Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 8Co/109/2011 z 27. 5. 2012
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 27. mája 2012, sp. zn. 8Co/109/2011, ECLI:SK:KSPO:2012:8710207533.1
Krajský súd Prešov | 8Co/109/2011 | ECLI:SK:KSPO:2012:8710207533.1 | 2012-05-27 | Rozsudok
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d697aadf-ef00-421d-a91d-d892ba276e70
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8710207533.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/109/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8710207533
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8710207533.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov JUDr.
Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu Mesto Vysoké Tatry, Starý Smokovec
1, IČO: 326585, právne zastúpeného JUDr. Františkom Komkom, advokátom so sídlom v Prešove, ul.
Hlavná č. 27, proti žalovaným 1/ Slovenská republika, zastúpená Obvodným úradom Prešov, Námestie
Mieru 3, Prešov, IČO: 42077508 a 2/ PKB invest, s.r.o., Jilemnického 4, Prešov, IČO: 36461733, právne
zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Radomír Bžán, s.r.o., Námestie Ľ. Štúra 2, Bratislava, o
určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 1.6.2011,
č.k. 10C 141/2010 - 104 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  rozsudok .

O trovách odvolacieho konania rozhodne odvolací súd samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že náhradu
trov konania žalovanému 1/ voči žalobcovi nepriznáva. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému
2/ náhradu trov konania v sume 1.244,93 Eur v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca podal na súd dňa 21.7.2010 voči žalovaným
1/ a 2/ žalobu o určenie vlastníckeho práva k parcele č. 277/17, ostatné plochy o výmere 5.305 m2
a parcela č. 278/11, zast. pl. o výmere  783 m2, zapísané na LV č. XXX v k.ú. M. N. vo výlučnom
vlastníctve žalovaného 2/. Dôvodom podania žaloby je, že žalovaný 2/ nadobudol uvedené pozemky
od žalovaného 1/ kúpnou zmluvou zo dňa 2.2.2009, ku ktorej bol povolený vklad vlastníckeho práva na
nového vlastníka v katastri nehnuteľností na Správe katastra Poprad dňa 4.6.2009 pod č. V 1656/2009.
Žalobca považuje uvedenú kúpnu zmluvu od samého začiatku za absolútne neplatnú v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka a táto absolútna neplatnosť právneho úkonu nastala priamo zo zákona a pôsobí
od začiatku voči každému. V prípade súdneho sporu podaním určovacej žaloby súd rieši absolútnu
neplatnosť zmluvy z úradnej povinnosti ako prejudiciálnu otázku. Naliehavý právny záujem žalobcu
na podanie žaloby je daný podľa § 80 písm. c/ O.s.p., lebo chce zosúladiť stav faktický so stavom
právnym z dôvodu, že napadaná kúpna zmluva odporuje ustanoveniu § 2 ods. 3 a ods. 7 zákona
č. 138/1991 Zb. o majetku obci vrátane zmien, podľa ktorých ustanovení platí, že veci, ku ktorým
patrilo právo hospodárenia štátnym podnikom, rozpočtovým a príspevkovým organizáciám a drobným
prevádzkarňam národných výborov, ku ktorým prešla zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia na
obec podľa osobitného predpisu prechádzajú z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obce, na
území ktorej sa nachádzajú ku dňu účinnosti zákona, t.j. 1.5.1991. Na základe uvedeného je podľa
názoru žalobcu nepochybné, že z majetku Slovenskej republiky dňom účinnosti vyššie uvedeného



zákona o majetku obci, t.j. od 1.5.1991 prešli do vlastníctva obcí a miest všetky veci, ku ktorým patrilo
právo hospodárenia národným výborom. Žalované parcely patrili do majetku štátu a to Slovenskej
republiky a boli v správe Obvodného úradu Prešov ako štátnej rozpočtovej organizácie a dňom účinnosti
zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí prešli do majetku mesta, na území ktorého sa nachádzajú, t.j.
do majetku žalobcu - Mesta Vysoké Tatry. Keďže kúpna zmluva uzavretá medzi žalovaným 1/ a 2/ je
neplatná, vlastníkom pozemkov sa stal zo zákona žalobca a touto žalobou sa dožaduje, aby toto jeho
vlastnícke právo súd určil rozsudkom.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že po vykonanom dokazovaní zistil
skutkový stav, podľa ktorého dňa 2.2.2009 uzavrel žalovaný 1/ ako predávajúci a žalovaný 2/ ako
kupujúci kúpnu zmluvu podľa § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka a podľa zákona č. 278/1993 Z.z.
o správe majetku štátu. Predmetom predaja a kúpy boli pozemky parcela č. 278/11, zastavaná plocha
a nádvoria o výmere 783 m2 a parcela č. 277/17, ostatné plochy o výmere 5 305 m2 v k.ú. M. N.,
zapísané na LV č. XXX vo vlastníctve Slovenskej republiky v správe Obvodného úradu Prešov. Účelom
prevodu vlastníctva zo žalovaného 1/ na žalovaného 2/ je využitie pozemkov na podnikateľské účely.
Podľa čl. VII. kúpna zmluva nadobudla platnosť udelením súhlasu Ministerstva financií SR podľa § 11
ods. 5 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu, ktorý bol daný dňa 21.4.2009 a je súčasťou
kúpnej zmluvy a účinnosť kúpna zmluva nadobudla povolením vkladu do katastra nehnuteľností Správou
katastra Poprad dňa 4.6.2009 pod č. V - 1656/2009. Od tej doby je žalovaný 2/ zapísaný ako výlučný
vlastník oboch pozemkov na LV č. XXX v k.ú. M. N., pričom na uvedenom liste vlastníctva nie sú
zaznamenané žiadne obmedzenia týkajúce sa disponovania s pozemkami podľa zákona č. 543/2002
Z.z. o ochrane prírody a krajiny a tieto obmedzenia neboli zaznamenané ani na predchádzajúcom liste
vlastníctva u predávajúceho. Súd prvého stupňa ďalej zistil, že žalované parcely vznikli odčlenením
od predchádzajúcich parciel, a to parcely č. 278/11, odčlenením výmery 783 m2 od predchádzajúcej
parcely č. 08-4555/105 a parcely č. 277/17 odčlenením výmery 5305 m2 od predchádzajúcej parcely č.
08-4555/106 a 08-4555/204 v k.ú. M. N. a boli zapísané na list vlastníctva predchádzajúceho vlastníka
- žalovaného 1/. Z vykonaného dokazovania a predložených listinných dôkazov pre súd prvého stupňa
nepochybne vyplynulo, že žalované pozemky nikdy neboli v správe národných výborov alebo ním
riadených organizácií a preto nemohli zo zákona prejsť do majetku Mesta Starý Smokovec, teraz
Vysoké Tatry k 1.5.1991 podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Pôvodné pozemky, ktoré vznikli
odčlenením terajšie žalované pozemky patrili až do ROEP a do opravy chyby v katastri nehnuteľností
do katastrálneho územia U. N., teda sa ani nenachádzali ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o
majetku obcí, t.j. k 1.5.1991 v obvode Mesta Starý Smokovec, teraz Vysoké Tatry. Podľa názoru súdu
prvého stupňa žalobca okrem svojich tvrdení tieto skutočnosti ničím nepreukázal v súdnom konaní a tak
neuniesol svoje dôkazné bremeno na preukázanie, že sú splnené podmienky na určenie vlastníckeho
práva k žalovaným pozemkom v prospech neho podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. To, že
žalované pozemky, resp. predchádzajúce pozemky, z ktorých vznikli odčlenením žalované pozemky
nikdy nepatrili ani národným výborom, ani jeho organizáciám a ani žalobcovi svedčí aj tá skutočnosť,
že tretie osoby rešpektovali žalovaného 1/, resp. jeho právnych predchodcov ako oprávneného správcu
pozemkov vo vlastníctve Slovenskej republiky. Svedčia o tom doterajšie nájomné vzťahy k parcele č.
277/3 v danej lokalite pre nájomcu Vysoké Tatry - Horse area, n.o., Tatranská Lomnica ako aj fakt, že
táto nezisková organizácia mala záujem kúpiť žalované parcely od Krajského úradu Prešov, ktorý pred
žalovaným 1/ spravoval tieto pozemky vo vlastníctve SR. Súd ďalej poukazuje na svedeckú výpoveď
Ing. E. Y., ktorá podľa jeho názoru hodnoverne a kvalifikovane potvrdila, že sporné pozemky, resp.
pozemky, z ktorých sporné pozemky vznikli odčlenením nikdy neboli v správe národných výborov alebo
jeho organizácií a ako vlastníctvo štátu boli v správe najprv ministerstva zemědelství, potom ministerstva
poľnohospodárstva a napokon štátnych lesov Tanapu s tým, že na základe rozhodnutí príslušnej Správy
katastra Poprad bolo zapísané vlastníctvo Slovenskej republiky v správe Obvodného úradu Prešov, a
to v nadväznosti na ukončenú ROEP a opravu katastrálneho operátu na základe rozhodnutia príslušnej
správy katastra. Súd dáva za pravdu žalovaným 1/ a 2/, že kúpna zmluva, ktorou nadobudol vlastníctvo
k žalovaným pozemkom žalovaný 2/ od žalovaného 1/ je platná, pretože nebol porušený zákon č.
138/1991 Zb., a že žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva k
žalovaným pozemkom, pretože nepreukázal právny dôvod vzniku jeho vlastníckeho práva k žalovaným
pozemkom, ktoré na žalobcu zo zákona ( zákon č. 138/1991 Zb. ) o majetku obcí neprešli a iný titul
nadobudnutia vlastníckeho práva k žalovaným parcelám v prospech žalobcu tu nie je.



Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia ďalej poukázal na podstatnú časť tvrdení a vyjadrení
účastníkov konania, ako aj podstatnú časť výpovede svedkyne Ing. E. Y. a svedka T. Y..

Vec právne posúdil podľa § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, § 2 ods. 3 zákona č. 138/191
Zb. o majetku obcí, § 2 ods. 7 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, § 14 ods. 1-4 zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí, § 62 ods. 1-4 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, § 80 písm. c/
O.s.p. a § 120 ods. 1-4 O.s.p. a na základe zisteného skutkového stavu a citovanej právnej úpravy
dospel k právnemu záveru, že žaloba žalobcu o určenie vlastníckeho práva k žalovaným parcelám č.
277/17 a 278/11 v k.ú. M. N. nie je dôvodná. Podľa názoru súdu prvého stupňa u žalobcu absentuje jeho
aktívna legitimácia na podanie takejto určovacej žaloby a žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno
na preukázanie rozhodujúcej skutočnosti a to, že žalované pozemky, resp. pozemky, z ktorých vznikli
žalované pozemky pred ich odčlenením boli v správe bývalého Mestského národného výboru v Starom
Smokovci, teraz Vysoké Tatry alebo jeho organizácií pôsobiacich v Tatranskej Lomnici, kde sa tieto
pozemky nachádzajú. Preto súd žalobu o určenie vlastníckeho práva k žalovaným pozemkom zamietol.
Ďalej uviedol, že vzhľadom na konštrukciu petitu žaloby o určenie vlastníckeho práva k žalovaným
pozemkom s tým, aby súd prejudiciálne vyriešil neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným
1/ a žalovaným 2/ podľa § 39 Občianskeho zákonníka a to z dôvodu, že kúpna zmluva odporuje jednak
zákonu č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a jednak § 62 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a
krajiny, keďže výsledok súdneho konania je taký, že súd túto určovaciu žalobu žalobcu zamietol, je nad
rámec tohto súdneho konania prejudiciálne riešiť neplatnosť právneho úkonu, ktorého sa výrok rozsudku
nijako nedotkne. Prejudiciálne vyriešenie platnosti, resp. neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi
žalovaným 1/ a 2/ by malo význam a bolo by právne relevantné len vtedy, ak by súd určovacej žalobe
žalobcu vyhovel, čo však v danom prípade nebolo. Keďže súd je viazaný petitom žaloby a v danom
prípade nemôže prekročiť tento petit žaloby a rozhodnúť o inom, než obsahuje petit žaloby, to, či kúpna
zmluva uzatvorená medzi žalovanými 1/ a 2/ je alebo nie je platná v danom prípade nemalo vplyv na
výsledok rozhodnutia. Primárnym dôvodom zamietnutia určovacej žaloby žalobcu bolo nepreukázanie,
že naňho zo zákona prešlo vlastníctvo k žalovaným pozemkom k 1.5.1991 a z ktorého dôvodu sa
dožaduje určenia vlastníckeho práva k žalovaným parcelám  rozhodnutím súdu a ktoré žalovaný 1/
ako nevlastník previedol na žalovaného 2/ neskôr uzavretou kúpnou zmluvou . Súd preto nevykonal
žalobcom navrhnutý ďalší dôkaz a to zistenie, do ktorého stupňa ochrany v chránenom území TANAP
patria žalované pozemky. Takéto zistenie podľa názoru súdu nemá totiž žiaden vplyv na výsledok
konania - vyhlásený rozsudok vo veci, lebo predmetom konania nebolo určenie neplatnosti kúpnej
zmluvy, ale určenie vlastníckeho práva k pozemkom. Na základe uvedeného právneho posúdenia súd
prvého stupňa dal za pravdu žalovanej strane v tom, že žalobcovi chýba naliehavý právny záujem
na podaní tejto určovacej žaloby, lebo jeho postavenie vo vzťahu k dotknutým pozemkom zostáva
nezmenené ( t.j. nebol a nie je ich vlastníkom ).

O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešný žalovaný
1/ si náhradu trov konania neuplatnil a preto súd druhým výrokom rozsudku mu náhradu trov konania
s použitím vyššie uvedeného ustanovenia nepriznal.

Úspešnému žalovanému 2/ súd priznal uplatnenú náhradu trov konania za jeho právne zastupovanie
v sume 1.244,93 Eur. Priznanú sumu súd v odôvodnení svojho rozhodnutia náležitým spôsobom
špecifikoval a odôvodnil v súlade s § 11 ods. 1, § 14 ods. 1, § 16 ods. 3 a 4, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Pokiaľ sa týka poplatkovej povinnosti, žalobca bol v zmysle § 4 ods. 2 písm.. b/ zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch, vrátane zmien osobne oslobodený od súdneho poplatku a vzhľadom na výsledok
konania poplatková povinnosť na úspešných žalovaných 1/ a 2/ neprešla.

Žalobca v podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zvýraznil, že právnym dôvodom odvolania je, že
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, ako aj že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, ako aj že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho



posúdenia veci a v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ O.s.p. Poukázal aj na vadu
konania vymedzenú v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p., pričom za porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie považoval aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Ďalej
uviedol, že povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka.

Žalobca má ďalej za to, že súd dôkazy, ktoré boli vykonané v priebehu celého tohto konania vyhodnotil
nesprávne, vyložene jednostranne v prospech žalovaných, pričom dôkazy, ktoré produkoval žalobca
síce vyhodnotil v tom, že poukázal na skutočnosť, že pokiaľ by aj kúpna zmluva uzavretá medzi
žalovanými, ktorú žalovaný v 1. rade nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom
tohto sporu bolo v dôsledku porušenia ustanovenia § 62 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a
krajiny absolútne neplatná, žalobca nemôže mať na podaní takéhoto návrhu naliehavý právny záujem
a v spore nie je aktívne legitimovaný a súd nemôže prejudiciálne riešiť otázku neplatnosti zmluvy, preto
návrh žalobcu zamietol.

Žalobca v podanom odvolaní ďalej poukázal na to, že zo strany súdu v rámci prípravy konania boli
vyžiadané písomné správy týkajúce sa identifikácie sporných parciel. Z obsahu týchto správ zaslaných
Správou katastra Poprad vyplýva a je to aj v súlade so svedeckou výpoveďou vypočutej svedkyne
Ing. E. Y., že tak sporné parcely, ako aj ďalšie k nim pridružené parcely boli pôvodne zapísané v
pozemnoknižnej zápisnici 111 katastrálneho územia U. N. s tým, že pozemnoknižný zápis evidenčne
trval do zrušenia pozemkovej knihy ( k 1.4.1964 ) a to na Československom štáte ako vlastníkovi a v
priebehu doby sa menil iba správca. Táto svedkyňa, ktorá v rámci svojej funkcie a náplne práce pracovala
na Okresnom súde v Poprade a následne na bývalom Krajskom úrade v Prešove uviedla, že ako
správca pozemkov bol predávajúcim Slovenská republika - Obvodný úrad Prešov vedený Krajský úrad v
Prešove, predtým bývalý Okresný úrad Poprad, predtým Obvodný úrad Poprad a predtým Obvodný úrad
v Starom Smokovci. Z týchto jednotlivých zápisov podľa názoru žalobcov vyplýva, že vlastníkom týchto
pozemkov bol Československý štát v správe vyššie uvedených obvodných, resp. okresných úradov,
ktoré sú štátnymi príspevkovými organizáciami, a preto na majetok týchto štátnych samosprávnych
orgánov sa po účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí ( od 1.5.1991 ) vzťahuje ustanovenie
§ 2 ods. 3 citovaného zákona, pretože z majetku Československého štátu, resp. Slovenskej republiky
dňom účinnosti tohto zákona prešli do vlastníctva obcí a miest všetky veci, ku ktorým patrilo právo
hospodárenia národným výborom. Podľa názoru odvolateľa je neprípustný iný výklad smerujúci k tomu,
že sporný majetok musel byť v správe národných výborov už pred účinnosťou citovaného zákona.
Platí, že takýto majetok podliehajúci aplikácii zákona 138/1991 Zb. musí byť zapísaný a evidovaný na
orgány samosprávy po 1.5.1991 doposiaľ. Napokon žalobca poukázal na znenie zákona č. 369/1990
Zb. o obecnom zriadení, podľa ktorého je obec samostatný územný samosprávny a správny celok
Slovenskej republiky, združuje osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt. Obec je právnickou osobou,
ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a s vlastnými
príjmami. Základnou úlohou obce pri výkone samosprávy je starostlivosť o všestranný rozvoj jej územia
a o potreby jej obyvateľov. Treba mať za preukázané a nesporné, že žalobca ako samosprávny a
správny celok sa domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú v súlade s plnením
úloh obce, ktoré sú priamym zabezpečovaním verejných potrieb, resp. s ním bezprostredne súvisia. Z
týchto dôvodov, pokiaľ ide o takéto konania, preto zákonodarca v zmysle § 4 ods. 2 písm. b/  Zákona
o súdnych poplatkoch zo zákona priznáva aj oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Vzhľadom na
toto zákonné ustanovenie navrhovateľ žiada o oslobodenie od platenia súdneho poplatku za podané
odvolanie, resp. pri rozhodovaní o trovách konania o aplikáciu ustanovenia § 150 O.s.p., podľa ktorého
súd nemusí náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa.
Za takéto dôvody hodné osobitného zreteľa treba vidieť to, že navrhovateľ ako samosprávny a správny
celok plní základné úlohy obce spojené s priamym zabezpečovaním verejných potrieb.

Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Vo svojom vyjadrení ďalej poukázal na to, že obce a mestá
boli konštituované ako samostatné právny subjekty k 24.11.1990 na základe zákona č. 369/1990 Zb. o
obecnom zriadení. Následne bol prijatý zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, ktorý nadobudol účinnosť
dňa 1.5.1991. Majetkom obcí sa v zmysle § 2 ods. 1 tohto zákona stali veci, ktoré boli k 24.11.1990



vo vlastníctve štátu a v správe ( resp. pôvodne bol použitý vtedy platný pojem „právo hospodárenia“ )
národných výborov, na území ktorých sa nachádzali. Sporné pozemky tieto zákonné kritériá nespĺňali,
preto okresný súd rozhodol správne a to v súlade s týmto zákonným ustanovením  žalobu zamietol.
Podľa názoru žalovaného v 1. rade neobstojí argumentácia žalobcu, že mesto nadobudlo vlastníctvo k
sporným pozemkom na základe toho, že po účinnosti zákona o majetku obcí boli tieto pozemky v správe
orgánov miestnej štátnej správy - okresného úradu, krajského úradu a obvodného úradu, ktoré navyše
nesprávne stotožňuje so samosprávnymi orgánmi a zrejme ich považuje tiež za právnych nástupcov
národných výborov. Keď však sporné pozemky neboli v správe žiadneho ( stupňa ) národného výboru,
zákon o majetku obcí sa na ne nevzťahoval. Majetkom obcí sa mohol stať výlučne majetok štátu v
správe národných výborov, resp. v správe organizácií v zriaďovateľskej pôsobnosti národných výborov
( § 2 ods. 2 zákona o majetku obcí ) . Uzavrel, že aplikácia ustanovenia § 2 ods. 3 zákona o majetku
obcí, ktoré uvádza v odvolaní žalobca v danom prípade neprichádza do úvahy, pretože toto ustanovenie
rieši majetok štátnych podnikov, štátnych rozpočtových a príspevkových organizácií národných výborov,
ku ktorým zakladateľská funkcia prešla na ústredný orgán štátnej správy a teda ich majetok zostal vo
vlastníctve štátu. Tento majetok sa mohol stať majetkom obce len za predpokladu, že uvedený zakladateľ
previedol dohodou svoju zakladateľskú funkciu na obec. Sporné pozemky však neboli ani v správe
národných výborov, ani v správe organizácií v zriaďovateľskej pôsobnosti národných výborov ( boli v
správe ústredného orgánu štátnej správy ), preto sa majetkom Mesta Vysoké Tatry nestali.

Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu rovnako navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil a podal návrh na náhradu trov odvolacieho konania. Podľa jeho názoru súd
prvého stupňa sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal s podstatnými tvrdeniami účastníkov konania a
tieto tvrdenia spravodlivo zhodnotil. Podľa názoru žalovaného v 2. rade postupom súdu prvého stupňa v
žiadnom prípade nebola odňatá žalobcovi možnosť konať pred súdom. Úlohou žalobcu v predmetnom
konaní bolo preukázanie, že k nehnuteľnostiam, vo vzťahu ku ktorým sa domáha určenia vlastníckeho
práva patrilo právo hospodárenia štátneho podniku, rozpočtovej, príspevkovej organizácii  a drobnej
prevádzkarni národného výboru, ku ktorému prešla zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia na
žalobcu podľa osobitného predpisu. Žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa nepredložil žiaden
relevantný dôkaz, ktorý by hodnoverne preukazoval, že predmetné nehnuteľnosti mali vyššie uvedený
charakter a že vlastnícke právo k nim prešlo ex lege na žalobcu. Žalobca teda neuniesol dôkazné
bremeno. Z vykonaného dokazovania naopak vyplynulo, že predmetné nehnuteľnosti nikdy neprešli do
majetku žalobcu podľa zákona o majetku obcí, nakoľko neboli v správe bývalých národných výborov, ale
vo vlastníctve Československého štátu v správe iných správcov - ministerstva zemědelství, ministerstva
lesného a vodného hospodárstva a drevospracujúceho priemyslu Bratislava.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa zásad
uvedených v ustanovení § 212 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Konštatuje
správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia.

K odvolacím námietkam žalobcu sa žiada uviesť nasledovné:

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky
ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
( žalobca ) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca ( žalovaný ) , prípadne iný



účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé.

Podľa názoru odvolacieho súdu, z rozsudku súdu prvého stupňa jednoznačne vyplýva, že v ňom
súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k
prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré správne aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.

Odvolací súd sa preto nestotožňuje s názorom žalobcu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je riadne
odôvodnené v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že to, či kúpna zmluva
uzavretá medzi žalovaným v 1. a 2. rade je, alebo nie je platná v danom prípade nemalo vplyv na
výsledok rozhodnutia. Primárnym dôvodom zamietnutia určovacej žaloby žalobcu bolo nepreukázanie,
že naňho zo zákona prešlo vlastníctvo k žalovaným pozemkom k 1.5.1991.

Základnou podmienkou úspechu vlastníckej žaloby je totiž preukázanie vlastníckeho práva ( aktívna
legitimácia ) .

So záverom súdu prvého stupňa, že žalobca nepreukázal právny dôvod vzniku jeho vlastníckeho práva
k žalovaným pozemkom sa odvolací súd stotožňuje. Nič na tom nemení ani názor žalobcu v podanom
odvolaní, že je neprípustný výklad zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí smerujúci k tomu, že sporný
majetok musel byť v správe národných výborov už pred účinnosťou citovaného zákona. Bez  ďalšieho
zdôvodnenia tohto záveru vo vzťahu k neprípustnosti takéhoto výkladu odvolací súd nemôže na uvedenú
námietku náležitým spôsobom reagovať.

K uvedenej námietke zaujal stanovisko žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k podanému odvolaniu, keď
zvýraznil, že aplikácia ustanovenia § 2 ods. 3 zákona o majetku obcí, ktoré uvádza v odvolaní žalobca
v danom prípade neprichádza do úvahy, pretože toto ustanovenie rieši majetok štátnych podnikov,
štátnych rozpočtových a príspevkových organizácií národných výborov, ku ktorým zakladateľská funkcia
prešla ( na základe zákona č. 518/1990 Zb. ) na ústredný orgán štátnej správy, a teda ich majetok
zostal vo vlastníctve štátu. Tento majetok sa mohol stať majetkom obce len za predpokladu, že uvedený
zakladateľ previedol dohodou svoju zakladateľskú funkciu na obec.

Tento názor žalovaného v 1. rade, považuje odvolací súd za správny.

Podľa ustálenej súdnej praxe pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa je potrebné
prihliadať na pomery všetkých účastníkov, teda nielen toho, koho by podľa všeobecných ustanovení
postihovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím
výnimočného ustanovenia dotknutá.

Žalobca poukazuje na svoje postavenie, ako aj základné úlohy pri výkone samosprávy. Nezdôvodňuje
však, z akých dôvodov by žalovaný v 2. rade mal znášať náklady spojené s týmto konaním potrebné na
účelné bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal so svojich prostriedkov. Za tohto
stavu, keďže takýto postup nemožno vyvodiť ani z obsahu spisu, nebolo možné na námietku súvisiacu
s aplikáciou ustanovenia § 150 O.s.p. prihliadať.

Z uvedených dôvodov v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd napadnutý rozsudok
potvrdil.



Vyslovil, že o trovách odvolacieho konania rozhodne samostatným uznesením. Dôvodom tohto
rozhodnutia bola skutočnosť, že v čase verejného vyhlásenia rozsudku nebolo možné rozhodnúť o
náhrade trov odvolacieho konania, ktoré boli uplatnené, ale neboli vyčíslené.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.