Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 11CoP/57/2012 z 5. 2. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 5. februára 2013, sp. zn. 11CoP/57/2012, ECLI:SK:KSTT:2013:2607215647.2 Krajský súd Trnava | 11CoP/57/2012 | ECLI:SK:KSTT:2013:2607215647.2 | 2013-02-05 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Vyživovacie povinnosti Citované ustanovenia: § 26 ZoR, § 62 ods. 2 ZoR, § 76 ods. 1 ZoR, § 77 ods. 1 ZoR Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/847ec9ec-68fa-44cd-b640-454867ce2d79 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2607215647.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoP/57/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2607215647
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2607215647.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej
a Mgr. Fedora Benku v právnej veci starostlivosti súdu o v súčasnosti už plnoletého I. G., nar. X. Z.
XXXX, bytom u matky, v konaní na čas do plnoletosti zastúpený Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny
Senica, dieťa rodičov: V. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom M. T. XXXX, D. G. a MUDr. Y. G., nar. XX.XX.XXXX,
bytom I. XX, D-XXXXX Z. - I., G. M. T., o zvýšenie výživného, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného
súdu Senica zo 6. februára 2012, č. k. 5P/95/2007-115, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

I. G. náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa zvýšil vyživovaciu povinnosť otca voči synovi I. G., nar.
X.X.XXXX zo sumy 5.000,- Sk mesačne na sumu 12.000,- Sk mesačne s účinnosťou od 1.11.2007 do
31.12.2008, na sumu 398,33 € mesačne s účinnosťou od 1.1.2009 do 31.8.2011 a zo sumy 398,33
€ mesačne na sumu 650,- € mesačne s účinnosťou od 1.9.2011, splatnou k rukám I. G., vždy do 15.
dňa toho ktorého mesiaca, vopred. Nedoplatok otca na zročnom výživnom za obdobie od 1.11.2007 do
31.1.2012 v sume 8.760,13 eur súd povolil otcovi splácať v 500 eur mesačných splátkach, splatných
spolu s bežným výživným k rukám I. G., do zaplatenia, pod následkom straty výhody splátok, počnúc
dňom právoplatnosti rozsudku. Zároveň tým zmenil rozsudok Okresného súdu Senica, č.k. 7P 104/97 -
334 zo dňa 26.6.2002 v časti výroku o výške vyživovacej povinnosti otca voči maloletému I.. O trovách
prvostupňového konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Rozhodnutie
vo veci samej odôvodnil právne ust § 26, § 62 ods.2, § 76 ods. 1, § 77 ods.1 a § 78 ods. 1 a 3
Zákona o rodine (zákona č. 36/2005 Z.z. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom záverom
o potrebe zvýšenie vyživovacej povinnosti otca, ku ktorému sa po nadobudnutí plnoletosti pripojil aj syn
I.. Prvostupňový súd konštatoval, že od poslednej úpravy výživného v júni 2002 prešla doba takmer
10 rokov, za ktorú náklady na výchovu, vzdelávanie a výživu dieťaťa podstatne vzrástli. Počas tohto
obdobia I. ukončil základnú školu, súkromnú strednú školu a začal študovať na univerzite. Príjem matky
zostal v zásade nezmenený a v auguste 2007 jej pribudla ďalšia vyživovacia povinnosť voči maloletému
Z. Y., pričom počas materskej dovolenky nemohla byť pracovne aktívna. Otec svoje príjmy neuviedol,
preto súd pri rozhodovaní o zvýšení výšky vyživovacej povinnosti otca voči I. vychádzal z tej skutočnosti,
že otec hoci je dôchodca, prevádzkuje stomatologickú ambulanciu a teda má dostatočný príjem na to,
aby mohol platiť zvýšené výživné. Túto úvahu súdu potvrdil svojim konaním sám otec, nakoľko od apríla
2010 začal dobrovoľne prispievať na výživu I. sumou 165,97 eur mesačne na účet matky a sumou
200 eur mesačne na účet I. a taktiež svojim písomným vyjadrením, v ktorom uviedol, že je ochotný
finančne vypomôcť matke a zabezpečiť I. vzdelanie, pričom však toto podmienil prenesením osobnej
starostlivosti o dieťa na seba. Súd preto zvýšil vyživovaciu povinnosť otca voči maloletému I. zo sumy



5.000,- Sk mesačne na sumu 12.000,- Sk mesačne s účinnosťou od 1.11.2007, pretože maloletý začal
v septembri 2007 navštevovať súkromnú strednú školu, pričom s poukazom na zmenu meny slovenskej
koruny na menu euro išlo o sumu 398,33 € mesačne s účinnosťou od 1.1.2009 a zo sumy 398,33 eur
mesačne na sumu 650 eur mesačne zvýšil súd výživné s účinnosťou od 1.9.2011 z toho dôvodu, že
I. začal študovať na Žilinskej univerzite v Žiline, Fakulta prevádzky a ekonomiky dopravy a spojov a to
formou denného bakalárskeho štúdia v programe profesionálny pilot, ktoré štúdium je psychicky, fyzicky
a finančne podstatne náročnejšie ako jeho štúdium na strednej škole. Súd sa nestotožnil s názorom otca,
že pokiaľ bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti matke prevzala tým aj finančnú zodpovednosť za
jeho výchovu a výživu, pretože nie je možné od matky, ktorá zabezpečuje osobnú starostlivosť o dieťa,
spravodlivo žiadať, aby výchova, výživa a finančná ťarcha platenia štúdia spočívala v prevažnej miere
na nej, keď majetkové pomery otca odôvodňujú, aby sa zvýšeným výživným podieľal na týchto výdavkov
svojho syna. Zvýšením vyživovacej povinnosti otca so spätnou účinnosťou vznikol otcovi nedoplatok na
zročnom výživnom na I. za obdobie od 1.11.2007 do 31.1.2012 v sume 8.760,13 eur, ktorý súd povolil
otcovi splácať v splátkach po 500 eur mesačne, splatných spolu s bežným výživným, k rukám I. G., do
zaplatenia, počnúc dňom právoplatnosti rozsudku, v prípade omeškania sa so zaplatením splátky stane
sa zročným celý nedoplatok výživného. Otec mal zaplatiť za obdobie od 1.11.2007 do 31.1.2012 na
výživnom celkom sumu 21.573,14 eur (november 2007 až december 2008, tzn. 14 mesiacov x 12.000,-
Sk = 168.000,- Sk, čo v prepočte konverzným kurzom 30,126 za jedno euro predstavuje sumu 5.576,58
eur; január 2009 až august 2011, tzn. 32 mesiacov x 398,33 eur = 12.746,56 eur a september 2011 až
január 2012, tzn. 5 mesiacov x 650 eur = 3.25o eur), avšak zaplatil len sumu 12.813,01 eur (na účet
matky za obdobie november 2007 až január 2012 celkom sumu 8.213,01 eur a na účet I. v októbri 2009
sumu 200 eur a za obdobie od apríla 2010 do januára 2012 celkom sumu 4.400 eur), preto nedoplatok
na zročnom výživnom predstavuje sumu 8.760,13 eur (21.573,14 eur- 12.813,01 eur = 8.760,13 eur).

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie len otec, ktorý s rozsudkom nesúhlasil. Uviedol, že
I. bol zverený proti svojej vôli jeho matke napriek tomu, že žil uňho v Z., kde bol veľmi šťastný.
Prvostupňový súd chápal len stranu matky a nezohľadňoval svoje predchádzajúce rozhodnutia o výkone
rodičovských práv otca na styk so synom. Nebola zohľadnená ani jeho ďalšia vyživovacia povinnosť
voči maloletému synovi G.. I. sa spolu s matkou rozhodol k štúdiu na Žilinskej dopravnej univerzite v
programe profesionálny pilot a v súvislosti s tým matka súhlasila so zaplatením poplatku za profesionálny
výcvik v roku 2012 vo výške 14.638 eur a pritom nezvážila jej reálne možnosti, keď podľa jej udania
zarábala ako živnostníčka 140,60 eur mesačne z čoho vyplýva, že sa spoliehala na opätovné priklonenie
sa súdu v jej prospech.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastníci konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie u predchádzajúcej bez ohľadu na rozsah
dôvodov odvolania (§ 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 81 ods. 1 O.s.p.) a dospel k
záveru, že odvolanie odvolateľa nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Predmetom konania, vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 5P/95/2007, je zvýšenie výživného
otca na v tom čase maloletého I., ktorý dosiahol dňom 3.4.2010 plnoletosť. Predmetom odvolacieho
konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bolo výživné
zvýšené v zmysle výroku rozsudku súdu prvého stupňa.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel
k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na vyhlásenie
rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne
právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého
stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom v podrobnostiach na ne odkazuje (§
219 ods. 2 O.s.p.).



Správny bol postup súdu prvého stupňa, ktorý odôvodnil ním zvolený spôsob rozhodnutia, pričom
argumentácia pojatá do odôvodnenia napádaného rozsudku totiž nevykazovala žiadne vecné, právne
ani logické medzery a dôvody, ktoré odôvodňovali určenie výživného v rozsahu vyššom oproti
predchádzajúcej úprave v dôsledku podstatnej zmeny pomerov, hlavne na strane výživou odkázaného
dieťaťa. Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd sa dostatočným spôsobom vyporiadal s
námietkami, uplatnenými zo strany otca dieťaťa, ktoré smerovali voči tomu, že pokiaľ bol I. zverený
do osobnej starostlivosti matky prevzala tým aj finančnú zodpovednosť za jeho výchovu a výživu,
pretože orgán na to povolaný a to súd určil, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené
do osobnej starostlivosti prispievať na jeho výživu, pričom vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu nemá
len rodič, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti, pretože obaja rodičia prispievajú
na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov, a v zmysle ust.
§ 62 ods. 4 ZR <. pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov
a v akej miere sa o dieťa osobne stará a ako uviedol prvostupňový súd, nie je možné od matky,
ktorá zabezpečuje osobnú starostlivosť, spravodlivo žiadať, aby výživa I. spočívala výlučne na nej,
kvôli tomu, že bol zverený do jej osobnej starostlivosti, keďže majetkové pomery otca odôvodňujú,
aby platil výživné v rozsahu určenom prvostupňovým súdom. Ani námietka otca spočívajúca v ďalšej
vyživovacej povinnosti otca voči maloletému synovi G. nemohla spôsobiť nesprávnosť rozhodnutia
prvostupňového súdu, keďže v danej veci dosiahnutím plnoletosti I. konanie vo veci stratilo charakter
beznávrhového konania a teda sa naňho už vzťahovala poučovacia povinnosť v zmysle § 120 ods.
4 O.s.p., keď všetky dôkazy a skutočnosti museli byť predložené do vyhlásenia uznesenia, ktorým
sa končí dokazovanie. Nemožnosťou označenia alebo predloženia skutočností alebo dôkazov bez
viny účastníka občianskeho súdneho konania treba rozumieť nemožnosť ich procesného uplatnenia v
procese dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa, t.j. situáciu, kedy účastník konania nemohol
bez svojej viny skutočnosti alebo dôkazy označiť alebo predložiť, pretože o nich nevedel a ani inak z
procesného hľadiska nezavinil nesplnenie svojej povinnosti ich tvrdenia alebo predloženia. Procesným
uplatnením treba pritom rozumieť podanie účastníka, ktorým takú skutočnosť alebo dôkaz označil pre
účely jeho zaobstarania, vykonania a vyhodnotenia. Je v súlade so zásadami spravodlivého procesu, ak
je účastník vylúčený z označenia a predloženia nových skutočností alebo dôkazov v odvolacom konaní,
keď bol preukázateľne poučený súdom prvého stupňa podľa § 120 ods. 4 O.s.p., že všetky dôkazy
musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože
na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliadne. Zo spisu súdu prvého stupňa vyplýva
spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti, že otec bol súdom prvého stupňa poučený podľa § 120
ods. 4 O.s.p., keď v zápisnici o pojednávaní pred súdom prvého stupňa ( rub č.l. 113 spisu ) je zachytené
splnenie tejto poučovacej povinnosti. Pokiaľ súd prvého stupňa neprihliadol na uvedenú skutočnosť
neodňal tým účastníkovi právo na spravodlivý proces.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z dôvodu
vecnej správnosti potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p. s prihliadnutím na to, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu už bolo dieťa plnoleté, a
teda neprichádzala do úvahy aplikácia ustanovenia § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. a v odvolacom konaní
úspešnému plnoletému dieťaťu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože nebol podaný
návrh na jej priznanie a z obsahu spisu nevyplýva, že by mu nejaké trovy v súvislosti s odvolacím
konaním vznikli.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, čiže jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.