{"guid": "8ded3f27-b8de-41e1-b61d-6cb72f4dd175:9cf3354c-4edf-413b-b1f7-2ffad6da4d01", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2016:2214202238.1", "spisova_znacka": "24Co/498/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/498/2015 z 3. 5. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 3. mája 2016, sp. zn. 24Co/498/2015, ECLI:SK:KSTT:2016:2214202238.1", "identifikacne_cislo": "2214202238", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "Mgr. Adriana Dobiášová", "sudca_id": 1280, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-adriana-dobiasova-1280", "datum_vydania": "2016-05-03", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3", "nazov": "§ 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-3"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9cf3354c-4edf-413b-b1f7-2ffad6da4d01", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2214202238.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2016:2214202238.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2016:2214202238.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/498/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202238
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214202238.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov
senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné
námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, č.k. 10C/64/2014-71 zo dňa 12.01.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie prvostupňový súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 3 ods. 1, § 4, § 5, § 6, § 9, § 19 ods.
1 - 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov, § 44 ods. 2 účinného do 01.06.2010 a od 01.06.2010 zákona č. 233/1995 Z.z. (ďalej
len „Exekučný poriadok“), čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust.  § 142 ods. 1 O.s.p.

Vecne prvostupňový súd argumentoval tým, že žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, ktorá majetková škoda a nemajetková ujma mu mala byť spôsobená
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní. Nesprávny úradný
postup okresného súdu mal podľa žalobcu spočívať v tom, že nerozhodol o jeho návrhu na zmenu
exekútora do 30 dní od doručenia návrhu na zmenu exekútora. Súd nepostupoval vo veci sústredene a
vydal rozhodnutie až po veľmi dlhej dobe. Žalovaná sa bránila v konaní tvrdením, že vzhľadom na povahu
rozhodnutia o zmene exekútora, zákonom ustanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť
žalobcu a nevyhnutnosť vykonať aj iné úkony, nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho
exekútora v lehote stanovenej zákonom za zbytočné prieťahy. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania
považoval súd nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Galanta za neopodstatnený. Súd vychádzal z okolností, že exekučný súd vydal uznesenie po 61
dní.
Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na
prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva.
Úlohou súdu je spravodlivé rozhodnutie v celom kontexte vzájomne sa odvíjajúcich skutočností a
ukladať súdu zákonodarcom lehotu je riešenie, ktoré nemôže dostatočne zohľadňovať okolnosti toho



ktorého prípadu. Správne a zákonné je, aby bolo vydané spravodlivé rozhodnutie prípadne i po
lehote, ako nespravodlivé v zákonnej lehote. K rozhodnutiu sú potrebné podklady a bez potrebných
podkladov nie je možné včas rozhodnúť. Žalobca ako oprávnený v exekučnej veci v danej lehote vydanie
rozhodnutia o zmene exekútora nepresadzoval zákonnými možnosťami, nijako sa skoršieho rozhodnutia
nedomáhal (vychádzajúc z obsahu exekučného spisu). Žiadnym spôsobom nepreukázal, že by počas
tejto doby bol v neistote a hrozila mu akákoľvek škoda. V danej veci absentuje prvotná podmienka pre
vznik zodpovednosti štátu, a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ktorý nebol v konaní
preukázaný. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd návrh žalobcu považoval za neopodstatnený.
Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobca napriek
márnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku žalobca žiadnym spôsobom
nepreukázal ich vznik. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť uviesť
dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou
môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na
preukázanie svojich tvrdení, nesie za predpokladu, že ním tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná,
nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu
zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Podľa názoru súdu sa žalobcovi nepodarilo
vôbec preukázať, že by mu v súvislosti s postupom Okresného súdu Galanta v exekučnej veci
vznikla akákoľvek škoda, či ujma. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nákladov spojených so
správou a udržateľnosťou pohľadávky bez toho, aby ich bližšie špecifikoval (napr. koľko zamestnancov
informačného systému spravovalo pohľadávky dlžníkov, aký počet pohľadávok spravoval pomocou
informačného systému, kto mu spravoval a udržiaval informačný systém a za akú odmenu, kedy a
kú komunikáciu vyvíjal s pôvodným súdnym exekútorom, aké a kedy posielal urgencie exekučnému
súdu), keď nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný už tým, že nesplnil svoj dlh a
oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Znamená to, že vznik nákladov žalobcu ako
oprávneného v exekučnom konaní na správu a udržateľnosť pohľadávky nie je v príčinnej súvislosti
s postupom Okresného súdu Galanta v exekučnej veci. Žalobca svoje tvrdenia o vzniku majetkovej
škody v žalobe všeobecne popísané nijako nezdokladoval a určenie výšky majetkovej škody v žalobe
nie je dôkazom o jej vzniku. V časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy dospel súd k záveru, že
v prejednávanej veci by stačilo iba prípadné konštatovanie porušenia práva a nie sú dané dôvody na
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s prihliadnutím na dôvody uvedené vyššie. Samotné
vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie
kontaktu oprávneného, resp. exekútora, s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti
povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred
rozhodnutím v základnom konaní. Tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom každého podnikateľského
subjektu. Nepochybne žalobcovi musela byť všeobecne známe vzhľadom na predmet jeho podnikania
(poskytovanie úverov z vlastných zdrojov), a to ešte pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie,
rozhodovacia prax všeobecných súdov v danej problematike rozhodcovských rozsudkov. Preto, ak by
aj žalobcovi vznikla majetková škoda a nemajetková ujma, nebola preukázaná súvislosť ich vzniku s
postupom Okresného súdu Galanta v exekučnej veci.
Všetky vyššie konštatované skutočnosti, a to nepreukázanie nesprávneho úradného postupu, reálne
nepreukázanie vzniku škody, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody, boli dôvodom na zamietnutie uplatneného nároku pre jeho nedôvodnosť.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keď plne
úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a ani nepreukázala, že
by jej trovy konania vznikli.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca prostredníctvom
právneho zástupcu odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol, že účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K
jednotlivým dôvodom odvolania žalobca uviedol, že namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite
veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z., keď v právnom štáte nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku
právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré
sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k
založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9



ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol
interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona
č. 412/2012 Z.z.. Súd tak svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity,
čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty. Súd nevykonal dostatočné dokazovanie žalobcom predloženým znaleckým posudkom. Zo
znaleckého posudku totiž jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady bolo žalobcom vynaložené
v súvislosti s vedením a správou predmetnej pohľadávky. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. V konaní tak boli preukázané všetky zákonné podmienky pre
vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná
súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou. V tomto konaní tak bolo potrebné rozhodnúť v súlade so
žalovaným petitom. Je to predovšetkým štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu
na prerokovanie veci v primeranej lehote. Súd nesprávne vyhodnotil  vznesenú námietka premlčania.
Žalobca tvrdí, že k premlčaniu nároku nedošlo. Ostatná časť odvolania sa týka prípadov, ak by žalobca
požiadal o prerušenie konania, čo sa v danom prípade nestalo. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej „O.s.p.“), po
zistení, že  odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné   (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti     (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody   (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214  ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné
priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací
súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. §
219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací
súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov
prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti
záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Žalobkyňa sa návrhom doručeným Okresnému súdu Galanta 27.9.2012 domáhala, aby súd zaviazal
žalovanú k náhrade škody v sume 175 eur a nemajetkovej ujmy v sume 110,64 eur. Svoj návrh
odôvodnila tým, že nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase
a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok bol
príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na
strane žalobkyne. Exekučný súd vykonaním postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku spôsobom
odporujúcim zákonu založil svoju právomoc a postavil sa do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu ako exekučnému súdu neprináležala. Porušil teda
princíp právnej istoty, nakoľko v danej veci bola daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Bol tu totiž
právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý je rovnocenným exekučným titulom ako rozsudok
vydaný všeobecným súdom. Exekučný súd postupoval nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k
rozhodnutiu o vydanie poverenia pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Žalobca tvrdil, že mu vznikla majetková
škoda v celkovej výške 175 eur predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho
činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období , ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Zároveň
si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch keď tvrdil, že samotné konštatovanie porušenia



práva na súdnu ochranu nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú porušením
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného Ústavou SR a práva na prejedanie
veci v primeranom čase zaručeného podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Uviedol, že nesprávny úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho
nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so
zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného. Uviedol, že márnym uplynutím času boli reálne
ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženie jeho
pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík: Neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom k zániku povinného, k zmareniu účelu konania a k insolvencii povinného. Primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy si uplatnil za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského
plánovania a rozhodovania , porušenie jeho práv , stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom
čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie
vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie sumou 110,64 eur. Uviedol aj ďalšie dôvody na podporu žiadosti
o náhradu nemajetkovej ujmy. Uviedol, že pred podaním návrhu na súd postupoval podľa § 15 ods. 1
Zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho
nároku na náhradu škody. Žalovaný do podania tohto žalobného návrhu na žiadosť pozitívne nereagoval.
Tvrdil, že je nutné deklarovať porušenie jeho práva na súdnu ochranu deklarovať porušenie princípov
právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a nahradiť mu nemajetkovú ujmu a
majetkovú škodu.
Z obsahu exekučného spisu  vyplýva, že dňa 10.10.2005 podal súdny exekútor na  žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávnenej Pohotovosť, s.r.o. proti povinnému L.
L., nar. XX.XX.XXXX. Exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Návrh na zmenu
exekútora bolo súdu podaný dňa 09.03.2010. Exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho
exekútora v stanovenom čase.
Keďže žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§
120 ods. 1 O.s.p.).
Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.
Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.
Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti oprávneného na zmenu exekútora nerozhodol v zákonnej lehote 30 dní, keď
rozhodnutie vydal po uplynutí 30 dní.
Podľa ustanovenia § 44 ods. 7 zákona  č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu
rozhodovania o zmene exekútora oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez
uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene
exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Z uvedeného vyplýva, že v preskúmavanej veci došlo k nedodržaniu uvedenej 30-dňovej lehoty zo strany
exekučného súdu tým, že  o žiadosti  o zmene exekútora  súd rozhodol po uplynutí 30-tich dní odo dňa
doručenia žiadosti.



Pokiaľ  ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, ktoré by
malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti o zmenu
exekútora, je potrebné poukázať na to, že z logiky veci  vyplýva, že všeobecný súd môže pristúpiť
k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných
orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre
vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z.  účinnej od 01.01.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak
by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom
nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom
konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou
od 01.01.2013.
Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok navrhovateľa, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (sčasti i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového súdu),
ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania. Nebolo
preto možné prihliadnuť na odvolaciu námietku odvolateľa, že súd prvého stupňa sa neoboznámil s
predloženým znaleckým posudkom č. 1/2014, nakoľko by išlo o dokazovanie nad rámec dokazovania
potrebného pre účely tohto súdneho konania, nakoľko nebola splnená ani len prvá z troch podmienok
a to nesprávny úradný postup. Akékoľvek ďalšie dokazovanie o príčinnej súvislosti, ako aj o výške
škody by tak bolo nad rámec dokazovania potrebného pre účely tohto konania, v rozpore so zásadou
hospodárnosti konania.
Neobstojí ani posledná odvolacia námietka, keď odvolateľ poukázal na to, že ak bol súdu doručený v
čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z
dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na
zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde
SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
Z obsahu spisu totiž jednoznačne vyplýva, že žalobca v predmetnom konaní nepodal žiaden návrh na
prerušenie konania.
S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
ako v celom rozsahu nedôvodnú, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1,
2 O.s.p. napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi
osobitne nenapadnutého) potvrdil.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10C/64/2014", "guid": "6446f79d-6e41-4ac1-b334-18eb55e2ec58:9888cf25-3a64-4460-98ce-886203857f22", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}