikou zneužívania dominantného postavenia na relevantnom trhu. Najmä namietal nesprávne
vymedzenie trhu pripojenia bytových resp. nebytových zákazníkov do PVTS, trhu poskytovania verejnej
telefónnej služby bytovým resp. nebytovým zákazníkom prostredníctvom PVTS, trhov zostavenia
prenosu, resp. ukončovania volaní na PVTS žalobcu (ďalej len \"trhy pripojenia a poskytovania



telefónnej služby\"). Za dôvod nesprávnosti vymedzenia relevantných trhov považoval nezaradenie
akýchkoľvek zastupiteľných služieb mobilných operátorov (ďalej aj len MO) na relevantný trh pripojenia
a poskytovania telefónnej služby. Úrad nezaradil na relevantné trhy mobilných operátorov, nakoľko
pevná linka a mobilný telefón sú podľa jeho názoru nezastupiteľné z dôvodu mobility koncového
zariadenia a neboli tak splnené podmienky podľa § 3 ods. 3 ZOHS. Zákon totiž vyžaduje vzájomnú
zastupiteľnosť tovarov, ktoré slúžia na uspokojenie určitých potrieb užívateľa. Úrad sa v tejto súvislosti
opieral o absenciu dvojstrannej zastupiteľnosti pevnej linky a mobilný telefón. Podľa žalobcu však
ide o nesprávnu a účelovú interpretáciu zákona. Žalovaný odôvodnil nezastúpiteľnosť pevnej linky
a mobilných telefónov bez zohľadnenia skutočnosti, aké potreby užívateľov majú byť uspokojované.
Skutočnosť, že mobilné telefóny umožňujú aj mobilitu pri telefonovaní, nie je rozhodujúca s ohľadom na
uspokojovanie potrieb zákazníkov, ktorým to pevná linka neumožňuje, resp. umožňuje len v limitovanom
rozsahu. Mobilita mobilných telefónov je v podstate konkurenčnou výhodou mobilnej komunikácie.
Ak by totiž ponuka žalobcu a mobilného operátora bola porovnateľná, je odôvodnený predpoklad, že
zákazník uprednostní mobil, ktorý mu poskytne pridanú hodnotu v podobe mobility. Je nelogický záver
žalovaného, že žalobca sa vo vzťahu k ponuke mobilných operátorov mohol správať nezávisle a nebol
vystavený konkurenčnému boju, ku ktorému žalovaný dospel, keď definoval relevantný trh nepripustiac
substitúciu mobilných telefónov. Žalobca poukázal na nekonzistentnosť v rozhodovaní žalovaného, keď
v rozhodnutí č. 2003/ZK/2/1/257 pri vymedzení relevantných trhov zastupiteľnosť mobilných telefónov
a pevnej linky pripustil. Zastupiteľnosť pevnej linky a mobilných telefónov vyplýva aj z vyjadrenia
Európskej komisie (ďalej aj len EK alebo Komisia) vo veci koncentrácie žalobcu a spoločnosti EuroTel
zo dňa 15.12.2004. Komisia sa opiera o vyjadrenie žalovaného, že služby pevných a mobilných liniek
niektorí zákazníci vnímajú ako zastupiteľné a konštatuje, že \"zvláštnosťou slovenského trhu je miera
používania pevných liniek, ktorá je jedna z najnižších v EÚ (22%), pričom počas posledného roka
ešte klesla, čo mnohí pripisujú tomu, že ľudia pevné linky nahradili mobilných telefónov z dôvodu
vysokých cien zriadenia pevnej linky a miestnych hovorov.\"  Žalovaný mal pri vymedzení trhu prioritne
zisťovať preferencie spotrebiteľov, čo neurobil a namiesto toho oslovil iba ďalších operátorov pôsobiacich
na relevantnom trhu. Oslovení konkurenti žalobcu však mali priamy záujem na výsledku správneho
konania a ich odpovede tak nemožno hodnotiť objektívne. Na druhej strane má žalovaný k dispozícii
historické dáta žalobcu, ktorými zisťoval dôvody, pre ktoré jeho zákazníci ukončili zmluvný vzťah a ktoré
preukazujú, že v období posudzovaného konania častým dôvodom bol práve prechod na využívanie
služieb mobilného operátora. Tieto informácie žalovaný ignoroval. Traja z piatich operátorov sa vyjadrili
v prospech zastupiteľnosti pevnej a mobilnej linky. Z dôvodu, že úrad presne neidentifikuje operátorov,
ktorí sa vyjadrili za či proti zastupiteľnosti pevnej a mobilnej linky, nie je možné jeho závery preskúmať,
rozhodnutie je zmätočné a nedostatočne odôvodnené, a teda nezákonné. Konanie žalobcu pritom
bolo reakciou na silnú kampaň zameranú na boj mobilných operátorov o zákazníkov žalobcu, nie na
elimináciu konkurencie žalobcu v podobe alternatívnych operátorov.

16. Nesprávne vymedzenie relevantných trhov súvisí aj s ich rozlišovaním medzi bytových a nebytových
zákazníkov bez bližšieho odôvodnenia a ekonomickej analýzy. Podľa jeho názoru žalovaný účelovo
používa judikatúru, keď ako základ posúdenia problematiky stláčania marže použil rozhodnutie vo veci
Deutsche Telekom. Odmietol požiadavku žalobcu prihliadnuť na rozhodnutie EK vo veci Wanadoo s
odôvodnením, že išlo o podstatne iné prípady. Keď však v otázke definície relevantných trhov žalobca
argumentoval rozhodnutím Deutsche Telekom, v ktorom Komisia nedelila trhy na bytových a nebytových
zákazníkov a konštatovala, že takéto delenie ani nie je dosť dobre možné, žalovaný to neakceptoval a
odkázal práve na rozhodnutie vo veci Wanadoo.

17. Žalovaný pochybil, keď nezahrnul na relevantné trhy pripojenia k internetu (maloobchodných a
veľkoobchodných) všetky dostupné technológie a svoj postup ani riadne neodôvodnil a nepodložil
žiadnymi relevantnými dôkazmi a analýzami. Žalovaný odmietol zahrnúť iné technológie (mikrovlnná
technológia, technológie GPRS a EDGE) na relevantný trh nízkorýchlostného internetu tvrdiac, že sa
nedá vylúčiť negatívny vplyv poveternostných podmienok na pripojenie, nepripustil ani zastupiteľnosť
technológií WiMAX, WiFi, Flash - OFDM a UMTS/HSDPA na relevantnom trhu vysokorýchlostného
internetu z dôvodu mobility, kolísavosti prenosovej rýchlosti, nestability pripojenia a pokrytia vnútri budov.
Aj v tejto časti je rozhodnutie nepreskúmateľné, nakoľko nie je zrejmé, ako žalovaný vyhodnotil, ktorí
podnikatelia sa ako vyjadrili o tej-ktorej technológii a jej zastupiteľnosti.

18. Určenie dominantného postavenia je vždy viazané na definované relevantné trhy.  Úrad však
vymedzil relevantné trhy príliš úzko a de facto tak, aby preukázal dominantné postavenie žalobcu vo



vzťahu ku všetkým posudzovaným konaniam. Vo vzťahu k vyhodnoteniu dominantného postavenia na
všetkých relevantných trhoch žalovaný nepreukázal základný znak dominantného postavenia, a teda
že žalobca sa mohol vo vzťahu k posudzovaným konaniam správať nezávisle. Definícia dominantného
postavenia na trhu je postavená na princípe  ekonomickej sily, ktorej základom je identifikácia skutočných
konkurentov dotknutého podnikateľa, ktorí môžu ovplyvniť jeho správanie na trhu a zabrániť mu
v krokoch, ktoré by boli nezávislé od účinného konkurenčného tlaku. Úrad odôvodnil dominantné
postavenie žalobcu na relevantných trhoch predovšetkým cez jeho vysoký trhový podiel na týchto trhoch
(cca 90% až 100%). Ak by však úrad zahrnul na relevantné trhy aj mobilných operátorov, podiel žalobcu
na relevantných trhoch by bol druhý, resp. tretí najvyšší za mobilnými operátormi, čo by vylučovalo jeho
individuálnu dominanciu na predmetných trhoch. Poukazoval na permanentný pokles svojich služieb za
prevádzku pevnej linky v kontraste s permanentným nárastom tržieb  mobilných operátorov v rovnakom
období, pričom trend prechodu od používania pevnej linky k mobilnej je všeobecne známy. Žalovaný
pochybil, keď prihliadal iba na počet zákazníkov bez toho, aby zobral do úvahy, že v skúmanom
desaťročnom období prišlo v dôsledku masívneho rozvoja technológií k mnohonásobnému nárastu
objemu využívania telefónnych služieb.

19. V súvislosti s vyhodnotením dominantného postavenia na relevantných trhoch poskytovania
prístupu k vysokorýchlostnému internetu prostredníctvom xDSL, káblovej technológie a optických
vlákien poukázal na skutočnosť, že závery úradu o jeho vysokom podiele na relevantných trhoch
poskytovania prístupu k vysokorýchlostnému internetu prostredníctvom xDSL, káblovej technológie
a optických vlákien je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Úrad najprv
zisťuje podiel na trhu z hľadiska technológie a počtu zákazníkov. Nerozlišuje pritom medzi bytovými
a nebytovými zákazníkmi (bod 363 prvostupňového rozhodnutia). V ďalšom kroku úrad zisťuje podiel
pripadajúci na žalobcu v rámci prístupu k internetu už len prostredníctvom xDSL. Aj napriek tomu, že
relevantný trh je vymedzený širšie, úrad používa údaj o podiele žalobcu výlučne na trhu xDSL ako dôkaz
o vysokom podiele žalobcu na relevantnom trhu. Úrad navyše až v tomto kroku rozlišuje medzi bytovými
a nebytovými zákazníkmi a skúma podiel žalobcu z hľadiska dvoch kritérií: z hľadiska počtu zákazníkov
a z hľadiska obratu. Tento postup úradu je chybný, čo znamená, že podiel žalobcu na trhu poskytovania
prístupu k internetu prostredníctvom xDSL pre nebytových zákazníkov z hľadiska počtu zákazníkov v
roku 2003 predstavoval 39,49%. Podľa údajov obsiahnutých v prvostupňovom rozhodnutí, v roku 2003
na prístup prostredníctvom xDSL pripadalo 55% a na prístup prostredníctvom káblového modemu 45%
relevantného trhu. Ak by úrad zobral do úvahy všetky technológie na relevantnom trhu, zistil by, že podiel
žalobcu na relevantnom trhu v roku 2003 nemohol byť vyšší ako 21,7%.  Zdôraznil, že v čase, keď počet
zákazníkov telefónnych služieb stúpol o stovky percent, počet jeho zákazníkov neustále klesal. Bol teda
pod extrémne silným tlakom mobilných operátorov, na ktorých reagoval v súťažnej interakcii zavádzaním
nových konkurencieschopných produktov.

20. Pravidlá hospodárskej súťaže pritom priznávajú aj podnikateľovi v dominantnom postavení
na trhu právo na obranu svojich oprávnených záujmov. V inom rozhodnutí žalovaný použil \"test
neexistujúceho ekonomického zmyslu/vysvetlenia\", ako základ preukázania zneužitia dominantného
postavenia, prostredníctvom ktorého úrad vyhodnocuje, či konanie podnikateľa má ekonomický zmysel,
teda či jeho konanie bolo reakciou na konkurenčný tlak alebo špecifickú situáciu na trhu a teda
malo ekonomický zmysel. V takomto prípade nie je možné ani konanie podnikateľa s preukázaným
dominantným postavením na trhu hodnotiť ako nedovolené obmedzovanie súťaže.

21. Žalobca v námietke voči  posúdeniu praktiky stláčania marže uviedol, že ak žalovaný praktiku
stláčanie marže subsumoval pod § 8 ods. 2 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z. a zároveň pod čl. 82
písm. a/ Zmluvy o ES, bol povinný identifikovať všetky okolnosti skutkovej podstaty deliktu. Slovenská
aj komunitárna právna úprava predpokladá existenciu neprimeranej ceny alebo neprimeraných
obchodných podmienok. Žalovaný  bol povinný jednoznačne identifikovať, ako praktiku stláčanie
marže subsumoval pod toto ustanovenie, čo považuje za neprimeranú cenu, prípadne čo považuje
za neprimeranú obchodnú podmienku. Týmto sa však žalovaný nezaoberal a v rozhodnutí neuviedol,
či veľkoobchodná cena (poplatok) za prepojenie je cena, ktorú možno považovať za neprimeranú
(v kontexte tejto praktiky ide o cenu neprimerane vysokú), resp. či za neprimerané ceny považuje
maloobchodné ceny posudzovaných produktov, resp. či celú praktiku stláčania marže ako takú považuje
za neprimeranú obchodnú podmienku. Žalovaný nesprávne a nepresne aplikoval test stláčania marže
a nesprávne vyhodnotil aj rozhodnutia Komisie vo veci Deutsche Telekom AG a rozhodnutie zo dňa
4.7.2007, Case COMP/38.784-Wanadoo Espaňa vs. Telefónica.



22. Žalobca poukázal na Oznámenie o uplatňovaní pravidiel hospodárskej súťaže na dohody o prístupe
v telekomunikačnom sektore, v ktorom Komisia objasnila metódy preverovania naplnenia praktiky
stláčania marže v sektore telekomunikácií. Praktiku stláčania marže možno preukázať dvoma metódami:
a) že vlastné maloobchodné aktivity dominantnej spoločnosti nemôžu byť ziskové, ak by dominant platil
veľkoobchodnú cenu, ktorá je účtovaná jeho konkurentom (\"equally efficient competitor test\"),
b) že marža medzi veľkoobchodnou cenou, ktorá je účtovaná konkurentom, a cenou, ktorú účtuje
dominantný podnikateľ svojím odberateľom na maloobchode, je nedostatočná, aby umožnila bežne
efektívnemu konkurentovi (\"reasonably efficient competitor test\"), pôsobiacemu na maloobchodnom
trhu, dosiahnuť bežný zisk.

23. Žalovaný pri posudzovaní jednotlivých konaní ignoroval obe metódy posudzovania stláčania marže
s odôvodnením, že \"test efektívneho konkurenta nemá opodstatnenie a nie je potrebné ho vykonávať,
ak už z jednoduchého porovnania veľkoobchodnej a maloobchodnej ceny ... je zrejmé stláčanie
marže ...\" .  Podľa názoru žalobcu však musí ísť o porovnávanie priemerných cien všetkých služieb
na zadefinovaných maloobchodných relevantných trhoch s cenami všetkých služieb na zadefinovanom
veľkoobchodnom trhu. Skutočnosť, či je výsledok tohto objektívneho porovnania pozitívny alebo
negatívny, slúži na posúdenie, či sa bude marža skúmať aj na základe porovnávania maloobchodných
cien s ostatnými maloobchodnými nákladmi. Ak je rozdiel medzi maloobchodnými priemernými cenami
a veľkoobchodnými cenami negatívny, primeranosť marže sa nezisťuje. Ak je pozitívny, začína sa
zisťovať a v prvom prípade (\"equally efficient competitor\") sa berú do úvahy ostatné maloobchodné
náklady dominanta a v druhom prípade (\"reasonably efficient competitor\") sa berú do úvahy ostatné
maloobchodné náklady bežného konkurenta prítomného na relevantnom maloobchodnom trhu. Tak bol
aplikovaný test stláčania marže vo všetkých doteraz známych rozhodnutiach Komisie.

24. Žalobca tvrdí, že žalovaný pri aplikovaní predmetnej praktiky bral do úvahy nesprávny údaj vo
vzťahu k jednej zo základných premenných vstupujúcich do porovnania pri teste stláčania marže, a to
maloobchodnú cenu, ktorú žalobca účtuje na maloobchodnom trhu. Pri cenách verejnej telefónnej služby
prostredníctvom PVTS a pri cenách za dial-up pripojenie do internetu (Firemný internet Mini a Rodinný
internet) bral žalovaný do úvahy len jednotlivé tarifné položky samostatne neponúkané na definovanom
relevantnom trhu (jednotkovú cenu jednotlivej tarify). Žalovaný tak nebral do úvahy reálne uplatňovanú
maloobchodnú cenu žiadneho konkrétneho produktu, ale iba čiastkové, samostatne neponúkané, tarifné
položky, ktoré sa navyše mali podľa žalovaného uplatňovať za nereálnych a ničím nepodložených
prehnaných predpokladov. Tento postup je nesprávny, pretože jednotlivá tarifná položka účtovaná na
maloobchodnej úrovni nie je samostatne ponúkaným produktom, ktorý by korešpondoval s prepojením
poskytovaným konkurentom. V súvislosti s týmto poukázal na skutočnosť, že prepojenie sa poskytuje za
účelom poskytovania všetkých  elektronických komunikačných služieb na súvisiacich maloobchodných
trhoch vo všetkých časoch, nie na poskytovanie samostatne neponúkaných tarifných položiek, ktoré sú
navyše ponúkané iba v obmedzenom čase a vždy v špecifickej kombinácii s inými tarifnými položkami
uplatňovanými v iných časoch.

25. Žalobca má za to, že poplatok za prepojenie vstupuje do všetkých poskytovaných služieb a
premietne sa ako náklad plošne v cene všetkých poskytovaných služieb alternatívnych operátorov,
nie v cene niektorých samostatne neposkytovaných tarifných položiek. Aj z tohto dôvodu jediným
adekvátnym prístupom zo strany žalovaného malo byť, aby aj v prípade maloobchodnej ceny na
strane dominanta bral do úvahy priemernú maloobchodnú cenu v rámci produktového koša všetkých
služieb na relevantnom trhu. Takýto postup by bol v súlade s rozhodovacou praxou Komisie, podľa
ktorej je vhodné operovať s cenou určenou na úrovni celého koša produktov poskytovaných v rámci
jedného definovaného trhu. V prípade volacích programov by teda išlo o priemernú maloobchodnú
cenu všetkých na trhu poskytovaných odchádzajúcich volaní. Žalobca uviedol, že na jeho strane ako
maloobchodný náklad do ceny vstupuje náklad na origináciu, ktorý je porovnateľný s poplatkom za
prepojenie (tzv. self-supply, t.j. žalobca si sám sebe musí poskytnúť tie isté veľkoobchodné  vstupy
za účelom poskytovania služieb), ktoré sa ako náklad plošne premietajú do maloobchodných cien
všetkých odchádzajúcich volaní. Z tohto dôvodu možno jednoznačne argumentovať rozhodnutiami
TÚ SR z roku 2006, ktorými mu bola uložená povinnosť na maloobchodných trhoch odchádzajúcich
volaní, aby jeho celkové maloobchodné výnosy z poskytovania služieb volaní neboli menšie ako
veľkoobchodné náklady alternatívnych operátorov nevyhnutne potrebné na poskytovanie uvedených
služieb spolu s primeraným ziskom (t.j. aby nedochádzalo k stláčaniu marže). Za týmto účelom žalobca



pravidelne aplikuje modelový vzorec a preveruje, či je jeho cenotvorba v súlade s pravidlami nastavenými
TÚ SR. Žalovaný nemohol pristúpiť k posudzovaniu praktiky stláčania marže na úrovni jednotlivých
produktov aj z dôvodu, že v rámci vymedzenia relevantných trhov nedefinoval samostatné relevantné
trhy na základe produktov alebo jednotlivých tarifných položiek, a teda aj samotné vylučovanie,
resp. obmedzovanie súťaže sa mohlo prípadne prejaviť len na úrovni celého definovaného trhu. Aj
táto skutočnosť odôvodňuje záver, že žalovaný sa mal pridržiavať posudzovania tejto praktiky na
úrovni priemernej maloobchodnej ceny odchádzajúceho volania v rámci celého produktového koša
všetkých služieb poskytovaných na relevantnom trhu. Žalovaný opieral odôvodnenosť postupu, podľa
ktorého porovnával jeden veľkoobchodný produkt s iným maloobchodným produktom, o rozsudok Súdu
prvej inštancie (teraz Všeobecného súdu) vo veci Industries des Poudres Sphérigues, ktorý sa však
nevzťahuje na aplikáciu stláčania marže na umelo vyčlenenej časti relevantného trhu samostatne
neposkytovaných produktov alebo častí produktov, ale na produkty skutočne predávané na celom
definovanom relevantnom maloobchodnom trhu, nielen na časti definovaného relevantného trhu.

26. Aj v prípade, že by žalovaný chcel opierať svoj postup, resp. dôvody, pre ktoré posudzoval stláčanie
marže na úrovni jednotlivých produktov, o rozhodnutie Komisie vo veci Wanadoo Espaňa vs. Telefónica,
museli by byť naplnené a preverené podmienky takto zvoleného postupu. V predmetnom rozhodnutí
síce Komisia uviedla, že \"v niektorých prípadoch môže byť vhodné uskutočniť test pri každej jednotlivej
ponuke\", avšak zároveň dodala, že \"... to by bol prípad novej ponuky, z ktorej by vyplynulo stlačenie
marže, kde v súčasnej dobe dochádza k dotácii z iných výnosných ponúk, avšak u ktorej by mohli
objemy v budúcnosti významne narásť, čo by viedlo k celkovej negatívnej marži.\" Z uvedeného vyplýva,
že by bolo možné skúmať iba jeden volací program, avšak žalovaný by musel preukázať, že (i) je
pravdepodobné, že objem prevádzky uskutočnenej na základe tejto tarifnej položky odchádzajúcich
volaní v budúcnosti výrazne narastie, a že (ii) to povedie k celkovej negatívnej marži, teda negatívnej
marži na celom relevantnom trhu, pričom v prípade odchádzajúcich volaní by išlo o relevantný trh
maloobchodného poskytovania verejnej telefónnej služby prostredníctvom pevnej linky. Tieto skutočnosti
však žalovaný vôbec neskúmal a neodôvodnil, a tak jeho postup, na základe ktorého pristúpil ku
skúmaniu stláčania marže vo vzťahu k jednotlivým tarifným položkám odchádzajúcich volaní, resp.
k jednotlivým produktom, je nepodložený, a teda jediným správnym postupom bolo brať do úvahy
priemernú maloobchodnú cenu odchádzajúceho volania na úrovni celého produktového koša služieb
poskytovaných na definovaných trhoch.

27. Žalobca namietal nesprávne aplikovanie praktiky viazania vo vzťahu k všetkým namietaným
produktom. Podľa jeho názoru ani v jednom z namietaných konaní nedošlo k prevereniu všetkých
okolností, ktoré musia byť kumulatívne splnené na to, aby bolo možné konštatovať zneužitie
dominantného postavenia viazaním služieb alebo produktov podľa § 8 ods. 2 písm. d/ zákona č.
136/2001 Z.z., resp. podľa § 7 ods. 5 písm. d/ zákona č. 188/1994 Z.z. a podľa čl. 82 písm. d/ Zmluvy
o ES. K naplneniu predmetnej praktiky je potrebné preukázať, že došlo \"k viazaniu súhlasu s uzavretím
zmluvy na podmienku, že druhá zmluvná strana prijme aj ďalšie záväzky, ktoré svojou povahou alebo
podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom tejto zmluvy.\" Preverenie vykonané žalovaným bolo
nedostatočné a ku kumulatívnemu naplneniu vyššie uvedených podmienok vo vzťahu k jednotlivým
namietaným konaniam nedošlo.

28. Žalobcovi nie je zrejmé, aké okolnosti viedli žalovaného k tomu, aby spájanie voľných minút a
pripojenia do PVTS a odberu telefónnej služby (výrok 6 a 7 druhostupňového rozhodnutia) posudzoval
ako samostatnú skutkovú podstatu, považuje tento postup za nelogický a v rozpore so spôsobom,
akým žalobca poskytoval produkty na trhu. Posúdenie namietaného konania ako (i) praktiky spájania
voľných minút a pripojenia do PVTS a (ii) praktiky podmieňovania pripojenia do PVTS a odberu telefónnej
služby musí byť s ohľadom na charakter poskytovania pripojenia a spôsob a charakter poskytovania
telefónnej služby nevyhnutne súčasťou jedného posúdenia. Žalobca tvrdí, že poplatok za volací program
je výlučne poplatkom za pripojenie a sprístupnenie (nie poskytnutie) verejnej telefónnej služby, t.j.
poplatkom, ktorý pokrýva náklady na zriadenie pripojenia a  udržiavanie pripojenia do PVTS. Samotné
využívanie telefónnej služby, pokiaľ k nemu zákazník pristúpi, je potom spoplatňované až na základe
tarify za uskutočnené volania (miestne, medzimestské alebo medzinárodné). Dôkazom toho, že cena
za volací program (mesačný poplatok) neobsahuje žiadny poplatok za voľné minúty, je skutočnosť, že
žiadna časť ceny volacieho programu žalobcu zahŕňaná do výnosov z odchádzajúcich volaní pri výpočte
margin squeeze podľa vzorcov určených vyššie uvedenými rozhodnutiami TÚ SR z roku 2006 na trhoch
odchádzajúcich volaní (vzorce, na základe ktorých preveruje žalobca svoju cenotvorbu) a že voľné



minúty, ktoré sú spolu s volacím programom bezplatne poskytované, vstupujú do spomínaných vzorcov
spolu so všetkými minútami odchádzajúcich volaní spoplatňovanými podľa tarify (t.j. prevolanými nad
rámec voľných minút). Všetky voľné minúty sú tak transparentne hradené koncovými užívateľmi výlučne
z výnosov za odchádzajúce volania uskutočnené mimo voľných minút, tzn. sú hradené z výnosov služieb
na tom istom relevantnom trhu a žiadna časť voľných minút nie je uhrádzaná z mesačných cien za
volacie programy žalobcu. Medzi službami pripojenia k PVTS a poskytovaním verejnej telefónnej služby
(volaniami) tak nedochádza ku žiadnemu krížovému financovaniu. Body 6 a 7 výroku druhostupňového
rozhodnutia považuje za nesprávne, nakoľko vychádzajú z nesprávneho posúdenia poskytovaných
produktov a nedostatočného zhodnotenia jednotlivých podmienok, ktoré musia byť naplnené, aby došlo
k protizákonnému viazaniu. Dôvodom spoločného poskytovania pripojenia so sprístupnením telefónnej
služby je technická povaha pripojenia do verejnej telefónnej siete. Každá elektronická komunikačná
služba môže byť z technického hľadiska poskytovaná jedine za predpokladu, že je zriadené pripojenie
do elektronickej komunikačnej siete (PVTS)            a z tohto dôvodu je každá služba predávaná výlučne
za podmienky existencie pripojenia a sprístupnenia služby. Verejná telefónna služba tak nemôže byť
sprístupnená  samostatne bez pripojenia, t.j. účastník nemôže samostatne využívať telefónnu službu a
zároveň nemať zriadené pripojenie. Túto skutočnosť zohľadňuje aj žalovaný, avšak napriek tomu, že o
tom žalobca predložil dôkaz, nezohľadňuje osobitnú technickú povahu pripojenia do PVTS a existenciu
technických dôvodov, pre ktoré je sprístupnenie verejnej telefónnej služby spolu s pripojením do verejnej
telefónnej siete odôvodnené. Uvedené potvrdil aj TÚ SR. Žalovaný nerozlišuje, že služba volacieho
programu automaticky obsahuje službu pripojenia do verejnej telefónnej siete a službu sprístupnenia
verejnej telefónnej služby, teda nie aj jej skutočné poskytovanie. To závisí výlučne od skutočnosti,
či sa koncový účastník rozhodne telefonovať. Zároveň žalovaný neberie do úvahy, že poskytovanie
samostatného pripojenia do PVTS bez toho, aby bola zároveň sprístupnená telefónna služba, i keď je to
technicky možné, je nezmyselné, nakoľko z takejto samostatne poskytovanej služby pripojenia do PVTS
nebude mať žiadny zákazník osoh, pretože zákazníkovi s takouto službou nebude možné poskytnúť
žiadnu elektronickú komunikačnú službu nielen zo strany žalobcu, ale ani zo strany žiadneho iného
podniku. Žalovaný si mylne stotožňuje pripojenie do PVTS s inými druhmi pripojenia do iných druhov
elektronických komunikačných sietí. V oboch napádaných rozhodnutiach totiž tvrdí, že ak žalobca mohol
poskytnúť pripojenie do siete bez povinnosti odoberať telefónnu službu v prípade širokopásmového
prístupu do internetu na báze DSL, neexistuje dôvod na to, aby tomu tak nemohlo byť v prípade
pripojenia do telefónnej siete a telefónnej služby. Žalovaný postavil svoje tvrdenie o protiprávnosti
viazania služieb v prípade výroku č. 6 aj na tejto úvahe bez toho, aby si ju akýmkoľvek spôsobom
overoval. V priebehu druhostupňového konania bol žalobcom predložený posudok Výskumného ústavu
spojov, n.o. (ďalej aj len \"VÚS\"), z ktorého vyplýva opak. Ďalším dôvodom je skutočnosť, že poskytovanie
pripojenia do verejnej telefónnej siete spolu so sprístupnením telefónnej služby je dlhodobou obchodnou
zvyklosťou nielen na Slovensku, ale v celej EÚ. Toto nemôže byť spochybnené a žalovaný nemôže
existenciu obchodnej zvyklosti limitovať len na územie Slovenska a to jednak z dôvodu, že produkty
poskytované žalobcom boli kreované minimálne v rámci európskych krajín a následne žalobcom
postupne kopírované a prebrané, ako aj s ohľadom na skutočnosť, že sám žalovaný tvrdí, že praktika
môže mať dopad aj na obchod medzi členskými štátmi, ak aplikuje čl. 82 Zmluvy o ES.

29. Žalobca nesúhlasí s názorom žalovaného, že k zneužívaniu dominantného postavenia dochádzalo
od momentu začatia poskytovania volacích programov s voľnými minútami, t.j. od 1.8.2002. Podľa
žalovaného zavedenie voľných minút bolo zámerne načasované tak, aby bolo zavedené päť mesiacov
pred ukončením legálneho monopolu na telefónnu službu na pevnej linke, pričom bez ďalšieho
posúdenia nevzal do úvahy argumenty žalobcu. Žalobca zopakoval, že uvedenie volacích programov
na trh bolo reakciou na agresívnu kampaň spoločnosti Globtel, a.s. (teraz Orange Slovensko, a.s.), voči
ktorej sa bránil aj podaním podnetu žalovanému, v ktorom tvrdil, že užívateľský program tejto spoločnosti
(program \"Paušál 30 Mini\") napĺňa praktiku dočasného zneužívania ekonomickej sily s cieľom vylúčiť
súťaž (predátorské správanie). Predmetné konanie bolo ukončené rozhodnutím žalovaného č. 2003/
ZK/2/1/257 zo dňa 12.11.2003, a teda nemožno bez ďalšieho považovať argumentáciu žalobcu o tom, že
uvedené volacie programy boli reakciou na agresívnu súťažnú ponuku, za irelevantnú, nakoľko žalobca
sa voči agresívnym praktikám bránil priebežne aj inými dostupnými prostriedkami.

30. K výrokom 8 a 9 druhostupňového rozhodnutia (podmieňovanie odoberania internetových služieb
typu dial-up cez analógovú prípojku alebo cez ISDN na odber volacích programov) žalobca uviedol, že
poskytovanie volacích programov nie je poskytovaním telefónnej služby, ale len jej sprístupnením, a
že existovali objektívne dôvody pre to, aby boli jednotlivé internetové služby poskytované spoločne s



pripojením, t.j. s volacími programami. Služba dial-up bola kreovaná ako nadstavbová služba telefónnej
služby a bola poskytovaná výlučne so sprístupnením telefónnej služby a spolu s pripojením do verejnej
telefónnej siete. Potreba a nevyhnutnosť poskytovania tejto služby spolu so sprístupnením telefónnej
služby a spolu s pripojením do verejnej telefónnej siete (t.j. s volacími programami žalobcu) vyplýva
z technických predpokladov jej poskytovania, čo objasnil aj VÚS v odbornom posudku v odpovedi
na otázku č. 3 tak, že možnosť samostatného poskytovania dial-up bez telefónnej služby je vylúčená
s ohľadom na skutočnosť, že \"požiadavka koncového užívateľa na pripojenie do siete internet (...)
je realizovaná odchádzajúcim volaním v rámci verejnej telefónnej siete - len po zriadení volania sa
namiesto ľudského hlasu prenáša modulový analógový dátový signál. Z technického hľadiska preto nie
je možné oddeliť poskytovanie dial-up pripojenia do internetu prostredníctvom verejnej telefónnej siete
od poskytovania verejnej telefónnej služby.\" Podľa názoru Rady úradu, ktorá sa opiera o stanoviská
spoločností Siemens a Alcatel, žalobca mohol odčleniť poskytované služby tak, že by došlo k stálemu
blokovaniu definovanej skupiny volaní. Takýto postup by však znefunkčnil využívanie telefónnej služby
zo strany účastníka ako takej a nebolo by možné uskutočňovať ani prijímať volania na národné,
medzinárodné, tiesňové linky alebo na čísla dial-up a ani uskutočniť pripojenie do internetu; už by
nešlo o verejnú telefónnu službu tak, ako je definovaná v § 5 ods. 2 zákona č. 610/2003 Z.z. a ako ju
je povinný aj poskytovať. Žalobca poukázal na existenciu obchodnej zvyklosti, podľa ktorej je dial-up
prístup do internetu poskytovaný ako súčasť hlasovej služby spoločne s pripojením do verejnej telefónnej
siete (teda spolu s volacími programami žalobcu) a nie samostatne. S ohľadom na špecifickú povahu
produktov narrowband (dial-up - \"ST Dial-Up\" a \"ISDN Dial-Up\") a broadband (xDSL - \"ST DSL/DSL\")
pripojenia do internetu, ktoré v sebe neobsahujú žiadny spôsob pripojenia k PVTS, nie je tieto možné
poskytovať samostatne. Poukázal aj na odlišný technický charakter služieb dial-up a xDSL; s odčlenením
služby typu xDSL od pripojenia do PVTS  by bolo možné uvažovať len za podmienky kreovania novej
služby z technického, právneho a obsahového hľadiska. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že
by sa v okolitých štátoch dial-up prístup do internetu poskytoval samostatne bez telefónnej služby alebo
bez pripojenia. Podľa žalobcu preto nedošlo k splneniu podmienok preukázania nezákonného viazania.

31. Služba \"ST DSL\" predstavovala službu, ktorá bola z historického hľadiska jej fungovania v rámci
EÚ vytvorená na využitie iba parametrov a charakteristík verejnej telefónnej siete. Táto služba počítala
s existujúcim prípojným vedením verejnej telefónnej siete a toto čiastočne využívala popri verejnej
telefónnej službe. Takúto službu nebolo možné poskytnúť bez pripojenia do verejnej telefónnej siete,
a teda že vzhľadom na svoju technickú povahu služba pripojenia do verejnej telefónnej siete (t.j.
volací program žalobcu) a služba prístupu do siete internet na báze DSL, spolu nepochybne súvisia.
Existovali teda okolnosti, na základe ktorých bolo poskytovanie \"ST DSL\" spolu s telefónnou službou
prostredníctvom jedného pripojenia k verejnej telefónnej sieti odôvodnené. Poukázal na dlhodobú
obchodnú zvyklosť vychádzajúcu z toho, že služby xDSL boli poskytované spolu s telefónnou službou na
základe jedného uskutočňovaného pripojenia a boli takýmto spôsobom aj pôvodne kreované. V jednej
jeho časti je tak poskytovaná hlasová služba a v druhej jeho časti dátové pripojenie, čo v konečnom
dôsledku umožňuje účastníkovi v jednom momente telefonovať aj \"surfovať\" po internete. Existenciu
obchodnej zvyklosti je potrebné skúmať vo vzťahu k dobe, v ktorej malo k zneužitiu dominantného
postavenia dôjsť, pretože sa môžu v priebehu obdobia a vplyvom kreovania nových technológií zmeniť
okolnosti spôsobu poskytovania produktov. Práve k takejto zmene došlo aj následným vytvorením úplne
novej služby (nového produktu), ktorá neskôr umožnila poskytovanie služieb typu aDSL na novom
samostatnom pripojení do elektronickej komunikačnej siete a nie na pripojení do verejnej telefónnej
siete. V tejto súvislosti žalobca tvrdí, že nikdy nedošlo k nezákonnému viazaniu dvoch samostatných
služieb, t.j. k viazaniu služieb typu xDSL s jeho volacími programami.

32. Žalobca namietal, že žalovaný spojil do jedného konania veľké množstvo odlišných praktík na
rozličných relevantných trhoch v rôznych časových obdobiach, preto je jeho rozhodnutie nezrozumiteľné
a aj nedostatočne odôvodnené. Podľa žalobcu mal úrad posudzovať jednotlivé konania osobitne, čo by
zabezpečilo prehľadnosť a zrozumiteľnosť odôvodnenia rozhodnutia.

33. Žalobca ďalej namietal nevykonateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a povinností
uložených v bode 10 výroku tým, že úrad aplikoval praktiku stláčania marže ako i praktiku viazania
odlišne od spôsobu, akým ju štandardne používa TÚ SR. Ak úrad identifikoval súťažný problém,
určité konanie posúdil ako protiprávne a zaviazal účastníka konania na odstránenie protiprávneho
stavu, je legitímnym právom účastníka na plné porozumenie toho, k čomu ho úrad zaviazal. Žalobca
požadoval od žalovaného aspoň približné usmernenie, akým spôsobom má odstrániť súťažný problém,



no bezúspešne. Žalovaný na jeho žiadosť reagoval tak, že: \"úradu ani Rade úradu nevyplýva zo
žiadneho právneho predpisu povinnosť akýmkoľvek spôsobom vykladať svoje rozhodnutia a podávať
k nim stanoviská po uzavretí správneho konania právoplatným rozhodnutím vo veci\". Žalobca v tomto
kontexte poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4So/226/04, podľa ktorého nestačí, že
rozhodnutie je zrozumiteľné pre orgán, ktorý ho vydal, lebo rozhodnutie musí byť zrozumiteľné aj pre
účastníkov konania. Z toho vyplýva aj ďalšia námietka žalobcu o odopretí práva na súdnu a inú právnu
ochranu, pretože nerozumie požiadavkám správneho orgánu, čím došlo k porušeniu jeho ústavného
práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia a na súdny prieskum rozhodnutia v zmysle čl. 46 ods. 2
Ústavy SR, bola mu odopretá možnosť efektívne spochybniť rozhodnutia žalovaného. V tejto situácii
môže len odhadovať žalobné dôvody, na základe ktorých by úspešne uplatňoval svoje subjektívne právo
na ochranu ústavného práva na ochranu a podporu hospodárskej súťaže v medziach vykonávacieho
zákona (čl. 55 ods. 2 Ústavy SR).

34. Žalobca upozornil na nezrozumiteľnosť a protirečiace si odôvodnenie druhostupňového rozhodnutia
v otázke, či pri výpočte dostatočnosti marže môže počítať s priemernou dĺžkou hovoru a priemerným
počtom prevolaných minút. V niektorých častiach rozhodnutia totiž úrad túto možnosť odmieta (bod
135 druhostupňového rozhodnutia) a v iných častiach už s touto možnosťou počíta (napr. bod 136,
162 a 171). Z odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia možno vyvodiť záver, že praktiky údajného
stláčania marže popísané vo výrokových častiach 1 až 5 by neboli v rozpore so zákonom, ak by sa
nedopustil údajného viazania pripojenia a telefónnej služby v zmysle výrokovej časti 7 druhostupňového
rozhodnutia. Odstránením údajného viazania pripojenia a telefónnej služby by mal žalobca automaticky
napraviť protiprávny stav podľa bodov 1 až 5 výrokovej časti druhostupňového rozhodnutia; alebo
sú potrebné nejaké ďalšie dodatočné kroky na odstránenie tohto protiprávneho stavu, napr. úprava
cenotvorby? Ak odstránenie protiprávneho stavu podľa bodu 7 výrokovej časti znamená automaticky
\"legalizáciu\" praktík vytýkaných v bode 1 až 5 výrokovej časti druhostupňového rozhodnutia, nie je
zrejmá opodstatnenosť osobitných bodov 1 až 5 výrokovej časti rozhodnutia, ako ani sankcia uložená
v súvislosti s týmto konaním. V liste zo dňa 1.6.2009 (odpoveď na list žalobcu zo dňa 21.5.2009)
žalovaný podľa všetkého akceptuje to, že odstránenie údajného protiprávneho stavu vytknutého v
bode 7 výroku druhostupňového rozhodnutia bude automaticky znamenať aj odstránenie protiprávneho
stavu vytýkaného v bodoch 1, 2 a 5  rozhodnutia. Žalovaný však nesúhlasí s tým, že takýto prístup
sa má uplatniť aj v prípade protiprávneho stavu podľa bodov 3 a 4 výroku. Takýto výklad je podľa
žalobcu jednoznačne v rozpore s odôvodnením obsiahnutým v bode 187 tretí odsek druhostupňového
rozhodnutia.

35. Iným spôsobom ako môže dôjsť k zväčšeniu marže a vytvoreniu priestoru na trhu pre alternatívnych
operátorov, je zvýšenie maloobchodných cien služieb žalobcu. Odhliadnuc od skutočnosti, že uvedený
postup je v rozpore s cieľmi ochrany hospodárskej súťaže, ktorým je zabezpečenie nižších cien a
lepšej ponuky pre spotrebiteľa, žalobca ani reálne nie je schopný odstrániť úradom definovaný problém
stláčania marže pri dotknutých službách z dôvodu regulačných rozhodnutí TÚ SR, ktoré mu zakazujú
požadovať neprimerane vysoké ceny pri miestnych a medzimestských volaniach pre bytových  i
nebytových zákazníkov. Úrad v bode 185 odôvodnenia konštatuje, že: \"podľa vyjadrenia TÚ SR uložená
povinnosť nebráni ST, a.s., zvyšovať ceny\". K uvedenému je však nevyhnutné dodať aj druhú časť
odpovede TÚ SR, podľa ktorej: \"zvýšenie ceny však musí byť v súlade s podmienkami stanovenými
v rozhodnutiach a musí byť oznámené úradu 60 dní pred jej uskutočnením.\" Z toho je podľa žalobcu
zrejmé, že zvýšenie maloobchodných cien nikdy nebude môcť byť vyššie ako rast úhrnného indexu
spotrebiteľských cien. Uvedenou otázkou ako ani reálne potrebným časom na prípadnú implementáciu
zvýšenia cien sa úrad vôbec nezaoberal. Opačným spôsobom zabezpečenia vyššej marže pre
alternatívnych operátorov je zníženie veľkoobchodných cien. TÚ SR uložil žalobcovi rozhodnutiami č.
62/01/2005 a 64/01/2005 povinnosť nediskriminácie podľa § 19 ods. 2 zákona č. 610/2003 Z.z., ktorá
bráni zníženiu veľkoobchodných cien za prepojenie pod ich súčasnú úroveň, pretože takýmto konaním
by uplatňoval voči ostatným podnikom neporovnateľné podmienky za porovnateľných okolností, ako
keby ich využíval pre vlastnú potrebu a došlo by tiež k porušeniu povinnosti nákladovej orientácie cien
za ukončovanie volaní v jeho sieti stanovenej rozhodnutím TÚ SR č. 113/01/2005.

36. Pokiaľ to bolo možné, žalobca sám iniciatívne znížil ceny veľkoobchodných prepojovacích poplatkov
v decembri 2008 a riadne túto skutočnosť vyhlásil vydaním Referenčnej ponuky a notifikoval ju aj TÚ
SR. Upozornil, že od 23.12.2008 po prepočte metodikou žalovaného problém údajného stláčania marže
v prípade produktu Biznis partner 300 neexistuje, no žalovaný ho napriek tomu trestá za stláčanie marže



aj v prípade tohto produktu a ukladá mu úplne nezrozumiteľnú a nevykonateľnú povinnosť odstrániť
protiprávny stav, ktorý už neexistuje.

37. Vo výrokovej časti 6 úrad identifikuje viazanie voľných minút s pripojením ako samostatnú
skutkovú podstatu zneužívania dominantného postavenia. Z odôvodnenia rozhodnutia je možné
vyvodiť názor úradu, že údajný protiprávny stav vytýkaný v bode 6 je možné odstrániť odstránením
protiprávneho stavu vytýkaného v bode 7.  Ak je tomu tak, potom žalobca nechápe opodstatnenosť
bodu 6 výrokovej časti. Nikde vo svete nie je známa samostatná maloobchodná služba pripojenia
k verejnej telekomunikačnej sieti, ku ktorej by si mohol koncový užívateľ ľubovoľne vyberať verejnú
telefónnu službu od iných operátorov bez toho, aby mu bola umožnená verejná telefónna služba od
poskytovateľa maloobchodnej služby pripojenia. Právo voľby koncového užívateľa na výber dodávateľa
služby pripojenia je zabezpečené u nás aj vo svete inštitútom úplného alebo zdieľaného prístupu
k účastníckemu vedeniu. Je to možné len na veľkoobchodnej úrovni. Úrad sa s touto námietkou
nevysporiadal.

38. Namietal tiež, že lehoty na vykonanie uložených povinností nie sú dostatočné na implementáciu
prípadných zmien veľkoobchodných a maloobchodných cien vzhľadom na povinnosť oznamovania cien
TÚ SR, resp. schvaľovanie veľkoobchodnej referenčnej ponuky TÚ SR, ani na realizovanie ďalších
nevyhnutných zmien systémov a produktov, nakoľko úrad svojím rozhodnutím diametrálne odlišne
reguluje poskytovanie služieb v porovnaní s tým, ako ich doteraz žalobca ako regulovaný subjekt v
súlade so zákonom č. 610/2003 Z.z. a rozhodnutiami TÚ SR poskytoval. Žalovaný sa mal podľa jeho
názoru v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/57/2007 zaoberať tým, či je uloženie
povinností primerané cieľom, ktoré sa snaží dosiahnuť, či určitá povinnosť rieši nejaký konkrétny problém
existujúci na relevantnom trhu aj tým, či je určitá povinnosť primeraná tomuto problému a do akej miery
zaťažuje žalobcu.

39. Žalobca namietal nepreskúmateľnosť a nezákonnosť zmeny prvostupňového rozhodnutia a bodu 6
výroku druhostupňového rozhodnutia, pretože Rada žalovaného vypustil definíciu relevantných trhov,
na ktorých sa mal žalobca dopustiť zneužitia dominantného postavenia. Toto vypustenie a zmena
prvostupňového rozhodnutia nie je vôbec odôvodnené, ale nie je ani nahradené novým vymedzením
relevantného trhu. Nakoľko každé zneužitie dominantného postavenia je možné posúdiť len vo vzťahu
k relevantnému trhu, na ktorom k nemu malo prísť. Výrok v bode 6 rozhodnutia Rady úradu je preto
neurčitý, nepreskúmateľný a nezákonný.

40. Rovnaký názor zastáva aj vo vzťahu k zmene výrokovej časti v bodoch 1 a 2 tým, že Rada
úradu doplnila konkrétne volacie programy, pri ktorých sa mal žalobca dopustiť protisúťažného
správania vo forme stláčania marže. Rada úradu však v rozpore s § 47  a § 59  SP v odôvodnení
svojho rozhodnutia vôbec nešpecifikovala, na základe akých podkladov pristúpila k takejto zmene
prvostupňového rozhodnutia, aké vady výroku bodu 1 a 2 prvostupňového rozhodnutia zistila.

41. Podľa názoru žalobcu žalovaný nedostatočne odôvodnil výšku pokuty, určil ju netransparentne a v
neprimeranej výške vzhľadom na závažnosť konania. Žalovaný sa mal pridržiavať Usmernenia k metóde
stanovenia pokút uvedenej v čl. 23 ods. 2  písm. a/ Nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 o vykonávaní pravidiel
hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (ďalej len Nariadenie č. 1/2003) ako aj
Metodického pokynu o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia
a dohôd obmedzujúcich súťaž, ktorý sám vydal, čo neurobil. V zmysle čl. 2 bod 5 písm. a/ metodického
pokynu základným východiskom pri výpočte pokuty je určenie relevantného obratu. Následne je
úrad povinný určiť konkrétnu výšku pokuty s prihliadnutím na závažnosť a dĺžku trvania porušovania
ustanovení zákona, pričom pri posudzovaní závažnosti berie do úvahy povahu porušovania zákona,
skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné, veľkosť relevantného trhu, opakované porušovanie zákona
tým istým podnikateľom, odmietnutie podnikateľa spolupracovať s úradom, postavenie podnikateľa
ako vodcu alebo iniciátora porušovania, získanie majetkového prospechu v dôsledku porušovania
alebo neplnenia dohody obmedzujúcej súťaž v praxi. Základným metodickým spôsobom na určenie
pokuty je teda určenie základnej výšky pokuty a následné úpravy vzhľadom na poľahčujúce a
priťažujúce okolnosti. Nie je zrejmé, čo bolo základnou výškou pokuty, ako bola určená a ako ju
ovplyvnili poľahčujúce a priťažujúce okolnosti. Žalovaný určil výšku pokuty, ktorú následne prepočítal
na percentuálny podiel z obratu. Žalovaný sa v rozpore s vlastným metodickým pokynom (čl. 2 ods.
6) nezaoberal obratom dotknutých výrobkov a služieb žalobcu na relevantnom trhu, z ktorého mal



vychádzať pri ukladaní pokuty a namiesto toho vychádzal len z jeho celkového obratu. Výška pokuty
je pritom zjavne neprimeraná jeho zisku, pretože predstavuje XXX,X% zisku za rok 2006 za predaj
všetkých, nielen dotknutých služieb a tovarov. Poukázal na rozhodnutia R 8/99 a R 24/97.

42. Žalovaný posudzoval zväčša len priťažujúce okolnosti a nebral do úvahy poľahčujúce okolnosti.
Poľahčujúcimi okolnosťami boli najmä aktívna spolupráca žalobcu s úradom, dôvodná pochybnosť
žalobcu o správnosti výkladu a aplikácie testu stláčania marží a tiež fakt, že posudzované konanie
bolo regulované TÚ SR, ktorého rozhodnutia mali zabezpečiť efektívnu súťaž, a teda žalobca sa mohol
oprávnene domnievať, že jeho konanie súladné s rozhodnutiami TÚ SR nebude protiprávne. Poukázal
na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/01, podľa ktorého je pokuta uložená rozhodnutím
úradu vzhľadom na nedostatky jeho odôvodnenia v rozpore s princípom primeranosti a princípom
legality ako súčasti princípu právneho štátu. Žalobca namietal, že žalovaný mu vo výzve pred vydaním
prvostupňového a druhostupňového rozhodnutia nevysvetlil, ako bude postupovať pri určení výšky
pokuty a akú pokutu uloží, čo je podľa jeho názoru v rozpore so zásadou predvídateľnosti. Bolo
povinnosťou úradu informovať ho o zámere uložiť pokutu a o jej výške. Žalovaný postupoval v rozpore
s § 38 ods. 10 zákona č. 136/2001 Z.z. v spojení s § 47 ods. 3 SP.

43. Žalobca požiadal o odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia podľa § 250c ods. 1 OSP,
čomu súd uznesením č.k. 2S/105/09-379 zo dňa 16.6.2009 vyhovel a vykonateľnosť rozhodnutia Rady
úradu v spojení s prvostupňovým rozhodnutím odložil až do právoplatnosti rozhodnutia súdu o žalobe.

Vyjadrenie žalovaného

44. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť. V podrobnostiach poukázal na
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a doplnil, že Rada PMÚ SR sa v bodoch 1 až 31 svojho
rozhodnutia dostatočne vyjadrila ku kompetencii úradu vo vzťahu k žalobcovým námietkam. Vzťah
súťažného orgánu (PMÚ SR) a sektorových regulátorov (TÚ SR) je daný tým, že spoločne majú
vytvoriť jednotný systém, ktorý dokáže zabezpečiť účinnú ochranu hospodárskej súťaže jednak na
úrovni vnútroštátnej a jednak v súlade so Zmluvou o ES. Rozdelenie kompetencií medzi PMÚ SR
a sektorových regulátorov bolo potvrdené aj judikatúrou súdov (napríklad rozhodnutie PMÚ SR č.
2003/DZ/2/1/098 zo dňa 30. 5. 2003, potvrdené rozhodnutím Rady PMÚ SR č. 2004/R/2/088 zo dňa
9.1.2004, potvrdené rozsudkom NS SR sp. zn. 2Sž/14/2004 zo dňa 28.2.2005). Jeho kompetencia
konať vo veci stláčania marže ako aj vo veci viazania bola jednoznačne daná. V priebehu správneho
konania požiadal TÚ SR o vyjadrenie a ten uviedol, že vo veci stláčania marže a viazania určitých
služieb nekonal, resp. že posúdenie konkrétnych produktov, o ktoré v tomto správnom konaní ide,
nebolo predmetom jeho regulačných rozhodnutí. Žalovaný teda postupoval v súlade s judikatúrou
európskych súdov pri pozitívnom vyhodnotení existencie jeho kompetencie v prípade, keď určitý
podnikateľ podlieha regulácii sektorového regulátora, no jeho konkrétne posudzované protiprávne
konanie realizované v rámci ustanovenej regulácie predstavuje zároveň jeho autonómne správanie. Hoci
žalobca podliehal cenovej regulácii, PMÚ SR vo veci konal, pretože posudzované správanie žalobcu
bolo jeho autonómnym správaním. PMÚ SR ako všeobecný orgán ochrany hospodárskej súťaže má
vždy kompetenciu intervenovať s cieľom, aby na trhu fungovala efektívna hospodárska súťaž. Jeho
kompetenciu konať v prípadoch praktík margin sqeeze navyše odôvodňuje aj skutočnosť, že rozhodnutia
TÚ SR č. 68/01/2006 (v spojení s prvostupňovým rozhodnutím č. 375/14/2006), č. 70/01/2006 (v
spojení s prvostupňovým rozhodnutím č. 367/14/2006), č. 94/01/2006 (v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím č. 469/14/2006) a č. 95/01/2006 (v spojení s prvostupňovým rozhodnutím č. 450/14/2006)
neregulujú jednotlivé ceny volacích programov, ani balíkov služieb, ale len priemerné minútové ceny.
Povinnosti uložené žalobcovi v predmetných rozhodnutiach sa netýkajú regulácie každej jednotlivej
tarify vo volacích programoch. Kompetenciu PMÚ SR konať vo veci viazania odôvodňuje skutočnosť,
že rozhodnutia TÚ SR č. 92/01/2005 a č. 93/01/2005 vôbec neregulujú praktiku viazania telefónnej
služby na pripojenie, regulujú len praktiku viazania internetových služieb na pripojenie, aj to až od
nadobudnutia účinnosti vyššie uvádzaných rozhodnutí TÚ SR, t.j. od 1.1.2006. Pokiaľ ide o aplikáciu
komunitárneho práva, národný regulátor (TÚ SR) nie je oprávnený aplikovať článok 82 Zmluvy o ES,
pretože jediným na to oprávneným orgánom na Slovensku je žalovaný. Aj podľa názoru Komisie v
prípade, ak je určitý trh regulovaný a nenastane náprava protisúťažného stavu a súčasne je v tejto veci
zistený vplyv na obchod medzi členskými štátmi, stále je priestor na posúdenie tohto konania žalovaným
podľa komunitárneho súťažného práva, t.j. čl. 82 Zmluvy o ES. Zásada ne bis in idem sa za týchto
okolností neuplatňuje. Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že SR nesmie prijať žiadne opatrenia, ktoré



by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy o ES, pričom jedným z takýchto cieľov je zabezpečenie
nerušenej hospodárskej súťaže na vnútornom trhu, čo okrem iného vyžaduje (na základe Nariadenia
č. 1/2003) právomoc účinne a jednotne uplatňovať články 81 a 82 Zmluvy o ES. PMÚ SR a sektorový
regulátor chránia rozdielne záujmy. Kompetencia PMÚ SR posúdiť viazanie internetových služieb na
pripojenie nezanikla ani v období po 1.1.2006, nebolo však účelné a efektívne posudzovať predmetné
viazanie aj po tomto dátume.

45. V rozhodnutiach dostatočne odôvodnil záver o nezastupiteľnosti mobilnej a pevnej hlasovej služby.
Pri porovnaní oboch služieb je zrejmé, že majú odlišné charakteristické vlastnosti spôsobujúce to,
že tieto služby nie je možné považovať za vzájomne zastupiteľné v súlade so zákonnou definíciou
uvedenou v § 3 ods. 5 zákona č. 136/2001 Z.z. Predovšetkým mobilita koncového zariadenia je
významným rozlišujúcim faktorom.  Kým pri pevnej hlasovej službe prechádza signál cez pevne
umiestnenú metalickú či optickú linku a majiteľ môže telefonovať len na vymedzenom geografickom
mieste, pri mobilnej hlasovej službe prechádza signál vzduchom a majiteľ môže telefonovať a byť
zastihnutý kdekoľvek s výnimkou oblastí nepokrytých signálom mobilných operátorov. Je síce pravdou,
že obe služby slúžia na prenos reči v reálnom čase, avšak toto nie je dostačujúcim faktorom pre
určenie služieb ako vzájomných substitútov. Naopak, je zrejmé, že mobilita koncového zariadenia
je významnou technickou a fyzikálnou odlišnosťou, ktorá spôsobuje úplne odlišný spôsob použitia
pevnej  a mobilnej hlasovej služby. Okrem tohto faktoru ide o existenciu viacerých funkcionalít, ktorými
štandardne disponujú MT na rozdiel od pevnej linky, ktorá nimi nedisponuje, alebo len obmedzene (napr.
možnosť využívať videohovory, zasielanie obrazových, textových správ prostredníctvom mobilného
telefónu, alebo možnosť využívať fax, či v danom období pripojenie na internet vo vyššej kvalite a pri
vyššej prenosovej rýchlosti). Vzájomná zastupiteľnosť tovarov je zákonnou požiadavkou pre vymedzenie
tovarového, či priestorového relevantného trhu a od nej sa nemožno odkloniť (§ 3 ods. 3 zákona č.
136/2001 Z.z.). Na podporu záveru o nezastupiteľnosti uvedených tovarov možno tiež zdôrazniť, že
podnikatelia a veľká časť domácností disponujú jednak pevnou telefónnou linkou a jednak mobilným
telefónom. Toto by nebolo pravdepodobné, keby tieto produkty boli vzájomnými substitútmi.

46. Žalobca poukazuje na rozhodnutie č. 2003/ZK/2/1/257, kde PMÚ SR pri vymedzení relevantných
trhov pripustil zastupiteľnosť mobilného telefónu a pevnej linky a o nezastupiteľnosti pevnej a mobilnej
hlasovej služby z dôvodu imobility koncového zariadenia vôbec neuvažoval. V predmetnom prípade
išlo o zastupiteľnosť užívateľských programov Paušál 30 Mini spoločnosti Orange Slovensko, a.s.,
ST Mini žalobcu a 20+20 Viac spoločnosti T-Mobile Slovensko, a.s. PMÚ SR v danom rozhodnutí
definoval užívateľov uvedených programov ako tzv. light - users teda zriedkavých používateľov. Takýto
užívatelia pritom využívajú uvedené volacie programy najmä na príjem volaní od príbuzných a ako
komunikačný prostriedok pre prípad núdze a potrebu privolať pomoc. Ide o užívateľov s nižšími
komunikačnými potrebami a nižšími príjmami, veľmi senzitívnymi na výšku mesačného paušálu,
necestujúcimi, nepoužívajúcimi internet a používajúcimi hlasové služby skôr pasívne a takmer výhradne
vo svojej domácnosti; ide najmä o ľudí v postproduktívnom veku a osamelo žijúcich ľudí. Z uvedeného
je zrejmé, v akom kontexte dospel PMÚ SR k záveru o vzájomnej zastupiteľnosti uvedených produktov.
V tomto prípade sa imobilitou koncového zariadenia ako faktora spôsobujúceho nezastupiteľnosť
pevnej a mobilnej hlasovej služby nebolo dôvodné zaoberať, nakoľko v uvedenom prípade bola
posudzovaná úzka skupina zákazníkov (išlo o produkty, ktoré využíva zanedbateľný počet zákazníkov),
pre ktorých mobilita koncového zariadenia nebola základným rozlišujúcim faktorom. Navyše, v bode 251
prvostupňového rozhodnutia PMÚ SR uviedol, že: \"určitú minimálnu mieru substitúcie a vzájomného
ovplyvnenia však vylúčiť nemožno, avšak ide iba o cenovo senzitívnych zákazníkov, resp. zákazníkov
s nižšími komunikačnými potrebami v konkrétnych produktových segmentoch.\"  Záver o zastupiteľnosti
týchto produktov nepodporuje ani vyjadrenie Komisie vo veci koncentrácie žalobcu a spoločnosti EuroTel
zo dňa 15.12.2004. Vyjadrenie Komisie o tom, že služby pevných a mobilných liniek niektorí zákazníci
vnímajú ako zastupiteľné, však nie je dôvodom, ktorý by rozporoval skutočnosť, že z celkového hľadiska
sú tieto služby vzájomne nezastupiteľné. Navyše, Komisia sa v rozhodnutí opiera o vyjadrenie PMÚ SR,
ktorý ku koncentrácii žalobcu a EuroTel Bratislava uviedol, že na maloobchodných trhoch poskytovania
telekomunikačných služieb pôsobia na susediacich relevantných trhoch, ktoré sú v prípade úzkej skupiny
cenovo senzitívnych užívateľov prenosu hlasu na miestnej úrovni vzájomne zameniteľné. Rovnako sa
PMÚ SR vyjadril, že časť zákazníkov žalobcu prešla po zvýšení jeho cien za telefonovanie od fixného
poskytovateľa k mobilnému poskytovateľovi hlasových služieb. Prechod časti zákazníkov žalobcu k
mobilným operátorom podľa PMÚ SR indikuje veľmi blízke vymedzenie služieb prenosu hlasu v pevnej



a mobilnej sieti v SR. Žiadne z vyjadrení PMÚ SR nehovorí o zastupiteľnosti pevných a mobilných
hlasových služieb bez jej vzťahu k úzkej skupine cenovo senzitívnych zákazníkov.

47. Vo vyššie spomínanom rozhodnutí Komisie bol tovarový relevantný trh tiež vymedzený ako
trh poskytovania mobilných telekomunikačných služieb. Určenie relevantného trhu vychádza vždy z
konkrétnych okolností daného prípadu a má predovšetkým ekonomický význam, hoci s rozhodujúcim
významom pre zhodnotenie právnych aspektov konania podnikateľa a jeho dôsledkov pre súťažné
prostredie. Tovarový trh v súlade s definíciou uvedenou v zákone a v súlade s judikatúrou  zahŕňa
zhodné alebo vzájomne zastupiteľné tovary schopné uspokojiť určitú potrebu užívateľov. Ako vyplýva z
Oznámenia Komisie o definícii relevantného trhu na účely práva hospodárskej súťaže spoločenstva (97/
C 372/03) (ďalej aj len Oznámenie Komisie), Komisia pri určovaní zastupiteľnosti produktov na strane
dopytu často kontaktuje aj hlavných konkurentov preverovaných spoločností s cieľom zhrnúť ich názory
na hranice trhu výrobkov a získať vecné informácie potrebné pre rozhodnutie o rozsahu trhu.

48. Zisťovanie preferencií priamo u spotrebiteľov nie je štandardným ani nutným spôsobom, ako je
možné postupovať pri vymedzovaní relevantných trhov a určite sa nevykonáva v každom jednotlivom
prípade. Pri vymedzovaní relevantných trhov v priebehu konania oslovil hlavných konkurentov, ktorí
disponujú informáciami o trhu, svojich zákazníkoch (spotrebiteľoch) a ich správaní.

49. PMÚ SR skúmal otázku zastupiteľnosti podrobne a k svojmu záveru pristúpil po aplikácii
štandardných postupov, ktoré pri určovaní relevantného trhu využíva Komisia ako aj iné súťažné autority.
Pri určovaní zastupiteľnosti/nezastupiteľnosti predmetných produktov analyzoval aj štatistické údaje o
počte pevných liniek, z ktorých jednoznačne vyplynula neexistencia vzájomného ovplyvňovania týchto
dvoch produktov. Žalobca stavia svoje tvrdenie o zastupiteľnosti na tom, že zákazníci využívajúci
pevnú hlasovú službu vo veľkej časti prešli na využitie mobilných hlasových služieb, avšak analýzou
štatistických údajov (čo vyplýva aj z tabuľky č. 12 v prvostupňovom rozhodnutí) bolo toto tvrdenie
vyvrátené. Na podnet žalobcových námietok preskúmal PMÚ SR aj trend vývoja pretelefonovaných
minút a tržieb v rámci pevnej verejnej telefónnej služby. Analýza týchto údajov (tabuľky č. 13 a
14) rovnako neindikovala zastupiteľnosť pevnej hlasovej služby s mobilnou komunikáciou. Nakoniec
pri preskúmaní námietok žalobcu o zastupiteľnosti pevnej a mobilnej hlasovej  služby oslovil osem
mobilných operátorov s otázkou, ktoré zo svojich volacích programov považujú za priamo konkurenčné
volacím programom žalobcu. Päť subjektov poskytujúcich telefonické služby na pevnej linke odpovedalo,
že ich zákazníci by prešli k iným operátorom, ktorí poskytujú telefonickú službu na pevnej linke.
Spoločnosť UPC broadband Slovensko, s.r.o., ktorá je zameraná hlavne na poskytovanie služby káblovej
televízie a internetu, uviedla, že časť zákazníkov, ktorá má záujem zachovať si pevnú linku, by prešla k
žalobcovi; spoločnosť zároveň predpokladala aj prechod k mobilným operátorom. Jeden z oslovených
subjektov pripustil, že malá časť zákazníkov by možno prešla aj k mobilným operátorom a len jeden
z oslovených subjektov uviedol, že jeho zákazníci by v takomto prípade pravdepodobne prešli len na
mobilný telefón. Z uvedeného vyplýva, že záver PMÚ SR bol celkom opodstatnený. Názvy oslovených
spoločností aj ich odpovede sa nachádzajú v spise. Je pravda, že niektorí alternatívni operátori svoje
odpovede označili za obchodné tajomstvo, ale to nie je dôvodom pre akýkoľvek záver o nezákonnosti,
neodôvodnenosti či nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

50. PMÚ SR v rozhodnutí odôvodnil svoje tvrdenie o existencii osobitných maloobchodných trhov
pre bytových a nebytových zákazníkov jednak pokiaľ ide o trh pripojenia do PVTS a jednak trh
poskytovania verejnej telefónnej služby prostredníctvom PVTS v bodoch 233-244 prvostupňového a
v bodoch 55-59 druhostupňového rozhodnutia. Žalovaný odmietol tvrdenia o účelovosti používania
judikatúry na podporu svojich rozhodnutí. Argumenty žalobcu prekrúcajú vyjadrenia PMÚ SR uvedené
v odôvodnení jeho rozhodnutí. Za prvé, žalobca sa odvoláva na to, že PMÚ SR odmietol uznať jeho
argumentáciu judikátom Wanadoo Interactive. Týmto judikátom však žalobca argumentoval pri posúdení
praktiky stláčania marže (margin squeeze), čiže priamo pri posúdení žalobcovho konania a nie pri
vymedzení relevantného trhu. Žalobca sa nemôže dovolávať pri posudzovaní svojho konania rozsudku,
ktorý riešil úplne inú praktiku. Za druhé, použitie rozsudku Deutsche Telekom vôbec nespochybňuje to,
že tento rozsudok pri definícii relevantných trhov nemožno použiť. Definícia relevantných trhov môže byť
rovnaká, aj keď ide o posudzovanie rozdielnych praktík a naopak rozdielna, aj keď ide o rovnakú praktiku.

51. Vymedzenie relevantných trhov je pri skúmaní toho, či došlo k zneužitiu dominantného postavenia,
základným predpokladom, aby sa mohlo zistiť postavenie podnikateľa na trhu. Je prirodzené, že



podnikateľ, ktorého správanie sa posudzuje, má záujem na tom, aby bol relevantný trh vymedzený čo
najširšie. PMÚ SR v bodoch  82-92 druhostupňového rozhodnutia uviedol svoje dôvody pre určenie
maloobchodných trhov pripojenia na internet. V rámci postupu pri vymedzení relevantných trhov skúmal
zastupiteľnosť niektorých technológií najmä vzhľadom na fyzikálne a technické charakteristiky, cenu
a účel použitia. Aj za týmto účelom oslovil viacerých poskytovateľov internetu a využil aj existujúcu
rozhodovaciu prax  Komisie. Rada PMÚ SR sa vysporiadala s námietkami, pokiaľ išlo o zastupiteľnosť
niektorých technológií (napr. bod 85 druhostupňového rozhodnutia). Napriek skutočnosti, že odpovede
niektorých poskytovateľov internetu v prípade nízkorýchlostného internetu pripustili zastupiteľnosť
určitých technológií len vo vzťahu k niektorým kritériám (išlo napr. o technológie GRPS a EDGE),
Rada úradu v bodoch 84 a 85 druhostupňového rozhodnutia odôvodnila svoj záver o vzájomnej
nezastupiteľnosti aj vo vzťahu k uvedeným vyjadreniam.

52. K námietke nesprávneho vyhodnotenia dominantného postavenia žalobcu žalovaný uviedol, že v
bodoch 361 - 381 komplexne odôvodnil svoj postup pri určovaní dominantného postavenia žalobcu.
V prvom rade skúmal žalobcov podiel na trhu z hľadiska jednotlivých technológií. Zo zistených údajov
vyplynulo, že xDSL služby boli najčastejším spôsobom širokopásmového pripojenia k internetu. Podiel
tejto technológie v každom roku presahoval 50%. V jednom roku stúpol nad 80% a v poslednom období
sa stabilizoval na úrovni 72-73%.  Aj keď by v ďalšom kroku bolo možné skúmať podiel jednotlivých
subjektov pôsobiacich na definovanom trhu v rámci jednotlivých technológií, vzhľadom na vysoký
podiel xDSL technológie a vysoký podiel žalobcu v xDSL, nebolo potrebné bližšie vymedzovať podiely
účastníkov na trhu poskytujúcich širokopásmový internet prostredníctvom káblovej technológie a optiky.
Takýto postup a z neho vyplývajúci záver je nielen štandardný, ale aj logický. Podiel xDSL bol do veľkej
miery aj podielom žalobcu. Ak by PMÚ SR zisťoval podiel účastníkov v rámci ostatných technológií,
podiely by sa v konečnom dôsledku rozpustili medzi viacero subjektov. Záver PMÚ SR nedáva
akúkoľvek pochybnosť o tom, že podiel žalobcu v xDSL technológii jednoznačne preukazuje dominantné
postavenie na predmetnom  relevantnom trhu, keďže podiel káblovej technológie a optických vlákien
je veľmi malý (predstavuje 13% pre technológiu káblového modemu a 15% pre technológiu optického
kábla) v pomere k podielu technológie xDSL.

53. Závery žalobcu o jeho údajnom podiele na uvedenom relevantnom trhu pre nebytových zákazníkov
za rok 2003 sú nepodložené a matematicky nesprávne. Zatiaľ čo na xDSL technológiu pripadal v
roku 2003 podiel 55 % - tento podiel v ďalších rokoch dokonca stúpal a úrad posudzoval zneužitie
dominantného postavenia na tomto trhu počnúc dňom 1.6.2003 (čo bol zároveň do veľkej miery podiel
žalobcu), technológia káblového modemu bol 45 % (údaje za technológiu optického kábla neboli v
tomto roku dostupné). Z údajov uvedených v rozhodnutí však nie je možné tak, ako to urobil žalobca,
vyrátať podiel žalobcu na príslušnom relevantnom trhu pre nebytových zákazníkov, keďže údaje o
počte zákazníkov pri technológii káblového modemu sú celkovými údajmi za bytových aj nebytových
zákazníkov. Rozhodnutie ani spis neobsahujú údaje o presnom počte nebytových zákazníkov pri
technológii káblového modemu, a teda z dostupných zdrojov presný podiel na nebytovom trhu nie je
možné žiadnym spôsobom vyrátať.

54. Žalobca sa odvoláva na rapídny pokles tržieb v porovnaní s nárastom tržieb mobilných operátorov.
Tento fakt bol preskúmaný už v prvostupňovom konaní a odôvodnený v bodoch 254-255. Aj zo
štatistických údajov uvedených v tabuľkách k bodu 254 je celkom zrejmé, že pokles tržieb v rámci PVTS
nebol taký rapídny, ako popisuje žalobca. Naopak, ide o mierny pokles, ktorý celkom zrejme nekoreluje
s veľkým nárastom tržieb mobilných operátorov a rozhodne neindikuje zastupiteľnosť týchto dvoch
produktov. Je zrejmé, že pokles zákazníkov žalobcu, či pokles tržieb a prevádzky žalobcu nie je možné
pripisovať mobilnej substitúcii, keďže medzi týmito údajmi týkajúcimi sa na jednej strane mobilných
operátorov a na druhej strane žalobcu, neexistuje žiadna súvislosť. Medziročný nárast alternatívnych
operátorov na slovenskom trhu predstavoval 7 %, čo presahuje európsky priemer, avšak situácia
alternatívnych operátorov v rámci EÚ a na Slovensku je iná, keďže na Slovensku došlo k de iure
liberalizácii až k 1.1.2003 a v iných krajinách Európy to bolo podstatne skôr a u nich už alternatívni
operátori absolvovali prvý výrazný nárast spojený s liberalizáciou  trhu. V krajinách EÚ alternatívni
operátori získali určitú časť trhu (podiely na tržbách cca 25%) a neustále tento podiel zvyšujú. Uvedené
teda odpovedá na námietky žalobcu, pokiaľ ide o ignorovanie faktu omnoho neskoršej liberalizácie
telefónnych služieb na Slovensku ako v krajinách Európy a zároveň na ignorovanie faktu väčšieho
medziročného nárastu podielu alternatívnych operátorov na Slovensku ako v iných krajinách EÚ.
Námietka, že podiel a tržby žalobcu neustále klesali, zatiaľ čo podiel a tržby alternatívnych operátorov



stúpali, preto nie je opodstatnená. V rozsudku vo veci Wanadoo Interactive sa uvídza, že pokles podielu
o 10-15% pri cca 70 % podiele na trhu nie je možné považovať za spôsobilé spochybniť dominantné
postavenie účastníka konania.

55. Pokiaľ ide o žalobcovo tvrdenie, že jeho konanie bolo len výsledkom extrémne silného
tlaku mobilných operátorov, na ktorý reagoval v súťažnej konkurencii, je treba okrem vysvetlenia
nezastupiteľnosti mobilných a pevných hlasových služieb podotknúť, že v prospech tohto tvrdenia
rozhodne nesvedčí fakt, že žalobca začal s posudzovaným konaním v čase pripravovaného vstupu
alternatívnych operátorov na trh, teda vtedy, keď došlo k de iure liberalizácii telekomunikačného trhu.
Nie je zrejmé, prečo k takémuto konaniu pristúpil až po niekoľkých rokoch, odkedy začali na trhu mobilní
operátori pôsobiť.

56. Uviedol, že praktika margin squeeze patrí pod § 8 ods. 2 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z. a
považuje sa vo všeobecnosti za vynucovanie neprimeraných cien. Podstatou praktiky margin squeeze
je skutočnosť, že podnikateľ využíva svoje dominantné postavenie na veľkoobchodnom trhu na
účtovanie takej veľkoobchodnej ceny svojim konkurentom, že im to fakticky znemožňuje súťažiť s
ním pri ponúkaní svojich produktov na maloobchodnom trhu, vytlačiť z maloobchodného trhu svojich
konkurentov a preniesť tak svoje dominantné postavenie z veľkoobchodného na maloobchodný trh,
resp. posilniť svoje postavenie na maloobchodnom trhu. Takáto praktika teda prichádza do úvahy len
vtedy, keď dominantná spoločnosť je jednak pre určitých podnikateľov dodávateľom služieb, ktoré sú
pre nich nevyhnutným vstupom na tvorbu ďalších produktov, a jednak tieto služby zároveň využíva na
tvorbu vlastných produktov, ktoré ponúka na maloobchodnom trhu. Dominantná spoločnosť si nesmie
účtovať nižšie veľkoobchodné náklady než je veľkoobchodná cena, ktorú účtuje konkurentom. Inými
slovami pri stanovovaní maloobchodných cien musí podnikateľ s dominantným postavením počítať s
veľkoobchodnými cenami, ktoré účtuje svojim konkurentom. V inom prípade by konkurenti neboli za
žiadnych okolností schopní ponúkať na maloobchodnom trhu cenovo konkurencieschopný produkt.
Konkurenti v takom prípade nikdy nemôžu dosiahnuť zisk, pretože k veľkoobchodným poplatkom,
ktoré platia dominantovi, majú navyše ďalšie náklady s poskytovaním služieb na maloobchode. Pri
tejto praktike ide teda o existenciu neprimeraného pomeru medzi na jednej strane veľkoobchodnými
cenami, ktoré dominant účtuje svojim konkurentom a na druhej strane maloobchodnými cenami, za ktoré
príslušné služby ponúka na maloobchodnom trhu.

57. Pri analýze sa porovnávajú veľkoobchodné ceny dominanta, ktoré účtuje konkurentom za
poskytnutie služby tvoriacej pre nich nevyhnutný vstup na maloobchodný trh, a maloobchodná cena
dominanta, za ktorú poskytuje služby spotrebiteľom na dolnom trhu. Ak sú veľkoobchodné ceny
dominanta vyššie ako maloobchodné ceny, ide s určitosťou o margin squeeze bez toho, aby sa
museli aplikovať ďalšie kroky (ak by konkurenti chceli ponúkať na maloobchodnom trhu produkty za
rovnakú cenu, za akú ich ponúka dominant, museli by ich ponúkať so stratou). Ak je ale maloobchodná
cena dominanta vyššia ako veľkoobchodná cena, skúma sa, či je tento rozdiel dostatočný na to, aby
konkurentovi dovoľoval dosiahnuť zisk. Až v tomto prípade sa používajú equally efficient competitor test
(test efektívneho konkurenta) a podľa teórie prípadne hypotetically reasonable efficient competitor test
(test hypoteticky efektívneho konkurenta). Prvý z týchto testov sa aplikuje zrátaním maloobchodných
nákladov dominanta s veľkoobchodnou cenou, ktorú účtuje svojím konkurentom a porovnaním tohto
súčtu s maloobchodnou cenou dominanta. Ak by bola maloobchodná cena dominanta nižšia, ide o
praktiku margin squeeze. Test hypoteticky efektívneho konkurenta, kde sa berú do úvahy maloobchodné
náklady konkurentov, je možné využiť len v prípade, keď aplikácia predchádzajúceho testu nepreukáže
stláčanie marže. V praxi sa však nevyužíva, nakoľko jeho uplatnenie by bolo značne problematické; ide
len o teoretický koncept. Postup, ktorý pri aplikácii margin squeeze testu využil, je v súlade s ustálenou
judikatúrou a odklon od tohto postupu by bol v rozpore s európskym súťažným právom. Nie je zrejmé,
prečo by podľa žalobcu tento krok nemohol stačiť na preukázanie margin squeeze, ani čo ďalšie by sa
malo po aplikácii tohto kroku zisťovať.

58. Spôsoby zisťovania stláčania marže uvádzané žalobcom nie sú rozporné s metodológiou aplikácie
testu stláčania marže tak, ako bola uvedená v rozhodnutí. Komisia bola informovaná o postupe PMÚ SR
tak, ako to stanovuje Nariadenie Rady č. 1/2003 EC a voči aplikácii konceptu margin sqeeze spôsobom
uvedeným v rozhodnutiach PMÚ SR nemala žiadne pripomienky.



59. Pri využívaní telefónnej služby uvedený záver vychádzal z toho, že zákazník, ktorý mal zakúpené
pripojenie do PVTS, musel kúpiť zároveň aj volací program žalobcu. Až po takomto zakúpení mohol
zákazník využívať služby alternatívnych operátorov. Služby žalobcu v podobe volacieho programu však
mal zákazník v určitom rozsahu predplatené a musel ich zaplatiť bez ohľadu na to, či tieto služby využije
alebo nie. Ak chcel alternatívny operátor v tejto situácii úspešne súťažiť o zákazníka, musel ponúkať
tarify, ktoré by boli minimálne rovnako výhodné a výhodnejšie ako tarify, ktoré ponúkal zákazníkom
žalobca v rámci volacích programov.

60. V prípade Internet Mini a Rodinný internet (dial-up internet) bolo kľúčovým faktom to, že konkurenti
platili žalobcovi cenu za každý jednotlivý internetový impulz a nemohli ponúkať žiadny objem voľných
minút. Žalobca totiž žiadny takýto objem voľných minút na úrovni veľkoobchodu neponúkal a ak by
chceli žalobcovi konkurenti takýto objem voľných minút ponúkať, museli by za každú takúto minútu na
úrovni veľkoobchodu žalobcovi zaplatiť.  PMÚ SR pri výpočte ako maloobchodný vstup zarátaval reálnu
jednotkovú cenu jednotlivej tarify uplatňovanej v rámci volacieho programu. Pri dátových produktoch
zarátaval ako maloobchodný vstup reálnu maloobchodnú cenu produktu Firemný internet Mini a Rodinný
internet.  Námietka, že jednotlivá zvolená tarifná položka účtovaná na maloobchodnej úrovni nie je
samostatne ponúkaným produktom, ktorý by korešpondoval s prepojením poskytovaným konkurentom,
nie je opodstatnená. Prepojenie poskytované konkurentom nebolo poskytované za jeden poplatok, ktorý
konkurenti automaticky platia za účelom poskytovania všetkých elektronických komunikačných služieb,
ale ide o poplatok, ktorý závisí od každého konkrétneho volania (zostavovací poplatok za odchádzajúce
volanie, prepojovací poplatok za dĺžku volania a poplatok za ukončenie volania).Veľkoobchodné poplatky
konkurentov žalobcovi boli v každom prípade vyrátané osobitne, či už v prípade telefónnych služieb
na minútu volania, alebo v prípade pripojenia na nízkorýchlostný internet na minútu dial-up volania.
Zdôraznil, že konkurenti nesúťažili o celú spotrebu zákazníka, ale o jednotlivé tarifné položky, čiže
jednotlivé tarify boli tým, čo bolo spôsobilé negatívne ovplyvniť súťaž.

61. Pokiaľ ide o námietku existujúceho regulačného rozhodnutia TÚ SR, táto nič nemení na skutočnosti,
že žalobca je povinný rešpektovať pravidlá hospodárskej súťaže. To, že TÚ SR vydal rozhodnutie, ktorým
ex ante reguloval správanie žalobcu, kde rátal s použitím iných veličín, je vo vzťahu k uvedenému
irelevantné aj v rámci takejto regulácie má žalobca možnosť autonómneho správania.

62. K námietke žalobcu, podľa ktorej nemohol PMÚ SR pristúpiť k posudzovaniu praktiky stláčania
marže na úrovni jednotlivých produktov, či jednotlivých tarifných položiek z dôvodu, že ani relevantné
trhy neboli stanovené na takejto úrovni, uviedol, že vymedzenie relevantných trhov vôbec nesúvisí s
úrovňou agregácie pri výpočte margin squeeze. Vymedzenie relevantného trhu automaticky neznamená,
že k porušovaniu pravidiel hospodárskej súťaže dochádza na celom definovanom relevantnom trhu.
Aj v prípade, že by bol relevantný trh v danom prípade vymedzený inak, nebolo by to rozhodujúce.
V zmysle úvah, z akých vychádza žalobca, by PMÚ SR mal na relevantnom trhu poskytovania
prístupu k vysokorýchlostnému internetu prostredníctvom xDSL, káblovej technológie a optických
vlákien počítať margin sqeeze na úrovni všetkých týchto technológií, čiže priemerovať všetkých
poskytovateľov všetkých troch technológií, čo je nezmyselné. V rozhodovacej praxi je pritom ustálená len
definícia stláčania marže. Pokiaľ ide o údajovú základňu, táto musí byť skúmaná v súlade so všetkými
okolnosťami konkrétneho prípadu.

63. Žalovaný nepopiera, že praktiky spájania voľných minút a pripojenia do PVTS (Ad a/) a praktiky
podmieňovania pripojenia do PVTS a odberu telefónnej služby (Ad b/) spolu veľmi úzko súvisia. Rozdiel
je však v tom, že časť výroku týkajúca sa podmieňovania pripojenia do PVTS a odberu telefónnej
služby rieši problematiku viazania telefónnej služby ako takej na pripojenie do PVTS. Rieši teda viazanie
akejkoľvek telefónnej služby. Táto telefónna služba môže zahŕňať volacie programy s voľnými minútami,
či volacie programy bez voľných minút. Viazanie telefónnej služby na službu pripojenia spôsobuje,
že alternatívni operátori nemôžu ponúknuť svoje produkty zákazníkom hneď po pripojení do PVTS.
Aplikácia volacích programov s voľnými minútami však znamená, že alternatívni operátori nemôžu v
dôsledku takéhoto spájania súťažiť o jednotlivé hovory zákazníkov v objeme voľných minút poskytnutých
zo strany žalobcu. Uvedené naznačuje, že ak by žalobca  neposkytoval vo volacích programoch voľné
minúty, neznamená to, že by neviazal pripojenie do PVTS a telefónnu službu ako takú.

Ad a) Podľa žalovaného si zákazník v mesačnom paušále zaplatí aj uvedenú telefónnu službu a mesačný
poplatok za volací program zahŕňa nielen cenu za pripojenie do PVTS, ale aj cenu za voľné minúty,



ktoré si zákazník mesačným poplatkom predplatí. Žiadne z volacích programov žalobcu neobsahovali
samostatne cenu za pripojenie do PVTS. Cenotvorba  jednotlivých volacích programov žalobcu je
nastavená tak, že vyššie mesačné paušály sú spoplatňované vyššími cenami. Žalobca v priebehu
konania uvádzal, že rôzna cena zohľadňovala volania do rôznych smerov. Žalovaný poukázal na
nelogickosť žalobcových vyjadrení, keď na jednej strane mesačný paušál podľa neho neobsahuje cenu
za voľné minúty, ale na druhej strane zohľadňuje volania do rôznych smerov. To, že je mesačný paušál
pri jednotlivých volacích programoch s rôznym množstvom voľných minút rôzne vysoký, indikuje to, že
mesačný paušál obsahuje aj cenu za voľné minúty. Ak by totiž obsahoval len poplatok za pripojenie
a sprístupnenie verejnej telefónnej služby, nebol by dôvod na rozlišovanie jeho výšky pre rôznych
zákazníkov. Užívateľ, ktorý využije časť alebo celý mesačný paušál, neplatí nič navyše, len mesačný
paušál rovnako ako užívateľ, ktorý nevyužije ani časť mesačného paušálu. Rozhodujúcim je spôsob
výpočtu mesačného paušálu a tiež fakt, že zákazník vníma službu voľných minút ako telefónnu službu
predplatenú v mesačnom paušále, pri ktorej má záujem využiť ju skôr, ako dospeje k rozhodovaniu
o výhodnosti či nevýhodnosti taríf ponúkaných jednotlivými operátormi. Ak má teda zákazník v cene
programu, ktorý si kupuje od žalobcu, voľné minúty, za ktoré neplatí, je celkom nepravdepodobné, že
by sa namiesto využívania voľných minút rozhodol využiť služby alternatívnych operátorov. Mesačný
poplatok za volací program zahŕňa nielen cenu za pripojenie do PVTS, ale aj cenu za voľné  minúty.
PMÚ SR určil obdobie, počas ktorého žalobca zneužíval svoje dominantné postavenie, ako obdobie od
1.8.2002 podľa § 8 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z. a od 1.5.2004 ako obdobie porušenia čl. 82 Zmluvy o
ES. PMÚ SR určil ako začiatok porušovania dátum, kedy došlo k začatiu poskytovania voľných minút na
základe skutočností uvedených v odôvodnení druhostupňového rozhodnutia (bod 209). Hoci k zániku
legálneho monopolu žalobcu došlo k 1.1.2003, už v dobe začiatku poskytovania voľných minút bolo
zrejmé, že vstúpia na trh alternatívni operátori. Takto sa na ich prípadný vstup mohol žalobca pripraviť
uvedenými opatreniami. Zaviazanie si zákazníkov vo volacom programe na rok alebo dlhšie znamenalo
pre žalobcu získanie konkurenčnej výhody v čase vstupu alternatívnych operátorov na trh.

Ad b) Pokiaľ ide o podmieňovanie pripojenia do PVTS odoberaním telefónnej služby, PMÚ SR vychádzal
z preukázanej skutočnosti, že pripojenie a telefónne služby sú službami, ktoré je možné poskytovať
oddelene a nie je dôvod ich poskytovať spoločne.  VÚS, n.o., uviedol, že bez aktivácie telefónnej prípojky
nemôže prebiehať komunikácia a že bez pridelenia telefónneho čísla ako súčasti aktivácie prípojky
nie je užívateľ schopný využívať žiadnu telekomunikačnú službu. Uvedené PMÚ SR nepopiera, avšak
predmetom skúmania bolo, či existuje možnosť oddelenia pripojenia k PVTS a telefónnej služby. Dôležité
je to, či môže žalobca poskytovať službu pripojenia do PVTS samostatne tak, aby si zákazník mohol po
pripojení zvoliť medzi telefónnou službou žalobcu alebo alternatívnych operátorov. K samotnej technickej
možnosti oddelenia telefónnej služby a pripojenia do PVTS sa VÚS vyjadril kladne. Rovnako sa vyjadril
aj TÚ SR, keď potvrdil technickú možnosť poskytnúť pripojenie oddelene od ostatných, súvisiacich
služieb. V priebehu konania teda bolo preukázané, že technicky nie je nevyhnutné, aby pripojenie k
PVTS bolo nevyhnutne poskytované spolu s telefónnou službou žalobcu a že uvedené nastavenie  je
len vecou obchodných podmienok žalobcu. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že postavil svoje závery
na fakte o poskytovaní služby naked DSL bez toho, aby si ich overoval. Možnosť oddelenia pripojenia
a poskytovania telefónnej služby vo forme volacích programov existuje. PMÚ SR v druhostupňovom
rozhodnutí (bod 228) vyvrátil názor, že by išlo o akúkoľvek obchodnú zvyklosť, keďže z jednoduchej
skutočnosti, že doteraz boli uvedené služby žalobcom poskytované spoločne, automaticky nevyplýva,
že by išlo o obchodnú zvyklosť. V žiadnom bode odôvodnenia rozhodnutia sa nevyjadril, že by bola
existencia obchodnej zvyklosti limitovaná len na územie Slovenska.

64. Podľa judikatúry nie je potrebné vymedzovať konkrétne dopady na súťaž, stačí len skutočnosť,
že samotná praktika bola zameraná na vylúčenie konkurenta.  Nemá ani úlohu skúmať stav súťaže
do budúcnosti. Je na zákazníkovi, aby si vybral, či bude odoberať službu pripojenia samostatne. Je
nepochybné, že službu pripojenia a poskytovanie telefónnej služby možno poskytovať oddelene, tak aby
zákazník zaplatil samostatnú cenu za pripojenie do PVTS a následne zaplatil za telefónnu službu tomu
operátorovi, u ktorého ju bude využívať.

65. Skúmal, či je možné samostatné poskytovanie internetových služieb typu dial-up cez analógovú
prípojku alebo cez ISDN a odber volacích programov samostatne a dospel k záveru, že verejná telefónna
služba a služba poskytovania nízkorýchlostného a vysokorýchlostného internetu sú samostatné
produkty a nie je dôvod na to, aby zákazník, ktorý má záujem o službu internetu, musel od žalobcu
kupovať aj telefónnu službu. V priebehu druhostupňového konania žalobca predložil stanovisko VÚS



(bod 247 druhostupňového rozhodnutia), podľa ktorého nie je technicky možné poskytovať pripojenie
do internetu cez dial-up pripojenie do PVTS bez toho, aby mal koncový užívateľ zároveň možnosť
využívať pevnú telefónnu službu z tohto typu pripojenia, pretože pri dial-up pripojení ide o iný typ volania.
Podľa žalovaného však otázka položená žalobcom nevystihovala podstatu praktiky posudzovanej v
tomto bode. Z toho dôvodu ďalej zisťoval, či je množné obmedziť verejnú telefónnu službu tak, aby
boli prenášané  len  špecifické dial-up volania (teda prostredníctvom blokovania iných typov volaní).
Zo zistených skutočností uvedených v druhostupňovom rozhodnutí  (body 250- 259) vyplýva, že bola
dostatočne preukázaná možnosť oddeliť dial-up od poskytovania telefónnej služby.  Ak je možnosť
nastavenia blokovania volaní tak, ako to vo svojom stanovisku uviedla spoločnosť Siemens (teda na
úrovni konfigurácie účastníka s nastaveným minimálnym oprávnením, čo predstavuje v danom prípade
hovory v rámci systému a núdzové čísla), nie je možné tvrdiť, že obmedzenie nie je možné nastaviť len
na dial-up volania. To potvrdila aj spoločnosť Alcatel vo svojom stanovisku. Definícia verejnej telefónnej
služby podľa zákona č. 610/2003 Z.z. zostane naplnená aj v prípade blokovania dial-up volaní.

66. Nesúhlasil s námietkou žalobcu, že poskytovanie dial-up prístupu ako súčasti hlasovej služby s
pripojením do PVTS je obchodnou zvyklosťou. To, že dominant poskytuje dlhodobejšie tieto produkty
spoločne, neznamená, že ide o obchodnú zvyklosť ospravedlňujúcu jeho protisúťažné konanie.

67. Predmetom posudzovania tejto praktiky nebolo viazanie pripojenia na poskytovanie internetových
produktov, ale viazanie odberu internetových služieb na odber volacích programov. Problematický
bol fakt, že zákazník so záujmom o internetový produkt si musel povinne zakúpiť aj volací program
žalobcu napriek tomu, že oň nemal záujem. Súčasťou poplatku za volací program nebol len poplatok
za pripojenie, ale aj poplatok za skutočné poskytnutie volacieho programu, a teda poskytnutie určitej
telefónnej služby, či už s voľnými minútami alebo s ďalšími benefitmi. Možnosť oddeleného poskytnutia
telefónnej služby a služby pripojenia bola preukázaná. Rovnako bola preukázaná aj možnosť oddelenia
dial-up internetu a vysokorýchlostného internetu od telefónnej služby.

68. Žalobca začal poskytovať službu naked DSL ako službu, ktorá umožňovala pripojenie  do PVTS
bez povinnosti zakúpiť určitý volací program, od mája 2006 na základe regulačných rozhodnutí TÚ SR,
a oddelil poskytovanie služieb vysokorýchlostného internetu od poskytovania volacích programov. V
čase vydania tohto rozhodnutia nebolo sporné, že v dôsledku nastavenia týchto produktov zo strany
žalobcu ich bolo možné odoberať len s telefónnou službou. Toto nastavenie vytvoril samotný dominant a
nebolo spôsobené technickými dôvodmi. Obdobné praktiky spájania vzájomne nesúvisiacich služieb boli
inými európskymi súťažnými orgánmi tiež definované ako problematické, neboli súčasťou zaužívanej
obchodnej praxe a boli postihované.

69. K námietke nevykonateľnosti svojho rozhodnutia uviedol, že v druhostupňovom rozhodnutí sa
podrobne uvádza, v čom spočíva žalobcovo protisúťažné konanie. Žalovaný nie je regulátorom, ktorý
by mal určovať konkrétne spôsoby odstránenia protiprávneho stavu a nemá kompetenciu akokoľvek v
rozhodnutí riešiť špecifické problémy žalobcu, ktoré mu s vykonaním tejto povinnosti vzniknú. Ak žalobca
tvrdí, že v dôsledku nezrozumiteľnosti rozhodnutia PMÚ SR môže len odhadovať žalobné dôvody, v
konečnom dôsledku protirečí sám sebe, keďže z celej žaloby je zrejmé, že jeho vyjadrenia napádajú
konkrétne zistenia a posúdenia PMÚ SR uvedené v rozhodnutiach. Pokiaľ ide o list Rady PMÚ SR zo dňa
1.6.2009, v ktorom reagovala na žiadosť žalobcu o poskytnutie súčinnosti pri implementácii rozhodnutia,
Rada PMÚ SR neakceptovala názory žalobcu na to, že odstránenie protiprávneho stavu vytknutého v
bode 7 výroku rozhodnutia bude znamenať aj odstránenie protiprávneho stavu vytýkaného v bodoch 1,
2 a 5 výroku rozhodnutia. V predmetnom liste len skonštatovala, že záver žalobcu k výrokom 1 až 5
rozhodnutia sa zrejme týkal stláčania marže v prípade telefonickej služby a nie stláčania marže v prípade
dátových produktov Firemný internet Mini a Rodinný internet. Žalovaný k vzájomnej súvislosti praktiky
stláčania marže a viazania len uviedol, že sú úzko previazané a je na ne potrebné nahliadať spoločne.
Nevyjadril sa však, že by odstránenie jednej praktiky automaticky znamenalo odstránenie protiprávnosti
druhej.

70. Praktiky, ktoré sú predmetom napadnutého rozhodnutia, spolu veľmi úzko súvisia a ak by došlo k
ich posudzovaniu v rozličných konaniach, bolo by to v rozpore so zásadou hospodárnosti správneho
konania a znemožnilo by to komplexné posúdenie negatívnych dopadov na trh a hospodársku súťaž.



71. K námietke určenia neprimeranej lehoty sa vyjadrila už Rada PMÚ SR v druhostupňovom rozhodnutí
s tým, že  lehotu na odstránenie protiprávneho stavu predĺžila na 90 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia.

72. Žalovaný dostatočne vysvetlil, prečo pri aplikácii testu stláčania marže v prípade volaní 30 min/1 Sk
nekalkuloval s priemernou dĺžkou volaní, ale automaticky započítal volanie v trvaní 30 min. Odmietol
prístup, kde by sa rátalo s priemernou dĺžkou volaní. Ak by aj počítal s priemernou dĺžkou hovorov, takýto
postup by nezmenil nič na závere o stláčaní marže, keďže výpočet by mal podobný negatívny výsledok
v podobe vyššieho veľkoobchodného nákladu alternatívneho operátora. Tento prepočet žalobca vôbec
nespochybnil.

73. V prípade Firemného internetu Mini je zrejmé, že pri aplikácii testu stláčania marže porovnával
priemernú maloobchodnú cenu za voľnú minútu so zodpovedajúcou veľkoobchodnou cenou účtovanou
konkurentom. Bod, na ktorý sa žalobca odvoláva, hovorí o tom, aké veľkoobchodné náklady by mali
konkurenční ISP pri obdobnom produkte s voľnými minútami. Údaj o priemernej dĺžke pripojenia bol teda
použitý za účelom výpočtu pomernej časti veľkoobchodného zostavovacieho poplatku za minútu dial-
up volania. Bod 171 odôvodnenia reaguje len na žalobcovu námietku a vysvetľuje, že ani situácia, ktorú
popisuje žalobca, nič nemení na závere žalovaného.

74. Zvýšenie maloobchodných cien vo všeobecnosti nie je nevyhnutné na odstránenie praktiky. Je
potrebné rozlišovať celkovú úroveň maloobchodných cien a výšku jednotlivých taríf. Môže síce dôjsť
k zvýšeniu napádaných taríf, ale zároveň môže dôjsť k zníženiu iných taríf, čím sa celkový efekt na
spotrebiteľa vykompenzuje. Vykonať uvedenú úpravu taríf je v právomoci žalobcu. Systém zákazu
stláčania marže a aj predátorských cien má zabrániť tomu, aby došlo k vylúčeniu ostatných konkurentov
z trhu. K údajnej rozpornosti povinnosti odstrániť protiprávny stav s rozhodnutiami TÚ SR sa žalovaný
vyjadril v bodoch 185- 186 druhostupňového rozhodnutia.

75. V druhostupňovom konaní sa TÚ SR vyjadril, že jeho rozhodnutie nebráni žalobcovi znižovať
veľkoobchodné ceny, keďže v predmetnom rozhodnutí ide o maximálne veľkoobchodné priemerné
minútové ceny. K námietke, že  žalobca v decembri 2008 znížil ceny veľkoobchodných prepojovacích
poplatkov a že od 23.12.2008 v prípade produktu Biznis Partner 300 problém údajného stláčania marže
neexistuje, žalovaný uviedol, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané dňa 21.12.2007 a skutkový stav
bol skúmaný do času vydania prvostupňového rozhodnutia.

76. V dôsledku viazania pripojenia do PVTS a telefónnej služby nemôžu alternatívni operátori ponúkať
svoje produkty zákazníkom hneď po ich pripojení do PVTS. V prípade volacích programov s voľnými
minútami však ide o to, že alternatívnym operátorom je v dôsledku takéhoto konania znemožnené
súťažiť o jednotlivé hovory zákazníkov v objeme voľných minút poskytnutých žalobcom. K argumentom
technickej, ekonomickej a právnej nemožnosti výkonu rozhodnutia vo forme zriadenia prístupu do PVTS
bez poskytovania telefónnej služby sa vyjadril v bodoch 234- 236 druhostupňového rozhodnutia. K
tvrdeniu žalobcu, že nikde vo svete nie je poskytovaná samostatná maloobchodná služba pripojenia
do verejnej telekomunikačnej siete, ku ktorej by si koncový užívateľ mohol ľubovoľne vyberať verejnú
telefónnu službu od iných operátorov bez toho, aby mu bola umožnená verejná telefónna služba od
poskytovateľa maloobchodnej služby pripojenia, poukázal na špecifiká slovenského trhu, kde jednotliví
alternatívni operátori súťažia o každý jednotlivý hovor a v dôsledku žalobcovho konania kombinujúceho
jednotlivé praktiky je takáto súťaž značne obmedzená.

77. K námietkam žalobcu týkajúcim sa zmeny bodov 1 a 2 výroku prvostupňového rozhodnutia bez
uvedenia dôvodov a vypustenia definície relevantných trhov v bode 6 rozhodnutia žalovaný uviedol,
že zmena výrokov 1 a 2 prvostupňového rozhodnutia bola odôvodnená v bode 148 druhostupňového
rozhodnutia. Išlo o zmenu spočívajúcu v doplnení zoznamu konkrétnych volacích programov, v rámci
ktorých sa skúmané tarify uplatňovali. Išlo o minimálnu zmenu, ktorá bola do rozhodnutia zaradená
za účelom spresnenia popisu porušenia zákona a nie kvôli nezákonnosti výrokov prvostupňového
rozhodnutia a ktorú, rovnako ako iné formulačné zmeny, nie je potrebné špeciálne zdôvodňovať. Okrem
toho v odôvodnení druhostupňového rozhodnutia sa pri posúdení jednotlivých žalobcových praktík
uvádza, v ktorých bodoch došlo k formulačnej úprave výroku rozhodnutia.



78. K námietke týkajúcej sa bodu 6 výroku žalovaný pripustil, že ide o administratívnu chybu. Vymedzenie
relevantného trhu v prípade predmetnej praktiky je však zrejmé z odôvodnenia rozhodnutia.

79. Žalovaný nesúhlasil s námietkou žalobcu o neprimeranosti uloženej pokuty. Pri určení výšky pokuty
postupoval v súlade so zákonom č. 136/2001 Z.z. (§ 38 ods. 10) a v prvostupňovom rozhodnutí
dostatočne uviedol kritériá, ktoré zohľadnil pri určení výšky pokuty. V čase vydania rozhodnutia
nemohol postupovať v súlade s metodickým pokynom, keďže v danom čase ešte nebol vydaný.
Postup pri ukladaní pokuty odôvodnil a niet pochybností o tom, ako dospel ku konečnej sume
pokuty. Vyhodnocoval aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti. Podľa ustálenej judikatúry na preukázanie
zneužívania dominantného postavenia nie je nevyhnutné vyčíslovať skutočný dopad na trh. Uvedené
vychádza aj z definície zneužívania dominantného postavenia ako reálneho alebo potenciálneho
obmedzovania hospodárskej súťaže. Nestotožnil sa s námietkou žalobcu, že výška pokuty je zjavne
neprimeraná k jeho zisku, lebo predstavuje XXX% zisku za predaj všetkých služieb a výrobkov v
roku 2006. Podľa zákona č. 136/2001 Z.z. je možné uložiť pokutu až do výšky 10% z obratu za
predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie. Pokuta bola uložená na hranici dolnej polovici tohto rozsahu
- X,XX % z obratu.

80. Námietku o existencii poľahčujúcich okolností žalobca vzniesol už v rozklade. Túto námietku
však až na údajnú poľahčujúcu okolnosť rešpektovania regulačných rozhodnutí TÚ SR nešpecifikoval.
Rozhodnutia TÚ SR žalobcovi neukladali porušovať pravidlá hospodárskej súťaže, preto ak žalobca
rešpektuje regulačné rozhodnutia a predpisy, nemôže ísť o poľahčujúcu okolnosť. Spolupráca žalobcu
s PMÚ SR v rámci administratívneho konania spočívajúca v plnení si zákonných povinností nemôže byť
podľa názoru žalovaného považovaná za poľahčujúcu okolnosť.

81. Žalovaný považuje námietku žalobcu, že vo výzve pred vydaním rozhodnutia mu nevysvetlil, ako
bude postupovať pri určovaní výšky pokuty, za neakceptovateľnú. Žalovaný nemá povinnosť vo výzve
pred vydaním rozhodnutia akokoľvek určovať kritériá pri určovaní výšky pokuty, ani ako ich bude v
následnom rozhodnutí hodnotiť. V druhostupňovom rozhodnutí odkázal na judikatúru, z ktorej vyplýva,
že zo zásady súčinnosti správnych orgánov s účastníkmi konania nemožno vyvodiť záver, že účastník
má právo byť vopred informovaný o tom, akými úvahami bude správny orgán vedený pri aplikácii
právnych predpisov, na základe ktorých bude  rozhodovať o konkrétnej výške pokuty.

82. V doplnení vyjadrenia žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Brne č.k. 62 Ca 5/2006-402
zo dňa 26.9.2006 vo veci žalobcu Telefónica O2 Czech Republic, a.s. (ďalej len \"O2\") proti žalovanému
Úřadu pro ochranu hospodářské soutěže (ďalej len \"ÚOHS\"), ktorým zamietol žalobu. Rozsudok bol
potvrdený rozsudkom Najvyšším správnym súdom ČR (ďalej aj len NSS) č.k. 8 Afs 16/2007-705
zo dňa 30.7.2009. Rozhodnutia sa zaoberali skutkovo obdobným konaním (viazaním služieb, a to
mesačného paušálu ponúkaného na trhoch poskytovania prístupu do PVTS a služieb ponúkaných na
trhoch poskytovania verejných telefónnych služieb prostredníctvom PVTS a na trhoch poskytovania
prístupu k službám siete internet komutovaným pripojením - takýmto viazaním služieb si O2 dopredu
zabezpečil pevnú minimálnu časť príjmu z hovorného a komutovaného prístupu k internetu a to bez
ohľadu na to, či tieto služby zákazníci skutočne využili, alebo nie; pritom takéto konanie spôsobilo,
že zákazníci O2 neboli motivovaní minimálne v rozsahu čerpania hovorového kreditu a voľných minút
využívať možnosti voľby, alebo predvoľby operátora) a s obdobnými námietkami, ako v tejto veci.
Poukázal na nasledovné závery českých súdov:
a. Kompetencia (časť V. žaloby)
i. Žalobca O2 v konaní namietal porušenie zásady ne bis in idem s ohľadom na existujúce rozhodnutie
Českého telekomunikačného úradu; Krajský súd v Brne túto námietku neuznal. Uviedol, že zatiaľ čo
napadnuté rozhodnutie sčasti ukladá žalobcovi napraviť dôsledky jeho už uskutočneného konania,
rozhodnutie sektorového regulátora na tieto dôsledky už nemá vplyv a je jednoznačne zamerané na
nastavenie podmienok do budúcnosti. V tejto súvislosti tiež NSS uviedol, že cenové rozhodnutie upravuje
reguláciu cien do budúcnosti. Nápravné opatrenie nadväzuje na konštatovanie porušenia právnych
predpisov na úseku ochrany hospodárskej súťaže cenovými plánmi sťažovateľa a smeruje k odstráneniu
tohto protiprávneho stavu, vrátane určenia lehoty na realizáciu týchto opatrení.
b. Vymedzenie relevantného trhu, nezastupiteľnosť služieb mobilných operátorov a služieb PVTS
i. Závery ÚOHS o nezastupiteľnosti mobilných a pevných telefónnych služieb založené na rozlišovacích
znakoch, akými sú mobilita koncového zariadenia a užívateľa (pri hlasových službách), súvisiace s
nepretržitou zastihnuteľnosťou používateľa a kvalitou a rýchlosťou prenosu (pri prístupe na internet) sú



podporené praxou Komisie, a podľa krajského súdu sú tieto znaky postačujúce z pohľadu oddelenia
uvedených služieb. Obdobne sa k tejto námietke vyjadril aj NSS:                \"...i přes postupní stíraní specifik
pevné a mobilní telefonie nelze ješte hovořit o plné zastupitelnosti se zřetelem na jasné rozlišovací
znaky.\"
c. V súvislosti s vymedzením relevantného trhu a s rozlišovaním relevantných trhov podľa bytových a
nebytových zákazníkov poukázal na to, že v prípade O2 boli relevantné trhy vymedzené obdobne.
d. Konanie podnikateľa ako reakcia na boj konkurenčných podnikateľov o zákazníka
i. Aj súťažiteľ v dominantnom postavení má nepochybne právo chrániť svoje postavenie na relevantnom
trhu. V prípade, že dominant čelí konkurencii férovými prostriedkami, nejde o zneužívanie dominantného
postavenia. Ak však postupuje tak, ako by v dostatočne efektívnom súťažnom prostredí postupovať
nemohol z dôvodu obáv z konkurencie a z odlivu zákazníkov a pritom svojim  konkurentom alebo
spotrebiteľom spôsobuje ujmu, ide o zneužitie dominantného postavenia. Krajský súd v Brne uviedol, že
ani reakcia na zvyšujúcu sa konkurenciu zo strany alternatívnych operátorov na tom istom relevantnom
trhu, ani určitý vplyv mobilných operátorov na jeho konanie, nemôže nič zmeniť na právnom posúdení
žalobcovho konania.

Replika žalobcu

83. Podľa žalobcu rozhodnutie Krajského súdu v Brne a NSS sa týka inej veci a nie je možné ich aplikovať
aj na diametrálne odlišné podmienky posudzovaného konania v predmetnej právnej veci. V prípade
žalobcu boli rozhodnutia TÚ SR už právoplatné a boli zamerané na sankcionovanie porušovania v nich
stanovených povinností aj v minulosti. Odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Brne je treba vykladať
s ohľadom na časový rámec posudzovaného konania O2 a vydania rozhodnutia českého sektorového
regulátora, ktorý je odlišný od situácie, za ktorej ho žalovaný sankcionoval.

84. Regulačné rozhodnutie ČTÚ č. 1/2005 bolo vydané dňa 22.4.2005 (účinné od 25.4.2005), t.j. až po
vydaní prvostupňového rozhodnutia ÚOHS (20.4.2005) a na konanie posudzované protimonopolným
úradom už v zásade nemohlo mať vplyv. V prípade napadnutých rozhodnutí žalovaného však bola
situácia odlišná. Žalobca porušenie zásady ne bis in idem namietal najmä z dôvodu, že jeho súťažné
správanie bolo v čase posudzovania žalovaným už regulované existujúcimi rozhodnutiami TÚ SR a aj sa
nimi riadil. Účelom tejto regulácie pritom bolo nastavenie podmienok podnikania regulovaného subjektu
tak, aby pri ich dodržiavaní nemohlo dôjsť k obmedzovaniu hospodárskej súťaže na príslušných trhoch.

85. Žalobca opäť poukázal na to, že zákon č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách  zveroval TÚ SR
kompetenciu zasiahnuť aj ex post v prípade, ak by regulovaný subjekt konal  v rozpore so zákonom
alebo podmienkami licencie, mal právo ukladať pokuty, prejednávať správne delikty, nariadiť odstránenie
nedostatkov a upustenie od protiprávnej činnosti. V napádaných rozhodnutiach PMÚ SR  postihoval
žalobcu ex post za konanie, ktoré v rozhodujúcom čase bolo účinne regulované nástrojmi ex ante
regulácie sektorového regulátora, resp. vo vzťahu ku ktorému boli TÚ SR zverené aj kompetencie konať
ex post. TÚ SR nie je orgánom podriadeným PMÚ SR, a tento ani nemá dozorné či kontrolné právomoci
nad rozsahom a spôsobom vykonávania sektorovej regulácie zo strany TÚ SR.

86. Žalobou napadnutý postup žalovaného je podľa žalobcu jednoznačne porušením zásady ne bis in
idem a je v rozpore s logikou existencie všeobecného a špecifického regulátora, ako i so zákonným
vymedzením kompetencie žalovaného a TÚ SR.

87. Rozhodnutia českých súdov nepriamo potvrdzujú správnosť žalobných tvrdení o potenciálnej
zastupiteľnosti pevných a mobilných telefónnych liniek, s ohľadom na konkrétnu trhovú situáciu a časové
hľadisko. Tento záver je jasný zo samotného znenia rozhodnutia NSS: pokiaľ sťažovateľ poukazuje na
cenové rozhodnutia ČTÚ zo dňa 23.4.2008, ktoré konštatuje silnú substitúciu, je potrebné uviesť, že
sťažovateľ je sankcionovaný za konanie v roku 2004, kedy bola situácia na trhu iná a budúci vývoj
nebolo možné predpokladať. V čase rozhodovania žalovaného existovala reálna zastupiteľnosť pevných
a mobilných liniek.

88. Žalobca opäť poukázal na rozhodnutie Komisie vo veci jeho koncentrácie so spoločnosti EuroTel
zo dňa 15.12.2004, kde Komisia konštatovala, že: \"zvláštnosťou slovenského trhu je miera používania
pevných liniek, ktorá je jedna z najnižších v EÚ (22%), pričom počas posledného roka ešte klesla, čo
mnohí pripisujú tomu, že ľudia pevné linky nahradili mobilnými telefónmi...\". Žalobca už v roku 2004



bol teda vystavený efektívnej súťaži vo vzťahu k mobilným operátorom ako konkurentom. V situácii,
kedy existuje analýza trhu, ktorú vykonala Komisia v rámci svojho konania týkajúceho sa vymedzenia
postavenia žalobcu na slovenskom trhu a identifikujúca jednotlivé konkurenčné vzťahy, ktorá de facto
konštatuje substitúciu mobilných a pevných telefónnych služieb na Slovensku už v roku 2004, nie je
prípustné prihliadať na závery českých súdov takým spôsobom, ako sa dožaduje žalovaný.

89. Aby žalovaný mohol posúdiť, či konanie žalobcu bolo nelegitímne a teda zjavne neprimerané
podmienkam panujúcim na trhu, musel by v konaní preskúmať, či konanie žalobcu malo znaky zjavnej
neprimeranosti, a to objektívne vo vzťahu k podmienkam na danom trhu. Takouto primeranosťou sa
žalovaný vôbec nezaoberal, ani nezdôvodnil, prečo jeho námietky neakceptoval. Žalovaný neskúmal, či
nastali okolnosti alebo existovali na trhu také podmienky, za ktorých by jeho konanie (za predpokladu, že
by vôbec na danom trhu mohol mať dominantné postavenie) mohlo byť vyhodnotené ako nelegitímne,
napriek tomu  sa však na tieto skutočnosti odvoláva.

Duplika žalovaného

90. Rozhodnutia Krajského súdu v Brne a NSS pokiaľ ide o otázku  kompetencie, súvisia s odlišnou
funkciou, cieľmi a úlohami ÚOHS ako prierezového regulátora a Českého telekomunikačného úradu
ako sektorového regulátora. Vo svojich doterajších rozhodnutiach opakovane poukazoval na rozdelenie
kompetencií medzi prierezových regulátorov a špecifických sektorových regulátorov ex ante a ex post.
PMÚ SR má kompetenciu ex post, t.j. postihuje podnikateľov za protiprávne konanie, ku ktorému
už prišlo. Je prierezovým regulátorom a jeho kompetencia je daná v každom sektore, kde dochádza
k protisúťažnému správaniu. Naproti tomu sektoroví regulátori majú kompetenciu ex ante, t.j. určujú
budúce pravidlá správania, ich úlohou je vytvoriť súťažné prostredie tam, kde ešte neexistuje.

91. NSS sa vyjadril, že cenové rozhodnutia upravujú reguláciu cien do budúcna. Nápravné opatrenie
nadväzuje na konštatovanie porušenia právnych predpisov na úseku ochrany hospodárskej súťaže
cenovými plánmi sťažovateľa a smeruje k odstráneniu tohto protiprávneho stavu, vrátane stanovenia
lehoty na realizáciu týchto opatrení. Nejde teda o porušenie zásady ne bis in idem. Vyjadrenia českých
súdov nijako nesúvisia s dátumom vydania rozhodnutí ČTÚ, ale vymedzujú základné rozdiely medzi
ex ante a ex post reguláciou. K porušeniu zásady ne bis in idem nemohlo dôjsť z dôvodu, že konanie
žalobcu nebolo žiadnym spôsobom regulované. V tomto smere zneli aj vyjadrenia TÚ SR, ktorý v rámci
všetkých praktík vyjadril svoju nepríslušnosť na konanie. Nikdy nebolo vydané rozhodnutie TÚ SR, ktoré
by ukladalo sankciu (teda ktoré by uplatnilo ex post právomoc) za nerešpektovanie v konaní žalobcom
namietaných regulačných rozhodnutí. Kompetencia TÚ SR a žalovaného v rámci ex post regulácie sa
tak nemohla nikdy stretnúť.

92. Zásada ne bis in idem vyjadrená v § 2 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z.  mala za úlohu zabrániť
tomu, aby dochádzalo ku konaniu v tej istej veci s ohľadom na totožnosť subjektu, subjektívnej stránky,
objektu a objektívnej stránky. Žalovaný vykladal § 2 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z. v tom smere, že
ak určité konanie podnikateľa obmedzuje hospodársku súťaž a zároveň porušuje konkrétne regulačné
opatrenie vydané sektorovým regulátorom, neplnenie povinnosti uloženej sektorovým regulátorom si
vynucuje sektorový regulátor.

93. Pokiaľ ide o aplikáciu čl. 82 Zmluvy o ES (terajšieho čl. 102 ZFEÚ), jediným oprávneným orgánom
aplikovať ho je žalovaný. V tomto prípade, aj pokiaľ je určité správanie podnikateľa zaregulované, stále
je tu pre posúdenie regulovaného správania priestor pre žalovaného. Uvedené sa zhoduje s postojom
Komisie, ktorá v roku 2008 začala konanie proti SR pre porušenie Zmluvy o ES práve pre ustanovenie
§ 2 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z., ktoré môže aplikáciou v praxi ohroziť plnenie cieľov Zmluvy o ES. Z
jej stanoviska však vyplýva, že postihnutie rovnakého konania sektorovým a prierezovým regulátorom
nie je porušením zásady ne bis in idem, čo vyplýva z rozdielneho cieľa, úloh, účelu ich činnosti, právom
chráneného záujmu a sankčných možností.

94. Žalobca sa nemôže dovolávať porušenia princípu právnej istoty. Je si vedomý toho, že nesmie svoje
dominantné postavenie zneužívať. Nie je potom relevantné, že dodržiava regulačné rozhodnutia TÚ SR,
ktoré od žalobcu v žiadnom ohľade nevyžadujú, aby sa správal v rozpore so súťažnými pravidlami.



95. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžnč/3/2009 zo dňa 4.8.2009 do výlučnej právomoci
úradu patrí vecné posúdenie konania podnikateľov v rámci hospodárskej súťaže. Znamená to, že patrí
do výlučnej právomoci PMÚ SR aj určenie relevantného trhu. PMÚ SR sa s vymedzením relevantného
trhu a s námietkami žalobcu riadne vysporiadal. Odôvodnil, prečo považuje mobilné telefónne služby
a telefónne služby poskytované prostredníctvom PVTS za nezastupiteľné. Zákon vyžaduje vzájomnú
zastupiteľnosť a tá pri mobilných telefónoch a pevných linkách nie je (vzhľadom na fyzikálne a technické
odlišnosti - podmienky stanovené v § 3 ods. 5 zákona č. 136/2001 Z.z.).

96. Rozhodnutie Komisie vo veci koncentrácie žalobcu a spoločnosti EuroTel odkazuje na rozhodnutie
žalovaného, ktoré hovorí len o čiastočnej zastupiteľnosti pevnej linky a mobilných telefónov len v prípade
úzkej skupiny cenovo senzitívnych užívateľov. V rozhodnutí Komisie bol relevantný trh tiež vymedzený
ako trh poskytovania mobilných telekomunikačných služieb.

97. Dňa 2.2.2009 (po vydaní prvostupňového a pred vydaním druhostupňového rozhodnutia) vydala
Komisia odôvodnené stanovisko v porušení č. 2008/2112 určené SR podľa čl. 226 Zmluvy o ES z
dôvodu ponechania v účinnosti § 2 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z. v rozpore s čl. 10 Zmluvy o ES
v spojení s čl. 35 a 5 Nariadenia 1/2003. Komisia uviedla, že § 2 ods. 6 zákona aplikáciou v praxi
bráni PMÚ SR ako vnútroštátnemu orgánu, ktorý Slovenská republika určila ako orgán zodpovedný za
uplatňovanie čl. 81 a 82 Zmluvy o ES (teraz čl. 101 a 102 ZFEÚ) účinne uplatňovať tieto články na
protisúťažné konanie podnikov v regulovaných oblastiach. Podľa Komisie sú ciele, ktoré sleduje PMÚ SR
a sektoroví regulátori, zásadne odlišné. Kým sektoroví regulátori sledujú cieľ vytvorenia jednotného trhu
v príslušných odvetviach, pričom im za týmto účelom boli zverené nástroje, ktoré im umožňujú nariadiť
prístup k infraštruktúre, transparentnosť zmluvných podmienok, atď..., cieľom pravidiel na ochranu
hospodárskej súťaže je zabezpečiť primeranú a nenarušenú hospodársku súťaž na spoločnom trhu.
Tento cieľ sleduje PMÚ SR a tiež Komisia predovšetkým prostredníctvom udeľovania peňažných sankcií
a ukladania povinností na odstránenie protiprávneho stavu. Aj z toho vyplýva, že objekt, teda chránený
spoločenský záujem týchto dvoch súborov pravidiel, nebude nikdy totožný. Podľa názoru Komisie
ani v prípade popísanom vyššie (teda ak konanie podnikateľa obmedzujúce súťaž zároveň porušuje
konkrétnu regulačnú povinnosť, alebo opatrenie) nedôjde k porušeniu zásady ne bis in idem, ak bude
toto konanie postihnuté sektorovým aj prierezovým regulátorom.

98. Vypustenie § 2 ods. 6 zo zákona č. 136/2001 Z.z. nemalo žiadny vplyv na rozšírenie kompetencie
žalovaného, pretože v zmysle Odôvodneného stanoviska Komisie, ZFEÚ a Nariadenia č. 1/2003 bol
povinný vykladať toto ustanovenie v tom smere, že k porušeniu zásady ne bis in idem pri uplatňovaní
kompetencie PMÚ SR a sektorových regulátorov nemôže nikdy prísť.  V danom prípade bol aplikovaný
čl. 82 Zmluvy o ES, a teda vyslovenie nedostatku právomoci PMÚ SR v regulovaných sektoroch by bolo
v rozpore s čl. 3 Zmluvy o Európskej únii v spojení s čl. 35 a 5 Nariadenia 1/2003  a vystavilo by tak SR
riziku opätovného konania pre porušenie ZFEÚ.

99. Žalovaný pri ukladaní pokuty zohľadňuje zákonné kritériá. Podnikateľ nemá na zisk automaticky
nárok, preto je výška zisku irelevantná a pokuta so ziskom nesúvisí. Žalobca uvádza zisk len za rok
2006, hoci niektoré praktiky trvali už od deväťdesiatych rokov. Ak chce žalobca operovať so ziskom z
protisúťažných praktík, bolo by zrejme potrebné zrátať zisk za celé obdobie porušovania. Navyše, v
roku 2006 zisk žalobcu klesal a roky predtým sa pohyboval rádovo v mld. korún (napr. v roku 2002
predstavoval čistý zisk po zdanení X.XXX.XXX.XXX,- Sk).

100. Žalovaný navrhol vykonanie dokazovania výsluchom zástupcov alternatívnych operátorov, ktorí
podali na protisúťažné konanie žalobcu podnet.

Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania

101. Žalobca aj žalovaný v priebehu konania súdu doručili ďalšie vyjadrenia, v ktorých sa pridržiavajú
svojich názorov prezentovaných v žalobe a replike k vyjadreniu žalovaného a vo vyjadrení k žalobe a
v duplike k replike žalobcu (vyjadrenie žalobcu zo dňa 17.10.2011, 20.12.2011, 16.3.2017, vyjadrenie
žalovaného zo dňa 27.10.2011, 12.12.2011, 4.4.2013, 8.8.2013, 21.2.2017).

Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR



102. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 2S/105/2009-652 zo dňa 11.1.2012 zrušil rozhodnutie
žalovaného v prvom aj druhom stupni podľa § 250j ods. 2 písm. a/,  písm. d/ OSP a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave sa stotožnil s argumentáciou žalovaného pokiaľ ide o definíciu
zákonných pojmov, všeobecné informácie, štatistické údaje, ekonomické analýzy, citácie z rozhodnutí
Komisie, súdov EÚ a iných súťažných autorít, posúdenie vplyvu na obchodovanie medzi členskými
štátmi, dominantné postavenie žalobcu, vymedzenie účastníkov konania, aplikáciu právnych predpisov
a podobne. Na druhej strane však dospel k záveru, že žalovaný nebol kompetentný konať a rozhodnúť vo
veci, pretože právomoc prináležala sektorovému regulátorovi - Telekomunikačnému úradu SR. Vyčítal
žalovanému, že sa nezameral na zisťovanie preferencií spotrebiteľov pri určovaní relevantných trhov.

103. Podľa názoru krajského súdu žalovaný pri výrokoch 1-5 postupoval nesprávne a porovnával
neporovnateľné veličiny, do úvahy bral nesprávne údaje a len čiastkové tarifné položky, ktoré
žalobca samostatne neponúkal. Podľa krajského súdu mal žalovaný porovnávať priemerné ceny na
maloobchodnom trhu s priemernými cenami na veľkoobchodnom trhu a až podľa pozitívneho alebo
negatívneho výsledku mal vykonať test stláčania marže. Žalovaný izolovane posudzoval tarifu 30
min./1,- Sk alebo bezplatné hovory, ktoré samostatne neexistovali, ale boli súčasťou verejnej telefónnej
služby v existujúcich volacích programoch. Krajský súd zastával názor, že nebol dôvod na počítanie
stláčania marže na úzkom relevantnom trhu, ale bolo potrebné stláčanie marže skúmať na úrovni
celého relevantného trhu (žalovaný mal preveriť, či žalobca vykonával test stláčania marže v súlade s
rozhodnutiami TÚ SR).

104. Krajský súd vyhodnotil praktiku viazania pripojenia do PVTS žalobcu s voľnými minútami a
pripojenia do PVTS s odberom telefónnej služby určenú žalovaným za správnu. Nestotožnil sa však s
názorom žalovaného pri viazaní internetu (dial-up, xDSL, ISDN) s odberom volacích programov. Podľa
názoru krajského súdu nejde o dve samostatné služby, ich odčlenením by sa znefunkčnilo používanie
telefónnej služby; žalovaný bol povinný preukázať, že už od 1.8.1994 ich bolo možné technicky oddeliť.
Okrem toho, žalobca tieto služby od 1.5.2006 neviaže.

105. Námietku žalobcu o nevykonateľnosti rozhodnutí vyhodnotil ako nedôvodnú. Krajský súd považoval
rozhodnutia žalovaného za určité, zrozumiteľné a pre žalobcu by nemal byť problém ich pochopiť. Stav
uvedený vo výroku 6 by bolo možné odstrániť odstránením stavu vo výroku 7.

106. Krajský súd považoval zmenu prvostupňového rozhodnutia druhostupňovým rozhodnutím
postupom, ktorý zvolil žalovaný, za nesprávny poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 2Sžh/1/2010 zo dňa 6.4.2011. Zmenou rozhodnutia sa rozumie prijatie opačného rozhodnutia ako
v prvom stupni. Za zmenu rozhodnutia nemožno považovať opravu chýb vo výroku prvostupňového
rozhodnutia. Vypustenie relevantného trhu z výroku č. 6 druhostupňového rozhodnutia podľa krajského
súdu samo osebe nepredstavuje dôvod na jeho zrušenie.

107. Pri ukladaní sankcie žalovaný neodôvodnil, za ktorý z deliktov primárne uložil pokutu a ako
prihliadol na spáchanie ďalších deliktov, hoci sa zaoberal § 38 ods. 10 zákona č. 136/2001 Z.z. Žalovaný
nepostupoval ani podľa svojho Metodického pokynu na ukladanie sankcií. V predmetnom konaní ide
o jednočinný súbeh deliktov, pretože došlo k porušeniu povinností podľa zákona č. 136/2001 Z.z. aj
Zmluvy o ES, preto mal žalovaný aplikovať absorpčnú zásadu a náležite ju aj odôvodniť, čo sa nestalo.

108. Pri generálnej klauzule krajský súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Sžh/3/2010 a na novosť konania zachytenú vo výroku 6 napadnutého rozhodnutia.

109. Žalovaný napadol rozsudok krajského súdu odvolaním, žiadal ho zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.

110. Najvyšší súd SR uznesením č.k. 3Sžhpu/1/2012-852 zo dňa 11.2.2014 zrušil rozsudok Krajského
súdu v Bratislave č.k. 2S/105/2009-652 zo dňa 11.1.2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V
citovanom uznesení posúdil len otázku kompetencie žalovaného vo veci konať a rozhodnúť. Uviedol:
„senát najvyššieho súdu hodnotí ako nesporné, že skutkové podstaty zneužívania dominantného
postavenia, ktorých naplnenie Protimonopolný úrad Slovenskej republiky zistil, mali svoj základ v §
8 zákona č. 136/2001 Z.z. Rovnako generálna klauzula zneužívania dominantného postavenia mala
svoj právny základ v § 8 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, podľa ktorých ustanovení



postupuje Protimonopolný úrad Slovenskej republiky a nie Telekomunikačný úrad Slovenskej republiky.
Ustanovenie § 2 ods. 6 ZOHS pripúšťajúce rôzne výklady, bolo nevyhnutné vnímať ako odkazovú
normu pre tie formy obmedzovania hospodárskej súťaže, ktoré sú upravené v zákone o elektronických
komunikáciách (napr. nediskriminácia prístupu podľa § 19 zákona o elektronických komunikáciách).
Súčasne je potrebné poukázať na ustanovenie § 71 zákona o elektronických komunikáciách, kde
sú vymedzené správne delikty. Stláčanie marže (margin squeeze) medzi ne nepatrí. Napriek tomu,
že z dôvodu právnej istoty bolo ustanovenie § 2 ods. 6 zákona o ochrane hospodárskej súťaže
s účinnosťou od 01.06.2009 zrušené, nie je prípustné ho po dobu jeho účinnosti vykladať tak, že
vylučovalo pôsobnosť Protimonopolného úradu Slovenskej republiky na posudzovanie stláčanie marže
(margin squeeze) a ďalších skutkových podstát zneužívania dominantného postavanie, majúcich právny
základ v ZOHS. Margin squeeze a iné praktiky, ktoré majú svoj základ v generálnej klauzule zákona
o hospodárskej súťaže, prípadne a fortiori zneužívajúce praktiky tam výslovne uvedené, patria do
pôsobnosti Protimonopolného úradu Slovenskej republiky i keď sa vyskytnú na trhu elektronických
komunikácií. Najvyšší súd dospel k záveru, že právomoc Protimonopolného úradu Slovenskej republiky
ako národnej súťažnej autority (National Competition Authority) v oblasti posudzovania zneužívania
dominantného postavenia podnikateľských subjektov vo forme stláčania marže (margin squeeze) na
relevantnom trhu elektronických nemôže mu byť na národnej úrovni odňatá a ani zákonom zverená
inému regulátorovi napr. Telekomunikačnému úradu Slovenskej republiky. Národná súťažná autorita
disponuje tzv. všeobecnou právomocou v oblasti posudzovania praktík zneužívania hospodárskej
súťaže. Túto otázku považuje najvyšší súd za tzv. acte clair. Pokiaľ by sa krajský súd nestotožňoval
s právnym názorom najvyššieho súdu, že ide o otázku acte clair, v tom prípade sa musí obrátiť s
prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor Európskej únie. Súvislosť s právom Európskej únie čl. 82 ZES
(čl. 102 ZFEU) podľa názoru najvyššieho súdu je daná tým, že zákon č. 136/2001 Z.z. plní funkciu
subsidiárneho, vykonávacieho predpisu k uvedeným článkom zmluvy. Je potrebné prihliadnuť na to,
že zistené skutky zneužívania dominantného postavenia boli posudzované v jednočinnom súbehu ako
porušenia čl. 82 ZES (čl. 102 ZFEU) a súčasne podľa § 8 zákona č. 136/2001 Z.z. Je potrebné zdôrazniť,
že vzhľadom na to, že ide o právne otázky súvisiace s aplikáciou práva Európskej únie právny názor
najvyššieho súdu je pre ďalší postup prvostupňového súdu záväzný iba v prípade (§ 226 O.s.p), že
iný výklad nebude daný Súdnym dvorom Európskej únie. Z hľadiska procesného je potrebné poukázať
na rozsudok Súdneho dvora EU C-416/10 - Križan a spol. bod 1 Článok 267 ZFEÚ sa má vykladať v
tom zmysle, že vnútroštátny súd, akým je súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania,
má povinnosť obrátiť sa z vlastného podnetu na Súdny dvor Európskej únie s návrhom na začatie
prejudiciálneho konania, aj keď rozhoduje vo veci, ktorá mu bola vrátená na konanie po tom, ako bolo
jeho prvé rozhodnutie zrušené ústavným súdom dotknutého členského štátu a vnútroštátne pravidlo mu
stanovuje povinnosť rozhodnúť v spore v zmysle právneho názoru vyjadreného týmto ústavným súdom.“

Návrhy účastníkov konania na prerušenie konania a položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
Európskej Únie

A. V odvolacom konaní pred Najvyšším súdom SR

111. Žalobca v rámci odvolacieho konania vedeného na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 3Sžhpu/1/2012
požiadal Najvyšší súd SR o položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ v tomto znení:
a. Je v súlade s úniovým právom (a to ako so všeobecne akceptovanými právnymi princípmi právnej
istoty a legitímnych očakávaní v správnosť konania štátnych orgánov, tak i so zásadou ne bis
in idem v zmysle čl. 50 Charty základných práv EÚ), aby regulovaný subjekt (Slovak Telecom,
a.s.) znášal negatívne dôsledky rozdielnych názorov prierezového regulátora hospodárskej súťaže
(Protimonopolného úradu SR) a osobitného regulátora (Telekomunikačného úradu SR) na reguláciu
elektronických komunikácií?
b. Nie je porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní spoločnosti Slovak Telekom, a.s., ak
pri dodržaní ex ante regulácie prijatej Telekomunikačným úradom SR, ktorá má zabrániť podniku s
významným vplyvom na trhu odchádzajúcich volaní používať margin squeeze alebo dumpingové ceny
a tým vylúčiť súťaž a ktorá má podniku s významným vplyvom na trhu odchádzajúcich volaní rovnako
ako aj na trhu pripojenia do pevnej verejnej telefónnej siete zabrániť bezdôvodne a neoprávnene viazať
poskytovanie služieb na poskytovanie iných služieb, je zo strany Protimonopolného úradu SR za to
isté konanie sankcionované za porušenie pravidiel na ochranu hospodárskej súťaže zakazujúce tie isté
formy porušenia na vecne totožných trhoch?



c. Aký je výklad úniového práva (čl. 50 Charty základných práv EÚ) pri uplatňovaní zásady ne bis
in idem vo svetle zjednocujúceho rozhodnutia Veľkého senátu ESĽP z 10.12.2009 vo veci C-1439/03
Zolotukhin proti Rusku? Je uplatňovanie zásady ne bis in idem vylúčené voči regulovanému subjektu
pri paralelnom konaní Protimonopolného úradu SR a Telekomunikačného úradu SR len z dôvodu
rozdielnosti chráneného právneho záujmu, keď protiprávne konanie i subjekt sú identické?
d. Možno chápať nekonanie Telekomunikačného úradu SR voči spoločnosti Slovak Telekom, a.s., vo
veci potenciálneho porušenia ním vydaných regulačných rozhodnutí ako „oslobodzujúci rozsudok“, ktorý
by v súlade s úniovým právom (zásada ne bis in idem v zmysle čl. 50 Charty základných práv EÚ)
vylučoval administratívny postih spoločnosti Slovak Telekom, a.s., zo strany Protimonopolného úradu
SR za to isté konanie?

112. Aj žalovaný v rámci tohto odvolacieho konania a v súvislosti s otázkou jeho kompetencie požiadal
Najvyšší súd SR o položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ:
a. V prípade preskúmavania rozhodnutia vnútroštátneho súťažného orgánu o zneužití dominantného
postavenie je v súlade so zásadou prednosti európskeho práva aplikácia takého vnútroštátneho
ustanovenia (§ 2 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z.), ktoré bolo už v čase vydania rozhodnutia
vnútroštátneho súťažného orgánu v rozpore so Zmluvou o založení ES              (v súčasnosti Zmluva o
Európskej únii) a navyše bolo ešte pred rozhodnutím vnútroštátneho súdu vnútroštátnym legislatívnym
procesom pre jeho rozpor so Zmluvou o ES zrušené?

113. Najvyšší súd SR nerozhodol o návrhu žalobcu na položenie prejudiciálnych otázok v znení
uvedenom v odseku 111 tohto odôvodnenia.

114. Najvyšší súd SR posúdil otázku kompetencie žalovaného v uznesení č.k. 3Sžhpu/1/2012-852
zo dňa 11.2.2014 tak, že žalovaný má kompetenciu v predmetnej veci konať a rozhodnúť; otázku
kompetencie žalovaného považoval za acte clair, preto v tomto smere nepoložil Súdnemu dvoru EÚ
prejudiciálnu otázku. Ak by však krajský súd mal v otázke kompetencie žalovaného iný názor, môže sám
položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku (C-416/10).

B. V konaní pred Krajským súdom v Bratislave

115. Žalobca po vrátení veci z Najvyššieho súdu SR navrhol krajskému súdu prerušiť konanie a podať
Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky podľa čl. 267 ZFEÚ v nasledovnom znení:

a. Je v súlade s úniovým právom (a to ako so všeobecne akceptovanými právnymi princípmi právnej
istoty a legitímnych očakávaní v správnosť konania štátnych orgánov, tak i so zásadou ne bis
in idem v zmysle čl. 50 Charty základných práv EÚ), aby regulovaný subjekt (Slovak Telecom,
a.s.) znášal negatívne dôsledky rozdielnych názorov prierezového regulátora hospodárskej súťaže
(Protimonopolného úradu SR) a osobitného regulátora (Telekomunikačného úradu SR) na reguláciu
elektronických komunikácií?
b. Nie je porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní spoločnosti Slovak Telekom, a.s., ak
pri dodržaní ex ante regulácie prijatej Telekomunikačným úradom SR, ktorá má zabrániť podniku s
významným vplyvom na trhu odchádzajúcich volaní používať margin squeeze alebo dumpingové ceny
a tým vylúčiť súťaž a ktorá má podniku s významným vplyvom na trhu odchádzajúcich volaní rovnako
ako aj na trhu pripojenia do pevnej verejnej telefónnej siete zabrániť bezdôvodne a neoprávnene viazať
poskytovanie služieb na poskytovanie iných služieb, je zo strany Protimonopolného úradu SR za to
isté konanie sankcionované za porušenie pravidiel na ochranu hospodárskej súťaže zakazujúce tie isté
formy porušenia na vecne totožných trhoch?
c. Aký je výklad úniového práva (čl. 50 Charty základných práv EÚ) pri uplatňovaní zásady ne bis
in idem vo svetle zjednocujúceho rozhodnutia Veľkého senátu ESĽP z 10.12.2009 vo veci C-1439/03
Zolotukhin proti Rusku? Je uplatňovanie zásady ne bis in idem vylúčené voči regulovanému subjektu
pri paralelnom konaní Protimonopolného úradu SR a Telekomunikačného úradu SR len z dôvodu
rozdielnosti chráneného právneho záujmu, keď protiprávne konanie i subjekt sú identické?
d. Možno chápať nekonanie Telekomunikačného úradu SR voči spoločnosti Slovak Telekom, a.s., vo
veci potenciálneho porušenia ním vydaných regulačných rozhodnutí ako „oslobodzujúci rozsudok“, ktorý
by v súlade s úniovým právom (zásada ne bis in idem v zmysle čl. 50 Charty základných práv EÚ)
vylučoval administratívny postih spoločnosti Slovak Telekom, a.s., zo strany Protimonopolného úradu
SR za to isté konanie?



Vedľajší účastníci

116. Spoločnosť Slovanet, a.s., podaním zo dňa 27.11.2015, doručeným Krajskému súdu v Bratislave
dňa 1.12.2015, ohlásila svoj vstup do konania ako vedľajší účastník.

117. Spoločnosť BENESTRA, s.r.o., podaním zo dňa 8.2.2016, doručeným Krajskému súdu v Bratislave
dňa 11.2.2016, ohlásila svoj vstup do konania ako vedľajší účastník.

118. Krajský súd v Bratislave vyhlásil na pojednávaní dňa 8.2.2017 uznesenie, ktorým nepripustil
vstup spoločností Slovanet, a.s., a BENESTRA, s.r.o., do konania postupom podľa § 25 ods. 1
prvá veta zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení zákona č. 88/2017 Z.z. (ďalej
len SSP). Uznesenie bolo písomne vypracované (č.k. 2S/105/2009-937 zo dňa 8.2.2017) a bolo
doručené účastníkom konania a právnemu zástupcovi spoločností, ktorých vstup do konania správny
súd nepripustil; právoplatnosť nadobudlo dňa 14.4.2017 (§ 151 ods. 1 SSP).

Pojednávanie

119. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 491 ods. 1 SSP v spojení s §
9 ods. 1 SSP a § 246 ods. 1, § 246a ods. 1 prvá veta OSP rozhodol na pojednávaní dňa 21.6.2017 v
prítomnosti právneho zástupcu žalobcu a povereného zástupcu žalovaného rozsudkom, ktorý verejne
vyhlásil.
120. Krajský súd nevykonal dokazovanie výsluchom zástupcov alternatívnych operátorov, ktorí podali
na protisúťažné konanie žalobcu podnet, pretože je to vzhľadom na dokazovanie vykonané žalovaným
v administratívnom konaní nadbytočné a ich výsluch nespĺňa predpoklady nevyhnutnosti ustanovené v
§ 119            a § 197 SSP. Navyše, SSP v ustanovení § 120 písm. b/ neukladá správnemu súdu povinnosť
vykonať účastníkmi navrhované dokazovanie v konaní o žalobe vo veciach správneho trestania. Správny
súd primárne vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, fakultatívne môže
doplniť dokazovanie, resp. sám vykonať dokazovanie, ak je skutkový stav zistený orgánom verejnej
správy nedostatočný na rozhodnutie vo veci alebo ak mieni moderovať (znížiť) druh a výšku uloženej
sankcie, prípadne upustiť od uloženia sankcie. O tieto prípady v predmetnej právnej veci nejde vzhľadom
na odôvodnenie uvedené nižšie.

Relevantné právne predpisy

121. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či
žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými
administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie,
ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu
jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych
správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný
vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má
zákonom predpísané náležitosti.

122. Podľa § 491 ods. 1, ods. 2 SSP ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ods.
1). Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je
ním fyzická osoba alebo právnická osoba (ods. 2).

123. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne



záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.
120 ods. 2.

124. Podľa čl. 82 Zmluvy o EÚ v znení účinnom v čase rozhodnutia žalovaného (v súčasnosti ide o čl.
102 ZFEÚ) akékoľvek zneužívanie dominantného postavenia na vnútornom trhu či jeho podstatnej časti
jedným alebo viacerými podnikateľmi sa zakazuje ako nezlučiteľné s vnútorným trhom, ak sa tým môže
ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Takéto zneužívanie môže zahŕňať najmä:
a) priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných nákupných alebo predajných cien alebo iných
obchodných podmienok;
b) obmedzovanie výroby, odbytu alebo technického rozvoja na úkor spotrebiteľov;
c) uplatňovanie nerovnakých podmienok voči obchodným partnerom pri rovnakých plneniach, čím ich
v hospodárskej súťaži znevýhodňujú;
d) podmieňovanie uzatvárania zmlúv prijatím dodatočných záväzkov, ktoré svojou povahou alebo podľa
obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom týchto zmlúv.

125. Podľa § 100 ods. 1 písm. c/ SSP správny súd konanie uznesením preruší, ak podal návrh na
začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy,
ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania správny
súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.

126. Podľa čl. 267 ZFEÚ Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach,
ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv;
b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti
s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne.

127. Podľa čl. 83 Zmluvy o ES (v súčasnosti ide o čl. 103 ods. 1 ZFEÚ) na návrh Komisie a po porade
s Európskym parlamentom Rada vydá príslušné nariadenia alebo smernice na vykonávanie zásad
stanovených v článkoch 81 a 82                           (v súčasnosti v článkoch 101 a 102 ZFEÚ; poznámka
správneho súdu).

128. Podľa čl. 1 ods. 3 Nariadenia č. 1/2003 zneužitie dominantného postavenia v zmysle článku 82
Zmluvy je zakázané bez toho, aby bolo potrebné predchádzajúce rozhodnutie.

129. Podľa čl. 2 Nariadenia č. 1/2003 vo všetkých vnútroštátnych konaniach alebo konaniach
spoločenstva, ktoré sa týkajú uplatňovania článkov 81 a 82 Zmluvy, bremeno dokazovania porušenia
článku 81 ods. 1 alebo článku 82 Zmluvy znáša strana alebo orgán, ktorý túto námietku vzniesol. Podnik
alebo združenie podnikov nárokujúce si výhody článku 81 ods. 3 Zmluvy znáša dôkazné bremeno
splnenia podmienok uvedeného odseku.

130. Podľa čl. 3 ods. 1 druhá veta Nariadenia č. 1/2003 ak orgány hospodárskej súťaže členských
štátov alebo vnútroštátne súdy uplatňujú vnútroštátne súťažné právo na akékoľvek zneužitie zakázané
článkom 82 Zmluvy, uplatnia aj článok 82 Zmluvy.

131. Podľa čl. 5 štvrtá odrážka Nariadenia č. 1/2003 orgány hospodárskej súťaže členských štátov majú
právomoc na uplatňovanie článkov 81 a 82 Zmluvy v jednotlivých prípadoch. Na tento účel, konajúc zo
svojho vlastného podnetu alebo na základe sťažnosti, môžu prijímať tieto rozhodnutia: ukladať pokuty,
pravidelné penále alebo iné sankcie podľa vnútroštátneho práva.



132. Podľa čl. 6 Nariadenia č. 1/2003 vnútroštátne súdy majú právomoc na uplatňovanie článkov 81 a
82 Zmluvy.

133. Podľa čl. 16 Nariadenia č. 1/2003 keď vnútroštátne súdy rozhodujú o dohodách, rozhodnutiach
alebo postupoch podľa článku 81 alebo článku 82 Zmluvy, ktoré sú už predmetom rozhodnutia Komisie,
nemôžu prijať rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s rozhodnutím prijatým Komisiou. Musia sa vyhnúť
takým rozhodnutiam, ktoré by boli v rozpore s rozhodnutím, o ktorom uvažuje Komisia v postupe,
ktorý iniciovala. Na tento účel môžu vnútroštátne súdy posúdiť, či je nevyhnutné zastaviť príslušný
postup. Táto povinnosť nemá vplyv na práva a povinnosti podľa článku 234 Zmluvy (ods. 1). Keď
orgány hospodárskej súťaže členských štátov rozhodujú o dohodách, rozhodnutiach alebo postupoch
podľa článku 81 alebo článku 82 Zmluvy, ktoré sú už predmetom rozhodnutia Komisie, nemôžu prijať
rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s rozhodnutím prijatým Komisiou (ods. 2).

134. Podľa čl. 35 ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 členské štáty určia orgán alebo orgány hospodárskej
súťaže zodpovedné za uplatňovanie článkov 81 a 82 Zmluvy tak, aby boli účinne splnené ustanovenia
tohto nariadenia. Opatrenia potrebné na splnomocnenie týchto orgánov týkajúce sa uplatňovania
uvedených článkov sa uskutočnia do 1. mája 2004. Medzi určené orgány môžu patriť aj súdy.

135. Podľa § 25 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej
správy v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 575/2001 Z.z.) Protimonopolný úrad Slovenskej
republiky je ústredným orgánom štátnej správy na ochranu a podporu hospodárskej súťaže (citované
ustanovenie sa od nadobudnutia účinnosti zákona dňa 1.1.2002 až do dňa rozhodnutia správneho súdu
dňa 21.6.2017 nezmenilo; poznámka správneho súdu).

136. Podľa § 3 ods. 3, ods. 5 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom v čase rozhodovania
žalovaného relevantný trh je priestorový a časový súbeh ponuky a dopytu takých tovarov, ktoré sú
na uspokojenie určitých potrieb z hľadiska užívateľa zhodné alebo vzájomne zastupiteľné (ods. 3).
Vzájomne zastupiteľné tovary sú tovary, ktoré sú zastupiteľné najmä z hľadiska ich fyzikálnych a
technických charakteristík, ceny a účelu použitia (ods. 5).

137. Podľa § 8 ods. 1, ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom v čase rozhodovania žalovaného
dominantné postavenie na relevantnom trhu má podnikateľ alebo niekoľko podnikateľov, ktorí nie sú
vystavení podstatnej súťaži a ktorí sa vzhľadom na svoju ekonomickú silu môžu správať nezávisle (ods.
1). Zneužívanie dominantného postavenia na relevantnom trhu je zakázané (ods. 6).

138.  Podľa § 8 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom v čase rozhodovania žalovaného
zneužitím dominantného postavenia na relevantnom trhu je najmä:
a) priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných cien alebo iných neprimeraných obchodných
podmienok,
b) hrozba obmedzenia alebo obmedzenie výroby, odbytu alebo technického vývoja tovaru na úkor
užívateľov,
c) uplatňovanie rozdielnych podmienok pri zhodnom alebo porovnateľnom plnení voči jednotlivým
podnikateľom, ktorými sú alebo môžu byť títo podnikatelia znevýhodňovaní v súťaži,
d) viazanie súhlasu s uzavretím zmluvy na podmienku, že druhá zmluvná strana prijme aj ďalšie záväzky,
ktoré svojou povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom tejto zmluvy, alebo
e) dočasné zneužívanie ekonomickej sily s cieľom vylúčiť súťaž.

139. Podľa § 22 ods. 1 písm. b/ zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom v čase rozhodovania
žalovaného Úrad vydáva rozhodnutie o tom, že konanie alebo činnosť podnikateľa je zakázaná podľa
tohto zákona alebo podľa ustanovení osobitného predpisu; rozhoduje o uložení povinnosti zdržať sa
takéhoto konania           a o povinnosti odstrániť protiprávny stav.

140. Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom v čase rozhodovania žalovaného
Úrad za porušenie ustanovení § 4 ods. 1, § 8 ods. 6, § 10 ods. 9, § 25 ods. 4 a § 29 ods. 5 uloží
pokutu podnikateľovi do 10% z obratu podľa § 10 ods. 3 za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie a
podnikateľovi, ktorý za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie dosiahol obrat do 330 eur alebo ktorý
nemal žiadny obrat, alebo podnikateľovi, ktorého obrat nemožno vyčísliť, pokutu do 330 000 eur.



141. Podľa § 38 ods. 10 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom v čase rozhodnutia žalovaného
Úrad pri ukladaní pokuty posudzuje závažnosť a dĺžku trvania porušovania ustanovení tohto zákona,
porušovania ustanovení osobitného predpisu alebo porušovania podmienky, povinnosti alebo záväzku
uloženého rozhodnutím úradu. Úrad pri posudzovaní závažnosti porušovania berie do úvahy jeho
povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné, veľkosť relevantného trhu. Okrem týchto kritérií
úrad pri ukladaní pokuty berie do úvahy aj iné skutočnosti, najmä opakované porušovanie tým istým
podnikateľom, odmietnutie podnikateľa spolupracovať s úradom, postavenie podnikateľa ako vodcu
alebo iniciátora porušovania, získanie majetkového prospechu v dôsledku porušovania alebo neplnenia
dohody obmedzujúcej súťaž v praxi.

142. Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom v čase rozhodnutia žalovaného obrat
na účely tohto zákona je súčet tržieb, výnosov alebo príjmov z predaja tovaru, ku ktorému sa pripočíta
finančná pomoc poskytnutá podnikateľovi.

143. Podľa 38 ods. 5 zákona č. 136/2011 Z.z. v znení účinnom v čase rozhodovania žalovaného
podnikateľovi alebo právnickej osobe, ktorá nesplní povinnosť predložiť úradu v určenej lehote
požadované podklady alebo informácie alebo predloží nepravdivé alebo neúplné podklady alebo
informácie, alebo neumožní ich preverenie alebo vstup podľa § 40, úrad uloží pokutu do 1% z obratu
podľa § 10 ods. 3 za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie a podnikateľovi, ktorý za predchádzajúce
uzavreté účtovné obdobie dosiahol obrat do 330 eur alebo ktorý nemal žiadny obrat, alebo podnikateľovi,
ktorého obrat nemožno vyčísliť, pokutu do 330 000 eur.

144. Podľa § 44a ods. 1, ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z. právne vzťahy vzniknuté pred dňom
nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii sa spravujú
ustanoveniami tohto zákona; vznik týchto právnych vzťahov sa posudzuje podľa doterajších predpisov
(ods. 1). Konania na úrade začaté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa
ustanovení tohto zákona, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak (ods. 2).

145. Podľa § 7 ods. 5 písm. d/ zákona č. 188/1994 Z.z. zneužitím dominantného postavenia na
relevantnom trhu je najmä viazanie súhlasu s uzavretím zmluvy na podmienku, že druhá zmluvná strana
odoberie aj ďalšie plnenie, ktoré s požadovaným predmetom vecne ani podľa obchodných zvyklostí
nesúvisí.

146. Podľa § 59 SP odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to
nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni (ods. 1). Ak sú pre to dôvody,
odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí (ods. 2).

Posúdenie veci správnym súdom

K návrhu na prerušenie konania a podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ

147. Žalobca navrhol správnemu súdu prerušiť konanie o podať Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky
podľa čl. 267 ZFEÚ v nasledovnom znení:

a. Je v súlade s úniovým právom (a to ako so všeobecne akceptovanými právnymi princípmi právnej
istoty a legitímnych očakávaní v správnosť konania štátnych orgánov, tak i so zásadou ne bis
in idem v zmysle čl. 50 Charty základných práv EÚ), aby regulovaný subjekt (Slovak Telecom,
a.s.) znášal negatívne dôsledky rozdielnych názorov prierezového regulátora hospodárskej súťaže
(Protimonopolného úradu SR) a osobitného regulátora (Telekomunikačného úradu SR) na reguláciu
elektronických komunikácií?
b. Nie je porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní spoločnosti Slovak Telekom, a.s., ak
pri dodržaní ex ante regulácie prijatej Telekomunikačným úradom SR, ktorá má zabrániť podniku s
významným vplyvom na trhu odchádzajúcich volaní používať margin squeeze alebo dumpingové ceny
a tým vylúčiť súťaž a ktorá má podniku s významným vplyvom na trhu odchádzajúcich volaní rovnako
ako aj na trhu pripojenia do pevnej verejnej telefónnej siete zabrániť bezdôvodne a neoprávnene viazať
poskytovanie služieb na poskytovanie iných služieb, je zo strany Protimonopolného úradu SR za to



isté konanie sankcionované za porušenie pravidiel na ochranu hospodárskej súťaže zakazujúce tie isté
formy porušenia na vecne totožných trhoch?
c. Aký je výklad úniového práva (čl. 50 Charty základných práv EÚ) pri uplatňovaní zásady ne bis
in idem vo svetle zjednocujúceho rozhodnutia Veľkého senátu ESĽP z 10.12.2009 vo veci C-1439/03
Zolotukhin proti Rusku? Je uplatňovanie zásady ne bis in idem vylúčené voči regulovanému subjektu
pri paralelnom konaní Protimonopolného úradu SR a Telekomunikačného úradu SR len z dôvodu
rozdielnosti chráneného právneho záujmu, keď protiprávne konanie i subjekt sú identické?
d. Možno chápať nekonanie Telekomunikačného úradu SR voči spoločnosti Slovak Telekom, a.s., vo
veci potenciálneho porušenia ním vydaných regulačných rozhodnutí ako „oslobodzujúci rozsudok“, ktorý
by v súlade s úniovým právom (zásada ne bis in idem v zmysle čl. 50 Charty základných práv EÚ)
vylučoval administratívny postih spoločnosti Slovak Telekom, a.s., zo strany Protimonopolného úradu
SR za to isté konanie?

148. Správny súd obligatórne preruší konanie, ak v konkrétnej právnej veci, ktorú prejednáva, vznikne
pochybnosť o výklade práva EÚ, ktorú možnosť riešiť prostredníctvom prejudiciálnej otázky podanej
Súdnemu dvoru EÚ (§ 100 ods. 1 písm. c/ SSP). Tomu korešponduje aj právomoc Súdneho dvora EÚ
v zmysle čl. 267 ZFEÚ vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú výkladu zmlúv (písm. a/);
platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie              (písm. b/). Ak sa takáto
otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie
o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor EÚ, aby o nej rozhodol.
Ak sa však takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu
nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor EÚ s výnimkou prípadov, že položená otázka je irelevantná, alebo dotknuté ustanovenie
komunitárneho práva už bolo Súdnym dvorom vyložené, alebo správna aplikácia komunitárneho práva
je tak jednoznačná, že o nej nie sú žiadne pochybnosti (napríklad rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo
veci C-283/81, CILFIT).

149. Podľa názoru krajského súdu krajský súd ako správny súd konajúci podľa SSP nie je tým súdom,
ktorý by bol povinný položiť predbežnú otázku Súdnemu dvoru EÚ, pretože proti jeho rozhodnutiu
je v zásade prípustná kasačná sťažnosť (§ 439      ods. 1 SSP). V čl. 267 ods. 3 ZFEÚ sa v
súvislosti s povinnosťou položiť prejudiciálnu otázku  spomína „opravný prostriedok“ a expressis verbis
nešpecifikuje, či má ísť o riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok. Proti rozhodnutiu krajského súdu
sa možno domáhať nápravy kasačnou sťažnosťou na súde vyššej inštancie - kasačnom súde - ktorým je
Najvyšší súd SR a až jeho rozhodnutie nemožno napadnúť ďalšou kasačnou sťažnosťou (§ 439 ods. 1
SSP a contrario) ani návrhom na obnovu konania (okrem výnimky ustanovenej v § 462 ods. 2 SSP). Inými
slovami, po rozhodnutí krajského súdu existuje ešte ďalšia súdna inštancia preskúmavajúca posúdenie
veci krajským súdom a až táto ďalšia súdna inštancia (Najvyšší súd SR) je tou, ktorá rozhoduje vo veci
s konečnou platnosťou (k tomu pozri napríklad rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-210/06, Cartesio,
odseky              75-79). Z uvedených dôvodov krajský súd dospel k záveru, že súdom, ktorý je povinný
podať predbežnú otázku na Súdny dvor EÚ, je Najvyšší súd SR ako kasačný súd a nie krajský súd, voči
ktorého rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Okrem toho vnútroštátny súd nie je viazaný návrhmi
účastníkov konania na položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ (C-93/78, Mattheus).

150. Odhliadnuc od uvedeného krajský súd považuje návrh žalobcu na prerušenie konania a podanie
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ za neopodstatnený a zamietol ho podľa § 162 ods. 3 CSP v
spojení s § 25 SSP a § 100 ods. 1 písm. c/ SSP z nasledovných dôvodov:

151. Súdny dvor EÚ podáva výklad konkrétne označených ustanovení zmlúv alebo aktov inštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie (čl. 267 ZFEÚ).

152. Prvé dve navrhované otázky sa netýkajú konkretizovaných ustanovení spomínaných noriem
úniového práva, ale podľa žalobcovho návrhu sa má Súdny dvor EÚ zamerať na výklad celého úniového
práva (resp. práva hospodárskej súťaže na úrovni EÚ) z hľadiska aplikácie zásady ne bis in idem a
jeho legitímnych očakávaní v reguláciu sektorovým regulátorom. Už len z tohto dôvodu je ich položenie
a zodpovedanie bezpredmetné a ani v abstraktnej rovine neprispeje k vyriešeniu veci. Prejudiciálna
otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k
prebiehajúcemu konaniu, nesmie ísť o otázku akademickú (C-428/93, C-286/88). Okrem toho, otázka
kompetencie žalovaného (ktorý má kompetenciu ex post, t.j. postihuje podnikateľov za protiprávne



konanie, ku ktorému už prišlo) a sektorového regulátora (má kompetenciu ex ante, t.j. určuje budúce
pravidlá správania, jeho úlohou je vytvoriť, resp. regulovať  súťažné prostredie tam, kde ešte neexistuje)
v prospech kompetencie žalovaného je už vyriešená rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-280/08
P Deutsche Telekom AG, vo veci C-123/83 Clair a rozsudkom Súdu prvého stupňa vo veci T-271/03
Deutsche Telekom AG. Keďže ide o acte clair, položenie prejudiciálnej otázky v tomto smere nadbytočné.

153. V tretej a štvrtej navrhovanej otázke sa žalobca domáha výkladu rozhodnutia ESĽP vo veci
Zolotukhin proti Rusku zo dňa 10.12.2009, č. sťažnosti 1439/03, zo strany Súdneho dvora EÚ a
posúdenia kritérií na aplikáciu princípu ne bis in idem. Do právomoci Súdneho dvora EÚ vymedzenej v
čl. 267 ZFEÚ nepatrí podávať výklad rozhodnutí ESĽP a vysvetľovať ich aplikovateľnosť v práve únie
vo vzájomnej konotácii v prejduciálnej otázke a v akademickej rovine. Takáto právomoc Súdnemu dvoru
EÚ nevyplýva ani z Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (publikovaného
v Zbierke zákonov SR pod č. 209/1992 Zb.). V rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ sa vyskytujú
prípady, kedy poukazuje na rozhodnutia ESĽP ako na rozhodnutia upravujúce základné ľudské práva
a slobody a vychádza z nich (napríklad C-270/17PPU). Preto nie je dôvod, aby Súdny dvor EÚ zaujal
osobitný postoj k rozsudku ESĽP vo veci Zolotukhin proti Rusku zo dňa 10.12.2009, č. sťažnosti 1439/03.

154. Komentár a výklad k Charte základných práv EÚ, aj k jej čl. 50, je publikovaný v Úradnom vestníku
EÚ pod číslom 2007/C 303/02 zo dňa 14.12.2007 spolu s odkazom na ustálenú judikatúru Súdneho
dvora EÚ. Nie je preto Zmluvou o fungovaní EÚ ani Správnym súdnym poriadkom (§ 100 ods. 1 písm.
c/) predpokladaný dôvod na opakované podanie výkladu čl. 50 Charty, ktorý už existuje na oficiálnej
úrovni a je publikovaný v Úradnom vestníku EÚ. Vo štvrtej otázke žalobca žiada od Súdneho dvora EÚ
vysvetlenie kritérií v súvislosťou s prvkami bis a idem v rámci princípu ne bis in idem, ktoré už poskytol
ESĽP v rozsudku vo veci Zolotukhin proti Rusku zo dňa 10.12.2009, č. sťažnosti 1439/03. Ani v tomto
prípade teda neexistuje dôvod, aby výklad vo svetle spomínaného rozsudku ESĽP podal duplicitne aj
Súdny dvor EÚ.

155. Správny súd v tejto časti dospel k záveru, že žalobcom navrhované otázky predstavujú acte clair
(pokiaľ ide o právomoc žalovaného a TÚ SR a princíp ne bis in idem), ide teda o výnimku z povinnosti
položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku podľa čl. 267 ZFEÚ, a na výklad rozsudku ESĽP nemá
Súdny dvor EÚ právomoc, preto správny súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a položenie
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ ako nedôvodný podľa § 162 ods. 3 CSP v spojení s § 25 SSP
a § 100 ods. 1 písm. c/ SSP.

K meritórnym žalobným námietkam

156. Žalobca vzniesol v žalobe viacero námietok, konkrétne ide o:
- nedostatok právomoci žalovaného vo veci konať a rozhodnúť,
- nesprávne vymedzenie relevantných trhov,
- absenciu relevantného trhu vo výroku č. 6 druhostupňového rozhodnutia,
- absenciu odôvodnenia zmeny výrokov 1 a 2 odvolacím správnym orgánom,
- nesprávne vyhodnotenie jeho dominantného postavenia na relevantných trhoch,
- nesprávne vyhodnotenie praktiky viazania,
- kumuláciu príliš veľkého množstva odlišných praktík v jednom rozhodnutí žalovaného,
- nevykonateľnosť napadnutého rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť,
- príliš krátku lehotu na vykonanie uložených povinností a
- neodôvodnenú výšku pokuty.
Rozhodnutie žalovaného považuje za nepreskúmateľné, neodôvodnené a nezákonné.

157. Žalobca je historickým operátorom na území Slovenskej republiky poskytujúcim služby pevnej
telefónnej linky, internetu a IPTV; v období od 1.4.1999 do 14.1.2004 podnikal pod obchodným menom
Slovenské telekomunikácie, a.s., v období od 15.4.2004 do 7.3.2006 pod obchodným menom Slovak
Telecom, a.s., a od 8.3.2006 podniká pod obchodným menom Slovak Telekom, a.s. V súčasnosti je
akcionárom žalobcu spoločnosť Deutsche Telekom AG, resp. od 8.7.2015 Deutsche Telekom Europe
B.V. (výpis z Obchodné registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 2081/B). Do
18.7.2000 bol jeho jediným 100% akcionárom štát (Slovenská republika), po podpise privatizačnej
zmluvy s Deutsche Telekom AG dňa 18.7.2000 uvedená spoločnosť získala 51% akcií Slovenských



telekomunikácií, a.s. Podiel 49 % patril spoločnosti Atlantic West B.V. (spoločný podnik spoločností
Verizon Communications a AT&T Corp), ktorý v roku 2004 odkúpil žalobca. Dňa 31.12.2004 sa
žalobca stal výlučným vlastníkom spoločnosti T-Mobile Slovensko, a.s., ktorá bola poskytovateľom
služieb mobilnej komunikácie a prevádzkovateľom dátových sietí. Prevádzkuje verejnú dátovú sieť VDS,
analógovú sieť NMT, digitálnu sieť GSM (900 a 1800 MHz), digitálnu sieť UMTS a digitálnu sieť FLASH-
OFDM.

158. Pred liberalizáciou telekomunikačného trhu mal žalobca monopol na poskytovanie
telekomunikačných služieb v pevnej sieti. K liberalizácii telekomunikačného trhu na Slovensku došlo
dňa 1.1.2003 de iure, no reálne k nemu došlo až 1.8.2005 po podpise zmlúv o prepojení medzi
žalobcom a alternatívnymi operátormi a po reálnom vstupe alternatívnych operátorov na trh. Žalobca
vlastní a prevádzkuje pevnú telekomunikačnú sieť, ktorá pokrýva celé územie SR, poskytuje národné a
medzinárodné hlasové služby aj dátové služby.

Námietka nedostatku právomoci žalovaného konať a rozhodnúť vo veci

159. Podľa názoru žalobcu má právomoc vo veci konať a rozhodnúť Telekomunikačný úrad SR
ako sektorový regulátor a nie žalovaný, keďže Telekomunikačný úrad SR regulovať činnosť na
telekomunikačnom trhu viacerými rozhodnutiami. Ak napriek tomu žalovaný rozhodoval, porušil princíp
ne bis in idem.

160. Krajský súd uvádza, že otázka právomoci žalovaného bola vyriešená uznesením Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Sžhpu/1/2012 zo dňa 11.2.2014, v zmysle ktorého skutkové podstaty zneužívania
dominantného postavenia, ktorých naplnenie žalovaný v tejto veci zistil, mali svoj základ v § 8 zákona
č. 136/2001 Z.z. Rovnako generálna klauzula zneužívania dominantného postavenia mala svoj právny
základ         v § 8 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z., podľa ktorých ustanovení postupuje Protimonopolný
úrad SR a nie Telekomunikačný úrad SR. Právomoc Protimonopolného úradu SR ako národnej
súťažnej autority (National Competition Authority) v oblasti posudzovania zneužívania dominantného
postavenia podnikateľských subjektov vo forme stláčania marže (margin squeeze) na relevantnom trhu
elektronických komunikácií mu nemôže byť na národnej úrovni odňatá a ani zákonom zverená inému
sektorovému regulátorovi, napr. Telekomunikačnému úradu SR. Národná súťažná autorita (žalovaný)
disponuje tzv. všeobecnou právomocou v oblasti posudzovania praktík zneužívania hospodárskej
súťaže. Túto otázku považoval najvyšší súd za acte clair. Hoci bolo ustanovenie § 2 ods. 6 zákona
č. 136/2001 Z.z. zrušené s účinnosťou od 1.6.2009 z dôvodu právnej istoty (v čase rozhodovania
žalovaného bolo ešte účinné), nie je prípustné ho po dobu jeho účinnosti vykladať tak, že by vylučovalo
právomoc žalovaného na posudzovanie stláčania marže (margin squeeze), praktiky viazania a ďalších
skutkových podstát zneužívania dominantného postavania majúcich právny základ v zákone č. 136/2001
Z.z. (k tomu pozri aj R 71/2016). Inými slovami, margin squeeze, viazanie a iné praktiky, ktoré majú svoj
základ v generálnej klauzule citovaného zákona, prípadne a fortiori zneužívajúce praktiky tam výslovne
uvedené, patria do pôsobnosti žalovaného i keď sa vyskytnú na trhu elektronických komunikácií.

161. Uvedený záver vyplýva aj z rozsudku Súdu prvej inštancie vo veci Deutsche Telekom T-271/03 zo
dňa 10.4.2008 (odsek 113, 120, 268) aj Súdneho dvora EÚ vo veci Deutsche Telekom C-280/08 P zo
dňa 14.10.2010, v zmysle ktorých ak tarifná politika žalobcu má protisúťažný účinok, patrí pod článok
102 ZFEÚ (predtým čl. 82 Zmluvy o ES), a teda do kompetencie Komisie, resp. národného súťažného
orgánu (žalovaného) bez ohľadu na reguláciu sektorovým regulátorom.

162. Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje na znenie čl. 35 Nariadenia č. 1/2003, ktoré má prednosť
pred slovenskými zákonmi, v zmysle ktorého majú členské štáty povinnosť určiť orgán hospodárskej
súťaže zodpovedný za uplatňovanie článkov 81 a 82 Zmluvy o ES, teda orgán zodpovedný za ochranu
zdravého súťažného prostredia na relevantných trhoch. Ustanovenie nemožno vykladať izolovane od
ďalších článkov tohto Nariadenia - čl. 1 ods. 3, čl. 3, čl. 5, čl. 16 ods. 2, atď., ale systematicky ho
treba interpretovať tak, že členským štátom určený orgán hospodárskej súťaže má právomoc uplatňovať
články 81 a 82 Zmluvy o ES, v prípade zisteného protisúťažného konania môže z vlastnej iniciatívy
alebo na základe podnetu začať administratívne konanie, ktorého výsledkom je uloženie pokuty, penále
alebo iných sankcií podľa vnútroštátneho práva, samozrejme v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a
rozhodnutiami Komisie v obdobných veciach.  Slovenská republika určila za orgán hospodárskej súťaže
zodpovedný za uplatňovanie článkov 81 a 82 Zmluvy o ES Protimonopolný úrad SR. Tejto skutočnosti



napokon korešponduje aj § 25 zákona č. 575/2001 Z.z., ktorý sa od nadobudnutia účinnosti (1.1.2002)
až po vydanie rozhodnutia správneho súdu v tejto veci nezmenil a jednoznačne upravuje právomoc
Protimonopolného úradu SR ako ústredného orgánu štátnej správy na ochranu a podporu hospodárskej
súťaže; teda aj v čase rozhodovania žalovaného jeho kompetencia na úseku hospodárskej súťaže
existovala.

163. Uvedené závery podporuje aj prejudikatúra Najvyššieho súdu SR, ktorý už vo svojom rozsudku sp.
zn. 2 Sž 14/2004 zo dňa 28.2.2005 (a neskôr aj Krajský súd v Bratislave napríklad v rozsudku sp. zn.
1S/205/2012 zo dňa 24.4.2014) konštatoval, že žalovaný, ako všeobecný orgán ochrany hospodárskej
súťaže, má vždy kompetenciu intervenovať s cieľom, aby na trhu fungovala efektívna hospodárska
súťaž. Túto povinnosť má dokonca aj v situácii, keď už bolo uložené regulačné rozhodnutie sektorovo
špecifickým regulátorom.

164. Názor Najvyššieho súdu SR v súvislosti s kompetenciou Protimonopolného úradu SR pri existujúcej
regulácii sektorovým regulátorom sa nezmenil ani v súčasnosti, čo reprezentuje napríklad jeho rozsudok
sp. zn. 4 Sžh 2/2015 zo dňa 1.12.2015 publikovaný pod R 71/2016, v zmysle ktorého v oblasti ochrany
hospodárskej súťaže existujú paralelne popri sebe dva typy právnych predpisov, a to súťažné právne
normy a regulačné právne normy. Regulačné úrady chránia hospodársku súťaž ex ante, prostredníctvom
regulačných opatrení nastavujú podmienky hospodárskej súťaže do budúcna. Ex ante a ex post
regulátori nepôsobia alternatívne, ale vždy popri sebe. V podmienkach Slovenskej republiky je súťažnou
právnou normou zákon č. 136/2001 Z.z., ktorého účelom je ochrana hospodárskej súťaže na trhu
výrobkov, výkonov, prác a služieb pred jej obmedzovaním ako aj vytváranie podmienok na jej ďalší rozvoj
v prospech spotrebiteľov a zároveň upravuje právomoci a pôsobnosti Protimonopolného úradu SR.
Kompetencia protimonopolného úradu vydávať rozhodnutia o tom, že konanie alebo činnosť podnikateľa
je zakázaná podľa zákona, je upravená v ustanovení § 22 ods. 1 písm. b/ zákona č. 136/2001 Z. z.
Ustanovenie týkajúce sa zneužívania dominantného postavenia podľa § 8 zákona č. 136/2001 Z. z. bolo
unifikované s článkom 102 ZFEÚ (predtým článok 82 Zmluvy o ES). Ex post ochrana, ktorú zabezpečujú
národné súťažné autority, resp. Komisia, postihuje konanie, ktoré je v rozpore s pravidlami hospodárskej
súťaže a smeruje k postihu konkrétneho protisúťažného správania. Ak žalovaný rozhodol vo veci aj za
situácie, kedy sektorový regulátor ex ante reguloval telekomunikačný trh, neporušil princíp ne bis in idem
vzhľadom na rozdielny objekt, účel konania a časový rozsah, ktorý rozhodnutia pokrývajú (ex ante vs.
ex post).

165. Námietka žalobcu o nedostatku kompetencie žalovaného vo veci zneužitia dominantného
postavenia v hospodárskej súťaži konať a rozhodnúť je preto neopodstatnená.

Námietka nesprávneho vymedzenia relevantných trhov

166. Žalobca namieta, že žalovaný pri definovaní relevantných trhov nezohľadnil zastupiteľnosť
služieb žalobcu so službami mobilných operátorov, potreby užívateľov, že rozlišoval medzi bytovými a
nebytovými zákazníkmi a príliš úzko vymedzil relevantné trhy pri určení relevantných trhov neskúmal
názory spotrebiteľov. Namietal tiež, že s vývojom technológií stratil pôvodných zákazníkov a nezískal
nových.

167. Relevantný trh, na ktorom má dochádzať k zneužitiu dominantného postavenia, určuje podľa
zákona č. 136/2001 Z.z. žalovaný, tak aby kumulatívne napĺňal charakteristické znaky upravené v § 3
ods. 3 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom v čase rozhodnutia žalovaného: súbeh ponuky / dopytu,
tovary zhodné z hľadiska užívania alebo vzájomne zastupiteľné vo vzťahu k určitej potrebe užívateľov.

168. Žalovaný v predmetnej veci určil relevantné trhy pomerne úzko:
- relevantný trh zostavenia a ukončovania volania v pevnej verejnej telekomunikačnej sieti žalobcu
(výroky 1, 2 a 5),
- relevantný trh poskytovania veľkoobchodného prístupu k dial-up cez analógové vedenie a cez ISDN
prostredníctvom pevnej verejnej telekomunikačnej siete žalobcu pre internetových providerov za účelom
poskytovania prístupu k internetu prostredníctvom dial-up cez analógové vedenie a cez ISDN pre
koncových užívateľov (výroky 3 a 4),
- relevantný trh pripojenia bytových zákazníkov (výrok 7),
- relevantný trh pripojenia nebytových zákazníkov (výrok 7),



- relevantný trh poskytovania prístupu k nízkorýchlostnému a vysokorýchlostnému internetu
prostredníctvom dial-up cez analógovú prípojku, ISDN, xDSL, káblovej technológie a optických vlákien
pre bytových zákazníkov (výrok 8),
- relevantný trh poskytovania prístupu k nízkorýchlostnému a vysokorýchlostnému internetu
prostredníctvom dial-up cez analógovú prípojku, ISDN, xDSL, káblovej technológie a optických vlákien
pre nebytových zákazníkov (výrok 8),
- relevantný trh poskytovania prístupu k nízkorýchlostnému a vysokorýchlostnému internetu
prostredníctvom dial-up cez analógovú prípojku, ISDN pre bytových zákazníkov (výrok 9),
- relevantný trh poskytovania prístupu k nízkorýchlostnému a vysokorýchlostnému internetu
prostredníctvom dial-up cez analógovú prípojku, ISDN pre nebytových zákazníkov (výrok 9).
Geografickým trhom je územie Slovenskej republiky. K relevantnému trhu vo výroku č. 6 sa správny súd
vyjadrí nižšie v tomto odôvodnení.

169. Z právneho hľadiska predstavuje „relevantný trh“ neurčitý pojem, ktorého interpretáciu podáva
v konaní správny orgán vo vzťahu ku konkrétnej situácii s využitím ďalších interpretačných pomôcok
obsahujúcich z právneho hľadiska rovnako neurčité pojmy, ako sú tovarový relevantný trh, priestorový
relevantný trh a vzájomne zastupiteľné tovary (§ 3 zákona č. 136/2001 Z.z.). Definícia a interpretácia
relevantného trhu správnym orgánom sa vzťahuje na konkrétnu skutkovú podstatu a jej vyhodnotenie,
v rámci ktorého objasní význam neurčitého pojmu a jeho rozsah a následne hodnotí skutočnosti
konkrétneho prípadu z hľadiska, či je možné zaradiť ich do rámca vytvoreného rozsahom tohto pojmu.
Obsah pojmu relevantný trh je založený najmä na ekonomických hľadiskách, čo nevyhnutne pri jeho
interpretácii ponecháva priestor správnemu orgánu pre svoju úvahu zohľadňujúcu dynamiku vývoja
samotného trhu. Povinnosťou správneho orgánu je potom náležite svoju správnu úvahu odôvodniť,
tak aby sa vyhol možnej arbitrárnosti (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sž 14/2004 zo dňa
28.2.2005). Správny súd potom preskúmava len to, či je správna úvaha odôvodnená, či rozhodnutie na
základe správnej úvahy nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom (§ 27 ods. 2 SSP).
170. Z pohľadu konkrétnej právnej veci, protisúťažnej praktiky a tovarov, ktorých sa praktika týka, nie je
vylúčené vymedziť relevantný trh úzko práve s ohľadom na jeho definičné znaky zohľadňujúce priestor,
čas, produkt, jeho zameniteľnosť a ekonomickú povahu súťažného konania. Napríklad v súvislosti s
protisúťažnými praktikami v oblasti verejného obstarávania je relevantným trhom len jeden konkrétny
tender (verejné obstarávanie), v ktorom sa protisúťažné správanie podnikateľa alebo podnikateľov
vyskytlo (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.                 5 Sžh 2/2015 zo dňa 2.11.2016);
tiež ide o úzke vymedzenie relevantného trhu. Pre posúdenie protisúťažného správania podnikateľa v
konkrétnom procese verejného obstarávania nemajú význam jeho konania v prípadných iných verejných
obstarávaniach, v ktorých by sa správal v súlade s pravidlami súťaže. Správny súd zastáva názor,
že úzke vymedzenie relevantného trhu, ktorý spĺňa všetky definičné znaky vyplývajúce z § 3 ods. 3
zákona č. 136/2001 Z.z., samo osebe nemôže ukrátiť žalobcu na jeho právach a spôsobiť nezákonnosť
rozhodnutia. Dôvodom, pre ktorý žalobca žiada zohľadniť širšie vymedzenie relevantných trhov, je
percentuálne zníženie jeho postavenia (ekonomickej aktivity) na relevantnom trhu, čo samo osebe
neodôvodňuje iné zadefinovanie relevantných trhov podľa § 3 ods. 3 citovaného zákona. Podľa názoru
súdu žalovaný pri definovaní relevantných trhov postupovať podľa citovaného ustanovenia zákona č.
136/2001 Z.z., svoje závery riadne a logicky odôvodnil a nevybočil z medzí určených zákonom č.
136/2001 Z.z.
171. Žalobca namieta, že žalovaný pri určení relevantných trhov rozlišoval medzi bytovými a nebytovými
zákazníkmi, ktorí sú koncovými užívateľmi poskytovaných služieb. Rovnako namietal, že žalovaný
neakceptoval zastupiteľnosť pevnej telefónnej linky a mobilných telefónov.
172. Správny súd uvádza, že aj Súdny dvor EÚ, Súd I. inštancie a Komisia rozlišujú medzi relevantnými
trhmi zameranými na bytových a nebytových zákazníkov ako koncových užívateľov [rozsudky vo veci
Deutsche Telekom - T-271/03 (Súd I. inštancie), C-280/08 P (Súdny dvor EÚ)]. Žalobca neodôvodnil,
prečo by relevantný trh nemal byť rozdelený podľa koncových užívateľov, čo je bežnou rozhodovacou
praxou uvedených európskych inštitúcií, keď sám poskytoval odlišné služby pre bytových a nebytových
zákazníkov. Bytovým zákazníkom poskytoval programy: Doma Pohoda, Doma Maxi, Doma Extra,
Rodinný internet; nebytovým zákazníkom poskytoval programy Biznis ISDN Klasik, Biznis ISDN Profi,
Biznis Mesto, Biznis Slovensko, Firemný internet Mini, Biznis partner 300. Žalobca v tomto kontexte
nevysvetlil, prečo z hľadiska koncových užívateľov poskytoval odlišné produkty (Služby), ktoré mali
uspokojiť kvalitatívne a kvantitatívne iné potreby koncových užívateľov, ak by obchodovanie s nimi
neviedlo k odlišnému určeniu relevantných trhov. Inými slovami, ak žalobca považuje trh bytových a
nebytových zákazníkov za ten istý, nemal žiaden ekonomický ani právny dôvod im poskytovať odlišné



produkty. Na každý z relevantných trhov zameraných na bytových a nebytových zákazníkov sa vzťahuje
iná ponuka a dopyt tovarov, a na každom z nich sa osobitne posudzuje zastupiteľnosť produktov z
hľadiska ich užívania a uspokojovania potrieb, na ktorých sú zamerané. Je jednoznačné, že žalobca sa
na trhu bytových zákazníkov zameral na iné tovary ako na trhu nebytových zákazníkov, preto žalovaný
správne tieto trhy rozlišoval postupujúc podľa § 3 ods. 3 zákon č. 136/2001 Z.z. a rozhodovacej praxe
Súdneho dvora EÚ a Súdu I. inštancie, ktoré sú uvedené vyššie.
173. Správny súd sa stotožnil s názorom žalovaného o nezastúpiteľnosti pevnej telefónnej linky a
mobilných telefónov. Túto otázku je samozrejme nevyhnutné posudzovať v čase, kedy došlo ku konaniu
žalobcu, za ktoré ho žalovaný sankcionoval v napadnutom rozhodnutí (od 15.6.2004 pri výrokoch
1 a 2), zohľadňujúc kvantitu využívania pevných telefónnych liniek a mobilných telefónov. V období
predchádzajúcom dňu 15.6.2004 (roky 1996 - 2000) bola viditeľná jednoznačná preferencia pevných
liniek: v roku 1996 to bolo 1.246.471 pevných telefónnych liniek a 28.658 mobilných služieb, v roku 2000
to bolo 1.697.982 telefónnych liniek a 1.109.888 mobilných služieb. Od roku 2001 začal počet pevných
liniek klesať a naopak začal stúpať počet využívaných mobilných služieb:
a. v roku 2001 - pevná linka 1.556.254, mobilné služby 2.147.331,
b. v roku 2002 - pevná linka 1.402.725, mobilné služby 2.923.383,
c. v roku 2003 - pevná linka 1.294.673, mobilné služby 3.678.774,
d. v roku 2004 - pevná linka 1.250.415, mobilné služby 4.275.164,
e. v roku 2005 - pevná linka 1.197.044, mobilné služby 4.540.374,
f. v roku 2006 - pevná linka 1.167.390, mobilné služby 4.893.232,
g. v roku 2007 - pevná linka 1.168.569, mobilné služby 5.704.489.
174. Podľa názoru správneho súdu uvedené údaje, ktoré sú obsahom tabuľky č. 12 prvostupňového
rozhodnutia, potvrdzujú, že za celé sledované obdobie sa využívanie pevnej telefónnej linky významne
nezmenilo, prípadne mierne kleslo. Naopak, využívanie mobilných služieb markantne narastalo a v roku
2004 už predstavovalo o viac ako 3.000.000 zákazníkov mobilných služieb ako pevných účastníckych
prípojok. Tento trend narastal aj v ďalších rokoch 2005 až 2007 v prospech využívania mobilných služieb.
Ak by spotrebitelia mali záujem aktívne využívať obidve služby (pevnú linku aj mobilné telefonovanie)
súčasne, počet účastníckych prípojok do pevnej siete a využívateľov mobilných služieb by bol približne
rovnaký. Zistené údaje však preukazujú opak, teda že spotrebitelia vymenili vo veľmi veľkej miere pevnú
telefónnu sieť za mobilnú sieť a nemienia sa vrátiť k pevnej telefónnej sieti. Počet účastníckych prípojok
do pevnej telefónnej siete, ktorý v sledovanom období osciloval okolo počtu 1.000.000, podľa názoru
súdu znázorňuje konzervatívnych zákazníkov, ktorí nemajú nároky na svoju mobilitu pri telefonovaní.
Z hľadiska nemennosti ich počtu ich nemožno považovať za smerodajný ukazovateľ zameniteľnosti
mobilnej siete za pevnú telefónnu sieť. Podľa názoru správneho súdu v tejto súvislosti nebolo potrebné
osobitne robiť prieskum medzi spotrebiteľmi, pretože údaje zistené žalovaným sú dostatočné aj v
kontexte informácií poskytnutých alternatívnymi operátormi o preferenciách ich spotrebiteľov, ak by
si mali vybrať medzi pevnou linkou a mobilným telefónom. Päť subjektov poskytujúcich telefonické
služby na pevnej linke žalovanému odpovedalo, že ich zákazníci by prešli k iným operátorom, ktorí
poskytujú telefonickú službu na pevnej linke. Spoločnosť UPC broadband Slovensko, s.r.o., uviedla, že
časť zákazníkov, ktorá má záujem zachovať si pevnú linku, by prešla k žalobcovi; spoločnosť zároveň
predpokladala aj prechod k mobilným operátorom. Jeden z oslovených subjektov pripustil, že malá časť
zákazníkov by možno prešla aj k mobilným operátorom a len jeden z oslovených subjektov uviedol, že
jeho zákazníci by v takomto prípade pravdepodobne prešli len na mobilný telefón. Ani tieto výsledky
prieskumu nespochybňujú závery žalovaného o nezameniteľnosti mobilnej telefónnej služby za pevnú
linku. Ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z.z. vyžadovalo vzájomnú zameniteľnosť tovarov;
pojem „vzájomný“ je potrebné vykladať vo význame „obojstranný“, „smerujúci od jedného (-ých) prvku
(-ov) k druhému (-ým) a naopak“ (Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala - M. Pisárčiková
- M. Považaj. 4. dopl. a upr. vyd. Bratislava: Veda 2003; Synonymický slovník slovenčiny. Red. M.
Pisárčiková. 3. nezm. vyd. Bratislava: Veda 2004). Konštatovanie žalovaného vyplýva z vykonaného
dokazovania a preukazuje len jednosmernú zameniteľnosť pevnej telefónnej linky za mobilný telefón, ale
už nie naopak. Keďže nejde o vzájomne (obojstranne) zameniteľné tovary, nemôžu vytvárať ich jeden
spoločný relevantný trh podľa § 3 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z.z. Záver žalovaného je preto správny a
konformný so zisteným skutkovým stavom a zákonom.
175. Súd nezistil, žeby pri ďalšom rozlišovaní relevantných trhov uvedených v odseku 168 tohto
odôvodnenia žalovaný pochybil. Ich charakteristiku odôvodnil v napadnutom rozhodnutí (39 - 93) aj v
prvostupňovom rozhodnutí (body 223 - 302). Žalovaný zobral pri ich definovaní do úvahy regulačnú
prax v oblasti elektronických komunikácií, ponukovú zastupiteľnosť aj odporúčanie Komisie 2003/311/
EC. Pomerne úzke vyčlenenie produktových relevantných trhov zodpovedá poskytovaným službám



a nebráni určeniu protisúťažného konania, práve naopak - je definované cielenejšie a podrobnejšie.
Námietka žalobcu je preto neopodstatnená.
Námietka absencie relevantných trhov vo výroku č. 6 druhostupňového rozhodnutia

176. V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o iných správnych
deliktoch a súťažných deliktoch, je nevyhnutné vymedziť, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý.
To možno zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a
spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok
nemohol byť zamenený s iným. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to
najmä z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie
prekážky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania, aj pre zabezpečenie riadneho práva
na obhajobu. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže
zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania.

177. Správnym konaním sa nazýva postup správnych orgánov, účastníkov konania a ďalších osôb
pri vydávaní rozhodnutí, ktorý upravuje právny predpis. Zmyslom všetkých procesných predpisov je
zabezpečiť realizáciu hmotných noriem vo forme rozhodnutia o právach a povinnostiach fyzických a
právnických osôb za takého postupu, aby vo veci bol zistený skutkový stav čo najúplnejšie prostriedkami,
ktoré objasňujú okolnosti rozhodné pre posúdenie veci, a aby účastníkovi, o ktorého vec - práva a
povinnosti ide, bola poskytnutá možnosť predkladať dôkazy, návrhy a obhajovať svoje práva. Toto platí
zvlášť, ak ide o konanie, v ktorom dôkazná povinnosť spočíva na účastníkovi. Pri tomto zmysle konania
dôvodom na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu môže byť len taká vada, ktorá mohla mať vplyv
na správnosť, zákonnosť rozhodnutia. Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a
odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (R
122/2003).

178. V prvostupňovom rozhodnutí sú relevantné trhy vo výroku č. 6 definované ako trhy pripojenia
bytových zákazníkov do PVTS, pripojenia nebytových zákazníkov do PVTS, poskytovania verejnej
telefónnej služby bytovým zákazníkom prostredníctvom PVTS a poskytovania verejnej telefónnej
služby nebytovým zákazníkom prostredníctvom PVTS. Pri zmene druhostupňovým rozhodnutím však
druhostupňový správny orgán pochybil, keď pri písomnom vyhotovení rozhodnutia neuviedol relevantné
trhy. Žalovaný toto pochybenie priznal, označil ho za administratívnu chybu spojenú s písaním a uviedol,
že v druhostupňovom rozhodnutí majú byť vo výroku č. 6 uvedené tie relevantné trhy, ktoré boli uvedené
v prvostupňovom rozhodnutí.

179. Je teda pravdou, že vo výroku č. 6 napadnutého druhostupňového rozhodnutia absentuje
označenie relevantných trhov, na ktorých malo prísť k zneužitiu dominantného postavenia, v odôvodnení
rozhodnutia sa čiastočne relevantné trhy spomínajú. Z kompaktného ponímania prvostupňového
a druhostupňového rozhodnutia žalovaného ako jedného celku však jednoznačne vyplýva, že
relevantnými trhmi sú relevantný trh pripojenia bytových zákazníkov do pevnej verejnej telekomunikačnej
siete, trh pripojenia nebytových zákazníkov do pevnej verejnej telekomunikačnej siete, trh poskytovania
verejnej telefónnej služby bytovým zákazníkom prostredníctvom pevnej verejnej telefónnej siete a
trh poskytovania verejnej telefónnej služby nebytovým zákazníkom prostredníctvom pevnej verejnej
telefónnej siete. Súd v tejto súvislosti opäť poukazuje na judikát Najvyššieho súdu SR sp. zn. R
122/2003, v zmysle ktorého sa rozhodnutie správneho orgánu nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces
a odstránili formálne vady, ktoré nemajú vplyv na zákonnosť rozhodnutia a nemôžu privodiť iné, či
výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Ak by aj súd zrušil rozhodnutie žalovaného z dôvodu neuvedenia
relevantných trhov vo výroku č. 6 napadnutého rozhodnutia žalovaného, hoci v prvostupňovom
rozhodnutí sú definované, formálne by sa len zopakovalo administratívne konanie bezo zmeny jeho
výsledku vo vzťahu k žalobcovi. Takýto postup by bol v rozpore so zásadou hospodárnosti konania.

180. Správny súd dodáva, že nebolo možné a prípustné, aby výrok č. 6 vyňal z druhostupňového
rozhodnutia a rozhodol o ňom samostatne, pretože ide o vec trestného charakteru s jednočinným
súbehom deliktov (pri každej jednotlivej skutkovej podstate súťažného deliktu vymedzenej v bodoch
1 až 7 výroku) v kombinácii s viacčinným súbehom deliktov (kombinácia siedmich deliktov, za ktoré
bola uložená pokuta s tým, že za ôsmy súťažný delikt sankcia uložená nebola vzhľadom na uplynutie
zákonnej lehoty na jej uloženie), pri ktorom správny orgán ukladá úhrnnú sankciu, t.j. jednu sankciu za
najprísnejšie sankcionovateľný delikt. Tak tomu bolo aj v tejto veci a žalovaný žalobcovi uložil len jednu



sankciu - pokutu - za správne delikty (1 - 7), preto pri možnom vyňatí výroku č. 6 z druhostupňového
rozhodnutia by došlo k narušeniu systematiky ukladania úhrnnej sankcie, čo by z teoretického hľadiska
muselo viesť k zrušeniu rozhodnutia ako celku aj v časti, ktorá je procesnoprávne aj hmotnoprávne
správna (výroky 1 až 5, 7 až 11). Na základe uvedeného správny súd znova dospel k postupu podľa
judikátu  R 122/2003 a z dôvodu tejto procesnej chyby napadnuté rozhodnutie nezrušil, pretože by to
nemohlo privodiť pre žalobcu vecne iné, ani výhodnejšie rozhodnutie. Rovnaký záver zaujal Najvyšší
súd SR aj v ďalších rozhodnutiach, napríklad R 43/2017, sp. zn. 7 Sžo 7/2016 zo dňa 26.1.2017, sp. zn.
6 Sžo 15/2008 zo dňa 6.8.2008, sp. zn. 5 Sž 16/2012 zo dňa 29.10.2012 a jeho závery akceptoval aj
Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. I. ÚS 342/2013 zo dňa 29.5.2013.

181. Správny súd v tejto časti dospel k záveru, že uvedené pochybenie nemá vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia, a sama osebe nepredstavuje dôvod na zrušenie rozhodnutia ako celku.

Námietka absencie odôvodnenia zmeny výrokov 1 a 2 druhostupňovým rozhodnutím

182. Žalobca namieta, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil zmenu prvých dvoch výrokov
prvostupňového rozhodnutia.

183. V prvostupňovom rozhodnutí prvé dva výroky zneli:
i. konanie žalobcu spočívajúce v uplatňovaní tarify 30 min. za 1,- Sk vo volacích programoch za súčasnej
existencie veľkoobchodných prepojovacích poplatkov platných v období od 15.6.2004, je zneužitím
dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z. a aj podľa čl. 82 Zmluvy
o ES na relevantných  trhoch zostavenia a ukončovania volania v PVTS žalobcu a je podľa § 8 ods. 6
zákona č. 136/2001 Z.z. a podľa čl. 82 Zmluvy o ES zakázané,
ii. konanie žalobcu spočívajúce v uplatňovaní tarify bezplatných volaní vo volacích programoch za
súčasnej existencie veľkoobchodných prepojovacích poplatkov platných v období od 1.8.2005 je od
15.6.2004 zneužitím dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2          písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z. a
aj podľa čl. 82 písm. a/ Zmluvy o ES na relevantných trhoch zostavenia a ukončovania volania v PVTS
žalobcu a je podľa § 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z. a podľa čl. 82 Zmluvy o ES zakázané,

184. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zmenil prvé dva výroky nasledovne:
i. bod 1 výroku znie:
Konanie žalobcu spočívajúce v uplatňovaní tarify 30 min. za 0,033 eur (1,- Sk)  vo volacích programoch:
- Doma Pohoda (ST Pohoda)
- Doma Maxi (ST Maxi)
- Doma Extra (ST Extra)
- Biznis ISDN Klasik (ST ISDN Klasik)
- Biznis ISDN Profi (ST ISDN Profi)
a súčasnom uplatňovaní veľkoobchodných prepojovacích poplatkov platných v období od 15.6.2004,
predstavuje stláčanie marže a je od 15.6.2004 zneužitím dominantného postavenia podľa čl. 82 písm.
a/ Zmluvy o ES a podľa § 8 ods. 2 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z. na relevantných trhoch zostavenia
a ukončovania volania v PVTS žalobcu, ktoré je podľa čl. 82 Zmluvy o ES nezlučiteľné so spoločným
trhom a zakazuje sa a ktoré je zakázané podľa § 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z.,

ii. bod 2 výroku znie:
Konanie žalobcu spočívajúce v uplatňovaní tarify bezplatných volaní vo volacích programoch:
- Doma Pohoda (ST Pohoda)
- Doma Maxi (ST Maxi)
- Doma Extra (ST Extra)
- Uni 20, 40, 60
- Biznis ISDN Klasik (Biznis Klasik Duo, ST ISDN Klasik)
- Biznis ISDN Profi (Biznis Profi Duo, ST ISDN Profi)
- Biznis Mesto
- Biznis Slovensko
a súčasnom uplatňovaní veľkoobchodných prepojovacích poplatkov platných v období od 15.6.2004,
predstavuje stláčanie marže a je od 15.6.2004 zneužitím dominantného postavenia podľa čl. 82 písm.
a/ Zmluvy o ES a podľa § 8 ods. 2 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z. na relevantných trhoch zostavenia



a ukončovania volania v PVTS žalobcu, ktoré je podľa čl. 82 Zmluvy o ES nezlučiteľné so spoločným
trhom a zakazuje sa a ktoré je zakázané podľa § 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z.

Žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí v odseku 148 uviedol dôvody, pre ktoré zmenil spomínané
výroky. Išlo o zmenu právnej kvalifikácie konania žalobcu podľa Zmluvy o ES, pretože bolo možné
jednoznačne určiť, že ide o porušenie konkrétnej skutkovej podstaty z demonštratívneho výpočtu podľa
§ 8 ods. 2 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z. a čl. 82 písm. a/ Zmluvy o ES. Nebol preto dôvod, aby
prvý stupeň konštatoval porušenie generálnej klauzuly v prípade čl. 82 Zmluvy o ES, ktorá sa použije
len v prípade, ak daný prípad nemožno zahrnúť pod ani jednu z konkrétneho výpočtu skutkových
podstát. Uvedená zmena právnej kvalifikácie nemá vplyv na zákonnosť prvostupňového rozhodnutia,
ide len o spresnenie aplikácie právneho predpisu. Druhostupňový orgán formulačne spresnil aj popis
porušenia, doplnil zoznam konkrétnych volacích programov a obdobia, v rámci ktorého sa skúmané
tarify uplatňovali.

185. Správne konanie na prvom stupni a odvolacie konanie tvoria jeden celok; z tohto dôvodu môžu
účastníci konania až do vydania rozhodnutia o odvolaní uvádzať nové skutočnosti a navrhovať nové
dôkazy a na druhej strane odvolací správny orgán je oprávnený aj z vlastného podnetu vykonať nové
dôkazy alebo zopakovať už vykonané dôkazy. Správne konanie sa pritom riadi zásadou materiálnej
pravdy, ktorá sa samozrejme vzťahuje aj na odvolacie konanie. Žiadnym zákonným ustanovením nie je
obmedzený rozsah či prostriedky dokazovania.

186. Podľa § 59 SP odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to
nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni (ods. 1). Ak sú pre to dôvody,
odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí (ods. 2).

187. Zmena prvostupňového rozhodnutia sa pripúšťa po stránke právnej, t.j. keď prvostupňový správny
orgán použil nesprávny hmotnoprávny predpis, alebo po stránke faktickej, t.j. keď oprel svoje rozhodnutie
o nedostatočne zistený stav veci. Odvolací správny orgán má pritom doplniť dokazovanie tak, aby bolo
podkladom pre spoľahlivo zistený skutkový stav veci (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Sžh/2/2015 zo dňa 2.11.2016). V odvolacom administratívnom konaní sa uplatňuje apelačný princíp,
ktorý umožňuje orgánu rozhodujúcemu o rozklade napraviť prvostupňové rozhodnutie a rozhodnúť vo
veci samej. Pritom sa môže odchýliť od skutkového stavu zisteného prvostupňovým orgánom. Apelácia
smeruje predovšetkým proti nedostatkom skutkového základu, ale aj proti právnym nedostatkom. K
zrušeniu rozhodnutia a vráteniu veci na ďalšie konania správnemu orgánu nižšej inštancie dochádza len
vtedy, keď je to opodstatnené z hľadiska hospodárnosti a rýchlosti konania (§ 59 ods. 3 SP).

188. Žalovaný v rozkladovom konaní reagoval na námietky žalobcu a korigoval právnu kvalifikáciu
súťažného deliktu vyplývajúcu zo Zmluvy o ES, keďže prvostupňový správny orgán v prvých dvoch
výrokoch z hľadiska vnútroštátneho práva odkázal na konkrétnu skutkovú podstatu súťažného deliktu
vyplývajúcu z § 8 ods. 2 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z. („zneužitím dominantného postavenia
na relevantnom trhu je najmä priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných cien alebo iných
neprimeraných obchodných podmienok“) ale z hľadiska únijného práva nesprávne aplikoval generálnu
klauzulu podľa čl. 82 Zmluvy o ES. Aplikácia generálnej klauzuly nebola v tomto prípade nevyhnutná,
pretože skutková podstata súťažného deliktu je zakotvená priamo v čl. 82 písm. a/ Zmluvy o ES („takéto
zneužívanie môže zahŕňať najmä priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných nákupných
alebo predajných cien alebo iných obchodných podmienok“) a obsahovo doslovne korešponduje s už
citovaným znením § 8 ods. 2 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z. Táto korekcia nemá žiaden vplyv na
konštatovanie súťažného deliktu, ktorého sa žalobca dopustil, ani na jeho právnu kvalifikáciu, pretože
žalovaný ako národná súťažná autorita primárne postupuje podľa vnútroštátneho práva (zákon č.
136/2001 Z.z.). Podľa čl. 3 ods. 1 posledná veta Nariadenia č. 1/2003 ak orgány hospodárskej súťaže
členských štátov alebo vnútroštátne súdy uplatňujú vnútroštátne súťažné právo na akékoľvek zneužitie
zakázané článkom 82 Zmluvy, uplatnia aj článok 82 Zmluvy. Pritom sa však členským štátom nebráni
prijímať a uplatňovať prísnejšie vnútroštátne právne predpisy na ich území, ktoré zakazujú alebo trestajú
jednostranné konanie podnikov (čl. 3 ods. 2 posledná veta Nariadenia č. 1/2003). Druhostupňový
správny orgán dospel k správnemu záveru, že ide o konkrétne vymedzenú skutkovú podstatu správneho
(súťažného) deliktu vyjadrenú v § 8 ods. 2 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z. aj čl. 82 písm. a/ Zmluvy
o ES, preto postupoval v súlade s § 59 ods. 1 SP a korigoval zistené pochybenie v právnej kvalifikácii
skutku vo výroku rozhodnutia.



189. Ako už bolo uvedené zmenou rozhodnutia sa rozumie aj faktická zmena. Orgán rozhodujúci o
rozklade nie je viazaný iba dôvodmi uvedenými v rozklade; rovnako nie je viazaný skutkovými zisteniami
ani právnym názorom, ku ktorým dospel prvostupňový orgán. Jediným limitujúcim faktorom je vylúčenie
možnosti rozhodovať v rámci rozkladu o veci, ktorá nebola predmetom rozhodovania na prvostupňovom
orgáne. Druhostupňový orgán nepreskúmava iba zákonnosť rozhodnutia, ale aj jeho správnosť a za tým
účelom môže vykonať aj dokazovanie.

190. Zo skutkového hľadiska žalovaný v prvých dvoch výrokoch napadnutého rozhodnutia špecifikoval
volacie programy Doma Pohoda (ST Pohoda), Doma Maxi (ST Maxi), Doma Extra (ST Extra), Biznis
ISDN Klasik (ST ISDN Klasik) (Biznis Klasik Duo), Biznis ISDN Profi (ST ISDN Profi) (Biznis Profi
Duo), Uni 20, 40, 60, Biznis Mesto a Biznis Slovensko. Nejde však o skutočnosti, ktoré by neboli už
predmetom prvostupňového konania, no neboli vo výroku prvostupňového rozhodnutia špecifikované.
Prvostupňový správny orgán sa zaoberal vyššie uvedenými volacími programami v odsekoch 388 - 392
a podrobne ich analyzoval. Nešlo o nové skutočnosti, ktoré by sa vyskytli až v rozkladovom konaní,
ani o rozšírenie predmetu konania vo vzťahu k prvostupňovému konaniu. Z uvedeného vyplýva, že
špecifikáciou volacích programov vo výroku druhostupňového rozhodnutia, ktoré sa už nachádzali
v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia, nevznikla prekážka, ktorá by bránila druhostupňovému
správnemu orgánu uviesť volacie programy do výroku rozhodnutia.

191. Zmenu prvostupňového rozhodnutia spôsobom vyjadreným v žalobou napadnutom rozhodnutí
žalovaného (teda zmenu právnej kvalifikácie a zmenu zo skutkového hľadiska) akceptoval aj Najvyšší
súd SR v obdobných veciach napríklad v rozsudkoch sp. zn. 5 Sžh 2/2015 zo dňa 2.11.2016, sp. zn. 8
Sžhpu 1/2012 zo dňa 23.5.2013, sp. zn. 3 Sžhpu 1/2013 zo dňa 9.6.2015 (publikované pod R 45/2016),
preto závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžh 1/2010 zo dňa 6.4.2011 („pod zmenou
rozhodnutia je potrebné rozumieť stav, keď vec, ktorá je predmetom konania, odvolací orgán, resp.
rozkladový orgán, rozhodne inak ako orgán prvého stupňa ... nemôže ísť o odstránenie vád výrokovej
časti prvostupňového správneho rozhodnutia“), na ktoré sa odvolával žalobca, možno považovať za
ojedinelý prípad, ktorý bol prekonaný následnou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR.

192. Námietka žalobcu je preto nedôvodná.

Námietka nesprávneho vyhodnotenia dominantného postavenia žalobcu
na relevantných trhoch a nesprávneho posúdenia praktiky stláčania marže

193. Žalobca namietal, že žalovaný nesprávne vyhodnotil jeho dominantné postavenie na relevantných
trhoch a nezohľadnil všetky kritériá na správnu identifikáciu tejto otázky.

194. Súdny dvor EÚ vymedzil zneužitie dominantného postavenia ako objektívny pojem, ktorý vystihuje
spôsoby správania podniku v dominantnom postavení, ktorých podstatou je ovplyvnenie štruktúry trhu,
na ktorom je na základe prítomnosti dominantného podniku stupeň súťaže už oslabený, a ktoré má vo
svojom dôsledku zabrániť zachovaniu existujúcej úrovne hospodárskej súťaže na trhu alebo rozvoju
tejto hospodárskej súťaže, za použitia iných prostriedkov, než ktoré ovládajú obvyklú súťaž výrobkov
alebo služieb medzi súťažiteľmi (C-85/76 Hoffmann La Roche                 v. Komisia; C-52/09 Telia
Sonera; C-280/08 P Deutsche Telekom).

195. Vo všeobecnosti platí, že ak je podiel podnikateľa na trhu menší ako 40 %, dominantné postavenie
je nepravdepodobné. Z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ takisto vyplýva, že hoci sa význam podielov
môže na jednotlivých trhoch odlišovať, osobitne významné podiely sú same osebe, okrem osobitných
okolností, dôkazom o existencii dominantného postavenia (už citovaný rozsudok Hoffmann-La Roche
v. Komisia, rozsudok Súdu prvého stupňa z 28.4.1999, Endemol v. Komisia, T-221/95, Zb. s. II-1299,
bod 134). Súdny dvor vo svojom rozsudku z 3.7.1991 vo veci AKZO v. Komisia (C-62/86, Zb. s. I-3359,
bod 60), dospel k záveru, že v prípade 50 %-ného trhového podielu podnikateľa na relevantnom trhu ide
o dominantné postavenie. Hraničnou hodnotou pre konštatovanie existencie dominantného postavenia
na trhu je teda 40 % až 50 % až do 100 %. Zníženie dosiaľ veľmi významných podielov na trhu však
nemôže byť samo osebe dôkazom o neexistencii alebo o zániku dominantného postavenia (rozsudok
Súdu prvého stupňa vo veci Compagnie maritime belge transports a i. v. Komisia, T-24/93 až T-26/93
a T-28/93, Zb. s. II-1201, bod 77).



196. Na účely uplatnenia čl. 82 Zmluvy o ES (v súčasnosti ide o čl. 102 ZFEÚ) sa preukázanie
cieľa a protisúťažného účinku môže v niektorých prípadoch zamieňať. Pokiaľ sa preukáže, že cieľom
sledovaným správaním podniku s dominantným postavením je obmedziť hospodársku súťaž, už toto
správanie môže mať takýto účinok. Pokiaľ ide o politiku v oblasti cien, Súdny dvor v rozsudku AKZO v.
Komisia (C-62/86) rozhodol, že ceny nižšie ako priemer variabilných nákladov uplatňované podnikom
s dominantným postavením sa považujú per se za zneužívanie, lebo jediným cieľom, ktorý môže mať
podnik uplatňujúci takéto ceny, je vytlačenie konkurentov, a že ceny nižšie ako priemer celkových
nákladov, ale vyššie ako priemer variabilných nákladov sú zneužívaním, ak sú stanovené v rámci
plánu, ktorého cieľom je vytlačiť konkurenta z trhu. Súdny dvor v tejto veci nevyžadoval žiadne
preukázanie konkrétnych účinkov predmetnej činnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého
stupňa z 30.9.2003, Michelin v. Komisia, T-203/01, Zb. s. II-4071, body 241 a 242).

197. Hoci čl. 82 Zmluvy o ES (resp. čl. 102 ZFEÚ) nezakazuje podniku, aby prostredníctvom svojich
zásluh nadobudol dominantné postavenie na trhu, a hoci zistenie existencie dominantného postavenia
samo osebe neobsahuje žiadnu výčitku voči dotknutému podniku (pozri v tomto zmysle rozsudky vo veci
Nederlandsche Banden-Industrie-Michelin v. Komisia, 322/81, Zb. s. 3461, bod 57, aj vo veci Compagnie
maritime belge transports a i. v. Komisia, C-395/96 P a C-396/96 P, Zb. s. I-1365, bod 37), faktom zostáva,
že podľa ustálenej judikatúry má tento podnik osobitnú zodpovednosť za to, aby svojím správaním
neohrozil účinnú a neskreslenú hospodársku súťaž na vnútornom trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok z
2.4.2009, France Télécom v. Komisia, C-202/07 P, Zb. s. I-2369, bod 105 a tam citovanú judikatúru). Ak
však podnik s dominantným postavením vykonáva činnosť, ktorej cieľom je vytlačiť konkurenta z trhu,
okolnosť, že želaný výsledok nebol dosiahnutý, nemôže postačovať na vyvrátenie záveru, že došlo k
zneužívaniu dominantného postavenia v zmysle článku 82 Zmluvy o ES (už citované rozsudky Tribunal
Compagnie maritime belge transports a i. v. Komisia, T-24/93 až T-26/93 a T-28/93, bod 149, a vo
veci Irish Sugar v. Komisia, T-228/97, Zb. s. II-2969, bod 191). Súdny dvor priamo konštatoval, že ak
podnik zneužíva svoje dominantné postavenie vtedy, keď uplatňuje cenovú politiku, prostredníctvom
ktorej môže vylúčiť z trhu podniky, ktoré sú možno rovnako efektívne ako on sám, ale z dôvodu ich
menšej finančnej kapacity nedokážu odolať hospodárskej súťaži, ktorá existuje (C-280/08 P Deutsche
Telekom, C-52/09 Telia Sonera).

198. Pri posúdení zneužívajúcej povahy cenovej praxe vedúcej k cenovému stláčaniu je potrebné vziať
do úvahy v zásade a prednostne ceny a náklady podniku dotknutého na maloobchodnom trhu. Len v
prípade, že vzhľadom na okolnosti nie je možné odkázať na tieto ceny a náklady, treba preskúmať ceny
a náklady konkurentov na tom istom trhu.

199. Súdny dvor zaujal stanovisko aj k regulácii trhu sektorovým regulátorom              (v tomto prípade
napríklad Telekomunikačným úradom SR) a možným zneužitím dominantného postavenia na sektorovo
regulovanom trhu v už citovanom rozhodnutí C-52/09 Telia Sonera alebo C-280/08 P Deutsche Telekom,
prípadne Komisia a Francúzsko v. Ladbnroke Racing C-259/95 P a C-379/95 P tak, že čl. 82 Zmluvy o ES
(resp. čl. 102 ZFEÚ) sa týka iba tých protisúťažných konaní, ktoré prijímajú podniky z vlastnej iniciatívy.
Pokiaľ je protisúťažné správanie uložené podnikom vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo keď tieto
predpisy vytvárajú právny rámec, ktorý sám vylučuje akúkoľvek možnosť súťažného správania týchto
podnikov, čl. 82 Zmluvy o ES (resp. čl. 102 ZFEÚ) sa neuplatňuje. V takej situácii nemá obmedzenie
hospodárskej súťaže, ako predpokladá toto ustanovenie, príčinu v samostatnom konaní podnikov. Pokiaľ
však má vertikálne integrovaný podnik v dominantnom postavení v tejto situácii určitý rozhodovací
priestor na zmenu svojich maloobchodných cien, možno mu pripísať cenové stláčanie a čl. 82 Zmluvy
o ES (resp. čl. 102 ZFEÚ) sa vtedy uplatňuje.

200. Správny súd dospel k záveru, že žalobca ako podnikateľ realizujúci svoju podnikateľskú činnosť
na telekomunikačnom trhu, ktorý je regulovaný sektorovým regulátorom, má reálnu možnosť určovať
svoju cenovú politiku na trhu v rozsahu určenom podľa § 22 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 610/2003 Z.z.
(regulácia je normovaná tak, že Telekomunikačný úrad SR môže žalobcovi určiť povinnosť stanoviť ceny
tak, aby tieto obsahovali iba náklady spojené s poskytovaním prístupu alebo prepojenia a aby do týchto
cien neboli započítané aj náklady, ktoré nesúvisia s ich poskytovaním, podľa úradom určenej metódy
kalkulácie cien; žalobca je potom povinný Telekomunikačnému úradu SR preukázať, že ceny za ním
poskytované služby sú určené podľa pokynu Telekomunikačného úradu SR spolu s odôvodnením). Z



uvedeného vyplýva, že na žalobcu sa vzťahuje čl. 82 Zmluvy o ES a možno skúmať jeho dominantné
postavenie z hľadiska možného zneužitia na relevantnom trhu.

201. Žalovaný tvrdí, že žalobca zneužil svoje dominantné postavenie na relevantných trhoch stláčaním
marže (výroky 1 až 5) a praktikou viazania (výroky 6 a 7). Podiel žalobcu na trhu pred 1.8.2005 z hľadiska
počtu zákazníkov bol takmer 100 %, ku koncu roka 2005 jeho podiel na trhu predstavoval 98,57 % a
v polovici roka 2007 už 97,9 %. Z hľadiska pretelefonovaných minút bol podiel žalobcu na trhu v roku
2005 vo výške 94,89 % a v polovici roka 2007 vo výške 91,03 %. Podľa kritéria objemu tržieb bol podiel
žalobcu na trhu ku koncu roka 2005 vo výške 95,37 % a v polovici roka 2007 vo výške 93,17 %. Podiel
žalobcu na trhu v počte bytových zákazníkov a objeme prevolaných minút má od roku 2003 stúpajúcu
tendenciu nad  70 % (83 % až 94 %). V prípade nebytového segmentu má žalobca nemenný podiel
oscilujúci okolo 71 %.

202. Viacerí alternatívni operátori indikovali ako bariéru vstupu na trh podmienky stanovené v
prepojovacej zmluve zo strany žalobcu (rôzne typy poplatkov, prognózovanie, povinnosť zabezpečiť
určitý minimálny počet minút prepojených volaní, a pod.). Žalobca ako vertikálne integrovaná spoločnosť
pôsobí na veľkoobchodnom trhu aj na maloobchodnom trhu, čo mu poskytuje možnosť prenášať svoj
vplyv na maloobchodný trh a ovplyvňovať úroveň nákladov alternatívnych operátorov.

203. Žalovaný pri posudzovaný praktiky stláčania marže postupoval podľa rozsudkov Súdu I. inštancie
a Súdneho dvora vo veci Deutsche Telekom - T-271/03, C-280/08 P (odseky 171, 187, 191, 252),
a aplikoval test nožnicového efektu: porovnal veľkoobchodné ceny, ktoré dominant účtuje svojím
konkurentom na veľkoobchodnom trhu, s maloobchodnými cenami, za ktoré poskytuje služby svojim
zákazníkom na dolnom trhu (alebo maloobchodnom trhu):
- ak sú veľkoobchodné ceny vyššie ako maloobchodné ceny, teda marža je záporná, bez ďalšieho ide o
margin squeeze (stláčania marže), pretože konkurenti nie sú schopní bez straty ponúkať svoje produkty
na dolnom trhu za maloobchodné ceny, ktoré ponúka dominant,
- ak sú veľkoobchodné ceny nižšie ako maloobchodné ceny, teda marža je kladná, je potrebné
pristúpiť k testu efektívneho konkurenta alebo testu hypoteticky efektívneho konkurenta, kedy sa zrátajú
maloobchodné náklady dominanta na daný produkt s veľkoobchodnými cenami, ktoré určuje svojím
konkurentom, a výsledok sa porovná s maloobchodnou cenou jeho produktu. Ak dominant preukáže,
že je ziskový aj za týchto podmienok, konkurenti sú neefektívni, o stláčanie marže (margin squeeze) ide
vtedy, ak tieto náklady sú vyššie ako pozitívny rozdiel medzi danými cenami.
Žalovaný na základe testovania a dospel k záveru, že v období od 1.7.2005 do 15.8.2006 boli
veľkoobchodné ceny žalobcu vyššie ako maloobchodné, za ktoré poskytoval služby svojim zákazníkom,
preto bez ďalšieho išlo o stláčanie marže. Na verifikáciu tohto záveru sa nevyžadujú žiadne ďalšie testy.
V období od 15.8.2006 boli veľkoobchodné ceny nižšie ako maloobchodné o 0,01 Sk, no na základe testu
efektívneho konkurenta takisto dospel k záveru o existencii stláčania marže (konkurenti žalobcu by na
pokrytie strát museli využiť krížové dotovanie za iné poskytované služby a teda za túto konkrétnu službu
by pri jej ponuke na dolnom trhu nedosahovali žiaden zisk). Podrobne a vyčerpávajúcim spôsobom sa
so zistenými závermi vysporiadal v odsekoch 95 až 182 napadnutého rozhodnutia (všeobecný základ
testu, metodológia výpočtu, testy stláčania marže u jednotlivých volacích programoch: Firemný internet
Mini, bezplatné volania a volania 30 min. / 1,- Sk, Rodinný internet, ST Biznis Partner 300). Jeho závery
sú logické, v súlade so zákonom č. 136/201 Z.z. a existujúcou judikatúrou Súdneho dvora EÚ; súd ich
nepovažuje za arbitrárne.

204. Správny súd dopĺňa, že k liberalizácii telekomunikačného trhu na Slovensku došlo de iure už dňa
1.1.2003. Žalobca od vtedy rokoval so svojimi konkurentmi (alternatívnymi operátormi) o zmluvnom
prepojení do jeho pevnej siete, tak aby aj alternatívni operátori boli schopní poskytovať služby svojím
zákazníkom; zmluvy o prepojení s alternatívnymi operátormi podpísal až neskôr a nadobudli účinnosť
dňa 1.8.2005. Súčasťou zmluvných dojednaní bola aj cena za prepojenie. Žalobca v tomto období
(1.1.2003 až 1.8.2005) mal reálnu vedomosť o výške cien za prepojenie, ktoré bude účtovať svojím
konkurentom, a tak mal reálnu možnosť ovplyvniť a upraviť svoje maloobchodné ceny, za ktoré
poskytoval služby svojím zákazníkom na maloobchodnom trhu. Žalobca v spomínanom období uviedol
na trh nové produkty (15.6.2004, 1.8.2004, 1.3.2005, 1.7.2005) v maloobchodnom cenách obdobných
cenám veľkoobchodným s vedomím cien, ktoré boli predmetom rokovaní o prepojení.



205. Správny súd nespochybňuje právo spoločnosti nadobudnúť dominantné postavenie na trhu
prostredníctvom svojich zásluh, faktom však zostáva, že tento podnik má osobitnú zodpovednosť za
to, aby svojím správaním neohrozil účinnú a neskreslenú hospodársku súťaž na trhu. Vzhľadom na
svoje postavenie je dominantný podnik povinný postupovať tak, aby nevytlačil svojich konkurentov z trhu
takou cenovou politikou, ktorá jej konkurentom bráni dosahovať zisk. Žalobca týmto smerom evidentne
nepostupoval.

206. Žalobca napriek regulácii cien Telekomunikačným úradom SR nemohol nevedieť, že disponoval
určitým rozhodovacím priestorom, aby stanovil svoje maloobchodné ceny a zmiernil nožnicový efekt
medzi veľkoobchodnými cenami sprostredkovacích služieb na jednej strane a maloobchodnými cenami
za všetky služby pre zákazníkov na druhej strane.

207. Námietka žalobcu je preto nedôvodná.

Námietka nesprávneho posúdenia praktiky viazania

208. Žalobca namieta, že žalovaný nepreveril všetky okolnosti, ktoré musia byť kumulatívne splnené
podľa § 8 ods. 2 písm. d/ zákona č. 136/2001 Z.z. a § 7 ods. 2 písm. d/ zákona č. 188/1994 Z.z. na
vyslovenie záveru o existencii praktiky viazania, ktorá je na relevantnom trhu zakázaná.

209. Žalovaný odôvodnil rozhodnutie v súvislosti s praktikou viazania v odsekoch 189 až 233
napadnutého rozhodnutia vyčerpávajúcim spôsobom a vysporiadal sa s námietkami žalobcu
vznesenými v rozklade.

210. Podľa názoru správneho súdu žalovaný správne dospel k záveru, že viazané služby (pripojenie
do PVTS a telefónna služba vo forme voľných minút; čo je zrejmé už zo samotných Všeobecných
obchodných podmienok žalobcu na poskytovanie verejnej telefónnej služby platných v tom čase, aj
z vyjadrení VÚS, n.o., Telekomunikačného úradu SR a alternatívnych operátorov: GTS Nextra, a.s.,
Swan, a.s., Slovanet, a.s.) bolo možné užívať aj samostatne, čím bola vylúčená súťaž v poskytovaní
verejnej telefónnej služby na pevnom pripojení, pretože súťaž medzi operátormi mohla nastúpiť až
vtedy, keď zákazník prevolal voľné minúty, ktoré si musel kúpiť vo volacom programe od žalobcu.
Žalovaný doplnil dokazovanie prostredníctvom VÚS, n.o., aj vlastnou činnosťou a z týchto záverov v
druhostupňovom konaní vychádzal. Ak sú viazané služby schopné existovať samostatne popri sebe, sú
schopné byť predmetom samostatnej ponuky na trhu. Uvedenie týchto programov na trh dňa 1.8.2002,
t.j. krátko pred zánikom legálneho monopolu žalobcu na telekomunikačnom trhu (5 mesiacov pred
zánikom legálneho monopolu, ku ktorému došlo dňa 1.1.2003) predstavuje získanie konkurenčnej
výhody v čase vstupu alternatívnych operátorov na trh. VÚS, n.o., sa vyjadril, že obsah žalovaným
položenej otázky (či je možné, aby zákazník žalobcu platil len za samostatný produkt pripojenia do
PVTS a až následne, ak by skutočne využil telefónnu službu od žalobcu, platil by za túto službu podľa
taríf a nemusel by mať konkrétny volací program) sa netýka technického hľadiska, ale obchodných
podmienok poskytovania služby. Podľa jeho názoru však zákazník nemusí vôbec využívať odchádzajúce
volania, ktoré sú spoplatnené, môže len prijímať prichádzajúce volania. Pre žalobcu je teda možné
bez obmedzení ponúknuť samostatné pripojenie do PVTS s tým, že zákazník nie je povinný si zakúpiť
telefónnu službu vo forme volacieho programu.

211. Spoločné poskytovanie týchto služieb (pripojenie do PVTS a odber telefónnej služby) bolo dané
historicky, keďže do 1.1.2003 bol žalobca jediným operátorom, ktorý poskytoval službu na pevnom
pripojení. Táto skutočnosť však nepredstavuje obchodnú zvyklosť v kumulovanom a neoddeliteľnom
poskytovaní oboch služieb. Žalovaný správne dospel k záveru, že pripojenie do PVTS mohol poskytnúť
len jeden subjekt - žalobca - ale verejnú telefónnu službu na pevnom pripojení mohli poskytovať aj viacerí
operátori, nie je prípustné, aby žalobca svojím konaním obmedzoval súťaž pri poskytovaní verejnej
telefónnej služby k zriadenému pripojeniu k PVTS.

212. Žalobca ďalej podmieňoval odoberanie internetových služieb dial-up cez analógovú prípojku, ISDN
a xDSL na odber volacích programov (odseky 237 až 262 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), ktoré
sú nepochybne samostatnými produktmi. Podľa žalovaného nie je zrejmé, prečo by mal zákazník, ktorý
má záujem len o službu internetu, povinne kupovať od žalobcu aj telefónnu službu, ktorá je samostatným
produktom a s poskytovaním služby internetu nesúvisí. Sám žalobca dokazuje, že internetové služby je



možné odoberať na pevnom pripojení aj bez verejnej telefónnej služby, keď od 1.5.2006 zaviedol službu
DSL naked, ktorá neobsahovala povinnosť zakúpiť si súčasne volací program od žalobcu. Oddeliteľnosť
služieb vyplýva aj zo stanovísk VÚS, n.o., a alternatívnych operátorov: Swan, a.s., GTS Nextra, a.s.,
Slovanet, a.s., eTel Slovensko, s.r.o.

213. Hoci žalobca od 1.5.2006 už spomínané služby neposkytuje spoločne, ale samostatne, nemení
to nič na protisúťažnom konaní v období od 1.1.2003 do 30.4.2006, ktoré je sankcionovateľné podľa §
8 ods. 2 písm. d/ zákona č. 136/2001 Z.z. a čl. 82 písm. d/ Zmluvy o ES v spojení s § 38 zákona č.
136/2001 Z.z. (pozri v tomto zmysle rozsudok vo veci Michelin v. Komisia, T-203/01). Žalovaný preto
správne pri ukladaní sankcie zohľadnil aj protisúťažné konanie žalobcu. Aj v tomto kontexte v súvislosti
s vykonateľnosťou rozhodnutia je nado všetku pochybnosť jasné, že ak žalobca odstránil protisúťažný
stav novou poskytovanou službou jeho ďalšie odstraňovanie nie je nevyhnutné.

214. Úrad posudzoval praktiku podľa zákona č. 188/1994 Z.z. (výrok č. 8 napadnutého rozhodnutia) len
do 1.1.2006, od kedy je regulovaný zákaz tohto spájania, a vzhľadom na uplynutie lehoty na uloženie
pokuty už sankciu neuložil. Správne postupoval podľa prechodných ustanovení zákona č. 136/2001
Z.z. Preto druhostupňový správny orgán zmenil bod 10 výroku prvostupňového rozhodnutia tak, že do
povinnosti nezahrnula bod 8 výroku rozhodnutia. Tento postup súd považuje za súladný so Správnym
poriadkom a zákonom č,. 188/1994 Z.z. v spojení s prechodnými ustanoveniami § 44 ods. 1, ods. 2
zákona č. 136/2001 Z.z.

Námietka nevykonateľnosti rozhodnutia žalovaného

215. Žalobca namieta, že mu žalovaný neoznámil, ako má odstrániť súťažný problém uvedený v
napadnutom rozhodnutí napriek jeho výzvam o súčinnosť.

216. Žalovaný nemá povinnosť určovať presný a podrobný postup pri odstránení protiprávneho stavu,
pretože mu to nevyplýva z § 22 ods. 1 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z. Podľa tohto ustanovenia
žalovaný vydáva rozhodnutie o tom, že konanie alebo činnosť podnikateľa je zakázaná podľa tohto
zákona alebo podľa ustanovení osobitného predpisu; rozhoduje o uložení povinnosti zdržať sa takéhoto
konania a o povinnosti odstrániť protiprávny stav. Žalovaný je teda povinný v rozhodnutí definovať
protisúťažný stav a nariadiť jeho odstránenie, čo sa aj stalo. V napadnutom rozhodnutí vo výrokoch 1 až
8 je dostatočne zrozumiteľne a určito uvedené, ktoré konania sú protisúťažným konaním porušujúcim
ustanovenia zákona č. 136/2001 Z.z. a Zmluvy o ES. Logickým postupom možno dospieť k záveru, že
ak žalovaný nariadil žalobcovi odstránenie protiprávneho stavu, vyžaduje odstránenie protisúťažného
konania definovaného vo výrokoch 1 až 8 napadnutého rozhodnutia. Postup, akým žalobca dospeje
k odstráneniu protiprávneho stavu, je v kompetencii žalobcovi a žalovaný nemá zákonné oprávnenie
určovať mu konkrétny a detailný postup; žalobca je povinný konať v súlade s napadnutým rozhodnutím
aj podľa osobitného zákona upravujúceho reguláciu telekomunikačného trhu.

Námietka neprimerane vysokej pokuty, absencia jej odôvodnenia
a
námietka kumulácie príliš veľkého množstva odlišných praktík
v jednom rozhodnutí žalovaného

217. Žalobca namieta, že žalovaný nezohľadnil poľahčujúce okolnosti spočívajúce v jeho aktívnej
spolupráci, v pochybnostiach o stláčaní marže a v tom, že jeho konanie bolo posudzované
Telekomunikačným úradom SR. Zároveň namieta, že ho žalovaný vopred neinformoval, akú pokutu mu
v rozhodnutí uloží.

218. V predmetnej právnej veci nepochybne ide o ohrozujúci správny delikt, t.j. že postačuje výskyt
konania smerujúci k poruche; a preto vôbec u týchto deliktoch nemožno hovoriť o formách súčinnosti
či o vývojových štádiách.

219. Vzhľadom na kritériá posudzovania skutku z hľadiska trestnoprávnej povahy vyplývajúce z
rozsudku ESĽP vo veci Engel a ďalší proti Holandsku zo dňa 8.6.1976 (klasifikácia deliktu vo
vnútroštátnom páve, povaha deliktu a povaha a prísnosť sankcie, ktorá za delikt hrozí) možno dospieť



k záveru, že konanie, v ktorom sa ukladá pokuta za protisúťažné konanie, patrí do trestnoprávnej časti
čl. 6 Dohovoru.

220. Zákonodarca určil kritériá pre určenie výšky sankcie v ustanovení § 38 ods. 10 zákona č. 136/2001
Z.z., pričom uvedené kritéria nemajú charakter priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností, ale ide
všeobecne o kritériá, ktoré sa na zistený delikt alebo aplikujú alebo nepoužijú (rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5 Sžh 2/2015 zo dňa 2.11.2016). Kritériami sú závažnosť a dĺžku trvania porušovania
ustanovení tohto zákona, porušovania ustanovení osobitného predpisu alebo porušovania podmienky,
povinnosti alebo záväzku uloženého rozhodnutím úradu, povaha porušovania, skutočný dopad na trh
a tam, kde je to účelné, veľkosť relevantného trhu, aj iné skutočnosti, najmä opakované porušovanie
tým istým podnikateľom, odmietnutie podnikateľa spolupracovať s úradom, postavenie podnikateľa ako
vodcu alebo iniciátora porušovania, získanie majetkového prospechu v dôsledku porušovania alebo
neplnenia dohody obmedzujúcej súťaž v praxi.

221. Funkciu pokuty ukladanej v oblasti hospodárskej súťaže definoval Súdny dvor EÚ napríklad v
rozhodnutiach vo veci 41/49, ACF Chemiefarma NV vs. Commission, [1970] ECR 661, bod 173, spojené
veci 100 až 103/80, SA Musique Diffusion francaise and others vs. Commission, [1983] ECR 1825,
body 105 a 106, vec C-289/04 P Showa Denko vs. Commission, [2006] ECR I-5859, bod 16, z ktorých
vyplýva, že pokuty ukladané za porušenie čl. 81 a 82 Zmluvy o ES                      (v súčasnosti
ide o čl. 101 a 102 ZFEÚ) sa stanovujú s cieľom potrestať nelegálne konanie podnikateľov (represívna
zložka) a zároveň majú odstrašujúci účinok (preventívna zložka) nielen na takéto konkrétne porušujúce
podniky, ale i všeobecne na iné spoločnosti, aby nedochádzalo k porušovaniu súťažného práva do
budúcnosti. Cieľom pokút je teda nielen trest, ale aj prevencia. Rešpektovanie obidvoch funkcií pokuty
je nevyhnutné za účelom zabezpečenia účinnosti pokút za porušenie súťažného práva a akcentovanie
iba na represívnu zložku pokuty by nepochybne znížilo jej efektívnosť (R 71/2016). Pokuta má byť pre
podnikateľa natoľko citeľná, aby ho od podobného konania v budúcnosti odradila, avšak nemôže byť
pokutou likvidačnou (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžhpu 3/2011 zo dňa 22.5.2013, sp. zn.
1 Sžhpu 4/2008 zo dňa 25.1.2011).

222. Pri stanovení výšky pokút je vhodné zobrať do úvahy dĺžku trvania a všetky faktory, na ktoré treba
prihliadať pri posúdení závažnosti porušení. Medzi určujúce faktory patrí konanie každého podniku,
úloha každého z nich pri zavádzaní zosúladených postupov, zisk, ktorý mohli mať z týchto postupov,
ich veľkosť a hodnota dotknutých tovarov, celkový obrat podniku, ako aj riziko, ktoré porušenia tohto
typu predstavujú pre ciele Spoločenstva (rozsudok Súdneho dvora EÚ (veľká komora) z 28.júna 2005,
v spojených veciach Dansk Rorindustri A/S a iní proti Komisii, C-189/02 P, C-202/02 P, C-505/02 P až
C-208/02 P, C-213/02 P).

223. V tejto súvislosti súd poukazuje na ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva,                    že ani Súdny dvor
EÚ nemôže pri skúmaní platnosti sekundárneho aktu nahrádzať právomoc voľnej úvahy inštitúcie Únie,
či je prijaté opatrenie viac alebo menej primerané sledovanému cieľu, pokiaľ sa nepreukáže, že toto
opatrenie, bolo zjavne nevhodné na realizáciu sledovaného cieľa“ (Veľká Británia p. Rade, C-150/94,
19.11.1998, Zb. s. 1-7235, bod 91; Nemecko p. Rade, C-280/93; Unitymark,                  C-535/03).

224. Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. úrad za porušenie ustanovení § 4 ods. 1, § 8 ods. 6, §
10 ods. 9, § 25 ods. 4 a § 29 ods. 5 uloží pokutu podnikateľovi do 10% z obratu podľa § 10 ods. 3 za
predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie a podnikateľovi, ktorý za predchádzajúce uzavreté účtovné
obdobie dosiahol obrat do 330 eur alebo ktorý nemal žiadny obrat, alebo podnikateľovi, ktorého obrat
nemožno vyčísliť, pokutu do 330 000 eur.

225. Je nesporné, že uloženie pokuty a jej výška sú zásadne v diskrečnej právomoci žalovaného a
to, či bude pokuta uložená v maximálnej alebo inej výške závisí od jeho uváženia, pričom je však
povinný rešpektovať zákonné kritériá stanovené v súlade s komunitárnym právom. Napriek tomu, že
správne uváženie je v zásade preskúmateľné súdom, pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na
základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie
nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, pričom súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť
správneho rozhodnutia (R 52/2003). Pokiaľ sú tieto predpoklady splnené, nemôže súd z tých istých
skutočností vyvodzovať iné alebo opačné závery (R 39/94 NSS).



226. V súvislosti s faktorom obratu správny súd odkazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci
Dansk Rorindustri A/S a spol. vs. Komisia Európskych spoločenstiev, C- 189/02 z 28.06.2005, podľa
ktorého za účelom stanovenia pokuty je možné prihliadnuť ako k celkovému obratu podniku, ktorý
predstavuje údaj hoci približný a nedokonalý o jeho veľkosti a hospodárskej sile, tak i k časti tohto
obratu, ktorý sa dosiahol tovarom, ktorý je predmetom porušenia a ktorý môže poskytnúť údaj o jeho
rozsahu. Okrem toho z toho plynie, že ani jednému ani druhému z týchto obratov nemožno prikladať
príliš veľký význam v porovnaní s inými posudzovanými faktormi. S poukazom na uvedené ani nebolo
možné považovať za spôsobilú spochybniť správnosť (zákonnosť) postupu žalovaného v predmetnej
veci. Relevantným obratom je obrat (bez daní) dosiahnutý podnikateľom z predaja tovarov a služieb,
ktorých sa narušenie alebo obmedzenie súťaže priamo alebo nepriamo dotýka, a to na vymedzenom
priestorovom relevantnom trhu. Pri výpočte relevantného obratu PMÚ zvyčajne vychádza z údajov o
predajoch realizovaných podnikateľom za posledné uzavreté účtovné obdobie, v ktorom sa podnikateľ
zúčastnil na protisúťažnom konaní.

227. Žalovaný dôsledne a podrobne odôvodnil výšku uloženej pokuty, zaoberal sa všetkými aspektmi,
ktoré majú vplyv na uloženie pokuty a vyplývajú z § 38 ods. 10 zákona č. 136/2001 Z.z. a riadne
ich odôvodnil. Zákon č. 136/2001 Z.z. umožňuje uložiť pokutu do 10% z obratu podľa § 10 ods. 3 za
predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie (§ 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom v čase
vydania rozhodnutia žalovaného). Žalovaný uložil žalobcovi pokutu v dolnej polovici zákonného rozpätia
- X,XX% z obratu za predchádzajúce účtovné obdobie; v tomto prípade predstavoval uzavreté účtovné
obdobie rok 2006, v ktorom žalobca dosiahol obrat v sume XX.XXX.XXX.XXX,- Sk (XXX.XXX.XXX,XX
€), a teda maximálnou výškou pokuty by mohla byť suma X.XXX.XXX.XXX,- Sk (XX.XXX.XXX,XX €).
Žalovaný vychádzal z aplikácie zákona č. 136/2001 Z.z. aj Zmluvy o fungovaní EÚ (tak ako to vyžaduje
čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rady č. 1/2003) a výkladom označil absorpčnú zásadu pri ukladaní pokuty za
viaceré delikty.

228. V prípade konaní žalobcu vymedzených v bodoch 1 až 7 druhostupňového rozhodnutia, za ktoré
mu bola uložená pokuta, ide o spáchanie správnych deliktov, ktorých skutkové podstaty sú uvedené v
dvoch právnych predpisoch - zákone č. 136/2001 Z.z. (resp. zákone č. 188/1994 Z.z.) a v Zmluve o ES
(v súčasnosti ZFEÚ). U každého definovaného deliktu ide nepochybne o jednočinný súbeh deliktov, a
to aj v prípade, že legislatívna formulácia skutkových podstát v oboch právnych predpisoch je niekedy
totožná (napríklad § 8 ods. 1 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z. a čl. 82 písm. a/ Zmluvy o ES); objekt je
však iný - podľa Zmluvy o ES je chránený komunitárny priestor pred protisúťažným konaní dominanta a
podľa zákona č. 136/2001 Z.z. vnútroštátny priestor, ktorý má užší rozsah. Ich vzájomnou komparáciou
možno dospieť k záveru, že závažnejším deliktom bude delikt spáchaný podľa Zmluvy o ES majúci
vplyv na obchodovanie medzi členskými štátmi, čo žalovaný v napadnutom druhostupňovom rozhodnutí
správne konštatoval (ods. 271 odôvodnenia), určujúcim kritériom pre uloženie sankcie bol práve správny
delikt spáchaný podľa čl. 82 Zmluvy o ES. Rozsah pokuty, ktorú je možné uložiť u všetkých deliktov, je
rovnaký, t.j. od 0,- € do 10% z obratu za predchádzajú uzavreté účtovné obdobie (čl. 23 ods. 2 druhá
veta Nariadenia č. 1/2003; sankciu v rovnakej výške umožňuje uložiť aj vnútroštátny predpis - zákon č.
136/2001 Z.z.           v § 38 ods. 1). V takomto prípade je bezpredmetné, aby žalovaný identifikoval
len jeden správny delikt, ktorý je z hľadiska rozsahu sankcie najzávažnejšie, pretože všetky delikty sú z
hľadiska sankcie závažné v rovnakej miere. Ak žalovaný neidentifikoval takýto delikt, neporušil zásady
trestania pri správnom delikte (najmä absorpčnú zásadu) a ani právo žalobcu na riadne odôvodnenie
rozhodnutia. Žalovaný za všetky delikty uložil jednu úhrnnú sankciu - pokutu v dolnej polovici sadzby.

229. Okrem uvedeného, súd zastáva názor, že žalobca ako významný podnikateľ na telekomunikačnom
trhu mohol a mal predvídať, a to aj s prihliadnutím na rozhodovaciu prax protimonopolného úradu,
súdov Slovenskej republiky, Súdneho dvora EÚ vo veci jeho materskej spoločnosti Deutsche Telekom,
že jeho konanie je zneužívaním dominantného postavenia na relevantnom trhu v oblasti označenej v
napadnutom rozhodnutí a je v rozpore s cieľom a účelom súťažného práva.

230. V predmetnej veci sa nepreukázalo porušenie zásady ochrany legitímneho očakávania, keďže
postup žalovaného rešpektujúci zákonnú úpravu vychádzajúcu zo zákona č. 136/2001 Z.z. v § 38  ods.
1 pri ustálení výšky sankcie neprekročil maximálny limit 10%, čo oprávňuje označiť ho za súladný s
touto zásadou a v konaní nebolo spochybnené ani rešpektovanie zásady rovnakého zaobchádzania pri
stanovení pokút. Pokuta bola uložená v dolnej polovici sadzby.



231. Žalobca namietal, že pri určovaní sumy pokuty žalovaný nezohľadnil jeho aktívnu spoluprácu počas
administratívneho konania. Takisto namietal, že v časti rozhodnutia už nedochádzalo k protisúťažnej
praktike a napriek tomu, ho za ňu žalovaný sankcionoval. Správny súd poukazuje v tomto kontexte na
judikatúru Súdu prvého stupňa a Súdneho dvora EÚ napríklad vo veciach T-340/03 (France Télécom
SA), C-202/07 P (France Télécom SA), T-12/89 (Solvay v. Komisia), T-317/94 (Weig v. Komisia),
T-203/01 (Michelin v. Komisia):

232. Úplná spolupráca žalobcu v priebehu administratívneho konania, ktorá predstavuje splnenie
informačnej povinnosti voči žalovanému vyplývajúce zo zákona č. 136/2001 Z.z., nepredstavuje
poľahčujúce okolnosti, ktorý by mohli viesť k zníženiu pokuty. Žalobca nepreukázal, žeby nad rámec
zákona poskytoval súčinnosť žalovanému, na existenciu poľahčujúcich okolností a zníženie pokuty by
nemalo vplyv ani to, keby žalobca sám iniciatívne pozval žalovaného na inšpekciu svojich priestorov
(T-340/03, odseky 280, 281).

233. Aj keď postupné ukončenie praktiky žalobcom mohlo mať pozitívny vplyv na trh, nemôže
zmeniť kvalifikáciu porušenia, ktorého sa žalobca dopustil tak, žeby toto porušenie zľahčil alebo
úplne vylúčil zo sankcionovania. Zneužitie dominantného postavenia uplatňované na relevantnom trhu
predstavuje jedno z najzávažnejších porušení súťažných pravidiel. Skutočnosť, že intenzita určitých
prvkov zneužívania sa mohla meniť v priebehu predmetného obdobia, nemôže túto kvalifikáciu zmeniť
(pozri v tomto zmysle rozsudok vo veci Michelin v. Komisia, T-203/01). Inými slovami, ak aj žalobca
upustil od jedného protisúťažného konania nezbavuje ho to zodpovednosti zaň v období rozhodujúcom
pre uloženie sankcie. Žalovaný rozhodol v medziach § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. a súd
nepovažuje jeho správnu úvahu za neprimeranú ani arbitrárnu (§ 27 ods. 2 SSP).

234. Žalobca ďalej namieta, že žalovaný do jedného konania spojil veľa odlišných praktík, relevantných
trhov a rôzne časové obdobia.

235. Nezákonnosť rozhodnutia žalovaného nespôsobuje, ak žalovaný pojme do jedného rozhodnutia
viacero skutkov (praktík), relevantných trhov a časových období. Táto námietka žalobcu nie je žiadnym
logickým spôsobom podložená.

236. Žalobca tiež namietal, že ho žalovaný vopred neinformoval o postupe, ako bude vyhodnocovať
kritériá na uloženie pokuty, ani akú pokutu uloží v následnom rozhodnutí. Podľa názoru správneho súdu
žalobca v rámci vyjadrovania sa k podkladom pre rozhodnutie nemá právo byť informovaný vopred, ešte
pred vydaním rozhodnutia, o výške uloženej pokuty, o spôsobe jej výpočtu a o budúcom zohľadňovaní
poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, teda o správnej úvahe správneho orgánu; takéto informovanie
nie je obsahom princípu súčinnosti správneho orgánu s účastníkmi konania upraveného v § 3 ods.
2 SP. Oznámenie o možnej výške uloženej pokuty nie je podkladom rozhodnutia, ku ktorému by sa
žalobca mohol vyjadriť. Žalobca týmto de facto žiada, aby žalovaný prejudikoval svoje rozhodnutie,
čo je neprípustné. Žalobca bol oboznámený so začatím administratívneho konania, dostal priestor na
vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia, v priebehu administratívneho konania mohol vznášať návrhy,
podnety a námietky, čo aj využil. Preto ak správny orgán až v rozhodnutí uviedol správnu úvahu, ktorou
sa riadil pri ukladaní pokuty, postupoval v súlade so zákonom č. 136/2001 Z.z. a Správnym poriadkom
(§ 47) a neporušil práva žalobcu.

237. V súvislosti s aplikáciou generálnej klauzuly v bode 6 výroku napadnutého rozhodnutia správny
súd poukazuje na ustálenú judikatúru (napríklad 2 Sžhpu 1/2012 zo dňa 18.4.2013 publikované ako
R 70/2015, 5 Sžhpu 1/2012 zo dňa 23.5.2013,                  III. ÚS 541/2016 zo dňa 17.8.2016),
podľa ktorých konštrukcia generálnej klauzuly, ako je zakotvená v zákone číslo 136/2001 Z.z. (§ 8
ods. 2) vo vzťahu k jednotlivým demonštratívne vymenovaným skutkovým podstatám je nevyhnutná,
pretože v súťažnom práve nikdy nemožno normatívne zakotviť úplný výpočet spôsobov, ktorými možno
zneužiť moc na trhu na ujmu ostatných účastníkov trhu.  Význam generálnej klauzuly v súťažnom
práve spočíva v tom, že pokiaľ určité konanie napĺňa jej jednotlivé znaky, i keď nie je zachytené v
zákone pomenovanou skutkovou podstatou, je konaním zakázaným, a to so všetkými dôsledkami, ktoré
z neho pre konajúci subjekt vyplývajú. Akékoľvek konanie, ktoré napĺňa znaky uvedené v generálnej
klauzule, môže byť sankcionované ako zneužitie dominantného postavenia, a to i vtedy, ak ho pod žiadnu
z demonštratívne vymenovaných skutkových podstát nebude možné podradiť. Koncepcia zneužitia
dominantného postavenia sa neobmedzuje len na konanie, ktoré pôsobí negatívne vo vzťahu k ostatným



súťažiteľom, ale zahŕňa aj konanie, ktoré poškodzuje spotrebiteľov, pretože neprimerané ceny, ktoré
majú účinky a vplyv na postavenie užívateľov alebo spotrebiteľov, sú tiež zakázané. Pokiaľ súťažitelia
používajú čoraz sofistikovanejšie praktiky zneužitia, tieto praktiky by potom bolo možné považovať
neustále za nové a vidieť v nich prvky novosti, a potom by v podstate nebolo možné subjekt, ktorý
používa \"novú praktiku\", ale hoci nedovolenú praktiku, sankcionovať v oblasti súťažného práva, a preto i
na prípady, v ktorých ide o určitú \"novosť praktík v zneužití na trhu\", je aplikácia generálnej klauzuly ako
inštitútu súťažného práva súladná so zákonom č. 136/2001 Z.z., s čl. 102 ZFEÚ a judikatúrou Súdneho
dvora EÚ (napríklad vo veci C-322/81 Michelin v. Komisia, C-280/08 Deutsche Telekom v. Komisia,
T-51/89 Tetra Pak Rausing v. Komisia, C-457/10 P Astra Zeneca v. Komisia).

Námietka nevykonateľnosti napadnutého rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť

238. Námietka žalobcu o nevykonateľnosti povinností uložených v bode 10 výroku druhostupňového
rozhodnutia je podľa názoru súdu nedôvodná. Je nepochybné, že rozhodnutie musí byť zrozumiteľné
nielen pre orgán, ktorý ho vydal, ale najmä pre účastníkov konania. Súd nepovažuje napadnuté
rozhodnutia za nezrozumiteľné a nie je jasné, prečo žalobca považuje výrok požadujúci zdržania sa
konania a odstránenia protiprávneho stavu za nezrozumiteľný, keďže žalovaný dostatočne špecifikoval,
v čom spočíva žalobcovo protiprávne konanie. Je právom účastníka konania, aby porozumel tomu, k
čomu ho správny orgán zaviazal, čomu zodpovedá povinnosť správneho orgánu odôvodniť uloženie
povinností tak, aby boli pre účastníka jasné a zrozumiteľné. Rozhodnutia sú však v tomto smere určité a
zrozumiteľné a pre žalobcu by nemal byť problém ich pochopiť. Je potrebné tiež zohľadniť, že žalovaný
nie je sektorovým regulátorom, ktorý by mal určovať konkrétne spôsoby odstránenia protiprávneho
stavu, t.j. nemá kompetenciu riešiť špecifické problémy žalobcu, ktoré by mu eventuálne mohli s
vykonaním uložených povinností vzniknúť. Uložené povinnosti sa týkali jednak zdržania sa konania
predstavujúceho podľa názoru žalovaného stláčanie marže a viazania a jednak odstránenia tohto
stavu do 90 dní od právoplatnosti druhostupňového rozhodnutia tak, aby bola zabezpečená efektívna
hospodárska súťaž.

239. Súd odmieta aj námietku týkajúcu sa odopretia práva na súdnu a inú právnu ochranu a zároveň
námietku, že došlo k porušeniu práva žalobcu na súdny prieskum rozhodnutia v zmysle čl. 46
ods. 2 Ústavy SR, keďže žalobca mohol spochybniť rozhodnutia žalovaného, čo aj urobil, keďže
podal podrobne odôvodnenú žalobu bez náznakov o nepochopení obsahu a uložených povinností v
prvostupňovom a druhostupňovom rozhodnutí žalovaného.

240. Namietaním lehoty na vykonanie uložených povinností sa už zaoberala aj Rada úradu (bod
268 druhostupňového rozhodnutia), námietku vyhodnotila ako dôvodnú a lehotu na odstránenie
protiprávneho stavu predĺžila zo 60 dní na 90 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Sumarizácia

241. Z uvedených dôvod súd správnu žalobu zamietol podľa § 190 SSP ako nedôvodnú. Správny
súd považuje rozhodnutie žalovaného za zákonné a v súlade so zákonom č. 136/2001 Z.z. a
Správnym poriadkom. Vada spočívajúca v neuvedení relevantného trhu vo výroku č. 6 druhostupňového
rozhodnutia nie je vadou, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia vo svetle
existujúcej judikatúry Najvyššieho súdu SR.

242. Správny súd považuje za potrebné doplniť, že Najvyšší súd SR v zrušujúcom uznesení sp.
zn. 3 Sžhpu 1/2012 zo dňa 11.2.2014 vyslovil právny názor len ohľadom kompetencie žalovaného a
ďalšími odvolacími námietkami sa nezaoberal. V ďalšom konaní po vrátení veci z najvyššieho súdu sa
prvoinštančný súd riadil jeho právnym názorom a posúdil vec komplexne aj z pohľadu ďalších žalobných
námietok. Vydanie nového rozhodnutia v ďalšom konaní vo veci po tom, ako skoršie rozhodnutie bolo
v konaní v správnom súdnictve zrušené, nie je ďalším rozhodnutím, pretože prvšie rozhodnutie bolo
zrušené, a teda právne neexistuje. Nové rozhodnutie nie je konkurenčným rozhodnutím existujúcim popri
prvšom, ale nanovo upravuje práva a ukladá povinnosti účastníka správneho konania, pričom správny
orgán je viazaný právnym názorom súdu (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 541/2016 zo
dňa 17.8.2016).

Náhrada trov konania



243. O náhrade trov konania pred krajským súdom aj odvolacím súdom (NS SR, ktorý uznesením sp.
zn. 3 Sžhpu/1/2012 zo dňa 11.2.2014 zrušil rozsudok KS BA č.k. 2S/105/2009-652 zo dňa 11.1.2012,
a preto je potrebné postupovať podľa § 224 ods. 3 OSP) súd rozhodol tak, že ich náhradu účastníkom
nepriznal. V konaní pred prvoinštančným súdom aj odvolacím súdom nebol žalobca úspešný a náhrada
konania by tak prináležala žalovanému. Súd však nezistil dôvody vyplývajúce z § 168 SSP, pre ktoré by
žalovanému mal priznať právo na náhradu trov konania, teda žeby žalovaný účelne vynaložil trovy na
zastupovanie osobitným subjektom, keďže sám zamestnáva zamestnancov s právnickým vzdelaním,
ktorí sú schopní ho zastupovať v konaní pred správnym súdom, čo sa v predmetnej veci aj stalo, a
žiadne trovy mu v tejto súvislosti nevznikli.

244. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd
v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach                            (§ 57 SSP) uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body
možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho
na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm.
a/); ide o konania o správnej žalobe podľa            § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným
Centrum právnej pomoci (písm. c/).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:3e99ae63-67b0-4a8c-b5ae-100e0f0b8729", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.541.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 541/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 541/2016 z 17. 8. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-08-17", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.541.2016.1"}, {"guid": "ussr:f0b55a56-4dd0-453d-a427-fae0e72d96de", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 342/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 342/2013 z 29. 5. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-05-29", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f0b55a56-4dd0-453d-a427-fae0e72d96de"}, {"guid": "ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 983, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0"}, {"guid": "be421099-a34e-432d-b51a-65efe3f8b478:f67667f3-dd6f-455a-86ba-9261e613c400", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1009200831.10", "spisova_znacka": "2S/105/2009", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S/105/2009 z 20. 6. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-06-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1009200831.10"}], "citovane_v": []}