Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8Cob/310/2015 z 8. 8. 2017 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 8. augusta 2017, sp. zn. 8Cob/310/2015, ECLI:SK:KSTN:2017:2511214169.1 Krajský súd Trenčín | 8Cob/310/2015 | ECLI:SK:KSTN:2017:2511214169.1 | 2017-08-08 | Uznesenie Oblasť práva: Obchodné právo, Obchodné právo – Obchodné záväzkové vzťahy, Zmluva o dielo Citované ustanovenia: § 389 ods. 1 písm. b) CSP, § 313 ObZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/02fa24d3-dc4c-4e1a-9ecf-917cb7432c17 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:2511214169.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/310/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2511214169
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:2511214169.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny
Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivice Čelkovej a Mgr. Ivany Šlesarovej
v právnej veci žalobcu: EUROPLUS - TCS, v.o.s., so sídlom Piešťany, Winterova 27,
IČO: 34 102 949, právne zastúpeného advokátom Mgr. Vojtechom Budavárym, Advokátska kancelária,
Šafárikovo nám. 7, Bratislava, proti žalovanému: S T A B I L I T , spol. s r.o., so sídlom Nové Mesto
nad Váhom, Podjavorinskej 9, IČO: 31 102 361 , v spore o zaplatenie 600 Eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 16. septembra 2015,
č. k. 9Cb/152/2012-273, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II., ktorým žalobu vo výške
600 Eur zamietol a vo výroku V., ktorým rozhodol o trovách konania, z r u š u j e a vec v
r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom, vydaným za účinnosti O.s.p., súd prvej inštancie výrokom I. zaviazal
žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 5.743,74 Eur s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od
05.10.2011 do zaplatenia. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Výrokom III. uložil povinnosť
žalobcovi zaplatiť na účet súdu prvej inštancie trovy znaleckého dokazovania v sume 67,70 Eur.
Výrokom IV. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť na účet súdu prvej inštancie trovy znaleckého
dokazovania v sume 67,70 Eur. Výrokom V. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu
trov konania vo výške 489,76 Eur. Súd prvej inštancie na zistený skutkový a právny stav aplikoval ust. §
536 ods. 1 - 3 Obch. zák., § 537 ods. 1, 2 Obch. zák., § 546 ods. 1 Obch. zák., § 548 ods. 1 Obch. zák.,
§ 562 ods. 1 Obch. zák., § 313 Obch zák. a 321 ods. 4 Obch. zák., 365 Obch. zák.,
§ 369 ods. 1 Obch. zák. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi stranami sporu bola
riadne uzatvorená zmluva o dielo, pričom dielo bolo zo strany žalobcu zhotovené riadne. Dielo bolo
prevzaté žalovaným bez námietok. Následne žalovaný dielo u žalobcu reklamoval, avšak reklamované
vady neboli spôsobené žalobcom a neviazali sa na ním zhotovené dielo. Zo znaleckého posudku bolo
preukázané, že k zatekaniu do objektov investora došlo z dôvodov, za ktoré zodpovedá žalovaný. V
danom prípade nebolo možné konštatovať, že by na diele zhotovovanom žalobcom boli vady, za ktoré
by zodpovedal
v rámci záručnej doby. Je tak nepochybné, že žalovaný si voči žalobcovi nemohol uplatniť refundáciu
nákladov, ktoré mali byť spojené s údajným odstraňovaním vád diela (faktúra
č. 1106018). Zo strany žalobcu došlo k uzatvoreniu bankovej záruky, z ktorej mali byť hradené výdavky
spojené s odstraňovaním prípadných vád zhotoveného diela.
Z predložených dokladov pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že banka oznámila žalobcovi, že dňa
05.10.2011 v prospech žalovaného poukázala peňažné prostriedky vo výške 12.259,74 Eur a z účtu
žalobcu si odpísala aj sumu 400 Eur ako platobnú províziu
z uplatnenej sumy a sumu 200 Eur za oznámenie o uplatnení záruky. Z vykonaného dokazovania bolo
preukázané, že suma 5.743,74 Eur žalovanému zaplatená byť nemala, žalobca preukázal v konaní, že



žalovaný na plnenie poskytnuté z bankovej záruky v časti nemal nárok, z tohto dôvodu mu súd prvej
inštancie uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 5.743,74 Eur. Žalobca sa v spore sa ďalej
domáhal zaplatenia sumy 400 Eur, ktorú si banka vyplatila ako sumu platobnej provízie z uplatnenej
sumy a sumy 200 Eur, ktorú si banka zaplatila ako poplatok za oznámenie o uplatnení záruky. Pokiaľ
ide o sumu 400 Eur, táto predstavovala minimálnu výšku platobnej provízie z uplatnenej sumy. Súd
prvej inštancie konštatoval, že k zaplateniu tejto sumy by teda došlo aj v prípade, že by banka zaplatila
žalovanému z bankovej záruky sumu nižšiu o 5.743,74 Eur. V prípade sumy 200 Eur išlo
o sumu spočívajúcu v poplatku za oznámenie o uplatnení záruky, je pritom zrejmé, že banka zo záruky
plnila nielen sumu 5.743,74 Eur, ale i ďalšiu sumu, keďže celkové plnenie
z bankovej záruky bolo vo výške 12.259,74 Eur. Z tohto dôvodu poplatok vo výške 200 Eur by musel
žalobca zaplatiť i v prípade, že by plnenie z bankovej záruky bolo nižšie. V oboch prípadoch tak ide o
plnenia, ktoré by musel žalobca zaplatiť i v prípade nižšieho plnenia
z bankovej záruky. Tieto plnenia tak nemožno považovať za škodu, ktorá bola spôsobená
v dôsledku poskytnutého plnenia z bankovej záruky, na ktoré žalovaný nemal nárok. Preto súd prvej
inštancie žalobu v tejto časti zamietol. O úroku z omeškania rozhodol podľa § 365 Obch. zák v spojení
s § 369 ods. 1 Obch. zák. V danom prípade banka poskytla plnenie na základe uplatnenej záruky dňa
05.10.2011. Je zrejmé, že žalobca už predtým neuznal žalovanému faktúru, ktorou si sumu 5.743,74
Eur žalovaný uplatnil. Žalobcovi preto priznal úrok z omeškania od tohto dňa. Výška úroku z omeškania
bola v rozhodujúcom období vo výške 9,5 % ročne, preto žalovaného zaviazal k zaplateniu úroku z
omeškania zo sumy 5.743,74 Eur vo výške 9,5 % ročne od 05.10.2011 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti,
v ktorej sa žalobca domáhal úroku nad 9,5 % ročne a za dobu od 01.10.2011 do 04.10.2011, žalobu
zamietol. Uznesením zo dňa 20.01.2015 č. k. 9Cb/152/2012-250 súd prvej inštancie priznal znalcovi
Ing. Viliamovi Lejčíkovi za vypracovanie znaleckého posudku odmenu v celkovej výške 535,39 Eur. Táto
bola vyplatená z preddavkov zložených účastníkmi každým vo výške 200 Eur, t.j. v sume 400 Eur, a
vo zvyšnej časti 135,39 Eur bola vyplatená z rozpočtových prostriedkov súdu. Súd prvej inštancie preto
strany sporu zaviazal rovnakým dielom
k zaplateniu zostávajúcich výdavkov na znalecké dokazovanie, t.j. každého vo výške 67,70 Eur. O
trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., platného v čase rozhodovania. Žalobca bol v konaní
úspešný v rozsahu cca 90 %, žalovaný bol v konaní úspešný v rozsahu 10 %, žalobcovi preto patrí
náhrada trov konania vo výške 80 %. Pozostávali zo zaplateného súdneho poplatku zo žaloby v sume
344,50 Eur a z nákladov vynaložených na znalecké dokazovanie vo výške 200 Eur + 67,70 Eur ako
doplatok na znalecké dokazovanie. Trovy žalobcu predstavovali sumu 612,20 Eur. Z tejto sumy mu patrí
80 %, t.j. suma 489,76 Eur.

2. Proti tomuto rozsudku podal, v zákonnej lehote, za účinnosti O.s.p., odvolanie žalobca proti výroku II.
ktorým bola žaloba v časti o zaplatenie 600 Eur zamietnutá a v časti výroku
o náhrade trov konania. Odvolanie nepodal proti zamietnutej časti úroku z omeškania od 01.10.2011
do 04.10.2011 zo sumy 5.743,74 Eur a vo výške rozdielu medzi uplatneným úrokom z omeškania 13 %
ročne z uplatnenej sumy a priznanej 9,5 % ročnej výšky úroku z omeškania. Odvolaciemu súdu navrhol
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť mu sumu 600 Eur s úrokom
omeškania a náhradu trov konania.
V odvolaní dôvodil, že v konaní došlo k vadám podľa § 205 ods. 2 písm. c) a d) O.s.p. Namietal nesprávne
zistenie skutkového stavu súdom prvej inštancie, pretože žalobca od počiatku tvrdil, že žalovaný si celú
sumu z bankovej záruky uplatnil neoprávnene. Podanou žalobou si uplatňoval iba časť bankovej záruky
vo výške 5.743,74 Eur z dôvodu, že žalovaný mu dňa 14.10.2011, teda pred podaním žaloby, zvyšnú
časť neoprávnene uplatnenej bankovej záruky vo výške 6.516 Eur vrátil späť na jeho bankový účet.
Preto nikdy nedošlo k oprávnenému plneniu z bankovej záruky tak, ako súd prvej inštancie uvádza vo
svojom odôvodnení rozsudku. V tejto časti zamietol žalobu neopodstatnene. Žalobca trval na tom, že
žalovaný mu spôsobil škodu vo výške 600 Eur nerozvážnym uplatnením bankovej záruky.

3. Písomné vyjadrenie žalovaného k odvolaniu nebolo podané.

4. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. (O.s.p.)

5. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.



6. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

7. Odvolací súd, ktorý pristúpil k rozhodovaniu v tejto veci po 01.07.2016, postupoval v odvolacom konaní
v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade s § 470 ods.
2 CSP posudzoval procesné podmienky podľa právneho stavu existujúceho v čase rozhodnutia veci
súdom prvej inštancie a odvolania podaného za platnosti a účinnosti O.s.p.. Odvolací súd tak rešpektuje
základné princípy CSP o spravodlivosti, ochrane porušených práv a právom chránených záujmov a na
plnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti skoršej úpravy
procesného práva (článok 2 ods. 1 a 2 CSP).

8. Preskúmaním veci v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP odvolací
súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti zrušiť
v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

9. Obligatórne (§ 380 ods. 2 CSP) sa odvolací súd zaoberal procesnými vadami uvedenými v § 389
ods. 1 písm. a/, b/ CSP. Odvolací súd skúmal splnenie procesných podmienok a postup súdu prvej
inštancie v tom smere, či jeho postupom nebolo znemožnené strane sporu, aby uskutočňovala jej
patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a či prípadná existencia
nesprávneho procesného postupu ako nedostatku súdu prvej inštancie nemohla byť napravená v konaní
pred odvolacím súdom. Vada konania vymedzená v § 389 ods. 1 písm. b/ CSP je vo svojej podstate
porušením základného strany sporu na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky
a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

10. Z § 157 ods. 2 O.s.p. platného v čase rozhodovania súdom prvej inštancie
vyplývalo, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

11. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku/uznesenie súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

12. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd žalovaného zaviazal k
zaplateniu sumy 5.743,74 Eur s 13 % ročným úrokom z omeškania od 01.10.2011 do zaplatenia, sumy
400,-Eur, ktoré si uplatnila Tatra banka ako províziu z uplatnenej sumy
a sumy 200 Eur, ktorú si uplatnila táto banka za oznámenie o plnení. Žiadal tiež priznať náhradu trov
konania.
13. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že na základe Zmluvy o dielo č. 2/2006 uzatvorenej
medzi žalobcom a žalovaným uzatvoril žalobca bankovú záruku č. XXX.XXX
v prospech žalovaného v C. banke na dobu od 31.09.2007 do 01.10.2011. Táto banková záruka mala
slúžiť na prípadné preplatenie záručných opráv dodávok obsiahnutých v zmluve strán sporu. Žalovaný
zaslal žalobcovi faktúru č. 1106018 na sumu 5.743,74 Eur na práce, ktoré neboli predmetom dodávky
žalobcu. Žalobca žalovaného túto skutočnosť upozornil listom zo dňa 01.07.2011 a faktúru mu vrátil.
Následne si žalovaný dal neoprávnene preplatiť z bankovej záruky sumu 5.743,74 Eur za práce, ktoré
neboli predmetom zmluvy. Z týchto dôvodov, po vykonaní znaleckého dokazovania, súd prvej inštancie



zaviazal žalovaného v tomto rozhodnutí výrokom I. k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 5.743,74 Eur
spolu s príslušenstvom. Tento výrok, ako aj výroky III. a IV. neboli napadnuté opravným prostriedkom
a nadobudli právoplatnosť uplynutím odvolacej lehoty. Rovnako nadobudla právoplatnosť časť výroku
II. napadnutého rozsudku, ktorou súd prvej inštancie zamietol nárok žalobcu na zaplatenie úroku z
omeškania od 01.10.2011 do 04.10.2011 zo sumy 5.743,74 a vo výške rozdielu medzi uplatneným
úrokom z omeškania 13 % ročne z uplatnenej sumy a priznanej 9,5 % ročnej výšky úroku z omeškania,.

14. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že listom zo dňa 05.10.2011 oznámila C. banka, a.s., žalobcovi,
že na základe uplatnenia bankovej záruky previedli dňa 05.10.2011 v prospech žalovaného peňažné
prostriedky vo výške 12.259,74 Eur. Zároveň táto banka oznámila žalobcovi, že v zmysle cenníka
odpísali z účtu žalobcu aj sumu 400,-Eur, ktorá predstavuje minimálnu výšku platobnej provízie z
Uplatnenej sumy a sumu 200,-Eur za oznámenie
o uplatnení záruky.

15. Podľa § 313 Obch. zák. banková záruka vzniká písomným vyhlásením banky
v záručnej listine, že uspokojí veriteľa do výšky určitej peňažnej sumy podľa obsahu záručnej listiny, ak
určitá tretia osoba (dlžník) nesplní určitý záväzok alebo sa splnia iné podmienky určené v záručnej listine.

16. Podľa § 321 ods. 4 Obch. zák. veriteľ, ktorý dosiahol na základe bankovej záruky plnenie, na ktoré
nemal voči dlžníkovi nárok, vráti dlžníkovi toto plnenie a nahradí mu škodu tým spôsobenú.

17. Odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti nepreskúmateľný,
nespĺňajúci náležitosti ust. 220 ods. 2 CSP (v čase rozhodovania súdom prvej inštancie ust. § 157
ods. 2 O.s.p.), pričom možno konštatovať, že ide o prekvapivé rozhodnutie. Jedným z princípov
predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj
povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. Je
pritom povinnosťou súdu starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho,
čo uviedli strany konania. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Súd
by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na to, aby závery, ku
ktorým na základe predložených dôkazov dospel, boli racionálne a presvedčivé. S účinnosťou od 15.
októbra 2008 O.s.p. (zákon č. 384/2008 Z.z.) v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p. sa posilnilo právo na
spravodlivý proces tým, že účastník bude môcť až po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať
možné rozhodnutie súdu. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup
pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovil, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym
posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska
sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení
takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade
s procesným právom a jeho pravidlami. (uznesenie Najvyššieho súdu SR
z 17. októbra 2011, sp. zn. 7 Cdo 42/2010).

18. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa týmito zásadami
neriadil. V prvoinštančnom konaní sa zaoberal a vykonával dokazovanie len na žalobcom uplatnený
nárok vo výške 5.743,74 Eur s príslušenstvom. Na pojednávaní nepostupoval podľa § 118 ods. 2
O.s.p., keď stranám sporu neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia strán sporu je možné
považovať za zhodné a ktoré ostali spornými. K žalobcom uplatnenému nároku na zaplatenie 400
Eur, ktorý predstavuje výšku platobnej provízie z bankovej záruky a sumy 200 Eur za oznámenie o
uplatnení záruky, nevykonal žiadne dokazovanie, ako napr. výsluchom žalobcu, ktorým by žalobcovi
umožnil vyjadriť sa k tomuto nároku, k jeho právnemu posúdeniu, či predloženiu iných dôkazov.
Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie len listom C. banky zo dňa 05.10.2011, z ktorého si vyvodil
subjektívny záver, že zvyšok bankovej záruky bol vyplatený oprávnene. Napriek tomu, že žalobca bol
riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., má odvolací súd za to, že v dôsledku absencie postupu
súdu prvej inštancie podľa § 118 ods. 2 O.s.p. žalobca nemohol predpokladať, že túto časť nároku
považuje súd za spornú, nemohol teda argumentovať, ani predvídať rozhodnutie súdu. V tejto časti preto
možno jeho rozhodnutie považovať za prekvapivé, porušujúce právo na spravodlivý proces. Odvolací
súd dospel ďalej k záveru, že bez vykonania ďalšieho dokazovania, napr. oboznámením sadzobníka
poplatkov C. banky, len z obsahu spisu nemožno zistiť a ani vyvodiť, aké skutočnosti a dôvody viedli súd
prvej inštancie k úvahám, na základe ktorých dospel k záveru, že suma 400 Eur je minimálnou sumou za



uplatnenie bankovej záruky v tomto prípade a žalobca by ju musel zaplatiť v každom prípade. V liste C.
banky zo dňa 05.10.2011 bolo uvedené, že ide minimálny poplatok uplatnenej sumy, ktorá predstavovala
12.259,74 Eur, nie zo sumy v 5.743,74 Eur. Rovnako zatiaľ nemožno považovať za osvedčený záver
súdu prvej inštancie o povinnosti žalobcu zaplatiť 200 Eur ako poplatok za oznámenie o uplatnení záruky
v každom prípade a práve v tejto výške. V rozpore so zásadou danou v ust. § 220 ods. 2 CSP súd prvej
inštancie v tejto časti neodôvodnil svoje rozhodnutie jasne, presvedčivo a zrozumiteľne.

19. Odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie, v napadnutej časti možno považovať za
prekvapivý, trpiaci nedostatkom dôvodov rozhodnutia, ktoré by vyplývali z vykonaného dokazovania, čo
je dôvod, pre ktoré ho nemožno preskúmať v odvolacom konaní. Preto rozsudok v napadnutej časti
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) v spojení s § 391
ods. 1 CSP, bez toho, aby posudzoval opodstatnenosť vecných námietok žalobcu uvedených v odvolaní.

20. Súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP, vo veci
opätovne rozhodne. Nedostatky súdneho konania ako vyššie uvedené vady konania spočívajúce v
postupe súdu prvej inštancie, tak ako ich odvolací súd zistil a uviedol
v tomto zrušujúcom uznesení, odstráni súd prvej inštancie v konaní o novom rozhodnutí vo veci. Po
vykonanom dokazovaní opätovne právne posúdi vec, vo veci rozhodne, svoje rozhodnutie jasne,
stručne a najmä presvedčivo odôvodní v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP, pričom v novom rozhodnutí
bude dôsledne vychádzať zo skutočností vyplývajúcich z obsahu spisu, predložených dôkazov a tvrdení
strán sporu.

21. Odvolací súd zrušil aj výrok V. súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania ako výrok
viazaný k meritórnemu rozhodnutiu. Podľa § 396 ods. 3 CSP rozhodne súd prvej inštancie v novom
rozhodnutí o veci aj o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)



- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).