Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24CoPr/2/2014 z 29. 4. 2014
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 29. apríla 2014, sp. zn. 24CoPr/2/2014, ECLI:SK:KSTT:2014:2113220370.1
Krajský súd Trnava | 24CoPr/2/2014 | ECLI:SK:KSTT:2014:2113220370.1 | 2014-04-29 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Neplatnosť skončenia pracovného pomeru, Iné
Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-77
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/141aa4e0-7de6-4e96-9aed-fe94a02ccd4c
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2113220370.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoPr/2/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113220370
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113220370.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a
členov senátu: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobkyne: Ing. P. N.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XX/A, D., zastúpenej advokátom: JUDr. Erik Končok, Ivánska cesta 30/B,
Bratislava, proti žalovanému: FOOD FARM, s.r.o., IČO: 31 442 226, so sídlom Duklianska 21, Hlohovec,
zastúpenému spoločnosťou: ius aegis, s.r.o., IČO: 36 857 203, so sídlom Ferienčíkova 7, Bratislava, o
určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Trnava zo dňa 18.11.2013, č.k. 37Cpr/5/2013-66, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

Odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala, aby súd
určil, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovanému, založeného pracovnou zmluvou
uzavretou dňa 11.08.2005, ktoré skončenie pracovného pomeru bolo vykonané výpoveďou zo dňa
01.02.2013, danou žalovaným žalobkyni je neplatné. Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému
náhradu trov konania vo výške 306,87 Eur, a to do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
rozsudku na účet spoločnosti ius aegis, s.r.o., právneho zástupcu žalovaného. Rozhodnutie odôvodnil
s použitím ust. 63 ods. 1 písm. b) a ods. 2, § 77, § 36 Zákonníka práce, § 80 a § 153 O.s.p. odkazom
na judikatúru vzťahujúcu sa na skončenie pracovného pomeru výpoveďou vecne tým, že po vykonanom
dokazovaní dospel k záveru, že návrh žalobkyne je potrebné zamietnuť. Súd sa prioritne zaoberal a
posudzoval otázku včasnosti podania návrhu na určenie neplatnosti výpovede žalobkyňou na súd a
dospel k záveru, že návrh bol podaný oneskorene.

Žalobkyni bola výpoveď daná podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z organizačných
dôvodov, nakoľko rozhodnutím zamestnávateľa zo dňa 21.08.2012 došlo k racionalizačným
opatreniam a organizačným zmenám, v rámci ktorých sa zrušila pracovná pozícia žalobkyne, pričom
zamestnávateľ(žalovaný) oznámil, že nedisponuje iným vhodným voľným pracovným miestom; výpoveď
bola riadne odôvodnená, datovaná dňom 01.02.2013, doručená dňa 11.02.2013 (uvedená skutočnosť
nebola medzi účastníkmi sporná, preto súd vychádzal z ich tvrdení, naviac aj žalobkyňa sama potvrdila
že jej bola výpoveď doručená v priebehu mesiaca február 2013). Výpovedná doba tak začala plynúť
dňom 01.03.2013, keďže v prípade žalobkyne sa jednalo o trojmesačnú výpovednú dobu (nakoľko
jej pracovný pomer ku dňu doručenia výpovede trval najmenej päť rokov), plynutie výpovednej
doby skončilo dňom 31.05.2013, a pracovný pomer žalobkyne so žalovaným skočil dňom uplynutia
výpovednej doby, t.j. dňom 31.05.2013. Výpovedná doba totiž začína plynúť od prvého dňa kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného



kalendárneho mesiaca (§ 62 ods. 7 Zákonníka práce), pričom pracovný pomer sa skončí uplynutím
výpovednej doby (§ 62 ods. 7 Zákonníka práce) a tento deň je posledným dňom trvania pracovného
pomeru.) Následne žalobkyni ako zamestnankyni, ktorej bola doručená výpoveď začala dňom, keď sa
pracovný pomer skončil (t.j. dňom 31.05.2013) plynúť lehota dvoch mesiacov, v ktorej mohla neplatnosť
skončenia pracovného pomeru výpoveďou uplatniť na súde (§ 77 Zákonníka práce) .Vzhľadom na čas
začiatku plynutia tejto lehoty a na jej dĺžku potom toto právo uplynulo dňom 31.07.2013, ktorý deň tak
bol posledným dňom, kedy mal byť návrh doručený na súd. Podanie návrhu na určenie neplatnosti
skočenia pracovného pomeru (výpovede) je hmotnoprávnou lehotou, v ktorej musí byť návrh doručený
na súd (teda podanie fyzicky musí byť v podateľni súdu); nestačí podanie návrhu v uvedenej lehote na
prepravu. Keďže návrh bol doručený (došiel) na súd dňa 01.08.2013 (viď prezenčná pečiatka súdu),
žalobkyňa ho podala oneskorene, (po uplynutí  zákonnej lehoty podľa § 77 Zákonníka práce. Zároveň,
keďže v tomto prípade ide o prekluzívnu lehotu v zmysle § 36 Zákonníka práce, právo žalobkyne na
uplatnenie určenia neplatnosti výpovede zaniklo. Súd musel na túto skutočnosť prihliadnuť z úradnej
povinnosti. Z uvedených dôvodov súd návrh žalobkyne zamietol a s poukazom na uvedené sa súd už
potom nezaoberal ostatnými aspektmi výpovede, nakoľko dokazovanie ďalších skutočností by už bolo
nehospodárne a zbytočne by predĺžilo a predražilo vedenie sporu, keďže návrh bol zamietnutý z dôvodu
preklúzie práva. Záverom poukázal na to, že keď v zmysle ustálenej judikatúry „ak sa žaloba o neplatnosť
skončila pracovného pomeru nepodala včas, skončil sa tento pracovný pomer podľa jednostranného
zrušovacieho prejavu, aj keď by to bol právny úkon neplatný (pretože platnosť rozviazania pracovného
pomeru nemôže súd už preskúmavať)“. Výpoveď bola v danom čase, t.j. k 01.02.2013 podpísaná k tomu
oprávnenou osobou. R. Z. (ktorá výpoveď podpísala) bola totiž  poverená na základe generálnej plnej
moci zo dňa 21.06.2012, podpísanej Ing. M. M. a N. Z., pričom uvedené osoby v čase podpisu generálnej
plnej moci boli za spoločnosť žalovaného podľa výpisu z Obchodného registra oprávnené konať. Až
následne Uznesením o nariadení predbežného opatrenia Okresného súdu Piešťany č. 7Cb/46/2012-91
zo dňa 17.08.2012 v spojení s Uznesením Krajského súdu v Trnave č. 21Cob/231/2012-271 zo dňa
13.12.2012 súd určil, že N. Z. ako konateľ žalovaného je povinný konať spoločne s Ing. Q.E. a Ing. M.
M. je povinný zdržať sa úkonov v mene žalovaného. Tieto rozhodnutia však nemôžu mať retrospektívny
účinok na predtým vykonaný právny úkon, pričom predmetné rozhodnutie o udelení generálnej plnej
moci pre R. Z. nebolo ako také výslovne zrušené.

Žalobkyňa žiadala vykonať ďalší dôkaz, a to výsluch svedkov Ing. Q.E. a Ing. A. E., ktorí by sa mali
vyjadriť k okolnostiam a dôvodom danej výpovede, keď dôvodmi výpovede nemala byť nadbytočnosť
žalobkyne, ale skutočnosť, že žalobkyňa sa stala pre svoj postoj k sporu nepohodlná; žalovaný tiež
žiadal vykonať ďalší dôkaz, a to výsluch svedkov Ing. M. M. a N. Z., ktorí by sa mali vyjadriť k
dôvodom výpovede danej žalobkyni. Súd však dospel k názoru súdu, že dokazovanie  bolo vykonané v
dostatočnom rozsahu, preto vzhľadom na ostatné preukázané okolnosti prípadu, vykonávanie ďalších
dôkazov by bolo nadbytočné a nehospodárne, preto s poukazom na ust. § 120 ods. 1 O.s.p. ich
nevykonal.

O náhrade trov konania potom rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v
spojení s § 149 ods. 1  O.s.p. a v súlade s § 10, § 11, § 14 a § 16 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z.
tak, že plne úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v sume 306,87 Eur a to ako náhradu
trov právneho zastupovania za 3 hlavné úkony právnej pomoci po 60,07 Eur zvýšené o DPH 20%, spolu
teda vo výške 216,25 Eur, 3x režijný paušál po 7,81 Eur zvýšené o DPH 20%, spolu teda vo výške 28,12
Eur, 4x náhrada za stratu času za cestu Bratislava - Trnava a späť po 13,02 Eur, spolu teda vo výške
62,50 Eur, proti procesne neúspešnej žalobkyni s tým, že ďalšie trovy právneho zastúpenia uplatnené
a účtované neboli.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu s
tým, že sa nestotožňuje s rozhodnutím súdu a považuje ho za nesprávne, pričom nerozporuje
skutočnosť, že Zákonník práce, ktorý hmotnoprávnou právnou normou, ktorá vo svojom ust. § 1 ods.
4 dokonca explicitne odkazuje na použitie všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Toto
však neznamená, že otázku počítania lehôt, ktorých dĺžku stanovuje Zákonník práce je nevyhnutné
posudzovať vždy iba výlučne v zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Z ust. §
77 je celkom zjavne zrejmé, že toto ustanovenie má predovšetkým, ak nie výlučne, procesný a nie
hmotnoprávny charakter, nakoľko jeho implementácia spočívajúca v uplatnení neplatnosti skončenia



pracovného pomeru na súde zo strany dotknutého účastníka založí medzi účastníkmi hmotnoprávneho
vzťahu regulovaného Zákonníkom práce, také práva a povinnosti, ktoré nemajú výlučne povahu
hmotného práva, ale naopak najmä povahu procesných práva a povinností regulovaných striktne
procesnou normou, ktorou je Občiansky súdny poriadok a súčasne také práva a povinnosti, ktoré
budú existovať nie iba medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ako účastníkmi hmotnoprávneho
vzťahu regulovaného Zákonníkom práce, ale aj práva a povinnosti vo vzťahu k tretím osobám, t.j. vo
vzťahu k súdu, štátnym orgánom a osobám zúčastnených na súdnom konaní. Na základe uvedeného
teda platí, že ust. § 77 Zákonníka práce je celkom zjavne procesnou normou obsiahnutou v inak
hmotnoprávnom predpise, pričom dokonca platí, že ich implementáciou ani nedochádza k priamemu
vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu založeného
medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ale naopak bezprostredným dôsledkom implementácie
týchto ustanovení Zákonníka práce vznikajú zamestnancovi a zamestnávateľovi práva a povinnosti,
ktoré s hmotnoprávnym pracovným vzťahom zamestnanca a zamestnávateľa vecne nijako nesúvisia.
Procesný režim tejto normy je pritom explicitne vyjadrený tým, že Zákonník práce v tomto ustanovení
výslovne konštatuje to, že neplatnosti skončenia pracovného pomeru je potrebné dovolať sa na
súde, nestačí dovolanie sa neplatnosti medzi účastníkmi hmotnoprávneho vzťah.  Ustanovenie §
77 Zákonníka práce je teda celkom zjavne procesným úkonom a nie úkonom hmotnoprávneho
charakteru, nakoľko jeho vykonaním vzniknú práva a povinnosti idúce nad rámec hmotnoprávnej
úpravy pracovnoprávnych vzťahov zamestnanca a zamestnávateľa, regulované iným ako predpisom
hmotného práva a to konkrétne Občianskym súdnym poriadkom a aj iným osobám ako účastníkom
pôvodného hmotnoprávneho pracovnoprávneho vzťahu založeného pôvodne iba a výlučne medzi
zamestnancom a zamestnávateľom. Tento úkon by bol hmotnoprávnym iba vtedy, ak by mal vplyv na
obsah hmotnoprávnych dojednaní medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ak by vyvolával účinky
iba a výlučne medzi jeho účastníkmi, ktorými sú zamestnanec a zamestnávateľ. Vzhľadom na uvedené
dovolanie sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru na súde a teda na podanie osobitnej žaloby
v zmysle ust. § 80 písm. c) O.s.p. sa musí a to už od samotného počiatku vzťahovať ustanovenia
procesných predpisov upravujúcich aj spôsobom počítania času a musí tiež platiť, že aj samotná
lehota na vykonanie tohto procesného úkonu musí byť upravená procesnou normou. S poukazom na
ust. § 57 ods. 3 O.s.p. potom je lehota zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde
alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť. Rigidné zotrvávanie na použití § 122
Občianskeho zákonníka bez možnosti aplikácie § 57 ods. 3 O.s.p., ktoré ustanovenie má pritom k ust.
§ 122 Občianskeho zákonníka nie kontradiktórny, ale práve naopak doplňujúci charakter a to práve pre
účely vykonania procesných úkonov, pôsobí v tomto smere umelo a dogmaticky, ba až násilne. V ďalšom
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 6Cz 49/69 zo dňa 13.11.1969. Zotrval na názore,
že žalobca podal predmetnú žalobu na poštovú prepravu už 30.07.2013 a táto bola súdu doručená
01.08.2013, čím došlo k splneniu podmienky vyplývajúce zo skôr citovaných zákonných ustanovení.
Pokiaľ súd prvého stupňa vec posúdil inak, je daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.,
podľa ktorého odvolanie možno odôvodniť aj tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

V ďalšej časti odvolania namietal, že prvostupňový súd svoj právny záver neodôvodnil dostatočne jasne
a zrozumiteľne. Z odôvodnenia rozsudku totiž nie je zrozumiteľne, logicky a jasne vysvetlené ako dospel
prvostupňový súd k svojmu záveru o tom, že predmetná lehota 2 mesiacov má hmotnoprávny a nie
procesnoprávny charakter. Tým, že konajúci súd vysvetlenie vyššie uvedených skutočností nezahrnul
do odôvodnenia rozsudku odňal účastníkom možnosť efektívne konať pred súdom v dôsledku čoho bolo
uvedeným konaním prvostupňového súdu porušené právo žalobcu na spravodlivý súdny proces. Preto
je v danom prípade daný aj odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) a b) O.s.p. v spojitosti s § 221
ods. 1 písm. f) O.s.p. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a
vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný odvolanie nepodal. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril a navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil s tým, že žalovaný má nárok na náhradu
trov konania vrátane náhrady trov právneho zastúpenia.

Uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym zdôvodnením uvedením v rozsudku, podľa
ktorého bol návrh po uplynutí hmotnoprávnej lehoty uvedenej v § 77 Zákonníka práce, ktorá má zároveň
prekluzívny charakter. Súd správne vyhodnotil, že ide o hmotnoprávnu lehotu, pričom správne aplikoval
podporne pre počítanie danej dvojmesačnej lehoty ustanovenia Občianskeho zákonníka a to § 122.



Toto ustanovenie obsahuje výkladové pravidlá na počítanie hmotnoprávnych lehôt obsiahnutých najmä
v Občianskom zákonníku, ale aj v ostatných občianskoprávnych predpisoch patriacich do systému
súkromného práva, vrátane Zákonníka práce, pričom ide o premlčacie lehoty, prekluzívne lehoty a
lehoty určené na vydržanie. Podstatou hmotnoprávnych lehôt, najmä tých, ktoré sú ustanovené na
uplatnenie práva je to, že na zachovanie práva treba úkon urobiť tak, aby došiel adresátovi alebo aby
bol posledný deň lehoty podaný na súde, prípadne, aby došiel inému orgánu, ktorý má rozhodovať o
súkromnoprávnom vzťahu. Lehota určená podľa dní začína plynúť dňom, ktorý nasleduje po udalosti,
ktorá je rozhodujúca pre jej začiatok. Udalosťou sa rozumie nielen udalosť ako právna skutočnosť, ale aj
iná právna skutočnosť, ktorá môže byť rozhodujúca pre začiatok lehoty. V prípade žalobcu začína plynúť
prekluzívna hmotnoprávna lehota na podanie žaloby Zákonníka práce dňom 31.05.2013 a pokiaľ ide o
koniec lehoty určenej podľa mesiacov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s
dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej lehota začína plynúť. Ak nie je tento deň v poslednom mesiaci,
koniec lehoty pripadne na jeho posledný deň. Platí to len pre lehoty určené podľa mesiacov a rokov.
V zmysle uvedeného výkladového pravidla uplynula žalobcovi lehota na podanie žalobného návrhu
dňa 31.07.2013 a tým, že žaloba bola podaná na súd 01.08.2013 jednoznačne lehota určená podľa
mesiacov dodržaná nebola a zároveň sa daný úkon nevykonal v posledný deň lehoty v zmysle takom,
že sa mal do 24.00 hod. dňa 31.07.2013 dostať do dispozície súdu.  Vyjadrenia a tvrdenia uvedené v
odvolaní, ktoré prezentujú ust.    § 77 Zákonníka práce ako celkom zjavne procesnú normu sú účelové,
nakoľko žalobcovi nezostáva v súčasnom stave konania na odvrátenie definitívneho konštatovania, že
žaloba bola podaná po zániku práva uskutočniť takýto úkon, len právne nepodložene poukazovať na
skutočnosti, ktoré by mali zmeniť názor na danú vec v odvolacom konaní. Fakt, že lehota v    § 77
Zákonníka práce je hmotnoprávna a nie procesnou lehotou je dlhodobo ustálená v odbornej literatúre
aj v rozhodovacej praxi slovenských a českých súdov. V ďalšom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR, 21 Cdo 1436/2001, (SJ 7/2002, s. 536). Výkladom, ktorý použil žalobca vo svojom odvolaní
by sa narušili základné právne postuláty, na ktorých stoja právne vzťahy v našom právnom poriadku a
to nielen tie, ktoré spadajú pod Zákonník práce. V ďalšom poukázal na zmysel a obsah § 36 Zákonníka
práce, ktoré priamo uvádza, že neuplatnením práva v lehote podľa § 77 toto právo rozporovať platné
skončenie pracovného pomeru na súde zaniká a dokonca stanovuje, že priamo súd musí ex officio
skúmať túto skutočnosť a prihliadať na ňu priamo v rámci svojej činnosti a v rámci konania.

Ani odvolací dôvod, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil neobstojí.
Rozsudok obsahuje detailnú a správnu právnu analýzu vedenej problematiky, dokonca je názoru, že
nakoľko ide o základné právne postuláty všeobecne známe dokonca aj laickej verejnosti, venuje sa ich
výkladu a zdôvodneniu nad rámec bežnej rozhodovacej praxe súdov. V závere uviedol, že v danom
prípade de  facto a de  iure neexistuje ani len odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 O.s.p. a tobôž už nie
dôvody uvedené v odvolaní a to v § 205 ods. 2 písm. a) a b) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.
Rozsudok obsahuje správne právne posúdenie veci a relevantné, dostatočné zdôvodnenie rozhodnutia
vo veci samej.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 písm. d), f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať úspech, keďže napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo veci  vecne správne.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide    o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď
vec i správne právne posúdil, pričom preskúmavané rozhodnutie i náležite v súlade s ust. § 157 ods.
2 O.s.p. vo veci  samej odôvodnil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje
na správne, podrobné a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.



Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto
nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

Odvolací súd zdieľa právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, ktorý dospel k záveru, že žaloba bola
podaná oneskorene.

V zmysle § 36 ods. 1 Zákonníka práce platného ku dňu skončenia pracovného pomeru žalobkyni u
žalovaného (31.05.2013) k zániku práva preto, že sa v ustanovenej lehote neuplatnilo, dochádza len v
prípadoch uvedených v § 63 ods. 4 a 5, § 68 ods. 2, § 69 ods. 3,    § 75 ods. 3, § 77, § 87a ods. 7, §
193 ods. 2 a § 240 ods. 9. Ak sa právo uplatnilo po uplynutí ustanovenej lehoty, súd prihliadne na zánik
práva, aj keď to účastník konania nenamietne.

V zmysle § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

V zmysle § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo
rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť,
od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho
posledný deň.

S odkazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo  teda potrebné ako prvú riešiť
otázku včasnosti podanej žaloby.

Zákonník práce premlčanie a pojem preklúzia neupravuje. Pre pracovnoprávne vzťahy treba použiť
v súvislosti s vymedzením týchto pojmov Občiansky zákonník. Lehota začína plynúť odo dňa, keď
sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Právo možno uskutočniť (vykonať) po prvý raz, keď na strane
oprávneného subjektu vznikne možnosť podať na jeho základe žalobný návrh. Ide o objektívne určenie
začiatku plynutia lehoty. V prípade, ak je uspokojenie nároku obmedzené na určitú dobu a plnenie z
toho vyplývajúce sa stane splatným uplynutím tejto doby, so zročnosťou je spojený začiatok plynutia
lehoty. Vzhľadom na to, že ide o hmotnoprávne lehoty, na zachovanie treba úkon urobiť tak, aby došiel
adresátovi v posledný deň lehoty.

Hmotnoprávne lehoty (stanovené Občianskym zákonníkom alebo iným právnym predpisom hmotného
práva, tzn. aj Zákonníkom práce) spôsobujú právne následky v oblasti občianskeho práva hmotného
(napr. zánik záväzku), zatiaľ čo lehoty procesnoprávne (stanovené Občianskym súdnym poriadkom)
majú taký procesný význam, že ich právne následky vôbec nepôsobia v oblasti práva hmotného
(napr. procesná lehota na splatenie dlhu stanovená vo výroku rozsudku nespôsobuje vznik splatnosti
pohľadávky, pretože splatnosť pohľadávky nastala už skôr; rovnako ani nedodržanie tejto lehoty
nespôsobí omeškanie dlžníka, pretože dlžník už v omeškaní bol). Základný rozdiel medzi hmotnými a
procesnými lehotami spočíva v momente, v ktorom sú tieto lehoty zachované. Hmotnoprávna lehota
ostáva zachovaná, ak sa prejav vôle, ktorý sa má urobiť, resp. plnenie, ktoré sa má uskutočniť, urobí
najneskoršie v posledný deň lehoty. Na rozdiel od tohto momentu splnenia, procesnoprávna lehota
(časový úsek určený pre procesné úkony účastníkov, resp. iných subjektov) je zachovaná, ak sa úkon
urobí posledný deň na súde alebo sa podanie odovzdá na poštovú prepravu (toto sa osvedčuje dátumom
na poštovej pečiatke). V prípade, že je podanie urobené prostredníctvom telefaxu, lehota je zachovaná,
ak je toto posledný deň lehoty doručené súdu.

Z ustanovenia § 77 Zákonníka práce vyplýva, že ak chce zamestnanec alebo zamestnávateľ dosiahnuť,
aby nenastali právne účinky vyplývajúce z rozviazania pracovného pomeru, musí v lehote dvoch
mesiacov podať na súde žalobu na určenie, že právny úkon smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru
je neplatný. Dvojmesačná lehota podľa vyššie cit. ust. § 77 Zákonníka práce je lehotou prekluzívnou a
súčasne ide o lehotu hmotnoprávnu. To znamená, že účastník, ktorý uplatňuje neplatnosť rozviazanie



pracovného  pomeru, musí uplatniť svoj nárok žalobou na súde  tak, aby žaloba došla na súd najneskôr
v posledný  deň lehoty (por. rozsudok NS ČR, 21 Cdo 1436/2001 zo dňa 14.05.2002). Na rozdiel od
lehôt procesných, teda nestačí, aby žaloba bola v posledný deň lehoty odovzdaná orgánu, ktorý má
povinnosť ju súdu doručiť (napríklad držiteľovi poštovej licencie). Pokiaľ nie je nárok uplatnený včas,
tzn. aspoň v posledný deň lehoty  podľa § 77 Zákonníka práce, právo na určení neplatnosti právneho
úkonu smerujúceho k rozviazaniu pracovného pomeru zaniká a rozviazanie pracovného pomeru, aj
keby bolo neplatné, je účinné. Po márnom uplynutí dvojmesačnej lehoty sa súd už nemôže zaoberať
posúdením otázky platnosti tohto právneho  úkonu a to ani formou predbežnej otázky. Ak teda nebola
neplatnosť právneho úkonu o rozviazaní pracovného pomeru určená právoplatným rozhodnutím sudu,
musí sa medzi účastníkmi vychádzať z toho, že pracovný pomer účastníka bol rozviazaný platne (por.
rozsudok (Rozsudok Nejvyššího soudu ČR zo dňa 19.03.1997, sp. zn. 2 Cdon 475/96, uverejnený pod
č. 75 v časopise Soudní judikatura, roč. 1997). Pre posúdenie, či žalobkyňa  včas uplatnila neplatnosť
skončenia pracovného pomeru výpoveďou na súde, je zodpovedanie relevantnej otázky  týkajúcej sa
dňa skončenia pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného, pretože počiatok behu lehoty na uplatnenie
neplatnosti rozviazanie pracovného pomeru Zákonníka práce sa viaže ku dňu, kedy mal pracovný pomer
skončiť týmto rozviazaním, tzn. v danom prípade od 31.05.2013. V konaní bolo totiž nesporným, že
výpoveď žalobkyni bola datovaná dňom 01.02.2013, žalobkyni doručená 11.02.2013, výpovedná lehota
začala plynúť 01.03.2013 a skončila 31.05.2013. Keďže ide o prípad, keď žalobkyni bola daná výpoveď,
jej začiatok behu tejto lehoty na uplatnenie neplatnosti výpovede je zhodný s uplynutím výpovednej
lehoty, pretože s okamžikom uplynutia  výpovednej doby  zákon spája skončenie pracovného pomeru.

Lehota podľa § 77 Zákonníka práce je lehotou určenou podľa mesiacov, koniec behu tejto lehoty je preto
určený na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý  pripadá udalosť, od ktorej
sa lehota počíta, tzn. v danom prípade dva mesiace. Udalosť, od ktorej sa počíta lehota na uplatnenie
neplatnosti rozviazania pracovného pomeru výpoveďou, je totiž ako vyplýva z vyššie uvedeného deň,
kedy mal pracovný pomer skončiť - 31.05.2013 a jej koniec pripadá na 31.07.2013.

Vyššie uvedené však pre svoju jednoznačnosť a nemennosť nepotrebuje už bližší a rozsiahlejší výklad.

Preto ak žaloba žalobkyne bola súdu doručená po 31.07.2013,  tzn. 01.08.2013 išlo o oneskorene
podanú žalobu, na čo súd musel i bez námietky žalovaného prihliadnuť a správnym je potom jeho
rozhodnutie, ktorým žalobu ako oneskorene podanú zamietol.

Neobstojí ani odvolací dôvod, že napadnutý rozsudok nie je dostatočne zrozumiteľne a jasne
odôvodnený.  Preskúmaním  napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok je
odôvodnený podrobne, náležite so zameraným na podstatu rozhodnutia a v každej  jeho časti v súlade
s ust. § 157 ods. 2  O.s.p.

S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie odvolací súd, po vyčerpaní odvolacích dôvodov,
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane správneho výroku o náhrade trov konania, ktorý
odvolacími dôvodmi napadnutý samostatne ani nebol  s použitím § 219 O.s.p.,  ako vecne správny
potvrdil.

V odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224 ods.
1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní plne neúspešnej žalobkyni. Keďže
žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania v zmysle     § 151 ods. 1 O.s.p. návrhom neuplatnil, ani
v zákonnej lehote nevyčíslil, nebola mu  odvolacím súdom priznaná.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:



Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.