Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/147/2016 z 26. 4. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 26. apríla 2017, sp. zn. 12Co/147/2016, ECLI:SK:KSBB:2017:6315206138.1 Krajský súd Banská Bystrica | 12Co/147/2016 | ECLI:SK:KSBB:2017:6315206138.1 | 2017-04-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 457 OZ, § 48 ods. 2 OZ, OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0afd78d7-e60d-48b9-bb3f-9e4d597153cd Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2017:6315206138.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/147/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6315206138
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6315206138.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a
členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu CRIF -
Slovak Credit Bureau, s.r.o., so sídlom Mlynské nivy 14, 821 09 Bratislava, IČO: 35 886 013, právne
zastúpeného Havel, Holásek & Patrners s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Mlynské nivy 49, 821
09 Bratislava, IČO: 36 856 584, proti žalovanému I. S., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým po bytom X. X, XXX
XX G., právne zastúpenému Mgr. Alenou Gregorovou, advokátkou, so sídlom Horná 54, 974 01 Banská
Bystrica, o zaplatenie 2 015,12 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Brezno č.k. 5C/301/2015-135 zo dňa 02. 02. 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol (II. výrok) a v
závislom výroku o trovách prvoinštančného konania (III. výrok), p o t v r d z u j e.

Žalovaný má n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Brezno (ďalej aj „okresný súd", alebo „súd prvej inštancie", resp. „prvoinštančný súd")
odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 02. 02. 2016 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 302,52 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 302,52 Eur od 11. 12.
2013 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (I. výrok). V prevyšujúcej
časti okresný súd žalobu zamietol (II. výrok). Žalovanému náhrada trov konania nepriznal (III. výrok).
V odôvodnení rozsudku prvoinštančný súd uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia istiny
vo výške 2 015,12 Eur, vyčísleného riadneho úroku 0,56 Eur, debetného úroku 27,32 Eur, vyčísleného
zákonného úroku 28,84 Eur spolu so zmluvným úrokom vo výške 10,85 % ročne zo sumy 2 015,12 Eur
od 28. 03 2014 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 2 015,12 Eur
od 28. 03. 2014 do zaplatenia.
Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie mal preukázané, že právny predchodca žalobcu (N. N.,
a.s.) uzavrel so žalovaným dňa 21. 07. 2003 Zmluvu o bežnom účte č. XXXXXXXXXX/XXXX, ktorej
predmetom bolo zriadenie účtu pre odporcu a Zmluvu o vydaní a používaní platobnej karty. Dňa 13.
08. 2003 právny predchodca žalobcu (N. N., a.s.) uzavrel so žalovaným zmluvu o kontokorentnom
úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý kontokorentný úver č. XXXXXXXXX/X/X s výškou
úverového rámca 597,48 Eur, s úrokovou sadzbou 10,85 % ročne, s konečnou splatnosťou 12. 08. 2004,
s poplatkom za poskytnutie úveru 2 % z výšky úverového rámca, s poplatkom za správu úveru 0,2 % z
výšky úverového rámca mesačne, s úrokom z prečerpania 26,40 % ročne, na obdobie jedného roka,
ktoré sa predlžovalo o dobu jedného roka, ak dlžník neoznámi v lehote jedného mesiaca pred uplynutím
doby trvania zmluvy, že nemá záujem o jej predĺženie. Dodatkom č. 1 k zmluve o kontokorentnom úvere
zo dňa 25. 03. 2004 došlo k zmene výšky úverového rámca na 929,43 Eur. Dodatkom k zmluve o
bežnom účte zo dňa 15. 05. 2007 bolo žalovanému poskytnuté povolené prečerpanie a zároveň bol



nahradený zmluvný vzťah založený zmluvou o kontokorentnom úvere. Oznámením zo dňa 15. 05. 2007
bola zmenená výška povoleného prečerpania na 1 128,59 Eur. Listom zo dňa 06. 12. 2013 právny
predchodca žalobcu odstúpil od zmluvy, ktorou bol žalovanému poskytnutý balík služieb a zároveň od
zmluvy, ktorou mu bolo poskytnuté povolené prečerpanie k bežnému účtu s účinnosťou ku dňu doručenia
predmetného oznámenia.
V zmysle Všeobecných obchodných podmienok (bod 7.6.1) bol právny predchodca žalobcu oprávnený
odstúpiť od zmluvy, ak klient poruší zmluvné povinnosti.
Podľa názoru okresného súdu predmetné zmluvy o bežnom účte a kontokorentnom úvere/povolenom
prečerpaní je potrebné posudzovať ako spotrebiteľské zmluvy napriek skutočnosti, že v Občianskom
zákonníku účinnom v čase ich uzavretia neboli upravené. Boli však upravené ako tzv. typová zmluva, čiže
spotrebiteľská zmluva v § 23a zákona č. 634/1992 Zb. Ide o štandardnú formulárovú zmluvu uzavretú
medzi právnym predchodcom navrhovateľa ako dodávateľom, ktorý konal v rámci svojej podnikateľskej
činnosti a odporcom ako spotrebiteľom. Predtlač formulára bola pripravená vopred a dopisovali sa iba
konkrétne údaje týkajúce sa žalovaného, ktorý obsah zmluvy ani podmienok nemohol ovplyvniť. Vo
viacerých rozhodnutiach súdov už bolo určené, že všetky spotrebiteľské zmluvy vrátane tých, ktoré boli
uzavreté podľa Obchodného zákonníka (ďalej aj ,,ObZ") majú občianskoprávny charakter. Znenie § 54
Občianskeho zákonníka (ďalej aj ,,OZ") je potrebné vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy
inštitútov súkromného práva (teda aj v prípade odstúpenia od zmluvy) sa na spotrebiteľské právne
vzťahy nepoužije obchodné právo, ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie
spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Nejasnosti ohľadom takejto úpravy boli odstránené
novelou Občianskeho zákonníka (č. 102/2014 Z.z.), ktorou sa doplnil § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka o vetu: ,,Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva."
Keďže k tomuto ustanoveniu neexistuje prechodné ustanovenie, je potrebné ho aplikovať od účinnosti
spomínaného zákona aj na skôr vzniknuté právne vzťahy.
Vychádzajúc potom z občianskoprávneho charakteru spotrebiteľskej zmluvy, znenia § 52 ods. 2 OZ ako
aj zo skutočnosti, že úprava odstúpenia od zmluvy podľa Občianskeho zákonníka je pre spotrebiteľa
výhodnejšia ako úprava v Obchodnom zákonníku, súd prvej inštancie posudzoval odstúpenie od zmluvy
podľa Občianskeho zákonníka. Žalobca síce v žalobe uvádzal, že došlo k vypovedaniu zmluvy, ale z
predložených listinných dokladov je jednoznačne preukázané, že došlo k odstúpeniu od zmluvy. Súd
prvej inštancie uviedol, že právny predchodca žalobcu sa rozhodol pre odstúpenie od zmluvy, aj keď
mohol využiť aj iné inštitúty.
V dôsledku odstúpenia od zmluvy sa zmluva zrušila od začiatku a tým zanikli aj práva a povinností z nej.
Následne bolo potom potrebné postupovať podľa § 457 OZ. Pri odstúpení od zmluvy si teda účastníci
majú vrátiť len vykonané plnenia podľa zásad o vydaní bezdôvodného obohatenia. Žalobca sa môže
domáhať iba vrátenia súm, ktoré jeho právny predchodca žalovanému poskytol. Žalovaný vyčerpal sumu
23 381,69 Eur a zaplatil sumu 23.079,17 Eur, rozdiel medzi týmito sumami je 302,52 Eur, preto uvedenú
sumu okresný súd priznal žalobcovi. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.
Žalovaný sa nesplnením peňažného záväzku dostal do omeškania. Žalobcovi vznikol nárok na úrok
z omeškania, ktorý mu okresný súd priznal odo dňa nasledujúceho po dni, kedy došlo k účinkom
odstúpenia od zmluvy a jeho výška bola v zmysle § 369 Obchodného zákonníka, 517 Občianskeho
zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. (v znení účinnom do 31. 01. 2013) určená podľa
základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, zvýšenej o 8 percentuálnych bodov.
O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 142 ods. 2, § 151 ods. 1, 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj ,,O.s.p."). Žalovaný si uplatnil náhradu trov konania už v podanom odpore,
ale tieto trovy nevyčíslil. Pojednávanie sa konalo dňa 02. 02. 2016 a v lehote troch pracovných dní
si žalovaný nevyčíslil trovy konania, preto súd prvej inštancie vychádzal z § 151 ods. 1, 2 O.s.p.
Žalovanému s výnimkou trov právneho zastúpenia žiadne iné trovy vyplývajúce zo spisu nevznikli, preto
mu ich okresný súd nepriznal.

2. Proti rozsudku okresného súdu žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie. Podľa jeho názoru
súd prvej inštancie nesprávne aplikoval právne ustanovenie upravujúce odstúpenie od zmluvy podľa
Občianskeho zákonníka, pretože správne mal aplikovať § 506 Obchodného zákonníka, keďže právny
vzťah medzi stranami sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. Uviedol, že zákon č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch sa nevzťahuje na úver formou preddavku na bežný účet
poskytnutý bankou iným spôsobom ako na kreditné karty. V prípade odstúpenia od zmluvy má právo
od žalovaného požadovať plnenie, ktoré vzniklo jeho právnemu predchodcovi ku dňu odstúpenia od
zmluvy v zmysle ust. § 506 ObZ. Súd prvej inštancie posúdil zmluvu podľa Občianskeho zákonníka,



a to i napriek tomu, že Občiansky zákonník platný v čase uzavretia zmluvy neobsahoval okresným
súdom aplikované ustanovenia (§ 52 ods. 1, 2, § 54 OZ). Podľa jeho názoru mali byť v tomto prípade
aplikované právne predpisy, ktoré boli platné v čase uzavretia zmluvy tak, aby ich aplikácia nebola v
rozpore so zásadou právnej istoty. Súd prvej inštancie mal preukázané, že sa jedná o spotrebiteľskú
zmluvu, a preto aplikoval právnu úpravu, ktorá bola pre spotrebiteľa priaznivejšia. Podľa jeho názoru
v posudzovanom prípade právnu úpravu odstúpenia od zmluvy podľa Občianskeho zákonníka nie je
možné považovať za ,,výhodnejšiu" pre spotrebiteľa. Do úvahy je potrebné vziať i aspekt právnej istoty a
určitosti. ,,Nemožno požadovať po adresátoch noriem, aby sa v každom jednotlivom prípade uvažovali
o porovnaniach oboch úprav a vykonávali rozbory hodné najvyšších súdov, ale musia sa spoľahnúť
na základné piliere svojho právneho vedomia, teda napr. aj na predstavu, akú dĺžku má premlčacia
doba." Zároveň zdôraznil, že Zmluva o kontokorentnom úvere nie je spotrebiteľským úverom, pretože
Zákon o spotrebiteľských úveroch ako lex specialis ju vylučuje zo svojej pôsobnosti, a teda neexistuje
právny základ pre aplikáciu všeobecnej úpravy ochrany spotrebiteľa. Z uvedených dôvodov navrhol,
aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu a jeho žalobe vyhovel, alternatívne zrušil rozsudok
okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že súd prvej inštancie v rozsudku nevyslovil názor,
že zmluva o bežnom účte je spotrebiteľským úverom. Zmluvu o bežnom účte považoval za spotrebiteľskú
zmluvu a s týmto názorom sa v celom rozsahu stotožňuje. Tvrdenie žalobcu o nutnosti posúdenia Zmluvy
o bežnom účte podľa Obchodného zákonníka, čo by bolo pre spotrebiteľa priaznivejšie, považuje za
zavádzajúce. Zároveň poukázal na § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení novely č. 102/2014 Z.
z.. Súd prvej inštancie poukázal správne aj na to, že právny predchodca žalobcu mohol využiť taktiež
iné inštitúty pre ukončenie zmluvného vzťahu ako je odstúpenie od zmluvy. Zároveň si uplatnil trovy
odvolacieho konania.

4.Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu opakovane zopakoval svoje odvolacie námietky. Uviedol,
že zmluvné strany sa dohodli, že vzájomné právne vzťahy sa budú spravovať podľa Obchodného
zákonníka (viď ust. čl. III. bod 6 Zmluvy o kontokorentnom úvere zo dňa 13. 08. 2003, čl. II. bod 3
Zmluvy poskytnutí balíka produktov a služieb pre Fyzické osoby zo dňa 02. 10. 2007). Uzatvorenie
týchto zmlúv a oboznámenie sa s ich obsahom potvrdil žalovaný vlastnoručným podpisom. Vzhľadom na
uvedené na daný právny vzťah nie je možné aplikovať ustanovenia o bezdôvodnom obohatení vrátane
dvojročnej premlčacej doby. V dobe, keď priamy predchodca žalobcu odstúpil od zmluvy, Zmluva o
úvere predstavovala absolútny obchod. Z obsahu ,,Odstúpenia od zmluvy" zo dňa 06. 12. 2013 vyplýva,
že právny predchodca žalobcu zastavil žalovanému poskytnutie ďalšieho povoleného prečerpania a
vyhlásil mimoriadnu splatnosť poskytnutého povoleného prečerpania. Zároveň poukázal na § 273 ods.
1 ObZ. Podľa jeho názoru daný prípad nie je možné posúdiť podľa ust. § 451 a nasl. OZ ako bezdôvodné
obohatenie. V priebehu prvoinštančného konania poukázal na právne skutočnosti, ktoré odôvodňujú
oprávnenosť a zákonnosť jeho právneho nároku.

5. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu žiadal rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdiť. Podľa jeho názoru námietky žalobcu nie sú opodstatnené. Súd prvej inštancie zmluvy
neposudzoval ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V posudzovanej veci súd prvej inštancie správne
aplikoval § 52 ods. 2 OZ.

6. Odvolanie žalovaného bolo podané dňa 15. 03. 2016, teda ešte za účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol ku dňu 30. 06. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015
Z.z. Civilným sporovým poriadkom (ďalej aj „CSP"). Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový
procesnoprávny kódex - Civilný sporový poriadok, ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1
uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti." Pretože odvolacie konanie prebieha už v dobe účinnosti CSP, bolo potrebné na odvolacie
konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá
CSP, v zmysle ktorého ostávajú právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti CSP zachované.

7. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach
daných ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP a
contrario a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním výroku, ktorým v prevyšujúcej časti súd žalobu



zamietol (II. výrok) a v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania (III. výrok) ako vecne správne
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

8. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na
základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý
proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo
okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich
náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

10. Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy
zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací
súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a
zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na
argumenty žalobcu v odvolaní.

11. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalobcu odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca v
odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v
konaní pred okresným súdom a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 CSP
na to, aby mohli byť relevantným odvolacím dôvodom.

12. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že spotrebiteľská zmluva sa uzatvára medzi dodávateľom
na strane jednej a spotrebiteľom na strane druhej. Dodávateľ je ten, ktorý pri uzavieraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľom bude vždy osoba (fyzická či právnická), ktorá pri uzavieraní tejto zmluvy nekoná ako
podnikateľ, teda osoba, ktorá pri uzavieraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom nie je rozhodujúce, či spotrebiteľ
mal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy. Aj zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov ako Občianskeho
zákonníka (napr. Obchodného zákonníka) možno tiež považovať za spotrebiteľské zmluvy napriek
tomu, že ich zákon priamo ako spotrebiteľské neoznačuje. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným
typom zmluvy (aj keď je v Občianskom zákonníku pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy,
pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a
určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné podmienky)
na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany. Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je ustanovením lex specialis s
dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy, teda aj na spotrebiteľské zmluvy uzavreté podľa Obchodného
zákonníka.

13. Okresný súd v danom prípade správne ustálil, že Zmluva o bežnom účte i Zmluva o kontokorentnom
úvere je spotrebiteľskou zmluvou, ktorú uzatvoril právny predchodca žalobcu (N. N., a.s.) v pozícii
veriteľa so žalovaným v pozícii dlžníka. Právny predchodca žalobcu bol dodávateľom, ktorý pri
uzavieraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a žalovaný
bol spotrebiteľom, ktorý nekonal ako podnikateľ, t.j. nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
alebo inej podnikateľskej činnosti.

14. Odvolací súd uvádza, že otázka právneho režimu tzv. „absolútnych obchodných záväzkových
vzťahov" resp. „absolútnych obchodov" (kam nesporne patrí i Zmluva o bežnom účte, Zmluva o
kontokorentnom úvere) uzatváraných dodávateľom so spotrebiteľom bola v minulosti riešená zo strany
súdov nejednotne. Možno však konštatovať, že postupne sa názory súdov v takýchto prípadoch prikláňali
k postupu, aký zvolil v prejednávanej veci okresný súd, t.j. k aplikácii Občianskeho zákonníka. Zásadný



vplyv na odstránenie tejto nejednotnosti malo prijatie zák. č. 102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri
predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej
mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým s
účinnosťou od 1. mája 2014 došlo (okrem iného) i k zmene, respektíve doplneniu ustanovenia § 52
ods. 2 Občianskeho zákonníka o tretiu vetu, ktorá znie: „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva." Keďže uvedený právny predpis, ktorým došlo k tejto zmene nemá
prechodné ustanovenia, Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 21. apríla 2015 sp. zn. 3 MCdo
14/2014 vyslovil právny názor, že toto ustanovenie sa od svoje účinnosti vzťahuje aj na právne vzťahy
založené pred týmto dňom. S týmto právnym záverom Najvyššieho súdu SR sa odvolací sú v plnom
rozsahu stotožňuje.

15. Odstúpenie od zmluvy predstavuje jednostranný, adresovaný právny úkon, pri ktorom sa žiadne
osobitné náležitosti nevyžadujú (aplikujú sa všeobecné ustanovenia o právnych úkonoch), ktorý sa stáva
účinným tým, že dôjde do dispozičnej sféry adresáta (teda druhej strane, ktorej je určené). Ustanovenia
Občianskeho zákonníka neukladajú povinnosť odstupujúcej zmluvnej strane uviesť dôvod odstúpenia.
Aby nastúpili účinky zamýšľané s odstúpením od zmluvy je nutné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 OZ.

16. Pre odstúpenie od zmluvy v občianskoprávnych vzťahoch v zmysle § 48 ods. 2 OZ platí, že
odstúpením od zmluvy sa zmluvy zrušuje od počiatku (ex tunc), ak nie je právnym predpisom ustanovené
alebo účastníkmi dohodnuté. Doručenie odstúpenia od zmluvy druhej zmluvnej strane má teda za
následok, že zmluva sa ruší so spätnou účinnosťou, t.j. zrušuje sa od počiatku a to i bez toho, aby
zmluvná strana, ktorej je odstúpenie od zmluvy adresované, dala k tomuto právnemu úkonu súhlas.

17. Odvolací súd sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, že na odstúpenie od zmluvy
a na posúdenie následkov tohto právneho úkonu je potrebné aplikovať ustanovenia § 48 ods. 2 OZ,
pričom právnym následkom je povinnosť účastníkov zmluvy vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal
(§ 457 OZ), a teda žalovanému vznikla povinnosť vrátiť (vydať) plnenie žalobcovi na základe zmluvy,
od ktorej bolo odstúpené z titulu bezdôvodného obohatenia, t. j. rozdiel medzi sumou 23 381,69 Eur
poskytnutou právnym predchodcom žalobcu a sumou 23 079,17 Eur zaplatenou žalovaným, t.j. sumu
302,52 Eur s príslušenstvom (úrokom z omeškania).

18. Odvolací súd zdôrazňuje, že je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný podľa ustanovenia § 379, §
380 CSP. Keďže žalobca výšku úroku z omeškania, resp. dobu omeškania nenamietal, preto sa odvolací
súd priznaným úrokom z omeškania nezaoberal.
19. Vzhľadom na uvedené za tohto skutkového a právneho stavu rozhodol okresný súd správne, preto
odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým v prevyšujúcej
časti súd žalobu zamietol (II. výrok) podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť vrátane výroku o
trovách prvoinštančného konania (III. výrok), pretože okresný súd správne aplikoval ustanovenie § 142
ods. 2 O. s. p. (§ 255 ods. 2 CSP), prihliadajúc na pomer úspechu v konaní.

20. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí". Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval
zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V
predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalovaný, preto mu podľa vyššie uvedených
ustanovení vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

21. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).



Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,



b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).