Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23CoPr/5/2016 z 9. 4. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 9. apríla 2017, sp. zn. 23CoPr/5/2016, ECLI:SK:KSTT:2017:2713207633.1 Krajský súd Trnava | 23CoPr/5/2016 | ECLI:SK:KSTT:2017:2713207633.1 | 2017-04-09 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 32 ZP, § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ac16eda1-7fb0-42a8-bf36-a1e903d08815 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2713207633.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoPr/5/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2713207633
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2713207633.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň:
JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobkyne: S. X., narodená
XX.XX.XXXX, bytom N. XXX/X, L., zastúpená: JUDr. Alena Arbetová, advokátka so sídlom Námestie
sv. Martina 3A, Holíč, proti žalovanej: MARI, s.r.o., so sídlom Predmestie 76/2468, Skalica, zastúpená:
ŘEHÁK & TISOŇ spol. s r.o., so sídlom na Komenského 437/62, Skalica, o zaplatenie sumy 1.234,22 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica, č. k. 3Cpr/4/2013-171
zo dňa 24. augusta 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo veci samej p o t v r d z u j e .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v časti priznaného nároku žalovanej na náhradu trov konania a ich
výšky r u š í a v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie odsekom I. výroku žalobu zamietol, odsekom II. výroku
žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a odsekom III. výroku rozhodol, že
o výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku. Právne svoje rozhodnutie
odôvodnil aplikáciou ustanovení § 1 ods. 1, § 32, § 60 ods. 1 a 2, § 37 ods. 1, § 41 ods. 1, § 46 ods. 1, 3,
§ 36 ods. 10, § 62, § 63 ods. 1, § 64, § 65, § 68, § 93 ods. 1, § 105 ods. 1 a 2, § 106 ods. 1 a 2, § 108 ods.
2, 3 Zákonníka práce, § 585 ods. 1 až 3, § 488, § 489, § 494, § 559 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
(ďalej len OZ). Vecne tým, že žalobkyňa tvrdila, že jej nárok na zaplatenie žalovanej sumy vyplýva z
Dohody o sporných nárokoch z 11.9.2013, uzavretej podľa § 32 Zákonníka práce. Súd je tohto názoru, že
vzhľadom na nespornosť, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného zanikol dňom 30.4.2012, nemohli
žalobkyňa a žalobca po skončení pracovného pomeru uzavrieť dohodu s obsahom úpravy ich sporných
nárokov z pracovného pomeru podľa Zákonníka práce, jeho prvej časti, pretože pracovný pomer a
právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou, t.j. nároky z pracovného pomeru medzi zamestnancom
a zamestnávateľom zanikli skôr ako bola medzi nimi uzavretá dohoda o sporných nárokoch. Strany
sporu považovali dohodu z 11.9.2013 za platnú a k tomuto záveru dospel aj súd. Posudzujúc písomný
prejav vôle účastníkov, zachytený v listine z 11.9.2013, mal súd za to, že ide o dvojstranný právny
úkon, stranami urobený podľa § 34 Občianskeho zákonníka, v súlade s ustanoveniami § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka a § 40 ods. 1 a 3 OZ. Strany prejavili vôľu upraviť si vzájomné práva a povinnosti
voči sebe, ktoré im vznikli zo skončeného pracovného pomeru s tým právnym následkom, že podľa
obsahu uzavreli dohodu o urovnaní podľa § 585 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka a dohodli sa na
vyrovnaní nároku žalobkyne na doplatení mzdy a nároku na vyplatenie náhrady mzdy za nevyčerpanú
dovolenku žalobkyne. Na základe platnej dohody strán došlo k vzniku práva žalobkyne na zaplatenie
sumy 1234,22-eur a povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni túto sumu.



2. Povinnosťou žalovanej ako dlžníka bolo splniť to, čo bolo predmetom platného záväzku v zmysle
ustanovenia § 494. Žalovaná ale tvrdila, že nemohla splniť dlh tým, že by odovzdala peňažnú čiastku
žalobkyni, nakoľko jej v tom bránila skutočnosť, ktorá nastala podľa zákona č. 233/1995 Z.z. -
Exekučného poriadku. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa bola povinnou vo veci oprávneného
Československá obchodná banka a.s. so sídlom v Bratislave, Michalskej ul. č. 18. Z pripojeného spisu
súdneho exekútora JUDr. Ernesta Poláka so sídlom Exekútorského úradu v Skalici, Gorkého 1 sp.
zn. EX 77/2011 bolo zistené, že na základe poverenia Okresného súdu Skalica zo dňa 25.2.2011
začal exekútor pre oprávneného vymáhať od povinných S. X. a T. O. na základe súdom priznanej
pohľadávky z právoplatného platobného rozkazu OS Skalica č.k. 5Rob23/2008 z 20.4.2009 pohľadávku
vo výške 3.772,06 eur s príslušenstvom (úrokmi a úrokmi z omeškania), na návrh oprávneného trovy
základného a trovy exekučného konania. Z tohto spisu mal súd za zistené, že žalovanej bol dňa
23.8.2013 doručený príkaz z 22.8.2013 na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky, ktorý žalovaná
prevzala 23.8.2013, exekútorom bolo vydané upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie na meno
povinnej (žalobkyne) prikázaním iných peňažných pohľadávok z 22.8.2013, ktorý žalovaná prevzala do
vlastných rúk 10.9.2013. V exekučnom spise je viacero exekučných príkazov vydaných exekútorom,
v ktorých v roku 2012 vydal príkazy na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy a na vykonanie exekúcie
pohľadávky z účtov v bankách. Exekučným príkazom, ktorým exekútor vydal príkaz na vykonanie
exekúcie prikázaním pohľadávky oprávneného a nariadil podľa § 64, 105 a nasl. EP exekúciu prikázaním
pohľadávky voči dlžníkovi MARI s.r.o. Skalica na základe pracovno-právnych vzťahov dlžníkovi povinnej
(žalovanej) exekútor prikázal, aby po doručení tohto exekučného príkazu poukázal na konkrétny účet
exekútora sumu vo výške pohľadávky povinnej (v spore strán žalobkyne). Z exekučného spisu je zrejmé,
že exekútor vydal príkaz na začatie exekúcie pre žalovanú na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky
dňa 22.8.2013, žalovaná ho prevzala 23.8.2013 do vlastných rúk. V spise je založené plnomocenstvo
žalovanej - splnomocniteľa dané pre spoločnosť ŘEHÁK & TISOŇ s.r.o., so sídlom Komenského 437/62
v Skalici - splnomocnenca z 3.9.2013, aby splnomocniteľa zastupoval vo všetkých právnych vzťahoch, aj
vo veciach nárokov týkajúcich sa a vyplývajúcich z pracovného pomeru, založeného pracovnou zmluvou
uzatvorenou medzi splnomocniteľom a S. X.. Podľa plnomocenstva bol splnomocnenec oprávnený aj
uzatvoriť so žalobkyňou dohodu a vyplatiť jej nedoplatok na mzde a nedoplatok na náhrade mzdy za
nevyčerpanú dovolenku. Žalovaná v konaní predložila potvrdenie o prijatí sumy exekútorom vystavenou
dňa 11.9.2013, kópia sa nachádzala aj v exekučnom spise.

3. Exekučný poriadok, teda zákon presne stanovuje úlohy exekútora, jeho postup pri vykonávaní
exekúcie a u otázky, či exekútor mohol alebo nemohol prijať celú sumu súd poukazuje na spôsoby
vykonania exekúcie s ohľadom na to, či ide o peňažné alebo nepeňažné plnenie a tiež aký
majetok alebo majetkové práva patriace povinnému možno postihnúť exekúciou. Žalobkyňa mala
peňažnú pohľadávku, ktorá bola jej majetkovým právom, vzniknutú podľa pracovnoprávnych predpisov.
Zamestnávateľ má povinnosť podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce poskytovať zamestnancovi za
vykonanú prácu mzdu. Ide o peňažné plnenie, poskytované za prácu a za dobu trvania pracovného
pomeru, súd tu vychádza z ustanovení § 118 až 135 Zákonníka práce. Všetky tam upravené práva
a povinnosti zamestnanca a zamestnávateľa ohľadom mzdy, vzniku na jej nárok, výpočet, splatnosť
mzdy, sú naviazané na skutočnosť, že nárok na mzdu ako odmena za vykonanú prácu má charakter
mzdy po dobu trvania pracovného pomeru. Po jeho skončení ako to bolo aj v prípade žalobkyne, napriek
tomu, že vzniklo v súvislosti so mzdou alebo iným nárokom, vzniknutým za dobu trvania pracovného
pomeru ako napríklad náhradou mzdy za nevyčerpanú dovolenku sa stáva mzda po jej splatnosti
majetkom, hnuteľnou vecou, ktorej hodnotu možno vyjadriť a bola vyjadrená v dohode v peniazoch
a môže byť tak pohľadávkou ako aj prostriedkom na splnenie záväzku. Bez toho, aby súd v sporovom
konaní strán preskúmaval správnosť alebo zákonnosť postupu exekútora, je potrebné vo veci žalobkyne
a žalovaného uviesť, že Exekučný poriadok vo svojich ustanoveniach predpokladá, akým spôsobom
možno nadobudnúť majetok a od spôsobov sa odvíja aj exekútorom zvolený spôsob vykonania exekúcie
po ním vykonanom šetrení ohľadom majetkových pomerov povinného. Vykonanie exekúcie exekútorom
spôsobmi ustanovenými v § 63 ods. 1 EP v prípade žalobkyne, keďže bol podkladom na exekúciu
exekučný titul, v ktorom sa ukladá povinnosť zaplatiť peňažnú sumu, bolo možno vykonať podľa
písm. a) ustanovenia zrážkami zo mzdy a z iných príjmov iba v prípade, pokiaľ by bola žalovaná v
pracovnom alebo obdobnom pomere, čo v čase vzniku splatnej pohľadávky žalobkyne splnené nebolo,
pretože pracovný pomer žalobkyne u žalovanej skončil pred podpísaním dohody o urovnaní. Žalobkyňa
nebola zamestnancom žalovanej a žalovaná nebola jej zamestnávateľom. V čase splatnosti pohľadávky
žalobkyne a záväzku žalovaného, vzniknutého z dohody o urovnaní neprichádzal preto do úvahy postup
podľa EP ohľadom vykonávania zrážok žalobkyne zo mzdy. Nemožno preto prisvedčiť žalobkyni, že



exekútor mal zrážať žalobkyni ako v exekučnom konaní účastníčke - povinnej alebo žalovaná poukázať
exekútorovi iba to, čo dovoľuje právny predpis, upravujúci výšku zrážky zo mzdy pri výkone exekúcie.
Žalobkyňa mala voči žalovanej pohľadávku splatnú 11.9.2013, žalovaná mala z dohody z 11.9.2013
záväzok, ktorý ju staval do postavenia dlžníčky žalobkyne z dohody o urovnaní, v exekučnom konaní
povinnej. S poukazom na ustanovenie § 106 ods. 1 a 2 EP, na § 108 ods. 2 a 3 EP súd uzavrel, že
žalobkyni zaniklo právo na zaplatenie žalovanej sumy od žalovanej a žalobu ako nedôvodnú zamietol,
pričom ak žalobkyňa tvrdila, že žalovaná nebola oprávnená odovzdať exekútorovi čiastku uvedenú
v dohode, toto je jednoznačne vyvrátené plnomocenstvom udeleným žalovanou splnomocniteľovi, s
následkom podľa § 46 ods. 3 EP, nakoľko plnenie žalovanej cez splnomocnenca exekútorovi má
rovnané účinky, ako keby povinný plnil oprávnenému. Žalovaná sa ako dlžník povinnej oslobodila od
svojej povinnosti vyplatiť dlh, čo bolo zistené aj z potvrdenia, vydaného exekútorom vo veci EX 77/2011.

4. Žalovaná mala v spore plný úspech, preto súd rozhodol, že jej priznáva nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu. Zároveň poukázal na ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP.

5. Proti rozsudku súdu I. inštancie prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala odvolanie
žalobkyňa. Rozsudok považuje za nesprávny z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci,
neúplného zistenia skutkového stavu, keď súd sa nevysporiadal s predloženými dôkazmi, nebral do
úvahy zhodné tvrdenia účastníkov, nevyjadril sa k ňou namietaným skutočnostiam, čím jej odoprel
právo na spravodlivý proces. Poukazovanie na nedodržanie zákonných ustanovení týkajúcich sa
plnomocenstva súd uzatvoril, bez odôvodnenia, že boli jednoznačne vyvrátené. Uviedla, že výsledkom
mimosúdneho rokovania medzi ňou a žalovaným o doplatku mzdy a náhrady mzdy za nevyčerpanú
dovolenku bola dohoda o sporných nárokoch zo dňa 11.9.2013. Na základe dohody o sporných
nárokoch zo dňa 11.9.2013 sa žalovaný zaviazal pri podpise dohody uhradiť jej v hotovosti sumu
1.234,22 eur. Splnomocnený zástupca žalovaného potom, čo dohodu o sporných nárokoch podpísali
jej uvedenú sumu odmietol vyplatiť z dôvodu prikázania pohľadávky v exekučnom konaní č. k. Ex
77/2001, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Poláka. Uvádzala, že plnomocenstvom zo dňa 3.9.2013,
udelené splnomocnencovi, ktoré je doložené do exekučného spisu, nesplnomocňovalo splnomocnenca
na odovzdanie predmetnej sumy súdnemu exekútorovi, ale len na uzatvorenie dohody o sporných
nárokoch a vyplatenie nedoplatku na mzde a náhrade mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Právny úkon
sa musí posudzovať podľa obsahu, zjavne išlo o špecifikáciu konkrétneho právneho úkonu - t. j.
uzatvorenie dohody o sporných nárokoch a vyplatenia žalobkyni nedoplatok na mzde a nedoplatok
na náhrade mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Poukázala na § 33 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého, ak
splnomocnenec pri konaní prekročí svoje oprávnenie konať za splnomocniteľa, alebo ak niekto koná
za iného bez plnomocenstva, je z tohto konania zaviazaný sám, ibaže ten, za koho sa konalo, právny
úkon dodatočne bez zbytočného odkladu schváli. K schváleniu právneho úkonu prišlo prakticky až
vyjadrením žalovaného zo dňa 28.7.2016 a potom ako na uvedené poukázali. Nemôžeme tu preto
hovoriť o schválení bez zbytočného odkladu a najmä je zrejmá značná účelovosť schválenia potom,
čo na to upozornili. Splnomocnenec mal plnomocenstvo len na uzatvorenie dohody a vyplatenie
nedoplatku na mzde a nedoplatku na náhrade mzdy potvrdil v rámci procesnej obrany žalovaný, keď dňa
28.7.2016 uviedol, že na úkony nad rámec plnej moci zo dňa 3.9.2013 mal plnú moc zo dňa 24.4.2013.
Plnomocenstvo s neskorším dátumom ruší plnomocenstvo so skorším dátumom a udelenie novej plnej
moci je prejavom vôle zastúpeného a fakticky dochádza k odvolaniu plnomocenstva konkludentným
právnym úkonom. Z uvedeného dôvodu teda splnomocnenec žalovaného konal vo vlastnom mene a
na vlastnú zodpovednosť. Vzhľadom k skutočnosti, že splnomocnenec konal sám za seba a nie za
žalovaného platí, že žalovaný dodnes nesplnil podmienky podľa dohody a nesplnil svoj dlh voči nej. To,
že išlo o konanie v rozpore s dobrými mravmi potvrdzuje aj skutočnosť, že podľa exekučného spisu
malo prísť k prevzatiu príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu žalovaným dňa 23.8.2013, čo
preukazuje doručenka s podpisom konateľa ponechaná na obálke v rámci exekučného spisu. Napriek
opakovanému tvrdeniu žalovaného, že musel postupovať v zmysle ustanovenia Exekučného poriadku
a napriek údajnému prevzatiu príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu dňa 23.8.2013 (čo
nebolo preukázané doručenou poštou), ešte dňa 3.9.2013 žalovaný udelil splnomocnencovi plnú moc
výslovne na vyplatenie nedoplatku na mzde a nedoplatku na náhrade mzdy za nevyčerpanú dovolenku,
čiže viac ako 10 dní potom, ako vraj získal vedomosť prikázať pohľadávku v zmysle exekučného príkazu.
Sporným je aj samotná povinnosť vyplatiť pohľadávku exekútorovi, resp. jej vznik. Podľa ust. § 106
ods. 1 písm. a) EP až doručením príkazu na začatie exekúcie príde k uloženiu povinnosti nevyplatiť
pohľadávku povinnému. Exekučný príkaz a príkaz na začatie exekúcie nebol zaslaný cez poštu, a preto
nie je dátum prevzatia zásielky objektívne zistiteľný. Žalovaný doručenie písomnosti nepreukázal, a to



hoci uvedené je pre vznik jeho povinnosti kľúčovým. Poukázala na rozhodnutie NS SR č. 4Cdo/190/2014,
že nie je spravodlivé žiadať po účastníkoch preukázanie tzv. negatívnej skutočnosti. Zarážajúce je,
že vo vyjadrení žalovaného zo dňa 18.3.2014 je uvedené „Preto po uzatvorení dohody a potvrdení
existencie záväzku žalobkyne voči ČSOB, žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu telefonicky
kontaktoval JUDr. Ernesta Poláka a informoval ho, že má záväzok voči žalobkyni, ktorý je splatný, že
mu bol doručený exekučný príkaz vydaný v exekučnej veci ...“. Z uvedenej citácie je zrejmé, že súdny
exekútor sa o existencii záväzku žalovaného, jej splatnosti a doručení exekučného príkazu dozvedel
až dňa 11.9.2013. Navyše žalovaný mu mal dňa 11.9.2013 podľa uvedeného vyjadrenia žalovaného
oznámiť doručenie exekučného príkazu až po podpise dohody dňa 11.9.2013 a nie 23.8.2013. Ešte viac
zarážajúce potom je samotný exekučný príkaz, ktorý akiste úplne náhodou obsahuje charakteristiku
pohľadávky, ktorá mala byť podľa vyjadrenia samotného žalovaného súdnemu exekútorovi oznámená
až dňa 11.9.2013. Na, v záverečnej reči dňa 1.8.2016 poukazovaný, údajne konzultovaný spôsob úhrady
pohľadávky súdnemu exekútorovi nemožno prihliadať, nakoľko z citácie vyjadrenia zo dňa 18.3.2014
je zrejmé, v akom rozsahu komunikácia dňa 11.9.2013 prebiehala a je z neho zrejmé, že podľa neho
bola súdnemu exekútorovi oznámená aj samotná existencia pohľadávky. Súd v rozsudku uvádza, že
keďže v čase splatnosti pohľadávky žalobkyňa nebola v pracovnom pomere nie je možné na uvedené
použiť ustanovenia Exekučného poriadku týkajúce sa zrážok zo mzdy a iných príjmov, a to napriek tomu,
že išlo o doplatok mzdy a doplatok náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku. S uvedeným záverom
nesúhlasí, pretože viazanosť spôsobu vykonania exekúcie na existenciu pracovnoprávneho vzťahu
nemá zákonnú oporu. Zo zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že sa viaže na mzdu a iné
príjmy a nie na trvanie pracovného alebo obdobného pomeru. Exekučný poriadok v zmysle § 68 a nasl.
EP vytvára presný postup pre vykonanie zrážok zo mzdy. Ust. § 104 ods. 2 EP neumožňuje exekútorovi
obchádzať ust. § 69 EP prostredníctvom prikázania pohľadávky, nakoľko zákon postup a podmienky
vykonávania exekúcie pri zrážkach zo mzdy vyžaduje aplikovať aj pri akomkoľvek inom postihnutí mzdy
alebo iných príjmov. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok NS ČR sp. zn. 21Cdo/3330/2011, kde
NS konštatuje, že proti mzde nie je započítanie prípustné v tej časti, ktorej zodpovedá tzv. základná
suma a 1/3 z príjmu. Ust. § 76 ods. 2 EP môžeme v zmysle prípustnej analógie použiť na jej prípad.
Vzhľadom k ust. § 70 ods. 1 EP, by nemalo ani v zmysle zákonnej úpravy prísť k zrazeniu žiadnej
sumy a celá suma mala byť vyplatená jej a nie exekútorovi. Práve v zmysle § 67 ods. 3 EP je platiteľ
mzdy, žalovaný povinný vyplácať oprávnenému len sumu zrazenú zo mzdy povinného. Nejde teda o celú
sumu, ale o sumu zrazenú v zmysle zákona. Ak má platiteľ mzdy pochybnosti o výške mzdy má právo
v zmysle ust. § 78 EP požiadať súdneho exekútora o určenie, akú sumu má v príslušnom výplatnom
období zo mzdy zrážať. Z komentára k uvedenému vyplýva, že povinnosť zraziť sumu má platiteľ mzdy,
resp. platiteľ mzdy vyplatí oprávnenému len a výhrade sumu, ktorú mu zákon umožňuje (ust. § 70
EP). Žalovaný si však svojou povinnosť nesplnil. Pasívne legitimovaným je platiteľ mzdy, ktorý si svoje
zákonné povinnosť nesplnil. Má tiež za to, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania by bolo
namieste aplikovať ust. § 257 CSP, v zmysle ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania,
ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. V zmysle citovaného ustanovenia súd pri rozhodovaní
o náhrade trov konania prihliadne k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k
odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je
potrebné prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom účastníkov konania, je
potrebné vziať do úvahy pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, a dopad takéhoto rozhodnutia.
Poukázala na uznesenie ÚS SR sp. zn. II ÚS 563/2011, rozhodnutia NS SR sp. zn. MCdo/14/99
a 6MCdo/5/2011. Vzhľadom na všetky skutkové okolnosti daného prípadu a to, že z dôvodu zlého
zdravotného stavu (cukrovka, dna, chrbtica) invalidný dôchodca (102,50 eur/mes.) možno konštatovať,
že všetky tieto skutočnosti sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa. Na základe uvedeného navrhla, aby
KS v Trnave ako odvolací súd rozsudok OS Skalica sp. zn. 3Cpr/4/2013 zo dňa 24.8.2016 zrušil a vrátil
súdu I. inštancie na ďalšie konanie.

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len CSP), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.
OSP, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),



preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne vo veci samej nie je dôvodné
a rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku
a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam.

9. Predmetom sporu bol uplatnený nárok žalobkyne o zaplatenie sumy 1.234,22 eur s príslušenstvom
žalovanou. Žalobkyňa svoj nárok odvodzovala od Dohody o sporných nárokoch, ktorá bola medzi ňou
a žalovanou podpísaná 11.9.2013, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal pri podpise Dohody uhradiť
žalobkyni v hotovosti 1.234,22 eur a ktorú jej splnomocnený zástupca žalovanej nevyplatil, pričom súd
prvej inštancie rozhodol tak, že žalobu zamietol.

10. Žalobkyňa v odvolaní argumentovala tým, že súd sa nevysporiadal s predloženými dôkazmi,
nebral do úvahy zhodné tvrdenia účastníkov, nevyjadril sa ňou namietaným skutočnostiam, čím
jej odoprel právo na spravodlivý proces. Poukazovala na to, že plnomocenstvo zo dňa 3.9.2013
udelené splnomocnencovi, nesplnomocňovalo splnomocnenca na odovzdanie žalovanej sumy súdnemu
exekútorovi, ale len na uzatvorenie dohody o sporných nárokoch a vyplatenie nedoplatku na mzde
a náhrade mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Poukazovala tiež na to, že podľa exekučného spisu k
prevzatiu Príkazu na začatie exekúcie + Exekučného príkazu žalovanou prišlo 23.8.2013 a napriek
tomu ešte dňa 3.9.2013 žalovaná udelila splnomocnencovi plnú moc výslovne na vyplatenie nedoplatku
na mzde a nedoplatku za nevyčerpanú dovolenku. Exekučný príkaz nebol zaslaný poštou a preto
dátum prevzatia zásielky nie je objektívne zistiteľný. Namietala tiež to, že viazanosť spôsobu vykonania
exekúcie na existenciu pracovnoprávneho stavu nemá zákonnú oporu. Zo zákonného ustanovenia
jednoznačne vyplýva, že sa viaže na mzdu a iné príjmy a nie na trvanie pracovného alebo obdobného
pomeru. Namietala postup exekútora a to, že v zmysle ust. § 67 ods. 3 EP vzniká platiteľovi mzdy
povinnosť nevyplatiť mzdu povinnému, tú časť mzdy, ktorá je určená na uspokojovanie vymáhanej
pohľadávky. Povinnosť zraziť sumu má platiteľ mzdy, resp. platiteľ mzdy vyplatí oprávnenému len a
výhradne sumu, ktorú mu zákon umožňuje (§ 70 EP/. Napokon namietala i to, že pri rozhodovaní o
nároku na náhradu trov konania by bolo namieste aplikovať ust. § 257 CSP, v zmysle ktorého súd
výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

11. Tak ako uzavrel súd prvej inštancie medzi stranami nebolo sporným či došlo k platnému uzatvoreniu
Dohody o sporných nárokoch a uvedenú Dohodu posúdil ako platnú, s ktorým názorom sa stotožňuje
i odvolací súdu.

12. Ustanovenie § 33 ods. 2 OZ je vyjadrením nevyvratiteľnej domnienky, že v prípade prekročenia
oprávnenia (za splnenia ďalších podmienok) splnomocniteľ sám vstupuje do vzťahov založených danou
zmluvnou. Z ust. § 33 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že i v prípade nedostatku plnej moci
- konania bez plnej moci sú v zákone výslovne stanovené dôsledky takéhoto konania vo forme
dodatočného schválenia - tzv. ratihabície. Na takýto dodatočne schválený právny úkon sa hľadí ako
na úkon platný od začiatku (ex tunc), kedy bol zmocnencom urobený. Ak splnomocniteľ nesúhlasí s
prekročením oprávnenia splnomocnenca, tak len čo sa to dozvie, má povinnosť bez zbytočného odkladu
svoj nesúhlas oznámiť osobe, s ktorou v jeho mene splnomocnenec konal. Ak tak neurobil vôbec
alebo až po zbytočnom odklade, nastupuje (platí) nevyvrátiteľná právna domnienka, že splnomocniteľ
prekročenie splnomocnenca schválil. Pokiaľ by však splnomocniteľ tvrdil, že svoj nesúhlas včas oznámil
príslušnej osobe, túto okolnosť by musel on preukázať. I v prípade nedostatku plnej moci, došlo s
poukazom na § 33 ods. 2 Občianskeho zákonníka k schváleniu predmetného právneho úkonu. Z
ustanovenia § 33 ods. 2 OZ vyplýva, že v prípade prekročenia oprávnenia druhá zmluvná strana má
možnosť alternatívneho výberu a to či bude požadovať: plnenie podľa zmluvného dojednania alebo bude
požadovať náhradu škody.

13. Ustanovenie § 33 ods. 3 OZ vylučuje z aplikácie § 33 ods. 2 OZ v prípade, ak osoba, s ktorou
sa konalo, o prekročení oprávnení vyplývajúcich z plnomocenstva alebo neexistencii plnomocenstva
vedela. To znamená, že za tejto situácie prichádza do úvahy iba aplikácia ustanovení § 33 ods. 1 OZ



podľa ktorých, ak splnomocnenec prekročil oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva alebo konal bez
plnomocenstva, splnomocniteľ je týmto úkonom viazaný iba vtedy, ak prekročenie schválil alebo po tom
čo sa dozvedel o prekročení plnomocenstva, svoj nesúhlas bez zbytočného odkladu neoznámil osobe,
s ktorou splnomocnenec konal.

14. Z uvedeného vyplýva, že nie žalobkyňa, ale žalovaná mohla namietať nedostatok resp. prekročenie
plnej moci splnomocnencom. V danom prípade je treba rozlišovať vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným,
kde pri podpisovaní Dohody o sporných nárokoch bola žalovaná zastúpená splnomocnencom, na
základe plnej moci, ktorú vo vzťahu k uzavretiu Dohody o sporných nárokoch žalobkyňa nenamieta a
ďalej je tu vzťah medzi žalovanou ako dlžníkom žalobkyne na základe Dohody o sporných nárokoch a
súdnym exekútorom, ktorý vymáha pohľadávku voči povinnej (žalobkyni). Do tohto vzťahu žalobkyňa
zasahovať nemôže a teda ani nemá mandát v zmysle vyššie uvedeného na namietanie nedostatku plnej
moci udelenej zo strany žalovanej splnomocnencovi. Pokiaľ žalovaná nenamietala prekročenie plnej
moci, resp. jeho nedostatok (z vykonaného dokazovania uvedené nevyplýva), treba vychádzať z toho,
že žalovaná tento úkon schválila. Napokon žalovaná prostredníctvom svojho zástupcu v rámci konania
uviedla, že konal v zmysle plnej moci zo dňa 24.04.2013, ale aj na základe výslovných ústnych pokynov
žalovanej udelených vopred. Pre dodatočné schválenie právnych úkonov v zmysle ust. § 33 ods. 2 OZ
nie je stanovená osobitná forma. To znamená, že k schváleniu právneho úkonu môže dôjsť písomne
alebo ústne a môže sa tak stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo
chcel účastník prejaviť. Uvedené platí aj vo vzťahu k právnym úkonom, ktoré pre svoju platnosť vyžadujú
písomnú formu. (viď Na ČR sp. zn. 33 Cdo 26/2007).

15. Na základe vyššie uvedeného teda možno uzavrieť, že splnomocnenec žalovanej mal
splnomocnenie na odovzdanie peňazí (vo výške uvedenej v Dohode o sporných nárokoch) súdnemu
exekútorovi v zmysle Exekučného príkazu zo dňa 23.08.2013.

16. Ďalšia odvolacia námietka žalobkyne spočíva v tom, že prevzatie Príkazu na začatie exekúcie a
Exekučného príkazu dňa 23.08.2013 nebolo preukázané z už dôvodov uvádzaných odvolateľkou.

17. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania
neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho
neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých
prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola
alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať
záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.
Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu
týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalovaný tvrdil, že kúpnu cenu zaplatil, bolo jeho povinnosťou
označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti. Ak tu existovali dôkazy
na podporu tvrdenia žalobcu, že žalovaný doposiaľ kúpnu cenu v požadovanom rozsahu, v žalovanom
rozsahu, nezaplatil, bolo úlohou súdu označené a navrhnuté dôkazy účastníkmi konania zákonným
spôsobom vykonať, dôkazy vyhodnotiť podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 132 O. s. p. (uznesenie Najvyššieho súdu
SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010)

18. Podľa ust. § 106 ods. 2 EP, exekútor doručí príkaz na začatie exekúcie dlžníkovi povinného do
vlastných rúk a podľa ust. § 107 ods. 2 EP, exekučný príkaz sa doručí oprávnenému, povinnému a
dlžníkovi povinného. Povinnému a dlžníkovi povinného sa doručí do vlastných rúk.

19. Exekučný poriadok striktne neupravuje doručenie listín poštou, ustanovuje iba to, ktoré písomnosti
je potrebné doručiť do vlastných rúk. Exekútor mohol podľa § 34 EP o doručenie požiadať poštu, obec,
alebo príslušný útvar Policajného zboru. Súdny exekútor tak mohol učiniť napr. aj prostredníctvom svojho
zamestnanca. Podľa pripojeného exekučného spisu sú na doručenkách (doručovanie príkazu na začatie
exekúcie a exekučného príkazu) podpisy konateľa zo dňa 23.8.2013. Uvedené potvrdil právny zástupca
žalovanej. Pokiaľ žalobkyňa mala za to, že žalovaná uvedené listiny neprevzala 23.8.2013 bolo potrebné
to preukázať a v tomto smere bolo dôkazné bremeno na nej (nie na žalovanej ako tvrdí v odvolaní).
To že, žalovaná prevzala príkaz na začatie exekúcie a exekučný príkaz dňa 23.8.2013 preukázané je,



uvedené vyplýva z exekučného spisu. Podľa vyjadrenia samotnej žalobkyne Mgr. Q. vytiahol záležitosť
s exekúciou po podpise Dohody o sporných nárokoch, z čoho možno vyvodzovať to, že k prevzatiu
Príkazu na začatie exekúcie a Exekučného príkazu došlo pred podpísaním samotnej Dohody (to je
dňa 23.8.2013) a ani z vyjadrenia žalovanej zo dňa 18.3.2014 nemožno vyvodzovať iné. Preto tvrdenia
žalobkyne v odvolaní sú iba jej domnienkami, ktoré preukázané neboli.

20. Podľa Príkazu na začatie exekúcie zo dňa 22.8.2013 súdny exekútor vydal príkaz na začatie exekúcie
prikázaním pohľadávky v súlade s ust. § 64, 105 a nasl. EP na vymoženie pohľadávky vo výške 3.812,40
eur a jej príslušenstva vo výške 9.083,18 eur, a prikazuje aby MARI, s.r.o. Skalica odo dňa doručenia
tohto príkazu na začatie exekúcie nevyplatil pohľadávku povinnému. Povinný stráca právo na vyplatenie
pohľadávky dňom, keď sa jeho dlžníkovi doručil príkaz na začatie exekúcie. Žalovaná príkaz na začatie
exekúcie prevzala 23.8.2013.

21. Podľa exekučného príkazu zo dňa 23.8.2013, súdny exekútor vydal príkaz na vykonanie exekúcie
prikázaním pohľadávky a v súlade s ust. § 64, 105 a nasl. EP nariaďuje exekúciu prikázaním pohľadávky,
ktorú má povinná X. S., voči svojmu dlžníkovi MARI,s.r.o. Skalica na základe pracovno-právnych
vzťahov. Dlžníkovi povinného MARI,s.r.o. Skalica sa prikazuje, aby po doručení tohto exekučného
príkazu poukázal na účet súdneho exekútora .... sumu vo výške pohľadávky povinnej. Žalovaná prevzala
exekučný príkaz 23.8.2013.

22. Ust. § 63 EP ustanovuje spôsoby, ktorými možno exekúciu vykonať medzi ktoré patrí napr. exekúcia
zrážkami zo mzdy a z iných príjmov (§ 66 a nasl. EP/ a tiež prikázaním pohľadávky (§ 93 a nasl. EP/.
Podľa § 64 EP spôsob vykonania exekúcie určí exekútor, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 167 a 172/.

23. Z uvedeného vyplýva, že je na súdnom exekútorovi aký spôsob exekúcie zvolí, pričom pri svojej
voľbe vychádza z viacerých hľadísk, napr. pri exekúcii na peňažné plnenie to bude aj výška peňažnej
pohľadávky, majetkové pomery povinného, či jeho doterajšie správanie v exekučnom konaní, ochota pri
poskytnutí súčinnosti atď..

24. V danom prípade súdny exekútor zvolil spôsob výkonu exekúcie spôsobom upraveným v § 105 a
nasl. a zo strany žalovanej (ako dlžníka povinnej) bolo splniť príkaz exekútora, inak sa mohla vystaviť
podaniu poddlžníckej žaloby v zmysle ust. § 109 EP zo strany oprávneného. Argumentácia žalobkyne
sa dotýkala spôsobu výkonu exekúcie zrážkami zo mzdy a z iných príjmov v zmysle ust. § 93 a nasl. EP,
ktorý však v tomto prípade zo strany súdneho exekútora zvolený nebol. Preto neobstojí argumentácia v
tom, že žalovaná mala vyplatiť súdnemu exekútorovi iba časť sumy, na ktorú bola povinná, resp. sa mala
dotazovať súdneho exekútora akú časť má vyplatiť. Nakoľko žalovaná mala plniť žalobkyni na základe
Dohody o sporných nárokoch, kde sa jej zaviazal vyplatiť sumu 1.234,22 eur, postupovala správne, ak
konala na základe Exekučného príkazu a sumu, ktorú bola inak povinná plniť žalobkyni plnila súdnemu
exekútorovi. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie správne skonštatoval, že ako dlžník povinnej
sa oslobodila od svojej povinnosti vyplatiť dlh žalobkyni.

25. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne ohľadom konania súdneho exekútora, tu sa odvolací súd
stotožňuje s názorom žalovanej, že súd v rámci tejto veci nemôže posudzovať správnosť jeho konania
v exekučnom konaní, nakoľko by tým zasahoval do právomoci exekučného súdu.

26. Ani argumentácia žalobkyne v tom, že sa súd nevysporiadal s predloženými dôkazmi, nebral
do úvahy zhodné tvrdenia účastníkov, nevyjadril sa ňou namietaným skutočnostiam, čím jej odoprel
právo na spravodlivý proces a poukazovanie na nedodržanie zákonných ustanovení týkajúcich sa
plnomocenstva súd uzatvoril bez odôvodnenia neobstojí, pretože súd prvej inštancie vo svojom rozsudku
najskôr skonštatoval obsah všetkých dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané a ktoré vyplývajú z obsahu
spisu. Až následne, ako obsah jednotlivých v konaní vykonaných dôkazov skonštatoval a popísal, sa
zaoberal sa ich hodnotením jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a zrozumiteľne odôvodnil konečný
záver o nedôvodnosti nároku žalobkyne, preto ani v tejto časti nemožno považovať odvolanie žalobkyne
za dôvodné.

27. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.



28. S prihliadnutím k vyššie uvedeným záverom, preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
vo veci samej ako vecne správne potvrdil.

29. Súd prvej inštancie priznal náhradu trov v plnom rozsahu žalovanej v súlade s výsledkom predmetu
sporu, keďže žalovaná bola v plnom rozsahu úspešná. Nezaoberal sa však možnosťou aplikácie ust.
257 CSP, preto odvolacia námietka žalobkyne voči tejto časti rozhodnutia bola dôvodná.

30. Vo všeobecnosti nepriznať trovy konania je možné len výnimočne a v prípade, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa na strane strán, pričom má súd vychádzať z posúdenia všetkých okolností
v danej veci. Pri skúmaní, či dôvody hodné osobitného zreteľa existujú, súd prihliada k majetkovým,
sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán konania, je pritom potrebné zohľadniť nie len
pomery toho, kto by mal nahradiť trovy konania, ale je nutné zvážiť, ako by sa takéto rozhodnutie dotklo
predovšetkým majetkových pomeroch oprávnenej strany. Významným z hľadiska aplikácie § 257 CSP
sú rovnako okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku, postoj strán v priebehu konania a ďalšie
skutočnosti.

31. Nakoľko súd prvej inštancie nepoužitie aplikácie ust. § 257 CSP neodôvodnil (vôbec sa tým
nezaoberal), nesprávnym procesným postupom znemožnil stranám, aby sa k uvedenému mohli vyjadriť,
a uskutočniť im patriace procesné práva. Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky
(čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (čl. 6 ods. 1) zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku (napr. § 41 OSP, § 123 OSP, § 115 OSP a pod.). Obsahom práva na súdnu ochranu
v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala
v dvojinštančnom konaní.

32. Ak by odvolací súd svoje rozhodnutie nepredvídateľne založil na iných právnych záveroch než súd
prvej inštancie, porušil by právo strán na spravodlivý proces a v skutočnosti by im odňal právo namietať
správnosť právneho názoru súdu na inštančne vyššom súde. Z uvedených dôvodov odvolací súd v
zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, rozsudok súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania
priznanej žalovanej a v časti určenia ich výšky zrušil, s tým, že v danom prípade bude úlohou súdu prvej
inštancie sa zaoberať tým, či v danom prípade sú splnené podmienky na to, aby súd v konaní úspešnej
žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zároveň rozhodne
i o trovách odvolacieho konania v zmysle ust. § 396 ods. 3 CSP.

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté v odvolacom senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).



Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).