{"guid": "983ee1d2-7eae-4ffb-9209-b4c5068992b5:43e1cb06-ee52-477c-b48d-9f5d8b7bb9ca", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:6111201097.1", "spisova_znacka": "6Cdo/9/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/9/2016 z 22. 2. 2017", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. februára 2017, sp. zn. 6Cdo/9/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:6111201097.1", "identifikacne_cislo": "6111201097", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dušan Čimo", "datum_vydania": "2017-02-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-19", "nazov": "§ 19 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-19", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-21.odsek-4", "nazov": "§ 21 ods. 4 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-21.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-21"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-79.odsek-1", "nazov": "§ 79 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-79.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-79"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-157.odsek-1", "nazov": "§ 157 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-157.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-157"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-43.odsek-1", "nazov": "§ 43 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-43.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-43"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "nazov": "§ 449 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-451", "nazov": "§ 451 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-451", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-451"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-454", "nazov": "§ 454 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-454", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-454"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-18", "nazov": "§ 18 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-18", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-18"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-4.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-4.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-4"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-19", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-21", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-79", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-157", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-43", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-451", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-454", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-18", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-4"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/43e1cb06-ee52-477c-b48d-9f5d8b7bb9ca", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:6111201097.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:6111201097.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:6111201097.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Cdo/9/2016\n6111201097\n22. 02. 2017\nMgr. Dušan Čimo\nECLI:SK:NSSR:2017:6111201097.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalujúceho Mesta Banská Bystrica, so sídlom v Banskej\nBystrici, Československej armády 26, zastúpeného splnomocnenkyňou Advokátska kancelária GEREG\n& MESSINGEROVÁ, s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici, Horná Strieborná 4, v mene ktorej koná ako\nkonateľ advokát JUDr. Ján Gereg, proti žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti\nSlovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o 1 455 029,16 eur s príslušenstvom,\nvedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 7C/16/2011, o dovolaní Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. februára 2014\nsp. zn. 17Co/2/2013, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. februára 2014 sp. zn. 17Co/2/2013 aj rozsudok\nOkresného súdu Banská Bystrica zo 7. novembra 2012 č. k. 7C/16/2011-134 vo vyhovujúcej časti z r\nu š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“)\nrozsudkom zo 7. novembra 2012 č. k. 7C/16/2011-134 uložil žalovanej (v súlade so žalobou,\noznačovanou „za návrh“ označenej za „odporcu“ spôsobom „Slovenská republika - Ministerstvo\nspravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava“) povinnosť zaplatiť žalujúcemu\n(označovanému za „navrhovateľa“) sumu 1 455 029,16 eur (celú žalobou požadovanú sumu tzv. istiny)\nso 7%-ným ročným úrokom z omeškania od 4. júna 2011 do zaplatenia, všetko do 3 dní; vo zvyšku (podľa\nodôvodnenia rozsudku v časti požiadavky na úroky z omeškania od 27. januára do 3. júna 2011) žalobu\nzamietol a napokon vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím. Tento v\nporadí druhý rozsudok, vydaný po zrušení prvého (zo 17. októbra 2011, celkom zamietajúceho žalobu) a\nvrátení mu veci na ďalšie konanie uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej tiež len „odvolací\nsúd“ alebo „krajský súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) zo 16. mája 2012 sp. zn.\n17Co/353/2011 odôvodnil nad rámec svojej viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu, vysloveným\nv zrušujúcom uznesení (podľa ktorého 1. zákon za podmienku úspešného uplatnenia nároku na náhradu\nškody proti štátu neustanovuje zánik možnosti dosiahnuť uspokojenie pohľadávky titulom bezdôvodného\nobohatenia a 2. spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi zodpovedá, aby štát uhradil\ntomu, kto sa stal povinným v exekúcii na základe nezákonného rozhodnutia súdu, škodu vzniknutú v\npriamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím) prakticky tým, že v konaní nebolo sporným\nvykonanie exekúcie proti žalujúcemu (a vymoženie od neho sumy urobenej aj predmetom žaloby v\nprejednávanej veci) za situácie, keď 7. marca 2006 došlo k odpísaniu z bankového účtu žalujúceho\nfinančných prostriedkov v sume 43 834 208,47 niekdajších Sk (dnes 1 455 029,16 eur) a k poukázaniu\nz nich sumy 42 933 319 niekdajších Sk (dnes 1 425 125,11 eur) oprávnenej (obchodnej spoločnosti\nTIKKA INVESTMENTS LIMITED, sídliacej na Cypre) a 900 889,59 niekdajších Sk (dnes 29 904,05 eur)\nna trovy exekúcie, pričom sa tak stalo v čase právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici\nz 15. februára 2006 sp. zn. 12CoE/69/2005 (uznesenia odvolacieho súdu v exekučnej veci súdu prvej\ninštancie sp. zn. 1Er/254/2001, zamietajúceho návrh žalujúceho - považovaného súdnym exekútorom aj\n\nnižšími súdmi za povinného - na zastavenie exekúcie) a pred zrušením takéhoto rozhodnutia rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) z 30. júla 2008\nsp. zn. 5 Cdo 2/2007 a následným potvrdením uznesenia prvoinštančného súdu, vyhlasujúceho exekúciu\nproti žalujúcemu za neprípustnú (uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 16. decembra 2008\nsp. zn. 12CoE 91/2008).\n2. Odvolací súd na odvolanie žalovanej (označenej aj ním spôsobom už priblíženým vyššie) rozsudkom\nz 26. februára 2014 sp. zn. 17Co/2/2013 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil len v časti lehoty plnenia\ntak, že prvoinštančným súdom určenú zákonnú (trojdňovú) lehotu predĺžil na 90 dní (čím až na túto jednu\nvýnimku rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil - pozn. najvyššieho súdu) a vyslovil, že dovolanie je\nprípustné. Popri opise priebehu sporu a konštatovaní, že prvoinštančný súd, viazaný právnym názorom,\nvysloveným v kasačnom rozhodnutí nadriadeného súdu, takýto názor vo svojom druhom rozsudku i\nrešpektoval a preto v podstatnej časti do odôvodnenia svojho rozsudku len prevzal argumentáciu zo\nzrušujúceho uznesenia, sa odvolací súd predovšetkým zameral na vyporiadanie s tými odvolacími\nnámietkami, ktorých podstatou bolo nerešpektovanie ním výkladu zákona o zodpovednosti štátu za\nškodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších zmien a\ndoplnení, ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“), podaného Ústavným súdom Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústavný súd“) a podporné riadenie sa odvolacieho súdu judikatúrou, nevzťahujúcou sa na\ntúto vec, uprednostnenou na úkor inej relevantnej judikatúry. Mal za to, že už v zrušujúcom uznesení\nv tejto veci zo 16. mája 2012 dostatočne objasnil dôvody svojho príklonu k názoru, vyplývajúcemu z\nuznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 48/2010 a 2 Cdo 155/2011 (rozumej k názoru, podľa ktorého\nnárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia má vo vzťahu k iným nárokom - vrátane nároku\nna náhradu škody - len subsidiárnu povahu) a to navzdory jeho oboznámenosti s opačným názorom,\nreprezentovaným najmä uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 361/09 a rozhodnutiami najvyššieho\nsúdu sp. zn. 4 Cz 110/84 a 4 Cdo 199/2005, prvým publikovaným pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí\na stanovísk najvyššieho súdu (tu rozumej názor, podľa ktorého sa náhrady škody voči štátu možno\ndomáhať až potom, čo sa nepodarilo vymôcť bezdôvodné obohatenie od toho, kto sa takto obohatil).\nUzavrel, že sa snaží nájsť riešenie, ktoré by bolo objektívne spravodlivým, pričom tomuto parametru\nby podľa neho nezodpovedalo bezvýnimočné trvanie na tom, aby podaniu žaloby v prejednávanej veci\nmuselo predchádzať uplatnenie práva žalujúceho proti cyperskej schránkovej firme, v gréckom jazyku a\nto v čase, keď už premlčacia doba na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia\nuplynula. K uplynutiu trojročnej objektívnej premlčacej doby (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka č.\n40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „O. z.“) v tejto veci došlo už 7. marca\n2009, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE 91/2008 (ako definitívne rozhodnutie,\nustaľujúce bezdôvodnosť vedenia exekúcie voči žalujúcemu) však nadobudlo právoplatnosť až 16. júla\nrovnakého roka. Otázku úspechu prípadnej žaloby o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia si\nšlo vyriešiť aj v prejednávanej veci ako predbežnú bez potreby trvania na vedení žalujúcim takéhoto\niného konania (ak namieste bol záver o jeho zjavnej bezvýslednosti) a pretože odvolací súd nevidel\ndôvod ustupovať od svojho skôr vysloveného názoru o neustanovení (zodpovednostným zákonom)\nzániku možnosti dosiahnuť uspokojenie pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia ako podmienky\núspešného uplatnenia nároku na náhradu škody proti štátu, pripustil tiež proti svojmu rozsudku\ndovolanie, považujúc za otázku zásadného právneho významu, odôvodňujúcu taký postup, otázku,\nči podmienkou vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 3 ods.\n1 písm. a/ zodpovednostného zákona je, aby poškodený preukázal bezúspešnosť žaloby o vydanie\nbezdôvodného obohatenia.\n3. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podalo dovolanie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky (i ono inak označujúce žalovanú spôsobom „Slovenská republika Ministerstvo spravodlivosti\nSR, Župné nám. 13, Bratislava“ - v tomto prípade bez pomlčky medzi označením štátu a štátneho\norgánu majúceho za štát konať, pozn. najvyššieho súdu). Navrhlo zmenu rozsudku odvolacieho súdu\nzamietnutím žaloby i tam, kde tak neurobil už súd prvej inštancie, resp. zrušenie rozsudku krajského\nsúdu s vrátením mu veci na ďalšie konanie, namietajúc nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím\nsúdom i odňatím jeho postupom účastníkom konania možnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm.\na/ a c/ a § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien\na doplnení, platného a účinného v čase podania dovolania - ďalej tiež len „O. s. p.“). Zotrvalo na\nnámietke uprednostnením (oboma nižšími súdmi) judikatúry, ktorá v tejto veci nebola použiteľnou.\nPráve to zapríčinilo nesprávnosť právneho posúdenia veci, nakoľko treba trvať na tom, že škoda\nvzniká až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným\n\na žalujúce tu nepreukázalo splnenie jednej zo základných podmienok vzniku nároku na náhradu\nškody voči štátu (vznik škody spôsobenej v dôsledku činnosti orgánov verejnej moci). Po vymožení\n(od žalujúceho) súm, na zaplatenie ktorých bola povinná jeho (mestská) príspevková organizácia\n(Investorský útvar mesta Banská Bystrica), vznikol oprávnenej z exekučného konania voči žalujúcemu\nzáväzok z bezdôvodného obohatenia podľa § 451 O. z. (plnenie bez právneho dôvodu). Aj pri prijatí\nnázoru odvolacieho súdu o nepotrebnosti vedenia zjavne bezúspešného konania o vydanie plnenia z\nbezdôvodného obohatenia nesmie byť stav bezúspešnosti zapríčinený tým, kto sa domáha nároku\nna náhradu škody voči štátu (jeho nečinnosťou pri uplatňovaní svojich práv) a ani o taký prípad tu\nnejde, keďže žalujúce získalo vedomosť o neprípustnosti exekúcie aj o bezdôvodnom obohatení na\nsvoj úkor už z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 2/2007 (doručeného žalujúcemu už 4. októbra\n2008, teda viac než 5 mesiacov pred uplynutím objektívnej premlčacej doby) a i po ňom nasledujúce\nuznesenie krajského súdu (vo veci sp. zn. 12CoE/91/2008) mu bolo doručené ešte v decembri 2008.\nAj odkazy na rozhodnutia najvyššieho súdu, preferované odvolacím súdom a použité na podporu\njeho argumentácie sú neobhájiteľné, hraničiace s arbitrárnosťou v rozhodovaní a porušujú tiež právo\nžalovanej na spravodlivé súdne konanie, nakoľko odvolací súd sa vo svojom rozsudku nevysporiadal s\ntým právne významným aspektom, ktorým je rôznosť okruhu subjektov povolateľných k vydaniu plnenia\nz bezdôvodného obohatenia (na jednej strane) a k náhrade škody (na strane druhej).\n4. Žalujúce navrhlo dovolanie zamietnuť pre stotožnenie sa s právnym posúdením veci nižšími súdmi\n(a takto aj s vyriešením odvolacím súdom otázky, pre ktorú bolo pripustené dovolanie), zdôrazňujúc\npredovšetkým ten aspekt rozhodovania vedúceho k uplatneniu nároku na náhradu škody, ktorým bolo\n„automatické“ konanie s ním (mestom) ako povinným a tiež vymoženie od neho pohľadávky vzniknutej\nvoči mestskej príspevkovej organizácii bez toho, aby na to boli splnené zákonom ustanovené podmienky\n(najmä zánik mestskej príspevkovej organizácie alebo prechod jej práv či záväzkov na žalujúce a tomu\nzodpovedajúce postupy oprávnenej a exekučného súdu).\n5. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej\nlen „C. s. p.“). Najvyšší súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci až po 1. júli 2016, postupoval\nna základe úpravy z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého ak nie je\nustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už\npodľa tohto zákona. Keďže však dovolanie tu bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho\nprípustnosti (podobne ako aj ďalšie otázky s týmto priamo súvisiace, akými sú o. i. včasnosť dovolania\nči oprávnenosť dovolateľa na jeho podanie) bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v\nčase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení O. s. p. Dôvodom pre takýto postup je\nnevyhnutnosť rešpektovania základného princípu C. s. p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a\nprávom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych\nočakávaní účastníkov dovolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy\nprocesného práva (Čl. 2 ods. 1 a 2 C. s. p.), ako aj ďalšieho základného princípu o potrebe ústavne\nkonformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).\n6. Najvyšší súd po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 240 ods. 1 O. s. p.) proti právoplatnému\nrozsudku odvolacieho súdu a to naň oprávnenou osobou (za ktorú z dôvodov podrobnejšie rozvedených\nnižšie bolo treba považovať aj štátny orgán konajúci za štát pred nižšími súdmi, reprezentovaný pritom\nosobou ministra s vyžadovaným vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa, tu por. tiež §\n21 ods. 1 písm. a/ a ods. 4 a § 241 ods. 1 vetu druhú O. s. p., resp. i § 72, § 73 a § 429 ods. 2 písm.\nb/ C. s. p.), preskúmal dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania\n(§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C. s. p.) predovšetkým z pohľadu prípustnosti dovolania. Dospel\npritom k záveru, že dovolanie treba považovať za prípustné a zároveň i za dôvodné.\n7. Rozhodná úprava procesného práva (platná a účinná v čase začatia dovolacieho konania v tejto\nveci, teda 3. apríla 2014, ktorou v tejto veci treba rozumieť O. s. p. v znení všetkých jeho novelizácií\npredchádzajúcich zákonu č. 106/2014 Z. z. a ďalších po ňom nasledujúcich zákonov) umožňovala\nnapadnutie (dovolaním) právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal (§\n236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudkom odvolacích súdov upravovali\nustanovenia § 237 a § 238 O. s. p.\n8. Ustanovenie § 238 O. s. p. zakotvovalo, že dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je ním\nnapadnutý zmeňujúci rozsudok (odsek 1); rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho\n\nnázoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (odsek 2); rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu\nprvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej\nstránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,\nktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4\n(odsek 3).\n9. Dovolanie v tejto veci bolo nasmerované proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým došlo k zmene\nrozsudku súdu prvej inštancie len v časti lehoty plnenia a inak je nutné na rozsudok odvolacieho súdu\nnazerať ako na rozsudok potvrdzujúci (proti ktorému by zásadne dovolanie prípustné nebolo); zároveň\ntu však ide o prípad, v ktorom odvolací súd pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie, pretože po právnej\nstránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 písm. a/ O. s. p.). Dovolanie preto bolo\nprípustným už z tohto dôvodu (bez ohľadu na výskyt či tvrdenie tzv. zmätočnostných vád podľa § 237\nO. s. p.).\n10. Ustanovenie § 237 O. s. p. (pred 1. januárom 2015, teda pred nadobudnutím účinnosti čl. I bodu 9\na čl. IV zákona č. 353/2014 Z. z. ešte nečlenené na odseky) potom pripúšťalo dovolanie proti každému\nrozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník\nkonania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne\nrozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci\npodľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom\na/ lebo g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu\nrozhodoval senát. Hoci dovolací súd zvykne na tomto mieste zdôrazniť, že z hľadiska úpravy pojatej do\npráve odcitovaného ustanovenia O. s. p. nie je relevantné tvrdenie dovolateľa o existencii vady uvedenej\nv takomto ustanovení (resp. aj viacerých takýchto vád), ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že\nk tejto vade (prinajmenšom jednej) skutočne došlo; v prejednávanej veci bolo namieste práve takéto\nzistenie, založené na výskyte hneď dvoch v § 237 O. s. p. spomenutých vád (na tomto mieste odhliadajúc\nod vytýkania dovolaním nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu ako jednej z podôb vady podľa\n§ 237 písm. f/ O. s. p.).\n11.1. Podľa § 19 O. s. p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať\npráva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Až na nahradenie pojmu „spôsobilosť byť\núčastníkom konania“ iným pojmom „procesná subjektivita“ a ďalšieho súvisiaceho (v ustanovení C. s. p.\npredstavujúcom ekvivalent skoršej úpravy ani výslovne nepoužitého) pojmu „účastník konania“ novým\npojmom „strana“ totožnú úpravu obsahuje i § 61 C. s. p.\n11.2. Podľa § 18 ods. 1 O. z. spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby a podľa § 21\ntakéhoto zákona pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou.\n11.3. Podľa § 3 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej\nsprávy (v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „kompetenčný zákon“) v Slovenskej republike\npôsobia ministerstvá (s ich výpočtom obsiahnutým v rovnakom ustanovení), na ktorých čele je člen vlády;\npodľa písm. g/ takého ustanovenia jedným z ministerstiev je i Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky a podľa § 35 ods. 1 kompetenčného zákona ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej\nsprávy sú právnické osoby.\n11.4. Podľa § 21 ods. 4 vety prvej O. s. p. za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti\nustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného\npredpisu. Pri úprave tejto otázky je C. s. p. strohejší, keďže sa obmedzuje na to, že na konanie štátu\npred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní za štát (§ 73) a na to, že na konanie\nprávnickej osoby pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní za právnickú osobu\n(§ 72).\n11.5. Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zodpovednostného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená\norgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená\nnesprávnym úradným postupom súdu, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, resp. 3. škodu\n\nspôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného\npredpisu.\n11.6. Podľa § 79 ods. 1 O. s. p. konanie sa začína na návrh (veta prvá). Ak je účastníkom právnická\nosoba, návrh musí obsahovať názov alebo obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je pridelené\n(veta tretia). Ak je účastníkom štát, návrh musí obsahovať označenie štátu a označenie príslušného\nštátneho orgánu, ktorý bude za štát konať (veta šiesta) a ak sa návrh týka dvojstranných právnych\nvzťahov medzi žalobcom a žalovaným (§ 90), nazýva sa žalobou (veta siedma). V tomto prípade je u\nprávnických osôb vo všeobecnosti nová úprava procesného práva prakticky totožnou s tou skoršou,\nnakoľko i podľa § 133 ods. 2 C. s. p. sa právnická osoba v žalobe označuje názvom alebo obchodným\nmenom, adresou sídla a identifikačným číslom organizácie, ak je pridelené. V sporoch vedených štátom\nči proti štátu, resp. štátnym orgánom alebo proti takémuto orgánu potom C. s. p. priniesol i výslovnú\núpravu toho, čo pred nadobudnutím jeho účinnosti už relevantná judikatúra dôvodila výkladom, teda\nrozlišovanie medzi zapojením do konania štátu a štátneho orgánu - tak, že ak je stranou štát, v žalobe\nsa označuje uvedením jeho názvu a názvu štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát koná\n(§ 135 ods. 1) a ak je stranou štátny orgán, v žalobe sa označuje uvedením názvu tohto štátneho orgánu\n(§ 135 ods. 2).\n11.7. Podľa § 157 ods. 1 O. s. p. sa v písomnom vyhotovení rozsudku po slovách „V mene Slovenskej\nrepubliky“ uvedie (okrem iných tam uvedených náležitostí) presné označenie účastníkov a znenie\nvýroku. Aj tu nová úprava prináša len nevýznamné formulačné odchýlky, keď zakotvuje, že v písomnom\nvyhotovení rozsudku sa po slovách \"V mene Slovenskej republiky\" uvedie (i tu popri iných náležitostiach)\npresné označenie strán, iných subjektov a výrok (§ 220 ods. 1 C. s. p.).\n11.8. Podľa § 43 ods. 1 O. s. p. sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka,\naby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá\nnemôže byť kratšia ako desať dní a v uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať;\npodľa odseku 2 vety prvej tohto ustanovenia ak účastník v lehote podľa odseku 1 podanie neopraví\nalebo nedoplní a pre uvedený nedostatok nemožno v konaní pokračovať, súd odmietne podanie, ktoré\nby mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania. Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za\nkonania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky\nkonania). Napokon podľa § 104 ods. 2 O. s. p. ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno\nodstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia; pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie\nvydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí a ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť,\nkonanie zastaví. Aj u tohto súboru ustanovení platí, že ich ekvivalenty v C. s. p., teda §§ 129 a 161\ntakéhoto zákona sa od nich nelíšia buď významne (tu porovnaj z diskutovaného pohľadu nevýznamnú\npotrebu poučenia o možnosti odmietnutia podania, nemožnosť odmietnutia podania v prípade možnosti\nnapriek tomu v konaní pokračovať /ktorú možnosť samozrejme nejde stotožniť s možnosťou vydať\nkonečné meritórne rozhodnutie/ či možnosť zrušenia uznesenia o odmietnutí podania až do konca\nodvolacej lehoty proti nemu a za podmienky úplného učinenia zadosť výzve na opravu alebo doplnenie\npodania súdom, ktorý takéto rozhodnutie vydal) alebo vôbec (tu porovnaj praktické prevzatie znenia §\n103 O. s. p. do § 161 ods. 1 C. s. p. a § 104 O. s. p. do § 161 ods. 2 a 3 C. s. p.).\n11.9. Podľa § 37 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti [Exekučný\nporiadok] v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež len „E. p.“) proti inému, než tomu, kto je v\nrozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného, než toho, kto je v rozhodnutí označený ako\noprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z\nexekučného titulu podľa § 41; podľa § 44 ods. 2 vety prvej a tretej E. p. potom súd preskúma žiadosť\no udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a ak zistí\nrozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na\nvykonanie exekúcie uznesením zamietne (keď inak označenia oprávneného aj povinného - s logikou\nich uvádzania v súlade s exekučným titulom - sú obligatórnymi náležitosťami viacerých v exekúcii\nvydávaných listín, o. i. poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 8 písm. d/ E. p., upovedomenia\no začatí exekúcie podľa § 48 ods. 1 písm. c/ E. p. či exekučného príkazu podľa § 53 písm. c/ E. p.).\n12. Z obsahu spisu potom vyplýva, že práve ustanoveniami citovanými zhora sa nižšie súdy v\nprejednávanej veci neriadili.\n\n13. Právna úprava vystupovania štátu ako právnickej osoby sui generis (svojho druhu) v\nhmotnoprávnych vzťahoch, pri uplatňovaní nárokov v súdnych konaniach a aj pri bránení sa\npožiadavkám iných osôb (podľa toho, či štát má v konaní vystupovať ako žalobca alebo naopak ako\nžalovaný) nutne musí reflektovať to, že i keď všetky právnické osoby (teda i štát) sú (na rozdiel od osôb\nfyzických), štát má i medzi takýmito právnymi konštrukciami jedinečné postavenie. Táto jedinečnosť\nspočíva najmä v tom, že každý štát nadaný (z titulu svojho statusu právnickej osoby) spôsobilosťou\nmať práva a povinnosti (podľa hmotného práva) aj spôsobilosťou byť účastníkom konania, resp.\ndnes procesnou subjektivitou (podľa práva procesného) má síce svoj názov (obvykle vyplývajúci zo\nzákladného zákona štátu, ktorým je jeho Ústava), na rozdiel od iných právnických osôb však nemôže\nmať i svoje sídlo (v zmysle rešpektovaných, i tu sa však postupom času vyvíjajúcich definícií podávaných\nnajmä predpismi obchodného práva, podľa ktorých sídlom je adresa zapísaná v určitom registri a\nadresou sa rozumie názov obce s uvedením jej poštového smerovacieho čísla, názov ulice alebo iného\nverejného priestranstva a orientačné číslo, prípadne súpisné číslo, ak sa obec nečlení na ulice - v tejto\nsúv. por. najmä § 2 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a\ndoplnení). V prípade štátu taktiež nie je celkom jednoznačne (bez ďalšieho) identifikovateľný ten, kto by\nv konkrétnej veci mal za štát vystupovať. Kým u iných právnických osôb toto obvykle nečiní zásadné\nobtiaže a spravidla všetky fyzické osoby robiace úkony v mene právnickej osoby odvodzujú takéto svoje\noprávnenie od štatutárneho orgánu právnic-kej osoby, u štátu i s prihliadnutím k princípu deľby mocí v\nňom jednak nie je zrejmé, komu by postavenie jeho štatutárneho zástupcu malo prislúchať, okrem toho\nvšak i snaha priznať takéto postavenie len jednej konkrétnej fyzickej osobe (napr. prezidentovi, ak je\nštátoprávnym usporiadaním - ako aj v prípade Slovenska - republika) by musela naraziť na problémy\nspojené či už s nutnosťou zapájania takejto osoby do neodhadnuteľného počtu hmotnoprávnych\nvzťahov aj súdnych konaní alebo prinajmenšom s ustanovením mechanizmu odvodzovania oprávnení\niných osôb na konanie v mene štátu od takejto osoby.\n14. Práve na vyššie priblíženú osobitosť úprava procesného práva (platná v čase začatia konania v\nprejednávanej veci i tá dnešná) reaguje ako ustanovením takého spôsobu konania za štát, pri ktorom\nprakticky do pozície jeho štatutárneho orgánu (štátu) vsadzuje určitý štátny orgán v rozsahu pôsobnosti\ntakéhoto orgánu zverenej mu osobitnými predpismi (ktorými predpismi sú okrem už vyššie čiastočne\ncitovaného kompetenčného zákona aj ďalšie predpisy obvykle na úrovni zákona, vyporiadavajúce sa s\nprípadnou potrebou zúčastnenia štátu v právnych vzťahoch a tiež v súdnom konaní), tak i vymedzením\nuž za jednu z náležitostí žaloby, sledujúcej zapojenie štátu do súdneho konania, nielen označenia\nsamotného štátu, ale tiež štátneho orgánu, ktorý má za štát konať.\n15. Vyššie opísaná osobitosť existujúca tu inak už od kodifikácie civilného procesu v roku 1963 však\nprinajmenšom od čias zadefinovania aj ústredných orgánov štátnej správy (ministerstiev) za právnické\nosoby (k čomu došlo práve v rámci kompetenčného zákona) nesie so sebou nutnosť venovania\nzvýšenej pozornosti i spôsobu označovania účastníkov súdnych konaní (dnes strán sporov) už len z\ntoho dôvodu, že tu do konania (sporu) celkom špecificky majú byť zapojené až dve právnické osoby\n(1. štát a 2. ministerstvo či iná právnická osoba majúca konať za štát). Preto už z označenia v\nžalobe (následne preberaného aj do rozhodnutia súdu s ambíciou byť vykonateľným, teda so zákonom\nsúladným exekučným titulom) musí byť mimo akúkoľvek pochybnosť jasné, či v spore má vystupovať\n(ako strana) len jedna z takýchto osôb (a ak ide o tento prípad, ktorá) alebo obe (ako dvaja žalobcovia,\ndvaja žalovaní či za istých okolností aj ako procesní súperi) a ak ide o prípad zapojenia do sporu štátu,\nči štátny orgán má vystupovať v postavení zástupcu takejto strany.\n16. To je i dôvod, pre ktorý nemôže obstáť označenie, aké sa vyskytlo v prejednávanej veci nielen v\nžalobe, ale ktoré oba nižšie súdy prakticky bez povšimnutia prevzali aj do úvodných častí všetkých\nsvojich rozhodnutí (napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ani jemu predchádzajúci rozsudok súdu prvej\ninštancie z toho nevynímajúc).\n17. Spojenie dvoch označení pomlčkou, označovanou ešte v časoch sporov týkajúcich sa štátoprávneho\nusporiadania na úrovni niekdajšej československej federácie a vrcholiacich tzv. pomlčkovou vojnou tiež\nza spojovník alebo rozdeľovník (podľa toho, ktorú interpretáciu v rámci prijímania ústavného zákona\nč. 81/1990 Zb. zástanca príslušného označenia hájil), totiž bez ohľadu na vyššie priblíženú rôznosť\npomenúvania interpunkčného znamienka, o ktorom je reč, tradične vyjadruje výraz prinajmenšom istej\njednoty oboch častí označenia (čo nepochybne možno ilustrovať práve na už spomenutom prípade hoc\naj len veľmi krátky čas existujúceho označenia federatívne usporiadaného spoločného štátneho útvaru\n\nČeskej republiky a Slovenskej republiky, tu pre prípad záujmu por. aj ústavný zákon č. 101/1990 Zb.).\nOkrem práve uvedeného však v tu uvažovanej právnej dimenzii problému predstavuje i vyjadrenie stavu,\npri ktorom status osoby s príslušnými spôsobilosťami (subjektivitou) prislúcha ako jednotlivým častiam\nútvaru vzniknutého zložením, tak i zloženému útvaru (keďže postavenie štátu ako právnickej osoby\npodľa § 21 O. z. v minulosti bez možnosti akejkoľvek diskusie na túto tému patrilo ako Českej republike\na Slovenskej republike na jednej strane, tak i federatívnemu štátnemu útvaru istý čas nesúcemu názov\n„Česko-slovenská federatívna republika“).\n18. O taký prípad ale naopak u označenia použitého v prejednávanej veci nejde.\n19. Hoci postavenie právnickej osoby a teda i osoby so spôsobilosťou mať práva a povinnosti i\nspôsobilosťou byť účastníkom konania (procesnou subjektivitou) evidentne patrí ako štátu (tu nesúcemu\nnázov „Slovenská republika“), tak i príslušnému rezortnému ministerstvu (tu Ministerstvu spravodlivosti\nSR), takto to nie je aj u útvaru vzniknutého zložením názvov oboch takýchto právnických osôb, pretože\n„Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR“ právnickou ani žiadnou inou osobou s potrebnými\n(zákonom vyžadovanými) spôsobilosťami nie je. Rovnako tu nie je ani legitímny cieľ priznať takto\noznačenému útvaru spôsobilosť vystupovať v právnych vzťahoch či v súdnom konaní, keďže účel\núpravy tu je - na rozdiel od výkladu zhora týkajúceho sa niekdajšieho federatívneho usporiadania\nštátu - iný a to nevytvoriť ďalší útvar s postavením právnickej osoby, ale len umožniť jednej právnickej\nosobe s osobitným postavením zúčastniť sa v konaní tak, že túto bude reprezentovať, teda len za\nňu bude konať iná právnická osoba. Pokusy vytvoriť „subjekt“ s označením „Slovenská republika Ministerstvo spravodlivosti“ a u takéhoto „subjektu“ usudzovať i na existenciu príslušných spôsobilostí\npodľa hmotného i procesného práva tak nie sú (nemôžu byť) v súlade s už vyššie citovanými i vyloženými\nustanoveniami právnych predpisov a každý takýto pokus môže viesť len k tomu, že za účasti takéhoto\n„subjektu“ nie je možným vydanie akékoľvek súdneho rozhodnutia, ktoré by sa okrem formálnej\nprávoplatnosti mohlo stať právoplatným i materiálne a bolo i vykonateľným.\n20. Záujem na účasti štátu v občianskom súdnom konaní (ako strany sporu) a na vystupovaní na\nto povolaného štátneho orgánu len v pozícii osoby konajúcej za štát (tak ako to do 30. júna 2016\nvrátane mala na mysli šiesta veta § 79 ods. 1 O. s. p. a v neskoršom čase § 135 ods. 1 C. s.\np.) preto prinajmenšom od doby priznania statusu právnických osôb aj štátnym orgánom majúcim\nkonať za štát treba vyjadriť inak a to (pri zohľadnení i špecifík slovenského jazyka) buď uvedením\noznačenia štátu v prvom páde a štátneho orgánu majúceho za štát konať iným spôsobom, alebo\nvložením medzi označenie štátu a štátneho orgánu za štát konajúceho obratu, vyjadrujúceho status\njednej osoby ako účastníka (strany) a druhej len ako orgánu, ktorý má za stranu konať. Príklad\ntakéhoto i procesnému právu zodpovedajúceho označenia pritom ešte v čase pred nadobudnutím\núčinnosti zákona č. 273/2007 Z. z. (pred tou novelizáciou O. s. p., ktorou bola skoršia formulácia v\nniekdajšom ustanovení § 21 ods. 2 zákona vyjadrená slovami „pracovník toho štátneho orgánu, ktorého\nsa vec týka, alebo poverený pracovník iného štátneho orgánu“ nahradená inou v znení „štátny orgán\nv rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená\npodľa osobitného predpisu“) sformuloval napr. Krajský súd v Trnave (v uznesení z 29. júna 2001 sp. zn.\n11 Co 103/01) tak, že by sa mohlo uplatniť napr. v podobe „Slovenská republika (vo veci týkajúcej sa\nMinisterstva spravodlivosti SR ...“). Práve s prihliadnutím k tu priblíženej zmene a inak aj ďalšej zmene\n§ 21 O. s. p., vykonanej zákonom č. 384/2008 Z. z. s účinnosťou od 15. októbra 2008 potom rovnaký\nsúd skorší záver korigoval (napr. v uznesení z 19. marca 2012 sp. zn. 10Co/235/2010) spôsobom\nzodpovedajúcim i dnešnej väčšinovej praxi vrátane judikatúry najvyššieho súdu (tu tak, že správne\noznačenie má znieť „Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, ...“\nalebo „Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti ...“).\n21. Nedostatok takéhoto dostatočne analytického právneho posúdenia veci a tým spôsobené\nuspokojenie sa oboch nižších súdov s pôvodným (doterajším) označením žalovanej (u ktorej navyše\nlen jednej z častí „subjektu“ vzniknutého zložením a to Slovenskej republike by prislúchalo označenie\nžalovaná - rozumej právnická osoba ženského rodu, kým u druhej a to Ministerstva spravodlivosti SR by\nmuselo ísť naopak o „to“ žalované - právnickú osobu rodu stredného) tak mali za následok nezachovanie\nsprávneho postupu. Tým mal byť buď pokus o odstránenie takejto základnej vady žaloby už v úvodnom\nštádiu konania (podľa § 43 O. s. p.), alebo vykonanie pokusu o odstránenie nedostatku hneď dvoch\npodmienok sporového konania v takejto veci (1. nepochybného označenia za jedného z účastníkov\nkonania osoby so spôsobilosťou byť účastníkom konania a 2. riadnej žaloby) aj neskôr (postupom podľa\n\n§ 104 ods. 2 O. s. p., dnes podľa § 161 ods. 3 C. s. p.), v oboch takýchto prípadoch však bez možnosti\nvecného rozhodnutia (rozsudkom), ak by k odstráneniu vady (nedostatku podmienky konania) nedošlo.\nAk ale žiaden z nižších súdov takto nepostupoval a odvolací súd, povolaný súdu prvej inštancie vadu\nvytknúť už rozhodnutím podľa § 221 ods. 1 písm. b/ O. s. p. tak rovnako neurobil, zaťažili tým konanie\ni jeho výsledok (svoje rozsudky) zmätočnostnou vadou podľa § 237 písm. b/ O. s. p., pri ktorej výskyte\nbolo (až do jej odstránenia) vylúčené konečné rozhodnutie (vo veci samej) nielen na dovolacom, ale\naj na odvolacom i prvoinštančnom súde.\n22. Pre úplnosť k práve uvedenému je žiadúce napokon dodať i to, že nenáležitý postup súdov v skoršom\nkonaní sa samozrejme musel podpísať i na liberálnejšom prístupe dovolacieho súdu k posudzovaniu\notázky oprávnenia na podanie dovolania. Striktne formalistické hľadisko by totiž zvádzalo k dojmu, že tu\nosoby subjektívne oprávnenej na dovolanie a zároveň disponujúcej potrebnými spôsobilosťami vlastne\nani niet (keďže popri „subjekte“ zloženom zo štátu a ministerstva spravodlivosti, majúcom vystupovať\nv pozícii žalovanej, resp. žalovaného by tu už malo byť len žalujúce, ktorého požiadavkám ale nižšie\nsúdy ich ostatnými rozhodnutiami vyhoveli a tým ho subjektívneho oprávnenia na dovolanie zbavili), za\ntakejto situácie by ale konanie skončilo vydaním nevykonateľného rozhodnutia (postaviteľným na roveň\nodopretiu reálnej spravodlivosti). Ak potom osoba vykazovaná do pozície žalovaného má pri určovaní\nokruhu účastníkov sporového konania (strán) iniciátorom konania len obmedzené možnosti, ako brojiť\nproti spôsobu svojho zapojenia do konania, nemalo tu zásadný význam, že v prejednávanej veci neprišlo\nk využitiu ani takýchto obmedzených možností. Existenciu vád podľa § 237 O. s. p. dovolací súd vždy\nskúmal aj bez ich namietania dovolaním (ex offo) a zistenie niektorej z takýchto vád so sebou nieslo i\njeho povinnosť hľadať také riešenie, ktoré možnosť nápravy spriechodní (nie naopak). Cestou k náprave\n(a k vydaniu v budúcnosti vykonateľného rozhodnutia) preto v intenciách prejednávanej veci mohlo\nbyť len považovanie za osobu oprávnenú na dovolanie ktorejkoľvek z osôb zanesených do spojeného\noznačenia žalovanej najskôr žalujúcim a po ňom i oboma nižšími súdmi (tu inak za stavu nemožnosti na\npodobe označenia osoby určenej za žalovanú bez iniciatívy žalujúceho čokoľvek zmeniť i na dovolacom\nsúde).\n23. Nižšie súdy ale procesne pochybili i priznaním žalujúcemu úrokov z omeškania, hoci pôvodnou\nžalobou žalujúce požadovalo iné príslušenstvo v podobe úrokov (tu por. č. l. 3 spisu a § 121 ods.\n3 O. z.), až v priebehu konania (dokonca až krátko pred rozhodnutím súdu prvej inštancie jeho\ndruhým rozsudkom na pojednávaní 17. októbra 2012) došlo ku korekcii takejto požiadavky, čiastočne\nvykazujúcej (len pokiaľ šlo o doplnenie dňa, od ktorého by sa mali priznať pôvodne požadované úroky)\nznaky opravy žaloby a čiastočne (pokiaľ šlo o typ požadovaného príslušenstva) jej zmeny (tu por. i\nč. l. 128 a 129 spisu) a žiaden z nižších súdov o zmene žaloby (jej pripustením alebo nepripustením\npodľa § 95 O. s. p.) nerozhodol. Nešlo tu pritom o prípad jednoducho odstrániteľného rozporu textovej\nčasti žaloby s jej petitom (vlastným žalobným návrhom, formulujúcim výrok žalujúcim požadovaného\nrozsudku), keďže v texte žaloby o príslušenstve nebolo žiadnej zmienky. Bez rozhodnutia o zmene\nžaloby sa „nové“ príslušenstvo nemohlo stať a to „pôvodné“ neprestalo byť predmetom konania, takže\nrozsudky oboch nižších súdov vyhovujúce žalobe v časti príslušenstva pohľadávky, ktoré sa právom\naprobovaným spôsobom nestalo predmetom konania boli postihnuté jednou z variácií na zmätočnostnú\nvadu podľa § 237 písm. e/ O. s. p.\n24. Aj keby ale vyššie spomínaných pochybení, resp. opomenutí (a nimi zapríčinených zmätočnostných\nvád) nebolo, dovolací súd by nemohol dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu považovať za\nsprávny. Námietky z dovolania, podľa ktorých takéto rozhodnutie spočinulo na nesprávnom (presnejšie\nnedostatočne úplnom) právnom posúdení veci, sú totiž opodstatnenými a v ich svetle závery odvolacieho\nsúdu prinajmenšom predčasnými (čo inak sekundárne platí aj o odvolacím súdom potvrdenom rozsudku\nprvoinštančného súdu, pri ktorého vydaní bol tento súd viazaný právnym názorom súdu odvolacieho).\n25. Odvolacím súdom sformulovanú otázku, odôvodňujúcu pripustenie ním dovolania a uvedenú v\nodôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku, pritom nešlo chápať doslovne, teda iba ako potrebu\nujasnenia si, či preukázanie bezúspešnosti žaloby o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia\nje de facto ďalšou (v zodpovednostnom zákone priamo neupravenou) zákonnou podmienkou vzniku\nzodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (pri výkone verejnej moci), ale\nširšie. Takýmto širším ponímaním dovolací súd rozumie poskytnutie korektnej (objektívne uspokojivej)\nodpovede na otázku, ako pristupovať k vyriešeniu problému konkurencie nárokov na náhradu škody\na na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, okrem nej však i na ďalšiu súvisiacu otázku, kde\n\ntreba hľadať medze, po ktorých prekročení už nemôže byť obhájiteľným názor o nemožnosti kvalifikácie\nmajetkovej ujmy vzniknutej niekomu v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím súdu za\nškodu, za ktorú zodpovedá štát.\n26. Vo vzťahu k prvej zo zhora položených otázok dovolací súd nemôže inak, než prisvedčiť tým\nnámietkam z dovolania, podstatou ktorých bolo zaštítenie sa (odvolacím súdom) judikatúrou, ktorá\nnebola v prejednávanej veci použiteľnou, a to na úkor inej judikatúry (ktorá naopak použiteľnou a aj\npoužitou byť mala). Tým z pohľadu použiteľnosti (resp. nepoužiteľnosti) judikatúry celkom kľúčovým\npritom bolo, že odvolací súd nerozlišoval medzi prípadmi existencie nárokov na vydanie plnenia\nz bezdôvodného obohatenia a na náhradu škody voči rôznym osobám a tými prípadmi, v ktorých\nnárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia má povahu doplnkového (záložného) titulu\nv takých záväzkových vzťahoch, v ktorých ako oprávnený (veriteľ) i zaviazaný (dlžník) figurujú tie\nisté osoby. Práve a len na prvú z takýchto dvoch skupín prípadov dopadajú i rozsudky najvyššieho\nsúdu a uznesenie ústavného súdu, na ktoré upriamovalo i ministerstvo spravodlivosti, pričom účelom\nje zabrániť nástupu zodpovednosti štátu za škodu, kým existuje možnosť uspokojenia na báze\ninštitútu bezdôvodného obohatenia od toho, kto takéto obohatenie získal a kto je osobou od štátu\nodlišnou. U druhej skupiny prípadov zhora ale ide o riešenie inej (aj od prejednávanej veci odchylnej)\nsituácie, v ktorej neexistencia nároku jednej osoby na náhradu škody voči osobe druhej nevylučuje\nuspokojenie „titulom“ bezdôvodného obohatenia. Až do vydania uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2\nCdo 48/2010 sa medzi týmito skupinami prípadov dôsledne rozlišovalo a z takéhoto rozlišovania vyplýva\naj opodstatnenosť záverov urobených súčasťou odôvodnení väčšiny rozhodnutí, resp. stanovísk,\nspomínaných v dovolaním napadnutom rozsudku odvolacieho súdu z prejednávanej veci i v dovolaní,\npráve uznesenie najvyššieho súdu z 21. decembra 2010 sp. zn. 2 Cdo 48/2010 (pokúšajúce sa závery zo\nstanovísk dopadajúcich na prípady spadajúce do druhej skupiny zhora vztiahnuť aj na prípady rôznosti\nosôb volaných na jednej strane k plneniu titulom bezdôvodného obohatenia a na strane druhej titulom\nnáhrady škody) je ale v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu i v teórii považované za exces (ako na to\nnajvyšší súd poukázal napr. v uznesení z 29. novembra 2016 sp. zn. 6 Cdo 27/2016). Čo bolo povedané\no nazeraní na takéto uznesenie, musí platiť rovnako aj na uznesenie najvyššieho súdu z 21. decembra\n2011 sp. zn. 2 Cdo 155/2011, u ktorého by si iba ťažko šlo nepovšimnúť to, na čo taktiež upozorňovalo\ndovolanie a síce, že tu ide o neskoršie rozhodnutie dovolacieho súdu v rovnakej veci, v akej tento už\npredtým rozhodol uznesením sp. zn. 2 Cdo 48/2010 a zároveň rozhodnutie, v ktorom si dovolací súd\npodržal názor vyslovený ním už skôr (navzdory jeho problematičnosti).\n27. V prípade druhej z otázok uvedených pod 25. zhora a reprezentujúcich širšie ponímanie problému\npredostretého odvolacím súdom potom odvolací súd síce principiálne správne uvažoval o spravodlivosti\nusporiadania veci a v takomto rámci i o možnosti od žalujúceho spravodlivo žiadať (pred uplatnením\nnároku na náhradu škody proti štátu) vedenie sporu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia,\npričom úmerne vyhodnoteniu ním vyhliadok žalujúceho na úspech v takomto spore ako nereálnych\nuzavrel, že škoda, za ktorú zodpovedá štát, už žalujúcemu vznikla a je namieste ju nahradiť;\ndovolací súd však úvahy odvolacieho súdu vedúce k prijatiu týchto jeho záverov považuje za výsledok\nnesprávneho (nedostatočne úplného) právneho posúdenia veci.\n28.1. Podľa § 451 O. z. kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (odsek 1)\na bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením\nz neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový\nprospech získaný z nepoctivých zdrojov (odsek 2).\n28.2. Podľa § 454 O. z. bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.\n29. Citované ustanovenia O. z. vymedzujú nielen všeobecnú povinnosť na vydanie plnenia z\nbezdôvodného obohatenia (zodpovedajúcu úprave vzniku záväzkového vzťahu aj v takýchto prípadoch,\ntu por. i §§ 488 a 489 O. z.), ale tiež jednotlivé skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia, z\nktorých prvé štyri zákonodarca urobil súčasťou § 451 ods. 2 O. z. a piatu súčasťou § 454 rovnakého\nzákona. Takéto rozdelenie má svoje racio, prameniace z toho, že kým pre všetky skutkové podstaty\nbezdôvodného obohatenia uvedené v § 451 ods. 2 O. z. je spoločnou - popri neexistencii záväzku na\nstrane toho, na koho úkor bolo obohatenie získané - aj neexistencia práva toho, kto sa obohatil (veriteľa),\nna plnenie predstavujúce predmet bezdôvodného obohatenia (či už 1. pre absolútnu neexistenciu\nprávneho dôvodu plnenia, 2. pre neplatnosť právneho úkonu predstavujúceho len domnelý právny\n\ndôvod, 3. pre odpadnutie pôvodne existujúceho právneho dôvodu alebo 4. pre nepoctivosť zdrojov\nzískaného prospechu), osobitosťou skutkovej podstaty podľa § 454 O. z. je presný opak práve\nuvedeného, teda právo veriteľa prijať predmet plnenia a bezdôvodné obohatenie vznikajúce nezávisle\nna jeho osobe tým, že mu plnil niekto iný než ten, kto mal takúto povinnosť (v ktorom prípade preto\nzáväzkový vzťah z bezdôvodného obohatenia vzniká medzi skutočným dlžníkom a tým, kto za neho\nplnil).\n30. Obsah spisu v prejednávanej veci potom nasvedčuje tomu, že tu šlo o (nech aj nedobrovoľné)\nsplnenie žalujúcim povinnosti vzniknutej jeho príspevkovej organizácii (Investorskému útvaru Mesta\nBanská Bystrica), teda práve o prípad skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia podľa § 454\nO. z. (plnenia za iného, čo podľa práva mal plniť on). Z ničoho totiž nateraz nejde vyvodiť ako to,\nžeby oprávnená z exekučného konania, uspokojená z prostriedkov získaných od dnešného žalujúceho\na súdny exekútor (ponechávajúci si časť celkovej zexekvovanej sumy) nemali byť nositeľmi práv,\noprávňujúcich ich na prijatie nimi si ponechaných plnení (najmä tu nebol preukázaný výsledok konania,\nzmieňovaného v poslednom odseku odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 16.\ndecembra 2008 sp. zn. 12 CoE/91/2008, ktorý by spochybňoval záver takéhoto súdu o dostatku vecnej\nlegitimácie obchodnej spoločnosti sídliacej na Cypre a vystupujúcej v pozícii oprávnenej na vedenie\nexekúcie), tak ani to, žeby inak zjavne nemajetnej, dosiaľ ale preukázateľne nezrušenej príspevkovej\norganizácii žalujúceho nemalo prislúchať postavenie dlžníka aj zodpovedajúca povinnosť (plniť).\n31. To ale muselo zásadným spôsobom zmeniť pohľad na posudzovaný problém, keďže takto sa javili\nbezpredmetnými či prinajmenšom predčasnými úvahy o nemožnosti od žalujúceho spravodlivo žiadať\nvedenie sporu s cyperskou schránkovou spoločnosťou (ak tým, za koho mesto v tomto prípade plnilo\na proti komu by malo viesť spor o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, bola jeho vlastná\npríspevková organizácia). Osoba obohacujúca sa na úkor žalujúceho pritom tomuto musela byť známou\nod momentu vymoženia povinnosti prináležiacej jeho príspevkovej organizácii, v exekúcii vystupujúcej\nv procesnom postavení povinného (s výhradou dosiaľ nepreukázaného nedostatku vecnej legitimácie\noprávnenej z exekúcie) a chybou úvah o premlčaní práva (na vydanie plnenia z bezdôvodného\nobohatenia) ešte pred právoplatným vyriešením otázky dôvodnosti návrhu Mesta Banská Bystrica na\nzastavenie exekúcie vedenej proti nemu bolo to, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 2/2007 i\nuznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/91/2008 boli žalujúcemu doručené ešte pred\nuplynutím objektívnej premlčacej doby, čas nadobudnutia právoplatnosti týchto rozhodnutí nemal žiaden\nprávny význam a najneskôr od získania možnosti oboznámiť sa už s prvým z nich žalujúce nemalo\ndôvod s uplatnením nároku na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia otáľať. Pokiaľ takúto žalobu\nnepodalo, nielenže potvrdilo opodstatnenosť námietky o nedostatočnej bdelosti pri uplatňovaní svojich\npráv (ktorá z pohľadu úspechu žaloby o náhradu škody proti štátu rozhodne nie je zanedbateľnou),\nale s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou možno usudzovať i na dôvod takejto jeho nečinnosti,\nspočívajúci v evidentnom uvedomovaní si ním bezvýslednosti konania vedeného ako proti spoločnosti\nsídliacej na Cypre, tak i proti vlastnej nemajetnej príspevkovej organizácii a v rozhodnutí sa za takéhoto\nstavu vecí pre žalobu proti štátu.\n32. Pri uvažovaní o tom, čo zodpovedá spravodlivému spôsobu usporiadania vecí, potom odvolací\nsúd (podľa všetkého pre podcenenie faktoru získania bezdôvodného obohatenia na úkor žalujúceho\njeho vlastnou príspevkovou organizáciou) opomenul položiť si a aj skúsiť zodpovedať otázku, či\nspravodlivému usporiadaniu vecí odporuje, ak zriaďovateľa dlžníka neschopného plniť svoje záväzky,\noprávneného rozhodnúť o zrušení takéhoto dlžníka a neochotného na takýto krok (nepochybne i z obavy\npred prechodom záväzkov dlžníka práve na zriaďovateľa) takpovediac „dostihne“ to, na čom má podiel,\nteda to, že obrazný Čierny Peter pri vymáhaní plnenia z bezdôvodného obohatenia ostane v jeho rukách\n(keď jedinou predstaviteľnou alternatívou k takémuto usporiadaniu je zaplatenie dlhu, vyprodukovaného\npríspevkovou organizáciou mesta, štátom).\n33. Dovolaciemu súdu preto neostávalo iné, než dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu (tento\nako celok) i ním potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie (tento len v medziach daných odvolaním a po\nňom nasledujúcim dovolaním ministerstva spravodlivosti, teda iba vo vyhovujúcej časti) podľa § 449 ods.\n1 a ods. 2 a contrario C. s. p. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie prvoinštančnému súdu. Nedostatky v\nprávnom posúdení veci by síce šlo napraviť aj na odvolacom súde, nesprávnosť (neúplnosť) právneho\nposúdenia veci, vedúca i k pochybnostiam o dostatku skutkových zistení sa však týkala konaní na oboch\nnižších súdoch a najmä tu boli neprehliadnuteľné zmätočnostné vady, ktorými boli zaťažené rozsudky\n\noboch nižších súdov a ktorých odstránenie si vyžadovalo začať tam, kde problém vznikol (u žaloby,\nktorá je primárnou „parketou“ súdu prvej inštancie).\n34. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}