Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/139/2016 z 19. 4. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 19. apríla 2016, sp. zn. 15Co/139/2016, ECLI:SK:KSBB:2016:6415210625.1 Krajský súd Banská Bystrica | 15Co/139/2016 | ECLI:SK:KSBB:2016:6415210625.1 | 2016-04-19 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 451 ods. 1 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a6e8e9d1-3482-4aba-bab8-b05395e26b3a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6415210625.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/139/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6415210625
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6415210625.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov
JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci v právnej veci navrhovateľky J. C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/XX, XXX XX R., zast. Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár,
s.r.o., Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO 47234466, proti odporcovi POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35 807 598, o zaplatenie 1230,- eur s prísl., na odvolanie odporcu
proti rozsudku Okresného súdu v Žiari nad Hronom č. k. 9C/321/2015 - 43 zo dňa 19.11.2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke
sumu 1 230,00 eur s úrokom z omeškania 5,05 % ročne od 28.07.2015 do zaplatenia, p o t v r d z u j e .

Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách prvostupňového konania p o t v r d z u j e .

Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 1 230,-
eur spolu s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 28.07.2015 do zaplatenia, do 3
dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo zvyšku súd návrh zamietol. Odporcovi uložil povinnosť nahradiť
navrhovateľke trovy konania vo výške 449,40 eur, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia, na
účet jej právneho zástupcu.

V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že v návrhu
uplatňovaný nárok navrhovateľka vyvodila z troch zmlúv o úvere uzavretých s odporcom, a to zo Zmluvy
o úvere uzatvorenej dňa 27.03.2012, na základe ktorej odporca (ako veriteľ - dodávateľ) poskytol
navrhovateľke (ako dlžníkovi - spotrebiteľovi) finančné prostriedky v sume 300,00 eur s tým, že mala
veriteľovi túto sumu vrátiť zvýšenú o 288,00 eur (o poplatok), a to postupe v 12-tich mesačných splátkach,
ďalej zo Zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 25.02.2013, na základe ktorej odporca (ako veriteľ - dodávateľ)
poskytol navrhovateľke (ako dlžníkovi - spotrebiteľovi) finančné prostriedky v sume 500,00 eur s tým,
že mala veriteľovi túto sumu vrátiť zvýšenú o 484,00 eur (o poplatok) jednorázovo,
zo Zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 30.07.2013, na základe ktorej odporca (ako veriteľ - dodávateľ)
poskytol navrhovateľke (ako dlžníkovi - spotrebiteľovi) finančné prostriedky v sume 350,00 eur s tým, že
mala veriteľovi túto sumu vrátiť zvýšenú o 346,00 eur (o poplatok) do 23.07.2014. Predložené Zmluvy
o úvere súd posúdil podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako zmluvy spotrebiteľské,
resp. o spotrebiteľskom úvere, ktoré síce spĺňajú podmienku písomnej formy, nakoľko však neobsahujú
obligatórne náležitosti zmluvy, ktoré zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať v zmysle § 9
ods. 2 zákona č. 129/2010 Z .z. o spotrebiteľských úveroch, poskytnuté úvery na základe týchto zmlúv
treba považovať za bezúročné a bezpoplatkové (§ 11 ods. 1 písm. a)). Naviac poskytnutie úveru na ich



základe bolo dojednané za neprimerane vysokú odplatu, až 90 % a viac ročne, ktorú treba považovať
za podmienku odporujúcu dobrým mravom a právny úkon absolútne neplatný. Navrhovateľka zaplatila
odporcovi spolu na týchto úveroch sumu 2 380,00 eur (808 eur, 984 eur a 588 eur), hoci jej vznikla
povinnosť zaplatiť odporcovi sumu 1150,00 eur, t.j. istinu z každého úveru. Plnenie presahujúce túto
sumu predstavuje bezdôvodné obohatenie odporcu na úkor navrhovateľky vo výške 1230,00 eur. Preto
súd podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka zaviazal odporcu vydať navrhovateľke bezdôvodné
obohatenie v uvedenom rozsahu. Súd priznal navrhovateľke aj úrok z omeškania s poukazom na ust.
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z. od 28.07.2015,
t.j. od prvého dňa nasledujúceho po dni, dokedy mal v zmysle písomnej výzvy navrhovateľky doručenej
odporcovi odporca finančné prostriedky navrhovateľke zaplatiť. Vo zvyšku uplatneného nároku súd
návrh zamietol (navrhovateľke nepriznal výšku úroku z omeškania 8,05 % ale 5,05 % ročne a nie od
23.07.2015 ako žiadala, ale od 28.07.2015).

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 3 O. s. p. a navrhovateľke, ktorá bola v konaní
neúspešná iba v nepatrnej časti, priznal plnú náhradu trov konania, trov jej právneho zastúpenia.

Proti tomuto rozsudku podal odporca v zákonnej lehote odvolanie voči výroku, ktorým súd uložil
odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke súdom priznanú sumu spolu s úrokom z omeškania a voči
výroku o trovách konania. Navrhol rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Namietal, že rozhodnutie okresného súdu nie je náležite odôvodnené, potom nie je ani preskúmateľné
súdom vyššieho stupňa a účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa Zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 30.07.2013 mala navrhovateľka odporcovi zaplatiť
poskytnutý úver vo výške 350,00 eur zvýšený o poplatok 346,00 eur do 23.07.2014. Podmienky
zmluvy boli individuálne dohodnuté a nachádzajú sa v dohode o plnení v splátkach k Zmluve o
spotrebiteľskom úvere zo dňa 30.07.2013, vrátane termínu skončenia zmluvy, s absenciou náležitostí
zmluvy predpísaných zákonom 129/2010 Z. z. odporca nesúhlasí. Taktiež výška poplatku účtovaného
odporcom za poskytnutie úveru nebola ku dňu podpisu zmluvy nijako obmedzená.

Pokiaľ ide o Zmluvu o úvere zo dňa 27.03.2012 a Zmluvu o úvere zo dňa 25.02.2013, namietal voči
záverom súdu, že by malo ísť o spotrebiteľské zmluvy, že zmluvný vzťah založený týmito zmluvami
o úvere medzi účastníkmi sa riadi ustanoveniami Občianskeho a nie Obchodného zákonníka, pretože
zmluvné strany sa môžu dohodnúť, tak ako to bolo v danom prípade, ktorým z týchto právnych
predpisov sa budú ich zmluvné vzťahy v budúcnosti riadiť. Tieto zmluvy nemusia obsahovať RPMN.
Pokiaľ navrhovateľka napáda výšku príslušných poplatkov za poskytnutie peňažných prostriedkov na
základe týchto zmlúv, poplatky sú primerané okrem iného aj preto že poskytovateľ úverov je nebankový
subjekt, ktorého riziko podnikania a náklady oproti bankám sú vyššie. Poukazuje aj na skutočnosť,
že navrhovateľka v čase podpisu zmlúv výšku poplatkov nenamietala. Poplatok pozostáva v 1/3 z
dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov za vypracovania a uzavretie zmluvy, administratívu s tým
spojenú. Poplatok nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a odporca ako veriteľ
nepoužíval nekalé obchodné praktiky. Ak navrhovateľka namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie
peňažných prostriedkov, znáša dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy
išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi
poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov.

Podľa názoru odporcu navrhovateľ plnil na základe platne uzavretých zmlúv o úvere a zo zmlúv o úvere
nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon.

Odporca sa nestotožňuje ani s uložením povinnosti platiť trovy konania, ani s ich výškou, nakoľko vo
veci ešte nebolo právoplatne rozhodnuté.

Navrhovateľka vyjadrenie k odvolaniu nepodala.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti
podľa § 219 ods. 1, 2 potvrdil.



Rozhodnutie okresného súdu je v odvolaním napadnutých výrokoch aj v ich odôvodnení správne.

Odporca nepopiera, že v prípade zmluvy o úvere zo dňa 30.07.2013 sa jedná o zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, podľa jeho názoru však obsahuje všetky, teda aj prvostupňovým súdom vytýkané náležitosti.
Odporca zotrváva na názore, že nakoľko úverové zmluvy zo dňa 27.03.2012 a zo dňa 25.02.2013 boli
uzatvorené podľa ust. § 269 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka ako nepomenované
zmluvy, potom sa na tieto zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nevzťahuje a tieto zmluvy
obsahujú všetky tie náležitosti, ktoré pre zmluvu o úvere vyžaduje Obchodný zákonník, pričom sa
zároveň účastníci dohodli, že ich vzťahy ktoré vzniknú z týchto zmlúv do budúcna sa taktiež budú
riadiť Obchodným zákonníkom. Z tohto odporca vyvodzuje, že uvedené zmluvy nemožno považovať za
bezúročné a bezpoplatkové v zmysle ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch.
Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu je zrejmé a jednoznačné, že súd navrhovateľkou
uplatnený nárok posudzoval a priznal z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré obohatenie má svoj
pôvod (vychádza) zo Zmlúv o úvere zo dňa 27.03.2012, zo dňa 25.02.2013 a zo dňa 30.07.2013, ktoré
navrhovateľka uzavrela s odporcom, o ktorých aj podľa názoru odvolacieho súdu niet pochýb, že sú
zmluvami spotrebiteľskými resp. o spotrebiteľskom úvere, na ktoré sa vzťahuje režim spotrebiteľského
práva. V uvedených zmluvných vzťahoch dlžníčka z úveru (v tomto konaní navrhovateľka) má
postavenie spotrebiteľa, keďže ide o fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v
rámci predmetu svoje obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a veriteľ, ktorý je právnickou
osobou a poskytuje úvery v rámci svojho podnikania, má postavenie dodávateľa (v tomto konaní
odporca). Súd je povinný v takomto prípade na zmluvný vzťah aplikovať ustanovenia Občianskeho
zákonníka a prípadné dojednanie účastníkov o aplikácii Obchodného zákonníka je neplatné, predstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Zmluvný vzťah účastníkov, o ktorom niet pochýb že je spotrebiteľským vzťahom, sa vždy riadi
ustanoveniami Občianskeho zákonníka a nemôže sa riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka, ako
to potvrdzuje aj prijatá novela Občianskeho zákonníka v zmysle zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene a doplnení iných zákonov zo dňa 25.03.2014, ktorá odstránila nejednotnosť v
rozhodovaní súdov v tom, že jednoznačne stanovila, že na všetky právne vzťahy ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva. Potom nemôže v rozpore s takýmto ustanovením byť a neplatná je
uzavretá dohoda o voľbe Obchodného zákonníka medzi účastníkmi spotrebiteľského právneho vzťahu.
Nakoľko právny predpis zákon č. 102/2014 Z. z., ktorého je táto novela súčasťou, neobsahuje prechodné
ustanovenia, to znamená, že od jej účinnosti - od 1.apríla 2015 sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené
pred týmto dňom.

Odvolací súd zastáva rovnaký názor ako okresný súd, že zo Zmlúv o úvere zo dňa 27.03.2012, zo dňa
25.02.2013 a zo dňa 30.07.2013, pripojených k žalobnému návrhu a predložených
súdu, ktoré svojím charakterom sú zmluvami o spotrebiteľskom úvere, nebola a nie je navrhovateľka
povinná plniť svoje záväzky voči odporcovi v rozsahu úrokov a poplatkov, predmetné zmluvy je treba
považovať bez ďalšieho za bezúročné a bezpoplatkové (§ 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. ),
pretože nie sú v nich uvedené viaceré zákonom predpísané obligatórne náležitosti (§ 9 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z. z.), ktoré okresný súd konkrétne vymenúva v odôvodnení rozhodnutia. Možno dodať, že
pre takýto záver súdu je postačujúce zistenie, že v zmluve chýba čo i len jedna z obligatórnych náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V danom prípade napr. bolo a je postačujúce, že v zmluvách o úvere
zo dňa 27.03.2012 a zo dňa 25.02.2013 nie je uvedená (okrem iných) náležitosť „termín konečnej
splatnosti úveru“, ktorý má byť bezpochyby uvedený vo forme presného dátum - deň, mesiac, rok (termín
konečnej splatnosti úveru nemožno vyvodzovať iba z celkového počtu splátok úveru, ktoré by mali byť
zaplatené, ako sa domnieva odporca). V zmluve o úvere zo dňa 30.07.2013, ktorý úver mal byť splatený
jednorázovo je táto obligatórna náležitosť síce uvedená (konečný termín splatnosti úveru je stanovený
zároveň na deň jedinej splátky 23.07.2014), avšak ani z tejto zmluvy neplynie navrhovateľke povinnosť
platiť úroky a poplatky, keďže v nej chýbajú iné obligatórne náležitosti predpísané ust. § 9 ods. 2 zákona
č. 129/2010 Z. z.., na ktoré poukázal okresný súd v jeho rozhodnutí.

Potom bol správny postup okresného súdu, keď v ďalšom posudzoval uplatnený nárok ako nárok z titulu
bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.



Rozhodnutie okresného súdu je vecne správne aj vo výroku o trovách konania. Trovy právneho
zastúpenia navrhovateľky na prvom stupni boli vypočítané podľa ust. platnej vyhlášky MS SR č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov a námietka odporcu, že rozhodnutie je predčasné, pretože
vec ešte nebola právoplatne skončená, nemá oporu v platnej právnej úprave a nie je opodstatnená.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O. s. p a podľa § 142
ods. 1 O. s. p. za použitia § 151 ods. 1 O. s. p.. V odvolacom konaní úspešná navrhovateľka náhradu
trov odvolacieho konania neuplatnila a žiadne trovy jej ani nevznikli, preto odvolací súd navrhovateľke
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu odvolacieho súdu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.