Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/197/2011 z 20. 11. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 20. novembra 2012, sp. zn. 15Co/197/2011, ECLI:SK:KSBA:2012:1510207789.1 Krajský súd Bratislava | 15Co/197/2011 | ECLI:SK:KSBA:2012:1510207789.1 | 2012-11-20 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy Citované ustanovenia: § 269 ods. 2 ObZ, § 344 ObZ, § 506 ObZ, § 54 ods. 1 OZ, § 54 ods. 2 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9adebc30-61fd-4b7c-965c-2defad2e85fc Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1510207789.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/197/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1510207789
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1510207789.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia
senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Ayše Pružinec Erenová, v právnej veci navrhovateľa: X. G.,
Z.. G.., so sídlom J. XX, XXX XX H., IČO: XX XXX XXX, zastúpený advokátom JUDr. Vladimírom
Muzikářom, Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, proti odporcovi: D. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom: R. XXXX/X, XXX XX H., zastúpený advokátom JUDr. Róbertom Dupkalom, Advokátska
kancelária Consilior Iuris s.r.o., so sídlom Miletičova 23, 821 09 Bratislava, o zaplatenie 10.968,78
eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V. zo dňa
27.01.2011, č. k. 40C 128/2010-154, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Vo výroku o náhrade trov konania rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že navrhovateľ je
povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 453,49 eur do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby súd
prvého stupňa zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 10.968,78 eur s príslušenstvom - úrokom
z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy odo dňa 13.11.2009 a zároveň rozhodol, že navrhovateľ
je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 2.658,- eur do troch dní od právoplatnosti
rozsudku k rukám právneho zástupcu odporcu.

Rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil po právnej stránke ust. § 269 ods. 2, ust. § 344,
ust. § 506 Obchodného zákonníka, ust. § 54 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, čl. 8 ods. 1,
čl. 12 ods. 4 a 5, čl. 13 ods. 1, čl. 14 Obchodných podmienok a po vecnej stránke tým, že medzi
navrhovateľom a odporcom došlo k platnému uzavretiu inominátnej leasingovej zmluvy č. W. zo dňa
20.03.2008 - spotrebiteľskej zmluvy a napriek skutočnosti, že k úhrade dohodnutých leasingových
splátok nedochádzalo zo strany odporcu včas, súd na základe vykonaného dokazovania dospel k
záveru, že vzhľadom na nepreukázanie podmienok na odstúpenie od leasingovej zmluvy v súlade s
čl. 13 ods. 1 písm. b) Obchodných podmienok, resp. v súlade s ust. § 506 Obchodného zákonníka,
nedošlo k platnému odstúpeniu od predmetnej zmluvy, keď navrhovateľ v konaní žiadnym spôsobom
nepreukázal, že by odporcovi zaslal upomienku s výzvou na zaplatenie dlžných leasingových splátok,
splatných dňa 07.12.2008 a 07.01.2009, a preto súd prvého stupňa nepovažoval za platné písomné
odstúpenie od zmluvy datované dňom 31.01.2009 a navrhovateľovi tak nebolo možné priznať peňažné
plnenia, ktorých sa titulom odstúpenia od zmluvy domáhal v predmetnom konaní, a preto súd prvého
stupňa návrh navrhovateľa v plnom rozsahu zamietol. K argumentácii navrhovateľa, ktorý tvrdil, že
upomienky boli zasielané obyčajnou poštou, toto tvrdenie súd prvého stupňa považoval za účelové, keď



ostatná korešpondencia s odporcom prebiehala formou doporučených zásielok. Rovnako súd prvého
stupňa považoval za účelovo použitý zmenený dôvod, podľa ktorého malo byť od leasingovej zmluvy
odstúpené, keď podľa čl. 14 ods. 9 Obchodných podmienok sa nevyžaduje predchádzajúca výzva
zaslaná nájomcovi. Navyše vychádzajúc z čl. 14 ods. 1 Obchodných podmienok nebolo možné na daný
prípad toto ustanovenie použiť a teda podľa neho ani platne od zmluvy odstúpiť, citovaný článok sa
totiž nevzťahuje na prípady, keď je cena predmetu leasingu vyššia ako protihodnota 20.000,- eur, ide
o vstupnú cenu predmetu leasingu, pričom súd prvého stupňa mal za to, že podmienka existujúca pri
uzavretí zmluvy sa nemohla zmeniť v priebehu trvania zmluvy, v závislosti od výšky uhradenej ceny
predmetu leasingu. Zdôraznil, že hoci bola posudzovaná leasingová zmluva za použitia ust. § 262 ods. 1
Obchodného zákonníka, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré
predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky zákonník, keďže
aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. Normy
obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú
úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom
zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že hoci súd
prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu neplatného odstúpenia od leasingovej zmluvy, v
danom prípade súčasne posúdil ako nevyvážené ustanovenia leasingovej zmluvy, na základe ktorých
je odporca napriek povinnosti odovzdať predmet leasingu prenajímateľovi, povinný zaplatiť aj všetky
doposiaľ neuhradené splátky úveru. Uviedol, že vstupná kúpna cena predmetu leasingu bola 25.322,48
eur a na splátkach úveru, vrátane prvej zvýšenej splátky, uhradil do odobratia predmetu leasingu odporca
navrhovateľovi spolu sumu 17.096,80 eur a spolu s výnosom z predaja lízingu v preukázanej výške
12.555,- eur tak navrhovateľ v súvislosti s predmetným motorovým vozidlom získal 29.651,80 eur,
ktorá suma prevyšuje vstupnú kúpnu cenu predmetu leasingu o 4.329,32 eur. Napriek tomu si vo
vzťahu k odporcovi na základe zmluvných podmienok, ktorých obsah nemohol odporca pri podpise
zmluvy ovplyvniť, predmetným návrhom na začatie konania voči odporcovi uplatňoval zaplatenie ďalšej
sumy 10.968,78 eur. Tento nárok by však z dôvodu neprimeranosti a tým pádom neprijateľnosti
zmluvných podmienok, z ktorých vychádza, súd prvého stupňa nepovažoval za dôvodný ani v prípade
preukázania riadneho odstúpenia od posudzovanej zmluvy. Vo vzťahu k úrokom z omeškania, ktoré
si navrhovateľ uplatňoval titulom ušlého zisku, nebola preukázaná priama príčinná súvislosť medzi
porušením povinnosti odporcu a vznikom tejto škody. K ďalšiemu nesplácaniu splátok, vrátane úroku
by totiž dochádzalo v dôsledku konania samotného navrhovateľa - využitia jeho práva na odstúpenie od
zmluvy, pričom po vrátení predmetu leasingu ho mal ďalej možnosť poskytnúť prípadnému ďalšiemu
záujemcovi formou finančného leasingu za obdobných podmienok. Rovnako nie je bez významu
skutočnosť, že predmet leasingu bol po jeho odobratí odpredaný pod hodnotu určenú znaleckým
posudkom a teda aj pre vznik škody v tejto súvislosti by nebola splnená podmienka kauzálneho nexusu s
konaním odporcu. Súd prvého stupňa by za predpokladu riadneho odstúpenia od zmluvy považoval voči
odporcovi za akceptovateľné iba ušlé úroky, ktoré však neboli dostatočne vyčíslené a ďalej vyčíslené
náklady spojené s odobratím predmetu leasingu a zmluvnej pokuty, avšak vzhľadom na celkovú výšku
výnosu z predmetu leasingu, vrátane splátok uhradených navrhovateľom, ktorý ich vysoko prevyšoval,
mal súd prvého stupňa za to, že tieto náklady mal navrhovateľ už kompenzované. Leasingová zmluva
tak dosahuje značnú intenzitu nevyváženosti a výskytu neprijateľných zmluvných podmienok, a preto by
bolo možné konštatovať, že ani v prípade riadneho odstúpenia od zmluvy by nebolo dôvodné priznať
navrhovateľovi uplatnené právo titulom plnenia z tejto zmluvy. Takýto výklad je aj v súlade so smernicou
Rady Európskej únie č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách a to hlavne s článkom 3 odsek 1 smernice.

O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., keď trovy odporcu
v celkovej výške 2.658,- eur pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 658,- eur ako aj
z náhrady trov právneho zastúpenia v celkovej výške 2.000,- eur za šesť úkonov právnej služby. Pri
určovaní výšky náhrady trov právneho zastúpenia súd prvého stupňa vychádzal z tarifnej hodnoty vo
výške 10.968,54 eur, z ktorej tarifná odmena advokáta za jeden úkon právnej služby v zmysle ust. §
10 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. predstavuje 270,54 eur za jeden úkon, k čomu pripočítal
režijný paušál a daň z pridanej hodnoty vo výške 20%. Záverom podotkol, že odporcovi nepriznal
náhradu trov právneho zastúpenia za písomné vyjadrenie zo dňa 01.07.2010, keď išlo o vyjadrenie
bezprostredne nadväzujúce za podaný odpor, resp. jeho doplnenie, ktoré neobsahovalo vyjadrenie k
novým argumentom navrhovateľa. Rovnako súd prvého stupňa odporcovi nepriznal ani náhradu odmeny
advokáta za poradu s klientom zo dňa 18.10.2010, keď jeho uskutočnenie nebolo preukázané.



Proti tomuto rozsudku podal včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ,
a to v celom jeho rozsahu, keď rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa navrhovateľa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Navrhovateľ namietal,
že súd prvého stupňa nesprávne posúdil platnosť odstúpenia od leasingovej zmluvy, keď sa dostatočne
nevysporiadal s argumentáciou navrhovateľa týkajúcej sa odstúpenia od leasingovej zmluvy podľa čl. 11
ods. 1 obchodných podmienok, resp. odstúpenia od leasingovej zmluvy podľa čl. 14 ods. 9 obchodných
podmienok. Je síce pravdou, že v samotnom liste zo dňa 31.01.2009, ktorým navrhovateľ od leasingovej
zmluvy odstúpil, je uvedené odstúpenie od zmluvy v zmysle čl. 13 ods. 1 písm. b) obchodných
podmienok, navrhovateľ je však presvedčený, že odstúpenie od zmluvy ako jednostranný právny úkon
treba vykladať v zmysle prejavenej vôle ukončiť (odstúpiť) zmluvu na základe podstatného porušenia
leasingovej zmluvy, ktorým neplatenie leasingových splátok vo finančnom leasingu nepochybne je.
Podľa názoru navrhovateľa došlo k riadnemu odstúpeniu od leasingovej zmluvy podľa čl. 11 ods. 1
obchodných podmienok, podľa ktorého je akékoľvek omeškanie s platením na strane leasingového
nájomcu dôvodom pre odstúpenie od leasingovej zmluvy, pričom sám súd prvého stupňa dokazovaním
dospel k záveru, že odporca sa v takomto omeškaní nachádzal. K riadnemu odstúpeniu došlo aj pri
použití čl. 14 ods. 9 obchodných podmienok. Súd prvého stupňa podľa názoru navrhovateľa nesprávne
dospel k záveru o nepoužiteľnosti čl. 14 obchodných podmienok, keď uzavrel, že podľa čl. 14 ods. 1
sa celý čl. 14 obchodných podmienok vzťahuje iba na prípady, kedy cena predmetu leasingu neprevýši
20.000,- eur, pričom cena predmetu leasingu v tomto prípade činila 25.322,48 eur. Podotkol, že čl. 14
ods. 1 obchodných podmienok vychádza zo znenia ust. § 1 ods. 2 písm. e) zák. č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzatvorenia leasingovej zmluvy, a pri výklade čl.
14 ods. 1 obchodných podmienok mal súd prvého stupňa zobrať do úvahy aj tieto súvislosti. V takom
prípade by mal súd prvého stupňa dospieť k záveru, že za cenu predmetu leasingu v zmysle čl. 14
ods. 1 je potrebné považovať obstarávaciu cenu predmetu leasingu vo výške 25.322,48 eur zníženú
o zaplatenú zvýšenú splátku vopred vo výške 10.128,99 eur. Tento záver vyplýva i z charakteru a
povahy finančného leasingu. Cena predmetu leasingu v zmysle čl. 14 ods. 1 teda s ohľadom na výklad
uvedeného ustanovenia činila 14.425,25 eur a bolo teda na mieste, aby súd prvého stupňa k vyššie
uvedenému výkladu prihliadol na čl. 14 obchodných podmienok, hlavne jeho ods. 9, v tomto prípade
aplikoval. Ak by aj bol názor súdu prvého stupňa ohľadne aplikácie čl. 14 obchodných podmienok
správny, navrhovateľ sa domnieva, že by došlo z jeho strany k riadnemu odstúpeniu od leasingovej
zmluvy podľa ust. § 5 vyššie citovaného zákona, podľa ktorého by bol navrhovateľ oprávnený od
leasingovej zmluvy odstúpiť v prípade omeškania odporcu s dvomi splátkami, ktorá podmienka bola
naplnená. Navrhovateľ má zároveň za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je ako celok nesprávne.
Ak totiž má za to, že nedošlo k platnému odstúpeniu od leasingovej zmluvy, musela by leasingová
zmluva naďalej trvať a odporca bol povinný hradiť leasingové splátky po celú dobu trvania leasingového
prenájmu. Nakoľko boli všetky budúce leasingové splátky, a to v rámci zostatku istiny a ušlého zisku,
predmetom návrhu na začatie konania, mal súd žalobnému návrhu vyhovieť a to v rozsahu v akom
neboli leasingové splátky odporcom zaplatené, teda v rozsahu 23 leasingových splátok po 647,63 eur
splatných do vydania rozhodnutia súdu prvého stupňa, resp. v rozsahu 5 leasingových splátok po 647,63
eur splatných do odobratia predmetu leasingu odporcu. Navrhovateľ zároveň nesúhlasí s rozhodnutím
súdu prvého stupňa ohľadom náhrady trov konania. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 10.968,78 eur s úrokom z
omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 10.968,78 eur od 13.11.2009 do zaplatenia a náhradu trov
konania v sume 2.683,61 eur a aby odvolací súd odporcu zároveň zaviazal zaplatiť navrhovateľovi trovy
odvolacieho konania.

K odvolaniu navrhovateľa zaslal odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrenie
písomne zo dňa 03.06.2011, keď uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa a jeho
záverom, že zo strany navrhovateľa nedošlo k platnému odstúpeniu od leasingovej zmluvy uzavretej
medzi navrhovateľom a odporcom. Podľa odporcu je nesporné, že nemohlo dôjsť k platnému odstúpeniu
od leasingovej zmluvy v zmysle obchodných podmienok navrhovateľa, nakoľko v konaní navrhovateľ
nepreukázal, že by si splnil svoju povinnosť podľa obchodných podmienok, a to že by zaslal v
zmysle čl. 13 ods. 1 písm. b) navrhovateľovi upomienku, v konaní na súde prvého stupňa bolo už
uvedené, že odporca od navrhovateľa žiadnu takúto upomienku neobdržal. V súvislosti s odstúpením
od leasingovej zmluvy, ktorá je bez akýchkoľvek pochýb zmluvou spotrebiteľskou, odporca uvádza,
že podľa jeho názoru, doba omeškania 7 dní so splátkou, ktorá zakladá možnosť odstúpenia od
zmluvy, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a podľa názoru odporcu v predmetnom prípade bolo
potrebné aplikovať primerane ust. § 506 Obchodného zákonníka, podľa ktorého je veriteľ oprávnený



odstúpiť od zmluvy o úvere, ak je dlžník v omeškaní s troma splátkami alebo s jednou splátkou
po dobu dlhšiu ako tri mesiace. Podotkol, že nakoľko uvedená právna úprava reguluje vzťah medzi
podnikateľskými subjektmi, je pri posudzovaní vzťahov vyplývajúcich zo spotrebiteľskej zmluvy použiť
ešte konformnejší postoj pre spotrebiteľa ako je tomu v ust. § 506 Obchodného zákonníka. V tejto
súvislosti je potrebné poukázať aj na ust. § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak
ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť
právo podľa ust. § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď
súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Ďalej odporca
uviedol, že súd prvého stupňa vykonal správne dokazovanie a vec správne právne posúdil, keď došiel
k záveru, že odstúpenie bolo neplatné a v predmetnom konaní nie je možné tak priznať navrhovateľovi
ním domáhané peňažné plnenia. Podľa názoru odporcu i keď by navrhovateľovo odstúpenie od zmluvy
bolo platné, súd prvého stupňa by navrhovateľovi ich nemohol priznať, nakoľko ustanovenia obchodných
podmienok podľa ktorých sa navrhovateľ domáhal týchto peňažných plnení, je potrebné považovať
za neprijateľné zmluvné podmienky, v dôsledku ktorých by nebolo možné navrhovateľovi peňažné
nároky aj priznať. V závere podaného vyjadrenia uviedol, že z odvolania navrhovateľa nie je doteraz
zrejmé, podľa ktorého ustanovenia obchodných podmienok navrhovateľ odstúpil od leasingovej zmluvy,
nakoľko v odstúpení od zmluvy navrhovateľ uviedol, že odstupuje v zmysle čl. 13 bod 1 písm. b)
obchodných podmienok, pričom na pojednávaní dňa 08.10.2010 právny zástupca navrhovateľa uviedol,
že navrhovateľ odstúpil podľa čl. 14 ods. 9 Obchodných podmienok, a preto odstúpenie od leasingovej
zmluvy je absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
nakoľko v odstúpení od leasingovej zmluvy absentujú základné náležitosti vyžadované pre platnosť
právneho úkonu, a to určitosť a zrozumiteľnosť. Konštatoval zároveň, že aplikácia zák. č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/186
Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, nie je v tomto prípade možná,
nakoľko predmet leasingu presahoval hodnotu 20.000,- eur, napriek tomu je potrebné podľa odporcu
na leasingovú zmluvu aplikovať ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách upravených v Občianskom
zákonníku. Názor navrhovateľa, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nesprávne ako celok, pretože
keby nedošlo k platnému odstúpeniu od zmluvy, odporca by bol povinný hradiť naďalej leasingové splátky
po celú dobu trvania leasingového prenájmu, považuje odporca za účelový bez reálnej opory v platnom
práve.

Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a zaviazal navrhovateľa
na náhradu trov odvolacieho konania odporcovi.

Odvolací súd prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214
ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, odvolaniu navrhovateľa v časti, ktorou súdu prvého stupňa zamietol
návrh navrhovateľa, nemožno vyhovieť a je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti potvrdiť
a odvolanie navrhovateľa v časti, ktorou súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť
odporcovi náhradu trov konania vo výške 2.658,- eur, je dôvodné a je potrebné rozsudok súdu prvého
stupňa v tejto časti zmeniť.

Vo všeobecnosti možno uviesť, že za spotrebiteľskú zmluvu možno považovať akúkoľvek
súkromnoprávnu zmluvu obsahujúcu definičné znaky uvedené v ustanovení § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka a v smernici Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách bez ohľadu na skutočnosť, či je upravená Občianskym zákonníkom, Obchodným zákonníkom
alebo iným osobitným právnym predpisom.

Právna úprava spotrebiteľských zmlúv podľa ustanovenia § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka
sa týka zmlúv, pri ktorých musí byť splnená podmienka, že takáto zmluva sa uzatvára za rovnakých
zmluvných (obchodných) podmienok s väčším počtom spotrebiteľov, pričom takéto obchodné podmienky
sú vopred pripravené dodávateľom a spotrebiteľ nemôže ovplyvniť ich obsah a spotrebiteľ má iba
možnosť k zmluvným (obchodným) podmienkam pristúpiť a takúto spotrebiteľskú zmluvu uzavrieť alebo
takýto záujem o uzavretie takejto zmluvy nakoniec neprejaviť a takúto spotrebiteľskú zmluvu neuzavrieť.
Takúto zmluvu, kedy existuje pre spotrebiteľa možnosť spotrebiteľskú zmluvu buď prijať en block alebo
ju neprijať, sa označuje ako adhézna (štandardná, typová) zmluva.
Medzi adhézne zmluvy možno okrem iných zmlúv zaradiť aj leasingovú zmluvu.



Leasingovú zmluvu ako samostatný zmluvný typ neupravuje Občiansky zákonník a rovnako ani
Obchodný zákonník a teda v prípade leasingovej zmluvy ide o inominátnu (nepomenovanú) zmluvu.
Je nevyhnutné poznamenať, že účelom a zmyslom leasingovej zmluvy je umožniť leasingovému
nájomcovi užívať predmet leasingu po dojednanú dobu trvania leasingu za odplatu, pričom v praxi
možno rozlišovať leasingovú zmluvu z pohľadu toho, či obsah právneho vzťahu medzi leasingovým
nájomcom a leasingovým prenajímateľom nezahŕňa právo na následnú kúpu, ale jeho zmysel tvorí len
jeho užívanie (operatívny leasing) alebo jeho základom je prenájom predmetu leasingu a jeho následný
prevod za zostatkovú hodnotu do vlastníctva leasingového nájomcu, potom čo nájomca zaplatil náklady
na zriadenie lízingu formou splátok (finančný leasing).

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že účastníci konania - navrhovateľ ako leasingový prenajímateľ
(dodávateľ) a odporca ako leasingový nájomca (spotrebiteľ) uzavreli spotrebiteľskú zmluvu - leasingovú
zmluvu č. W. zo dňa 20.03.2008, predmetom ktorej bol leasingový prenájom s následnou kúpou veci
prenajatej veci - osobné motorové vozidlo: Audi A6 diesel, rok výroby: 2004, farba: šedá metalíza, číslo
karosérie: P. (ďalej aj „leasingová zmluva“), neoddeliteľnou súčasťou ktorej boli všeobecné zmluvné
obchodné podmienky pre finančný prenájom motorových vozidiel (ďalej aj „VZLP“).

Odvolací súd má zato, že VZLP sú pre účastníkov zmluvy o nájme s následným predajom záväzné. Takto
dohodnuté zmluvné podmienky, ktoré nie sú v rozpore s účelom a poslaním leasingovej zmluvy, boli teda
pre zmluvné strany rovnako a bezpodmienečne záväzné. Záväznosť podmienok zmluvy mohla zaniknúť
len spôsobom vyplývajúcim zo zmluvy alebo zo zákona. K zániku záväznosti zmluvných podmienok v
danej veci však nedošlo.

Je nevyhnutné poznamenať, že právo na odstúpenie od zmluvy je tvorivým subjektívnym právom a to či
účastník zmluvy má právo od nej odstúpiť, môže vyplývať okrem iného aj z tej skutočnosti, že účastníci
zmluvy si môžu takéto právo na odstúpenie od zmluvy vymieniť v priamo v uzavieranej zmluve, ale
i v rámci iného zmluvného dojednania, ako tomu bolo aj v prípade navrhovateľa a odporcu a vyššie
uvedených všeobecných zmluvných leasingových podmienok (VZLP).

Ak navrhovateľ listom zo dňa 31.01.2009 adresovanom odporcovi odstúpil od Leasingovej zmluvy v
zmysle čl. 13 bod 1 písm. b) VZLP, odvolací súd konštatuje, že na skutočnosť, aby došlo platnému
odstúpeniu od leasingovej zmluvy zo strany navrhovateľa, museli byť splnené podmienky uvedené v čl.
13 bod 1 písm. b) VZLP.

V článku 13 bod 1 písm. b) VZLP bolo upravené, že leasingový prenajímateľ je oprávnený od kúpnej a
leasingovej zmluvy a od všetkých súvisiacich zmlúv z nižšie uvedených dôvodov s okamžitým účinkom
pred ich úplným splnením odstúpiť a tak predčasne ukončiť ich platnosť. Predčasným ukončením sa
stávajú splatnými všetky doteraz
neuhradené splátky a platby na ktoré je leasingový nájomca povinný. Dôvodom na odstúpenie je prípad,
ak leasingový nájomca neplní svoje platobné povinnosti, resp. je v omeškaní s plnením niektorej z nich
po dobu viac ako sedem dní a to napriek upomienke, ktorú mu leasingový prenajímateľ odoslal.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že pre sporové občianskoprávne konanie platí prejednávacia
zásada znamenajúca, že tvrdiť rozhodné skutočnosti a navrhovať pre ne dôkazy je vecou účastníkov
konania. Účastník konania má teda jednak povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú. Z ustanovenia § 120
O.s.p. sa vyvodzuje tzv. dôkazné bremeno ako procesná zodpovednosť účastníkov za výsledok konania,
pokiaľ je určovaná výsledkom vykonaného dokazovania. Dôkazné bremeno ako inštitút procesného
práva postihuje toho účastníka, v ktorého záujme je, aby určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotného
práva a účastníkom tvrdená bola v konaní preukázaná tak, aby ju súd uznal ako pravdivú.

V danej veci bolo na navrhovateľovi, ktorý odstúpil od leasingovej zmluvy, a to ako sám uviedol v
samotnom odstúpení v zmysle čl. 13 bod 1 písm. b) VZLP a z ktorého titulu sa domáhal zaplatenia
sumy 10.968,78 eur s príslušenstvom, aby preukázal, že pre odstúpenie od leasingovej zmluvy, tak ako
to tvrdil v samotnom odstúpení od leasingovej zmluvy, boli splnené podmienky uvedené v čl. 13 bod 1
písm. b) VZLP.

Aj v predmetnom konaní o zaplatenie sumy 10.968,78 eur s príslušenstvom má navrhovateľ bremeno
tvrdenia v tom, že v súlade s čl. 13 bod 1 písm. b) VZLP splnil všetky podmienky určené pre



riadne odstúpenie od leasingovej zmluvy. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy
preukazujúce navrhovateľom tvrdené skutočnosti. Navrhovateľa teda zaťažuje dôkazné bremeno
preukázať splnenie podmienok uvedených v čl. 13 bod 1 písm. b) VZLP. Pokiaľ sú tieto skutočnosti
preukázané, navrhovateľ uniesol tak bremeno tvrdenia ako aj bremeno dôkazu.

Berúc do úvahy výsledky vykonaného dokazovania má odvolací súd za to, že navrhovateľ neuniesol
dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia o tom, že by riadne odstúpil od leasingovej
zmluvy v zmysle čl. 13 bod 1 písm. b) VZLP, keď jednou zo základných podmienok, aby bolo
odstúpenie od leasingovej zmluvy v zmysle čl. 13 bod 1 písm. b) VZLP riadne vykonané, bolo zo
strany navrhovateľa ako leasingového prenajímateľa odoslanie upomienky odporcovi ako leasingovému
nájomcovi, keď navrhovateľ nepredložil nijaký dôkaz o tvrdenom odoslaní upomienky. Navrhovateľ
len uviedol, skutočnosť, že upomienka bola zaslaná formou obyčajného doručenia, avšak takéto
tvrdenie samo o sebe vykonanie odoslania upomienky nepreukazuje. Odvolací súd má za to, že
preukázanie odoslania upomienky zo strany navrhovateľa odporcovi nepredstavuje zložitý postup, keď
takéto tvrdenia možno preukázať jednoduchým spôsobom a to či už prostredníctvom podacieho lístka
alebo prostredníctvom odoslania formou doporučenej zásielky, ktorej následným doručeným obdrží
navrhovateľ doručenku o doručení. Zároveň samotný odporca v konaní pred súdom prvého stupňa
vo vyjadrení zo dňa 22.10.2010 uvádza, že odporca nemá o takejto upomienke vedomosť. Reálne
odoslanie upomienky adresované odporcovi pred odstúpením od leasingovej zmluvy zostalo len v
rovine tvrdení, ktoré navrhovateľ nepreukázal a ohľadom splnenia tejto podmienky neuniesol dôkazné
bremeno.

Tvrdenie navrhovateľa, že dôvodom na odstúpenie od leasingovej zmluvy nebol čl. 13 bod 1 písm. b)
VZLP ale čl. 11 bod 1, resp. čl. 14 bod 9 VZLP, považuje odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa
za účelové. Z hľadiska uplatnenia odstúpenia od zmluvy ako právneho úkonu je dôležitý obsah prejavu
vôle osoby, ktorá toto právo uplatňuje, t.j. navrhovateľa. Navrhovateľova vôľa o odstúpení od leasingovej
zmluvy v zmysle čl. 13 bod 1 písm. b) je nespochybniteľná, keď v právnom úkone odstúpenia od zmluvy
je explicitne uvedený odkaz na konkrétny článok, bod a písmeno leasingovej zmluvy, ktorý nemožno
zameniť s nijakým iným dôvodom odstúpenia od leasingovej zmluvy. Článok 13 bod 1 písm. b) VLZP,
ktorý bol uvedený ako dôvod odstúpenia od leasingovej zmluvy a následne neskôr v prvostupňovom
konaní uvádzaný článok 14 bod 9 VZLP ako dôvod odstúpenia sa nezhoduje číselným označením článku
a ani bodu. Odvolací súd má zároveň za to, že ak navrhovateľ ako dodávateľ predstavuje leasingovú
spoločnosť, teda podnikateľský subjekt, ktorý poskytuje tovary a služby hromadne za rovnakých
podmienok spotrebiteľovi, v tomto prípade aj odporcovi, pričom navrhovateľ si sám jednostranne
(autonómne) stanovil všeobecné leasingové zmluvné podmienky, na ktorých dodržiavanie sa vo vzťahu
k spotrebiteľom zaviazal a spotrebitelia a teda aj odporca na všeobecné leasingové zmluvné podmienky
mohli v celosti buď pristúpiť alebo nie, nie je zanedbateľná skutočnosť, že ak si stanovil navrhovateľ
takéto obchodné podmienky sám, je oprávnené od navrhovateľa očakávať, že odstúpenie od leasingovej
zmluvy mal urobiť spôsobom v zmysle čl. 13 bod 1 písm. b) VZLP, teda tak ako si to sám určil, keď
opomenul zaslať odporcovi upomienku. Nebola tak zo strany navrhovateľa splnená jedna zo základných
podmienok pre stranami dojednané odstúpenie od leasingovej zmluvy podľa čl. 13 bod 1 písm. b) VZLP
a preto odstúpenie vykonané navrhovateľom nemožno považovať za platné a z uvedeného dôvodu
nemožno odvolanie navrhovateľa v tejto zamietajúcej časti považovať za dôvodné.

K námietke navrhovateľa, podľa ktorého ak nedošlo z jeho strany k platnému odstúpeniu od leasingovej
zmluvy, leasingová zmluva musí naďalej trvať a odporca bol povinný hradiť leasingové splátky po celú
dobu trvania leasingového prenájmu, odvolací súd uvádza, že predmetom konania bolo zaplatenie sumy
10.968,78 eur s príslušenstvom a týchto peňažných prostriedkov sa navrhovateľ domáha titulom vyššie
uvedeného odstúpenia od leasingovej zmluvy, ktoré nebolo platné, a preto z titulu neplatného odstúpenia
o leasingovej zmluvy mu takéto peňažné prostriedky nemožno priznať.

K odvolaniu navrhovateľa, pokiaľ ide o trovy konania, odvolací súd pokladá za dôležité uviesť
nasledovné. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej aj „vyhláška“) základná sadzba tarifnej odmeny za
jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak klientom je spotrebiteľ a ide
o zastupovanie v spore zo spotrebiteľskej zmluvy. Je nepochybné, že klientom právneho zástupcu
odporcu, ktorému súd prvého stupňa priznal trovy konania, je spotrebiteľ a predmetom konania je spor zo
spotrebiteľskej - leasingovej zmluvy. Súd prvého stupňa mal teda pri výpočte trov právneho zastúpenia



vychádzať pri výpočte jednotlivého úkonu právnej služby z jednej trinástiny výpočtového základu a nie
z tarifnej hodnoty vo výške 10.968,78 eur v zmysle § 10 ods. 1 vyhlášky, čím vec nesprávne právne
posúdil. V súvislosti s uvedeným mal súd prvého stupňa priznať právnemu zástupcovi odporcu trovy
právneho zastúpenia v celkovej výške 377,91 eur, pozostávajúce z uvedených úkonov právnej služby:
1. prevzatie a príprava zastúpenia dňa 17.06.2010 v zmysle § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vo výške 55,49
eur, 2. písomné podanie na súd - odpor proti platobnému rozkazu v zmysle § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky
dňa 17.06.2010 vo výške 55,49 eur, 3. písomné podanie na súd - vyjadrenie v zmysle § 14 ods. 1 písm.
c) vyhlášky dňa 22.10.2010 vo výške 55,49 eur, 4. účasť na pojednávaní dňa 08.10.2010 v zmysle § 14
ods. 1 písm. c) vyhlášky vo výške 55,49 eur, 5. účasť na pojednávaní dňa 03.12.2010 v zmysle § 14 ods.
1 písm. c) vyhlášky vo výške 55,49 eur, 6. účasť na pojednávaní dňa 27.01.2011 v zmysle § 14 ods. 1
písm. c) vyhlášky vo výške 57,- eur, t.j. v celkovej výške 334,45 eur a režijného paušálu vo výške 43,46
eur (5 x 7,21 eur za rok 2010 a 1 x 7,41 eur za rok 2011). Odvolací súd sumu 377,91 eur zvýšil o 20%,
nakoľko v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa
odmena a náhrady podľa tejto vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, ktorú je advokát povinný platiť podľa
osobitného predpisu, teda o sumu zvýšenú o 75,58 eur na celkovú sumu 453,49 eur (377,91 eur plus
75,58 eur). Odvolací súd poznamenáva, že odporcovi nemohol priznať navrhovateľom zaplatený súdny
poplatok vo výške 658 eur, nakoľko odporcovi takéto trovy nevznikli.

Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou súd prvého
stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p.

V časti náhrady trov prvostupňového konania odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle ust.
§ 220 O.s.p. zmenil, keď súd prvého stupňa vec neposúdil správne po právnej stránke.

O trovách konania rozhodne odvolací súd samostatným uznesením v súlade s ust. § 214 ods.
5 O.s.p.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.