{"guid": "966f962a-d16e-4e1b-b2a3-cca0a9e9a35d:0aa013d7-b8a0-4d1d-b904-14e2d2fc516a", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2013:2612201818.1", "spisova_znacka": "9Co/420/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/420/2012 z 18. 3. 2013", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 18. marca 2013, sp. zn. 9Co/420/2012, ECLI:SK:KSTT:2013:2612201818.1", "identifikacne_cislo": "2612201818", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Ivan Machyniak", "sudca_id": 529, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ivan-machyniak-529", "datum_vydania": "2013-03-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-69.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 69 ods. 1 písm. b) ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-69.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-69"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-69.odsek-4", "nazov": "§ 69 ods. 4 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-69.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-69"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-77", "nazov": "§ 77 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-77", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-77"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-78.odsek-3.pismeno-b", "nazov": "§ 78 ods. 3 písm. b) ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-78.odsek-3.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-78"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-134.odsek-1", "nazov": "§ 134 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-134.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-134"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-134.odsek-2", "nazov": "§ 134 ods. 2 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-134.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-134"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-69", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-77", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-78", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-134"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0aa013d7-b8a0-4d1d-b904-14e2d2fc516a", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2612201818.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2013:2612201818.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2013:2612201818.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/420/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2612201818
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2612201818.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek senátu
JUDr. Márie Klepancovej a JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD., v právnej veci žalobcu: v právnej veci
žalobcu: Ing. C. H., narodený XX. X. XXXX, bytom XXX XX P. XXX, proti žalovanému: VEKTOR -
družstvo, so sídlom Senica, Kolónia - areál, IČO: 31 419 127, zastúpený advokátom Mgr. Milanom
Trylčom, PhD., so sídlom Senica, J. Kráľa 738/12, o zaplatenie náhrady mzdy z dôvodu okamžitého
skončenia pracovného pomeru a neuhradenej časti mzdy s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 7C/44/2012 - 98 zo dňa 21. augusta 2012 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok  súdu  prvého  stupňa   v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e .
Odvolací súd rozsudok  súdu  prvého  stupňa   v napadnutej časti trov prvostupňového konania m e n í
tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhrada trov konania spočívajúcich v trovách právneho
zastúpenia v sume 197,15 eura k rukám právneho zástupcu žalovaného do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
Žalobcovi sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu
mzdy v sume 1.268,32 eura netto s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 1.11.2011 do zaplatenia,
všetko  do troch dní od právoplatnosti rozsudku;   vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol a o trovách konania
rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov ich náhradu nepriznal. Súd prvého stupňa dospel k záveru,
že žaloba žalobcu bola v časti nároku o náhradu mzdy z dôvodu okamžitého skončenia pracovného
pomeru podaná dôvodne, avšak v časti nároku na zaplatenie neuhradenej časti mzdy za mesiace február
2009 až august 2011 bola nedôvodná. Žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 9.11.2007 pracovnú zmluvu,
s dňom nástupu žalobcu do práce 12.11.2007 na pracovnú pozíciu manager pre výrobu a techniku.
Žalovaný sa ako zamestnávateľ zaviazal vyplácať žalobcovi mzdu vo výške určenej jeho mzdovým
poriadkom s tým, že počas skúšobnej doby dohodnutej v trvaní tri mesiace bude vyplácať žalobcovi mzdu
v sume 896,24 eura brutto. Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa preukázané, že žalovaný
svoju povinnosť riadne a včas plniť mzdu žalobcovi neporušil a túto mu vyplatil vždy včas vo výške
dojednanej v pracovnej zmluve s odkazom na mzdový poriadok zo dňa 29.3.2005, pričom žalobcovi
vyplácal nad rámec dohodnutej mzdy aj odmeny, ktoré boli súčasťou mzdy za konkrétny mesiac. Z tohto
dôvodu žalobu žalobcu v časti, v ktorej sa domáhal doplatenia nedoplatku na mzde od februára 2009 do
augusta 2011 zamietol. Pokiaľ ide o druhý uplatnený nárok žalobcu, a to na zaplatenie náhrady mzdy v
súvislosti s okamžitým skončením pracovného pomeru žalobcom, v sume jeho priemerného mesačného
zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov, prvostupňový súd mal preukázané, že žalobca listom
doručeným žalovanému dňa 31.8.2011 ukončil s týmto okamžite pracovný pomer podľa § 69 ods. 1
písm. b) Zákonníka práce ku dňu 31.8.2011. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru riadne
skutkovo vymedzil, a to tak, že mzda za mesiac jún 2011, ktorá bola splatná dňa 31.7.2011, mu bola



uhradená len v sume 780 eur brutto, pričom podľa pracovnej zmluvy mu mala byť  v skúšobnej dobe
vyplatená mzda v sume 896,24 eura brutto a po jej uplynutí podľa mzdového poriadku v sume 1.095,40
eura. Žalovaný i napriek nesúhlasu s okamžitým skončením pracovného pomeru zamestnanca ku dňu
31.8.2001 nepodal v lehote 2 mesiacov odo dňa skončenia pracovného pomeru na súde žalobu o určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce a vzhľadom na to,
že ide o prekluzívnu lehotu, toto jeho právo zaniklo a pracovný pomer bol skončený okamžite podľa §
69 ods. 1 písm. b) ku dňu 31.8.2011. Žalobcovi vzniklo právo domáhať sa náhrady mzdy podľa § 69
ods. 4 Zákonníka práce, ktorú mzdu mu prvostupňový súd priznal, avšak nie v žiadanej sume 1.792,48
eura, ale len vo výške 1.268,32 eura. Pri výpočte tejto sumy súd prvého stupňa postupoval podľa §
134 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, pričom pre účely výpočtu priemerného mesačného zárobku vychádzal
z rozhodujúceho obdobia - apríl, máj a jún 2011, kedy bola žalobcovi v súlade s pracovnou zmluvou
a mzdovým poriadkom vyplatená v mesiaci apríl 2011 mzda 655,45 eura netto, v mesiaci máj 2011
mzda 622,52 eura netto a v mesiaci jún 2011 mzda 623,52 eura netto, teda priemerným mesačným
zárobkom za toto obdobie je suma 634,16 eura, čo je za dva mesiace výpovednej doby  - mesiace
september a október 2011 suma 1.268,32 eura netto. Z uvedenej sumy súd prvého stupňa žalobcovi
priznal i zákonné úroky z omeškania vo výške  9,5% ročne od 1.11.2011 do zaplatenia. O práve na
náhradu trov konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pretože každý z účastníkov mal v
konaní úspech len čiastočný.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný,
a to proti výroku, ktorým súd prvého stupňa žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu
mzdy v súvislosti s okamžitým skončením pracovného pomeru za výpovednú dobu dvoch mesiacov
a tiež proti výroku o náhrade trov konania. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov prvostupňového i odvolacieho
konania, resp. v prípade, ak by odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil,
žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania tak,
že žalovanému prizná náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania vo výške 227,40 eura,
čo predstavuje 23,40 % úspech vo veci žalovaného. Žalobca skončil u žalovaného pracovný pomer
okamžite z dôvodu nevyplatenia časti dohodnutej mzdy. Vykonaným dokazovaním ale bolo preukázané,
že tento dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru neexistoval, pretože žalovaný žalobcovi
počas trvania pracovného pomeru vždy sumu dohodnutej mzdy vyplatil riadne a včas. Napriek tomu
prvostupňový súd žalobcovi priznal nárok na náhradu mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov, čo
odôvodnil tým, že žalovaný neuplatnil svoje právo domáhať sa určenia neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru v dvojmesačnej prekluzívnej lehote, teda platí, že pracovný pomer zanikol okamžite
a žalobcovi tým vznikol súdom priznaný nárok. S týmto právnym záverom žalovaný nesúhlasil. Podľa
žalovaného žalobu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podá zamestnávateľ len v
prípade, ak má záujem na tom, aby pracovný pomer trval ďalej, teda ak chce zamestnanca zamestnávať.
Ak takýto záujem nemá, nebude podávať žalobu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru,
ktorým sa bude domáhať určenia trvania pracovného pomeru, len preto, aby sa vyhol povinnosti
zaplatiť zamestnancovi náhradu mzdy pri okamžitom skončení pracovného pomeru. Žalobu na určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa podáva len v prípade, ak má zamestnávateľ záujem
na tom, aby pracovný pomer neskončil a nie záujem na tom nevyplatiť zamestnancovi náhradu
mzdy. Vznik nároku na náhradu mzdy z dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany
zamestnanca je závislý od existencie dôvodu oprávňujúceho zamestnanca skončiť pracovný pomer
okamžite. Ak tento dôvod neexistuje, tak hoci pracovný pomer skončil doručením okamžitého skončenia
pracovného pomeru zamestnávateľovi, ak tento v zákonom stanovenej lehote nepodal žalobu na určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, zamestnancovi nárok na zaplatenie náhrady
mzdy nevznikne, ak zamestnávateľ preukáže, že zamestnanec nemal dôvod na okamžité skončenie
pracovného pomeru. Prvostupňový súd preto vec nesprávne právne posúdil, keď žalobcovi priznal nárok
na náhradu mzdy z dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcom len z tohto dôvodu,
že pracovný pomer sa týmto úkonom žalobcu skončil, pričom bolo preukázané, že dôvod okamžitého
skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnanca nebol daný, pretože žalovaný žalobcovi mzdu
vyplatil vždy riadne a včas.

K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril tak, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru
existoval, pretože žalovaný mu nevyplácal dohodnutú časť mzdy. Pracovný pomer teda skončil platne



okamžitým skončením. Žalobcovi preto vznikol nárok na vyplatenie náhrady mzdy v sume priemerného
mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie nároku žalobcu na vyplatenie náhrady mzdy v súvislosti
s okamžitým skončením pracovného pomeru žalobcu, za výpovednú dobu dvoch mesiacov a tiež
rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania. Vzhľadom na to, že proti výroku súdu
prvého stupňa, ktorým bol žalobu v časti nároku žalobcu na zaplatenie neuhradenej časti mzdy s
príslušenstvom za obdobie mesiacov február 2009 až august 2011 a tiež v časti prevyšujúcej súdom
priznaný nárok na náhradu mzdy zamietnutý, je v tejto časti rozhodnutie súdu prvého stupňa právoplatné.

Podľa § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení účinnom v čase okamžitého skončenia pracovného
pomeru, zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť, ak zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu,
náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej
pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti.

Podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce v znení účinnom v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru,
zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný pomer, má nárok na náhradu mzdy v sume svojho
priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

Podľa § 77 Zákonníka práce v znení účinnom v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru,
neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej
dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote
dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Podľa § 78 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce v znení účinnom v čase okamžitého skončenia
pracovného pomeru, ak skončil zamestnanec pracovný pomer neplatne a zamestnávateľ netrvá na
tom, aby zamestnanec u neho naďalej pracoval, platí, ak sa zamestnávateľ so zamestnancom písomne
nedohodne inak, že pracovný pomer sa skončil dohodou, ak bol pracovný pomer neplatne skončený
okamžite, dňom, keď mal pracovný pomer skončiť.

Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru,
priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len \"priemerný zárobok\") zisťuje zamestnávateľ
zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného
zamestnancom v rozhodujúcom období.

Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru,
rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný
zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po
rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce v znení účinnom v čase okamžitého skončenia pracovného
pomeru, priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok
sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť
priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným
počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času
zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.

Žalovaný v odvolaní dôvodil, že žalobca nemá nárok na priznanie náhrady mzdy za výpovednú
dobu dvoch mesiacov podľa ustanovenia § 69 ods. 4 Zákonníka práce z dôvodu, že v konaní bolo
preukázané a súd prvého stupňa uzavrel, že v danom prípade dôvod okamžitého skončenia pracovného
pomeru na strane zamestnanca uvedený v skončení pracovného pomeru zo dňa 30.8.2011 neexistoval.
Zamestnávateľ na ďalšom zamestnávaní žalobcu netrval a preto nepodal žalobu na určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnanca. Hoci pracovný pomer bol skončený okamžite
právnym úkonom zamestnanca zo dňa 30.8.2011,  a to dňom 31.8.2011, zamestnávateľ nemôže
byť zaviazaný na náhradu mzdy zamestnancovi, pretože zamestnanec dôvod na okamžité skončenia
pracovného pomeru nemal.



Zamestnanec môže pracovný pomer skončiť okamžite len výnimočne z dôvodov výslovne uvedených v
zákone. Jedným z týchto dôvodov je aj nevyplatenie mzdy, náhrady mzdy, cestovných náhrad, náhrady
za pracovnú pohotovosť, náhrady príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, alebo ich
časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti. Zamestnanec môže pracovný pomer skončiť okamžite len
do jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel.
Táto jednomesačná lehota je lehotou prekluzívnou a jej márnym uplynutím právo zamestnanca zaniká.
Zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný pomer, má nárok na náhradu mzdy vo výške priemerného
mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Ak tento nárok zamestnávateľ neuspokojí
dobrovoľne, musí si ho zamestnanec uplatniť na súde. Nárok na náhradu mzdy zamestnanec nemá, ak
okamžité skončenie pracovného pomeru bolo určené za neplatné.

Ustanovenie § 77 Zákonníka práce priznáva účastníkom pracovnoprávneho vzťahu možnosť uplatniť
na súde neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Právo účastníka domáhať sa určenia neplatnosti
zrušovacieho prejavu uvedeného v ustanovení § 77 Zákonníka práce zaniká márnym uplynutím
dvojmesačnej lehoty. Táto lehota je lehotou prekluzívnou. Ak nárok na určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru nebol uplatnený v tejto lehote, právo na určenie neplatnosti právneho
úkonu smerujúceho k skončeniu pracovného pomeru zaniká a skončenie pracovného pomeru, aj v
prípade, že by bolo neplatné, je účinné. Márne uplynutie dvojmesačnej lehoty má za následok, že súd sa
už nemôže zaoberať posudzovaním otázky platnosti tohto právneho úkonu, a to ani formou predbežnej
otázky. To znamená, že ak nebola neplatnosť právneho úkonu o skončení pracovného pomeru určená
právoplatným rozhodnutím súdu, musí súd v prípadnom inom konaní medzi účastníkmi vychádzať z
toho, že pracovný pomer účastníkov bol skončený platne.

Vzhľadom na vyššie uvedené teda platí, že pokiaľ neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77
Zákonníka práce nebola vyslovená právoplatným rozsudkom súdu, treba vychádzať z toho, že pracovný
pomer bol skončený platne, a to aj vo vzťahu k posudzovaniu nároku zamestnanca na náhradu mzdy
pri okamžitom skončení pracovného pomeru podľa   § 69 ods. 4 Zákonníka práce. O tom, že pracovný
pomer sa skončil neplatne, musí vždy rozhodnúť súd, a to na základe žaloby podanej v dvojmesačnej
prekluzívnej lehote. Nie je relevantné to, že právny úkon smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru
je neplatný.  Až do právoplatného rozhodnutia súdu na základe žaloby podľa § 77 Zákonníka práce
sa pracovný pomer považuje za platne skončený. Preto o neplatné skončenie pracovného pomeru ide
len vtedy, keď jeho neplatnosť bola vyslovená v rozhodnutí súdu. Bez súdneho rozhodnutia vo veci
neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa skončený pracovný pomer považuje za platne skončený.

V súvislosti s okamžitým skončením pracovného pomeru má zamestnanec podľa § 69 ods. 4 Zákonníka
práce <. nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu
dvoch mesiacov. Ak nedošlo k učeniu neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka
práce, musí súd pri posudzovaní tohto nároku vychádzať z toho, že pracovný pomer bol skončený platne
a nemôže ako predbežnú otázku skúmať, či dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnanca existoval alebo neexistoval.

V danom prípade súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania síce uzavrel, že dôvod
pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca nebol daný, pretože jeho
zamestnávateľ mu vyplácal mzdu v predmetnom období vždy riadne a včas v súlade s pracovnou
zmluvou a mzdovým poriadkom, avšak toto dokazovanie bolo vykonané v súvislosti s uplatneným
nárokom zamestnanca na zaplatenie neuhradenej časti mzdy, preto súd prvého stupňa žalobu žalobcu
zamietol a v tejto časti je toto jeho rozhodnutie právoplatné. Uvedené však nič nemení na skutočnosti,
že hoci zamestnávateľ  s okamžitým skončením pracovného pomeru žalobcom nesúhlasil, nepodal v
zákonnej dvojmesačnej lehote žalobu o určenie neplatnosti tohto okamžitého skončenia pracovného
pomeru. Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca je neplatné len vtedy, ak
bola neplatnosť tohto okamžitého skončenia určená právoplatným rozhodnutím súdu. Bez takéhoto
rozhodnutia nemožno vôbec pojmovo hovoriť, že by išlo o neplatné skončenie pracovného pomeru a
že by prípadne medzi stranami mohli vzniknúť práva a povinnosti z neplatného skončenia pracovného
pomeru. Naopak, medzi zamestnancom a zamestnávateľom platí režim, ako pri platnom okamžitom
skončení pracovného pomeru a zamestnanec má právo voči zamestnávateľovi uplatňovať s tým
súvisiace nároky, teda aj nárok na náhradu mzdy podľa  § 69 ods. 4 Zákonníka práce.



Neplatí teda právny záver žalovaného, že žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
zamestnávateľ podá len v prípade, ak chce zamestnanca naďalej zamestnávať a chce dosiahnuť,
aby pracovný pomer medzi účastníkmi trval. Ak sa zamestnávateľ domnieva, že zamestnanec skončil
pracovný pomer neplatne a  netrvá na jeho ďalšom zamestnávaní, ak nechce, aby nastúpili právne
následky právneho úkonu okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorými je aj nárok zamestnanca
na náhradu mzdy, musí podať žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru.
Súd v takomto prípade, ak sa preukáže, že pracovný pomer sa skončil neplatne, vo svojom rozsudku
potvrdí, že pracovný pomer sa skončil neplatne. Ak zamestnávateľ netrvá na tom, aby zamestnanec
naďalej vykonával prácu, podľa ustanovenia § 78 ods. 3 Zákonníka práce platí fikcia, že pracovný
pomer sa skončil dohodou. Ak sa účastníci nedohodnú inak, resp. na inom dni, platí že ak bol
pracovný pomer neplatne skončený okamžite, bol skončený dohodou dňom, keď mal pracovný
pomer skončiť. Zamestnanec si už potom nemôže uplatňovať nárok na náhradu mzdy v súvislosti s
okamžitým skončením pracovného pomeru. Len v prípade, ak zamestnanec neplatne skončil pracovný
pomer okamžite a zamestnávateľ mu oznámi, že trvá na tom, aby ďalej vykonával svoju prácu a
súd v rozsudku vysloví neplatnosť skončenia pracovného pomeru, pracovný pomer trvá naďalej. Ak
zamestnávateľ v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnanca netrvá,
aby zamestnanec u neho naďalej pracoval, musí pre vylúčenie právnych následkov okamžitého
skončenia pracovného pomeru podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce, podať na súde žalobu o neplatnosť
tohto okamžitého skončenia, pričom právoplatným rozhodnutím súdu v tomto prípade nastane fikcia
skončenia pracovného pomeru dohodou, ak sa účastníci nedohodnú inak podľa § 78 ods. 3 písm. b)
Zákonníka práce.

Súd prvého stupňa preto rozhodol správne, ak žalobcovi priznal nárok na náhradu mzdy podľa § 69 ods.
4 Zákonníka práce. Pre výpočet tejto náhrady súd prvého stupňa správne určil rozhodujúce obdobie
na mesiace apríl až jún 2011, avšak nesprávne vychádzal z čistej mzdy zamestnanca a nesprávne
vypočítal priemerný mesačný zárobok zamestnanca.  Pri výpočte priemerného zárobku sa totiž vychádza
z hrubej mzdy zúčtovanej na výplatu zamestnancovi v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného
zamestnancom v rozhodujúcom období. Rozhodujúcim obdobím je v zásade predchádzajúci kalendárny
štvrťrok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k 1. januáru, 1. aprílu, 1. júlu, 1. októbru kalendárneho
roka, pričom zárobok za predchádzajúci štvrťrok sa používa vždy až do zistenia nového priemerného
zárobku. Takto zistený priemerný zárobok sa používa počas celého štvrťroka, ak zákon neustanovuje
inak. Priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Ak je pre účely pracovnoprávnych
nárokov zamestnanca potrebné zistiť priemerný mesačný zárobok, priemerný mesačný zárobok sa zistí
z priemerného hodinového zárobku vynásobením priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich
v roku na jeden kalendárny mesiac, nadväzujúc na týždenný pracovný čas zamestnanca. Priemerný
mesačný zárobok sa viaže na konkrétneho zamestnanca. V danom prípade mal žalobca v pracovnej
zmluve dohodnutý pracovný čas od 7,30 do 16,00 hod. (vrátane obedňajšej prestávky), čiže 40 hodinový
týždenný pracovný čas.

Priemerný počet pracovných hodín pripadajúcich v roku na 1 mesiac sa zisťuje z priemerného počtu dní
v roku 365,25 dňa, z priemerného počtu týždňov v roku (365,25 dňa:7 dní) 52,179 týždňa, z priemerného
počtu týždňov pripadajúcich v roku na          1 mesiac (52,179:12) 4,348 týždňa v mesiaci a z týždenného
pracovného času zamestnanca, čo je v danom prípade 40 hodín. Priemerný počet pracovných hodín
pripadajúcich v roku na   1 mesiac sa vypočíta ako súčin priemerného počtu týždňov pripadajúcich v
roku na 1 mesiac (4,348 hod.) a týždenného fondu pracovného času zamestnanca 40 hod (4,348 x 40
hod. = 173,92 hod.), teda pri 40 hod. týždennom pracovnom čase je priemerný počet odpracovaných
hodín, ktorý pripadá v roku na jeden mesiac, 173,92 hodiny. Priemerný mesačný zárobok zamestnanca
sa vypočíta ako súčin priemerného počtu pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac a
priemerného hodinového zárobku zamestnanca. V mesiaci apríl 2011 bola žalobcovi zúčtovaná hrubá
mzda 854,05 eura a odpracoval 152 hodín, v mesiaci máj 2011 hrubá mzda 780 eur a odpracoval 176
hodín a v mesiaci jún 2011 bola žalobcovi zúčtovaná hrubá mzda 780 eur a odpracoval 176 hodín. Z
toho priemerný hodinový zárobok žalobcu v rozhodujúcom období predstavuje 4,79 eura. Vynásobením
priemerného hodinového zárobku 4,79 eura, priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku
na jeden kalendárny mesiac 173,92 hodiny, vychádza priemerný mesačný zárobok žalobcu 833,08 eura.
Náhrada mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov teda predstavuje sumu 1.666,16 eura.

Vzhľadom na rozsah podaného odvolania, ktoré podal žalovaný z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia pre neexistenciu nároku žalobcu na náhradu mzdy nezostalo odvolaciemu súdu nič iné, len



rozhodnutie súdu prvého stupňa  v napadnutej vyhovujúcej časti ako vecne správne potvrdiť               (§
219 OSP).

Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného proti výroku o náhrade trov konania, keď dôvodil tým, že súd mu mal
priznať náhradu trov konania vo výške jeho úspechu 23,40 %, možno s dôvodmi jeho odvolania súhlasiť.

Žalobca sa žalobou vo veci samej domáhal zaplatenia mzdy celkom v sume 3.311,75 eura. Rozhodnutím
vo veci samej mu bola priznaná suma celkom 1.268,32 eura. Úspech žalobcu teda predstavuje 38,30%.
Úspech žalovaného predstavuje 61,70%. Odpočítaním úspechu žalobcu od úspechu žalovaného
predstavuje čistý úspech žalovaného 23,40%. Súd prvého stupňa rozhodol, že žiadnemu z účastníkov
právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože každý z účastníkov mal v konaní úspech len čiastočný.
V danom prípade však úspech žalovaného prevyšuje úspech žalobcu, preto mal súd prvého stupňa
postupovať podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a náhradu trov konania pomerne rozdeliť
podľa miery úspechu účastníkov, teda úspešnejšiemu žalovanému priznať náhradu trov prvostupňového
konania.

Trovy prvostupňového konania žalovaného predstavujú 198,50 eura za zaplatený súdny poplatok a 644
eur za trovy právneho zastúpenia, za 5 úkonov právnej pomoci (prevzatie a príprava veci, vyjadrenie k
žalobe zo dňa 24.7.2012, 3x účasť na pojednávaní dňa 12.6.2012, 10.7.2012 a dňa 21.8.2012) po 121,17
eura - celkom 605,85 eura, 5x režijný paušál po 7,63 eura - celkom 38,15 eura. K úkonom právnej pomoci
prvostupňového konania, na rozdiel od uplatneného nároku žalovaného, nebola pripočítaná náhrada
za podané odvolanie spolu s paušálnou náhradou. Trovy prvostupňového konania žalovaného celkom
predstavujú 842,50 eura, z čoho 23,40% je 197,15 eura. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej časti trov prvostupňového konania zmenil tak, že uložil žalobcovi povinnosť uhradiť
žalovanému náhradu trov prvostupňového konania v sume  197,15 eura a to na účet právneho zástupcu
žalovaného.

Pokiaľ ide o náhradu trov odvolacieho konania, žalovaný v časti svojho odvolania vo veci samej úspešný
nebol a žalobca si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, preto odvolací súd vyslovil, že žalobcovi
sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7C/44/2012", "guid": "4e643947-2f82-4efd-96e7-b360d297b4d2:9b0d1209-a0b9-412b-9d4d-fe360ff1df54", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "966f962a-d16e-4e1b-b2a3-cca0a9e9a35d:712f0b9f-c17b-44d8-8a32-5f63ba8b573a", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2013:2612201818.1", "spisova_znacka": "9Co/420/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/420/2012 z 18. 3. 2013", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2013-03-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2612201818.1"}], "citovane_v": []}