Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 24Sa/40/2017 z 11. 3. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 11. marca 2019, sp. zn. 24Sa/40/2017, ECLI:SK:KSZA:2019:5017200472.4 Krajský súd Žilina | 24Sa/40/2017 | ECLI:SK:KSZA:2019:5017200472.4 | 2019-03-11 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 190 SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1ea502a2-d743-47a6-8656-22b44aa0fcaa Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5017200472.4 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 24Sa/40/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5017200472
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Jančárová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5017200472.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Jančárovou, v
právnej veci žalobcu: MANIOM, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 46 889 124, proti
žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, za účasti
ďalšieho účastníka: A. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ul. J. XX, XX-XXX Q., N. republika, v konaní o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 18463-3/2017-BA zo dňa 29. septembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi, žalovanej a ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozhodnutím č. 50304-1/2014-CA zo dňa 16.12.2014 Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, ako
prvostupňový správny orgán, podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č.
461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“)
rozhodla, že A. K., nar. XX.XX.XXXX nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi MANIOM, s.r.o. od 01.02.2014
podľa slovenskej legislatívy. V odôvodnení rozhodnutia Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca uviedla, že
od 1. mája 2010 sa uplatňuje Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004
z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES)
Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „základné nariadenie“)
a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009,
ktorým sa vykonáva Nariadenie č. 883/2004. Poukázala na článok 11 ods. 3 písm. a) základného
nariadenia, ako aj článok 13 ods. 1 základného nariadenia. Sociálnej poisťovni bolo doručené oznámenie
zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych (ďalej aj ZUS),
Oddzial w Warszawie, z ktorého vyplýva, že A. K. od XX.XX.XXXX podlieha právnym predpisom
sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na uvedené skutočnosti tejto osobe nevzniklo
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
ako zamestnancovi MANIOM, s.r.o. od 01.02.2014 podľa slovenskej legislatívy.

2. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodovala žalovaná, ktorá rozhodnutím č.
18463-3/2017-BA zo dňa 29. septembra 2017 jeho odvolanie zamietla a prvostupňové rozhodnutie
potvrdila. V odôvodnení uviedla, že prvostupňové rozhodnutie bolo preskúmané v celom rozsahu
a žalovaná dospela k záveru, že je vecne správne a v súlade so zákonom o sociálnom poistení.
Poukázala na základné nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 a
jeho vykonávacie nariadenie č. 987/2009 zo 16. septembra 2008. Základnou úlohou koordinačných
nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať
na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva.



V situáciách, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých
členských štátov, t.j. ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym
predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené v článku 13 základného nariadenia a tak isto článok
16 vykonávacieho nariadenia. Ďalej citoval podľa Praktickej príručky o uplatniteľných právnych
predpisov v Európskej únii (EÚ), Európskom hospodárskom priestore (EHP) a vo Švajčiarku, čo sú
zanedbateľné činnosti. Sociálnej poisťovni v súlade s článkom 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia
bola zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS dňa 20.03.2014 doručené oznámenie č.
450000/511/2014/155-2014/90120113016, ktorým ZUS určila, že A. K. podlieha v období od 1. februára
2014 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. ZUS nemala za preukázané, že
práca zamestnanca na území Slovenskej republiky je efektívna a skutočne zárobková. Vzhľadom na to,
že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v
súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov definitívnym.

3. Proti rozhodnutiu žalovanej podal v zákonnej lehote správnu žalobu žalobca. Namietal, že postup
žalovanej, ktorého výsledkom bolo vydanie napadnutého rozhodnutia o neexistencii povinného poistenia
zamestnanca žalobcu v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení je z právneho
hľadiska nesprávny. Poukázal na citáciu v napadnutom rozhodnutí, že poľská inštitúcia ZUS doručila
správnemu orgánu dňa 20.03.2014 oznámenie č. 450000/511/2014/155-2014/90120113016, že sa na
žalobcu v období od 1. februára 2014 vzťahujú právne predpisy Poľskej republiky v oblasti sociálneho
zabezpečenia. Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej pokiaľ bolo
rozhodnuté poľskou inštitúciou o určení uplatniteľnej legislatívy a pokiaľ žalovaná nenamietala toto
určenie, existencia takého rozhodnutia mala mať zásadné dôsledky aj na postup žalovanej. Po takomto
určení aplikovateľnej legislatívy, ak sa stalo definitívnym, totiž Sociálna poisťovňa nemá vôbec právomoc
konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení, ako aj zo slovenského
právneho poriadku (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9Sžso/160/2015 zo dňa 27.09.2017).
Žalobca teda konštatoval, že žalovaná nie je oprávnená vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného
poistenia zamestnanca žalobcu v súlade s § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení.
Namietal aj, že skutočnosť, že osoba vykonávala činnosť marginálneho charakteru, treba posudzovať
z pohľadu niekoľkých ukazovateľov, a teda individuálne. Žalovaná sa len formálne vysporiadala so
zistením skutočného stavu veci a v tomto ohľadne rozhodnutie prakticky neodôvodnila. Paušálne
poukázanie na ustanovenia právnych predpisov a nedôsledné vysporiadanie sa s individuálnou situáciou
posudzovanej osoby je nedostatočné a nezákonné. Samotná definícia marginálnej práce uvedená v
Príručke je nezrozumiteľná, nejednoznačnosť spočíva v použití spojok a/alebo ako kritérií pri určení
ukazovateľov zanedbateľných činností. Určenie výšky príjmu len v zmysle všeobecných zásad je
nemožné, nepoužiteľné a v rozpore so zásadou rovnosti, ktorá je spolu so zásadou právnej istoty
odvodená z ústavných tradícií členských štátov a medzinárodných nástrojov, zaručuje predvídateľnosť
právnych situácií a vzťahov v oblasti úniového práva. Žalobca žiadal rozhodnutie žalovanej zrušiť a vec
jej vrátiť na ďalšie konanie.

4. Žalovaná sa k správnej žalobe vyjadrila podaním zo dňa 18.04.2018, doručeným krajskému
súdu dňa 19.04.2018, v ktorom zotrvala na právnom posúdení veci, ako ho uviedla v napadnutom
rozhodnutí. Poukázala na skutočnosť, že poľská inštitúcia ZUS v súlade s článkom 16 ods.
2 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov oznámila Sociálnej poisťovni
oznámením č. 450000/511/2014/155-2014/90120113016 zo dňa 04.07.2014 určenie poľskej legislatívy
pre ďalšieho účastníka od 1. februára 2014, pričom Sociálna poisťovňa toto určene nenamietala.
V danom prípade Sociálna poisťovňa nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ako to tvrdí
žalobca, ale napadnutým rozhodnutím rozhodla vo veci nevzniku sociálneho poistenia zamestnanca
žalobcu podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Žalobca totiž prihlásil zamestnanca do registra
poistencov a sporiteľov od 01.02.2014 do 31.10.2017, pričom zamestnanec v uvedenom období
podliehal právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Z uvedeného dôvodu bola
Sociálna poisťovňa nútená odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov.
Požadovanú nápravu nesprávnej registrácie bolo možné zo strany Sociálnej poisťovne vykonať
len vydaním rozhodnutia o nevzniku sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy, pretože na
zamestnanca žalobcu sa v zmysle koordinačných nariadení vzťahuje uplatniteľná legislatíva Poľskej
republiky. Práve z dôvodu, že zamestnanec bol prihlásený do registra poistencov, čo sa v konečnom
dôsledku ukázalo ako neoprávnené, pobočka Sociálnej poisťovne musela za účelom zosúladenia
skutkového stavu so stavom právnym vydať rozhodnutie, že zamestnancovi sociálne poistenie podľa
slovenskej legislatívy nevzniklo. Taktiež následne jediný procesný postup, ktorý mohla využiť Sociálna



poisťovňa, ústredie v rámci odvolacieho konania, bolo prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. K rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré citoval žalobca, žalovaná uviedla, že tieto rozsudky boli
vydané v prípadoch, v ktorých bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou medzi Sociálnou
poisťovňou a ZUS v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Postup podľa tohto článku sa
využíva až v prípade, ak nedôjde k určeniu uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho
nariadenia, preto žalovaná mala za to, že predmetné námietky žalobcu sú irelevantné. Poukázala tiež
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 10Sžso/20/2015 zo dňa 27.04.2016, podľa
ktorého, ak žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s článkom
15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo
sporné, sa Najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia
krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Takéto definitívne určenie
uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné.

5. K vyjadreniu žalovanej sa žalobca vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu replikou zo dňa
17.05.2018.

6. Žalovaná sa k replike žalobcu vyjadrila duplikou zo dňa 04.06.2018, v ktorej opätovne poukázala na
skutočnosť, že v predmetnom prípade k určeniu uplatniteľnej legislatívy zamestnanca žalobcu A. K. došlo
zo strany príslušnej inštitúcie ZUS v zmysle článku 16 ods. 2 v spojení s článkom 16 ods. 3 Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup
vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004. V uvedenom prípade teda nedošlo k určeniu uplatniteľnej
legislatívy dohodou podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a
doplnkov, ako to neustále tvrdí žalobca. Túto skutočnosť žalovaná uviedla už vo svojom vyjadrení k
žalobe zo dňa 18.04.2018, ktorého sa naďalej v plnom rozsahu pridržiava.

7. Ďalší účastník sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 25.04.2018, v ktorom okrem iného uviedol, že
považuje správnu žalobu za dôvodnú a súhlasí so všetkými právnymi a skutkovými tvrdeniami žalobcu
v nej uvedenými. Žalobca sa k vyjadreniu ďalšieho účastníka nevyjadril.

8. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia
procesných podmienok stanovených v ust. § 107 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. (Správny súdny
poriadok, ďalej len SSP) a contrario a ust. § 137 ods. 4 SSP, nakoľko žalovaná netrvala na nariadení
pojednávania v danej veci a súhlasila s tým, aby súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (č.l. 120
súdneho spisu) a o nariadenie pojednávania nežiadal ani žalobca. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
12. marca 2019, o čom bola spísaná zápisnica z verejného vyhlásenia rozsudku.

9. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.

Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom ku dňu 27.10.2017
(právoplatnosť napadnutého rozhodnutia), do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o
vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

Podľa § 172 ods. 5 citovaného zákona predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku,
prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch,
príspevku na starobné dôchodkové sporenie1) v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok
dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie,1) pokuty a penále.
1) Zákon č. 43/2004 Z.z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľa článku 13 ods. 3 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o
koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) osoba, ktorá zvyčajne vykonáva
činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských



štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec,
alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom
určeným v súlade s odsekom 1.

Podľa článku 14 ods. 5 písm. b) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009
zo 16. septembra 2009, ktorým stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004
(vykonávacie nariadenie) na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou,
ktorá „zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch“, je
predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností
v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto
striedania.

Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo
vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu bydliska.

Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska
bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na
článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za
predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie
každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov,
ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie
určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak
už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna
dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca
tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné
stanovisko.

10. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia
Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych (ZUS) rozhodnutím č. 450000/511/2014/155-2014/90120113016 zo
dňa 4. júla 2014, ktoré bolo doručené Sociálnej poisťovni, ústredie dňa 07.07.2014 oznámila A. K., že
od 1. februára 2014 podlieha poľskej legislatíve sociálneho zabezpečenia, a to v súlade s článkom 13
ods. 3 Nariadenia č. 883/2004 a čl. 16 ods. 2 Nariadenia č. 987/2009. Stanovenie poľskej legislatívy
ako zodpovednej sa stane konečné po uplynutí dvoch mesiacov od informovania slovenskej inštitúcie o
zodpovedajúcej legislatíve v prípade, ak slovenská inštitúcia neohlási žiadne námietky.
Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplýva, že žalovaná voči určeniu poľskej legislatívy
stanovenému podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 v stanovenej lehote
nenamietala. Tým je v zmysle článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 dané definitívne
určenie uplatniteľných právnych predpisov.

11. Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že ďalší účastník bol prihlásený do registra Sociálnej
poisťovne Registračným listom fyzickej osoby - prihláškou ako zamestnanec zamestnávateľa MANIOM,
s.r.o. za obdobie od 01.02.2014. Podľa Registračného listu fyzickej osoby platnosť poistenia bola daná
od 01.02.2014.

12. Správny súd sa stotožnil s právnym názorom žalovanej, že v danom prípade bola pre
ďalšieho účastníka definitívne určená poľská legislatíva postupom uvedeným v rozhodnutí ZUS č.
450000/511/2014/155-2014/90120113016 zo dňa 4. júla 2014, teda že oddelenie ZUS vo Varšave
stanovilo, že počas zamestnania účastníka u zamestnávateľa MANIOM, s.r.o. zodpovedajúcou
legislatívou pre účastníka bola poľská legislatíva a slovenská inštitúcia (Sociálna poisťovňa) v lehote
dvoch mesiacov voči tomuto určeniu nenamietala. Tým sa predbežné ustanovenie podľa § 16 ods.
2 vykonávacieho nariadenia stalo v zmysle článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym.
V tom prípade nie je kompetencia súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať.
Takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné (rovnako rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 10Sžso/20/15). Správne orgány, rovnako ako súdy
musia z takéhoto určenia uplatniteľných právnych predpisov vychádzať. Podľa názoru správneho



súdu bolo potom v kompetencii Sociálnej poisťovne, pobočky Čadca rozhodnúť v zmysle § 178 ods.
1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení o nevzniku jednotlivých povinných poistení ďalšiemu
účastníkovi, ako zamestnancovi MANIOM s.r.o. od 01.02.2014. Bolo totiž preukázané, že zamestnávateľ
ďalšieho účastníka túto fyzickú osobu prihlásil do registra Sociálnej poisťovne dňom 01.02.2014 a
zároveň, že od 01.02.2014 sa na túto istú fyzickú osobu vzťahuje v oblasti sociálneho poistenia
poľská legislatíva, a preto nemôže byť zároveň poistencom na území Slovenskej republiky. Uvedené
mala Sociálna poisťovňa preukázané rozhodnutím ZUS oddelenie vo Varšave zo dňa 04.07.2014. V
preskúmavanej veci teda nastala v zmysle listín administratívneho spisu sporná situácia, keď na jednej
strane bolo právoplatne rozhodnuté o určení poľskej legislatívy (z ktorého určenia museli správne orgány
vychádzať) a na druhej strane zamestnávateľ ďalšieho účastníka ho prihlásil do registra poistencov
Sociálnej poisťovne k tomu istému obdobiu, na ktoré sa vzťahovala pre ďalšieho účastníka poľská
legislatíva. Preto prvostupňovým rozhodnutím podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom
poistení bol tento sporný stav odstránený. Týmto správny súd ako plne nedôvodnú vyhodnotil námietku
žalobcu, že Sociálna poisťovňa nemala oprávnenie vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia
zamestnanca žalobcu v súlade s § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení.

13. Správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka
Čadca bolo rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu k ďalšiemu účastníkovi, to znamená, že
v tomto rozhodnutí prvostupňový správny orgán sa vôbec nezaoberal skutkovými okolnosťami, za
ktorých malo dôjsť k určeniu poľskej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia. Sociálna poisťovňa,
pobočka Čadca žiadnym spôsobom nevykonával dokazovanie vo vzťahu k vykonávanej práci ďalšieho
účastníka na území Slovenskej republiky, taktiež neposudzovala jej prípadný marginálny charakter.
Neuviedla, že by sa na ďalšieho účastníka nevzťahoval článok 13 ods. 3 základného nariadenia,
ani nekonštatovala aplikáciu článku 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia týkajúceho sa
marginálneho charakteru práce. Naopak, všetky tieto skutkové okolnosti vyhodnocoval ZUS vo svojom
rozhodnutí č. 450000/511/2014/155-2014/90120113016 zo dňa 4. júla 2014. Prvostupňový správny
orgán len z tohto rozhodnutia citoval vetu, že ďalší účastník vykonáva pre slovenského zamestnávateľa
MANIOM s.r.o. práce marginálneho charakteru. Že na túto otázku žiadne dokazovanie nevykonával,
vyplýva nielen z odôvodnenia prvostupňového správneho rozhodnutia, ale aj z obsahu administratívneho
spisu. Ak potom v rozhodnutí vychádzal zo skôr vydaného právoplatného rozhodnutia poľského orgánu
sociálneho zabezpečenia o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorým bol viazaný, len odstránil rozpor, ktorý
vzhľadom na podanie tejto prihlášky bol daný.

14. Pokiaľ ide o námietku, že žalovaná ani prvoinštančný orgán nemali oprávnenie vydať rozhodnutie
o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu, správny súd s prihliadnutím jednak na zásadu výlučnosti
uplatniteľných právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia ako aj na zásadu lojálnej
spolupráce v zmysle článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únií (napr. rozsudok ESD C-202/97
alebo rozsudok C-2/05) opätovne uvádza, že definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov už
ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského štátu, ktorého
právne predpisy sa neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia. Sociálna poisťovňa teda bola povinná
akceptovať definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov. Potom s poukazom na vnútroštátnu
úpravu v otázke sporných nedávkových konaní bola oprávnená rozhodnúť aj o (ne)vzniku povinného
nemocenského dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobkyne ako
zamestnanca po tom, čo bola táto osoba prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaná v
registri poistencov žalovanej, a to podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení (obdobne rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Sžsk/13/2017 zo dňa 27. apríla 2018). Neprekročila teda svoju právomoc
rozhodovať v zmysle zákona o sociálnom poistení, keďže len využila oprávnenie dané jej podľa tohto
zákona, keď nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorej podlieha žaloca, teda nerozhodovala
o veci samej podľa zákona o sociálnom poistení, len deklarovala nevznik sociálneho poistenia podľa
slovenskej legislatívy a v konečnom dôsledku nedostatok svojej právomoci vo veci konať. Uvedené
rozhodnutie je možné prirovnať k rozhodnutiu súdu o zastavení konania pre nedostatok právomoci vo
veci konať, keď rovnako aj súd musí pri zastavení konania aplikovať konkrétne ustanovenia zákona,
hoci právomocou konať nedisponuje.

15. Podľa názoru správneho súdu v posudzovanom prípade nie je možné postupovať ani podľa rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9Sžo/160/2015 zo dňa 27.09.2017, na ktorý poukázal žalobca, keďže
tento riešil situáciu, keď v správnom spise nebolo rozhodnutie o určení uplatniteľnej legislatívy, ktoré
by sa týkalo konkrétne žalobcu. Z tohto rozhodnutia taktiež nevyplýva zásadný právny záver, ako



ho interpretoval žalobca, že pokiaľ takéto rozhodnutie o určení legislatívy bolo vydané, nie je možné
rozhodovať o nevzniknutí povinných poistení v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom
poistení. Rovnako nie je možné v danom prípade aplikovať ani podporne rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 9Sžso/90/2015 zo dňa 14.12.2016, ktorý sa týkal iného skutkového prípadu, a to dohody v
zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, kde Najvyšší súd SR pristúpil k zrušeniu rozhodnutia
správneho orgánu, pretože zmienka o tejto dohode v rozhodnutí správnych orgánov absentovala a
dohoda nebola ani súčasťou administratívneho spisu. Vzhľadom na to uvedené rozsudky, na ktoré
poukazoval žalobca, neboli aplikovateľné na prejednávanú vec.

16. Pokiaľ ide o námietku nedostatku dôvodov ohľadne vyhodnotenia činnosti žalobcu na území
Slovenskej republiky ako činnosti marginálneho charakteru, správny súd podotýka, že táto námietka
je nedôvodná, pretože ako bolo uvedené už vyššie v odôvodnení, správny orgán prvého stupňa
sám nevykonal dokazovanie v tejto otázke (vykonať dokazovanie v tejto otázke ani nemohol pre
nedostatok právomoci rozhodnúť o určení uplatniteľnej legislatívy), ale len prevzal právny záver
ohľadne tejto otázky z oznámenia ZUS zo dňa 16. februára 2016. Rovnako aj žalovaná v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia len vo všeobecnosti sa zmieňuje o Praktickej príručke o uplatniteľných
právnych predpisov v Európskej únii (EÚ), Európskom hospodárskom priestore (EHP) a vo Švajčiarsku,
ktorej aplikáciu v danom prípade však nerozvádzala. Správny súd poukazuje tiež na to, že táto časť
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je nadbytočná. Dôvodom pre určenie, že žalobcovi nevznikli
povinné poistenia, nebola tá skutočnosť, že by slovenské správne orgány sociálneho zabezpečenia
posudzovali túto skutkovú okolnosť, t.j. či žalobca na území Slovenskej republiky vykonávala alebo
nevykonávala zanedbateľné činnosti, ale tá skutočnosť, že pre žalobcu bola definitívne určená poľská
legislatíva od 01.10.2015 v zmysle článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia na základe oznámenia
ZUS zo dňa 4. júla 2014, voči ktorému určeniu žalovaná v lehote dvoch mesiacov nenamietala. Táto
skutočnosť bola tou rozhodnou skutočnosťou, ktorú musel akceptovať slovenský orgán sociálneho
zabezpečenia a vzhľadom na paralelnú registráciu žalobcu v registri Sociálnej poisťovne od 01.02.2014
potom musel tento sporný prípad vyriešiť tak, že vydal rozhodnutie o nevzniku týchto poistení práve odo
dňa registrácie žalobcu v jeho registri. Teda všetky námietky o nedostatku dôvodov, pre ktoré by mala
byť činnosť žalobcu vyhodnotená ako zanedbateľná činnosť, nemôžu byť dôvodné. Je potrebné v tejto
súvislosti uviesť, že námietky v súvislosti so zanedbateľnou činnosťou žalobcu na území Slovenskej
republiky bolo potrebné vzniesť v konaní pred ZUS, a to pred orgánmi Poľskej republiky.

17. Keďže správny súd ani ex offo nezistil žiadne ďalšie dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia
žalovanej podľa § 203 ods. 2 SSP, žalobu ako nedôvodnú postupom podľa § 190 SSP zamietol.

18. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario
tak, že súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako súd
nepriznal náhradu trov ani žalovanej (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jeho
aplikáciu. Súd podľa § 169 SSP nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi, na ktorú by mal nárok
voči žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania, pretože mu nevznikli trovy v súvislosti s plnením
povinnosti, ktorú mu správny súd uložil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote
jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, prostredníctvom krajského súdu, ktorý
napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musia okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 SSP uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak:



a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.
Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť
pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.