Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 11CoPr/2/2015 z 21. 6. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 21. júna 2016, sp. zn. 11CoPr/2/2015, ECLI:SK:KSPO:2016:8114229979.1 Krajský súd Prešov | 11CoPr/2/2015 | ECLI:SK:KSPO:2016:8114229979.1 | 2016-06-21 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Neplatnosť skončenia pracovného pomeru Citované ustanovenia: ZP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/73221cce-beef-4792-b4d8-098f74dff4db Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8114229979.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11CoPr/2/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114229979
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8114229979.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Jozefa Engela
a JUDr. Mareka Kohúta v právnej veci žalobcu C. H., bývajúci vo H. XXX, XXX XX D., zastúpený JUDr.
Ľubou Berezňaninovou, advokátkou advokátskej kancelárie v Prešove, Ul. Hlavná 45, proti žalovanému
Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s., so sídlom Komenského 50, Košice, IČO: 36 570 460,
zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kerecman, spol. s r.o., so sídlom v Košiciach, Rázusova
1, IČO: 36 588 725, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 9Cpr/11/2014-88 zo dňa 30.4.2015, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané
žalovaným žalobcovi dňa 11.11.2014 je neplatné. V dôvodoch rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že
podaným návrhom sa žalobca domáhal proti žalovanému určenia neplatnosti skončenia pracovného
pomeru zo strany žalovaného zo dňa 11.11.2014 a zároveň náhrady mzdy vo výške priemerného
hodinového zárobku. Žaloba bola podaná na tom skutkovom základe, že žalobca mal za to, že okamžité
skončenie jeho pracovného pomeru u žalovaného z dôvodu tvrdenej neprítomnosti bez ospravedlnenia
na pracovisku v dňoch 3.11.2014 až 10.11.2014 je neplatné. Žalobca ďalej uviedol, že okamžité zrušenie
pracovného pomeru mu bolo doručené dňa 11.11.2014, keď sa nachádzal v stave, v ktorom nebol
schopný normálneho zmýšľania. V podaní doručenom súdu dňa 10.4.2015 žalobca uviedol, že je
dlhodobým pacientom G.. T., ktorá pôsobí ako lekár psychiater a na základe rozhodnutia Sociálnej
poisťovne Bratislava bol uznaný invalidným s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v
rozsahu 45 %. Dôvodom na uvedené rozhodnutie bola zistená depresia stredného stupňa. Rozhodnutie
o poberaní invalidného dôchodku žalobca žalovanému doručil. Ďalej v uvedenom vyjadrení uviedol, že
dňa 7.11.2014 bol prítomný na vyšetrení v ambulancii G.. T., avšak vzhľadom na to, že nebol schopný
riadnej komunikácie, s ňou komunikovala jeho sestra, ktorá ho na vyšetrení sprevádzala. Pokiaľ ide
zo strany žalovaného o tvrdený alkoholizmus žalobcu ako dôvod, pre ktorý sa úmyselne nedostavil na
pracovisko v dňoch od 3.11.2014 až 10.11.2014, k tomu žalobca uviedol, že vzhľadom na psychiatrickú
diagnózu, prípadné požitie alkoholických nápojov by nebolo prejavom jeho ľahostajnosti k plneniu
pracovných povinností u zamestnávateľa, či úmyslu vyhnúť sa svojím iným povinnostiam, ale dôsledkom
labilného psychického stavu - zistenej a liečenej depresie, ktorá u žalobcu vyvoláva dočasné stavy
vysokej úzkosti, beznádeje, strachu a hlbokého smútku, ktorý ústi až do samovražedných myšlienok.
Žalobca mal za to, že u neho nemožno hovoriť o zavinenom konaní vo vzťahu k nedostaveniu sa do
práce v dňoch 3.11.2014 až 10.11.2014.

Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania zistil skutkový stav, podľa ktorého žalovaný
listinou s názvom Okamžité skončenie pracovného pomeru ukončil so žalobcom pracovný pomer dňa



11.11.2014, pričom túto listinu žalobca osobne prevzal. V tejto listine sa uvádza, že v zmysle § 68
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, žalovaný končí so žalobcom pracovný pomer okamžite s tým, že
závažného porušenia pracovnej disciplíny sa žalobca dopustil tým, že od 3.11.2014 do 10.11.2014
nenastúpil do práce bez ospravedlnenia, ide teda o neospravedlniteľnú neprítomnosť v práci - absenciu.
Svojím konaním mal teda podľa žalovaného žalobca závažne porušiť pracovnú disciplínu. Z potvrdenia
o dočasnej pracovnej neschopnosti (č.l. 3) vyplýva, že toto potvrdenie bolo žalobcovi vystavené dňa
7.11.2014, pričom žalobca bol neschopný práce od 3.11.2014. Z lekárskej správy G.. A. T. zo dňa
7.11.2014 (č.l. 4) vyplýva, že podľa údajov sestry žalobcu, je tento zavretý u seba v byte, opíja sa do
nemoty, neje, rozpráva o smrti, má strach vyjsť von, od pondelka nebol v práci, vraj sa bojí, plače,
nezvláda problémy, nevie ich riešiť. Niekedy súhlasí s hospitalizáciou, ale má veľký strach, nechce ísť
na zatvorené oddelenie, že pôjde až keď vytriezvie, ale ráno sa začne triasť, a preto zas vypije. V
závere správy psychiatrička odporúča vypísať práceneschopnosť s platnosťou od 3.11.2014 a zároveň
nariaďuje liekovú terapiu. Z pracovného poriadku Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a.s.
(č.l. 23 až 41) vyplynulo, že tento v článku 4.4 v bode 2 za závažné porušenie pracovnej disciplíny
považuje aj neospravedlnenú absenciu (viac ako 4 hodiny z pracovnej zmeny). Pracovný poriadok bol
novelizovaný Dodatkom č. 1 účinným od 1.9.2008 a na základe tejto došlo k úprave bodu 4.4 ods. 2,
podľa ktorého za závažné porušenie pracovnej disciplíny sa považuje aj neospravedlnená absencia.
S pracovným poriadkom, ako aj jeho dodatkom bol žalobca oboznámený. Zo zápisnice z rokovania s
odbormi datovaného dňa 10.11.2014 (č.l. 54) vyplýva, že generálny riaditeľ žalovaného a predstaviteľka
odborového orgánu prerokovali tohto dňa dôvody a okolnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
so zamestnancom C. H., pričom generálny riaditeľ zdôvodnil navrhované opatrenie ako nevyhnutné
z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny od 3.11.2014 do 10.11.2014 pre neprítomnosť v
práci bez ospravedlnenia, teda pre absenciu. Z potvrdenia G.. A. T. - psychiatričky, zo dňa 10.3.2015
vyplynulo, že žalobca je u nej liečený. Dňa 7.11.2014 bol vyšetrený s tým, že bolo doporučené vystavenie
PN so spätnou platnosťou od 3.11.2014 z dôvodu výrazne zhoršeného psychického stavu, kvôli ktorému
pacient nebol schopný absolvovať vyšetrenie na ambulancii v skoršom termíne. Súd si zabezpečil
zápisnicu o posúdení zdravotného stavu žalobcu vo vzťahu ku konaniu o priznaní invalidného dôchodku
(č.l. 67 až 70), z ktorej zistil, že žalovaný sa asi 3 roky lieči na psychiatrii, dvakrát bol hospitalizovaný,
a to vo februári 2012 a v apríli 2014. Ochorenie začalo počas nádorového ochorenia manželky a
zhoršilo sa po jej smrti, následkom čoho začal popíjať alkohol. Stále je v liečbe psychiatrickej ambulancie
pre recidivujúcu depresívnu poruchu stredne ťažkého stupňa. Zápisnica bola vyhotovená 11.6.2014
s tým, že dátum invalidity je uvádzaný od 5.5.2014, pričom rozhodujúcim zdravotným postihnutím
odôvodňujúcim invaliditu je zdravotné postihnutie s názvom „Duševné choroby a poruchy správania,
poruchy nálad (depresívne) stredne ťažkej formy“. Posudkový lekár určil mieru poklesu schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 45 %. Na pojednávaní konanom dňa 20.4.2015 bol vypočutý
žalobca, ktorý uviedol, že telefonicky kontaktoval svojho majstra E. D. a uviedol mu, že sa v čase, ktorý
mu je vytýkaný ako neospravedlnená absencia do práce nedostaví. Zároveň uviedol, že bol v takom
zlom stave, že nebol schopný ísť ani do obchodu a nieto ešte k lekárovi. K lekárovi išiel až 7.11.2014,
čiže v piatok, keď ho tam vzala sestra. Z návštevy u lekárky G.. T. si však nič nepamätá. Uviedol, že čo sa
týka doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru, udialo sa to v jeho byte za prítomnosti sestry.
Priebeh tohto doručenia si však žiadnym spôsobom nepamätá. Súd ďalej vypočul G. Z., predstaviteľku
odborového orgánu pôsobiaceho u žalovaného, ktorá uviedla, že si spomína na to, že s generálnym
riaditeľom bola prerokovaná otázka okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu. Uviedla, že
dňa 10.11.2014 sa na osobné pozvanie generálneho riaditeľa s týmto stretla, a tento jej prezentoval,
že žalobca nenastúpil do práce od 3.11.2014 bez ospravedlnenia, teda, že generálny riaditeľ navrhuje
okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny. Následne svedkyňa
zvolala závodný výbor odborového orgánu, na ktorom bola prerokovaná otázka týkajúca sa žalobcu.
Keďže nikto sa žalobcu na výbore nezastal, následne na personálnom oddelení podpísala zápisnicu,
ktorá sa nachádza v spise. Súd ďalej vypočul ako svedka sestru žalobcu, ktorá uviedla, že týždeň
začínajúci pondelkom 3.11.2014 bol žalobca, teda jej brat, v depresii. Vyvolával jej, plakal, že chce
skoncovať so životom, bral nejaké lieky, potom spal, keď sa mu podarilo dovolať, tak sa dlho zhovárali,
až nakoniec ho 7.11.2014, teda v piatok, vzala k jeho psychiatričke G.. T.. Táto navrhla, aby mu obvodná
lekárka vystavila práceneschopnosť a zároveň navrhla jeho hospitalizáciu, čo brat odmietol. Svedkyňa
následne opísala spôsob, akým sa doručovalo okamžité skončenie pracovného pomeru jej bratovi s tým,
že ho bolo ťažké zobudiť. Majster mu prečítal výpoveď a následne mu ju dal podpísať. Sám majster
mu vravel, že podpis nevyzerá ako jeho. Pokiaľ ide o to, čo uvádzala u psychiatričky, že brat sa znova
rozpil, opravila svoje tvrdenie v tom, že mala z neho taký pocit, ale neskôr zistila, že bol oťapený z liekov,
pretože v jeho byte žiadne známky po pití alkoholu nenašla. Na pojednávaní konanom dňa 20.4.2015



žalobca navrhol vypočuť G.. T. - psychiatričku žalobcu a žalovaný navrhol vypočuť majstra pracujúceho
u žalobcu E. D.. Vzhľadom na právny názor súdu ako posudzovať predmetný spor súd považoval
dokazovanie výsluchom navrhnutých svedkov za nadbytočné, preto tieto dôkazné návrhy zamietol.
Zároveň umožnil stranám predniesť záverečnú reč, a toto právo využila právna zástupkyňa žalobcu.
Pokiaľ ide o žalovaného, ten žiadal pojednávanie odročiť za účelom prípravy, preto súd pojednávanie
odročil na 30.4.2015. Dňa 28.4.2015 žalovaný doručil súdu vyjadrenie k prebiehajúcemu konaniu a v
ňom uviedol, že vzhľadom na výsledky doteraz vykonaného dokazovania navrhuje žalobu zamietnuť.
Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca sa nedostavoval do práce od 3.11.2014 do
11.11.2014, teda počas viac než jedného pracovného týždňa, pričom žalobca v konaní nepreukázal, že
by vopred alebo aspoň počas tohto obdobia žalovanému oznámil dôvod svojej neprítomnosti v práci.
Tvrdenie žalobcu o tom, že údajne telefonicky oznamoval svojmu nadriadenému majstrovi E. D. dôvod
svojej neprítomnosti v práci nebolo preukázané žiadnym dôkazom. Žalobca svojou neprítomnosťou v
práci porušil svoju základnú povinnosť z pracovnoprávneho vzťahu, neoznámením a nezdokladovaním
svojej neprítomnosti v práci povinnosť uloženú mu v § 144 ods. 1 Zákonníka práce a článku VII bod
1 Pracovného poriadku. V tomto vyjadrení žalovaný ďalej uviedol, že došlo k riadnemu prerokovaniu
skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov podľa § 74 Zákonníka práce a zároveň,
že v konaní nebolo preukázané, žeby v čase od 3.11.2014 do 10.11.2014 bol žalobca v takom stave,
aby nevedel posúdiť následky svojho konania. Na záver svojho vyjadrenia žalovaný uviedol, že súd
postupoval na pojednávaní konanom dňa 20.4.2015 v jeho závere v rozpore s § 118 ods. 4 O.s.p..
Súdu bolo zároveň predložené čestné prehlásenie, v ktorom E. D. vyhlásil, že mu žalobca v čase od
3.11.2014 do 11.11.2014 telefonicky neoznámil, že je práceneschopný, resp., že nemôže nastúpiť do
práce. Žalovaný taktiež súdu predložil výpis uznesenia zo Zápisnice zo zasadnutia ZV OZ pri VVS, a.s.
GR konaného dňa 10.11.2014, s tým, že predseda ZV so zamestnávateľom prerokoval a informoval ZV
o dôvodoch a okolnostiach okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce so zamestnancom C. H..

Vyššie opísaný skutkový stav súd právne posudzoval podľa § 68 ods. 1 písm. b), § 74, § 79
Zákonníka práce. V prejednávanej veci medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že dňa 11.11.2014
bolo žalobcovi zo strany žalovaného doručené okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods.
1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti v práci v čase od 3.11.2014 do
10.11.2014. Medzi účastníkmi konania taktiež nebolo sporné, že v čase od 3.11.2014 do 10.11.2014
žalobca do práce skutočne nenastúpil. To, či svoju neprítomnosť oznámil svojmu majstrovi E. D. ako
bezprostredne nadriadenému zamestnancovi, súd neskúmal, pretože z hľadiska jeho rozhodovania
nemala táto skutočnosť podstatnú úlohu. Medzi účastníkmi bolo nesporné to, že dňa 7.11.2014 po
návšteve psychiatričky obvodná lekárka vystavila žalobcovi potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti
so začiatkom od 3.11.2014. Sporné nebolo ani to, že k prejednaniu okamžitého skončenia pracovného
pomeru so zástupcami zamestnancov došlo tak, ako to vyžaduje § 74 Zákonníka práce. Rozhodujúce
pre rozhodovanie súdu bolo posúdenie, či zo strany žalobcu išlo alebo nešlo o neospravedlnenú
absenciu. Podľa § 141 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ ospravedlní neprítomnosť zamestnanca
v práci za čas jeho dočasnej pracovnej neschopnosti pre chorobu alebo úraz. Z tohto ustanovenia
je zrejmé, že neprítomnosť v práci zamestnanca z dôvodu jeho dočasnej pracovnej neschopnosti
pre chorobu alebo úraz, je dôležitou osobnou prekážkou v práci, ktorá neprítomnosť zamestnanca
u zamestnávateľa ospravedlňuje. V prejednávanej veci je zrejmé, že aj keď sa to tak zo začiatku
mohlo javiť, v konečnom dôsledku vystavením potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti spätne, došlo
k tomu, že neprítomnosť žalobcu v práci nebola neprítomnosťou neospravedlnenou. Naopak, išlo o
neprítomnosť spôsobenú dočasnou pracovnou neschopnosťou, ktorá je dôležitou osobnou prekážkou
v práci, pre ktorú zamestnávateľ musí neprítomnosť zamestnanca v práci ospravedlniť. Uvedenému
záveru zodpovedá aj konštantná judikatúra. V tejto súvislosti súd v dôvodoch rozsudku poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cz/27/81 uverejneného v Zborníku IV. na str. 912, kde sa
uvádzalo, že zavinené nesplnenie povinnosti pracovníka pri prekážke v práci včas požiadať organizáciu
o poskytnutie pracovného voľna, je iba porušením pracovnej disciplíny, nemá však bez ďalšieho za
následok vznik neospravedlnenej absencie pracovníka. Rozhodujúca je existencia prekážky v práci a
jej trvanie. V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca ako zamestnanec nepostupoval v súlade s §
144 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého, ak je prekážka v práci zamestnancovi vopred známa, je
povinný včas požiadať zamestnávateľa o poskytnutie pracovného voľna. Inak je zamestnanec povinný
upovedomiť zamestnávateľa o prekážke v práci a o jej predpokladanom trvaní bez zbytočného odkladu.
V prejednávanej veci nebolo zo strany žalobcu preukázané, že by prekážku v práci zamestnávateľovi
oznámil. Tvrdil síce, že telefonicky kontaktoval svojho majstra E. D., avšak súd vykonávanie ďalšieho



dokazovania za účelom odstránenia tohto rozporu nepovažoval za potrebné. Tak, ako vyplýva z vyššie
citovaného súdneho rozhodnutia, zavinené nesplnenie povinnosti pracovníka spočívajúce v tom, že
pri existencii prekážky v práci včas nepožiada zamestnávateľa o poskytnutie pracovného voľna, je
iba porušením pracovnej disciplíny, samo o sebe však nezakladá neospravedlnenú absenciu. Je teda
zrejmé, že v prípade, ak by aj bolo preukázané zavinené nesplnenie povinnosti žalobcu informovať
zamestnávateľa - žalovaného o prekážke v práci, išlo by z jeho strany o porušenie pracovnej disciplíny
s možnosťou pracovnoprávneho postihu, ku ktorému však nedošlo. Potom, ak predmetom okamžitého
skončenia pracovného pomeru nebol tento skutok, teda zavinené nesplnenie povinnosti včas požiadať
zamestnávateľa o poskytnutie pracovného voľna, resp. oznámiť mu existenciu prekážky v práci, nebolo
potrebné sa touto otázkou ďalej zaoberať. Rovnako, keďže bolo preukázané, že u žalobcu v konečnom
dôsledku nešlo o neospravedlnenú absenciu, ale o dôležitú osobnú prekážku v práci, nepotreboval
sa súd zaoberať ani tým, že zo strany žalovaného nedošlo k naplneniu ustanovenia § 144 ods.
6 Zákonníka práce, podľa ktorého o tom, či ide o neospravedlnené zameškanie práce, rozhoduje
zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov. V prejednávanej veci mal súd za to, že
zo strany žalovaného napriek tomu, že mal ešte dostatočnú lehotu na zistenie, či zo strany žalobcu ide
alebo nejde o neospravedlnené zameškanie práce, išlo o predčasné rozhodnutie o okamžitom skončení
pracovného pomeru, čoho následkom je to, že súd žalobe žalobcu vyhovel. V ďalších dôvodoch sa súd
zaoberal aplikáciou ustanovenia § 118 ods. 4 O.s.p. a ďalej konštatoval, že vo veci rozhodol čiastočným
rozsudkom podľa § 152 ods. 2 O.s.p., preto o žalobe v časti týkajúcej sa náhrady mzdy, ako aj o náhrade
trov konania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd tento zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prípadne ho zmenil tak, že žalobu zamietne a žalobcu
zaviaže na náhradu trov konania. Odvolanie žalovaný podal z dôvodu § 205 ods. 2 písm. a) až c), d), f)
O.s.p.. Pokiaľ ide o otázku, či neprítomnosť žalobcu v práci v období od 3.11.2014 do 10.11.2014 bola
neospravedlneným zameškaním práce alebo dôležitou osobnou prekážkou v práci z dôvodu dočasnej
pracovnej neschopnosti žalobcu pre chorobu alebo úraz, podľa žalovaného súd dospel k nesprávnemu
záveru, a v tejto časti nedostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a právnym záverom, keď na práceneschopnosť žalobcu usudzoval
iba z potvrdenia všeobecnej lekárky o pracovnej neschopnosti žalobcu vystaveného spätne až po 5-tich
dňoch neprítomnosti žalobcu v práci v rozpore so zákonom č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti,
navyše bez toho, aby ošetrujúca lekárka žalobcu vôbec v tomto období videla, tobôž vyšetrila, čo v
konaní potvrdil aj samotný žalobca a jeho sestra G.. H.. Všeobecná lekárka žalobcu dňa 7.11.2014
nevyšetrovala a jeho zdravotný stav nezisťovala. O skutočnosti, že žalobca nebol dňa 7.11.2014 vôbec
vyšetrený svedčí aj lekárska správa psychiatričky G.. T., v ktorej nie je objektivizovaný zdravotný
stav žalobcu, záznam v zdravotnej dokumentácii vôbec neobsahuje údaje o vyšetrení a vyhodnotení
zdravotného stavu žalobcu, ani písomný informovaný súhlas žalobcu s poskytnutím zdravotnej
starostlivosti. Okresný súd okrem toho vôbec nevzal do úvahy skutočnosti nasvedčujúce tomu, že
dôvodom práceneschopnosti žalobcu bolo jeho vlastné zavinené konanie spôsobené nadmerným
svojvoľným užívaním alkoholu, čo nemôže ako dôvod ospravedlnenia neprítomnosti zamestnanca
v práci obstáť. Ak ošetrujúca lekárka uznala žalobcu za dočasne práceneschopného so spätným
začiatkom práceneschopnosti bez toho, aby mala k dispozícii lekársky nález lekárskej služby prvej
pomoci, alebo ústavnej pohotovostnej služby, a navyše začiatok práceneschopnosti určila viac ako 3
kalendárne dni spätne, konala v rozpore s § 12a ods. 3, 4 zákona č. 576/2004 Z.z., vzhľadom k čomu
na takéto potvrdenie nemožno prihliadať, rovnako ako nemožno vychádzať ani z toho, že žalobca bol
dočasne práceneschopným už od 3.11.2014. Záver okresného súdu, že počas obdobia od 3.11.2014
do 10.11.2014 bol žalobca dočasne práceneschopným pre chorobu alebo úraz v zmysle § 141 ods.
1 Zákonníka práce preto neobstojí. Okresný súd okrem toho vo svojom rozhodnutí vôbec nezohľadnil
výsledky vykonaného dokazovania, z ktorých vyplynulo, že dôvodom žalobcovej neprítomnosti v práci
bol jeho alkoholizmus, nadmerné užívanie alkoholu, recidíva pitia a neschopnosť abstinencie. Uvedené
skutočnosti vyplývajú z lekárskej správy psychiatričky žalobcu G.. A. T. zo dňa 7.11.2014. Ak sa žalobca
z dôvodu opitosti bez ospravedlnenia nedostavoval do práce a do tohto stavu sa priviedol svojvoľným
požitím alkoholu, ako to uviedla samotná sestra žalobcu ošetrujúcej psychiatričke, potvrdenie o
práceneschopnosti si nechal vystaviť až dodatočne so spätným dátumom. Dôvod svojej neprítomnosti
v práci zamestnávateľovi neoznámil, a to ani pri doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru
11.11.2014 a potvrdenie o práceneschopnosti doručil zamestnávateľovi až na štvrtý deň od doručenia
listiny o skončení pracovného pomeru 14.11.2014, navyše s uvedením začiatku práceneschopnosti na
tretí deň 3.11.2014 po tom, čo bol pôvodne uznaný práceschopným 1.11.2014, to všetko za situácie,



keď v konaní bolo preukázané, že žalovaný zisťoval dôvody neprítomnosti žalobcu v práci u všeobecnej
lekárky žalobcu ešte v piatok dňa 7.11.2014, ktorá ani v tom čase nemala vedomosť o dôvodoch
neprítomnosti žalobcu v práci, naopak žalovanému potvrdila, že žalobca nie je práceneschopný. V tejto
súvislosti bolo povinnosťou súdu dôkladne preskúmať a vyhodnotiť dôvody práceneschopnosti žalobcu.
Žalobca v čase od 3.11.2014 do 10.11.2014 do práce svojvoľne nenastúpil. Dôvodom jeho neprítomnosti
v práci bolo privedenie sa do stavu opitosti, ktoré si sám zavinil. Jeho konanie ohrozovalo pracovnú
morálku ostatných zamestnancov, pričom išlo o porušenie jednej z najvýznamnejších povinností
zamestnanca v pracovnoprávnych vzťahoch. Žalobcova neospravedlnená absencia trvala významne
dlhý čas, počas ktorého žalobca svoju neprítomnosť zamestnávateľovi žiadnym spôsobom neoznámil,
ani nevysvetlil. Ošetrujúci lekár žalovanému ešte dňa 7.11.2014 potvrdil, že žalobca práceneschopným
nie je. V dôsledku porušenia pracovnej disciplíny žalobcom nebola zabezpečená plánovaná cyklická
údržba vodárenského systému Starina - Košice, ktorá bola miestom výkonu práce žalobcu, čím bola
bezprostredne ohrozená bezpečnosť a plynulá prevádzka vodovodu, ako aj zabezpečovanie dodávok
pitnej vody pre obyvateľstvo. Za uvedených okolností, s prihliadnutím na spôsob a intenzitu porušenia
pracovných povinností, situáciu, v ktorej k porušeniu, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, osobu
zamestnanca, funkciu, ktorú u zamestnávateľa vykonával a jeho doterajší postoj k plneniu pracovných
úloh bolo rozhodnutie žalovaného pristúpiť k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom
odôvodnené a legitímne. Porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobcu dosiahlo intenzitu závažného
porušenia pracovnej disciplíny v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Prvostupňový súd k týmto
okolnostiam neprihliadol, jeho rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, založené na nedostatočnom
zistení skutkového stavu veci a na svojvoľnom formálnom výklade dotknutých ustanovení právnych
predpisov. Dôvody, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie neobstoja. Ďalej žalovaný trval na
tom, že okresný súd v priebehu konania porušil ustanovenie § 118 ods. 4 O.s.p..

Žalobca vo vyjadrení na odvolanie žalovaného uviedol, že navrhuje potvrdiť rozsudok súdu prvého
stupňa a zaviazať žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania. Pokiaľ žalovaný namietal
nedostatočné zistenie skutkového stavu zo strany prvostupňového súdu, najmä toho, že žalovaný nebol
vôbec vyšetrený, a to ani obvodnou lekárkou ani lekárkou špecialistkou z odboru psychiatrie, u ktorej
sa žalovaný dlhodobo lieči, toto tvrdenie považoval za nepravdivé. V tejto súvislosti poukázal na to, že
pojem dočasná pracovná neschopnosť je čiastočne definovaný v zákone č. 462/2003 Z.z. o náhrade
príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca a zákone č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej
starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, a to v ustanoveniach §
4 zákona č. 462/2003 Z.z. a § § 12a ods. 1 písm. a) a § 12 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z.z.. Z
uvedených ustanovení vyplýva, že o dočasnej pracovnej neschopnosti osoby rozhoduje vždy ošetrujúci
lekár. Takisto tento rozhoduje o dĺžke obdobia pracovnej neschopnosti a o liečebnom režime pacienta.
Rovnako tento lekár vystavuje potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti. To znamená, že potvrdenie
o dočasnej práceneschopnosti iba deklaruje lekárom zistený zdravotný stav pacienta. Zároveň z týchto
ustanovení vyplýva, že je v plnej kompetencii lekára, ktorý vystavuje potvrdenie o dočasnej pracovnej
neschopnosti, aké údaje vyplní na predpísanom tlačive predmetného potvrdenia. Z ustanovenia § 79
ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych
pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve vyplýva, že pacient nezodpovedá za to, ako si
ošetrujúci lekár plní svoje povinnosti pri výkone ním poskytovanej zdravotnej starostlivosti a v súvislosti
s ňou. Príslušný ošetrujúci lekár je vždy povinný postupovať lege artis, t.j. dodržiavať príslušné právne
predpisy, ktoré regulujú výkon jeho činnosti. Zdôraznil, že aj prípadne nesprávne vyplnené tlačivo o
dočasnej práceneschopnosti samo o sebe neznamená, že v čase v ňom uvedenom, t.j. od 3.11.2014 do
1.1.2015, kedy bola táto práceneschopnosť ukončená, by žalobca bol objektívne v takom stave, že bol
schopný nastúpiť do práce. Dočasnú práceneschopnosť primárne zakladá zistenie zdravotného stavu
príslušným ošetrujúcim lekárom a nie vyplnené tlačivo. Z tohto dôvodu, ani konštatovanie, že tlačivo bolo
vyplnené nesprávne, bez ďalšieho neznamená, že žalobca bol v rozhodnom období práceschopný. Z
uvedeného dôvodu považoval argumentáciu žalovaného ohľadne nedostatkov vystaveného potvrdenia
o dočasnej práceneschopnosti žalobcu zo dňa 7.11.2014, za irelevantné a nesúvisiace s predmetom
prejednávanej veci. Žalovaný opätovne, bez akýchkoľvek dôkazov, v odvolaní tvrdí, že dôvodom
dočasnej práceneschopnosti žalobcu bolo jeho vlastné zavinené konanie spôsobené nadmerným
svojvoľným užívaním alkoholu. Táto tvrdená skutočnosť však v konaní pred súdom prvého stupňa v
žiadnom prípade nebola preukázaná Z vyjadrenia G.. T. zo dňa 10.3.2015 vyplýva, že žalobcovi bolo
odporučené vystavenie práceneschopnosti z dôvodu výrazného zhoršenia psychického stavu. Recidíva
pitia, ktorá je uvedená v náleze G.. T. zo dňa 7.11.2014 sa nepreukázala, a ak aj k nejakej došlo,
bola dôsledkom zhoršeného psychického stavu žalobcu. V žiadnom prípade sa nejednalo o zavinené a



svojvoľné opíjanie sa. Žalovaný bol v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru, t.j. 10.11.2014, a
aj pred týmto dňom čiastočne uznaný invalidným z dôvodu, že trpí stredne ťažkou depresiou. Žalovaný
o tejto skutočnosti vedel. Z tohto dôvodu žalobca trval na tom, že v žiadnom prípade nešlo u neho a
nemohlo ísť o zavinené konanie, v dôsledku ktorého sa v čase od 3.11.2014 do 10.11.2014 nedostavil
na pracovisko. V ďalšom žalobca poukázal na to, že vzhľadom na zdravotný stav v čase doručovania
okamžitého skončenia pracovného pomeru nedošlo ani k riadnemu doručeniu predmetnej písomnosti.
Súčasne mal za to, že v prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru k prerokovaniu otázky
posúdenia neprítomnosti zamestnanca v práci ako neospravedlniteľného zameškania práce nedošlo.
Zo Zápisnice z rokovania s odbormi zo dňa 10.11.2014 vyplýva iba konečné stanovisko zamestnávateľa
k nastolenej otázke. Neobsahuje žiaden dialóg medzi zamestnávateľom a zástupkyňou zamestnancov,
ktorý by vysvetľoval konkrétne okolnosti za akých k tvrdenému neospravedlniteľnému zameškaniu v
práci došlo.

V ďalšom vyjadrení žalobca zotrval na svojich odvolacích námietkach.

Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 O.s.p. prejednal vec v medziach, ktorých sa odvolateľ domáhal jej
preskúmania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvého stupňa náležite zistil
skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver. Odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.
sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatuje správnosť dôvodov napadnutého
rozsudku a na zdôraznenie ich správnosti uvádza nasledovné:

Z vykonaného dokazovania je evidentné, že žalobca napadol neplatnosť skončenia pracovného pomeru
okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 10.11.2014, keďže mal za to, že sa nedopustil
závažného porušenia pracovnej disciplíny tým, že sa v čase od 3.11.2014 do 10.11.2014 nedostavil
do práce a že teda išlo o neospravedlnenú neprítomnosť v práci - absenciu. O neospravedlnenú
neprítomnosť (absenciu) zamestnanca ide vtedy, ak zamestnanec v dohodnutom pracovnom čase neplní
svoje pracovné povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru z dôvodu neprítomnosti na dohodnutom
pracovisku a ak neprítomnosť nie je spôsobená jeho preukázanou pracovnou neschopnosťou, čerpaním
dovolenky v súlade so Zákonníkom práce, udelením neplateného pracovného voľna, alebo zákonnou
prekážkou v práci. Neospravedlnená absencia zamestnanca v práci môže byť pre zamestnávateľa
dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny
podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na Potvrdenie
o dočasnej pracovnej neschopnosti, ktoré bolo vystavené 7.11.2014 so začiatkom práceneschopnosti
3.11.2014, kde ako dôvod práceneschopnosti je uvedená diagnóza W..X, t.j. ide o diagnózu - o
recidivujúcu depresívnu poruchu stredne ťažkú, teda išlo o túto poruchu zdravia, pre ktorú ošetrujúca
lekárka vystavila potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti. Je teda skutočnosťou, že v čase
od 3.11.2014 do 10.11.2014 žalobca nenastúpil do práce práve z dôvodu tejto choroby. Vykonaným
dokazovaním teda bolo preukázané, že o neospravedlnenú neprítomnosť zamestnanca v práci nejde,
pretože táto bola spôsobená preukázanou pracovnou neschopnosťou. To, že toto potvrdenie o pracovnej
neschopnosti bolo vystavené v rozpore s ustanovením § 12a zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej
starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, nič nemení na skutočnosti, že v uvedenom čase bol žalobca práceneschopný.
Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru nebola tá skutočnosť, že žalobca neoznámil včas
svoju pracovnú neschopnosť, ale to, že v uvedenom čase mal v práci absenciu. Táto však na základe
vykonaného dokazovania preukazovaná nebola, a preto súd prvého stupňa rozhodol správne, ak určil,
že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi dňa 11.11.2014 je neplatné.
Ostatné odvolacie námietky z tohto vyššie uvedeného pohľadu preto odvolací súd považoval za právne
nevýznamné.

Na základe týchto dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.