Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/538/2014 z 13. 8. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 13. augusta 2014, sp. zn. 6Co/538/2014, ECLI:SK:KSZA:2014:5712214624.5 Krajský súd Žilina | 6Co/538/2014 | ECLI:SK:KSZA:2014:5712214624.5 | 2014-08-13 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6315e59e-7d9e-4313-b3a8-97756bc17ee5 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5712214624.5 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/538/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214624
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214624.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty
Dzugasovej a členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 15C/230/2012-127
zo dňa 05. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 15C/230/2012-127 zo dňa 05. februára 2014 p
o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa žalobca domáhal
uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú (tvrdeným)
nesprávnym postupom exekučného súdu - Okresného súdu Martin. Nesprávnosť postupu mala spočívať
v okolnosti, že v exekučnej veci (žalobcu ako oprávneného) vedenej súdnym exekútorom JUDr. Máriou
Krasňanovou pod sp. zn. EX 255/2007 exekučný súd nerozhodol v zákonnej 30-dňovej lehote o návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, ktorí mali doručenie
predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil s
obsahom listín založených v spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Martin sp. zn.
17Er/992/2007, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Námietku premlčania vznesenú zo strany žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú.
Z obsahu spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 17Er/992/2007 súd zistil, že súdny exekútor JUDr. Mária
Krasňanová dňa 22.03.2007 podala na Okresný súd Martin žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie vedenej na exekútorskom úrade pod sp. zn. EX 255/2007 na základe návrhu na vykonanie
exekúcie podaného oprávneným proti povinnej B. E., nar. XX.XX.XXXX., bytom Q.B. X/X, pre vymoženie
39.360,00 Sk s príslušenstvom, a to na základe exekučného titulu rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu č.k. SR 6377/06 zo dňa 07.12.2006 vydaného Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti
Slovenská rozhodcovská, a.s. v Bratislave, v súlade s návrhom oprávneného na vykonanie exekúcie
zo dňa 20.02.2007. Súd na základe tejto žiadosti vydal dňa 11.04.2007 poverenie č. 5506*045032.
Podaním doručeným súdu 21.11.2010 podal oprávnený návrh na zmenu súdneho exekútora. Podaním
zo dňa 24.11.2010 súd vyzval pôvodného súdneho exekútora JUDr. Máriu Krasňanovú o vyjadrenie sa k



návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, uplatnenie trov exekúcie. Podaním doručeným súdu
13.12.2010 pôvodný súdny exekútor JUDr. Mária Krasňanová sa vyjadrila k návrhu na zmenu súdneho
exekútora tak, že návrh žiadala zamietnuť a svoje námietky zdôvodnila. Podaním zo dňa 05.04.2011 súd
vyzval právneho zástupcu oprávneného o súčinnosť, t.j. o zaslanie zmluvy o úvere, na podklade ktorej
bol vydaný rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul v tomto exekučnom konaní. Podaním doručeným
súdu dňa 04.05.2011 zaslal oprávnený zmluvu o úvere a všeobecné podmienky poskytovania úveru. Súd
o návrhu na zmenu súdneho exekútora rozhodol uznesením č.k. 17Er/992/2007-17 zo dňa 17.05.2011 a
návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol, exekúciu pod sp. zn. EX 255/2007 vyhlásil
za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený, o odvolaní rozhoduje
v súčasnosti Krajský súd v Žiline.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 513/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.
V prerokovávanej veci si žalobca uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 175,00 Eur
a nemajetkovú ujmu vo výške 331,92 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
(v exekučnej veci Okresného súdu Martin sp. zn. 17Er/992/2007), ktorý nerozhodol o jeho návrhu na
zmenu súdneho exekútora v lehote ustanovenej v ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. Z exekučného
spisu bolo preukázané, že dňa 21.11.2010 bol na exekučný súd doručený návrh navrhovateľa na zmenu
súdneho exekútora, o ktorom exekučný súd rozhodol 17.05.2011, t.j. po uplynutí zákonnej 30-dňovej
lehoty. Okresný súd poukázal na to, že oneskorenie v rozhodnutí o návrhu na zmenu exekútora, o
ktorom rozhodol súd tak, že návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol, exekúciu
vedenú pod sp. zn. EX 255/2007 vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, bolo dané viacerými objektívnymi
okolnosťami. Je zrejmé, že súd rozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty od doručenia takéhoto návrhu, súd mal však za to, že exekučný súd postupoval
priebežne aj v závislosti od toho, že na súd bolo doručené v jeden deň veľké množstvo návrhov na
zmenu súdneho exekútora. V nadväznosti na zistenie, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok,
exekučný súd požiadal o súčinnosť oprávneného v exekučnom konaní, aby doložil v rámci exekúcie aj
zmluvu o úvere, ktorej sa predmetné exekučné konanie týka, nakoľko táto nebola priložená k návrhu
na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na povahu úkonu, kedy súd rozhodoval síce o návrhu na zmenu
súdneho exekútora, nečinnosť žalobcu, nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím aj
iné úkony, ako posúdenie podmienok prípustnosti exekúcie vzhľadom na to, že exekučným titulom
bol rozhodcovský rozsudok, súd konštatoval, že nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny
úradný postup. Súd poukázal aj na tú skutočnosť, že pôvodný súdny exekútor vykonával úkony
exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia
uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi, t.j. v súvislosti s nerozhodnutím
v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody. Pôvodný súdny exekútor mal a mohol
pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie s ohľadom na zachovanie kontinuity
konania. V uvedených súvislostiach poukázal okresný súd na judikatúru Ústavného súdu SR, ktorý
vo viacerých rozhodnutiach konštatoval, že s ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup
dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy (napr. I.ÚS 63/00).
Pokiaľ ide o žalobcom vyčíslenú škodu na ním tvrdené paušálne určené vecné náklady spojené s
jeho činnosť uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom, ide o náklady, ktoré
mal navrhovateľ vynaložiť výlučne v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému v sume 70,00 Eur, na udržiavanie a správu
informačného systému v sume 40,00 Eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom 50,00 Eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu,
na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné
a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde v
sume 15,00 Eur. Okresný súd konštatoval, že žalobca nekonkretizoval, či uvedené náklady predstavujú
skutočnú škodu alebo ušlý zisk a neuniesol tak bremeno tvrdenia. Z vlastnej rozhodovacej činnosti
mal súd vedomosť, že uvádzané náklady v celkovej výške 175,00 Eur uplatnil žalobca aj v iných



konaniach v skutkovo obdobných veciach, a teda ich určil ako paušálne náklady, pričom v návrhoch
uvádzal, že výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov,
z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami, hmotná škoda
pozostáva zo škody spočívajúcej v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch
a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca s tým, že vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy,
pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné
korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy.
Okresný súd v uvedenej súvislosti konštatoval, že žalobca je obchodnou spoločnosťou, ktorá sa
dlhodobo a vo veľkom rozsahu zaoberá spotrebiteľskými úvermi, ktoré spravuje a vymáha a na túto
činnosť nepochybne potrebuje informačný systém. Takýto systém musel navrhovateľ využívať nielen
počas obdobia od podania návrhu na zmenu exekútora do rozhodnutia exekučného súdu o tomto
návrhu, ale aj pred týmto obdobím a po ňom, a to nielen na správu a vymáhanie pohľadávok, ktoré
boli predmetom exekúcií, ale aj takých pohľadávok, ktoré neboli exekučne vymáhané. Preto náklady
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca a náklady na udržiavanie
a správu informačného systému musel žalobca vynaložiť aj vtedy, ak by exekučný súd o návrhu na
zmenu exekútora rozhodol v zákonnej lehote. V tomto smere žalobca netvrdil, o aké pracovné výkony,
v súvislosti s ktorými malo dôjsť k vzniku škody, ide, aké náklady na udržiavanie a správu informačného
systému mu mali vzniknúť v období od uplynutia lehoty na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora
až do vydania rozhodnutia o zmene súdneho exekútora, keď malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu súdu, ktoré by inak neboli vznikli, ak by súd rozhodol v zákonnej lehote, v akej komunikácii
s pôvodným súdnym exekútorom došlo počas obdobia od uplynutia lehoty na rozhodnutie o zmene
súdneho exekútora až do vydania rozhodnutia o zmene súdneho exekútora, aké ďalšie urgencie (či už
elektronické, listové alebo telefonické) boli zo strany žalobcu, resp. jeho zamestnancov exekučnému
súdu zaslané, keďže z dôkazu, navrhnutého zo strany žalobcu, t.j. exekučného spisu nevyplýva ani
jedna sťažnosť. Súd potom musel konštatovať, že žalobca neuniesol nielen dôkazné bremeno, ale ani
bremeno tvrdenia ohľadom prípadného vzniku škody. Súd zároveň zdôraznil, že v priebehu exekúcie v
čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora, k žiadnej škode na strane oprávneného nemôže dôjsť,
keďže pôvodný exekútor má podľa zákona na základe udeleného poverenia oprávnenie i povinnosť
vykonávať úkony exekučného konania za účelom vymoženia pohľadávky oprávneného.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nepreukázal samotný vznik škody, dokazovanie, resp.
vyhodnotenia tvrdení o výške škody, ktorá mu mala vzniknúť, by boli nehospodárne. Aj napriek
uvedenému sa žalobca nemôže zbaviť dôkazného bremena ohľadom preukázania vzniku a výšky
škody tvrdením, že presnú výšku škody nemôže vyčísliť ani preukázať a neobstojí ani argumentácia
navrhovateľa o ochrane osobných údajov, obchodného tajomstva, dôverných informácií. Skutočnú
výšku škody treba vždy hodnoverne preukázať tak, aby nedochádzalo k ľubovoľnému a subjektívnemu
vyčísľovaniu škody. Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť, v danej veci konštatoval, že existenciu príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou nemožno konštatovať, pretože
žiadna škoda navrhovateľovi nevznikla a pokiaľ by aj navrhovateľ zdokladoval náklady na udržiavanie
a správu informačného systému, nepreukázal by ich spojitosť s nedodržaním lehoty na rozhodnutie o
návrhu na zmenu súdneho exekútora, t.j. že by mu náklady nevznikli aj za situácie, ak by bola zákonná
lehota dodržaná, keďže pohľadávka je exekučne vymáhaná.
Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, okresný súd konštatoval, že hoci exekučný
súd rozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora po zákonnej lehote, oneskorené rozhodnutie
v prejednávanej veci nezasahuje do práv žalobcu v takej miere, že by bolo na mieste priznanie
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Bolo na žalobcovi, aby preukázal, že samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením. V nadväznosti na dôvody žalobcu pre priznanie nemajetkovej
ujmy súd uviedol, že žalobca nepreukázal, že by v dôsledku doby rozhodovania o návrhu na zmenu
súdneho exekútora povinný subjekt zanikol. Aj v prípade úmrtia povinného subjektu Občiansky zákonník
upravuje postup, podľa ktorého si môže žalobca ďalej uplatniť svoju pohľadávku v dedičskom konaní
proti dedičom povinného. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je
objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora s povinným, nie je
dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože obvykle dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho
nesolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní, ako aj dôvodom na samotné uzavretie
zmluvy o úvere. Pocity frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti u riadiacich
členov žalobcu sú pre posúdenie vzniku nemajetkovej ujmy u právnickej osoby bezpredmetné, pretože
ujma nevzniká priamo fyzickým osobám, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom
zúčastňujú. Žalobca nijako bližšie nekonkretizoval zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských



plánov, neupresnil, v čom a ako oneskorené rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora ovplyvnilo jeho
ďalšie podnikateľské postupy.
Pretože súd nemal preukázané splnenie všetkých podmienok nevyhnutných pre konštatovanie
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd návrh navrhovateľa ako
nedôvodný zamietol v celom rozsahu.
Súčasne prvostupňový súd nevykonal ani ďalšie dokazovanie (napr. znaleckým posudkom č. 1/2013 vo
veci Rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch v práve Európskej únie), keďže vykonanie
tohto dôkazu žalobca v tomto súdnom konaní nenavrhol. Rovnako v súvislosti s ďalším návrhom
právneho zástupcu žalobcu na doplnenie dokazovania, ktorý žiadal zrušiť pojednávanie za účelom
zadania objednávky na spracovanie znaleckého posudku, ktorý vyčísli výšku vzniknutej škody v
dôsledku v žalobe opísaných skutočností, za ktoré zodpovedá žalovaný, považoval okresný súd z vyššie
uvedených dôvodov za neopodstatnený.
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému, ktorý bol v konaní
úspešný, ich náhradu nepriznal, keďže tieto si nevyčíslil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik
žiadnych trov nevyplýva, a preto mu v písomnom vyhotovení rozsudku náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Odvolateľ poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na kontradiktórne
konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca navyše
nebol poučený zo strany súdu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p., súd mu neoznámil, že
hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej a v dôsledku toho tento účastník nemal priestor navrhnúť
alebo predložiť ďalšie dôkazy. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol
oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa
nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa navrhovateľa
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci
vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť
navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným
súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého
obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre
navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore
a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie
a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie
krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských
súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu
SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ
zdôraznil, že podal ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný sú, ktorej výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Navyše konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm.
c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Rozhodnutie okresného súdu vo veci samej je tak
predčasné. Žalobca tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Okrem toho ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu a nepredložil písomné vyjadrenie k žalobe, mal
okresný súd vo veci samej rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p..
Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že
došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva
na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Pritom sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté
v zákonom stanovenom čase a preto túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden
objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu,



že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie je založené na skutkovej a právnej chybe súdu, čo nie
je v právnom štáte udržateľné. Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou
vôbec nesúvisia, a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Irelevantné sú preto úvahy
súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, rovnako o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika a taktiež o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný,
kým nezíska poverenia na vykonanie exekúcie od súdu. Vo vzťahu k majetkovej škode sa súd zaoberal
len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu,
ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky
tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného
systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií a tiež na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je
preto rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu, a preto
je ho potrebné ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. To isté je
možné povedať o nemajetkovej ujme.

Žalovaný zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť žalobcu za obsahové
vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné (nepochybne z dôvodu
predkladania enormného množstva typových podaní žalobcom na súdy), že (hmotno-právne) odvolacie
dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie. Inými slovami, odvolateľ rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných
dôvodov, na ktorých okresný súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie.

Vo svetle týchto skutočností je úplne nenáležitým tvrdenie žalobcu o neakceptovateľnosti takého postupu
okresného súdu, ktorý vytvára odôvodnenie rozsudku formulárovým spôsobom, nerešpektujúcim
jedinečné skutkové okolnosti. Naopak, práve žalobcom predložené odvolanie je svojou zmätočnosťou
(odvolateľ namieta zároveň okolnosť, že súd nevykonal pojednávanie, ako aj okolnosť, že pojednávanie
vykonané bolo), ako aj odôvodneniu rozsudku nekorešpondujúcim obsahom (napr. zásadný nesúhlas
odvolateľa s tvrdením súdu, že náklady na správu pohľadávky zapríčinil dlžník, resp. záverom o dodržaní
namietaných lehôt - takéto tvrdenia okresný súd nevyslovil) ilustráciou nesprávneho šablónovitého
podávania odvolaní. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe
iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca. Z obsahu spisového materiálu je nepochybné, že zákonná sudkyňa JUDr. Miriam Štillová
konštatovala, že sa vo veci necíti zaujatá, a to ani pre pomer k veci ani pre pomer k účastníkom alebo
k ich zástupcom (č.l. 14 spisu). Zároveň sám žalobca vo svojom podaní zo dňa 30.10.2012, ktoré došlo
na Okresný súd Martin dňa 02.11.2012 uvádza, že nepodal námietku zaujatosti v zmysle ust. § 15a
ods. 1 O.s.p. (č.l. 12 spisu). Z uvedených dôvodov aktuálne neexistuje teda dôvod, pre ktorý by mal
nadriadený súd rozhodovať o vylúčení/nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania
veci. Z obsahu spisového materiálu nevyplýva skutočnosť, prečo by odvolací súd nemal JUDr. Miriam
Štillovú považovať za nestrannú zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska a nevyplýva z neho, že by
došlo ku nejakým novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonnej sudkyne,
preto argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu je bezpredmetná. Nad rámec uvedeného
odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení
tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru
o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad,
potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný



postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre
jeho vylúčenie.
Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému, aj konkrétneho súdu na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a
profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne JUDr.
Miriam Štillovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný, pričom
o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom
pojednávaní. Termín pojednávania (05.02.2014) prvostupňový súd vytýčil dňa 10.12.2013 a tento bol
doručený splnomocnenému zástupcovi žalobcu dňa 16.12.2013 (č.l. 113 p.v. spisu). Až dňa 31.01.2014
bol konajúcemu súdu doručený návrh žalobcu (e-mail) na „zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho
posúdenia porušenia zásady nestranného súdu a sudcu“.
Okresný súd sa s návrhom na odročenie pojednávania vysporiadal zákonom predpísaným spôsobom.
Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie (nesúhlas súdu s
uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho elektronickú adresu),
ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Elektronickým podaním zo dňa 04.02.2014 okresný
súd oznámil právnemu zástupcovi navrhovateľa, že súd nepovažuje návrh na zrušenie pojednávania
za dôvodný, a preto bude vo veci vykonané pojednávanie; súd opätovne zdôraznil, že žalobca
výslovne vo svojich podaniach uviedol, že nepodáva námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi a
zákonná sudkyňa sa výslovne vyjadrila, že sa necíti byť vo veci zaujatá. Správnym je aj samotné
vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nie dôležitého (§ 119 ods. 1 O.s.p.), ako to
korešponduje s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení žalobcu o konaní „vylúčeného“
sudcu.
Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti
účastníkov konania. Dôvodom žiadosti žalobcu o odročenie pojednávania bola námietka zaujatosti
sudcu, ktorý vec prejednáva, z dôvodu absencie jej nestrannosti. Ak sudca takémuto návrhu na
odročenie pojednávania nevyhovel a vec následne prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a
právneho zástupcu žalobcu, postupoval v plnom súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keďže žalobca v
návrhu na odročenie pojednávania len poukázal na svoje predchádzajúce podania, v ktorých označuje
skutočnosti, pre ktoré by mal byť sudca poverený systémom súdneho manažmentu z prejednávania a
rozhodovania vylúčený. V nadväznosti na uvedené podania žalobca už v podaní zo dňa 30.10.2012
jednoznačne na výzvu súdu uviedol, že nepodal námietku zaujatosti podľa ust. § 15a ods. 1 O.s.p..
Keďže od tohto zásadného vyjadrenia žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti majúce vplyv na
nestrannosť zákonnej sudkyne, argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu je bezpredmetná,
a teda jeho návrh na odročenie pojednávania bol nedôvodný.



Účasť na pojednávaní súdu je právom, ktoré v prejednávanej veci žalobcom a jeho právnym zástupcom
nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval (iný) dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Inými
slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom,
nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101
ods. 2 (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a
nadväzne konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Iné chápanie predmetného
ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená)
existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného žalobcom v žalobe.
Nedôvodným je aj tvrdenie žalobcu, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného uvedeným
v jeho vyjadrení, ktoré mu nebolo doručené. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalovaný svoje
vyjadrenie k žalobe zo dňa 15.10.2013 doručil Okresnému súdu Martin dňa 21.10.2013, ktoré okresný
súd dňa 09.12.2013 zaslal právnemu zástupcovi žalobcu a adresát ho prevzal dňa 16.12.2013. Nemenej
významnou je aj skutočnosť, že dôvodom neúspechu žalobcu v konaní nebola právna argumentácia
žalovaného uvedená v jeho vyjadrení k žalobe. Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že žalovaný sa k žalobe
vyjadril, a preto postup súdu v zmysle ust. § 153b O.s.p. je vylúčený.

Rovnako nedôvodnou bola i námietka odvolateľa, že súd rozhodol vo veci samej bez nariadenia
pojednávania. Sám odvolateľ svojím procesným návrhom zo dňa 31.01.2014 navrhol zrušenie
nariadeného termínu pojednávania, na ktoré bol riadne a včas súdom predvolaný.
Nezodpovedá stavu veci tvrdenie z odvolania, že okresný súd nepoučil žalobcu podľa ust. § 120 ods.
4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej. Z obsahu spisového materiálu
vyplýva, že poučenie o procesných právach účastníkov, ktorého súčasťou je aj poučenie podľa ust. §
120 ods. 4 O.s.p., bolo účastníkom doručované spolu s predvolaním na súdne pojednávanie na deň
05.02.2014.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a
rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca
akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané oboznámením listinnými dôkazmi
nachádzajúcimi sa v spise a podstatným obsahom exekučného spisu Okresného súdu Martin sp. zn.
17Er/992/2007- ktorý dôkaz výslovne (na str. 2 spisu) požadoval samotný žalobca. Inú skutočnosť nie
je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

Taktiež nedôvodnou je aj námietka žalobcu o tom, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdu
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je nepochybné, že okresný
súd o prerušení konania napadnutým rozhodnutím nerozhodoval, keďže v spise sa nenachádza žiaden
procesný návrh žalobcu na prerušenie konania.
V protiklade s odvolaním navrhovateľa odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu ako celok
spĺňa všetky parametre zákonného odôvodnenia. Okresný súd náležite zodpovedal relevantné otázky
súvisiace s uplatneným nárokom, pri výklade a aplikácii právnych predpisov sa neodchýlil od znenia
príslušných ustanovení, nepoprel ich účel a podstatu; rozhodnutie je preto ústavne konformné a
nevykazuje znaky (tvrdenej) vnútornej rozpornosti. Zároveň platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/
kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať
namiesto neho odvolacie dôvody. Takisto je však neprípustné/nemožné konfrontovať okresný súd so
závermi, ktoré nevyslovil.

Ohľadne samotného meritórneho posúdenia prípadu odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v
prejednávanom prípade žalobca odôvodňoval nesprávny úradný postup Okresného súdu Martin ako
exekučného súdu, ktorý by mal zakladať objektívnu zodpovednosť žalovaného podľa ust. § 3 ods. 1
písm. d/ v spojení s ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nevydaním rozhodnutia o zmene súdneho
exekútora v lehote 30 dní na zmenu súdneho exekútora ustanovenej v § 44 ods. 8 Exekučného poriadku.
Okresný súd konštatoval, že okresný súd rozhodol o podanom návrhu na zmenu súdneho exekútora po
uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty. Následne však okresný súd vyhodnotením vykonaného dokazovania
a z podrobných dôvodov uvádzaných v napadnutom rozsudku konštatoval, že návrh oprávneného na
zmenu súdneho exekútora exekučný súd zamietol, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Pri



vydávaní predmetného uznesenia súd konštatoval, že sa jedná o právne zložitú vec, nakoľko súd musel
preskúmať predloženú zmluvu o úvere a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. V nadväznosti
na uvedené a z dôvodov uvádzaných vyššie okresný súd konštatoval, že žalobca nepreukázal naplnenie
ďalších dvoch predpokladov (vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným
postupom exekučného súdu) pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu, a preto návrh žalobcu v časti o
zaplatenie majetkovej škody v sume 175,00 Eur zamietol. Pokiaľ sa týka žalobcom tvrdenej nemajetkovej
ujmy okresný súd mal za to, že bolo na žalobcovi, aby preukázal, že samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navrhovateľ relevantne uvedené skutkové a právne závery
okresného súdu, ktoré boli dôvodom zamietnutia návrhu, nenapadol.
Vo vzťahu k samotnému meritórnemu posúdeniu prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť krajského súdu odvolacími dôvodmi (§
212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (zrejme z dôvodu predkladania množstva
typových podaní na súdy) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek úvahu vo vzťahu ku vecným dôvodom,
ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil len na všeobecné konštatovania
(„nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach“, „konajúci súd sa musí vysporiadať so
všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním tvrdení z
návrhu na začatie konania.

V tejto spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom (kontradiktórnom konaní) nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody,
resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených
námietok. Zároveň z uvedeného však vyplýva aj to, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd
so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že
okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“,
nekorešponduje s obsahom napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ žalobca nadväzne v odvolaní uvádza,
že „v odôvodnení prezentované časové úseky (bez bližšej konkretizácie, o ktoré časové úseky sa má
jednať) nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu o dodržaní namietaných lehôt, (okrem vyššie
uvedeného záveru, že napadnuté rozhodnutie takéto konštatovanie neobsahuje) platí, že časové
údaje tak, ako ich uvádza prvostupňový súd, zodpovedajú zistenému skutkovému stavu a vyplývajú z
pripojeného exekučného spisu.

Odvolací súd odvolaciu námietku o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia vyhodnotil ako
nedôvodnú. Krajský súd konštatuje, že okresný súd primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného dokazovania, vymedzil rozhodujúci skutkový stav, citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval a z nich vyvodil konkrétne právne závery, ktoré primerane vysvetlil,
pričom dostatočne objasnil, z akých úvah vychádzal. Nadväzne je z pohľadu procesného ne/
úspechu výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k nosnému dôvodu, na ktorom okresný súd
založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie, nepredložil relevantnú, resp. akúkoľvek konkrétnu
protiargumentáciu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poukazuje na závery Ústavného
súdu SR, vyslovené práve vo vzťahu k hromadným podaniam navrhovateľa. V ich zmysle samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva
účastníka konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Z tohto pohľadu má judikatúra
Ústavného súdu SR, neakceptujúca možnosť liberácie štátu z dôvodu nadmerného množstva vecí,
resp. zaťaženosti súdov, svoj základ v „štandardnej“ situácii. Táto doktrína (bližšie napr. II.ÚS 245/2013)
platí i naďalej v prípadoch relevantne odlišných od (hromadných) vecí navrhovateľa. Vo vzťahu k
navrhovateľovi sa však (doktrína) modifikuje a je preto možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne
dlhšiu dobu trvania konaní, ktorých veľké množstvo zvyšuje faktickú zložitosť veci/í z dôvodov, ktoré
vyplývajú zo správania navrhovateľa. Taktiež za významné ústavný súd označil, že v dotknutých
prípadoch hromadných podaní sa nejedná o osobno-statusový spor, pracovný spor či inak existenčnú
vec pre navrhovateľa, ako i skutočnosť, že povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa so všetkými
návrhmi navrhovateľa sa nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou takéhoto súdu poskytnúť
súdnu ochranu v primeranej dobe aj účastníkom iných konaní, ktorí sa v identickom čase tiež domáhajú
súdnej ochrany pred súdom. Podobne podľa Európskeho súdu pre ľudské práva nerešpektovanie lehôt
ustanovených zákonom samo o sebe nemusí znamenať porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru.



Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský
súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,
na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok
ako vecne správny.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy, ktoré
mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva, odvolací
súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.