Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/455/2011 z 21. 3. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 21. marca 2012, sp. zn. 9Co/455/2011, ECLI:SK:KSZA:2012:5110200188.1 Krajský súd Žilina | 9Co/455/2011 | ECLI:SK:KSZA:2012:5110200188.1 | 2012-03-21 | Uznesenie Oblasť práva: Rodinné právo – Vyživovacie povinnosti Citované ustanovenia: § 221 ods. 1 písm. h) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4adcd8d4-0812-4ce3-afdb-1c3182029343 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5110200188.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/455/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5110200188
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5110200188.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľky: C. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom
A., E. V. XX, zastúpenej advokátkou JUDr. Máriou Mihálikovou so sídlom T. H. X/XX, XXX XX Q., proti
odporcovi: H. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. V. XX, zastúpený splnomocnenou zástupkyňou M. M., rod.
L., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. V. X, v konaní o zrušenie výživného, na odvolanie navrhovateľky proti
rozsudku Okresného súdu v Žiline 4C/2/2010-100 zo dňa 6.7.2011, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresný súd v Žiline, zamietol návrh navrhovateľky na zrušenie vyživovacej
povinnosti voči odporcovi. Pri rozhodovaní vo veci vychádzal z ust. § 78 v spojení s §§ 68,
69 a 70 Zákona o rodine, keď konštatoval, že od poslednej úpravy výživného nedošlo medzi účastníkmi
k takej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala zrušenie vyživovacej povinnosti. Od poslednej úpravy
(rok 2003) uplynulo 8 rokov, počas ktorej doby sa potreby odporcu značne zvýšili, s prihliadnutím na
jeho vek ako i nárast životných nákladov. Navrhovateľka nepredložila v konaní také dôkazy, z ktorých
by vyplynulo, že nie je schopná plniť si vyživovaciu povinnosť s prihliadnutím na uspokojovanie si
vlastných potrieb, vynakladaním zvýšených výdavkov v sumách ako tvrdila v priebehu konania. Konanie
o prejednávanej veci je svojim charakterom konaním sporovým, v ktorom sa uplatňuje prejednacia
zásada a zásada kontradiktórnosti. Tvrdiť rozhodné skutočnosti, navrhovať o nich dôkazy, uvádzať
tvrdenia zo strany navrhovateľa na preukázanie oprávnenosti nároku, je na účastníkovi, ktorý zároveň
nesie procesnú zodpovednosť za zistenie skutkového stavu.

Proti tomuto rozsudku, podala odvolanie v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne navrhovateľka. Žiadala napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie, dôvodiac s tým, že prvostupňový súd nevykonal vo veci dostatočné dokazovanie
a preto nie je jeho rozhodnutie predčasné. V dôvodoch svojho rozhodnutia sa vôbec nevysporiadal s
otázkou vyživovacej povinnosti otca maloletého a nezisťoval, resp. nezohľadnil jeho majetkové pomery,
pričom vyživovacia povinnosť otca v tomto prípade predchádza vyživovacej povinnosti starej matky.
Navrhovateľka rozhodnutím z úradu práce, sociálnych vecí a rodiny preukázala, že je osobou zdravotne
ťažko postihnutou a už z týchto skutočností vyplýva, že má zvýšené náklady na zabezpečenie svojich
potrieb. Potrebuje opateru, ktorú jej poskytuje jej dcéra, za čo táto poberá jej odmenu 12,26 Eur.
Priznanie výživného odporcovi, v takomto prípade je podľa jej názoru i v rozpore s dobrými mravmi, keď
ťažko zdravotne postihnutá dôchodkyňa odkázaná na starostlivosť a opateru inej osoby, by mala ešte
vyživovať inú osobu, ktorá ju naviac nejakým spôsobom nekontaktuje, nezaujíma sa o jej zdravotný a
psychický stav a absolútne ignoruje jej existenciu.



Krajský súd ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom v rozsahu mu danom ust. § 212
ods. 1 O.s.p. a rozsudok prvostupňového súdu podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) zrušil a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Súčasná právna úprava ustanovení § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p., umožňuje súdu vykonať aj iné
dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhntutné pre rozhodnutie vo veci, čím prenáša
na súd čiastočne i zodpovednosť za výsledok konania. Súd je teda vždy povinný doplniť dokazovanie i z
vlastnej iniciatívy, ak je to potrebné pre rozhodnutie vo veci a nemožno tu teda hovoriť o striktnej zásade
kontradiktórnosti tak, ako to konštatuje prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia.

Vychádzajúc teda z citovaného zákonného ustanovenia, je potrebné prisvedčiť odvolateľke v tom, že
prvostupňový súd pochybil, keď sa v dôvodoch svojho rozhodnutia žiadnym spôsobom nevyporiadal
s majetkovými pomermi otca, ktorého vyživovacia povinnosť predchádza zo zákona vyživovacej
povinnosti starej matky a preto musel odvolací súd napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu ako
predčasné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní bude povinnosťou prvostupňového súdu v prvom rade skúmať možnosti a schopnosti
otca odporcu plniť si vyživovaciu povinnosť s prihliadnutím na ust. § 75 ods. 1 Zákona o
rodine. Keďže od poslednej úpravy výživného zo strany starej matky uplynula dlhá doba, bude potrebné
skúmať, ako sa v tomto smere zmenili pomery na strane otca, či tento sa vôbec snažil zmeniť svoje
majetkové pomery a pod.

V prípade, že by vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že otec si objektívne nemôže plniť svoju
vyživovaciu povinnosť (ani v zákonom stanovenom minimálnom rozsahu), bude sa musieť prvostupňový
súd vyporiadať i s ďalšími námietkami navrhovateľky týkajúcimi sa dobrých mravov a zvažovať, či
priznanie výživného v tomto konkrétnom prípade by nebolo i v rozpore s dobrými mravmi s prihliadnutím
na postoj účastníkov, vek navrhovateľky, jej ťažký zdravotný stav a s tým súvisiace uspokojovanie potrieb
(už zo samotnej skutočnosti, kedy navrhovateľka je vo vysokom fyzickom veku, odkázaná na pomoc
a starostlivosť tretej osoby, vnáša určitým spôsobom pochybnosti do jej možností a schopností plniť si
vyživovaciu povinnosť voči odporcovi).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.