Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/113/2012 z 30. 1. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 30. januára 2013, sp. zn. 5Co/113/2012, ECLI:SK:KSPO:2013:8105220475.2 Krajský súd Prešov | 5Co/113/2012 | ECLI:SK:KSPO:2013:8105220475.2 | 2013-01-30 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/fec32f5e-27f9-4de0-81d8-1e27ea67aa58 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8105220475.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/113/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8105220475
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8105220475.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek
senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcov: 1/ M. X., nar. XX.X.XXXX,
2/ P. F., bytom D. XX, 3/ Q. F., bytom D. XX, 4/ Mgr. P. F., bytom D. XXX, 5/ B. E., rod. F., bytom W.,
M. XX, 6/ Q. F., bytom D. XX, 7/ Y. F., bytom D. XX, proti žalovanému: Y. X., bytom D. XX, zastúpený
JUDr. Jurajom Kulom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Mäsiarska 30, o určenie povinnosti trpieť
právo prechodu z vecného bremena, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k.
7C/163/2005-269 zo dňa 7.3.2012 a o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Prešov
č.k. 7C/163/2005-299 zo dňa 10.5.2012 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1.stupňa.

P o t v r d z u j e uznesenie č.k. 7C/163/2005-299 zo dňa 10.5.2012.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že žalobkyňa v 1. rade ako vlastníčka parcely KN č. 18
o výmere 103 m2 - zastavané plochy a nádvoria, KN č. 19 o výmere 134 m2 - záhrady a KN č. 23 o výmere
455 m2 - zastavané plochy a nádvoria ako aj rodinného domu so súp. č. XX stojacom na parcele č. 18
vedených na LV č. XXX k. ú. D. nadobudla vydržaním právo zodpovedajúce časovo neobmedzenému
a bezplatnému vecnému bremenu, ktoré pozostáva z práva prechodu peši a motorovým vozidlom na
uvedené nehnuteľnosti cez parcelu KN č. 22 o výmere 523 m2 - zastavané plochy a nádvoria vo
vlastníctve žalovaného vedenej na LV č. XXX k. ú. D. po trase vyznačenej geometrickým plánom č.
Gl-1750/2010 vyhotoveným Ing. Y. S. vyznačenou prerušovanou čiarou vedenou bodmi 1,3,6,5,4,2.

Ďalším výrokom určil žalovanému povinnosť trpieť právo prechodu peši a motorovým vozidlom
žalobkyne v 1. rade a žalobcov v 2. až 7. rade, ktorí spolu trvalé žijú na nehnuteľnostiach vedených na
LV č. 252 ako parcely KN č. 18, 19, 23 a bývajúcich v rodinnom dome súp. č. XX stojacom na parcele
KN č. 18 k. ú. D..

Vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku.

Posledným výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť trovy štátu vo výške 26,14 Eur na účet
Okresného súdu v Prešove do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Právne odôvodnil svoje rozhodnutie ust. § 135c Občianskeho zákonníka, ust. § 135a Občianskeho
zákonníka, ust. § 3 Občianskeho zákonníka a ust. § 865 ods.1, 2,3,4,5,6 Občianskeho zákonníka.



Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa za preukázané, že žalobkyňa v 1. rade je výlučnou
vlastníckou parciel KN č. 18, 19 a 23 a rodinného domu súp. č. XX stojaceho na pare. č. 18 vedený na
LV č. XXX k. ú. D. nadobudnutých titulom dedenia po nebohom otcovi P. U., pričom ako prístupovú cestu
k uvedeným nehnuteľnostiam využívali prechod cez parcelu č. 22, toho času vo vlastníctve žalovaného
vedenej na LV č. XXX k. ú. D., pričom toto právo prechodu vykonávali aj jej právni predchodcovia
od nepamäti na základe dohody s právnymi predchodcami žalovaných, aby sa mohli dostať k svojim
nehnuteľnostiam, pričom v minulosti túto parcelu užívali ako spoločný dvor bez existencie oplotenia, na
hraniciach pozemkov v ich vlastníctve.

V roku 1962, kedy žalobkyňa v 1. rade na predmetných pozemkoch začala budovať svoj rodinný
dom, naďalej užívala parcelu č. 22, toho času vo vlastníctve žalovaného ako prístupovú cestu
k nehnuteľnostiam vo svojom vlastníctve bez akéhokoľvek obmedzenia právnych predchodcov
žalovaného ako aj samotného žalovaného až do roku 2004, kedy malo dôjsť k fyzickému útoku na
príbuzného žalobkyne s následným bránením práva prechodu voči jej rodinným príslušníkom žijúcim
trvalé na predmetných nehnuteľnostiach.

Žalobkyňa vstúpila do výkonu práva prechodu po parcele vo vlastníctve žalovaného titulom práva jej
právnych predchodcov najneskôr v roku 1962, kedy započala stavbu rodinného domu na pozemkoch
v jej vlastníctve vedených na LV č. XXX, k. ú. D. využívajúc parc. č. 22 ako prístup k svojim
nehnuteľnostiam, t. j. za účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb.

Z výsluchu svedkov ako aj samotných účastníkov konania nesporne vyplynulo, že žalobkyňa v 1. rade
ako vlastníčka nehnuteľnosti vedených na LV č. XXX k. ú. D. titulom práva svojich právnych predchodcov
vykonávala právo prechodu po parcele č. 22 na LV č. XXX k. ú. D., toho času vo vlastníctve žalovaného,
ktorí toto právo vykonávali po dohode s jeho právnymi predchodcami, pričom v minulosti uvedenú
parcelu užívali ako spoločný dvor.

Spornú parcelu ako prístupovú cestu k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XXX užívali nielen právni
predchodcovia žalobkyne v 1. rade, ich rodinní príslušníci, ale i ostatní dedinčania, ktorí chodievali za
otcom žalobkyne v 1. rade ako zákazníci, ktorí pôsobil ako dedinský krajčír.

Svedkovia na strane žalobcov ako aj žalovaného zhodne vypovedali, že žalobkyňa v 1. rade ako aj
jej rodinní príslušníci spornú parcelu využívali ako prístupovú cestu k nehnuteľnostiam vedeným na LV
č. XXX peši aj motorovými vozidlami, pričom výkon tohto práva bol zo strany žalovaného ako aj jeho
právnych predchodcov rešpektovaný bez obmedzenia, čo vo svojich písomných a ústnych vyjadreniach
potvrdili súrodenci žalovaného až do roku 2004, kedy došlo k incidentu medzi žalobcami a žalovaným.

Svedeckými výpoveďami T. X. ako aj C. X. bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa v 1. rade ako
aj jej právni predchodcovia vykonávali právo prechodu cez pozemok č. 2'2 vedený na LV č. XXX k.
ú. D. peši ako aj motorovým vozidlom asi meter od rodinného domu nachádzajúceho sa na uvedenej
parcele. V danom prípade podľa názoru súdu prvého stupňa žalobkyňa v 1. rade v súlade s ust. § 135c
Občianskeho zákonníka účinného od 1.4.1983 nadobudla právo zodpovedajúce v práve prechodu cez
parcelu č. 22 vedenú na LV č. XXX k. ú. D. v rozsahu podľa geometrického plánu č. Gl-1750/2010
vypracovaného Ing. Y. S. výkonom práva - vydržaním splnením podmienok podľa § 135a Občianskeho
zákonníka účinného od 1.4.1983, keďže ide o predmet spôsobilý vydržania a z jej strany bolo uvedené
právo vykonávané dobromyseľne a oprávnene a zároveň nepretržite po celú zákonom stanovenú dobu
- vydržacia lehota začala plynúť v roku 1962 a uplynula 1.4.1984.

Keďže žalobkyňa v 1. rade sa predmetnou žalobou domáhala určenia, že nadobudla právo prechodu
po parcele žalovaného vydržaním, súd v takomto prípade neskúma hľadisko dobrých mravov v zmysle
ust. § 3 Občianskeho zákonníka, nakoľko týmto rozhodnutím nekonštituuje nový právny vzťah ako v



prípade zriadenia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu súdnym rozhodnutím, ale iba deklaruje
už existujúci právny vzťah.

S námietkou žalovaného,že výkon práva zo strany oprávneného z vecného bremena je v rozpore s ust. §
3 Občianskeho zákonníka sa súd prvého stupňa vyporiadal tak, že poukázal na ust. 151p Občianskeho
zákonníka, ktoré umožňuje súdu na základe návrhu osoby povinnej z vecného bremena toto zrušiť
alebo obmedziť, pokiaľ dôjde z dôvodu zmeny pomerov vyvolanej objektívnymi alebo subjektívnymi
skutočnosťami k vzniku hrubého nepomeru medzi vecným bremenom zaťažujúceho povinnú osobu a
výhodou osoby oprávnenej, ktorý podľa názoru súdu, môže byť vyvolaný aj správaním, resp. konaním
osoby oprávnenej z vecného bremena alebo osobami jej blízkymi v rozpore s dobrými mravmi voči
osobe, ktorú vecné bremeno zaťažuje.

Právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ako napríklad právo prechodu môžu využívať aj iné osoby,
ako osoba, v prospech ktorej je vecné bremeno zriadené, teda najmä osoby, ktoré k oprávnenému
prichádzajú na návštevu. Pravda, u týchto osôb nejde o právo prechodu titulom vecného bremena, ale
toto ich právo treba odvodiť od práva oprávneného, v prospech ktorého vecné bremeno bolo zriadené.
Pritom z obsahu práva prechodu je obyčajne zrejmé, že vlastník zaťaženého pozemku je povinný
trpieť prechádzanie cez tento pozemok nielen vlastníkovi susediaceho pozemku, ale i osobám, ktoré ho
navštevujú. Týmto sa však pre tieto tretie osoby nezriaďuje vecné bremeno vo forme práva prechodu,
ale vymedzuje sa rozsah povinnosti vlastníka zaťaženého pozemku (R14/1988).

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný neumožňuje prechod cez parc. č. 22 vedenú
na LV č. XXX k. ú. D. nielen žalobkyni v 1. rade, ale aj žalobcom v 2. - 7. rade, ktorí trvalo žijú na
nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalobkyne a zo strany žalovaného je im bránené cez uvedenú parcelu
prechádzať.

Súd prvého stupňa v danom prípade poukázal aj na samotné vyjadrenie žalovaného, ktorý uviedol, že
rodinným príslušníkom žalobkyne v 1. rade neumožní prechod cez parcelu v jeho vlastníctve.

Keďže žalobcovia v 2. - 7. rade majú odvodené právo od práva žalobkyne v 1. rade ako oprávnenej osoby
z vecného bremena zodpovedajúceho právu prechodu cez parcelu č. 22 vo vlastníctve žalovaného,
pričom žalovaný im vo výkone tohto práva bráni, súd vyhovel žalobe aj v časti, ktorou sa domáhali
uloženia povinnosti žalovanému toto ich právo prechodu strpieť.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa tak, že bude rozhodnuté podľa ust. § 151
ods.3 O.s.p. po právoplatnosti rozsudku a výrok o trovách štátu ust. § 148 ods.1 O.s.p. Neúspešného
žalovaného súd prvého stupňa zaviazal na náhradu trov štátu pozostávajúcich zo znalečného
uhradeného zo štátnych prostriedkov vo výške 26,14 Eur.

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný tak sám, ako aj prostredníctvom svojho
právneho zástupcu. Namietal nezákonnosť a nesprávnosť rozsudku, nesprávne právne posúdenie veci
a nesprávne zistenie skutkového stavu s tým, že tento nemôže obstáť, pretože súd prvého stupňa vo
veci nesprávne ho posúdil a nesprávne na tento skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia právnej
normy. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok a súdu prvého stupňa prikázal znova konať
a rozhodnúť. Poukázal na znenie ust. § 151on Občianskeho zákonníka s tým, že citovanými zákonnými
ustanoveniami sa súd pri svojom rozhodovaní neriadil a hrubým spôsobom zasiahol do práva vlastníctva
bez náhrady žalovanému. Namietal, že súd pri svojom rozhodovaní vychádzal iba z výpovede svedkov,
ktoré boli v príbuzenskom pomere k žalobcom a mali teda právny záujem na tom, aby žalobcovia boli
v konaní úspešní. Súd si neuvedomil pri svojom rozhodovaní, že aj právo zodpovedajúce vecnému
bremenu tak ako to má na mysli ustanovenie § 134 OZ musí byť dobromyseľné, musí trvať po určitý čas
a predmet vydržania musí byť spôsobilý na vydržanie. Svojim rozhodnutím obmedzil vlastníka v riadnom
využívaní svojej nehnuteľnosti, a to zastavaných plôch a nádvoria, parcela č. 22 o výmere 523 m2,
pričom na tejto parcele má postavený žalovaný rodinný dom. Žalovaný poukázal na článok 20 ods.3,4,5



Ústavy Slovenskej republiky, článok 1 Dohovoru Európskeho súdu pre ľudské práva, na nález Ústavného
súdu 38/95 z 3.4.1996. a 37/1999 z 29.5.1999. Súd prvého stupňa mal uveriť tvrdeniam blízkych
príbuzných žalobcov o tom, že vecné bremeno nadobudli vydržaním. Z odôvodnenia rozsudku však
vôbec nie je zrejmé na základe akého právneho úkonu právnych predchodcov žalovaných pristúp bol
využívaný. Predsa tá skutočnosť, že právni predchodcovia žalovaných umožňovali v minulosti prechod
k nehnuteľnosti, ešte neznamená, že súhlasili s trvalým užívaním svojej nehnuteľností, ktorá v podstate
tvorí dvor k ich domu. Z výroku rozsudku dokonca vyplýva, že žalobcovia majú časovo neobmedzený a
bezplatný prechod a to dokonca aj motorovým vozidlom v neprospech vlastníka nehnuteľnosti proti jeho
vôli. Vecné bremeno sa nemôže zriadiť bez náhrady a dokonca takým výrokom, ktorý hrubo zasahuje
do vlastníckych práv inej osoby, či už fyzickej alebo právnickej a mu umožňuje získať neoprávnený
majetkový prospech. Poukázal na § 3 ods. 1 OZ s tým, že výrok rozsudku nemožno inak hodnotiť ako
šikanózny.

Z odvolania, ktoré podal za žalovaného jeho právny zástupca vyplýva, že navrhuje rozsudok súdu
prvého stupňa zmeniť a návrh v celom rozsahu zamietnuť a priznať trovy konania, vrátane trov
odvolacieho konania. Alternatívne navrhuje rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť na
nové konanie. Toto odvolanie posúdil odvolací súd podľa obsahu ako doplnenie a spresnenie odvolania
žalovaného. Nesúhlasil s argumentáciou súdu o tom, že na základe prehlásenia pôvodných podielových
spoluvlastníkov, ktorí uviedli, že cez predmetný pozemok prechádzali súčasní vlastníci ako aj ich právni
predchodcovia od nepamäti, mali právo prechodu cez uvedený pozemok. Na preukázanie dobrej viery
nestačí len preukázanie skutočnosti, že žalobcom nikto nebránil prechádzať cez cudzí pozemok, a že sa
toto prechádzanie tolerovalo. Samotná skutočnosť, že prehlásením z 27.7.2005 žalovaný vyslovil súhlas
s prechodom cez predmetnú parcelu pre žalobkyňu a jej rodinu ako aj tým, že takúto listinu podpísal
iba potvrdzuje, že ani on a ani právni predchodcovia žalovaného nikdy nesúhlasili s vecným bremenom
práva prechodu, ako aj subjektívnu vedomosť žalobcov o tom, že toto právo nevykonávali v dobrej viere,
teda že im toto právo nikdy nepatrilo. Čo do druhého výroku, žalovaný namietal, že 6.11.2009 právny
zástupca oznámil súdu, že žalobkyňa v 1.rade bola dňa 27.10.2009 odhlásená z trvalého pobytu D. č.
XX, pričom ako dôkaz pripojil list starostu z 27.10.2009. Zároveň uviedol, že žalobkyňa v 7.rade už
taktiež nemala v čase rozhodnutia súdu trvalý pobyt na uvedenej adrese. To, že súd prvého stupňa
neskúmal hľadisko dobrých mravov v zmysle ust. § 3 Obč. zák. namietal z dôvodu, že tento právny
záver súdu je nesprávny. Zo systematického výkladu Občianskeho zákonníka sa dospeje k právnemu
záveru, že ust. § 3 sa vzťahuje nepochybne aj na prípad deklarácie už existujúceho práva súdom, teda
ak súd rozhodne o určení nadobudnutia práva prechodu vydržaním, vždy musí prihliadnuť na to, či takéto
určenie a zároveň uloženie povinnosti trpieť právo prechodu nebude bez právneho dôvodu zasahovať
do vlastníckeho práva druhej strany a taktiež, či to nebude v rozpore s dobrými mravmi. V konaní
žalovaný viackrát poukázal na to, že žalovaní majú možnosť dostať sa priamo na svoj pozemok aj inou
cestou, a to asfaltovou cestou na parcele 4/2 a 19/2, pričom parcela 4/2 je vo vlastníctve súkromných
osôb a parcela 19/2 je vo výlučnom vlastníctve žalobkyne v 1. rade. Je skutočnosťou, že žalobcovia
investovali približne 5.650,- Eur do výstavby cesty, a túto už dlhší čas nepretržite využívajú na prechod
peši aj motorovým vozidlom. V odôvodnení rozhodnutia sa súd nevysporiadal s otázkou existencie inej
prístupovej cesty a taktiež neodôvodnil, prečo zamietol návrh právneho zástupcu na vykonanie obhliadky
novej cesty. Súd mal nesporne zhodnotiť, či za súčasných okolností je dôvodné a spravodlivé pokiaľ
by aj bolo v konaní osvedčené, že žalobkyňa splnila všetky podmienky pre vydržanie práva vecného
bremena, práva prechodu cez predmetný pozemok určiť, že žalovaný je povinný strpieť právo prechodu
žalobcami cez tento pozemok, keďže v konaní vyplynulo, že žalobcovia majú možnosť dostať sa na svoj
pozemok aj inokadiaľ. Pokiaľ ide o citovaný judikát R 14/1988, je žalovaný toho názoru, že v zmysle tohto
právneho záveru nie je možné uložiť povinnosť žalovanému trpieť právo prechodu v prospech žalobcov
v 2. až 7. rade, pričom žalobcovia v 3. až 7. rade nie sú ani vlastníkmi rodinného domu, ani priľahlých
pozemkov. Judikát rieši inú právnu situáciu, a to zriadenia vecného bremena práva prechodu a zároveň
hovorí o osobách, ktoré prichádzajú k oprávnenej osobe na návštevu a nie o osobách trvalé žijúcich v
rodinnom dome oprávnenej osoby. Žalovaný tvrdí, že žalobkyňa a jej právni predchodcovia prechádzali
cez predmetnú parcelu vždy len na základe ústnej dohody závislej od dobrej vôle žalovaného v rámci
dobrých susedských vzťahov v danom čase, pričom v konaní nebola preukázaná existencia dohody
o zriadení práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktorá by zakladala oprávnené presvedčenie
žalobcov, že vykonávajú právo jeho držby.



K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa v 1.rade. Navrhla rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť
v celom rozsahu ako vecne správny a zákonný. Rodičom žalobkyne od nepamäti rodičia žalovaného a
potom aj sám žalovaný do roku 2004 až 2005 nebránili prechádzať cez pozemok. Nasvedčuje tomu to,
že predchodcovia si museli byť vedomí toho, že k týmto pozemok bude prislúchať aj existencia právnej
povinnosti vlastníka pozemkov susediacich trpieť cez ne výkon práva prechodu. Nemohli však byť tým
dotknuté práva tretích osôb. Rodičia žalobkyne sa z týchto okolností mohli dôvodne domnievať a byť
v dobrej viere, že k pozemkom pôvodne vo vlastníctve rodičov žalovaného (starých rodičov žalobkyne)
a teraz vo vlastníctve žalovaného im patrí právo prechodu vyplývajúceho z domnelého právneho
vzťahu vecného bremena. Rodičia žalobkyne, žalobkyňa a jej príbuzní právo pešieho prechodu pre
seba po trase vyznačenej v znaleckom posudku Ing. Y. S. v dobrej viere, že im toto právo patrí od
nepamäti do roku 2005 vykonávali. Za takéhoto skutkového stavu súd správne dospel k záveru, že
rodičia žalobkyne výkonom tohto práva splnili podmienky na jeho nadobudnutie vydržaním a to ešte k
1.4.1984. Uznesením Okresného súdu v Prešove sp.zn. 7C/163/2005 zo dňa 14.10.2005 bolo nariadené
predbežné opatrenie a žalovaným v 1.až 3.rade bola uložená povinnosť trpieť právo prechodu peši,
motorovým vozidlám žalobkyňou cez parcelu KN č. 22 o výmere 523 m2, zastavané plochy a nádvoria,
vedenej na LV č. XXX, nachádzajúcej sa v k.ú. D., okres F. až do právoplatného skončenia veci vedenej
na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 7C/163/2005. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.
Bolo vydané z dôvodu, že od dávnej minulosti prechádzali cez parcelu KN 22 okrem žalovaných aj
žalobkyňa a jej príbuzní a predtým rodičia žalobkyne P. a Y. U.. Počas života matky žalovaných Y.
X. žalobkyňa a jej príbuzní a právni predchodcovia žalobkyne od nepamäti mali právo prechodu cez
parcelu KN 22 za účelom, aby sa mohli dostať k svojim nehnuteľnostiam. Právo vyplývajúce z vecného
bremena vzniklo vydržaním ešte v dávnej minulosti, pričom nebolo rušené nielen žalobkyňou, ale aj
jej predchodcami. Toto právo prestal rešpektovať žalovaný v 1.rade po smrti Y. X., prvýkrát v mesiaci
júl 2004, kedy fyzicky napadol príbuzného žalobkyne - zaťa Q. F.. Žalovaní v 3.a 4.rade prehlásili dňa
3.6.2005, že cez parcelu č.22 prechádzali peši, koňmi, autami okrem žalovaných aj žalobkyňa a jej právni
predchodcovia od nepamäti a vždy mali právo prechodu cez tento pozemok. Žalobkyňa trpí závažným
ochorením, ktoré si podľa lekárskych správ vyžaduje zvýšenú opateru. Na náhly odvoz v prípade
zhoršenia zdravotného stavu, napríklad sanitkou a na pravidelné vyšetrenia k lekárovi, čo žalovaný
v 1.rade nerešpektuje a so svojou manželkou bráni právo prechodu peši, aj motorovým vozidlom pri
takýchto nevyhnutných zásahoch. Žalovaný bránil právo prechodu žalobkyni a jej príbuzným aj pri
pohrebe manžela žalobkyne v 1.rade Q. X., kedy truhlu boli nútení žalobcovia prenášať cez dieru v plote
u susedov žalovaného. Žalobcovia prechod po parcele užívali sústavne, či išli na nákup, do práce alebo
pri prevoze stavebného materiálu, keď realizovali budovanie rodinného domu. Prvé vážnejšie problémy
nastali v decembri, konkrétne 20.12.2004, kedy im žalovaný začal brániť pri prechode. Žalobkyňa navrhla
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a priznať jej trovy právneho zastúpenia za jeden úkon právnej
služby.

K odvolaniu, ktoré zaslal právny zástupca žalovaného žalobkyňa vo svojom vyjadrení uviedla, že čo
do námietky, že súd vychádzal iba z výpovedi svedkov, ktorí sú v príbuzenskom pomere žalobkyne, to
sa nezakladá na pravde. Aj svedkovia žalovaného vypovedali prevažne v prospech žalobcov, pričom
súd vychádzal aj z listinných dôkazov. Žalovaný žiadal za právo prechodu finančnú náhradu, respektíve
náhradu, pričom na uvedené nemá nárok, lebo v spore sa jedná o určovaciu žalobu na vydržanie a
nie na zriadenie vecného bremena. Žalobkyňa poukázala na to, že na dobré mravy pri vydržaní súd
nemôže prihliadať vzhľadom na právnu povahu konania. Žalovaný zavádza súd svojimi vyjadreniami,
že je obmedzený vo vlastníctve. Žalobkyňa v 1.rade v tejto súvislosti opätovne poukázala na povahu
rozhodnutia, kedy súd len deklaratórne skonštatoval vydržanie práva prechodu a preto sa nejedná o
žiadny zásad do vlastníctva tak ako to žalovaný rozpisuje v odvolaní. Zároveň žalobkyňa uviedla, že
nakoľko sa jedná o vydržanie práva prechodu a nie vlastníckeho práva, tu právny titul nemusí existovať.
Ide o fakticky nerušený výkon práva po dobu stanovenú zákonom, čo bolo dosiahnuté, a preto je
vydržané. Čo sa týka druhého prístupu, tento je neaktuálny, nemožno na neho prihliadať z dôvodu, že
je dobrou vôľou súkromných vlastníkov pozemkov, keďže je tam ešte ďalšia parcela, ďalších vlastníkov,
pričom oba prechody, na ktoré žalovaný sa odvoláva vznikli z nevyhnutnej potreby, lebo žalobcovia sa
nemali ako dostať k domu a k pozemkom.

K odvolaniu žalovaného sa vyjadrili aj žalobcovia v 2.až 7.rade. Mali za to, že súd sa mal zaoberať
iba odvolaním, ktoré podal sám žalovaný. Namietali, že tvrdenie, že súd vychádzal iba z výpovedí
svedkov, ktorí boli v príbuzenskom pomere k žalobcom je nepravdivé. V konaní bolo vypočutých viacero



osôb, bez príbuzenského či iného pomeru k žalobcom. Žalovaný na viacerých miestach vo svojom
odvolaní poukazuje na to, že v princípe mu právo prechodu nevadí, ale rád by za neho požíval určitú
finančnú, či inú náhradu. To znamená, že nespochybňuje vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu v podobne prechodu cez jeho pozemok, ale sleduje svoju subjektívnu finančnú stránku. V
konaní si žalovaný zrejme neuvedomil, že to nebolo konanie, ktorým by súd zriaďoval vecné bremeno
a jemu zodpovedajúce právo prechodu, ale len deklaratórne konštatoval, že došlo k vydržaniu práva
zodpovedajúcemu vecnému bremenu, pričom sa ak udialo ešte v roku 1984. V predmetnom súdnom
konaní bolo potrebné skúmať len to, či došlo alebo k nedošlo k vydržaniu práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu. Je irelevantné, či existuje alebo nie i ďalší prístup k pozemku, ak došlo k
vydržaniu cez určitý pozemok v prospech iného susediaceho pozemku, tak je existencia prípadného
ďalšieho prístupu v tomto smere nepodstatná. Je irelevantná otázka finančnej či inej náhrady, i hľadisko
dobrých mravov. Žalovaní v 2.až 7.rade majú za to, že v prípade vydržania práva prechodu sa jedná
o vydržanie práva iného, než vlastníckeho. Preto tu právny úkon, ktorý spomína žalovaný správny
titul nemusí existovať, ide o fakticky nerušený výkon práva po dobu stanovenú zákonom, čo bolo
dosiahnuté, a preto je právo zodpovedajúce vecnému bremenu vydržané. K vydržaniu práva prechodu
cez pozemok žalovaného je potrebné uviesť, že sa jedná o vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu, ktorým je zaťažený jeden pozemok v prospech druhého. V priebehu súdneho konania bolo
preukázané, že vždy od nepamäti existoval fakticky výkon práva v podobe práva prechodu cez pozemok
zaťažený v prospech dotknutého pozemku. Jedná sa o vzťah medzi dvoma nehnuteľnosťami. Jeden
pozemok od nepamäti slúžil na prechod k druhému (susednému) pozemku a toto právo prechodu bolo
vecnoprávne vydržané medzi týmito dvomi pozemkami tak ako je to správne popísané a vysvetlené v
odôvodnení rozsudku str. 9-11. Žalovaný svojim vyhlásením a podpisom na listine zo dňa 27.5.2005
jednak akceptoval právo prechodu a jeho vydržanie a jednak akékoľvek jeho vyhlásenie účinné v
období po 1.4.1984, kedy uplynula vydržacia doba stanovená zákonom je irelevantné, keďže najneskôr
k uvedenému dňu došlo k vydržaniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v podobne práva
prechodu cez pozemok tak ako bolo skonštatované v súdnom rozhodnutí. Žalobcovia v 2.až 7.rade
ako nevlastníci pozemku v prospech ktorého bolo vydržané právo prechodu svoje právo a pozíciu v
spore odvádzajú nie od statusu trvalého pobytu, ale od príbuzenského vzťahu k žalobkyni v 1.rade a
od toho, že mu žalovaný bráni v pokojnom výkone práva prechodu, tak ako to bolo až do roku 2001
nikým nespochybňované. K nutnosti skúmať hľadisko dobrých mravov v deklaratórnom súdnom konaní
sa vyjadrili vyššie. Stotožnili sa s tým čo uviedol súd v rozsudku. K možnosti užívať iný prístup na
pozemok vzhľadom na predmet konania je táto skutočnosť nepodstatná. Navyše platí, že prístup cez
iné nehnuteľnosti k pozemku vo vlastníctve žalobkyne v 1.rade je toho času možný len na základe
dobrej vôle tretích osôb a to viacerých vlastníkov viacerých pozemkov cez ktoré je možnosť dostať sa
na predmetný pozemok. Tieto osoby viac menej len trpia tento stav z dobrej vôle a z dôvodu, že práve
žalovaný svojpomocne obmedzil od nepamäti zachované právo prechodu cez jeho pozemok a bránil
v jeho výkone. Preto žalobcovia v 2.až 7.rade navrhli rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť v celom
rozsahu.

Uznesením č.k. 7C/163/2005-299 zo dňa 10.5.2012 súd prvého stupňa uložil žalovanému, aby v lehote
3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie, ktorý je 199,- Eur
podľa položky č. 1 písm.b/, poznámka 3,6 Sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti tomuto uzneseniu včas podal odvolanie žalovaný. Navrhol uznesenie súdu prvého stupňa zmeniť
a zaviazať ho k úhrade súdneho poplatku za odvolanie iba v sume 99,50 Eur alebo uznesenie zrušiť
a vec vrátiť na nové konanie. Podľa jeho názoru súd nesprávne vyložil a preto aj nesprávne aplikoval
poznámku č.6, položky 1 Sadzobníka súdnych poplatkov na vyrubenie súdneho poplatku za podané
odvolanie vo veci. V zmysle položky č. 1 písm.b/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu
zákona č. 71/1992 Zb. súdny poplatok za konanie vo veci samej predstavuje 99,50 Eur. V zmysle
poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom
konaní vo veci samej. V zmysle poznámky č.6 k položke 1 Sadzobníka, ak je predmetom konania
viac nárokov, každý nárok sa spoplatňuje samostatne; to neplatí, ak ide o viac nárokov na peňažné
plnenie a sú vyjadrené jednou sumou. Ak je predmetom poplatkového úkonu predbežné opatrenie s
viacerými výrokmi, poplatok podľa položky 1 písm.c/ sa platí iba raz. Predmetom tohto konania je iba
jeden nárok žalobcov a to určenie povinnosti trpieť právo prechodu, ktorý bol v žalobe zahrnutý v dvoch
výrokoch. Skutočnosť, že súd vo veci samej rozhodol dvoma výrokmi ešte neznamená, že žalobcovia
si uplatňujú dva od seba nezávislé nároky. Z poznámky č.6 k položke 1 Sadzobníka je zrejmé, že každý



nárok sa spoplatňuje samostatne iba v prípade, ak je predmetom konania viac od seba nezávislých
nárokov. Žalovaný tvrdí, že uloženie povinnosti trpieť právo prechodu nie je samostatným nárokom, ktorý
by mal byť v zmysle Sadzobníka súdnych poplatkov samostatne spoplatňovaný. Uloženie povinnosti
trpieť právo prechodu je vždy odvodneným právo namiesto oprávnenej osoby z vecného bremena, a
preto bez súčasného uloženia tejto povinnosti je pre určení vydržania práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu by takto uplatňované právo nemalo zmysel a bolo by vykonateľné. To znamená, že jedinou
procesnou možnosťou súdu v týchto konaniach je buď vyhovieť obom navrhovaným výrokom, alebo ich
oba zamietnuť.

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods.2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na
úradnej tabuli dňa 24.1.2013 o 15,00 hod. a zistil, že odvolania žalovaného tak voči rozsudku, ako i
uzneseniu nie je sú dôvodné.

Podľa ust. § 865 ods. 6 Občianskeho zákonníka, na práva a povinnosti z vecných bremien vzniknutých
pred 1. aprílom 1964 sa vzťahujú obdobne ustanovenia § 135b a § 135c ods. 3 až 7 v znení zákona
č. 131/1982 Zb.

Podľa ust. § 135a ods.1 Občianskeho zákonníka účinného od 1.4.1983, vlastníkom vecí, ktorá môže byť
predmetom osobného vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1) hnuteľnú
vec tri roky a nehnuteľnú vec desať rokov. Obdobne, pokiaľ nie je ustanovené inak, nadobudne občan
aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 132a ods.2).

Podľa ust. § 135b ods.1 Občianskeho zákonníka účinného od 1.4.1983, vecné bremená obmedzujú
vlastníka nehnuteľnej veci a toho, komu patrí právo osobného užívania pozemku, v prospech niekoho
iného tak, že sú povinní niečo trpieť, niečo konať alebo niečoho sa zdržať. Práva zodpovedajúce vecným
bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo s osobným užívaním určitého
pozemku, alebo patria určitej osobe.

Podľa ust. § 135b ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného od 1.4.1983, pokiaľ sa účastníci nedohodli
inak, je ten, kto je na základe práva zodpovedajúceho vecnému bremenu oprávnený užívať cudziu
vec, povinný znášať primerané náklady na jej zachovanie a opravy; ak ale vec užíva aj jej vlastník
alebo ten, komu patrí právo osobného užívania pozemku, je povinný tieto náklady znášať podľa miery
spoluužívania.

Podľa ust. § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 1.4.1983, vecné bremená vznikajú
zo zákona, rozhodnutím oprávneného orgánu, písomnou zmluvou a na základe závetu; právo
zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť aj výkonom práva (§ 135a). Na účinnosť zmluvy,
z ktorej sa nadobúdajú práva zodpovedajúce vecným bremenám, je potrebná jej registrácia štátnym
notárstvom.

Z obsahu spisu vyplýva, že bolo preukázané, že žalobkyňa v 1.rade je výlučnou vlastníckou parciel KN
č. 18, 19 a 23 a rodinného domu súp. č. XX stojaceho na pare. č. 18 vedený na LV č. XXX k. ú. D.
nadobudnutých titulom dedenia po nebohom otcovi P. U..

Ako prístupovú cestu k nehnuteľnostiam využívali právni predchodcovia žalobkyne, i samotná žalobkyňa
parcelu č. 22 vo vlastníctve žalovaného, ktorá je vedená na LV č. XXX k.ú. D.. Parcelu užívala žalobkyňa
v 1.rade aj v roku 1962, keď začala budovať svoj rodinný dom, pričom ju užívala ako prístupovú cez bez
akéhokoľvek obmedzenia až do roku 2004.



Pravidlám formálnej logiky zodpovedá záver súdu prvého stupňa, že žalobkyňa vstúpila do výkonu práva
prechodu po parcele vo vlastníctve žalovaného titulom práva jej právnych predchodcov najneskôr v roku
1962, kedy započala stavbou rodinného domu na pozemkoch v jej vlastníctve vedených na LV č. XXX,
k. ú. D. využívajúc parc. č. 22 ako prístup k svojim nehnuteľnostiam, t. j. za účinnosti Občianskeho
zákonníka č. 141/1950 Zb.

Možno prisvedčiť súdu prvého stupňa, že z výsluchu svedkov, ale aj samotných účastníkov konania
vyplynulo, že žalobkyňa v 1.rade ako vlastníčka nehnuteľností vedených na LV č. XXX k. ú. D. titulom
práva svojich právnych predchodcov vykonávala právo prechodu po parcele č. 22 na LV č. XXX k.
ú. D., toho času vo vlastníctve žalovaného, ktorí toto právo vykonávali po dohode s jeho právnymi
predchodcami, pričom v minulosti uvedenú parcelu užívali ako spoločný dvor. Parcelu ako prístupovú
cestu k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XXX užívali nielen právni predchodcovia žalobkyne v 1.
rade, ich rodinní príslušníci, ale i ostatní dedinčania, ktorí chodievali za otcom žalobkyne v 1. rade ako
zákazníci, ktorí pôsobil ako dedinský krajčír.

Možno prisvedčiť súdu prvého stupňa, že z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že výkon práva
prechodu bol zo strany žalovaného, ako aj jeho právnych predchodcoch rešpektovaný bez obmedzenia.
Toto v písomných, i v ústnych vyjadreniach potvrdili samotní súrodenci žalovaného. Tak tomu malo byť
až do roku 2004, kedy došlo k incidentu medzi žalobcami a žalovaným. Bolo presne určené, že právo
prechodu cez pozemok č. 22 vedený na LV č. XXX k.ú. D. peši aj motorovým vozidlom bol vykonávaný
asi meter od rodinného domu nachádzajúceho sa na uvedenej adrese, teda domu žalovaného.

Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne rozhodol, keď určil, že žalobkyňa nadobudla
právo prechodu po parcele vo vlastníctve žalovaného s tým, že vydržacia lehota začala plynúť v roku
1962 a uplynula 1.4.1984.

Súd prvého stupňa vec aj správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 135c Občianskeho zákonníka
účinného od 1.4.1983. Žalobkyňa nadobudla právo zodpovedajúce prechodu cez parcelu č. 22 vedenú
na LV č. XXX k.ú. D. v rozsahu podľa geometrického plánu č. G l-1750/2010 vypracovaného Ing. Y.
S. výkonom práva - vydržaním splnením podmienok podľa § 135a Občianskeho zákonníka účinného
od 1.4.1983.

Súd prvého stupňa správne rozhodol i čo do výroku, keď žalovanému uložil povinnosť trpieť právo
prechodu peši a motorovým vozidlom žalobkyne v 1.rade, ako aj žalobcov v 2.až 7.rade, keď vyslovil, že
títo spolu trvalo žijú na nehnuteľnostiach vedených na LV č. XXX ako parcela KN 18, 19, 23 a bývajúcich
v rodinnom dome súpisne č.XX, stojacom na parcele KN č.18 k.ú. D..

Súd prvého stupňa správne logicky vychádzal z vyjadrenia samotného žalovaného, ktorý uviedol, že
rodinným príslušníkom žalobkyne neumožní prechod cez parcelu v jeho vlastníctve. Na tom nič nemení
ani skutočnosť, že niektorí zo žalovaných nemajú trvalé bydlisko spoločne so žalobkyňou. Možno
prisvedčiť žalovaným v 2.až 7.rade, že ako nevlastníci pozemku v prospech ktorého bolo vydržané právo
prechodu svoje právo a pozíciu v spore odvádzajú nie od statusu trvalého pobytu, ale od príbuzenského
vzťahu k žalobkyni v 1.rade a od toho, že im žalovaný bráni v pokojnom výkone práva prechodu, pričom
to do roku 2004 nebolo nikým spochybňované.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy ak
súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávny skutkový záver súdu prvého stupňa by bol spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak by súd
pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa kritérií uvedených v ust. § 132 až § 135, teda jednotlivé



dôkazy a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti nehodnotil z hľadiska ich vierohodnosti, pravdivosti a
významu pre posúdenie veci z právneho hľadiska.

V prejednávanej veci odvolací súd nezistil skutočnosť, že by rozsudok súdu prvého stupňa vychádzal z
nesprávneho skutkového a právneho záveru. Preto odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa dôkazy produkované žalobcami na preukázanie skutkových tvrdení hodnotil v súlade
s kritériami uvedenými v ust. § 132 O.s.p. Hodnotenie i skutkový záver súdu prvého stupňa si osvojuje
i odvolací súd. V tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že súd prvého stupňa starostlivo prihliadal na
všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho čo uviedli účastníci konania.

Účinky vydržania podľa ust. § 135a Občianskeho zákonníka v znení platnom do 1.1.1992 mohli nastať
vzhľadom na ust. § 507a ods.3 Občianskeho zákonníka a to novelizovaného zákona č. 131/1982 Zb.,
najskôr od 1.4.1984. Toto ustanovenie umožňovalo, aby do vydržacej doby uvedenej v ust. § 135a ods.1
Občianskeho zákonníka bolo možné započítať aj dobu, po ktorú občan alebo jeho právny predchodca
za podmienok ustanovených v § 135a ods.1,2 Občianskeho zákonníka nepretržite vykonával právo
zodpovedajúce vecnému bremenu pred účinnosťou novely Občianskeho zákonníka č. 131/1982 Zb. Z
judikatúry vyplýva, že týmto ustanovením sa sledovalo poskytnutie ochrany tomu kto popiera vydržanie
a je v právnom vzťahu k oprávnenému držiteľovi aby od 1.4.1983 do 1.4.1984 mohol urobiť právne
opatrenie na prerušenie plynutia vydržacej doby.

Súd prvého stupňa správne zistil, že došlo k vydržaniu práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu z
dôvodu, že držba bola oprávnená a trvala nepretržite po 10 rokov.

O tom, že išlo o oprávnenú držbu nemal pochybnosti ani odvolací súd. K odvolacej námietke žalovaného
odvolací súd iba na okraj uvádza, že samotná manželka žalovaného na pojednávaní dňa 15.2.2012
uviedla, že manželova matka jej hovorila, že dvor je spoločný. Nikde však nenašla listinný dôkaz, ktorý
by to potvrdzoval.

Samotný žalovaný na pojednávaní dňa 26.6.2006 uviedol, že nebráni žalobkyni v 1.rade v prechode
cez nehnuteľnosť. Bráni len rodinným príslušníkom žalobkyne. Zároveň potvrdil, že do doby konfliktu do
roku 2004 nevznikali ani žiadne rozpory ani predtým, keď užívali nehnuteľnosti právni predchodcovia
účastníkov, t.j. matka žalovaného s otcom a takisto rodičia žalobkyne. U. prechádzali cez pozemok bez
toho, aby im v tom niekto bránil. Spolu dobre nažívali, vzájomne si pomáhali. Žalovaný iba uviedol, že
si nespomína na to, že by jeho rodičia s rodičmi žalobkyne nejakým spôsobom dohodli a upravili právo
prechodu cez parcelu č. 22. Vyčítal však vnúčatám žalobkyne, že sa opaľovali, pričom žalovaní 8 dní
maľovali ohradu, nikto im nepomohol. Následne vznikol aj incident so zaťom žalobkyne Q. F..

Konflikty medzi právnymi predchodcami účastníkov konania nepotvrdil ani predchádzajúci žalovaný v
3.rade, brat terajšieho žalovaného Y. X.. Uviedol, že bolo bežné že bez akýchkoľvek problémov právni
predchodcovia žalobkyne, jej rodičia ako aj rodinní príslušníci prechádzali cez parcelu č. 22. Prechádzali
pešo, taktiež koňmi a s vozom. Nikto im v tom nebránil. Medzi rodinami boli dobré susedské vzťahy.
Zároveň tiež nevedel povedať či bola nejaká dohoda medzi právnymi predchodcami žalobkyne a jeho
rodičmi ohľadom prechodu cez parcelu.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje znova na výpoveď manželky žalovaného na pojednávaní dňa
15.2.2012 a to čo sa týka nákladov súvisiacich so zachovaním a opravami užívanej veci. Manželka
žalovaného uviedla, že žalobkyňa v 1.rade prišla za ňou a dávala jej 1.000,- Sk za to, že natreli bránu.
Ona sumu prijať nechcela, že je to veľa, pričom žalobkyňa v 1.rade jej mala povedať, že nech to nechá
pre vnukov. Po útoku však žalobkyňa v 1.rade prišla za manželkou žalovaného a vtedy jej manželka
žalovaného peniaze vrátila.



Uvedené odvolací súd uvádza k ďalšej odvolacej námietke žalovaného, teda že obmedzenie z vecného
bremena je neprimerané. Ust. § 151n ods.3 Občianskeho zákonníka upravuje povinnosť znášať
primerane náklady na zachovanie a opravy veci čo do práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu. Je
vecou žalovaného, aby si toto právo uplatnil.

K ďalšej odvolacej námietke žalovaného, že žalobcovia môžu využívať aj inú prístupovú cestu a že súd
nevykonal ohliadku tejto cesty odvolací súd uvádza, že vo veci bol vypracovaný znalecký posudok, z
ktorého zhodne so závermi súdu prvého stupňa vyplýva, že nová cesta je vo vlastníctve tretích osôb a
medzi touto cestou a prístupom k domu žalobcov je tiež pozemok tretej osoby, teda odvolacia námietka
žalovaného je tiež nedôvodná.

K ďalším odvolacím námietkam žalovaného o hrubom nepomere medzi vecným bremenom a výhodou
oprávneného odvolací súd uvádza, že zánik a zrušenie vecného bremena upravuje ust. § 151b
Občianskeho zákonníka, pričom uvedené nebolo predmetom sporu.

Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Uznesením č.k. 7C/163/2005-299 zo dňa 10.5.2012 bol vyrubený súdny poplatok žalovanému za
odvolanie vo výške 199,- Eur podľa položky č.1 písm.b/, poznámka 3, 6 Sadzobníka súdnych poplatkov.

Žalovaný namietal, že má platiť súdny poplatok iba vo výške 99,50 Eur.

Podľa položky č.1 písm.b/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch, súdny poplatok za konanie vo veci samej je 99,50 Eur v prípade, ak nemožno
predmet konania oceniť peniazmi.

Z poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka vyplýva, že poplatky podľa poplatky podľa rovnakej sadzby
sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej.

Z poznámky č. 6 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch vyplýva, že ak je predmetom konania viac nárokov, každý nárok sa spoplatňuje
samostatne; to neplatí, ak ide o viac nárokov na peňažné plnenie a sú vyjadrené jednou sumou.

Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne vyrubil poplatok za odvolanie vo výške 199,-
Eur žalovanému. Vo veci skutočne ide o dva výroky, jedným výrokom súd určil, že žalobkyňa v 1.rade
vydržala právo vecného bremena, druhým výrokom určil uloženie povinnosti žalovanému trpieť právo
prechodu u žalobcov v 2.až 7.rade. Ide teda o viac nárokov. Preto podľa názoru odvolacieho súdu sa
každý nárok spoplatňuje samostatne. Pri dvoch nárokoch teda 2 x 99,50 Eur, spolu 199,- Eur. Na tom
nič nemení ani skutočnosť, tak ako to uvádza v odvolaní žalovaný, že jedinou procesnou možnosťou
súdu je buď vyhovieť obom navrhovaným výrokom alebo ich oba zamietnuť.

Ostatné okolnosti vyrubenia súdneho poplatku za odvolanie žalovaný v odvolaní nenamietal.

Súd prvého stupňa rozhodol vecne správne. Preto odvolací súd potvrdil uznesenie č.k. 7C/163/2005-299
zo dňa 10.5.2012 podľa ust. § 219 O.s.p.



Súd prvého stupňa rozhodne po právoplatnosti rozsudku i o trovách odvolacieho konania podľa ust. §
224 ods.4 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.