Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 14Cob/113/2015 z 8. 7. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 8. júla 2015, sp. zn. 14Cob/113/2015, ECLI:SK:KSZA:2015:5115212549.1 Krajský súd Žilina | 14Cob/113/2015 | ECLI:SK:KSZA:2015:5115212549.1 | 2015-07-08 | Uznesenie Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 74 ods. 1 OSP, § 74 ods. 2 OSP, § 76 ods. 1 písm. f) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d8ade6a0-a14d-451d-bb31-23276f3a7aa2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5115212549.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/113/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115212549
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5115212549.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v právnej veci žalobcu: G - solution s.r.o., so sídlom Šulekova
2, 811 04 Bratislava, IČO: 44 725 990, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Rastislav
Hanulák s.r.o., so sídlom Kollárovo námestie 20, 811 06 Bratislava, IČO: 47 257 211, proti žalovaným:
1/ Stredoslovenská energetika - Distribúcia, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO:
36 442 151, 2/ Stredoslovenská energetika, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 8591/4B, 010 47 Žilina, IČO:
36 403 008, v konaní o návrhu žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia, o odvolaní žalobcu proti
uzneseniu Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/220/2015-190 zo dňa 25. mája 2015

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/220/2015-190 zo dňa 25. mája 2015 p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd návrh žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa
17.04.2015 v celom rozsahu zamietol. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že žalobca
sa návrhom doručeným 23.04.2015 domáhal, aby súd nariadil predbežné opatrenie, ktorým uloží
žalovanému v rade 1/ (ďalej aj „žalovaný 1/“) povinnosť uhrádzať žalobcovi doplatok vo výške 338,595
Eur/MWh v rozsahu skutočného množstva elektriny vyrobenej žalobcom na každom jeho zariadení
výrobcu elektriny v každom kalendárnom mesiaci roku 2015 z obnoviteľných zdrojov energie, zníženého
o technologickú vlastnú spotrebu elektriny, a to do 15 dní od skončenia každého kalendárneho mesiaca
roku 2015, a žalovanému v rade 2/ (ďalej aj „žalovaný 2/“) uloží povinnosť odoberať od žalobcu elektrinu
z obnoviteľných zdrojov energie, ktorú žalobca vyrobil na každom svojom zariadení výrobcu elektriny
v každom kalendárnom mesiaci roku 2015 za cenu elektriny na straty vo výške 44,015 Eur/MWh bez
DPH, a to do 15 dní od skončenia každého kalendárneho mesiaca roku 2015. Návrh odôvodnil tým, že
je výrobcom elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov, vyrába elektrinu zo slnečnej energie a podniká
na základe povolenia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO“ alebo „Úrad“), na výrobu
elektriny č. 2011E0455 zo dňa 23.06.2011. Žalobca prevádzkuje štyri zariadenia na výrobu elektriny,
a to Fotovoltaickú elektráreň Krupina I s inštalovaným výkonom 0,9964 MW, Fotovoltaickú elektráreň
Krupina II s inštalovaným výkonom 0,9964 MW, Fotovoltaickú elektráreň Krupina III s inštalovaným
výkonom 0,9982 MW a Fotovoltaicú elektráreň Krupina IV s inštalovaným výkonom 0,9982 MW (ďalej
aj len "zariadenia"). Všetky zariadenia boli uvedené do prevádzky 10.06.2011. Žalobca je poberateľom
podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktorej podmienky upravuje zákon č. 309/2009
Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysokoúčinnej kombinovanej výroby a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len "Zákon" alebo „zákon č. 309/2009
Z.z.“). Podpora sa poskytuje v zásade v dvoch formách, a to vo forme odberu elektriny zo strany
prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy alebo osoby ním poverenej za cenu elektriny na straty
v rozsahu elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac a vo forme doplatku k cene elektriny na straty,
ktoré sú uhrádzané prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny
vyrobenej za kalendárny mesiac znížené o technologickú vlastnú spotrebu zariadenia. Poskytovateľom
obidvoch foriem podpory je primárne prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy, ktorým je na
území stredného Slovenska žalovaný 1/. V súlade s § 4 ods. 1 písm. b) Zákona žalovaný 1/ poveril



zabezpečovaním podpory formou výkupu elektriny za cenu elektriny na straty žalovaného 2/. Účelom
a zmyslom podpory podľa Zákona je pokrytie zvýšených nákladov spojených s výrobou elektriny z
obnoviteľných zdrojov energie s cieľom splnenia záväzkov SR, ktoré jej vyplývajú z primárneho práva
Európskej únie. Výroba elektriny z obnoviteľných zdrojov je podstatne nákladnejšia ako výroba z
konvenčných zariadení, preto zákonodarca s cieľom motivácie výrobcov pristúpil k zavedeniu systému
podpory. Systém podpory upravený Zákonom zakladá právo na podporu po dobu 15 rokov odo dňa
uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky. Doba podpory trvá žalobcovi až do roku 2026.
Počas celej doby podpory má výrobca elektriny právo na výkup elektriny za cenu elektriny na straty,
ktorú pre rok 2015 schválil ÚRSO pre žalovaného 1/ vo výške 44,015 Eur/MWh cenovým rozhodnutím č.
0015/2015/E zo dňa 28.11.2014. Žalobca má ďalej právo na doplatok, ktorý sa určuje ako rozdiel medzi
cenou elektriny určenou žalobcovi cenovým rozhodnutím a cenou elektriny na straty. Z ustanovenia
§ 7 ods. 14 vyhlášky ÚRSO č. 221/2013 Z.z. vyplýva, že cena elektriny pre stanovenie doplatku sa
určuje pre obvyklú mieru návratnosti investície najmenej 12 rokov, čo znamená, že systém nie je
nastavený s cieľom prinášania neprimeraných ziskov výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov, ale
naopak za účelom kompenzácie oprávnených nákladov a primeraného zisku osobám, ktoré sa rozhodnú
investovať do obnoviteľných zdrojov energie. Žalobca uviedol, že nie je schopný ekonomického prežitia
bez poskytnutia podpory. V zmysle § 6 ods. 3 Zákona, určená cena pre stanovenie doplatku je pre
žalobcu v zásade nemenná po celú 15-ročnú dobu podpory.

Úrad vydal dňa 25.10.2013 pre žalobcu 4 cenové rozhodnutia, ktorými schválil pre každé zo zariadení
žalobcu rovnakú cenu elektriny na stanovenie doplatku vo výške 382,61 Eur/MWh. V praxi má teda
žalobca právo voči žalovanému 2/ na výkup elektriny za cenu elektriny na straty vo výške 44,015 Eur za
každú jednotku (MWh) elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie a dodaných do sústavy a voči
žalovanému 1/ právo na úhradu doplatku, ktorý sa určí ako rozdiel medzi cenou elektriny schválenou
žalobcovi Úradom 382,61 Eur/MWh a cenou elektriny na straty 44,015 Eur/MWh, t.j. na doplatok vo výške
338,595 Eur za každú jednotku elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov, zníženú o technologickú
vlastnú spotrebu. Žalobca uviedol, že má právo vyrábať elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie a
dodávať ju do sústavy za celkovú cenu 382,61 Eur/MWh. Na účely preukázania skutočne vyrobeného
množstva elektriny z obnoviteľných zdrojov sa podľa § 7 Zákona vydáva potvrdenie o pôvode elektriny z
obnoviteľných zdrojov energie. Žalobca k návrhu priložil potvrdenia o pôvode elektriny z obnoviteľných
zdrojov vydané žalobcovi pre jeho zariadenia, z ktorých vyplýva predpokladané množstvo elektriny
vyrobenej vo Fotovoltaickej elektrárni Krupina 1 v objeme 1.080 MWh ročne, Fotovoltaickej elektrárni
Krupina 2 v objeme 1.080 MWh ročne, Fotovoltaickej elektrárni Krupina 3 v objeme 1.085 MWh ročne a
Fotovoltaickej elektrárni Krupina 4 v objeme 1.085 MWh ročne. Na základe podpory tak žalobca získava
ročne cca 1.656.701,30 Eur.

Žalobca uviedol, že mu bola podpora podľa Zákona nerušene poskytovaná od uvedenia zariadení do
prevádzky v roku 2011 až do roku 2014. Na účely dojednania podrobností podpory žalobca so žalovaným
1/ uzatváral ročne zmluvy, a to napriek tomu, že nárok na podporu v plnom rozsahu vyplýva zo Zákona.
Žalovaný 1/ štyrmi listami zo 17.12.2014 oznámil žalobcovi stratu nároku na podporu v roku 2015 pre
zariadenia žalobcu z dôvodu bližšie nešpecifikovaného porušenia zákonných povinností. Žalobca sa
v následnej komunikácii so žalovaným 1/ bezvýsledne pokúšal zvrátiť uvedené rozhodnutie. Súčasne
žalobca zaslal žalovanému 1/ žiadosť o uzavretie zmlúv na poskytovanie podpory v roku 2015 spolu
s podpísaným návrhom zmlúv, ktoré však žalovaný 1/ žalobcovi vrátil s odôvodnením, že žalobcovi v
roku 2015 právo na podporu nepatrí. Žalobca sa neskôr dozvedel z médií, že prevádzkovatelia všetkých
regionálnych distribučných sústav v SR zaujali rovnaký postoj voči výrobcom elektriny poberajúcim
podporu, ktorí si podľa ich tvrdenia nesplnili oznamovaciu povinnosť vyplývajúcu z § 4 ods. 2 písm.
c) Zákona. Žalobca poukázal na to, že do 31.12.2013 nebolo porušenie tejto oznamovacej povinnosti
žiadnym spôsobom sankcionované a s účinnosťou od 01.01.2014 došlo k novelizácii ustanovenia § 4
ods. 3 Zákona a bola zavedená sankcia za porušenie oznamovacej povinnosti, spočívajúca v strate
nároku na podporu počas nasledujúceho kalendárneho roka. Dňa 09.02.2015 zverejnil ÚRSO na svojom
webovom sídle zoznam výrobcov elektriny, ktorí si nemali splniť oznamovaciu povinnosť, a teda stratili
nárok na podporu v roku 2015. Pod položkami č. 107 - 110 je v zozname vedený žalobca, ktorý si
mal splniť oznamovaciu povinnosť voči ÚRSO, nie však oznamovaciu povinnosť voči prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy, t.j. žalovanému 1/. Výsledkom je, že žalovaný 1/ odopiera žalobcovi
poskytnutie podpory v roku 2015, čo pre žalobcu znamená zníženie tržieb z vyrobenej a dodanej elektriny
cca o 1,7 mil. Eur. Žalobca uviedol, že takýto výpadok tržieb je pre neho likvidačný. Žalovaný 1/ odmietol



žalobcovi uhradiť faktúry za výrobu a dodávku elektriny za mesiac január 2015 a vrátil ich žalobcovi
spolu s listom z 03.03.2015.

Žalobca mal za to, že nárok na podporu podľa Zákona mu pre rok 2015 nezanikol, nakoľko sankcia v
podobe straty nároku na podporu sa z dôvodu aplikácie prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 Zákona
nevzťahuje na výrobcov elektriny, ktorí prevádzkujú zariadenia uvedené do prevádzky do 31.12.2013,
ďalej z dôvodu, že sankciu možno v materiálnom právnom štáte ukladať výhradne len na základe
individuálneho správneho aktu, t.j. rozhodnutia správneho orgánu, a nie priamo na základe právneho
predpisu, pričom sankcia v podobe straty nároku na podporu na jeden rok nebola žalobcovi nikdy
právoplatne uložená, a zároveň žalobca si z materiálneho hľadiska splnil oznamovaciu povinnosť voči
žalovanému 1/ ešte pred uplynutím lehoty, t.j. pred 15.08.2014. V tomto smere žalobca svoju právnu
argumentáciu rozviedol v čl. III návrhu na nariadenie predbežného opatrenia s poukazom aj na citáciu
rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky a k splneniu oznamovacej povinnosti vyplývajúcej z
ust. § 4 ods. 2 písm. c) Zákona uviedol, že je neprípustný príliš formalistický prístup k interpretácii
zákona, nakoľko tento aj v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky môže viesť k
nespravodlivosti. Podľa žalobcu uvedené platí aj k výkladu ustanovenia o oznamovacej povinnosti
voči ÚRSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona.
Žalobca zaslal žalovanému 1/ v priebehu kalendárneho roka niekoľko dokumentov, z obsahu ktorých
sa dá logicky vyvodiť, že si uplatňuje podporu na nasledujúci kalendárny rok a oznamuje súčasne
množstvo elektriny, na ktoré sa bude podpora vzťahovať. Z ust. § 4 ods. 2 písm. c) Zákona vyplýva, že
výrobca oznamuje prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy v lehote do 15.08. skutočnosť, že
si v nasledujúcom kalendárnom roku uplatňuje podporu a predpokladané množstvo dodanej elektriny.
Žalobca 04.08.2014 zaslal žalovanému 1/ cenové rozhodnutia, ktorými ÚRSO pre jednotlivé zariadenia
žalobcu schválil cenu elektriny pre stanovenie doplatku na rok 2014 a taktiež na všetky zostávajúce
roky podpory a v odôvodnení ktorých odhadol predpokladané množstvo dodanej elektriny. Účelom
oznamovacej povinnosti je získanie informácie pre ÚRSO a prevádzkovateľa regionálnej distribučnej
sústavy o tom, aký počet výrobcov si bude v nasledujúcom roku uplatňovať podporu a na aký objem
elektriny sa bude podpora vzťahovať. Dôležité pre tieto subjekty je nadobudnutie týchto informácií,
čo bolo zo strany právneho predchodcu žalobcu uvedeným spôsobom splnené. Trvanie na vykonaní
určitého formálneho úkonu voči ÚRSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy nemôže
podľa žalobcu požívať právnu ochranu v prostredí materiálneho právneho štátu, nakoľko ide o šikanózny
výkon práva. Žalobca vyjadril názor, že pokiaľ by aj súd dospel k záveru, že oznamovacia povinnosť
podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona sa na neho vzťahovala, tak žalobca túto povinnosť splnil zaslaním
cenových rozhodnutí vydaných pre zariadenia žalobcu 04.08.2014, t.j. skôr ako uplynula zákonná lehota
končiaca 15.08.2014.

Na odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy žalobca uviedol, že na poskytovaní
podpory podľa zákona je existenčne závislý. Jeho tržby za výrobu a dodávku elektriny z obnoviteľných
zdrojov energie sa pohybujú na úrovni cca 1,7 mil. Eur ročne, pričom v prípade odňatia nároku na
podporu tieto klesnú na nulu. Žalobca má nemalé náklady na financovanie prevádzky elektrární, najmä
však náklady na obsluhu dlhovej služby - úhradu pravidelných splátok investičných úverov, ktoré si
zobral na výstavbu a prevádzku zariadení. Žalobca poukázal na štyri bankové úvery, na ktoré je povinný
uhradiť banke v roku 2015 na splátkach sumu 652.000 Eur. Pri avizovanej strate podpory to pre žalobcu
znamená absolútnu neschopnosť úhrady úverových splátok a z toho vyplývajúci sankčný postup banky
podľa úverových zmlúv a obchodných podmienok. Žalobca pritom nie je schopný uhradiť už najbližšie
nasledujúce splátky úverov splatné k 30.06.2015 z dôvodu nulového príjmu z výroby a dodávky elektriny.
Podľa úverových obchodných podmienok, ktoré sú súčasťou úverových zmlúv, banka je oprávnená
kedykoľvek po tom, ako nastane omeškanie dlžníka s úhradou ktorejkoľvek splátky, zosplatniť celé
zostatky úverov. Takýto postup by pre žalobcu znamenal exekúciu na celý jeho majetok zo strany banky,
nakoľko pohľadávky z úverov sú zabezpečené prostredníctvom notárskych zápisníc ako exekučných
titulov, resp. nutnosť bezodkladného podania návrhu na vyhlásenie konkurzu voči sebe samému. V
obidvoch prípadoch by bola výsledkom faktická likvidácia podnikania žalobcu. Skutočnosť, že ide o
hrozbu bezprostrednú, potvrdzuje aj oznámenie banky z 02.04.2015, v ktorom banka poukazuje na
odopretie podpory žalobcovi v roku 2015 a z toho vyplývajúce významné zníženie tržieb žalobcu. Banka
súčasne upozorňuje žalobcu na povinnosť riadneho splácania úverových splátok a svoje oprávnenie
podľa čl. 17 úverových obchodných podmienok. Nariadenie predbežného opatrenia v navrhovanom
znení podľa žalobcu nemôže ekonomicky ohroziť žalovaných 1/ a 2/, nakoľko podľa § 5 ods. 1 Zákona



náklady vzniknuté prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy poskytnutím podpory podľa § 3
ods. 1 písm. b), c) a d) Zákona zohľadní ÚRSO v konaní o cenovej regulácii. Náklady na poskytovanie
podpory podľa Zákona sa žalovanému 1/ a žalovanému 2/ kompenzujú prostredníctvom tzv. tarify
za prevádzkovanie systému (ďalej aj len "TPS"), ktorú uhrádza spolu s cenou za dodávku elektriny
každý koncový odberateľ elektriny na Slovensku v rozsahu svojej koncovej spotreby elektriny. V druhej
polovici roka 2014 bola od 20.08.2014 suma TPS zvýšená z pôvodných 19,82 Eur/MWh na sumu
21,80 Eur/MWh, pričom rovnaká výška tejto tarify je stanovená aj na rok 2015. Uvedené znamená, že
prevádzkovatelia regionálnych distribučných sústav budú mať z tejto tarify rovnaký príjem aj v roku 2015
a poskytnutie podpory preto nemôže pre nich znamenať žiadne zvýšené náklady ani potrebu využitia
zdrojov určených na iné účely. Z uvedených dôvodov mal žalobca za to, že sú splnené podmienky
na vydanie navrhovaného predbežného opatrenia, nakoľko je potrebné dočasne upraviť pomery medzi
účastníkmi. Zároveň pokiaľ žalobcovi nebude zo strany súdu poskytnutá procesná ochrana, žalobca
sa s vysokou pravdepodobnosťou v krátkej dobe dostane do úpadku. Pokiaľ dôjde k meritórnemu
rozhodnutiu, mohol by žalobca z dôvodu odopretia nároku na podporu aj zaniknúť. S odkazom na
právnickú literatúru žalobca ďalej poukázal na názor, že v prípade neexistencie predbežného opatrenia
mohol nekalý súťažiteľ dosiahnuť svoj ekonomický účel a rozsudok by na tom prakticky nič nezmenil.
Z formulácie prevenčných povinností ustanovených v § 384 Obchodného zákonníka možno vyvodiť aj
povinnosť toho, komu hrozí škoda, zakročiť voči takémuto stavu, napr. podaním návrhu na vydanie
predbežného opatrenia. Žalobca vyjadril domnienku, že predbežné opatrenie je potrebné vydať aj z
dôvodu existencie obavy, že by výkon súdneho rozhodnutia vo veci samej mohol byť ohrozený. Vo
veci samej sa žalobca mieni domáhať voči žalovanému 1/ úhrady doplatku 338,595 Eur/MWh na
skutočné množstvo elektriny vyrobenej v zariadeniach žalobcu za jednotlivé mesiace roka 2015 z
obnoviteľných zdrojov energie zníženej o technologickú vlastnú spotrebu podľa § 4 ods. 1 písm. c)
Zákona a voči žalovanému 2/ zaplatenia ceny elektriny na straty vo výške 44,015 €/MWh za elektrinu
vyrobenú v každom zariadení žalobcu z obnoviteľných zdrojov energie a dodanú žalovanému 2/ v
jednotlivých kalendárnych mesiacoch roka. Žalobca sa mieni voči žalovaným domáhať zaplatenia
zákonných nárokov, ktoré budú splatné v čase podania žaloby vo veci samej, a to v závislosti od
množstva elektriny vyrobenej na každom zariadení žalobcu v období od 01.01.2015 do podania žaloby
vo veci samej. Žalobca uviedol, že musí z technických dôvodov prevádzkovať zariadenia na plný výkon
v prípade poveternostných podmienok umožňujúcich výrobu elektriny zo slnečnej energie a preto vyššie
uvedené nároky žalobcu budú časom narastať. Pre prípad obavy, že by súd predbežným opatrením
ukladal povinnosti čiastočne zhodné s povinnosťami, ktorých uloženie sa bude žiadať v konaní o veci
samej, žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obo 57/97 zo
dňa 29.05.1997, ako aj na rozhodovaciu prax Okresného súdu Košice I v obdobnej veci. S odkazom
na uvedené žalobca žiadal, aby okresný súd vydal predbežné opatrenie, ktorým zaviaže žalovaných
poskytovať žalobcovi podporu v rozsahu, v akom ju poskytovali v predchádzajúcich rokoch a v akom by
ju poskytovali podľa Zákona, pokiaľ by nedošlo k odopretiu podpory v roku 2015 žalovaným 1/. Poukázal
na ust. § 4 ods. 1 písm. b) a c) Zákona, ktoré formulujú rozsah poskytovania podpory formou výkupu
elektriny za cenu elektriny na straty a formou doplatku.

V rozsahu potrebnom pre rozhodnutie o návrhu žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia sa
okresný súd oboznámil s listinnými dôkaznými prostriedkami predloženými žalobcom, z ktorých mal
zistené najmä, že dňa 23.06.2011 vydal ÚRSO pod č. 0123/2011/E-PE rozhodnutie, ktorým vydal
povolenie č. 2011E0455 žalobcovi na predmet podnikania elektroenergetika, rozsah podnikania: výroba
elektriny, dodávka elektriny, s termínom začatia výkonu činnosti 24.06.2011 na dobu neurčitú. Povolenie
sa vzťahuje na technické zariadenia žalobcu tak, ako sú vymedzené v prílohe č. 2 k rozhodnutiu
ÚRSO (č.l. 15, 16 spisu). Rozhodnutím z 25.10.2013 č. 0821/2014/E-OZ (č.l. 21, 22 spisu) ÚRSO
rozhodol, že pre žalobcu ako regulovaný subjekt schvaľuje na roky 2014 - 2026 pevnú cenu elektriny
pre stanovenie doplatku vo výške 382,61 Eur/MWh bez DPH vyrobenej zo slnečnej energie v zariadení
žalobcu Fotovoltaická elektráreň Krupina I. Z obsahu rozhodnutia vyplýva, že zariadenie žalobcu bolo
uvedené do prevádzky 10.06.2011 a právo na podporu doplatkom sa skončí 10.06.2026. V rozhodnutí
sa uvádza, že výroba elektriny z obnoviteľných zdrojov energie podlieha podľa § 11 ods. 1 písm.
a) zákona č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach cenovej regulácii a podľa § 3 ods. 1
písm. c) Zákona je podporovaná doplatkom. Doplatok si regulovaný subjekt uplatní u prevádzkovateľa
regionálnej distribučnej sústavy Stredoslovenská energetika - Distribúcia, a.s. Regulovaný subjekt má
podľa § 3 ods. 6 Zákona právo uplatniť si doplatok po dobu 15 rokov od času uvedenia zariadenia do
prevádzky. ÚRSO pri posudzovaní predpokladaného množstva elektriny, na ktoré sa v rokoch 2014 -



2026 uplatní doplatok, vychádzal z údajov pre roky 2014 - 2026 predložených regulovaným subjektom,
ktoré boli súčasťou návrhu ceny, vrátane predpokladanej ročnej výroby elektriny, technologickej
vlastnej spotreby a predpokladaného ročného množstva elektriny, na ktoré sa uplatní doplatok. Dňa
25.10.2013 vydal ÚRSO pod č. 0824/2014/E-OZ rozhodnutie s totožným obsahom pre zariadenie
žalobcu Fotovoltaická elektráreň Krupina II (č.l. 24, 25 spisu), pod č. 0822/2014/E-OZ rozhodnutie
s rovnakým obsahom pre zariadenie žalobcu Fotovoltaická elektráreň Krupina III (č.l. 27, 28 spisu)
a dňa 25.10.2013 pod č. 0823/2014/E-OZ rozhodnutie s rovnakým obsahom pre zariadenie žalobcu
Fotovoltaická elektráreň Krupina IV (č.l. 29, 30 spisu). Dňa 22.09.2011 vydal ÚRSO potvrdenia o pôvode
elektriny z obnoviteľných zdrojov energie (č.l. 32 - 42 spisu) pre zariadenia žalobcu pre roky 2012 - 2026 s
uvedením predpokladaného množstva vyrobenej elektriny za kalendárny rok v jednotlivých zariadeniach
žalobcu. Listami zo 17.12.2014 (č.l. 44 - 51 spisu) žalovaný 1/ oznámil žalobcovi, že ním prevádzkované
zariadenia stratili právo na uplatnenie podpory pre kalendárny rok 2015 z dôvodu nesplnenia povinnosti
výrobcu elektriny ustanovených v § 4 Zákona, z ktorého dôvodu si žalobca nemôže uplatniť pre rok 2015
právo na podporu podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) Zákona, t.j. právo na doplatok a právo na odber elektriny
podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) Zákona. Žalovaný 1/ odporučil žalobcovi, aby si v prípade prevádzkovania
zariadenia od 01.01.2015 zabezpečil odber vyrobenej elektriny formou zmluvy o dodávke elektriny
s dodávateľom a zároveň ho upozornil na povinnosť preniesť zodpovednosť za odchýlku na subjekt
zúčtovania, pokiaľ žalobca nemá vlastnú zodpovednosť za odchýlku. V prípade, že žalobca neuzatvorí
zmluvu o dodávke elektriny s dodávateľom elektriny, elektrina vyrobená v jeho zariadení a dodaná do
distribučnej sústavy žalovaného 1/, bude bilancovaná v bilančnej skupine Stredoslovenskej energetiky,
a.s., so sídlom Pri Rajčianke 8591/4B, 010 47 Žilina, IČO: 36 403 008 (žalovaného 2/), vzhľadom na
čo bude potrebné vysporiadať si vzájomné vzťahy ohľadne vyrobeného a dodaného množstva elektriny
do distribučnej sústavy žalovaného 1/ so žalovaným 2/ ako subjektom, ktorý na základe poverenia
žalovaného 1/ má priradené výrobné zariadenie žalobcu vo svojej bilančnej skupine. Listom zo dňa
09.03.2015 žalovaný 1/ vrátil žalobcovi zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a na doplatok na
rok 2015 z dôvodu, že žalobca pre rok 2015 stratil právo na ich uzatvorenie a vyzval žalobcu, aby si
bezodkladne zabezpečil odber elektriny vyrobenej v ním prevádzkovaných zariadeniach formou zmluvy
o dodávke vyrobenej elektriny s účastníkom trhu s elektrinou, napr. so žalobcom vybratým obchodníkom,
resp. dodávateľom (č.l. 52 - 70 spisu). Listom z 03.03.2015 žalovaný 1/ vrátil žalobcovi označené faktúry
z dôvodu, že so žalobcom neeviduje žiaden zmluvný vzťah, podľa ktorého by žalobcovi na základe
vystavených faktúr mal plniť (č.l. 71 - 75 spisu). Okresný súd poukázal aj na doložené listiny súvisiace
so žalobcom tvrdenými bankovými úverovými vzťahmi (č.l. 77 - 168 spisu).

Dňa 28.4.2015 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaného 1/ k návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia, s tým, že o návrhu žalovaný 1/ získal vedomosť z výpisu súdnych konaní,
ktoré sú na Okresnom súde Žilina voči nemu vedené. V písomnom vyjadrení žalovaný 1/ poukázal
na svoje postavenie prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy v zmysle zákona č. 251/2012
Z.z. o energetike a zároveň regulovaného subjektu v zmysle zákona č. 250/2012 Z.z. o regulácii
v sieťových odvetviach, ktorého výnosy sú určené a regulované ÚRSO-m. Hlavným predmetom
podnikania žalovaného 1/ je poskytovanie distribúcie elektriny prostredníctvom elektrických vedení a
zariadení na území Žilinského a Banskobystrického kraja. Poplatky (tarify) za distribúciu elektriny sú
určené ÚRSO-m ako pevná jednotková cena za kWh na každý kalendárny rok a takto stanovené poplatky
účtuje žalovaný 1/ odberateľom priamo alebo prostredníctvom dodávateľa elektriny. Pri stanovení výšky
distribučných poplatkov berie ÚRSO do úvahy náklady na prevádzku, obnovu a rozvoj distribučnej
sústavy. Na základe zákona č. 309/2009 Z.z. bola žalovanému 1/ určená povinnosť poskytovať podporu
výrobcom elektriny formou doplatku a výkupu elektriny na straty. V zmysle Zákona výrobcovia elektriny
z obnoviteľných zdrojov majú garantovanú výkupnú cenu za vyrobenú elektrinu počas doby 15 rokov a
táto je výrazne vyššia ako trhová cena elektriny vyrobenej z iných ako obnoviteľných zdrojov energie.
Žalovaný 1/ je povinný vykúpiť všetku vyrobenú elektrinu od výrobcov elektriny za garantovanú výkupnú
cenu, hoci tento objem elektriny prevyšuje potrebu žalovaného 1/ na pokrytie strát v distribučnej
sústave. Nakoľko reálne dodávky elektriny od výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov prevyšujú
potreby elektriny pre žalovaného 1/ na krytie strát, poveril žalovaný 1/ výkupom elektriny dodávateľa
(obchodníka) s elektrinou, ktorý je oprávnený tieto "prebytky" elektriny predať na veľkoobchodnom trhu
s elektrinou. Na zabezpečenie finančných zdrojov pre žalovaného 1/ na poskytovanie podpory pre
výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov určil ÚRSO popri distribučných poplatkoch osobitnú tarifu,
tzv. tarifu za prevádzkovanie systému (ďalej aj len "TPS"). Žalovaný 1/ účtuje odberateľom pripojeným
k distribučnej sústave popri distribučných poplatkoch aj túto tarifu, ktorú určuje ÚRSO na kalendárny



rok ako pevnú cenu v závislosti od toho, koľko výrobcov elektriny a v akom rozsahu si bude uplatňovať
nárok na podporu. TPS určuje ÚRSO ex offo ku koncu kalendárneho roka a na jej určenie sú potrebné
informácie od výrobcov elektriny, či si uplatnia podporu a v akom rozsahu na nasledujúci rok. Pre správne
určenie tejto tarify a teda vytvorenie dostatočných finančných zdrojov pre žalovaného 1/ na poskytovanie
podpory výrobcom elektriny je potrebná súčinnosť zo strany výrobcov elektriny spočívajúca v plnení
oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona. Konkrétne pre rok 2015 ÚRSO určilo túto tarifu
vo výške 21,80 Eur za každú spotrebovanú MWh, ktorú účtuje žalovaný 1/ odberateľom priamo alebo
prostredníctvom dodávateľa. Takýmto spôsobom žalovaný 1/ získa od odberateľov finančné prostriedky,
ktoré následne uhradí výrobcom elektriny z titulu poskytnutia podpory. Žalovaný 1/ objasnil poskytovanie
podpory podľa zákona č. 309/2009 Z.z. formou doplatku a formou výkupu elektriny na straty za cenu
určenú ÚRSO-m. Žalovaný 1/ uviedol, že ÚRSO dňa 27.07.2014 zverejnil na svojom webovom sídle
informáciu pre výrobcov elektriny, v rámci ktorej poukázal na ich povinnosť podľa § 4 ods. 2 zákona
č. 309/2009 Z.z., čím bol každý výrobca nad rámec zákona informovaný o tom, že si má splniť svoju
oznamovaciu povinnosť voči ÚRSO a voči žalovanému 1/. Dňa 09.02.2015 ÚRSO zverejnil na svojom
webovom sídle zoznam výrobcov elektriny, ktorí si nesplnili povinnosť podľa § 4 Zákona. Žalovaný 1/
ďalej poukázal na postavenie žalobcu ako výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov a skonštatoval, že
žalobca má na trhu výroby elektriny konkurenčnú výhodu oproti iným výrobcom elektriny tým, že po
dobu 15 rokov má garantované výnosy za vyrobenú elektrinu, kedy si môže uplatniť právo na podporu
odberom elektriny na straty a podporu doplatkom a rovnako počas tejto doby má právo na pripojenie
do distribučnej sústavy žalovaného 1/. K predpokladom pre nariadenie predbežného opatrenia žalovaný
1/ uviedol, že nie je potrebné dočasne upravovať pomery medzi ním a žalobcom z dôvodu, na ktorý
žalovaný 1/ upozornil žalobcu v liste zo dňa 17.12.2014, v ktorom mu odporučil, aby od 01.01.2015
zabezpečil odber ním vyrobenej elektriny formou zmluvy o dodávke elektriny s dodávateľom, ktorým je
žalovaný 2/. Žalobca mohol osloviť žalovaného 2/ so žiadosťou o uzatvorenie zmluvy o dodávke elektriny,
čo potvrdzuje aj pripojené vyjadrenie žalovaného 2/. Žalovaný 1/ poukázal na všeobecnú prevenčnú
povinnosť predchádzania škodám v zmysle ust. § 415 a § 417 Občianskeho zákonníka a na ust. §
384 Obchodného zákonníka a skonštatoval, že žalobca sa nespráva prevenčne, keď napriek zániku
jeho nároku na podporu podľa Zákona neuzatvoril zmluvu o dodávke elektriny s dodávateľom, hoci tak
urobiť mohol a mal. V prípade uzatvorenia zmluvy s dodávateľom by tak prípadná škoda na strane
žalobcu predstavovala len rozdiel medzi jeho nárokom na podporu a trhovou cenou za dodanú elektrinu,
ktorá by mu bola uhradená dodávateľom. Zo strany žalovaného 1/ pritom nedochádza k žiadnym
krokom smerujúcim k "násilnému" zastaveniu výroby žalobcu. Žalovaný 1/ vyjadril pochybnosť, či v
prípade nariadenia predbežného opatrenia a následného neúspechu žalobcu v konaní o veci samej, by
žalobca bol schopný poskytnuté finančné prostriedky vrátiť. V prípade poskytovania podpory žalobcovi
v rozpore s ustanoveniami zákona č. 309/2009 Z.z. bude spôsobená škoda na strane žalovaného
1/, kedy bude žalobcovi vyplatená podpora doplatkom v rozpore s podmienkami Zákona. Prípadným
nariadením predbežného opatrenia by došlo k hrubému nepomeru práv a povinností medzi žalobcom
a žalovaným 1/, keď žalobca porušuje zákon č. 309/2009 Z.z., správa sa nezodpovedne a neuzatvoril
zmluvu o dodávke elektriny, hoci tak urobiť mohol a mal. Žalobca tak nemôže dostatočne osvedčiť, že
bez nariadenia predbežného opatrenia by mohla vzniknúť závažná, značná, či dokonca neodstrániteľná
ujma a táto podľa žalovaného 1/ žalobcovi ani nehrozí. Žalovaný 1/ ďalej uviedol, že hlavný rozpor medzi
ním a žalobcom spočíva v otázke splnenia notifikačnej povinnosti žalobcu podľa § 4 ods. 2 písm. c)
zákona č. 309/2009 Z.z. Žalovaný 1/ uviedol, že žalobca včas nesplnil svoju notifikačnú povinnosť podľa
citovaného zákonného ustanovenia, čo vyplýva zo zoznamu ÚRSO zverejneného na jeho webovom
sídle a preto žalovaný 1/ bol oprávnený, resp. povinný postupovať podľa § 4 ods. 3 Zákona, podľa
ktorého žalobca stratil právo podľa § 4 ods. 1 písm. c) a d) na nasledujúci kalendárny rok, t.j. na
rok 2015. Na to, aby žalovanému 1/ nevznikala poskytovaním podpory podľa Zákona priama finančná
strata, musí osobitná tarifa určená ÚRSO-m zodpovedať nárokom výrobcov elektriny na uplatnenie
podpory v príslušnom kalendárnom roku. Na kalendárny rok 2015 určil a zohľadnil ÚRSO v tejto tarife
len takých výrobcov elektriny, ktorí oznámili uplatnenie podpory na rok 2015 podľa § 4 ods. 2 písm. c)
Zákona. Okrem schválenej tarify na rok 2015 nemá žalovaný 1/ žiadne finančné prostriedky na vyplatenie
doplatku alebo výkup elektriny za cenu na straty od výrobcov elektriny, ktorí nemajú nárok na podporu.
V prípade vyplatenia podpory výrobcom elektriny, ktorí nárok na podporu pre nesplnenie oznamovacej
povinnosti nemajú, vznikne žalovanému 1/ priama škoda vo výške niekoľko miliónov Eur a vystavuje to
žalovaného 1/ platobnej neschopnosti. Nariadením predbežného opatrenia by tak došlo k zvýhodneniu
výrobcov elektriny na úkor žalovaného 1/. Výrobca elektriny má možnosť predať vyrobenú elektrinu
obchodníkovi s elektrinou, ktorý ju vykúpi za trhovú cenu, ktorá je cca o 8 Eur nižšia ako stanovená
cena elektriny na straty. Takýmto obchodníkom je žalovaný 2/, ktorý písomne potvrdil pripravenosť



vykúpiť elektrinu od každého výrobcu elektriny, ktorý stratil nárok na podporu na kalendárny rok 2015
za cenu 34,61 Eur za MWh. Záverom žalovaný 1/ zhrnul, že žalobca v podanom návrhu neosvedčil
dôvodnosť svojho nároku a vyjadril názor, že na strane žalobcu ide o zrejmé bezúspešné uplatňovanie
práva a zároveň, že žalobca dostatočne neosvedčil nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy.
Žalovaný 1/ navrhol, aby okresný súd návrh na nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu
zamietol. Vzhľadom na komplikovanosť a špecifickosť sporu, ktorý môže mať značný finančný dopad
pre účastníkov konania, žalovaný 1/ navrhol, aby súd pred rozhodnutím o predbežnom opatrení nariadil
pojednávanie a vypočul účastníkov konania a požiadal o stanovisko k prejednávanej veci ÚRSO. K
vyjadreniu žalovaný 1/ predložil oznámenie ÚRSO zverejnené na jeho webovej stránke o uverejnení
zoznamu výrobcov elektriny (č.l. 183), časť zoznamu výrobcov elektriny, ktorí si nesplnili oznamovacie
povinnosti, zverejnený na webovej stránke ÚRSO (č.l. 184 - 185) a vyjadrenie SSE, a.s. zo dňa
17.02.2015 (č.l. 186), z obsahu ktorého vyplýva, že žalovaný 1/ poveril s účinnosťou od 01.01.2015
až do odvolania SSE, a.s. (žalovaného 2/) zabezpečením odberu elektriny podľa § 4 ods. 1 písm. b)
Zákona, na základe čoho SSE, a.s. uzatvorí zmluvy o dodávke elektriny s výrobcami elektriny, ktorí
spĺňajú podmienky na získanie podpory odberom elektriny za cenu elektriny na straty podľa Zákona a
sú pripojení do distribučnej sústavy odporcu. SSE, a.s. v písomnom vyjadrení zároveň potvrdila, že v
súlade s príslušnými právnymi predpismi prebrala zodpovednosť za odchýlku spoločnosti žalovaného
1/ vrátane výrobcov elektriny, ktorí majú nárok na prevzatie zodpovednosti za odchýlku podľa Zákona.
SSE, a.s. v predmetnom vyjadrení taktiež vyhlásila, že je pripravená s každým výrobcom elektriny, ktorý
nesplnil podmienky na získanie podpory odberom elektriny za cenu elektriny na straty podľa zákona č.
309/2009 Z.z., uzatvoriť zmluvu, ktorou za trhovú cenu 34,61 Eur/MWh vykúpi elektrinu vyrobenú týmto
výrobcom elektriny.

S poukazom na vyššie uvedený stav veci a za aplikácie ust. § 74 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len OSP), § 76 ods. 1 písmeno f) OSP, okresný
súd návrh žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Uviedol, že predbežné opatrenie
je právnym inštitútom, účelom ktorého je rýchla, dočasná úprava právnych pomerov medzi účastníkmi
konania alebo zabezpečenie výkonu existujúceho, hoci ešte nevykonateľného alebo očakávaného
súdneho rozhodnutia. Zákonom predpokladaným dôvodom pre nariadenie predbežného opatrenia je
potreba dočasnej úpravy pomerov účastníkov alebo obava z ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia.
Predpokladom pre vydanie predbežného opatrenia je, aby bolo navrhovateľom predbežného opatrenia
tvrdené a osvedčené, že existuje určité právo, resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania, že toto
právo je porušované alebo ohrozené, že na jeho ochranu je potrebná dočasná úprava právnych
vzťahov medzi účastníkmi práve nariadením predbežného opatrenia, pričom navrhovaným predbežným
opatrením sa medzi účastníkmi nevytvorí nenávratný stav a neprimeraným spôsobom sa nezasiahne
do ich právnych vzťahov. Ako vyplýva z účelu predbežného opatrenia, súd pred jeho nariadením
nemusí zisťovať všetky skutočnosti potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia vo veci samej.
Dokazovanie pred rozhodnutím o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nie je dokazovaním v
rozsahu vyžadovanom v základnom konaní, ale podľa teórie občianskeho procesného práva má povahu
osvedčovania. Osvedčovanie na rozdiel od dokazovania znamená, že súd na základe navrhovateľom
predložených alebo označených dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti dôležité
pre rozhodnutie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Pre nariadenie predbežného opatrenia
je potrebné, aby mal súd osvedčené, t.j. mohol považovať so zreteľom na všetky okolnosti prípadu za
nanajvýš pravdepodobné, všetky predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia.

Podľa okresného súdu z obsahu predmetného návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vyplýva,
že žalobca sa domáha jeho nariadenia pred začatím konania vo veci samej z dôvodu potreby dočasnej
úpravy pomerov účastníkov konania (a zároveň aj z dôvodu obavy, že by výkon súdneho rozhodnutia
mohol byť ohrozený, s ktorým dôvodom pre nariadenie predbežného opatrenia však skutočnosti
uvádzané žalobcom priamo nesúvisia). Okresný súd konštatoval vecnú súvislosť medzi navrhovaným
predbežným opatrením a zamýšľaným konaním vo veci samej zo strany žalobcu. Zároveň ale okresný
súd poukázal na to, že navrhovaným predbežným opatrením sa žalobca domáha uloženia povinností
žalovaným 1/ a 2/ podľa ust. § 3 ods. 1 písm. b) a c), resp. § 4 ods. 1 písm. b) a c) Zákona v rovnakom
rozsahu, v akom mieni dosiahnuť plnenie týchto povinností žalovanými 1/ a 2/ v zamýšľanom konaní o
veci samej. Aj keď situácia, kedy predbežným opatrením sú nariaďované rovnaké povinnosti, aké by boli
uložené v rozhodnutí o veci samej, nie je judikatúrou súdov vylúčená, takáto situácia môže nastať len
výnimočne a musí byť náležite odôvodnená konkrétnymi skutkovými okolnosťami prejednávanej veci.



Z listinných dôkazných prostriedkov predložených žalobcom podľa okresného súdu vyplýva, že žalobca
je prevádzkovateľom štyroch zariadení na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a má
postavenie výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie s právom na podporu výroby elektriny z
obnoviteľných zdrojov energie podľa Zákona a v súlade s rozhodnutiami ÚRSO, ktorými schválil pre
zariadenia žalobcu na roky 2014-2026 pevnú cenu elektriny pre stanovenie doplatku s tým, že právo na
podporu doplatkom pre zariadenia žalobcu sa skončí dňa 10.06.2026 a doplatok si žalobca uplatňuje
u prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, ktorým je žalovaný 1/. Zariadenia prevádzkované
žalobcom sú pripojené do regionálnej distribučnej sústavy žalovaného 1/, u ktorého si žalobca uplatňuje
nárok na podporu podľa Zákona v spojení s rozhodnutím ÚRSO. Z vyjadrenia žalovaného 1/ vyplýva,
že ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy poverením zo 17.12.2014 poveril žalovaného 2/
výkupom elektriny v súlade s ust. § 4 ods. 1 písm. b) Zákona, t.j. odberom elektriny podľa § 3 ods. 1
písm. b) Zákona, ktorú dodal výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3
Zákona. Situáciu, kedy prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy poverí odberom elektriny podľa
§ 3 ods. 1 písm. b) Zákona vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie iný subjekt, predpokladá priamo
ust. § 4 ods. 1 písm. b) Zákona, z ktorého zároveň vyplýva, že tento odber poverený subjekt uskutočňuje
na základe zmluvy o dodávke elektriny za cenu elektriny na straty, ktorú určuje rozhodnutím ÚRSO.
Uvedené skutočnosti podľa okresného súdu osvedčujú existenciu tvrdeného právneho vzťahu medzi
žalobcom a žalovanými 1/ a 2/.

Z oznámení žalovaného 1/ zo dňa 17.12.2014 vyplýva, že zariadenia prevádzkované žalobcom mali
stratiť právo na podporu podľa Zákona, konkrétne právo podľa ust. § 3 ods. 1 písm. b) a c), resp.
§ 4 ods. 1 písm. b) a c) z dôvodu nesplnenia povinností výrobcu elektriny podľa § 4 Zákona. Hoci
oznámenia žalovaného 1/ zo 17.12.2014 neobsahujú vymedzenie konkrétnej povinnosti (povinností),
ktoré nemali byť zo strany žalobcu splnené, z vyjadrení žalobcu a žalovaného 1/ v tejto veci je
zrejmé, že zo strany žalobcu nemala byť splnená oznamovacia povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm.
c) Zákona, v zmysle ktorého výrobca elektriny s právom na podporu je povinný oznámiť ÚRSO a
prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c),
vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15.augustu na nasledujúci kalendárny rok.
V nadväznosti na obsah písomného vyjadrenia žalovaného 1/ a predložené listinné dôkazné prostriedky,
okresný súd nahliadnutím na internetovú stránku www.urso.gov.sk zistil, že na internetovej stránke
ÚRSO je zverejnený zoznam zariadení výrobcov elektriny, ktorým podľa § 4 ods. 3 Zákona zaniklo právo
na podporu na rok 2015, pričom v zozname výrobcov elektriny na území prevádzkovateľa regionálnej
distribučnej sústavy Stredoslovenská energetika - Distribúcia, a.s. sú pod poradovým číslom 107 až 110
uvedené zariadenia žalobcu, ktoré si podľa údajov v tomto zozname nesplnili povinnosť podľa § 4 ods. 2
Zákona voči žalovanému 1/ a voči ÚRSO si túto povinnosť splnili. Ako vyplýva z vyjadrenia žalovaného
1/, dôsledkom nesplnenia oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona zo strany žalobcu
voči žalovanému 1/ ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy je, že v súlade s ust. § 4
ods. 3 Zákona si žalobca nemôže na elektrinu vyrobenú v ním prevádzkovaných zariadeniach uplatniť
právo podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) Zákona na kalendárny rok 2015.

Okresný súd konštatoval, že spornou otázkou v danej veci je primárne otázka splnenia oznamovacej
povinnosti žalobcu ako výrobcu elektriny s právom na podporu tak, ako mu táto vyplýva z ust. § 4 ods.
2 písm. c) Zákona vo vzťahu k žalovanému 1/ ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy.
Splnenie oznamovacej povinnosti podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) Zákona žalobca odvíja od konkrétnych
úkonov, ktorými si mal splniť povinnosti voči žalovanému 1/ pred 15.08.2014, a z ktorých vyplývajú
všetky údaje, ktoré sú súčasťou oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona. Žalobca
zároveň spochybňuje, vzhľadom na prechodné ustanovenia § 18e ods. 1 Zákona k úpravám účinným
od 01.01.2014, aplikáciu ust. § 4 ods. 3 Zákona vo vzťahu k žalobcovi, nakoľko zariadenia žalobcu na
výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov boli uvedené do prevádzky pred 01.01.2014. Uvedené skutkové
a právne otázky podľa okresného súdu budú predmetom dokazovania a posudzovania súdom v konaní
o veci samej.

Okresný súd sa ďalej zaoberal otázkou, či žalobca osvedčil potrebu dočasnej úpravy pomerov
medzi účastníkmi konania navrhovaným predbežným opatrením, vyplývajúcu z nebezpečenstva
bezprostredne hroziacej ujmy, ako aj primeranosťou navrhovaného predbežného opatrenia vzhľadom



na obsah práv a povinností, ktoré by mali byť navrhovaným predbežným opatrením žalovaným 1/ a
2/ uložené. K tomu uviedol, že pre žalobcu ako výrobcu elektriny z obnoviteľného zdroja energie je
významná výroba tejto elektriny práve v spojení s poskytovaním finančnej podpory podľa Zákona. Z
oznámenia žalovaného 1/ a zo zverejneného zoznamu na internetovej stránke ÚRSO vyplýva, že v
kalendárnom roku 2015 mal žalobca nárok na podporu podľa Zákona stratiť. Ujma, ktorú môže žalobca
v dôsledku toho utrpieť, spočíva predovšetkým vo finančnej strate spôsobenej neposkytnutím podpory
výroby elektriny z obnoviteľného zdroja energie v priebehu roka 2015 formou výkupu elektriny za cenu
elektriny na straty podľa § 3 ods. 1 písm. b) a formou doplatku podľa § 3 ods. 1 písm. c) Zákona,
ktorú žalobca v podanom návrhu vyčísluje. Táto skutočnosť môže mať vplyv na priebeh a výsledky
podnikateľskej činnosti žalobcu. Negatívny dôsledok vzniknutej situácie sa u žalobcu prejaví zásadne
len v kalendárnom roku 2015, kedy nárok na podporu v roku 2016 bude zo strany ÚRSO a žalovaného
1/ posudzovaný v nadväznosti na splnenie oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona do
15. augusta 2015. Nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy v prípade nenariadenia predbežného
opatrenia žalobca v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia odôvodnil konkrétnym vyčíslením
ročných splátok poskytnutých úverov na výstavbu zariadení a nemožnosťou ich splácania v prípade
neposkytnutia podpory podľa Zákona vo forme výkupu elektriny za cenu elektriny na straty a vo forme
doplatku v kalendárnom roku 2015 v spojení s dôsledkom prejavujúcim sa v neschopnosti uhrádzať
jeho záväzky, platobnej neschopnosti a faktickej likvidácii. V tejto súvislosti okresný súd poukázal, že
žalobca je podnikateľským subjektom, ktorý vykonáva podnikateľskú činnosť vo vlastnom mene a na
vlastnú zodpovednosť a nedosiahnutie očakávaných výnosov a strata v určitom období podnikateľskej
činnosti je súčasťou podnikateľského rizika, ktoré každý podnikateľ znáša. Okresnému súdu nie je
známa ekonomická a majetková situácia žalobcu a žalobca neosvedčil, že by mu táto neumožňovala
pokles príjmov v roku 2015 preklenúť.

Vo vzťahu k časti návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, v rámci ktorej sa žalobca domáhal,
aby okresný súd uložil žalovanému 2/ povinnosť odoberať od žalobcu elektrinu vyrobenú v zariadeniach
žalobcu za cenu elektriny na straty, podľa okresného súdu nebola osvedčená potreba dočasnej úpravy
pomerov medzi účastníkmi konania, ani nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy vzhľadom na
vyjadrenie žalovaného 1/ a obsah pripojeného vyjadrenia žalovaného 2/, z ktorých vyplýva, že žalovaný
2/ je pripravený s každým výrobcom elektriny, ktorý nesplnil podmienky na získanie podpory odberom
elektriny za cenu elektriny na straty podľa Zákona, uzatvoriť zmluvu, ktorou za trhovú cenu 34,61
Eur/MWh vykúpi elektrinu vyrobenú týmto výrobcom elektriny v jeho zariadení. Na uvedenú možnosť
upozornil žalobcu aj žalovaný 1/ v oznámení o strate podpory na kalendárny rok 2015 zo 17.12.2014.
Za situácie, kedy žalovaný 2/ deklaruje zabezpečenie odberu elektriny vyrobenej v zariadení žalobcu,
resp. vo všetkých zariadeniach, ktorým nebolo priznané právo na podporu na kalendárny rok 2015
za trhovú cenu elektriny, nie je podľa okresného súdu daná potreba dočasnej úpravy pomerov medzi
žalobcom a žalovaným 2/. Zmluvným vzťahom so žalovaným 2/ má podľa okresného súdu žalobca
možnosť zabezpečiť kontinuitu prevádzky svojich zariadení na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov
a kontinuitu výroby elektriny v týchto zariadeniach v kalendárnom roku 2015. Na strane žalobcu tak nie je
dané nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy spočívajúce v ohrození prevádzky jeho zariadení v
prípade, že by nemal zabezpečený odber vyrobenej elektrickej energie. Prípadná ujma, ktorá žalobcovi
v tomto prípade hrozí, spočívajúca v ušlom zisku vo výške rozdielu medzi trhovou cenou elektriny a
cenou elektriny na straty, je súčasťou podnikateľského rizika žalobcu a v prípade jeho úspechu v konaní
vo veci samej nie je vylúčené, aby sa náhrady tejto ujmy domáhal voči zodpovednému subjektu. V danej
veci zároveň neboli zistené také špecifické alebo výnimočné okolnosti, ktoré by mohli viesť k záveru, aby
predbežným opatrením bolo nariadené žalovanému 2/ odoberať elektrickú energiu vyrobenú v zariadení
žalobcu za cenu elektriny na straty podľa ust. § 3 ods. 1 písm. b) Zákona, t.j. v takom rozsahu, v akom
sa žalobca mieni domáhať plnenia tejto povinnosti žalovaným 2/ v konaní o veci samej.

Okresný súd uviedol, že pri rozhodovaní o návrhu žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia ďalej
prihliadal na možné dôsledky vyhovenia návrhu na žalovaného 1/ ako prevádzkovateľa regionálnej
distribučnej sústavy, u ktorého si žalobca uplatňuje právo na podporu podľa zákona vo forme odberu
elektriny za cenu elektriny na straty a vo forme doplatku. Žalovaný 1/ vo vyjadrení z 27.04.2015 objasnil
svoje postavenie ako prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy v systéme poskytovania podpory
podľa Zákona a akým spôsobom sú pre žalovaného 1/ vytvárané finančné zdroje na poskytovanie
tejto podpory. Z toho je podľa okresného súdu zrejmé, že pokiaľ ÚRSO žalobcu, resp. skupinu
ďalších cca 500 subjektov, ako to vyplýva zo zoznamu zverejneného na jeho internetovej stránke,



do systému podpory na rok 2015 s odkazom na ust. § 4 ods. 3 Zákona nezahrnul, vo vzťahu k
týmto subjektom neboli pre žalovaného 1/ prostredníctvom osobitnej tarify za prevádzkovanie systému
určovanej ÚRSO-m vytvorené finančné zdroje na poskytovanie podpory. Pokiaľ by návrhu žalobcu na
nariadenie predbežného opatrenia bolo vyhovené, tak podľa okresného súdu žalobca by tým dosiahol
stav, akoby jeho nárok na podporu v kalendárnom roku 2015 nebol sporný. Na druhej strane by došlo
k neprimeranému zásahu do postavenia žalovaného 1/, ktorý nemá zabezpečené finančné prostriedky
na realizáciu štátom garantovanej podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie vo vzťahu
k subjektom, ktoré ÚRSO pri určovaní TPS na kalendárny rok 2015 nezohľadnil. Pokiaľ žalobca
argumentoval zvýšením TPS v kalendárnom roku 2014 a nezmenenou výškou TPS v roku 2015, okresný
súd uviedol, že pokiaľ sa pri výpočte TPS v zmysle § 1 písmeno h) a § 12 Vyhlášky ÚRSO č. 221/2013
Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike, zohľadňujú náklady nielen na výrobu
elektriny z obnoviteľných zdrojov, ale aj na výrobu elektriny z domáceho uhlia a na činnosť organizátora
krátkodobého trhu s elektrinou, nezmenená výška TPS na rok 2015 bez ďalšieho neznamená, že v
nej neboli zohľadnené aktuálne údaje o množstve elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov, na ktoré
sa uplatňuje nárok na podporu v kalendárnom roku 2015 v nadväznosti na oznámenia výrobcov tejto
elektriny. Okresný súd konštatoval, že navrhované predbežné opatrenie by nebolo v súlade so zásadou
proporcionality a primeranosti predbežných opatrení a svojimi dôsledkami by znamenalo neprimeraný
zásah do právneho postavenia a majetkovej sféry žalovaného 1/, pričom okolnosti prejednávanej veci
neodôvodňujú záver o ich takej výnimočnosti alebo špecifickosti, ktorá by odôvodňovala uloženie
povinnosti žalovanému 1/ predbežným opatrením v rovnakom rozsahu ako v konaní o veci samej.
Z uvedených dôvodov okresný súd návrh žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Z
procesného hľadiska okresný súd nepovažoval za potrebné v súlade s návrhom žalovaného 1/ pred
rozhodnutím o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vypočuť účastníkov konania, resp. požiadať
o stanovisko k prejednávanej veci ÚRSO.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v podaní jeho
právneho zástupcu (č.l. 205-211 spisu). Uviedol, že napáda uznesenie okresného súdu v celom rozsahu
a odôvodňuje ho s poukazom „na ust. § 205 ods. 2 písm. b) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) a § 205
ods. 2 písm. b), d) a f)“ OSP, t.j. že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, ďalej že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca mal za to, že dôvodnosť žalobného
návrhu v návrhu na vydanie predbežného opatrenia osvedčil v dostatočnej miere, pričom návrh oprel o
nasledovné argumenty: sankcia (následok) v podobe straty nároku na podporu sa z dôvodu aplikácie
prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z. z. nevzťahuje na výrobcov elektriny, ktorí
prevádzkujú zariadenia uvedené do prevádzky do 31.12.2013; sankciu možno v materiálnom právnom
štáte ukladať výhradne len na základe individuálneho správneho aktu (rozhodnutia správneho orgánu) a
nie priamo na základe právneho predpisu, pričom sankcia v podobe straty nároku na podporu na jeden
rok nebola žalobcovi nikdy právoplatne uložená; žalobca si z materiálneho hľadiska splnil oznamovaciu
povinnosť voči žalovanému 1/ ešte pred uplynutím lehoty (t.j. pred 15.8.2014).

K námietke žalovaného 1/ vo vyjadrení z 27.04.2015, že žalobca nesplnil povinnosť vykonať potrebné
preventívne opatrenia za účelom minimalizácie vznikajúcej ujmy a neuzatvoril zmluvu o dodávke
elektriny s dodávateľom, žalobca uviedol, že požiadal žalovaného 2/ o uzavretie zmlúv o dodávke
(výkupe) elektriny mimo systému podpory za podmienok dostupných na trhu, a to vo vzťahu ku všetkým
zariadeniam výrobcu elektriny, ktoré žalobca prevádzkuje. Pri aktuálnych trhových cenách elektriny
však tieto nepokryjú náklady na financovanie prevádzky elektrární (najmä náklady na obsluhu dlhovej
služby - úhradu pravidelných splátok investičných úverov, ktoré si zobral na výstavbu a prevádzku
svojich zariadení). Výroba a dodanie elektriny za trhových podmienok tak pravdepodobne takisto bude
viesť k nevyhnutnosti podania návrhu na vyhlásenie konkurzu žalobcu. Svoju prevenčnú povinnosť sa
žalobca preto rozhodol plniť aj prostredníctvom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, nakoľko,
ako uvádza p. E., z formulácie prevenčných povinností ustanovených v § 384 Obchodného zákonníka
môžeme vyvodiť aj povinnosť toho, komu hrozí škoda, zakročiť voči takémuto stavu, napr. podaním
návrhu na vydanie predbežného opatrenia.



Žalobca vyslovil domnienku, že predbežné opatrenie je potrebné vydať aj z dôvodu existencie obavy,
že by výkon súdneho rozhodnutia vo veci samej mohol byť ohrozený - pokiaľ totiž žalobcovi nebude
zo strany súdu poskytnutá procesná ochrana, žalobca sa s vysokou pravdepodobnosťou v krátkej dobe
dostane do úpadku. Kým dôjde k meritómemu rozhodnutiu, mohol by žalobca z dôvodu odopretia nároku
na podporu aj zaniknúť. „Podľa E. by v prípade neexistencie predbežného opatrenia mohol nekalý
súťažiteľ dosiahnuť svoj ekonomický účel a rozsudok by na tom prakticky nič nezmenil (ONDREJOVÁ,
D. Právní prostředky ochrany proti nekalé soutěži. Praha : Wolters Kluwer ČR 2010, s. 153.).“ Z tohto
dôvodu, resp. z dôvodu zamedzenia vzniku vážnejších škôd, žiadal žalobca vydanie predbežného
opatrenia čiastočne zhodného s nárokom, ktorý „požaduje v konaní vo veci samej“. Poukázal na ustálenú
judikatúru, ktorá pripúšťa uloženie obsahovo zhodných povinností, pričom „Rozhodné hľadisko je, aby
boli dočasne upravené pomery účastníkov a tak sa zabránilo vzniku alebo zväčšeniu ujmy dotknutého
účastníka" (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 1 Obo 57/97 zo dňa 29.5.1997).

Podľa žalobcu je žalovaný 1/ orgánom verejnej správy, z dôvodu, že mu zákon zveril pôsobnosť v
oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 2 OSP). Takýmto zákonom je zákon č. 309/2009 Z.z., v ktorom
je upravený verejnoprávny mechanizmus ustanovený štátom (zákonodarcom) za účelom podpory
výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie s cieľom splnenia záväzkov Slovenskej republiky
vyplývajúcich z noriem Európskej únie. Zákon uložil prevádzkovateľom regionálnych distribučných
sústav (vrátane žalovaného 1/) povinnosť zabezpečovať podporu formou odberu elektriny za cenu
elektriny na straty (prenesená na žalovaného 2/) a formou doplatku. Z toho dôvodu aj právne vzťahy, do
ktorých pri tom vstupuje, majú podľa žalobcu povahu administratívnoprávnych vzťahov. Zodpovednosť
za porušenie povinnosti z administratívnoprávneho vzťahu môže byť vyvodzovaná len v podobe
administratívnoprávnej zodpovednosti, t.j. v rámci správno-deliktuálnej zodpovednosti. Aj podľa Zákona
(ust. § 15 ods. 1) „Porušenie ustanovení tohto zákona je správnym deliktom,...".

Žalobca poukázal, že súdy považujú prevádzkovateľov regionálnych distribučných sústav za orgány
verejnej správy v prípade, ak im zákon zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických
osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy, bez ohľadu na ciele, ktoré pritom sledujú, vrátane
dosahovania zisku (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 3Sžo/40/2011 zo dňa
6.3.2012). Krajský súd v Žiline ďalej uviedol: „Odporca (prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy
na strednom Slovensku) teda vystupuje ako orgán, ktorému bolo zverené rozhodovanie o právach a
povinnostiach pri výkone verejnej moci a táto činnosť je vykonávaná vo verejnom záujme - ide teda o
materiálne poňatie verejnej správy, kde nie je rozhodujúce organizačné formálne postavenie odporcu,
ale skutočný charakter jeho činnosti" (rozhodnutie Krajského súdu v Žiline spis. zn. 21S/107/2010 zo dňa
22.8.2012). Žalobca preto vyslovil názor, že povinnosti vyplývajúce z § 4 ods. 2 Zákona majú povahu
povinností z administratívnoprávneho vzťahu, zodpovednosť za porušenie ktorých možno vyvodzovať
len v administratívnoprávnej rovine, t.j. cestou deliktuálnej zodpovednosti v správnom práve a nemožno
aplikovať „civilnoprávny pohľad“ nesplnenia predpísaných podmienok v prekluzívnej lehote s následkom
straty práva zo záväzkového právneho vzťahu (§ 583 Občianskeho zákonníka). Neprichádza teda do
úvahy postup žalovaného 1/, v rámci ktorého tento arbitrárne konštatoval správny delikt na strane
žalobcu a sám aplikoval sankciu v podobe straty nároku na podporu na jeden rok len na základe
odkazu na zoznam zverejnený na stránke Úradu. Zverejnenie takéhoto zoznamu nemôže byť podľa
žalobcu interpretované ako skutočnosť, ktorá zbavuje žalovaných ich zákonných povinností poskytovať
žalobcovi podporu podľa Zákona. Pokiaľ tým žalovaný 1/ mienil poukázať na fakt, že práve Úrad mu v
rámci cenovej regulácie schvaľuje príslušný kompenzačný mechanizmus (§ 5 ods. 1 Zákona) a že mu
pravdepodobne neschváli kompenzáciu nákladov na podporu poskytnutú výrobcom nachádzajúcim sa
v zozname, žalobca uviedol, že aj žalovaní sú oprávnení domáhať sa súdnej ochrany voči nezákonným
rozhodnutiam Úradu.

Okresný súd zamietol návrh žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia aj s poukazom na zásadu
proporcionality a primeranosti predbežných opatrení. Žalobca mal za to, že v návrhu na vydanie
predbežného opatrenia dostatočne opísal hrozby, ktoré mu vyplývajú z odopretia podpory. Uviedol,
že „pri aktuálnych trhových cenách elektriny nie je schopný elementárnej rentability takmer žiaden
výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie“. Žalobca bol (a naďalej je) postavený pred v podstate
neriešiteľnú situáciu, a to buď odstaviť výrobu elektriny alebo ďalej elektrinu vyrábať a dodávať za
trhových podmienok, ktoré budú takisto viesť k prijatiu nevyhnutných opatrení (podania návrhu na



vyhlásenie konkurzu). Odopretie podpory výroby elektriny v zmysle Zákona o podpore v celom rozsahu
(ako k tomu od 01.01.2015 došlo) znamená teda likvidáciu činnosti výroby elektriny u žalobcu, a to
vo veľmi krátkej dobe. V súčasnosti žalobca spotrebúva posledné voľné finančné zdroje. Z uvedených
dôvodov mal žalobca za to, že sú splnené podmienky na vydanie predbežného opatrenia, keďže je
potrebné dočasne upraviť pomery medzi účastníkmi.

Za neopodstatnenú žalobca považoval námietku žalovaného 1/ o nedostatku finančných prostriedkov na
pokrytie podpory poskytovanej výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, keďže suma tarify za
prevádzkovanie systému, ktorou sa prevádzkovateľom regionálnych distribučných sústav kompenzujú
náklady na poskytovanie podpory a ktorá sa uplatňuje voči všetkým koncovým odberateľom elektriny
v Slovenskej republika, sa oproti minulému roku vôbec neznížila (naďalej je vo výške 21,82 Eur/MWh
bez DPH). Žalovaní teda získavajú z tejto tarify rovnaké výnosy ako v roku 2014, počas ktorého bola
poskytovaná podpora aj tým výrobcom, ktorým sa v roku 2015 podpora odoprela. Túto námietku označil
žalobca za účelovú a žalovaný 1/ ju vo svojom vyjadrení nepreukázal (napríklad účtovnou evidenciou,
hospodárskym plánom a pod.). Pokiaľ však žalovaný 1/ narážal na to, že im Úrad nepriznal kompenzáciu
nákladov na poskytovanie podpory v adekvátnej výške, je v prvom rade na nich samotných, aby
prijali príslušné právne kroky voči Úradu. Riešením rozhodne nie je prenesenie bremena na žalobcu a
ostatných výrobcov.

Ak by odvolací súd dospel k záveru, že predbežná ochrana poskytnutá žalobcovi by nebola primeraná,
žalobca uviedol, že „si vie predstaviť aj jej úpravu smerom dole“. Pokiaľ by žalobca formou poskytnutej
predbežnej ochrany pokryl len nevyhnutné prevádzkové a úrokové náklady, mohol by sa znížiť aj
rozsah poskytnutej predbežnej ochrany. Samotnému žalobcovi by to umožnilo pokryť aspoň nevyhnutné
náklady na prevádzku svojich zariadení a zabrániť tak vzniku vyššie uvedených následkov. Na základe
podpory Zákona inkasuje žalobca od žalovaného 2/ sumu cca 190.584,95 Eur ročne (bez DPH) a od
žalovaného 1/ z titulu doplatku sumu cca 1.466.116,35 Eur (bez DPH), t.j. spolu sumu vo výške cca
1.656.701,30 Eur (bez DPH). Spolu za všetky úvery, ktoré mu boli poskytnuté, je žalobca povinný
uhradiť banke v roku 2015 na splátkach sumu 652.000 Eur. Ročná údržba všetkých 4 zariadení žalobcu
predstavuje sumu 220.142,40 Eur a tarifa za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny (G-
komponent) za všetky zariadenia žalobcu je 83.447,52 Eur ročne. Náklady na prevádzku a údržbu
zariadení, vrátane nákladov na obsluhu dlhovej služby (úhradu splátok investičných úverov, ktoré si
zobral na výstavbu a prevádzku svojich zariadení), sú tak v roku 2015 vo výške 955.589,92 Eur.
Zníženie predbežnej ochrany na nevyhnutnú sumu 955.589,92 Eur (pri predpokladanom množstve
elektriny vyrobenej v roku 2015 v objeme 4 330 MWh na všetkých zariadeniach žalobcu) by sa do
celkovej jednotkovej ceny elektriny požadovanej žalobcom premietlo vo forme jej zníženia zo sumy
382,61 Eur (požadovanej v návrhu) na sumu 220,69 Eur (pomerne medzi žalovaných 1/, 2/). Žalobca
uviedol, že ponecháva na zvážení odvolacieho súdu nariadenie predbežného opatrenia v rozsahu podľa
eventuálneho petitu. Žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že návrhu na
nariadenie predbežného opatrenia vyhovie; eventuálne (ak nerozhodne podľa bodu 1), aby napadnuté
uznesenie zmenil tak, že žalovaný 1/ je povinný uhrádzať žalobcovi doplatok vo výške 195,311 Eur/
MWh v rozsahu skutočného množstva elektriny vyrobenej žalobcom na každom jeho zariadení výrobcu
elektriny v každom kalendárnom mesiaci roka 2015 z obnoviteľných zdrojov energie, zníženého o
technologickú vlastnú spotrebu elektriny, a to do 15 dní od skončenia každého kalendárneho mesiaca
roka 2015; žalovaný 2/ je povinný odoberať od žalobcu elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie, ktorú
žalobca vyrobil na každom svojom zariadení výrobcu elektriny v každom kalendárnom mesiaci roka 2015
za cenu elektriny na straty vo výške 25,379 Eur/MWh bez DPH, a to do 15 dní od skončenia každého
kalendárneho mesiaca roka 2015.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach ust. § 212 ods. 1
OSP bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 OSP a napadnuté uznesenie okresného súdu
potvrdil ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 219 ods. 1, 2 OSP.

Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa ust. § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.



Podľa ust. § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Podľa ust. § 74 ods. 1 OSP, pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je
potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov alebo ak je obava, že by výkon súdneho
rozhodnutia bol ohrozený.

Podľa ust. § 75 ods. 2 veta prvá pred bodkočiarkou OSP, návrh má okrem náležitostí návrhu podľa
§ 79 ods. 1 obsahovať opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich nariadenie predbežného
opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, a
odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy alebo potreby dočasnej úpravy pomerov
maloletého dieťaťa v záujme maloletého dieťaťa.

Podľa § 76 ods. 1 písm. f) OSP, predbežným opatrením môže súd uložiť účastníkovi najmä, aby niečo
vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal.

Odvolací súd primárne uvádza, že okresnému súdu bol dňa 23.04.2015 doručený návrh na nariadenie
predbežného opatrenia. Žalobca v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia dôvodil neodkladnou
potrebou úpravy pomerov medzi žalobcom a žalovanými, ktorá sa má dosiahnuť nariadením
navrhovaného predbežného opatrenia, keďže vecou samou sa mieni domáhať ochrany práv, ktoré
sú porušené konaním žalovaného 1/, ktorý bez akéhokoľvek oprávnenia žalobcovi oznámil, že nemá
nárok na podporu napriek tomu, že žalobca splnil podmienky stanovené zákonom č. 309/2009 Z.z.
Prvostupňový súd správne vo vzťahu k návrhu žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia podaného
pred podaním žaloby vo veci samej aplikoval ust. § 74 ods. 1 OSP v spojení s ust. § 75 a nasl.
ustanovenia OSP a pre splnenie podmienok podaného návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
sa v rámci vykonávaného dokazovania oboznámil s listinami doloženými žalobcom, za súčasného
vychádzania zo stavu známeho z vlastnej rozhodovacej činnosti okresného súdu, keď hodnotil, či boli
osvedčené kumulatívne obidve základné zákonom vyžadované podmienky pre nariadenie predbežného
opatrenia voči žalovaným v zmysle ust. § 75 ods. 2 OSP. Z tohto zákonného ustanovenia vyplýva,
že k vyhoveniu návrhu na nariadenie predbežného opatrenia sa vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch
podmienok, a to osvedčenie nároku, ktorému sa má predbežným opatrením poskytnúť dočasná
súdna ochrana a druhou podmienkou je osvedčenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy,
resp. naliehavosti pre potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov súdneho konania do momentu
právoplatného rozhodnutia vo veci.

Odvolací súd preskúmaním veci nevyhodnotil ani jeden z odvolacích dôvodov žalobcu ako relevantný
pre to, aby mohlo dôjsť k žalobcom navrhovanej zmene napadnutého rozhodnutia okresného súdu podľa
ust. § 220 OSP a to či už podľa petitu formulovaného v pôvodnom návrhu v podaní zo 17.04.2015,
alebo podľa upraveného („zúženého“) petitu formulovaného v odvolacom návrhu v podaní z 09.06.2015.
Okresný súd vo všeobecnosti správne poukázal na predbežné opatrenie ako zabezpečovací procesno-
právny inštitút, ktorého účelom je poskytnúť dočasnú úpravu právnych pomerov medzi účastníkmi
konania do momentu právoplatného rozhodnutia vo veci samej, resp. pokiaľ je obava, že by výkon
súdneho rozhodnutia bol v budúcnosti ohrozený. V prípade navrhovaného predbežného opatrenia, ktoré
má sledovať dočasnú úpravu pomerov účastníkov, ako aj obavu z ohrozenia budúceho výkonu súdneho
rozhodnutia, zákon vyžaduje osvedčenie obidvoch podmienok k nariadeniu predbežného opatrenia, a
to osvedčenie nároku a osvedčenie naliehavosti pre nariadenie predbežného opatrenia, ktorá je daná
osvedčením reálne a bezprostredne hroziacej ujmy. Okresný súd postupoval zákonným spôsobom,
pokiaľ posudzoval tieto zákonom vyžadované podmienky v súvislosti s rozhodovaním o návrhu žalobcu
na nariadenie predbežného opatrenia.

Odvolací súd za aplikácie ust. § 219 ods. 2 OSP uvádza, že sa v celom rozsahu stotožnil s
odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu a v podrobnostiach na jeho závery odkazuje. Len



na zdôraznenie vecnej správnosti záverov okresného súdu, obsiahnutých v napadnutom rozhodnutí v
spojení s odvolacími dôvodmi žalobcu, je podľa odvolacieho súdu nevyhnutné uviesť zhodne s okresným
súdom, že tvrdenie, či žalobca (ne)splnil oznamovaciu povinnosť v zmysle zákona č. 309/2009 Z.z., a či
sa na povinnosť žalobcu doručiť oznámenie a následky stanovené zákonom pre prípad jej nesplnenia
(ne)vzťahuje prechodné ustanovenie § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z., sú medzi účastníkmi sporné
otázky, ktoré budú predmetom konania a dokazovania vo veci samej. Práve z rozdielnosti argumentácie
žalobcu a postoja žalovaných nielen v skutkových, ale aj v právnych tvrdeniach, správne uzavrel okresný
súd, že vo vzťahu k podmienke osvedčenia nároku žalobcu sa nevyhnutne vyžaduje dokazovanie
vo veci samej a zhodnotenie tohto nároku. Rovnako sa to vzťahuje k celej právnej argumentácii
žalobcu v odvolaní o administratívno - správnom charaktere namietaného postupu žalovaného 1/ voči
žalobcovi podľa Zákona vo vzťahu k neposkytnutiu podpory od 01.01.2015 pre rok 2015. Vzhľadom
k tejto prvej podmienke pre posúdenie návrhu žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia okresný
súd vecne správne postupoval, ak sa venoval druhej zákonnej podmienke, a to, či žalobca osvedčil
potrebu, naliehavosť dočasnej úpravy pomerov medzi účastníkmi konania nariadením navrhovaného
predbežného opatrenia, resp. či bola osvedčená reálnosť bezprostrednej a priamej hrozby, ujmy na
strane žalobcu, v prípade nenariadenia navrhovaného predbežného opatrenia.

K odvolacím dôvodom žalobcu odvolací súd poukazuje na vecne správne zhodnotenie a závery
okresného súdu v napadnutom uznesení, keď pri skúmaní druhej podmienky pre nariadenie
predbežného opatrenia, a to naliehavosti, resp. reálne, bezprostredne a priamo hroziacej ujme na
strane žalobcu, poukázal na list žalovaného 2/ zo dňa 17.2.2015, obsahujúci vyhlásenie o pripravenosti
uzavrieť zmluvu s každým výrobcom elektriny, ktorý nesplnil podmienky pre získanie podpory podľa
zákona č. 309/2009 Z.z., za trhovú cenu vo výške 34,61 Eur/ 1 MWh vykúpiť elektrinu vyrobenú
týmto výrobcom elektriny v jeho zariadení na výrobu elektriny, pričom existenciu tohto listu žalobca
v podanom odvolaní nepoprel. Okresný súd správnym spôsobom zdôraznil, že tento listinný dôkaz
bol rozhodným pri konštatovaní neosvedčenia naliehavosti pre nariadenie predbežného opatrenia ako
druhej kumulatívnej podmienky v súvislosti s podaným návrhom na nariadenie predbežného opatrenia,
keďže práve tento listinný dôkaz osvedčuje, že žalobca má vytvorenú možnosť odpredať vyrobenú
elektrickú energiu, ktorú podľa odvolacích dôvodov žalobca napokon aj využil. Je pravdou, že táto cena
je nižšia oproti cene, ktorú by žalobca získal cez systém podpory, avšak i napriek uvedenému, týmto
finančným príjmom na základe uzavretej zmluvy so žalovaným 2/, má žalobca možnosť do určitej miery
eliminovať tvrdené straty. Aj z uvedeného listu žalovaného 2/ bolo osvedčené, že žalobca má možnosť
ďalej pokračovať vo výkone svojej podnikateľskej činnosti, t.j. vyrábať elektrinu vo svojom zariadení a
túto odpredať žalovanému 2/, čím sa zabezpečí chod žalobcu, t.j. že žalobca nezostane mimo akúkoľvek
možnosť podnikania v dotknutom predmete svojej činnosti. To, že aj v prípade zmluvy so žalovaným
2/ dôjde k určitej finančnej strate, je možnou okolnosťou spojenou s akýmkoľvek výkonom činnosti
podnikateľského subjektu a táto, podľa žalobcom poskytnutého tvrdenia neočakávaná strata, ktorá je
spojená s výkonom jeho podnikateľskej činnosti, nemôže byť dôvodom pre nariadenie predbežného
opatrenia v konštatovaní osvedčenia naliehavosti pre jeho nariadenie. Pokiaľ žalobca až k odvolaniu
doložil faktúru s poradovým číslom 9151001557 vystavenú žalovaným 1/ voči žalobcovi za fakturačné
obdobie od 01.01.2015 do 31.01.2015 na sumu 1738,49 Eur (nedoplatok), na č.l. 214-215 spisu, tak v
odvolaní nebolo konkretizované, k akému tvrdeniu - odvolaciemu dôvodu bola uvedená listina doložená.

V súvislosti s rešpektovaním zásady proporcionality pri posudzovaní návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia a hodnotenia pomerov žalobcu a žalovaných, považuje odvolací súd za potrebné poukázať
aj na charakter účastníkov právneho vzťahu. Napriek tomu, že v danom prípade ide o osobitný vzťah,
do ktorého formou regulácie zasahuje štát prostredníctvom zákona č. 309/2009 Z.z., tak žalobca, ako aj
žalovaní sú podnikateľmi a ide o vzťah pri ich podnikateľskej činnosti. V týchto vzťahoch sú si v zásade
tak žalobca, ako aj žalovaní rovní vo svojich právach a povinnostiach, preto prípadné obmedzenie, ktoré
by bolo uložené jednému účastníkovi tohto zmluvného vzťahu, nemôže byť celkom zjavne neprimerané
tvrdenej miere porušenia alebo ohrozenia práva druhej strany. Z tohto dôvodu potom nemôže úspešne
obstáť argumentácia žalobcu v tom smere, že len v dôsledku nevyplácania podpory nie je schopný plniť
svoje zmluvné záväzky, ani argumentácia v tom smere, že nenariadením navrhovaného predbežného
opatrenia v krátkej dobe smeruje ku konkurzu. Krajský súd považuje, v súvislosti s potrebou prihliadania
na zásadu proporcionality pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, za potrebné
podporne a primerane poukázať na záver vyslovený v rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky sp.
zn. III. ÚS 394/2001, podľa ktorého ...„základným zmyslom predbežného opatrenia je ochrana toho,



kto o jeho vydanie žiada, pričom musia byť rešpektované ústavné pravidlá ochrany i toho, voči komu
predbežné opatrenie smeruje“.

Pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia je súd povinný v každom jednotlivom
prípade skúmať i to, či predbežné opatrenie neprimerane nezasiahne do právnych vzťahov účastníkov. V
prípade, ak by bolo požadovanému návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vyhovené, žalobca by
pre rok 2015 dosiahol stav, že by mu aj bez rozhodnutia vo veci samej bola vyplácaná (plná či čiastočná)
podpora vo forme doplatku, hoci okolnosť, či žalobca pre rok 2015 podmienky pre splnenie nároku na
vyplácanie doplatku splnil, je medzi účastníkmi sporná, avšak až po riadnom dokazovaní vo veci samej
táto spornosť môže byť vyriešená konečným meritórnym rozhodnutím súdu.

Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že žalobou vo veci samej sa žalobca mieni domáhať, a) voči
žalovanému 1/ úhrady doplatku (338,595 Eur/MWh) na skutočné množstvo elektriny vyrobenej v
každom Zariadení žalobcu za jednotlivé mesiace roka 2015, z obnoviteľných zdrojov energie, zníženej
o technologickú vlastnú spotrebu elektriny (§ 4 ods. 1 písm. c) Zákona o podpore); b) voči žalovanému
2/ zaplatenia ceny elektriny na straty v plnej výške (44,015 Eur/MWh) za elektrinu vyrobenú v každom
Zariadení žalobcu z obnoviteľných zdrojov energie a dodanú žalovanému 2/ v jednotlivých kalendárnych
mesiacoch roka, keď i z obsahu návrhu na nariadenie predbežného opatrenia je zrejmé, že konečným
účelom budúceho sporového konania v danej veci je dosiahnutie vyplácania predmetnej podpory v rámci
zvýšenej ceny za dodanú a odobratú elektrickú energiu v roku 2015. V tomto smere je dôvodné v zhode
s okresným súdom poukázať i na to, že spravidla platí, že predbežné opatrenie nemá ukladať obsahovo
rovnaké povinnosti, aké by boli uložené rozhodnutím vo veci samej. Pre nariadenie predbežného
opatrenia, ktoré by v zásade nariaďovalo totožné povinnosti, ktorých sa domáha žalobca voči žalovaným
vo veci samej, v danom prípade nebolo osvedčené splnenie výnimočných podmienok, ako správne v
napadnutom uznesení konštatoval aj okresný súd.

Súčasne je potrebné uviesť, že daný prípad okresný súd pri rozhodovaní dôvodne posudzoval aj v
kontexte vlastných zistení a vedomostí z rozhodovacej činnosti spojenej s ďalšími sporovými konaniami
obdobného charakteru a s nimi spojenými návrhmi na nariadenie predbežných opatrení a nie je možné
dôvodne vytýkať prvostupňovému rozhodnutiu prihliadanie i na početnosť aktuálne sporných prípadov
obdobného charakteru vyvolaných žiadateľmi o podporu v rámci SR v spojitosti so zákonnou úpravou
v zákone č. 309/2009 Z.z. a možný vplyv tejto početnosti na žalovaných v súvislosti s primeranosťou,
proporcionalitou navrhovaného predbežného opatrenia v danej veci.

Podľa odvolacieho súdu, za konštatovania nesplnenia druhej kumulatívnej podmienky pre nariadenie
predbežného opatrenia, a to dostatočného osvedčenia naliehavosti dočasnej úpravy pomerov
účastníkov, nedošlo nenariadením predbežného opatrenia, v navrhovaných eventuálnych zneniach,
k zásahu do práv a oprávnených záujmov žalobcu v rámci vymedzenia v odvolaní. Z vyššie
citovaného § 75 ods. 2 OSP vyplýva zákonná požiadavka kumulatívneho splnenia dvoch podmienok
pre nariadenie predbežného opatrenia, a to osvedčenia nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana,
a osvedčenia nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy, resp. naliehavosti dočasnej úpravy
pomerov účastníkov. Pokiaľ niektorá z týchto podmienok nie je splnená, nemožno návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia vyhovieť. Občiansky súdny poriadok pritom v súvislosti s posudzovaním návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia ukladá súdu povinnosť skúmať kumulatívne splnenie obidvoch
týchto podmienok. Zo znenia čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že „podmienky a
podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon“.

V danom prípade podmienky pre vyhovenie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia upravuje § 74
a nasl. OSP, preto bolo nielen v konaní pred okresným súdom, ale aj vo vyvolanom odvolacom konaní
potrebné posudzovať, či sú zákonom stanovené podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia
splnené. Ak tomu tak nebolo, teda ak nebola splnená čo i len jedna z kumulatívnych podmienok pre
nariadenie predbežného opatrenia, tak návrhu žalobcu nemohlo byť vyhovené.



Odvolací súd preto podľa ust. § 219 ods. 1 OSP napadnuté uznesenie okresného súdu, ktorým bol návrh
žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia zamietnutý, potvrdil ako vecne správne rozhodnutie.

O trovách spojených s predbežným opatrením bude rozhodované až v rámci rozhodnutia vo veci samej
podľa ust. § 145 OSP, preto krajský súd podľa ust. § 224 ods. 1 OSP v zhode s okresným súdom
nerozhodoval o trovách spojených s týmto odvolacím konaním.

Toto rozhodnutie prijal odvolací súd v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.