{"guid": "96beea8c-f52a-4b37-93f5-8c8c874a8d73:14b1a08e-e3db-4f7d-ac3d-be569c8a641b", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2011:3811204919.1", "spisova_znacka": "19CoE/459/2011", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19CoE/459/2011 z 28. 12. 2011", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trenčín z 28. decembra 2011, sp. zn. 19CoE/459/2011, ECLI:SK:KSTN:2011:3811204919.1", "identifikacne_cislo": "3811204919", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Viera Koscelanská", "sudca_id": 927, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viera-koscelanska-927", "datum_vydania": "2011-12-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44.odsek-2", "nazov": "§ 44 ods. 2 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-44"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-44"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/14b1a08e-e3db-4f7d-ac3d-be569c8a641b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2011:3811204919.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2011:3811204919.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2011:3811204919.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoE/459/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3811204919
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 12. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2011:3811204919.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne vo exekučnej veci oprávneného PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Mliekarenská 10, IČO: 35 79 27 52, právne zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. I. B., s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Kubániho 16, O.: XX XX XX XX proti povinným 1) S. P., bytom A. S. XXX/XX, H., 2)
W. P., bytom A. S. XXX/XX, H., o vymoženie 1.630,27 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 21. apríla 2011, č.k. 9Er/919/2011-12, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu        p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora Mgr. D. S. o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 24.03.2011. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom
na vykonanie exekúcie, doručeným súdnemu exekútorovi dňa 14.03.2011, domáhal vykonania exekúcie
proti povinným, a to na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, sp. zn. RK-035/07-
EK, vydaný dňa 19.03.2007 Mgr. L. P., ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 04.04.2007 a vykonateľnosť
dňa 11.04.2007. Predmetným rozhodcovským rozsudkom bola povinným uložená povinnosť spoločne a
nerozdielne zaplatiť oprávnenému sumu vo výške 74.324,- Sk spolu s 6 % ročným úrokom od 31.01.2007
do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 253,- Sk a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške
1.500,- Sk, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Súd v zmysle § 44
ods. 1, 2 Exekučného poriadku preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh
na vykonanie exekúcie                           a exekučný titul; ich súlad, resp. rozpor so zákonom a
dospel k záveru, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, ktorý
by mohol tvoriť podklad na vykonanie exekúcie. Z predloženého exekučného titulu - vyššie uvedeného
rozhodcovského rozsudku zistil nasledovné skutočnosti. Dňa 21.12.2005 uzatvoril oprávnený ako veriteľ
s povinným 1) ako dlžníkom zmluvu nazvanú ako „Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluva o
revolvingovom úvere č. 8000007537“, na základe ktorej sa oprávnený zaviazal poskytnúť povinnému 1)
úver vo výške 60.012,- Sk a povinný 1) sa zaviazal splatiť poskytnutý úver v 36-tich mesačných splátkach
vo výške 1.667,- Sk. Na zabezpečenie pohľadávky oprávneného zo zmluvy vystavil povinný 1) dňa
07.12.2005 vlastnú blankozmenku. Povinná 2) podpísala zmluvu ako zmenkový ručiteľ - aval, v zmluve
označený ako spoludlžník 1. Predmetnú zmluvu rozhodca v rámci rozhodcovského konania posúdil
ako zmluvu o úvere uzatvorenú v zmysle ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, kde poukázal na
to, že zmluva bola dojednaná ako právny vzťah, na ktorý sa majú aplikovať ustanovenia Obchodného
zákonníka. Tu zrejme rozhodca vychádzal z bodu 18.9 Zmluvných dojednaní Zmluvy o revolvingovom
úvere. Súd v prvom rade skúmal samotnú „Zmluvu                  o revolvingovom úvere“ zo dňa 21.12.2005,
ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinnými a dospel k záveru,
že tento právny vzťah založený zmluvou označenou ako „Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/
Zmluva o revolvingovom úvere“ je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve.
Nevyhnutnou súčasťou tejto zmluvy sú „Zmluvné dojednania zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti
PROFI REAL Slovakia, spol. s.r.o.“, ďalej len ako „Zmluvné dojednania“. Podľa bodu 2.1 Zmluvných
dojednaní: „Zmluva o RÚ sa uzatvára na predtlačenom formulári veriteľa. Vyplnená žiadosť o poskytnutie



revolvingového úveru podpísaná dlžníkom, spoludlžníkom 1, spoludlžníkom 2 je návrhom na uzatvorenie
Zmluvy o RÚ. Zmluva o RÚ je uzatvorená a nadobúda platnosť podpisom dlžníka, spoludlžníka 1,
spoludlžníka 2                           a Veriteľa“. K platnému uzatvoreniu zmluvy došlo teda dňa
21.12.2005. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá
zmluva                           o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinní
pri uzatváraní tejto zmluvy konali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti,
resp., že by im bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania a z tohto dôvodu sa považujú
za spotrebiteľov. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného
registra, kde týmto predmetom (okrem iných) je „poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom
z vlastných zdrojov“. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej
zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinní nemohli individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred
pripravené „na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet
spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy, má súd
za to, že úver bol povinným poskytnutý ako spotrebiteľom. Zmluva medzi oprávneným a povinnými
má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 2 písm. a) zákona                č.
258/2001 Z. z. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinní si neplnili riadne svoje
povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom
konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v čl. 17.2 Zmluvných dojednaní, kde rozhodca bez
vypočutia povinných vydal rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním predmetných Zmluvných dojednaní
ako neoddeliteľnej časti zmluvy                           o revolvingovom úvere, konkrétne článku 17 označeného
ako „Riešenie sporov - rozhodcovská doložka“ vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní
nekalú podmienku, k čomu ho viedli nasledovné dôvody. V zmluvných dojednaniach v čl. 17.1 bol
upravený alternatívny spôsob riešenia sporov zo zmluvy o revolvingovom úvere jednak cestou súdu
alebo v rozhodcovskom konaní, pričom výber spočíval na žalobcovi. Možnosť výberu je podľa názoru
súdu len zdanlivá. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu veriteľ,
pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej úpravy nemá
žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, v čom súd vzhliadol nekalú povahu dojednania
o možnosti riešenia sporov. Tu sa súd zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej
zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Podľa ustanovenia § 8 ods. 5 (predtým ods. 3) zákona
č. 258/2001 Z. z.                  o spotrebiteľských úveroch spory o platnosť zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a o právach a povinnostiach vyplývajúcich z tejto zmluvy rozhoduje súd. Na druhej strane
vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu právnych záruk,
ktorú upravuje čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj s poukazom na
ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. takéto zmluvné dojednanie
nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd
Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie
sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ
účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach
a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Zmluvné dojednanie o voľbe
spôsobu riešenia sporu              v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1
zákona č. 244/2002               Z. z. o rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme
osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade bola rozhodcovská
zmluva súčasťou zmluvy o revolvingovom úvere ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu vyžaduje
v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní aj
voľba rozhodcu, resp. postup jeho dodatočného ustanovenia. V danom prípade bola voľba rozhodcu
uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcu na predtlačenom formulári dokonca
predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinných si finančné prostriedky touto cestou
obstarať, čiže predtým, ako k uzatvoreniu zmluvy o revolvingovom úvere povinní vôbec pristúpili. Nekalú
povahu má aj samotné znenie rozhodcovskej doložky, podľa ktorej „akékoľvek spory, nezrovnalosti
alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami tejto Zmluvy o
RÚ, s porušením, ukončením a neplatnosťou Zmluvy o RÚ budú riešené a s konečnou platnosťou
rozhodnuté v písomnom rozhodcovskom konaní pred jedným z nasledujúcich rozhodcov (JUDr. G. S.,
JUDr. E. P., JUDr. L. P.)“. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd videl v tom,
že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto je rozhodcom, je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený,
pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve.
Dohoda strán                   o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a rozhodnutiu
súkromným osobám alebo rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má o to väčší



význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje), vyjasňuje,
urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale
pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade táto vôľa pochádza
však len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje
značnú nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že Veriteľov výber rozhodcov zrejme nebol náhodný.
Oprávnený ako Veriteľ do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické
rozhodcovské doložky, kde vystupujú opakovane rovnakí rozhodcovia (obdobne v konaniach vedených
na tamojšom súde). V tomto smere sa preto vynárajú aj určité pochybnosti o nezaujatosti rozhodcov
určených v takto predtlačených zmluvných dojednaniach zmluvy o revolvingovom úvere. Pokiaľ by
zrejme takto určený rozhodca posudzoval prípadné spory vzniknuté z týchto zmlúv tak, že by neboli
celkom                           v súlade s predstavou, s akou boli tieto zmluvy zostavované, o ktoré
sa opierajú žaloby v rozhodcovskom konaní, bolo by pre veriteľa dlhodobo výhodnejšie obrátiť sa na
iného rozhodcu, ktorý s Veriteľom zaujíma zhodný výklad práva. Prípadná argumentácia, opierajúca
sa o zákonnú možnosť v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.              o
rozhodcovskom konaní, a to predpojatosť ustanoveného rozhodcu namietať z dôvodov,               o
ktorých sa dozvedeli po jeho ustanovení do funkcie, podľa názoru súdu neobstojí. Ak by aj druhá strana
- dlžník  - spotrebiteľ osobu rozhodcu namietal, resp. všetkých v rozhodcovskej doložke uvedených, je
výber náhradného rozhodcu znova na Veriteľovi, teda oprávnenom. Podľa ustanovenia rozhodcovskej
doložky upravenej v článku 17, bod 17.2.1 Zmluvných dojednaní: „V prípade, že postupne alebo naraz
nastane situácia, že ani jeden z hore uvedených rozhodcov nebude môcť prevziať funkciu rozhodcu
v sporoch podľa tejto rozhodcovskej doložky, určí náhradného rozhodcu veriteľ“. Tu si veriteľ znovu
uzurpuje právo rozhodcu vybrať, bez toho, aby spotrebiteľ mal možnosť sa k tomu vyjadriť, čo považuje
súd za výrazne jednostrannú a pre spotrebiteľa poškodzujúcu úpravu rozhodcovskej doložky. Veriteľ,
čiže oprávnený si v danej veci poisťuje nielen situáciu v prípade, ak na strane vopred určených rozhodcov
dôjde k zmene pomerov znemožňujúcich im výkon funkcie rozhodcu od uzatvorenia doložky k vzniku
sporu, ale aj prípad, kedy k sporu už došlo, kde je na strane spotrebiteľ, ktorý je na rozdiel od väčšiny
aktívnym a doručil v stanovenej lehote rozhodcovi žalobnú odpoveď, kedy rozhodca vydá rozhodcovský
rozsudok na základe vykonaného dokazovania. Takýto rozsudok totižto možno preskúmať v súlade s
podmienkami uvedenými v čl. 17.2 ods. 17.2.1 písm. f) Zmluvných dojednaní. Rozhodcovský rozsudok
podľa citovaného ustanovenia pritom preskúmava iný rozhodca uvedený v článku 17.2               ods.
17.2.1 Zmluvných dojednaní, t. j. znovu len rozhodca, ktorého vybral oprávnený.                  V
predmetnej veci vydal rozsudok Mgr. L. P., ktorého vopred stanovil oprávnený. Rozhodca, ktorého si
vyberá oprávnený, je oprávnený vydať aj bez vypočutia žalovaného rozhodcovský rozsudok, ak sa v
žalobnom návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúcej zo skutočností uvedených
žalobcom. Tak tomu bolo aj v predmetnej veci, pretože rozhodca súčasne doručoval žalovaným výzvu
na vyjadrenie sa k žalobe a zároveň doručil ihneď aj rozhodcovský rozsudok. Žalovaná strana, teda
spotrebiteľ, nemal žiadnu možnosť ovplyvniť tak výber rozhodcu a vyjadriť sa k návrhu. Pri garantovanej
rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní)
dochádza k porušeniu uplatňovania práv na strane spotrebiteľa.  Súd vo všeobecnosti uvádza, že
spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu
na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich
obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98,
Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25).
Súd pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa,
ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom
a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dal do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci
C-40/08 zo dňa          6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez
Nogueira,                v ktorom bola riešená predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu smernice 93/13/
EHS zo dňa 05.04.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v tom zmysle, že
súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného
bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v
zmluve. Zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej moci na
neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej doložke.  Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd
má preskúmavať v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie
vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Podľa zákona č. 244/2002 Z.
z.                                  o rozhodcovskom konaní je rozhodcovský rozsudok možné za podmienok
ustanovených v ustanoveniach § 40 - § 43 tohto zákona napadnúť žalobou na príslušnom súde, a tak



dosiahnuť jeho zrušenie. Jedným z dôvodov podania žaloby je, ak jeden z účastníkov rozhodcovského
konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy. Súd však pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej
doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej
povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku zo dňa 21. novembra 2002, Cofidis
(C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34) uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa
rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu
nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva,
alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere
je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a
dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej
doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Posudzujúc komplexnú úpravu rozhodcovskej doložky v danom
prípade od „možnosti“ výberu riešenia sporu, cez jej vopred pripravené znenie, jednostranný výber
rozhodcu, ako aj náhradného rozhodcu, rozhodcu, ktorý rozhodcovský rozsudok preskúmava až po v nej
upravené postupy, ktorými sa strany v rozhodcovskom konaní mali riadiť, považuje súd takto upravenú
rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku. Takto stanovená zmluvná podmienka je
nekalá, pretože nebola individuálne dohodnutá a jej zmyslom je domôcť sa jej prostredníctvom pred
výlučne v každej situácii veriteľom vopred určeným rozhodcom záväzného a právne vynútiteľného
rozhodnutia, kde na úkor procesných práv druhej strany - spotrebiteľa zvyšuje pravdepodobnosť
rýchleho vyriešenia sporu. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky
hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých
zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu
uzatvorenia zmluvy), ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach
a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení
platnému ku dňu uzatvorenia zmluvy). Výpočet neprijateľných podmienok môže a má dopĺňať judikatúra.
Súdny dvor v prípade Pannon GSM Zrt./Erzsébet Sustikine Győrfi C-243/08 dokonca dospel k záveru,
že podmienka obsiahnutá v zmluve, uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom,
ktorá bola do nej vložená bez osobitného vyjednávania, a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu,
v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú.
Rozhodcovská doložka, obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o revolvingovom úvere, podľa
názoru súdu spĺňa všetky podmienky tak z pohľadu ustanovení § 53, § 54 Občianskeho zákonníka
platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/EHS (výkladovej pomôcky
ustanovení spotrebiteľského práva) kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore
s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a § 9 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,                      a teda
je neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská
doložka  nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc
z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto
rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred
podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom
by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť v zmysle ustanovenia § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti súd
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2  Exekučného
poriadku zamietol. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu
v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za
spôsobilý exekučný titul. Pre uvedený rozpor exekučného titulu, a tým aj i návrhu a žiadosti o udelenie
poverenia nielen s Exekučným poriadkom, ale aj úniovým právom, súd žiadosť zamietol v celom rozsahu.

Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podal odvolanie oprávnený. Tvrdenie súdu, že možnosť
výberu medzi konaním pred štátnym a rozhodcovským súdom je len zdanlivá a v prevažnej väčšine
sporov zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade
žalobu nepodáva, oprávnený považoval za účelovú argumentáciu. Toto tvrdenie podľa názoru odporcu
nemá oporu v žiadnom právnom predpise a ani v ustanovení zmluvy. Rozhodcovská doložka výber
spôsobu riešenia sporov zo zmluvy a tiež výber rozhodcu ponecháva na žalobcovi. Ak bude žalobu
podávať spotrebiteľ, bude v procesnej pozícii žalobcu, a teda jemu bude patriť právo voľby medzi
štátnym súdom a rozhodcovským konaním, čo znamená, že sám môže žalobou uplatniť svoje nároky
vyplývajúce alebo súvisiace so zmluvou. Procesnú pasivitu povinného nemožno zamieňať a hodnotiť
ako „zdanlivú“ možnosť podať žalobu.  Vyslovil presvedčenie, že dojednanie čl. 17 ods. 17.1 zmluvy
je v súlade s ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Oprávnený zásadne odmietol



a ohradil sa voči tvrdeniam súdu týkajúcich sa spochybňovania nezávislosti rozhodcov. Nesúhlas
vyjadril aj s tvrdením súdu, že voľba rozhodcu bola určená jednostranne. Toto tvrdenie je podľa jeho
názoru v rozpore s § 43a a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka. Poukázal na právnu úpravu mechanizmu uzatvárania zmluvy. Návrh zmluvy predkladá
jedna strana, druhá ho buď akceptuje alebo nie. Povinní sa rozhodli zmluvu uzavrieť sami. To  však
neznamená, že sa tým vzdávajú nejakých práv, alebo si zhoršujú postavenie. Ďalej poukázal na
skutočnosť, že postup v rámci rozhodcovského konania, vyplývajúci z rozhodcovskej doložky, neberie
žalovanému možnosť uplatniť si svoje práva v rozhodcovskom konaní. Rozhodca síce môže vydať
rozhodcovský rozsudok, ak bez vypočutia žalovaného, pokiaľ ide o peňažný nárok, musí ho však spolu
so žalobným návrhom doručiť žalovanému, ktorý má možnosť sa k nemu vyjadriť formou žalobnej
odpovede. Pokiaľ sa žalovaný vyjadrí, rozhodcovský rozsudok sa bez ďalšieho zrušuje a rozhodca
pokračuje v rozhodcovskom konaní. Každý účastník konania má možnosť požadovať preskúmanie tohto
rozhodcovského rozsudku iným rozhodcom, alebo podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.
Vyslovil názor, že rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k exekučnému
titulu (rozhodcovskému rozsudku) je daný a vymedzený na preskúmavanie materiálnej a formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu a na posúdenie rozporu plnenia priznaného exekučného titulom ako
plnenia objektívne možného, plnenia právom dovoleného alebo plnenia v súlade s dobrými mravmi. Ďalej
uviedol, že odkazy na judikatúru Súdneho dvora EÚ predstavujú zo strany exekučného súdu účelovú
a skresľujúcu selekciu nielen spomedzi jeho rozhodnutí, ale najmä z odôvodnenia týchto rozhodnutí.
Dal do pozornosti aj rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunicacionoes
SL proti Cristina Rodrígues Nogueira. Z uvedeného rozhodnutia jednoznačne vyplývajú podmienky, za
akých môže exekučný súd zasahovať do právoplatne skončenej veci. V prvom rade ide o zhodnotenie, či
spotrebiteľ využil svoje procesné možnosti priznané zákonom. Na prvom mieste ide o žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku podľa ust. § 40 zákona o rozhodcovskom konaní. Ako jeden z dôvodov pre
podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je § 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z.,
teda popieranie platnosti rozhodcovskej doložky. V čase vydania rozhodcovského rozsudku a po ňom
tento dôvod bol v zákone výslovne vymedzený. Pri podaní žaloby musí žalobca dodržať zákonnú lehotu
a vymedziť niektorý z dôvodov podľa                                                                                                                                     § 40
ods. 1 uvedeného zákona. Dôsledkom postupu exekučného súdu je, že opomenutie či            zmeškanie
lehoty nahradí exekučný súd svojím postupom ex offo, hoci ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom
konaní a ani ustanovenia Exekučného poriadku ho neoprávňujú iniciovať konanie a posudzovanie o
dôvodoch v spomenutom ustanovení zákona                              o rozhodcovskom konaní.
Vo veci Mostaza Claro bolo pripustené, aby opomenutie namietať nekalosť podmienky v základnom
konaní mohlo byť napravené v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku, nie však v konaní o výkon
takého rozhodnutia. Vnútroštátny súd napráva opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý
nepozná svoje práva, ako to bolo vo veci, ktorá viedla k vydaniu už citovaného rozsudku Mostaza
Claro, ale ani, aby úplne nahrádzal celkovú pasivitu dotknutého spotrebiteľa, akou je pasívny prístup
žalovaného vo veci samej, ktorý sa nezúčastnil na rozhodcovskom konaní, ani nepodal žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, ktorý sa z tohto dôvodu stal právoplatným. Exekučný súd tak konal nielen bez
zákonnej opory, ale v hrubom rozpore s právom EÚ, z ktorého v obsahu odôvodnenia vyvodzuje svoju
právomoc. Okresný súd mal v konaní rozhodovať ako exekučný súd, a teda vychádzať z povahy plnenia,
ktorá mu rozsah právomoci jednoznačne určuje (§ 44 Exekučného poriadku). Nakoľko tak neurobil,
zásadným spôsobom porušil ústavné pravidlá. Bez významu nie je ani to, že rozhodnutie je porušením
rovnosti účastníkov (čo exekučný súd paradoxne vyčíta rozhodcovskému konaniu, resp. rozhodcovskej
doložke). Ochrana spotrebiteľa neznamená absolutizovanie jeho postavenia v tom zmysle, že súd bude
brať do úvahy len to, čo je v prospech spotrebiteľa. Napríklad v uznesení chýba základný fakt, a to
je kvalifikované zhodnotenie procesnej pasivity povinného (napríklad v nepodaní žaloby o zrušenie
rozhodcovského rozsudku). Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil
v celom rozsahu a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 103,43 Eur
vrátane DPH.

Povinní sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrili.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 212 ods. 1, §
214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.



Krajský súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi okresného súdu.  Z daného titulu si osvojuje dôvody
napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a na
zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:

Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach                                         v spotrebiteľských
zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa
oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú
povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v
rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Preto  prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Po preskúmaní veci krajský súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom, ktorý vo
veci dôsledne aplikoval ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj ustanovenie zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a zákona č. 258/2001 Z. z.          o spotrebiteľských úveroch v
znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy. Aj krajský súd zdieľa právny názor okresného súdu, že zmluvu
o revolvingovom úvere zo dňa 21.12.2005 treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu, a preto sa v
celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením okresného súdu, ktorý rozhodcovskú doložku v danej zmluve
vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca,
ktorý konal na základe rozhodcovskej doložky, ktorú súd považuje ako celok za neprijateľnú, a tým
neplatnú, okresný súd v konečnom dôsledku správne zamietol žiadosť súdneho exekútora                o
udelenie poverenia na výkon exekúcie. Odvolacie námietky oprávneného boli preto neopodstatnené.

Krajský súd preto napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne
potvrdil.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie      n i e     j e     p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9Er/919/2011", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}