Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16CoE/24/2013 z 19. 2. 2013
Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 19. februára 2013, sp. zn. 16CoE/24/2013, ECLI:SK:KSBB:2013:6112221827.1
Krajský súd Banská Bystrica | 16CoE/24/2013 | ECLI:SK:KSBB:2013:6112221827.1 | 2013-02-19 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 44 ods. 2 EP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c5ba7bb1-953c-4eb5-97d3-2b903bd933f9
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6112221827.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoE/24/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112221827
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6112221827.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Advocate, s.r.o., sídlom
Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 36 865 141, proti povinnému K. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. XX,
o vymoženie 1.418,57 € s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Banská Bystrica č. k. 2Er/2363/2012-10 zo dňa 14. 09. 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie okresný
súd zamietol z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, ktorý vydal dňa
07.04.2011 Q.. V. T., rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a.s., so sídlom Bratislava, Karloveské rameno 8,  je exekučným titulom, ktorý je v rozpore
so zákonom, pretože bol vydaný na podklade neplatnej rozhodcovskej doložky. Rozhodcovskú doložku
obsiahnutú v zmluve o úvere, ktorú oprávnený a povinný uzavreli dňa 13. 05. 2010 považoval podľa § 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) za neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako spotrebiteľa.
Vyslovil názor, že úverová zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, keďže napĺňa znaky spotrebiteľskej
zmluvy predvídané v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Aj prípadná klauzula o aplikácii
Obchodného zákonníka, alebo označenie zmluvy o úvere ako absolútneho obchodu podľa Obchodného
zákonníka nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľských zmluvách, medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52 a nasledujúce, týkajúce sa ochrany
spotrebiteľa. Medzi absolútne neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve zaraďuje Občiansky
zákonník v § 53 ods. 4 písm. r) aj ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Praktickým dôsledkom
ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v bode 15 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným
súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Znenie rozhodcovskej doložky
neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten
cieľ, aby  predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis). Uvedené
potvrdzuje i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom vedených na tamojšom súde,
kde exekúcie s totožným oprávneným sú vykonávané na základe exekučného titulu, ktorým sú takmer
výlučne rozhodcovské rozsudky. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej
veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného
titulu dospel k záveru, že je vydaný v rozpore so zákonom, a preto v zmysle § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej v texte len „Exekučný poriadok“), návrh na
vykonanie exekúcie zamietol.

Po právoplatnosti vyššie uvedeného rozhodnutia exekučný súd rozhodne o zastavení exekúcie.



Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1, veta prvá, O. s. p.) odvolanie
oprávnený. V odvolaní proti tomuto uzneseniu uplatnil odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm.
f) Občianskeho súdneho poriadku. Mal za to, že exekučný súd dospel k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci, ak exekučný súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá,
resp. právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval, resp. ju na daný skutkový
stav nesprávne aplikoval. Predovšetkým namietal, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil
rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok a v jeho nadväznosti aj
zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej v texte len „ZoRK“). Exekučný súd podľa
oprávneného v prejednávanej veci okrem už spomínaného ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
na zistený skutkový stav aplikoval aj ust. § 45 ZoRK, a teda, na správne zistený skutkový stav veci
nesprávne aplikoval právny predpis. Odôvodnil to najmä tým, že formálne preskúmanie exekučného
titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu tak, ako ich
vyžaduje ust. § 34 ZoRK. Preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené
hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu. Oprávnený je toho názoru, že v rámci preskúmavania
exekučného titulu po materiálnej stráne, nemôže exekučný súd skúmať samotné rozhodcovské konanie,
nakoľko samotné ustanovenie, o ktoré sa opiera súd v napadnutom uznesení, stanovuje podmienku
na zastavenie exekúcie tak, že rozhodcovský rozsudok a nie rozhodcovské konanie zaväzuje k
niečomu nedovolenému. V rámci exekučného konania preto exekučný súd už nemôže zaujímať právne
stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu a musí sa obmedziť len na také dôvody
zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Postupom súdu v tejto veci a jeho
výkladom ust. § 45 ZoRK dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských
rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom ZoRK.

Oprávnený ďalej v odvolaní uplatnil i odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. b) O. s. p., a teda,
že v konaní došlo k inej vade, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Touto
procesnou vadou v tomto zmysle je aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. V prípade, ak súd založí
rozhodnutie na rozpore exekučného titulu s objektívnym právom, musí náležite odôvodniť, na základe
akých vykonaných dôkazov dospel k názoru, že právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským. Mal za to,
že na uvedený prípad nie je prípustné aplikovať ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože
takou aplikáciou ustanovenia § 54 OZ, ktorú použil konajúci súd možno potom dospieť k záveru, že
každý občianskoprávny vzťah, v ktorom vystupuje fyzická osoba je zároveň vzťahom spotrebiteľským,
alebo v pochybnostiach, či sa jedná o spotrebiteľský vzťah alebo nie, je nutné sa prikloniť k záveru o
existencii vzťahu spotrebiteľského. Z exekučného konania však nie je zrejmé, že povinný je v skutočnosti
spotrebiteľom. V prípade, ak súd zjednodušene konštatoval neplatnosť právneho úkonu a z tohto dôvodu
zastavil celé exekučné konanie, vlastne tak pozbavil oprávneného domáhať sa plnenia, ktoré je v súlade
so zákonom, nakoľko oprávnený už nemá možnosť uplatniť si svoje právo, a to z dôvodu prekážky
rozhodnutej veci.

Vzhľadom na tieto skutočnosti oprávnený navrhol, aby odvolací napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p.), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, v rozsahu určenom ust. 212 ods. 1 O. s. p. a napadnuté uznesenie okresného súdu ako
vecne správne  podľa ust. § 219 ods. 1, 2  O. s. p. potvrdil.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p.,  ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolanie oprávneného smeruje proti uzneseniu okresného súdu, ktorým žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,  zamietol.  Úlohou
odvolacieho súdu v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p. bolo preskúmať, či je rozhodnutie okresného súdu o



zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vecne správne s ohľadom na námietky
oprávneného v odvolaní, keď je odvolací súd nielen rozsahom, ale aj dôvodmi odvolania viazaný a na
vady konania pred súdom prvého stupňa v zmysle § 212 ods. 3 O. s. p. musí odvolací súd prihliadnuť,
len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd po preskúmaní uznesenia prvostupňového súdu konštatuje vecnú správnosť rozhodnutia.

Vychádzajúc z dikcie citovaných zákonných ustanovení v rozhodnutí prvostupňového súdu - exekučného
súdu, a to ust.§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK, je zrejmé, že súd
pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne
i materiálne predpoklady pre vykonanie exekúcie. Je predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na
základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým
exekučným titulom v zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku. Odvolacia námietka oprávneného, podľa
ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť
exekučného titulu - rozhodcovského titulu so zákonom, neobstojí. Súd môže v tomto rozsahu skúmať
exekučný titul počas celého exekučného konania, teda v každom štádiu konania na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo
formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonností vedenia exekúcie aj
adekvátne procesne zareagovať. Keďže v tomto prípade exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok,
je nevyhnutné okrem už uvedených ustanovení Exekučného poriadku vychádzať aj z ustanovení ZoRK.

Odvolací súd sa stotožňuje i s právnym záverom okresného súdu, že daný zmluvný vzťah medzi
veriteľom a dlžníkom vyplývajúci zo zmluvy o úvere je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a
následne aj pomerne obšírne vychádzajúc z ustanovení Občianskeho zákonníka svoje rozhodnutie
aj zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne komformné a v súlade s
početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08,
C-40/08, C-227/08), dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.
V exekučnom konaní ani nebolo preukázané, že by dlžník - povinný bol podnikateľským subjektom a v
danej veci pri uzatváraní a plnení spotrebiteľských zmlúv vystupoval v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (čo nemožno zamieňať s deklarovaným účelom poskytnutia
úveru), preto je možné vzhľadom na všetky zákonné kritériá považovať aj daný zmluvný vzťah v zmysle
ustanovení Občianskeho zákonníka za vzťah spotrebiteľský, a teda podriadiť ho pod právny režim tejto
normy upravujúcej problematiku spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení ako vyplýva z bodu 15 uzatvorenej zmluvy o úvere,
konkrétne jej Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, posúdil taktiež okresný súd správne ako
neprijateľnú a tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko
celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to
v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania
je skutočnosť, že táto podmienky nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a spotrebiteľ celkom
zjavne nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo
zmluvných dojednaní vylúčiť. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma, v akej sú
zmluvné dojednania napísané sama o sebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa
s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými (miniatúrny, ťažko čitateľný, husto  popísaný
text). Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok, bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť, a to ani sčasti spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.
03. 2012 č. k. 6Cdo 1/2012, v ktorom judikoval, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej
veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva či už uzavretá vo forme
osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu,
nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok



materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu vyžaduje účel právnej
úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné
odvetvie práva, a to právo spotrebiteľské. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v
právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. K povinnosti
spotrebiteľa namietať platnosť rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní Najvyšší súd doplnil,
že princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach, v konkrétnych súvislostiach
ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení ZoRK, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa.

Aj v prejednávanej veci je nutné trvať na tom, že požadovanú rovnováhu v právach a povinnostiach
spotrebiteľskej zmluvy nie je spôsobilé zaručiť dojednanie, ktoré právo výberu sporu, riešenia sporu
a aj subjektu majúceho vyriešiť prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu, zveruje žalobcovi
(iniciátorovi konania), a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie sporu rozhodcom, tak i
všeobecným súdom. Možnosť iniciovania sporu so spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom totiž treba
považovať za skôr teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených
druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme
nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku - nakoľko táto práve predpokladá
prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom). Za neprijateľné treba teda považovať už
riziko, že spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v
dôsledku výberu vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa a už takáto možnosť spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rovnako stále
platí, že túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť
výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor, teda len v
tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera
požadovať.

Na záver odvolací súd uvádza, že oprávnenie a povinnosť exekučného súdu podrobiť prieskumu
rozhodcovský rozsudok v exekučnom konaní vyplýva z ust. § 45 ZoRK. S otázkou, či je exekučný
súd v exekučnom konaní oprávnený preskúmavať rozhodcovský rozsudok sa zaoberal i Ústavný súd
Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach. V uznesení sp. zn. III. ÚS 86/2010-19 zo
dňa 18. 02. 2010 Ústavný súd SR konštatoval, že kedykoľvek v priebehu exekučného konania je súd
oprávnený ex offo skúmať, či sú podmienky núteného vymáhania pohľadávky splnené.

Nedôvodná je i námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na objasnenie
skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam, kde je
povinným spotrebiteľ, súdna prax vyžaduje určitú zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo ho považuje za
„slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučný súd a exekútor dbať o to,
aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán.
Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným
vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne
používanú oprávneným ako dodávateľom.

Keďže rozhodnutie prvostupňového súdu bolo vecne správne, odvolací súd uvedené napadnuté
uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.