Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 23S/5/2012 z 15. 5. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 15. mája 2012, sp. zn. 23S/5/2012, ECLI:SK:KSBB:2012:6012200053.3 Krajský súd Banská Bystrica | 23S/5/2012 | ECLI:SK:KSBB:2012:6012200053.3 | 2012-05-15 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9c10ad7a-a8a0-414b-a95f-66e2aa04307b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6012200053.3 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 23S/5/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6012200053
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Segeč
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6012200053.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Segeča a členov
JUDr. Jána Škvarku a JUDr. Drahomíry Mikulajovej, v právnej veci žalobcu: Ostwerke, s.r.o., Zvolenská
cečsta č. 14, Banská Bystrica, zast. advokátom JUDr. Jánom Legerským, Nám. sv. Anny 15/15, 911 01
Trenčín, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Vazovova č. 2, 815 11 Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. I/226/18407-121710/2011/990565-r zo dňa 22.11.2011, č.
I/226/18407-121713/2011/990565-r zo dňa 22.11.2011, č. I/226/18407-121711/2011/990565-r zo dňa
22.11.2011, č. I/226/18407-121714/2011/990565-r zo dňa 22.11.2011, č. I/226/21838-133749/2011/
990565-r zo dňa 07.12.2011, takto

r o z h o d o l :

I./ Krajský súd žaloby žalobcu z a m i e t a .

II./ Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalovaný rozhodnutím č. I/226/18407-121710/2011-990565-r zo dňa 22.11.2011 podľa § 48 ods. 4
zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov zamietol odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu
Daňového úradu Bánovce nad Bebravou proti platobnému výmeru č. 639/230/16482/11/PolJ zo dňa
29.07.2011, ktorým bol podľa § 44 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. určený rozdiel dane na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2009 vo výške 313.632,86 Eur na základe pomôcok podľa § 29
ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote žalobu, ktorá napadla na krajskom súde pod
sp. zn. 23 S/5/2012.

Druhým rozhodnutím č. I/226/18407-121713/2011/990565-r zo dňa 22.11.2011 žalovaný zamietol
odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Daňového úradu Bánovce nad Bebravou proti platobnému výmeru
č.639/230/16503/11/PolJ zo dňa 29.07.2011, ktorým bol podľa § 44 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb.
určený žalobcovi rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2009 vo výške
370.378,64 Eur na základe pomôcok podľa § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote žalobu, ktorá napadla na krajskom súde pod
sp. zn. 23 S/6/2012.

Tretím rozhodnutím č. I/226/18407-121711/2011/990565-r zo dňa 22.11.2011 žalovaný zamietol
odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu daňového úradu Bánovce nad Bebravou proti platobnému výmeru



č. 639/230/16501/11/PolJ zo dňa 29.07.2011, ktorým bol žalobcovi podľa § 44 ods. 4 zákona č. 511/1992
Zb. určený rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2009 vo výške
360.002,71 Eur na základe pomôcok podľa § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.

Žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu v zákonnej lehote žalobu, ktorá napadla na krajskom súde pod
sp. zn. 23 S/7/2012.

Štvrtým rozhodnutím č. I/226/18407-121714/2011/990565-r zo dňa 22.11.2011 žalovaný zamietol podľa
§ 48 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Daňového úradu Bánovce nad
Bebravou proti platobnému výmeru č. 639/230/16461/11/PolJ zo dňa 29.07.2011, ktorým bol podľa §
44 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. určený žalobcovi rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie september 2009 vo výške 652.145,37 Eur na základe pomôcok podľa § 29 ods. 6 zákona č.
511/1992 Zb.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote žalobu, ktorá napadla na krajskom súde pod
sp. zn. 23 S/8/2012.

Piatym rozhodnutím č. I/226/21838-133749/2011/990565-r zo dňa 07.12.2011 žalovaný zamietol podľa
§ 48 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Daňového úradu Bánovce nad
Bebravou proti platobnému výmeru č. 639/230/17692/11/PolJ zo dňa 23.08.2011, ktorým bol podľa § 44
ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. určený žalobcovi rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie február 2010 vo výške 736.649,34 Eur na základe pomôcok podľa § 29 ods. 6 zákona č.
511/1992 Zb.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote žalobu, ktorá napadla na krajskom súde pod
sp. zn. 23 S/17/2012.

Krajský súd podľa § 112 ods. 1 O.s.p. spojil v rámci pojednávania dňa 16.05.2012 na spoločné konanie
veci vedené pod sp. zn. 23 S/5/2012 až 23 S/8/2012 a vec 23 S/17/2012 z dôvodu, že ide o veci, ktoré sa
týkajú tých istých účastníkov a aj skutkové spolu súvisia. Konanie sa ďalej vedie pod sp. zn. 23 S/5/2012.

Žalobca vo všetkých žalobách vytýkal žalovanému, ako aj prvostupňovému správnemu orgánu
(správcovi dane) porušenie viacerých ustanovení zákona č. 511/1992 Zb., v dôsledku čoho tvrdil,
že bol ukrátený na svojich právach. Nesprávnosť napadnutého rozhodnutia videl predovšetkým
v nedôslednom a nedostatočnom zistení rozhodujúcich skutočností pre správne určenie daňovej
povinnosti, v nedodržaní zákonných podmienok pre určenie dane podľa pomôcok a v nadväznosti na to
aj v nesprávnom postupe správcu dane pri určení daňovej povinnosti týmto spôsobom. Podľa žalobcu
bolo povinnosťou správcu dane vykonať v rámci daňového konania dokazovanie ďalšími prostriedkami,
ktorými bolo možné zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti
a až na základe ich vykonania a vyhodnotenia by bolo možné urobiť zodpovedajúci záver o splnení
podmienok na určenie dane podľa pomôcok v zmysle § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Záver o
splnení základných podmienok na určenie dane podľa pomôcok nemožno podľa žalobcu založiť len
na konštatovaní o nepredložení dokladov zo strany daňového subjektu, ale zároveň aj na zistení, že
v dôsledku nesplnenia tejto povinnosti daňovým subjektom nemožno daňovú povinnosť správne určiť,
pričom takéto zistenie musí byť opreté o vykonané dokazovanie a vyhodnotenie výsledkov takéhoto
dokazovania. Podmienkou na určenie dane podľa pomôcok, podľa ustanovenia § 29 ods. 6 zákona č.
511/1992 Zb. nie je podľa žalobcu len nesplnenie dôkaznej povinnosti zo strany daňového subjektu, ale
zároveň aj to, že nesplnenie tejto dôkaznej povinnosti má za následok to, že daňovú povinnosť nemožno
správne určiť, čo znamená, že túto nemožno určiť ani na základe iných dôkazov, ktoré môže správca
dane sám zadovážiť. Nečinnosť správcu dane v tomto smere je v priamom rozpore s jeho zákonnou
povinnosťou dbať o to, aby boli čo najúplnejšie zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
daňovej povinnosti v zmysle § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. a zároveň v priamom rozpore so
základnými zásadami daňového konania. Žalobca poukázal aj na ustanovenie § 44 ods. 2 a 3 zákona č.



511/1992 Zb. s tým, že správca dane vôbec neoznačil žiadne konkrétne pomôcky, z ktorých pri určení
daňovej povinnosti vychádzal a už vôbec neuviedol postup pri hodnotení jednotlivých pomôcok. Pri
takomto postupe správcu dane a nedostatočnom odôvodnení žalobca nemal objektívne ani možnosť
namietať správnosť postupu správcu dane pri určení výšky daňovej povinnosti. Žalovaný podľa žalobcu
pri preskúmaní rozhodnutia správcu dane v odvolacom konaní neodstránil nedostatky v postupe správcu
dane, preto bol aj jeho postup nesprávny a nezákonný.

Ďalšou námietkou žalobcu bola námietka v nedodržaní postupu správcu dane vyplývajúceho z
ustanovení § 29 ods. 5 a 6 zákona č. 511/1992 Zb. Podľa žalobcu správca dane pred konečným
rozhodnutím o určení dane podľa pomôcok vôbec nenariadil ústne pojednávanie, predmetom ktorého
by bolo dohodovanie dane s daňovým subjektom a takéto dohodovanie ani neuskutočnil. Poukázal v
tejto súvislosti aj na právny názor uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 3 Sžf 24/2010 zo dňa
08.10.2010.

V žalobe vo veci 23 S/17/2012 žalobca naviac vytýka žalovanému, že prečo neprihliadol na zjavne
nesprávny postup správcu dane, ktorý predvolával konateľa W. E. (občan Maďarskej republiky) dňa
26.08.2010, ako občana cudzieho štátu, keď už 29.07. mal generálnu plnú moc na zastupovanie žalobcu
M. M. ako občan Slovenskej republiky. Podľa žalobcu z ustanovenia § 29 ods. 6 vyplýva pre správcu dane
povinnosť použiť pri určovaní daňovej povinnosti pomôcky, ktoré má k dispozícii, a ktoré si zaobstará
aj bez súčinnosti s daňovým subjektom a v nadväznosti na to aj povinnosť takéto pomôcky zadovážiť
a vyhodnotiť tak, aby bolo možné určenie daňovej povinnosti objektívne preskúmať a posúdiť tak
správnosť jej určenia.

Žalovaný v odôvodnení rozhodnutí opísal zistený skutkový stav správcu dane od začatia daňovej
kontroly (vo veciach zdaňovacieho obdobia I. až III./2009, IV/2009 od 01.02.2010 a vo veci zdaňovacieho
obdobia II/2010 od 14.06.2010) s tým, že z dôvodov nečinnosti a nespolupráce žalobcu so správcom
dane pri daňovej kontrole nebolo umožnené vykonanie kontroly správnosti daňovej povinnosti u žalobcu
na základe dokladov a dôkazov, a preto správca dane pristúpil k spôsobu určenia daňovej povinnosti (vo
všetkých prípadoch) podľa pomôcok v zmysle § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Podľa odôvodnenia
rozhodnutia zo spisu vyplýva, že žalobca odo dňa začatia daňovej kontroly až do prerokovania protokolu
o určení dane podľa pomôcok (v prvých štyroch veciach protokol zo dňa 08.12.2010 a vo veci dane za
obdobie II/2010 protokol zo dňa 06.07.2011) žalobca nedokázal predložiť správcovi dane žiadne účtovné
doklady a faktúry vzťahujúce sa k predmetným zdaňovacím obdobiam, a preto správca dane vystavil
platobné výmery, ktorými určil na dani z pridanej hodnoty rozdiel dane podľa pomôcok. Pomôckami
boli podľa odôvodnenia rozhodnutia údaje z podaných daňových priznaní k DPH vrátane dodatočného
daňového priznania za zdaňovacie obdobie február 2010), ďalej kópie dokladov, ktoré správca dane
prevzal od pracovníkov Úradu boja s organizovanou kriminalitou, Prezídia PZ Trnava.

Žalovaný v odôvodnení rozhodnutí poukázal na ustanovenie § 48 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. s tým,
že procesnoprávna skutočnosť zakladajúca splnenie základnej podmienky pre použitie určenia dane
podľa pomôcok bola vo všetkých veciach splnená. V odôvodnení rozhodnutia sa žalovaný vysporiadal
so všetkými (aj vecnými) námietkami odvolania. K námietkam žalobcu v odvolaní, že správca dane
konkrétne nezdôvodnil, o ktoré skutočnosti oprel svoj názor, keď negoval zdaniteľné plnenia daňového
subjektu, žalovaný poukázal na úpravu práva na odpočítanie DPH podľa § 49 a § 51 zákona č. 222/2004
Z.z. s tým, že správca dane využil ako pomôcku daňové priznania, pričom suma dane uvedená v
daňovej evidencii a odpočítaná od daňovej povinnosti bez existencie preukázania príslušnými faktúrami
bola použitá ako pomôcka pre určenie dane. Žalobca v priebehu daňovej kontroly ani v odvolacom
konaní podľa žalovaného nepredložil doklady, ktoré by preukazovali prijaté a uskutočnené zdaniteľné
obchody. Žalovaný považoval ďalšiu námietku žalobcu, že nebolo uskutočnené ústne pojednávanie s
daňovým subjektom pred vydaním platobného výmeru za neopodstatnenú, pretože zistil, že výzva na
vyjadrenia sa k protokolu a na jeho prerokovanie bola doručená žalobcovi - jeho zástupcovi M. M.
dňa 12.07.2011 (vo veci zdaňovacieho obdobia február 2010) a výzva na vyjadrenie sa k protokolu
a na jeho prerokovanie v ostatných veciach bola doručená žalobcovi dňa 22.10.2010, o čom podľa
žalovaného svedčí vyjadrenie daňového subjektu k protokolu o daňovej kontrole, ktoré podal zástupca
spoločnosti M. M. dňa 28.12.2010. V tejto výzve bol uvedený aj dátum prerokovania protokolu dňa



17.01.2011. Napriek uvedenému sa prerokovania protokolu aj s jeho dodatkom nezúčastnil za žalobcu
konateľ ani splnomocnený zástupca. K návrhu žalobcu, ktorý sa domáhal konania o predbežnej otázke z
dôvodu úmrtia štatutárneho zástupcu W. E. (zomrel XX.XX.XXXX) žalovaný uviedol, že úmrtie konateľa
nemá za následok zánik plnomocenstva udeleného splnomocnencovi M. M. zo dňa 29.07.2010, ktoré
plnomocenstvo nebolo zrušené. Preto neboli dôvody začať konanie o predbežnej otázke a prerušiť
konanie. Námietky uvedené v ostatných bodoch odvolania považoval žalovaný za námietky podané len
vo všeobecnej rovine bez konkrétneho opisu v čom vidí žalobca konanie v rozpore so zákonom. Žalovaný
napokon k námietke žalobcu, že správca dane uskutočnil v pokračovaní odvolacieho konania len dva
úkony v daňovom konaní (predvolanie zo dňa 22.06.2011 a opakovaná výzva na predloženie dokladov
zo dňa 22.06.2011 uviedol, že na Daňovom úrade Bánovce nad Bebravou prebieha už okrem daňovej
kontroly na dani z pridanej hodnoty aj daňová kontrola dane z príjmov právnickej osoby žalobcu a v
rámci tejto kontroly vydal správca dane opakovanú výzvu a opakované predvolanie zo dňa 22.06.2011.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobám uviedol, že podmienky pre odpočet dane ustanovené
zákonom o dani z pridanej hodnoty vylučujú možnosť priznať nárok na odpočet dane (daň na vstupe)
dohodou. Určiť daň dohodou by prichádzalo do úvahy len pri dani na výstupe. Preto k určeniu dane
podľa pomôcok v zmysle § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. nemusí vždy a paušálne predchádzať
dohoda o výške dane podľa § 29 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. Podľa vyjadrenia v posudzovaných
prípadoch daň nebola vyrubená v dôsledku absencie dokazovania, pretože tu nie je známy skutkový
stav. Bola za týchto okolností určená na základe pomôcok, pretože žalobca nepredložil a nepreukázal
žiadne doklady za zdaniteľné obchody, čím neumožnil správcovi dane vykonať riadnu daňovú kontrolu.
Žalovaný preto navrhoval žaloby zamietnuť.

Zástupca žalobcu na pojednávaní zotrvával naďalej na podaných žalobách, pričom poukázal na
námietky v nich uvedené. Podľa neho mal správca dane vykonať dokazovanie a až potom vo veciach
rozhodnúť. Správca dane podľa zástupcu žalobcu neuviedol, aké pomôcky použil a ako ich vyhodnotil.
Ďalej uviedol, že zo spisu nie je možné zistiť, že by bola snaha zo strany správcu dane o uzavretie
nejakej dohody ohľadom výšky dane. Pokiaľ ide o určenie daňovej povinnosti, táto bola určená v takej
výške, ako žalobca žiadal vykonať odpočet. Na otázku súdu, že prečo nebolo namietané dohodovacie
konanie už v odvolaniach proti prvostupňovým rozhodnutiam zástupca žalobcu uviedol, že v čase keď
boli podávané odvolania proti prvostupňovým rozhodnutiam tak ešte nezastupoval žalobcu a nevie sa
preto k tomu vyjadriť.

Žalovaný sa pojednávania vo veci nezúčastnil. Písomne sa však ospravedlnil z neúčasti na súdnom
pojednávaní vo všetkých spojených veciach, trval na odôvodnení rozhodnutí a žiadal žaloby ako
nedôvodné zamietnuť. Zároveň súhlasil s prejednaním veci bez jeho účasti.

Krajský súd vo veci konal a rozhodol v neprítomnosti žalovaného v zmysle § 250g ods. 2 O.s.p. Krajský
súd preskúmal napadnuté rozhodnutia a postup správnych orgánov podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v súvislosti
s § 247 ods. 1 O.s.p. a po preskúmaní rozhodnutí a postupu správnych orgánov v rozsahu a z dôvodov
uvedených v žalobách dospel k záveru, že rozhodnutia a postup žalovaného v medziach žaloby sú v
súlade so zákonom, a preto žaloby podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, správca dane postupuje v daňovom
konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní
použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Podľa § 2 ods. 3 citovaného zákona, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní
vyšlo najavo.



Podľa § 2 ods. 6 citovaného zákona, pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie
do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo
vybratie dane.

Podľa § 2 ods. 8 citovaného zákona, právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko
spolupracovať so správcom dane v daňovom konaní.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje základ dane
alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u
daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje; pri správe daní vykonávanej daňovým
úradom alebo colným úradom daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane podľa § 1a písm. j)
prvého alebo druhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane. Daňová kontrola
sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu. 6ea) Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo
kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,
6eb) alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, 6ee) alebo kontrola použitia
tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov. 1b)

Podľa § 15 ods. 2 posledná veta citovaného zákona, správca dane doručí daňovému subjektu písomné
oznámenie o výkone daňovej kontroly. Toto oznámenie musí obsahovať miesto a deň začatia daňovej
kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie. Ak z dôvodov na strane daňového
subjektu nemožno začať daňovú kontrolu v deň uvedený v oznámení o výkone daňovej kontroly, daňový
subjekt je povinný túto skutočnosť do 8 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly oznámiť
správcovi dane a dohodnúť so správcom dane iný deň začatia daňovej kontroly, pričom daňová kontrola
sa nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. Ak nedôjde k
dohode medzi daňovým subjektom a správcom dane o začatí daňovej kontroly, považuje sa štyridsiaty
deň za deň začatia daňovej kontroly. Ak daňový subjekt neumožní vykonať daňovú kontrolu, správca
dane je oprávnený zistiť základ dane a určiť daň podľa § 29 ods. 6; o tomto postupe je správca dane
povinný vyhotoviť protokol o určení dane podľa pomôcok, pričom sa postupuje podľa odsekov 10, 12
a 13 a primerane podľa odseku 11; v takom prípade správca dane uvedie pomôcky, ktoré použil. Ak
daňový subjekt v priebehu určenia dane správcom dane podľa pomôcok predloží účtovné doklady a iné
doklady, správca dane ich môže využiť ako pomôcky. Tieto doklady daňový subjekt môže predkladať len
do doručenia protokolu o určení dane podľa pomôcok (§ 15 ods. 10).

Podľa § 29 ods. 2 citovaného zákona, správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových
subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 citovaného zákona, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v
rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 5 citovaného zákona, ak daňový subjekt nesplní svoju dôkaznú povinnosť pri určení
výšky dane, môže správca dane výšku dane s ním dohodnúť. Na túto dohodu sa vzťahuje primerane
§ 11.

Podľa 29 ods. 6 citovaného zákona, ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných
skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daňovú povinnosť
správne určiť a daň sa neurčí ani podľa odseku 5, alebo ak daňový subjekt vykonal úkony, ktoré svojím
obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu alebo ho obchádzali a ktorých dôsledkom je



zníženie základu dane, alebo v prípadoch podľa § 15 ods. 2, je správca dane pri určovaní daňovej
povinnosti oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s
daňovým subjektom. Takýmito pomôckami môžu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové
spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky a výpovede svedkov v iných daňových veciach,
správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových združení a vlastné
poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, ako aj jemu podobných daňových
subjektov.

Podľa § 29 ods. 8 citovaného zákona, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, daňová povinnosť vzniká dňom
dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako
vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti
do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra
nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania
deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň
odovzdania tovaru nájomcovi.

Podľa § 49 ods. 1 citovaného zákona, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 citovaného zákona, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z
tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané,

b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,

c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,

d) ním uplatnená pri dovoze tovaru alebo zaplatená colnému orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru.

Podľa § 51 ods. 1 citovaného zákona, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak

a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71,

b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70,

c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu a
v prípade premiestnenia tovaru platiteľa z iného členského štátu do tuzemska doklad o premiestnení
tovaru,

d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v
ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.

Podľa § 48 ods. 4 zákona č. 511/1992 Z.z., ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani určenej podľa
pomôcok, skúma odvolací orgán dodržanie zákonných podmienok na použite tohto spôsobu určenia
dane a dodržanie postupu podľa § 44 ods. 3. Ak odvolací orgán zistí, že tieto zákonné podmienky a
postup podľa § 44 ods. 3 bol dodržaný, odvolanie pre jeho neodôvodnenosť zamietne.



Z konania pred správnymi orgánmi vyplynulo, že žalobca pri výkone daňových kontrol nepredložil
správcovi dane žiadne daňové doklady, ktorými by preukázal oprávnenosť odpočtu dane z pridanej
hodnoty tak ako to bolo uvedené v jeho daňových priznaniach v rozhodnom období. Vo veciach kontroly
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január, február, marec, september 2009 sa daňová
kontrola začala dňa 01.02.2010 na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly a úradného záznamu
zo dňa 01.02.2010. Výzvou zo dňa 01.02.2010 (adresovaná daňovému zástupcovi M. M.) bol žalobca
vyzvaný na predloženie potrebných dokladov. Výzva na predloženie dokladov po tom, ako žalobca dňa
05.02.2010 oznámil zrušenie plnej moci bola zaslaná priamo žalobcovi dňa 08.02.2010, opakovane
dňa 18.03.2010. Napriek tomu, že výzvy boli doručené, žalobca nepredložil správcovi dane žiadne
doklady. Dňa 14.04.2010 bol predvedený na daňový úrad konateľ spoločnosti C. G., ktorý uviedol, že
je oprávnený konať v mene spoločnosti žalobcu, odmietol odpovedať na akékoľvek otázky, vyjadril sa
však, že neobdržal žiadne oznámenie o výkone kontroly, ani výzvy na predloženie dokladov. Uvedený
konateľ sa nedostavil k ďalšiemu ústnemu pojednávaniu, ktoré si dohodol so správcom dane telefonicky
dňa 20.09.2010. Dňa 07.04.2010 bola žalobcom v zastúpení konateľom C. G. opätovne udelená plná
moc pre daňové konanie splnomocnencovi M. M.. Tomuto zástupcovi správca dane zaslal výzvy na
predloženie dokladov, ktoré jednotlivo rozpísal vo výzve s upozornením, že v prípade nesplnenia
povinností uložených vo výzve správca dane môže uložiť pokutu a určiť daň podľa pomôcok. Vo veci
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2010 začala daňová kontrola dňa 14.06.2010,
keď predtým bolo vyhovené konateľovi žalobcu Mgr. C. G. o nový termín začatia kontroly. Žalobca
bol vyzvaný na predloženie potrebných dokladov výzvami zo dňa 06.07.2010, 23.07.2010. Výzvy boli
doručené, avšak doklady žalobca nepredložil. Od 29.07.2010 sa podľa výpisu z obchodného registra
stal novým konateľom spoločnosti žalobcu W. E. (občan Maďarskej republiky), ktorého správca dane
predvolal na ústne pojednávanie s výzvou predložiť doklady. Predvolanie mu bolo doručené 01.09.2010,
avšak na výzvu a predvolanie nereagoval. Správca dane zistil prostredníctvom medzinárodnej výmeny
informácií, že W. E. zomrel dňa XX.XX.XXXX. Zároveň zistil, že dňa 29.07.2010, žalobca v zastúpení
konateľom W. E. udelil platnú generálnu plnú moc pre daňové konanie M. M.. Táto sa nachádza v
správnom spise. Jedná sa o platnú plnú moc udelenú na dobu neurčitú. Správca dane preto mohol
pokračovať v konaní so zástupcom spoločnosti, ktorý napokon vo všetkých veciach aj podával odvolania.

Žalobca ani jeho zástupca však napriek uvedeným výzvam nepredložili správcovi dane požadované
účtovné doklady, a to ani do dátumu prerokovania protokolov (dňa 15.08.2011 - zdaňovacie obdobie
február 2010 a 17.01.2011 - obdobie I, II, III, IX.2009). ).

Nepredložením daňových dokladov správcovi dane, ktorými by bolo možné preukázať oprávnenosť
odpočtu dane z pridanej hodnoty došlo zo strany žalobcu k porušeniu ustanovení § 19 ods. 1, v spojení
s § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH č. 222/2004 Z.z. a zároveň aj k splneniu podmienok
pre proces určenia dane podľa pomôcok v zmysle § 15 ods. 2 v náväznosti na § 29 ods. 6 zákona č.
511/1992 Zb. Žalobca v daných prípadoch zaujal k splneniu svojej dôkaznej povinnosti ustanovenej v
§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. pasívny postoj a nemohol tak uniesť ani dôkazné bremeno vo
veciach fakturovaných plnení vyčíslených v daňových priznaniach za jednotlivé rozhodné obdobia. Z
obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca ako daňový subjekt si svoju dôkaznú povinnosť nesplnil,
neposkytoval potrebnú súčinnosť, ani nenavrhoval žiadne dôkazné prostriedky počas lehôt na vykonanie
kontroly a preto preňho vyplývajú dôsledky z ustanovení § 15 ods. 2 v náväznosti na § 29 ods. 6
zákona o správe daní a poplatkov. Správca dane postupoval v súlade so zákonom, keď určil daň
pomôckami, a ako pomôcky použil daňové priznania podané žalobcom za príslušné zdaňovacie obdobie.
Nakoľko daňovú povinnosť za uvedené zdaniteľné plnenia, priznanú v daňovom priznaní nebolo možné
z dôvodov na strane daňového subjektu preveriť, správca dane použil ako pomôcku pre určenie dane
daň uvedenú žalobcom v daňových priznaniach (v daňovej evidencii). Daň preto bola vyčíslená aj bez
predloženia dokladov v takej výške ako to uviedol sám žalobca. Nárok na odpočítanie dane z prijatých
plnení nebolo možné priznať bez predloženia účtovných a daňových dokladov, nakoľko zákon o DPH
vyžaduje striktné plnenie podmienok uplatňovania odpočtu dane z pridanej hodnoty a tento nárok nie je
možné uznať bez preukázania splnenia podmienok zákona o DPH.

Vzhľadom na vyššie uvedený spôsob vyčíslenia sumy dane z pridanej hodnoty samotným žalobcom
v daňovom priznaní nebolo potrebné využiť inštitút dohody o výške dane v zmysle § 29 ods. 5
zákona o správe daní a poplatkov, nevyužitie ktorého postupu namietal v žalobe žalobca. Naviac súd



poznamenáva, že uvedená námietka nebola predmetom odvolania, a preto nemôže byť ani predmetom
prieskumu zákonnosti v súdnom konaní.

Krajský súd rovnako ako aj odvolací orgán nezistil nedodržanie zákonného postupu a podmienok pri
určení dane na základe pomôcok § 48 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. Mal za to, že v danom prípade
nešlo o nečinnosť správnych orgánov, ale o nečinnosť daňového subjektu, a preto z vyššie uvedených
dôvodov žaloby žalobcu ako nedôvodné zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý v konaní nemal
úspech náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho

doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach cestou

krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len

z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. V odvolaní sa má popri

všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa

odvolateľ domáha.