{"guid": "8f138d85-2e6a-4f70-9b5c-d97ca6b7df43:2cdf8e17-ff7a-499f-8146-104768d02a73", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5606205311.1", "spisova_znacka": "2CoE/105/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 2CoE/105/2015 z 1. 12. 2015", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Žilina z 1. decembra 2015, sp. zn. 2CoE/105/2015, ECLI:SK:KSZA:2015:5606205311.1", "identifikacne_cislo": "5606205311", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Alena Adamcová", "sudca_id": 623, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-alena-adamcova-623", "datum_vydania": "2015-12-01", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233", "nazov": "EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2cdf8e17-ff7a-499f-8146-104768d02a73", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5606205311.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2015:5606205311.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2015:5606205311.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2CoE/105/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5606205311
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Wänkeová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5606205311.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zast. JUDr. Martin Máčaj, advokát so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, ako i Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, 811 09
Bratislava, proti povinnému: C. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX/X, I. T., pre vymoženie pohľadávky vo
výške 290,78 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský
Mikuláš, č.k. 5Er/622/2006-57 zo dňa 23.03.2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu vo výroku  I.     p o t v r d z u j e .

Návrh oprávneného na prerušenie konania     z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zastavil exekúciu a oprávnenému uložil zaplatiť pôvodnému
súdnemu exekútorovi Mgr. Mariánovi Kráľovi trovy exekúcie 46,42 Eur do troch dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozhodnutia. Súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému náhradu trov
exekúcie nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že exekučný titul priznáva aj právo
nedovolené, odporujúce dobrým mravom a popierajúce spotrebiteľské právo. Exekučný titul považoval
za nevykonateľný po materiálnej stránke. Domnieval sa, že tento stav zavinil oprávnený, nakoľko
rozhodcovské konanie sa viedlo na rozhodcovskom súde, ktorý jednostranne určil oprávnený, pričom
súdu je z jeho úradnej činnosti známe, že oprávnený sa domáha svojich práv zo zmlúv o úvere výlučne
na tom istom rozhodcovskom súde.

Proti uzneseniu okresného súdu, proti výrokom ktorými bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a bola
zastavená, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený.

Oprávnený podané odvolanie odôvodnil  tým, že okresný súd:
-          svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom,
-          rozhodol nad rámec zverenej právomoci,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie,
- napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

S poukazom na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky ako i judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva a obšírnu argumentáciu prezentovanú vo svojom odvolaní uviedol, že zotrváva na legitimite
exekučného titulu a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil prvostupňovému
súdu na ďalšie konanie. Domnieval sa, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania
(osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská
k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou
zmluvnej podmienky. Domnieval sa, že súd v exekučnom konaní pred vylúčením uplatnenia dotknutej



podmienky vôbec neupozornil povinného (spotrebiteľa) na skutočnosť, že hodlá posúdiť podmienku ako
neprijateľnú (rozhodcovskú doložku) a nevyzval ho na podanie vyjadrenia k tejto skutočnosti a podanie
vyjadrenia k jeho úmyslu namietať nekalý a nezáväzný charakter podmienky. Vychádzajúc z vyššie
uvedeného uvádzal, že súd konal v rozpore s právom EÚ, ak vylúčil možnosť aplikovateľnosti možnej
neprijateľnej podmienky bez toho, aby upozornil spotrebiteľa a počkal na to, či spotrebiteľ dá najavo,
že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, ako aj bez toho, aby o svojom zámere a zámere spotrebiteľa v
rámci zásady kontradiktórnosti a zásady rovnosti zbraní informoval oprávneného a umožnil mu vyjadriť
sa s cieľom ovplyvniť výsledok konania.  Spochybnil legitímnosť vykonávania úkonov exekučného
súdu smerujúcich k opätovnému rozhodovaniu o veci, keďže súd už raz preskúmal súlad exekučného
titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Uviedol, že exekučný súd nie je súdom v
zmysle ustanovenia § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK), teda nekoná o
zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci uvedenej v žalobe.
Preto nemal v tomto konaní skúmať, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s
platnými právnymi predpismi, ale naopak, bolo jeho povinnosťou nakladať s takýmto právoplatným
rozhodcovským rozsudkom tak, ako s rozsudkom všeobecného súdu. Ďalej oprávnený poukázal na to,
že exekučný súd nesprávne interpretoval ustanovenie § 45 ZoRK, ktoré explicitne upravuje konanie bez
návrhu pre prípad zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu.
Podľa jeho názoru, súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu
alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka
konania. Uviedol, že exekučný súd už raz skúmal exekučný titul v rámci rozhodovania o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, kedy nezistil žiadny rozpor exekučného titulu
so zákonom, a tak súdnemu exekútorovi vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Ak exekučný súd
podľa oprávneného pristúpil k revízii exekučného titulu opätovne po začatí exekúcie, konal v rozpore s
princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Pre
prípad, že by súd považoval ust. § 57 ods. 1 písm. g), resp. § 57 ods. 2 alebo § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku a ust. § 45 ods. 2 ZoRK za vzájomne si odporujúce, oprávnený poukázal na zásadu lex posterior
derogat legi priori, podľa ktorej ak existuje medzi právnymi normami rovnakej sily rozpor, prednosť má
tá, ktorá bola do právneho poriadku zaradená neskoršie, teda novšie právo. V tomto prípade sa do
právneho poriadku dostali neskôr ustanovenia ZoRK, a teda sú novším právom, ktoré sa má na daný stav
aplikovať. Nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle
zákona o spotrebiteľských úveroch a domnieval sa, že okresný súd nesprávne posúdil neprimeranosť
úrokov z omeškania. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, žalobca žiadal, aby všeobecný súd
postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh
na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta práv
Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok.

Podaním zo dňa 26.07.2012 podal oprávnený návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému
odvolaniu. Navrhol, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých
podmienkach  v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods.
1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. Apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu



na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky,
čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,
v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená
právomoc rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátnej procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, preto sa v zmysle § 374 ods. 4 O.s.p. k podanému
odvolaniu vyjadril zákonný sudca s tým, že odvolaniu nemieni vyhovieť.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach podľa ust. § 212
ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu vo
výroku, ktorým exekúciu zastavil, potvrdil podľa § 219 O.s.p.  ako  vecne správne rozhodnutie.

Podľa prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. januára 2015 § 243d ods.1 Exekučného
poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom
konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (z.č. 335/2014 Z.z.
o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov) vydaného pred
1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu
na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie;
rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.

Podľa ods. 2 na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade
rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci
podmienky podľa osobitného predpisu a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy
účinné do 31. decembra 2014.

Na základe vyššie uvedených zákonných ustanovení je odvolací súd  rovnako ako okresný súd
toho názoru, že je i po 01.01.2015 (v konaniach vedených na podklade rozhodcovského rozhodnutia
vydaného v rozhodcovskom konaní) oprávnený preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených
v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, teda či tento
rozhodcovský rozsudok netrpí nedostatkami uvedenými  v § 40 písm. a/ alebo b/ citovaného zákona
alebo či nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. To sa vzťahuje na prebiehajúce konania, ktoré
neboli ukončené k 1. januáru 2015. Exekučný súd teda aj v exekučnom konaní skúma nekalé podmienky,
a to aj v prípade, ak spotrebiteľ žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sám nepodal.

Primárnym základom záveru okresného súdu je neplatnosť samotnej rozhodcovskej doložky (a
nie vecný prieskum správnosti rozhodcovského rozsudku), s ktorým konštatovaním sa stotožnil
i odvolací súd, pričom táto neplatnosť rozhodcovskej doložky vyplýva nielen z posudzovania
predmetnej rozhodcovskej doložky podľa spotrebiteľských právnych noriem (rozhodcovská doložka
je zakomponovaná do  všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou formulárovej
zmluvy o úvere, ktorá je svojou povahou zmluvou adhéznou, teda nebola individuálne dojednaná), ale
i z posúdenia rozhodcovskej doložky podľa zákona č. 244/2002 Z.z. Podľa názoru odvolacieho súdu
rozhodcovská doložka zakomponovaná len do všeobecných obchodných podmienok je neplatná, a to
pre nezachovanie písomnej formy v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. (obdobne uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 245/2010 z 30.11.2011).
Vzhľadom k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky sa odvolací súd vecným prieskumom
rozhodcovského rozsudku nezaoberal.
Neplatnosť rozhodcovskej doložky následne spôsobila, že rozhodcovský rozsudok vydaný na jej
základe, nie je formálne a materiálne vykonateľným exekučným titulom. Svojvoľnosť uvedeného
záveru nekonštatoval vo svojich rozhodnutiach zaoberajúcich sa obdobnými prípadmi ani Ústavný súd
Slovenskej republiky (napr. IV. ÚS 386/2011-17 z 8.9.2011).
K výroku o zastavení exekúcie:



Ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je zvýraznená zodpovednosť exekučného súdu za
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie tohto poverenia musí byť výsledkom
náležitého preskúmania:
- exekučného titulu, t.j. predovšetkým formálnej a materiálnej stránky vykonateľnosti tohto titulu,
- žiadosti o vydanie poverenia,
- návrhu na vykonanie exekúcie,
tak, aby nebolo možné konštatovať rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom,
pretože v takom prípade je súd povinný žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietnuť.

Aj z vyššie uvedeného je zrejmé, že exekučnému súdu neprislúcha úloha „pasívneho pozorovateľa“,
ktorý „povolí“ vykonávanie, resp. pokračovanie v každej exekúcii - exekučnom konaní, ktoré bolo
iniciované na základe rozhodnutia, resp. inej úradnej listiny vydanej na to príslušným orgánom
(spoliehajúc sa pritom na to, že tento orgán si splnil všetky povinnosti vyplývajúce mu z príslušných
právnych predpisov), tak ako to vo svojom odvolaní naznačuje oprávnený.

Materiálnym predpokladom každej exekúcie je existencia spôsobilého exekučného titulu. Jedným
z predpokladov vedenia exekučného konania a vykonávania exekúcie je existencia relevantného
exekučného titulu. Ak takýto exekučný titul neexistuje, exekúcia je neprípustná, čo je dôvodom na jej
zastavenie.

Na uvedenom závere nedokážu zmeniť nič ani „nové argumenty“ oprávneného zakomponované
do jeho odvolania, konkrétne citácia z judikatúry iných európskych súdov k problematike týkajúcej
sa spotrebiteľských právnych vzťahov, pretože judikatúra súdov iných štátov Európskej únie nie je
prameňom práva v Slovenskej republike a pre tuzemské súdy nie je záväzná. Rovnako tak nie sú
pre konajúci súd (či už prvého alebo druhého stupňa) záväzné rozhodnutia iných súdov Slovenskej
republiky toho istého stupňa vydávané v obdobných veciach, o to viac ak sú založené na posúdení iných
skutkových okolností ako to je v prejednávanom prípade.

K odvolacej námietke oprávneného vytýkajúcej okresnému súdu, že napadnutým rozhodnutím exekučný
súd porušil princíp rovností zbraní, keď v konaní oprávneného nevypočul a neumožnil mu tak prejaviť
svoj názor, krajský súd poznamenáva, že k porušeniu tejto zásady nedošlo, keďže vo veci nebolo
nariadené pojednávanie, takže v konaní nebol vypočutý ani povinný, ani súdny exekútor, ktorý je
účastníkom konania pre úsek rozhodovania o trovách exekúcie. Naviac oprávnený má možnosť vyjadriť
sa k rozhodnutiu a záverom exekučného súdu v predmetnom odvolacom konaní, ktoré právo v celom
rozsahu uplatnil práve podaním odvolania. Krajský súd poznamenáva, že napadnuté rozhodnutie nie je
ani výsledkom „novodobej“ rozhodovacej činnosti, nakoľko minimálne tunajší krajský súd rozhoduje v
obdobných prípadoch predkladaných oprávneným už niekoľko rokov rovnako, čo musí byť oprávnenému
známe.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Krajský súd zdôrazňuje, že odvolateľ v prevažujúcej miere
primárne vo svojom odvolaní namieta právny záver súdu prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu
vlastné predstavy právnych záverov a názorov, ktoré mali vyplynúť zo zisteného skutkového stavu.
V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že odvolateľom prezentovaný výklad, v zmysle ktorého
má exekučný súd v exekučnom konaní v podstate len pasívnu úlohu je v rozpore už aj so samotným
gramatickým  výkladom ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva účastníka konania, ak si neosvojí
ním navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi ním predkladaným výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov.



K návrhu oprávneného na prerušenie konania, pokiaľ odvolateľ v podanom odvolaní  žiadal prerušiť
konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a podať návrh Ústavnému súdu SR na konanie o súlade
ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, krajský súd
uvádza, že v danom prípade prvostupňový súd nerozhodoval o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale
rozhodoval o zastavení exekúcie. Preto je tento návrh oprávneného bezpredmetný, resp. nesúvisiaci
s prejednávanou vecou. Naviac, čo je najpodstatnejšie, s poukazom na ust. § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku, exekučné konanie nie je možné prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak (napr. § 14
zák. č. 328/1991 Zb., § 68a zákona č. 97/1963 Zb.). Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. nie
je možné aplikovať v exekučnom konaní s poukazom na ust. § 251 ods. 4 O.s.p., podľa ktorého na
výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa použijú
ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však
vždy uznesením. Z tohto dôvodu bolo potrebné návrh oprávneného na prerušenie konania zamietnuť.
K návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. krajský súd uvádza:

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. je súd ako autoritatívny orgán
rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom,
že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke.
Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného,
nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať
rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov
alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o
predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania
jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia
o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre
rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať
Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, v tom zmysle, že vnútroštátny orgán
má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke.
Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže
prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade
právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto
procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona
platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo
ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o
predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho
dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu
úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie
je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež
o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným
vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna
otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k
prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor,
a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v
prejednávanom spore.

V danom ani v obdobných prípadoch krajský súd nezakladá záver o neprípustnosti exekúcie na aplikácii
komunitárneho, resp. úniového práva, ale výlučne na aplikácii vnútroštátneho právneho predpisu -
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého bolo hodnotené dojednanie rozhodcovskej doložky.

Krajský súd teda nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s
predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného  na prerušenie
konania  zamietol.



Súčasne bolo okresným súdom rozhodnuté o trovách konania. V tomto smere je potrebné poznamenať,
že dňa 1.11.2013 nadobudol účinnosť zákon č. 299/2013 Z.z., ktorým bol novelizovaný zákon č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).

Podľa intertemporálneho ustanovenia § 243b ods. 1 Exekučného poriadku exekučné konania začaté
pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a
3 neustanovujú inak.

Podľa  ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania
v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov
účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho
úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.

Citované zákonné ustanovenie sa týka presunu rozhodovania o trovách pri zastavení exekúcie na
okresné súdy. Novelou Exekučného poriadku, ku ktorej došlo spomínaným zákonom č. 299/2013 Z.z.,
bolo totiž zmenené aj ustanovenie § 58 ods. 6 Exekučného poriadku, ktoré v znení účinnom do
31.10.2013 pripúšťalo podanie odvolania proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57
Exekučného poriadku (o zastavení exekúcie). Označenou novelou Exekučného poriadku (bod 42) sa v
§ 58 ods. 6 slová \"je odvolanie prípustné\" nahradili slovami \"nemožno podať mimoriadne dovolanie\". Od
1.11.2013 teda ustanovenie § 58 ods. 6 Exekučného poriadku znie nasledovne: „Proti výroku o náhrade
trov konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie.“

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že od 1.11.2013 nemožno rozhodnutie o náhrade trov konania v
rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku, ktoré vydal sudca, napadnúť odvolaním. Prípustnosť
odvolania proti rozhodnutiu o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku a tým
aj dvojinštančnosť konania možno docieliť len tak, že rozhodnutie o náhrade trov konania v rozhodnutí
podľa § 57 Exekučného poriadku (pri zastavení exekúcie) vydá vyšší súdny úradník, v dôsledku čoho
sa v prípade podania odvolania uplatní postup podľa § 374 ods. 4 veta tretia O.s.p., podľa ktorého ak
odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka
alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním
odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Vychádzajúc z ustanovenia § 243b ods. 3 veta za bodkočiarkou Exekučného poriadku, odvolací súd
nie je oprávnený v prípade, ako je i tento, t.j. keď rozhodnutie o náhrade trov konania (o trovách
exekúcie) vydal vyšší súdny úradník, hoci ešte pred účinnosťou označenej novely (t.j. pred 1.11.2013),
postupovať podľa právnych predpisov účinných do 31.10.2013 a teda na základe odvolania podaného
proti takémuto rozhodnutiu (výrok o  trovách konania /trovách exekúcie/ vyššieho súdneho úradníka je
závislým výrokom), predmetné rozhodnutie preskúmať v odvolacom konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže krajský súd nie je oprávnený o podanom odvolaní v tejto časti
rozhodnutia rozhodnúť, vracia spis okresnému súdu na postup v zmysle ustanovenia § 374 ods. 4 veta
tretia O.s.p, pričom bude potrebné rozhodnúť i o trovách odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie   n i e   j e   prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5Er/622/2006", "guid": "7191b3da-cc16-4847-b6b8-aa1b407d99b5:38c66d76-b9b1-4933-8ce7-027fcac2e2ad", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:5d00e1bf-565e-4005-91fc-f50be36338a2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 386/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 386/2011 z 8. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-08", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d00e1bf-565e-4005-91fc-f50be36338a2"}, {"guid": "88102a39-2532-4235-9cd3-b170f7efd324:29fa1120-8bf9-4c84-9b24-0c3d68102e23", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Er/622/2006", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Lučenec sp. zn. 5Er/622/2006 z 6. 11. 2013", "sud": "Okresný súd Lučenec", "datum_vydania": "2013-11-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/88102a39-2532-4235-9cd3-b170f7efd324:29fa1120-8bf9-4c84-9b24-0c3d68102e23"}], "citovane_v": []}