{"guid": "883fed31-c5cf-479f-9483-7ca79452ebd3:ca1bdff2-eeac-4bd2-ba2c-e1303c6d40fe", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2017:8015200921.3", "spisova_znacka": "16Scud/2/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 16Scud/2/2015 z 8. 2. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 8. februára 2017, sp. zn. 16Scud/2/2015, ECLI:SK:KSPO:2017:8015200921.3", "identifikacne_cislo": "8015200921", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Katarína Pramuková", "sudca_id": 1029, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-katarina-pramukova-1029", "datum_vydania": "2017-02-08", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "1Sžsk/23/2017", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "0aee4604-3abc-4210-ab6c-103f44b1d065:aba09e6e-930f-4407-a91a-179b70b8dd99", "datum": "2019-01-21", "vztah": "zrusene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/987", "nazov": "predpis č. 987/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/987", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/987-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461", "nazov": "zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/883", "nazov": "predpis č. 883/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/883", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/883-2004"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ca1bdff2-eeac-4bd2-ba2c-e1303c6d40fe", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8015200921.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2017:8015200921.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2017:8015200921.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Scud/2/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8015200921
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Tobiašová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8015200921.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove sudkyňou JUDr. Monikou Tobiašovou v právnej veci žalobkyne X. A. K., T. D. U.,
I. L. XX, N., zastúpenej V4 Legal, s.r.o., so sídlom Žilina, Tvrdého 4, proti žalovanej: Sociálnej poisťovni,
ústredie Bratislava, 29. augusta 8-10, za účasti E. D. T., D. I., I. XX, N.Ľ., zastúpenej V4 Legal, s.r.o.,
so sídlom Žilina, Tvrdého 4, o preskúmanie rozhodnutia žalovanej zo dňa 18. decembra 2013 číslo:
45479-2/2013-BA vo veci sociálnej žaloby, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje  rozhodnutie žalovanej zo dňa 18. decembra 2013 číslo: 45479-2/2013-BA a  vracia vec
žalovanej na ďalšie konanie.

Žalobkyňa  má nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 18. 12. 2013 rozhodla žalovaná ako príslušný odvolací orgán o
odvolaní žalobkyne proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Stará Ľubovňa zo dňa 08.08.2013
číslo: 700-4160-32/2013-SL (ďalej len „rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu“) tak, že podľa
§ 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon“) odvolanie zamietla a
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia uviedla, že prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že
X. A. K. (ďalej len „žalobkyňa“) nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnankyni u zamestnávateľa T. E. D. - E. od 1.decembra
2012 podľa slovenskej legislatívy.

3. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podala žalobkyňa (ďalej len „účastníčka
konania“) v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Napadnuté rozhodnutie bolo tiež doručené
zamestnávateľovi, ktorý však odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu nepodal.

4. Žalovaná ako odvolací orgán preskúmal napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a dospela k záveru,
že rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou.

5. V odôvodnení citovala § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý, § 4 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm.
a/, § 15 ods. 1 písm. a/ a § 19 ods. 1 zákona. Uviedla, že účastníčka konania bola vedená v registri
poistencov sociálnej poisťovne ako zamestnanec zamestnávateľa T. E. D. - E. od 1. decembra 2012
do 31. augusta 2013.

6. Zamestnávateľ vykonával podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o Živnostenskom oprávnení
sp.č. OŽP-Z/2012/02110-00022 zo dňa 2. mája 2012. V Živnostenskom registri bol zamestnávateľ



zapísaný pod číslom XXX-XXXXX. Vo výpise zo Živnostenského registra je uvedené miesto podnikania
I. Ľ., S.Á. XXXX/X (A. XX. A. XXXX I. R. C., Z. XX/X).  V registri zamestnávateľov bol zamestnávateľ T.
E. D. - E. vedený od 2. mája 2012 do 31. augusta 2013.

7. Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho
zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14.06.1971 o
uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné
osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a
jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.03.1972.

8. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu
a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a
vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa
vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“).

9. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II základného nariadenia majú za úlohu
zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,
v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva
žiadneho členského štátu.

10. Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu.

11. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v
článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo
viacerých členských štátoch.

12. Podľa článku 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27.06.2012 osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha:
a/ právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti
v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero
zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch,
alebo
b/ právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku
alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich
činností v členskom štáte svojho bydliska.

13. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
článkom 13 (1) základného nariadenia.

14. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia
správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci
v boji proti podvodom a omylom v rámci nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie
členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho
vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku
76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných
skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste
bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti
ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku
6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu
(v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi
sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa



uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií
príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

15. Sociálnej poisťovni bola doručená informácia N. inštitúcie sociálneho zabezpečenia U. C., že v
posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre N. podnikateľov zamestnanie na úväzok
v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na
pracovnú zmluvu mimo hraníc N. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie
ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v N.Ľ. republike.

16. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných
nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS C. oprávnená požadovať preukázanie
relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je
príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná
rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len
orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade
Sociálna poisťovňa.

17. Kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej
republiky v období od 02.05. 2012 do 31.01. 2013, vykonala v období od 06.03. 2013 do 13.03.2013
Sociálna poisťovňa, pobočka Stará Ľubovňa.

18. Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie
príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta
podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov
v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej
Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam,
ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má
pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého
členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.

19. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo
miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len
„Súdny dvor“) a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno
uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.

20. Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, termíny, na základe
ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho
dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi
ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti
a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako
napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych
a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu
zohľadniť taktiež.

21. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané
až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe
dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ
registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné
preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v
členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená
väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto, kde
sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a pod.

22. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na
zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto
podnikania.



23. V rámci vykonanej kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka Stará Ľubovňa zistila, že z registrovaného
sídla zamestnávateľa, t.j. S. XXXX/X, I. Ľ., zamestnávateľ neprideľuje zamestnancom prácu a
neriadi spoločnosť. Zamestnávateľ riadi spoločnosť a prideľuje prácu svojim zamestnancom z adresy
svojho trvalého pobytu prostredníctvom telefónu, e-mailu a skypu. Do kancelárie zamestnávateľa,
nachádzajúcej sa v registrovanom sídle zamestnávateľa, označenej na poštovej schránke, nebolo
zamestnancom kontroly umožnené nahliadnuť. V čase kontroly sa v priestoroch kancelárie nenachádzal
žiadny zamestnanec. Zamestnávateľ konkrétne miesto výkonu práce zamestnancov neuviedol. Účtovné
doklady, pracovné zmluvy, mzdová agenda, faktúry sa nachádzajú v priestoroch kancelárie účtovníčky. Z
predložených pracovných zmlúv vyplýva, že pracovný pomer je dohodnutý na dobu určitú, so skúšobnou
dobou v trvaní 3 mesiace.

24. V pracovných zmluvách je dohodnutý pracovný čas spravidla na 20 hodín mesačne, s priznanou
mzdou za vykonanú prácu v rozpätí od 33,19 Eur do 41,00 Eur.

25. V niektorých prípadoch bola vypracovaná dohoda o zmene pracovnej zmluvy so zmenou
ustanoveného pracovného času na 10 hodín týždenne. Stretnutia zamestnancov so zamestnávateľom
sa v priestoroch registrovaného sídla nekonajú.

26. Podľa vyjadrenia zamestnávateľa sa stretnutia konajú v reštauráciách, baroch hoteloch a pod.
Zápisnicu z týchto stretnutí zamestnávateľ nepredložil.

27. Z výsledkov kontroly vyplýva, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa, uvedené vo výpise zo
Živnostenského registra. nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti.

28. Kontrolou zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej
republiky sa nepodarilo preukázať na základe relevantných skutočností, že na účastníčku konania sa od
1. decembra 2012 do 31.05.2013 vzťahuje slovenská legislatíva, a preto Sociálna poisťovňa, pobočka
Stará Ľubovňa rozhodla, že účastníčke konania nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 1. Decembra 2012 podľa slovenskej
legislatívy. Registračný list fyzickej osoby - prihláška, ktorá má deklaratórne účinky, nemôže deklarovať
vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie.

29. Na základe uvedených skutočností Sociálna poisťovňa, ústredie, ako odvolací orgán, dospela k
záveru, že účastníčke konania povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky v období od 1. decembra 2012 nevzniklo.

30. V súlade s článkom 13 (5) základného nariadenia sa účastníčka konania bude považovať za osobu,
ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba a
ktorá získava celý svoj príjem v členskom štáte, ktorého legislatíva bola určená v súlade so základným
nariadením v spojení s vykonávacím nariadením, t.j. v N. republike.

31. Konanie vo veciach sociálneho poistenia je upravené v § 172 a nasl. zákona o sociálnom poistení.
Konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je nedávkové
konanie, ktoré vzhľadom na ustanovenie § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení môže začať aj z
podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.

32. Podľa § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne
urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje o aký úkon
má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa
disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá podľa
zákona o sociálnom poistení povinnosť, aby o začatí konania upovedomila všetkých známych účastníkov
konania. Taktiež zákon o sociálnom poistení neukladá povinnosť Sociálnej poisťovni pred vydaním
rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu í k spôsobu jeho zistenia,
prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky
v rozsudku sp. zn. 7Sžso/20/2010.



33. Uvedeným postupom nebolo dotknuté právo účastníka konania navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa
k zisteným dôkazom, vzhľadom na to, že relevantné dôkazy na preukázanie skutkového stavu veci
mal možnosť účastník konania uplatniť v rámci odvolacieho konania. Ak by sa na základe dôkazov
a vyjadrení účastníka konania predložených v rámci odvolacieho konania preukázala nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia, prvostupňový orgán ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, má možnosť podľa
§ 217 ods. 1 zákona o sociálnom poistení napadnuté rozhodnutie zrušiť, resp. nahradiť ho novým
rozhodnutím vydaným v súlade s platnými právnymi predpismi.

34. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.
Organizačná zložka Sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná
vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného
stavu veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom
rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy
vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú
skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie,
alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

35. Včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej. V
článku II. opísala skutkový stav. V článku III. žaloby uviedla že má za to, že rozhodnutia správnych
orgánov sú nezákonné, lebo miesto podnikania zamestnávateľa žalobkyne spĺňa znaky registrovaného
sídla.

36. Žalovaná na preukázanie svojich tvrdení poukázala na Praktickú príručku - Právne predpisy, ktoré
sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku
(ďalej len ako „Príručka“), pričom uvádza, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu
činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia
je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania.

37. Aj napriek tomu, že Príručka má len odporúčací charakter, žalobkyňa má za to, že miesto podnikania
jej zamestnávateľa vo výpise zo Živnostenského registra napĺňa znaky registrovaného sídla. V súvislosti
s tým poukázala na skutočnosť, že riadiace osoby zamestnávateľa sa za účelom pracovných stretnutí
a riešenia prevádzkových záležitostí stretávajú v mieste podnikania zamestnávateľa v Slovenskej
republike, kde uchovávajú účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy a faktúry. Na základe
uvedeného má za to, že miestom sídla, miestom stretnutia riadiacich osôb, miestom uloženia správnych
a účtovných dokumentov a miestom hlavného priebehu finančných činností je Slovenská republika.

38. Povaha práce zamestnancov - zamestnávateľa v zmysle pracovných zmlúv si vyžaduje spravidla
prácu v teréne na území Slovenskej republiky, kedy zamestnanci prenajaté priestory nevyužívajú a
nepotrebujú sa v nich zdržiavať.

39. Poukázala na judikatúru Súdneho dvora Európskej Únie, konkrétne na prípad Planzer Luxembour
Sarl C-73/06, podľa ktorého určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu
faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich
osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej politike. Iné faktory, ako
napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych
a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových sa môžu
zohľadniť tiež.

40. Miesto podnikania zamestnávateľa uvedené vo výpise zo Živnostenského registra spĺňa kritériá
registrovaného sídla, nakoľko pri zohľadnení vyššie uvedených faktorov sú individuálne splnené kritéria
tohto pojmu.

41. Žalovaná sa nedostatočne vysporiadala so skutkovým stavom a so skutočnosťami nevyhnutnými pre
vydanie rozhodnutia. Obmedzila sa na všeobecné konštatovanie, že miesto podnikania zamestnávateľa
uvedené vo výpise zo Živnostenského registra nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla. Žalobkyňa
preto považovala postup žalovanej za postup v rozpore so zákonom.



42. V článku IV. žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že v rámci kontroly na ktorú žalovaná odkazuje
v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia predložila všetku dokumentáciu zamestnancov, ktorú od
nej možno rozumne považovať, čím bolo logicky dôkazné bremeno v súvislosti s reálnym výkonom jej
závislej činnosti vyčerpané. Žalobkyňa ani zamestnávateľ nie sú povinné disponovať inými dokumentmi
a dôkazmi, pokiaľ to platné právne predpismi explicitne neuvádzajú.

43. V nadväznosti na uvedené dala do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8Szd/1/2012, v zmysle ktorého „Zistenie porušenia povinnosti nemožno vykladať ako
jednoduchú vedomosť administratívneho orgánu, resp. jeho pracovníkov, v priebehu určitého, bližšie
nešpecifikovaného postupu, hoc aj neformálnu, o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že došlo k
porušeniu zákona. Zistenie nedostatkov musí mať podklad v určitej objektívnej skutočnosti, ktorou je
práve vypracovanie protokolu“.

44. Navyše, ak by aj dotknutá inštitúcia členského štátu (Sociálna poisťovňa ) mala za to, že osoba
nevykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, túto skutočnosť treba posudzovať
z pohľadu niekoľkých ukazovateľov, ak sú k dispozícii a s ohľadom na celkovú situáciu, ktorá sa danej
osoby týka, teda individuálne. Žalovaná sa  len formálne vysporiadala so zisteným skutkovým stavom.
Svoje rozhodnutie prakticky neodôvodnila. Paušálne upriamenie sa na ustanovenia právnych predpisov,
nedôsledné vysporiadanie sa s individuálnou situáciou žalobkyne je nedostatočné a nezákonné,
odporujúce požiadavke na riadne zistený skutkový stav a na riadne odôvodnenie.

45. Žalobkyňa sa stotožnila s tvrdením, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne nie je viazaná
len návrhmi účastníkov konania, ale na druhej strane je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také
dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočnému stavu. Táto povinnosť zo strany
správneho orgánu splnená nebola.

46. Žalobkyňa sa stotožnila aj s tvrdením, že organizačná zložka Sociálna poisťovňa nebola viazaná
len návrhmi účastníkov konania, ale bola povinná z vlastnej iniciatívy vykonať také dôkazy, ktoré mohli
prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu. Ani túto povinnosť si správny orgán nesplnil.

47. V súvislosti s uvedeným žalobkyňa zdôraznila, že zistenie skutkového stavu veci žalovanou je
nedostatočné a nemôže byť podkladom pre vydanie rozhodnutia. Ak je takéto rozhodnutie uvedeným
postupom vydané, ide o nezákonné rozhodnutie. Zdôraznila, že reálne výkon činnosti zamestnanca
na území Slovenskej republiky vykonávala, išlo o činnosť primárne v teréne, čo si vyžadovala povaha
práce. Vzhľadom na uvedené nebolo možné reálne preveriť výkon takejto činnosti. Zdôraznila, že miesto
podnikania T.N. E. D.  - E. ako zamestnávateľa žalobkyne je podľa jej názoru registrovaným sídlom a teda
je určujúcim pre posúdenie a určenie jej príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia
Slovenskej republiky.

48. V článku V. žaloby poukázala na procesnú vadu v konaní vedenom pred správnym orgánom
spočívajúcu v tom, že žalovaná nedoručila svoje rozhodnutie žalobkyni kvalifikovaným spôsobom. V
dôsledku toho jej bola odňatá možnosť uplatniť svoje práva - podať včas žalobu a domáhať sa svojich
práv.  Poukázala na porušenie jej práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ktorý citovala. Poukázala aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 26/94 zo dňa 10.05.1994.

49. S poukazom na § 212 ods. 1 zákona sa rozhodnutie oznamuje doručením rozhodnutia ak tento
zákon neurčuje inak.  V nadväznosti na § 212 ods. 3 zákona zároveň platí, že rozhodnutie sa účastníkovi
konania oznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka, čo
v danom prípade splnené nebolo. Z obsahu spisu vyplýva, že podpis na doručenke nekorešponduje
s menom a priezviskom žalobkyne a teda je nesporné, že rozhodnutie žalovanej jej nebolo riadne
doručené. Poukázala aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/13/2011.

50. Z uvedených dôvodov, s poukazom na § 250b ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku  ( ďalej len „O.s.p.“ ), ktorý upravuje inštitút tzv. opomenutého účastníka a aj v zmysle ustálenej
judikatúry k uvedenému ustanoveniu žiadala, aby súd v rámci predbežného šetrenia uložil žalovanej
povinnosť doručiť rozhodnutie žalovanej žalobkyni a odložil vykonateľnosť rozhodnutia. Zároveň žiadala,



aby súd zrušil rozhodnutie žalovanej a vrátil jej vec na ďalšie konanie. Tiež žiadala, aby jej boli nahradené
trovy konania.

51. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zotrvala na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v
preskúmavanom rozhodnutí. Argumentovala, že žaloba bola podaná oneskorene a navrhla, aby krajský
súd konanie zastavil.

52. Z neúčasti na pojednávaní konanom dňa 09.02.2017 sa písomne ospravedlnil právny zástupca
žalobcu a ďalšej účastníčky konania a súhlasil, aby súd vec prejednal bez prítomnosti žalobkyne,
ďalšej účastníčky konania a ich právneho zástupcu. Poukázal na aktuálnu judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho v konaniach s totožným skutkovým stavom. Žalovaná
predvolanie na pojednávanie prevzala prostredníctvom splnomocnenca dňa 16.01.2017. Svoju neúčasť
písomne ospravedlnila písomným podaním zo dňa 07.02.2017, doručeným správnemu súdu až dňa
15.02.2017. Súhlasila, aby súd rozhodol vo veci bez  účasti jej zástupcu.

53. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len
„SSP“).

54. Podľa §  491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

55. Podľa § 491 ods. 2 SSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli
v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.

56. Podľa § 23 ods. 2 písm. b/ SSP, sudca na krajskom súde koná a rozhoduje o správnych žalobách
v sociálnych veciach.

57. Vzhľadom na uvedené, aj keď konanie začalo za účinnosti O.s.p. (t.j. doterajších právnych
predpisov), dokončí sa podľa SSP a o veci rozhoduje sudca.

58. Podľa § 2 ods. SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

59. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

60. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.

61. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

62. Podľa § 191 ods. 1 SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie  orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak
a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,
b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený,
c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,
e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,
f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia,
je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,
g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať
za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.



63. Podľa § 191 ods. 4 SSP,  ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností
môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu
verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie
rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení
všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci.

64. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je
orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval
v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v
zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

65. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie
a konanie ktoré mu predchádzalo s tým, že podľa § 114 SSP, konal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov
konania, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

66. Predmetom preskúmania je rozhodnutie správneho orgánu, ktorým podľa § 178 ods. 1 písm. a/
bod 1 zákona rozhodol, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkového
poistenie, povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnankyni u zamestnávateľa T. E. D. - E. od
1. decembra 2012 2013 podľa slovenskej legislatívy.

67. Na základe odvolania žalobkyne, žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona odvolanie zamietla a
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

68. Rozsah preskúmavacieho konania bol daný rozsahom žalobných námietok.

69. Je nepochybné, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, od 01.05.2014 sa v
oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71,
zo 14.0.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne
zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších
zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.03.1972. Od 1.5.2010
sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004
z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie
nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa vykonáva
nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.5.2012, ktorým sa mení a dopĺňa
nariadenie (ES) č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č.
987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004.

70. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu stanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu
zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,
v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva
žiadneho členského štátu.

71. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v
článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo
viacerých členských štátoch.

72. Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu
bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

73. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
článkom 13 (1) základného nariadenia.



74. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia
správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010 o spolupráci v
boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie
členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho
vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku
76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných
skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste
bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti
ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku
6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu
(v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi
sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa
uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií
príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

75. Záver o tom, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkového
poistenie, povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnankyni u zamestnávateľa T. E. D. - E.  od
1.12.2012 podľa slovenskej legislatívy vyvodila sociálna poisťovňa z kontroly vykonanej pracovníkmi
Sociálnej poisťovne, pobočky v období od 6. marca 2013 do 13. marca 2013 u zamestnávateľa
žalobkyne.

76. Vychádzala z toho, že zamestnávateľ riadi spoločnosť a prideľuje prácu svojim zamestnancom
len prostredníctvom telefónu,  mailu, či skypu. Do kancelárie zamestnávateľa nachádzajúcej sa v
registrovanom sídle zamestnávateľa, označenej na poštovej schránke, nebolo zamestnancom kontroly
umožnené nahliadnuť. V čase kontroly sa v priestoroch kancelárie nenachádzali žiadni zamestnanci.
Zamestnávateľ konkrétne miesto výkonu práce zamestnancov neuviedol. Účtovné doklady, pracovné
zmluvy, mzdová agenda, faktúry sa nachádzali v priestoroch kancelárie účtovníčky. Z predložených
pracovných zmlúv vyplýva, že pracovný pomer v jednotlivých prípadoch je dohodnutý na dobu určitú, so
skúšobnou dobou v trvaní troch mesiacov. V pracovných zmluvách bol dohodnutý pracovný čas spravidla
na 20 hodín mesačne, s priznanou mzdou za vykonanú prácu v rozpätí od 33,19 Eur - 41,00 Eur. V
niektorých prípadoch bola vypracovaná dohoda o zmene pracovnej činnosti so zmenou ustanoveného
pracovného času na 10 hodín týždenne. Stretnutia zamestnancov so zamestnávateľom sa v priestoroch
registrovaného sídla nekonajú. Podľa vyjadrenia zamestnávateľa sa stretnutia konajú v reštauráciách,
baroch, hoteloch a podobne. Zápisnicu z týchto stretnutí zamestnávateľ nepredložil.

77. Takýto záver prvostupňového správneho orgánu, s ktorým sa stotožnila aj žalovaná, však vychádza
z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu spisu, ani z odôvodnení rozhodnutí
nevyplýva akým spôsobom bolo preukázané, že žalobkyňa reálne činnosť zamestnankyne na území
Slovenskej republiky nevykonávala.

78. Správny orgány sa dôsledne nevysporiadali ani s otázkou miesta podnikania zamestnávateľa,
pretože neodôvodnili, ktoré ustanovenia, akého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať
pracovné povinnosti telefonicky, mailom, prípadne riadiť pracovnú činnosť externe.

79. Ústava Slovenskej republiky v čl. 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať, čo nie je zákonom
zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

80. Základné nariadenie v článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu.

81. Článok 13 (1) a  základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu
bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.



82. Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak
vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v
súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

83. Z citovaných článkov teda jednoznačne vyplýva, že ak ide o súbeh poistení, v ktorých ide o tzv.
cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na konkrétnu
fyzickú osobu zamestnanca v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré
koordinujú sociálne zabezpečenie. Záver o tom, že vo vzťahu k zamestnávateľovi nebolo preukázané
registrované sídlo alebo miesto podnikania, je predčasný, lebo ďalšie skutočnosti súvisiace s otázkou,
kde bola uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, s miestom kde boli vykonávané hlavné finančné funkcie,
vrátane bankovníctva, s miestom náboru zamestnancov a podobne podrobnejšie skúmané neboli.
Rovnako nebolo v potrebnom rozsahu vykonané dokazovanie za účelom reálneho výkonu činnosti
žalobkyne ako zamestnanca.

84. Podľa § 195 ods. 1 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia
postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady
na rozhodnutie.

85. Podľa § 195 ods. 2 zákona podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia
účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe
organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

86. Podľa § 195 ods. 3 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje
rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v
neprospech účastníka konania.

87. Podľa § 196 ods. 1 zákona dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného
stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné
posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických
osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej
poisťovne.

88. Podľa § 196 ods. 2 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď
svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o
právnych následkoch nepravdivej výpovede.

89. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva pre žalovanú povinnosť presne a úplne zistiť
skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Doteraz vykonané
dokazovanie je však nedostatočné na prijatie objektívneho záveru, že žalobkyňa na území Slovenskej
republiky reálne činnosť zamestnanca nevykonávala. Takýto záver je predčasný a zistenie skutkového
stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. Naviac ak na základe takto neúplne a nepresne zisteného
skutkového stavu dospeli správne orgány k rozhodnutiam prezentovaným vyššie, sú rozhodnutia pre
nedostatok dôvodov nepreskúmateľné s poukazom na § 209 ods. 4 zákona.

90. Správny súd  dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.decembra 2016
sp.zn. 9Sžso/63/2015 týkajúci sa obdobnej veci, z ktorého vyplýva, že:... „Otázka, či žalobkyňa
spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl.13 ods.3 základného nariadenia, a teda, či je osobou, ktorá
zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba
v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia, na vykonanie ktorého je
však príslušná inštitúcia určená vykonávacím nariadením, v tomto prípade určená inštitúcia Poľskej
republiky. Ak  bola pre žalobkyňu určená uplatniteľná legislatíva, či už rozhodnutím ZUS alebo dohodou
podľa čl.16 ods.4 vykonávacieho nariadenia, Sociálna poisťovňa nemôže vo veci rozhodovať. Ak
bola uplatniteľná legislatíva určená príslušnou poľskou inštitúciou, je potrebné vyčkať na právoplatné
skončenie prípadného súdneho sporu v Poľskej republike. Konečné, na súde už nenapadnuteľné
rozhodnutie ZUS alebo vzájomná dohoda vylučujú možnosť, aby o uplatniteľnej legislatíve rozhodovala
aj žalovaná. Odvolací orgán súčasne zdôrazňuje , že zo spisu žalovanej nevyplýva existencia konečného



rozhodnutia o uplatniteľnej legislatíve. Ak žalovaná nemá právomoc v danej veci rozhodovať, potom
môže rozhodnutie pobočky iba zrušiť ako rozhodnutie vydané orgánom bez kompetencie v konkrétnej
veci...“

91. Správny súd  s poukazom  na vyššie uvedený rozsudok  v obdobnej veci, dospel tiež k záveru,
že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorým bolo
hmotnoprávne posudzovanie splnenia kritérií čl.13 ods.3 základného nariadenia, že skutkový stav, ktorý
vzal  orgán verejnej správy  za základ  napadnutého rozhodnutia nemá oporu v administratívnom
spise, nakoľko z neho nevyplýva existencia dohody podľa čl.16 ods.4 vykonávacieho nariadenia
medzi žalovanou a poľskou ZUS, ktorá by bola podkladom pre rozhodnutie pobočky, a že došlo k
podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok
vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.

92. Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 191 ods. 1 písm. c/,d/,e/,f/,g/ SSP zrušil rozhodnutie
žalovanej a vrátil jej vec na ďalšie konanie.

93. Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby
nevznikli žiadne pochybnosti o mieste podnikania zamestnávateľa a rovnako vykonať dokazovanie
na objektívne preukázanie, či žalobkyňa činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky
reálne vykonávala. Zároveň je povinná zaoberať sa aplikáciou čl.13 základného nariadenia a čl.16
vykonávacieho nariadenia na danú vec, s dôrazom na existenciu konečného rozhodnutia o určení
uplatniteľnej legislatívy pre žalobkyňu. V odôvodnení nového  rozhodnutia je povinná v zmysle § 209
ods.4 zákona uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a akými úvahami bola
vedená pri hodnotení dôkazov a na základe ktorých právnych predpisov rozhodovala.

94. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa podala žalobu včas, s touto žalobou sa správny súd
meritórne zaoberal, nebolo porušené žiadne jej subjektívne práve v zmysle Správneho súdneho
poriadku, správny súd sa návrhom žalobkyne, aby jej bolo doručené rozhodnutie žalovanej do vlastnej
rúk nezaoberal. Správny súd zdôrazňuje, že takýmto postupom by nedošlo k žiadnej zmene čo sa týka
procesných práv žalobkyne vo vzťahu k rozhodnutiu žalovanej.

95.  O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku a priznal úspešnej
žalobkyni právo na náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník ( § 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia
rozhodnutia Krajského súdu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 1 písm. a/
v spojení s § 444 ods. 1 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 SSP. uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body
možno mať len do uplynutia lehoty na podaní kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podanie sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ jeho zamestnanec alebo člen,
ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa;
ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/; ak je žalovaným Centrum právnej
pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).", "vazby": {"stav": {"sz": "1Sžsk/23/2017", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "0aee4604-3abc-4210-ab6c-103f44b1d065:aba09e6e-930f-4407-a91a-179b70b8dd99", "datum": "2019-01-21", "vztah": "zrusene"}}, "cituje": [{"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}], "citovane_v": []}