{"guid": "87e2ad5e-4019-4640-9c63-a2b27d3346ff:fa1fb672-ccab-4e3c-b2af-6b4e9e21fe74", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2013:2110224970.1", "spisova_znacka": "23Co/11/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/11/2013 z 25. 2. 2013", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 25. februára 2013, sp. zn. 23Co/11/2013, ECLI:SK:KSTT:2013:2110224970.1", "identifikacne_cislo": "2110224970", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Darina Kriváňová", "sudca_id": 332, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-darina-krivanova-332", "datum_vydania": "2013-02-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-42", "nazov": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-42", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0/#paragraf-42", "judikatura_url": null}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fa1fb672-ccab-4e3c-b2af-6b4e9e21fe74", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2110224970.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2013:2110224970.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2013:2110224970.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/11/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110224970
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2110224970.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a členov
senátu: JUDr. Lea Mária Stovičková a JUDr. Daša Kontríková, v právnej veci žalobcu: Bc. N. Q., nar.
XX.XX.XXXX, bytom A. XXX, zastúpený advokátskou kanceláriou: Vranovič/Halada, s.r.o., so sídlom
Hlavná 25, Trnava, IČO: 36 669 661, proti žalovanej: K. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/X, H. R. N.,
zastúpená advokátom: JUDr. Peter Arendacký, so sídlom Čapkova 2, Bratislava, o neúčinnosť právneho
úkonu, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu v Trnave č. k. 19C/171/2010-196 zo dňa
17. októbra 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa  s a  p o t v r d z u j e  v časti určenia neúčinnosti darovacej zmluvy.

Rozsudok súdu prvého stupňa  s a  m e n í  v časti náhrady trov konania tak, že žalovaná je povinná
zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 538,70 eur do troch dní po právoplatnosti rozsudku k
rukám právneho zástupcu žalobcu.

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 81,45 eur do troch
dní po  právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd vyhovel návrhu žalobcu, po pripustení zmeny návrhu uznesením zo dňa 06.02.2012
č.k. 19C/171/2010-94 určil, že darovacia zmluva uzavretá medzi darcami S. N., nar. XX.XX.XXXX a O.
N., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom D. XXXX/X, H. R. N. a obdarovanou K. P., rod. N., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D. XXXX/X, H. R. N., ktorou  darcovia na obdarovanú previedli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v
katastrálnom území H., obec H. R. N., okres T., zapísané na liste vlastníctva č. XXXX Správy katastra
Trnava, pôvodne ako: pozemok parcela registra C parc. č. 679, o výmere 426 m2, zastavané plochy
a nádvoria, pozemok parcela registra C parc. č. 680, o výmere 445 m2, zastavané plochy a nádvoria,
stavba súp. č. XXXX  na parc. č. 680, dom, aktuálne ako: pozemok parc. č. 680/1 o výmere 192 m2,
zastavané plochy a nádvoria, pozemok parc. č. 680/2, o výmere 679  m2, zastavané plochy a nádvoria,
stavba súpisné číslo XXXX na parc. č. 680/1, rodinný dom, a ktorej vklad do katastra nehnuteľností
vedeného Správou katastra Trnava bol povolený pod číslom V 38/09, je v časti týkajúcej sa prevodu
spoluvlastníckeho podielu 7/12-tin k celku voči žalobcovi právne neúčinná. Žalobcovi priznal náhradu
trov konania v sume 591,51 eur.   Prvostupňový súd odôvodnil rozsudok po právnej stránke ust. § 42a
ods. 1, ods. 3 písm. a), § 116 a § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka. Skutkovo  rozsudok odôvodnil
tým, že na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že žaloba bola podaná v zákonnej
trojročnej lehote (začala plynúť 09.01.2009, dňom nasledujúcim po zápise vkladu vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností).  V konaní pred súdom prvého stupňa nebolo sporné, že žalobca má voči
otcovi žalovanej, S. N., pohľadávku z poskytnutej pôžičky, ktorú dlžník nevrátil a dlh uznal v notárskej
zápisnici zo dňa 10.07.2009 v celkovej výške 7.000.000 Sk (232.357,44 eur). Pohľadávka žalobcu bola



splatná  31.12.2008, v zmysle písomne uzavretých zmlúv o pôžičke zo dňa 23.05.2008 a 04.06.2008.
Tiež nebolo sporným, že  nakoľko si dlžník svoju povinnosť vrátiť pôžičku nesplnil, žalobca podal dňa
15.10.2009 na Exekútorský úrad JUDr. Petra Stana návrh na vykonanie exekúcie o vymoženie dlžnej
sumy. V exekučnom konaní bolo zistené, že dlžník, otec žalovanej vlastnil nehnuteľnosti, zapísané
na LV č. XXXX, k. ú. H. R. N. a na LV č. XXX k. ú. D.. Uvedené nehnuteľnosti boli vydražené dňa
26.1.2010 za sumu 42.783 eur, táto suma však nepokryla výšku vymáhanej pohľadávky. Iný majetok
povinného v exekúcii zistený nebol. Rovnako nebolo sporným, že otec žalovanej (žalobcov dlžník)
spolu s manželkou, dňa 07.01.2009 právnym úkonom - darovacou zmluvou previedli svoje vlastníctvo
k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX k. ú. H. R. N. na žalovanú, svoju dcéru. Podľa názoru
prvostupňového súdu týmto právnym úkonom otec žalovanej (ako dlžník) zmenšil svoj majetok a tým
ukrátil uspokojenie žalobcovej vymáhateľnej pohľadávky, pretože mu už nezostal majetok, ktorý by
postačoval na uspokojenie žalobcovej pohľadávky. Uvedená skutočnosť vyplynula jednak zo správy
súdneho exekútora, ktorý v exekučnom konaní zisťoval majetok dlžníka, ako i z výsluchu samotného
dlžníka S. N., ktorý bol v konaní vypočutý ako svedok a vo výpovedi uviedol, že v čase prevodu
nehnuteľností mu zostal vo vlastníctve pozemok patriaci k domu a pozemky v k. ú. D. (uvedené
nehnuteľnosti boli vydražené dňa 26.01.2010 v exekúcii). Podľa názoru súdu obrana žalovanej, že dlžník
nebol v situácii, že by nemohol v uspokojiť svoj dlh voči veriteľovi, pretože disponoval nehnuteľnosťami
v k. ú. D., ktoré po vykonaní  potrebných prác a úkonov mali mať oveľa vyššiu hodnotu ako bola
pohľadávka žalobcu, neobstála. Z predložených znaleckých posudkov vypracovaných v exekučnom
konaní bolo preukázané, že hodnota majetku, ktorý zostal dlžníkovi po prevedení nehnuteľností na
žalovanú darovacou zmluvou, nepostačovala na uspokojenie pohľadávky žalobcu v celom rozsahu, v
exekúcii žalobca uspokojený len čiastočne.  Žalovaná nepreukázala, že nehnuteľnosti v k. ú. D. mali v
čase darovania vyššiu hodnotu, resp. že by dlžník mal iný majetok, ktorý by postačoval v celom rozsahu
uspokojiť pohľadávku žalobcu. Aj samotný dlžník S. N. vo svojej výpovedi potvrdil, že stav nehnuteľností
bol v čase darovania nehnuteľností v januári 2009 až do dražby týchto nehnuteľností v roku 2010, kedy
boli nehnuteľnosti ocenené, rovnaký, nezmenený, z čoho vyplýva, že 08.01.2009 tieto nehnuteľnosti
nemohli mať vyššiu hodnotu. Z dôvodu, že S. N. daroval nehnuteľnosť svojej dcére, teda osobe blízkej,
dlžníkov úmysel ukrátiť uspokojenie veriteľovej pohľadávky a vedomosť druhej strany - žalovanej o
tomto úmysle sa zo zákona predpokladajú. Druhá strana  (osoba dlžníkovi blízka) má však možnosť
preukázať (na nej je dôkazné bremeno), že úmysel ukrátiť veriteľa nielenže nepoznala, ale i to, že jej
nemožno vyčítať zavinenie tejto jej neznalosti resp., že úmysel dlžníka nemohla poznať ani pri náležitej
starostlivosti. Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá,  že osoba blízka dlžníkovi vykonala s
ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím na obsah právneho úkonu dlžníka takú činnosť (aktivitu),
aby úmysel ukrátiť veriteľa spoznala. Nie je pritom podstatné, či dlžník týmto právnym úkonom plnil
svoj morálny alebo právny záväzok. Žalovaná v počas konania podľa názoru prvostupňového súdu  nie
len že žiadnym spôsobom nepreukázala, že tento úmysel nepoznala, resp. ho nemohla poznať, ale
napriek tomu, že v čase uzatvorenia darovacej zmluvy s rodičmi žila, nevynaložila žiadnu starostlivosť,
aktivitu, aby sa mohla dozvedieť o tom, že jej otec má dlh a o jeho úmysle ukrátiť veriteľa.  Súd tiež
neakceptoval námietku žalovanej týkajúcu sa neexistencie exekučného titulu v čase uzavretia darovacej
zmluvy, pretože postačuje, aby v čase uzavretia darovacej zmluva existovala zročná pohľadávka. V
danom prípade bola pohľadávka žalobcu  zročná 31.12.2008 a k zavretiu zmluvy došlo až následne dňa
07.01.2009. Z uvedených dôvodov prvostupňový súd žalobu vyhodnotil ako dôvodnú a vyhovel jej.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalovaná. V
odôvodní odvolania vytkla súdu prvého stupňa, že sa opomenul vysporiadať s hlavnou obranou
žalovanej, že vykonané dokazovanie preukazuje neexistenciu úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.
K otázke existencie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa sa súd absolútne nevyjadril, citovanie zákonného
ustanovenia o tom, že tento úmysel sa pri právnom  úkone s blízkou osobou predpokladá nie absolútne
postačujúci. Absencia vysporiadania sa súdu s tvrdeniami žalobkyne v tomto smere tak spôsobuje
nepreskúmateľnosť rozsudku čo je dôvodom na jeho zrušenie. Pokiaľ ide o samotnú otázku existencie
ukracujúceho úmyslu dlžníka, zákon ju v prípade právneho úkonu urobeného v prospech blízkej osoby
predpokladá, ide však o vyvrátiteľnú domnienku. V tejto súvislosti žalovaná poukazuje na osobitnú
povahu kategórie úmyslu, ktorú rešpektuje aj súdna prax, napr. vyjadrená v rozhodnutí NS RN č. k. 2
Cdo 109/2007, kde je k tejto problematike uvedené: „Treba zdôrazniť, že úmysel dlžníka ukrátiť svojich
veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle, sú v obidvoch prípadoch psychickým stavom
(podobne ako napr. dobá viera). To znamená, že sami osebe nemôžu byť predmetom dokazovania.
Predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa
vnútorné presvedčenie subjektu (jeho vnútorné zámery) prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých



možno existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom vyvodiť.“ Žalovaná má zato, že skutkové okolnosti
prípadu nesvedčia o existencii úmyslu, preto mal súd aj v danom prípade považovať domnienku
ukracujúceho úmyslu u dlžníka za  vyvrátenú. Žalovaná predovšetkým poukazuje na skutočnosť, že v
rozhodnom období bola tehotná, rozhodla sa s partnerom v apríli 2009 zosobášiť a jej rodičia splnili
svoj dlhoročný sľub a nehnuteľnosť jej darovali, čo vyplynulo aj zo svedeckých výpovedí rodičov, ktoré
neboli žiadnym spôsobom spochybnené.  Ďalšou okolnosťou, ktorá preukazuje neexistenciu úmyslu
dlžníka ukrátiť veriteľa je rozsah darovaného majetku. Dlžník v danom prípade nedaroval žalovanej celý
svoj nehnuteľný majetok, ponechal si (aj za účelom investície) kúpené pozemky v k. ú. D., ale najmä
nedaroval žalovanej časť záhradky prislúchajúcej k domu. Je nelogické, najmä u osoby snažiacej sa
(podľa súdu) zabezpečiť si svoj majetok proti exekúcii, aby v prípade, keď už sa k takémuto prevodu
odhodlala,  nepreviedla celý svoj majetok a ponechala exekúcii podstatnú časť dvora domu, v ktorom
žije. Žalovaná má za to, že pri objektívnom posúdení veci je nutné konštatovať, že žiadny dlžník, ktorý by
mal úmysel chrániť svoj majetok prevodom na inú osobu, by takúto možnosť nedopustil a previedol by
minimálne všetky nehnuteľnosti. V súvislosti s neprevedením celého majetku žalovaná poukazuje na tú
skutočnosť, že podporovanou darovacou zmluvou bol naopak prevedený aj majetok, ktorý exekvovaný
nemohol byť t. j. majetok vo výlučnom vlastníctve jej matky. Skutočnosť, keď darovacia zmluva vôbec
nekopíruje rozsah ohrozeného majetku, ale naopak obsahuje aj majetok absolútne neohrozený, svedčia
o skutočnosti, že v danom prípade išlo skutočne o plnenie sľubu daného žalovanej jej rodičmi a nie o
úmysel ukrátiť veriteľa jedného z rodičov. Ďalšou okolnosťou svedčiacou proti existencii úmyslu dlžníka
je vlastníctvo pozemkov v k.ú. D. a podnikateľský zámer dlžníka a jeho podnikateľský zámer, na ktorom
aj pracoval. Je všeobecne známou skutočnosťou, že pozemky pripravené k stavbe majú neporovnateľne
vyššiu hodnotu než tie isté pozemky bez inžinierskych sietí, ktoré bránia okamžitej výstavbe. Táto
hodnota sa znásobuje až na niekoľkonásobok predchádzajúcej hodnoty. Dá sa konštatovať, že tento
nárast ceny nezodpovedá finančným prostriedkom vynaloženým na prípravu týchto pozemkov, ktoré
vysoko prevyšuje. Je potrebné zdôrazniť, že dlžník mal v čase odporovaného právneho úkonu legitímnu
nádej a oprávnený predpoklad, že v blízkej budúcnosti rozpracovaný podnikateľský zámer vyjde,
pozemky pripraví pre stavebné konania a ich predajom získa dostatočnú sumu na uhradenie dlhov
voči žalobcovi. Realizáciu zámeru znemožnil práve žalobca, ktorý napriek vzájomným dohodám s
dlžníkom, ktorý pre väčšiu istotu žalobcu bol ochotný podpísať uznanie svojho dlhu, toto uznanie dlhu
okamžite zneužil a podal návrh na vykonanie exekúcie. Je všeobecne známa zdĺhavosť súdnych konaní
pred všeobecnými súdmi. Hoci pohľadávka bola v čase odporovaného úkonu vymáhateľnou, nebola
v blízkej dobe reálne vymožiteľnou, keďže súdne konanie o nej by pravdepodobne trvalo minimálne
3 roky.  Za tohto stavu dlžník naozaj nemusel mať obavy, ktoré by ho nútili rýchlo sa zbavovať
majetku. Pokiaľ by po polroku dlžník sám nepodpísal uznanie dlhu v rámci exekučne vykonateľnej
notárskej zápisnice, k exekúcii by doposiaľ nedošlo. V súvislosti s  uvedeným žalovaná opätovne
poukázala na už spomenuté rozhodnutie NS SR, v ktorom sa výslovne uvádza, že ani skutočnosť, že
žalobca má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, ktorá je predmetom exekúcie sama osebe ešte
nedokazuje úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť žalobcu ako veriteľa. Je teda zrejmé,
že pokiaľ súd v rozsudku výslovne odôvodňuje vymáhateľnosť žalobcovej pohľadávky, nepostačuje to
na odôvodnenie odporovateľnosti právneho úkonu a len aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Rovnako
existencia pohľadávky a to naviac bez hrozby exekúcie v blízkej budúcnosti potom už vôbec nemôže
preukazovať ukracujúci úmyslom dlžníka. Naopak, vyššie uvedené skutočnosti svedčia práve pre
opačné závery. Žalovaná považovala za potrebné vyjadriť sa aj súdom tvrdenému nedostatočnému
vynaloženiu starostlivosti za účelom poznania ukracujúceho  úmyslu dlžníka. Blízka osoba vstupuje do
právneho vzťahu s dlžníkom nie z dôvodov podnikateľských, ale spravidla ide o dôvody vyplývajúce
zo vzťahov rodinných. Tým aj prístup k samotnému právnemu úkonu musí byť zo strany blízkej osoby
odlišný, založený na podstatne širšej dôvere v správnosť, zákonnosť a morálnosť tohto úkonu. Podľa
názoru žalovanej členovia rodiny pristupujú k právnemu úkonu s väčšou dôverou a takýto prístup sa od
nich aj očakáva. Opačný postup vyplývajúci z opatrnosti bežnej v podnikateľskom prostredí, obsahujúci
podozrenia plynúce zo správania v konkurenčnom, trhovom prostredí, je pri rodinných právnych úkonoch
nevhodný neočakávaný a v podstate nemysliteľný, vedúci k narušeniu rodinných vzťahov. O dlhoch
otca sa mohla žalovaná dozvedieť jedine tým, že by neoprávnene nazerala do otcových dokladov.
Nie je spoločensky akceptovateľné, aby obdarovaný člen rodiny začal pri darovaní skúmať finančnú
situáciu darcu, zahŕňať ho podozrievavými otázkami a vyžadovať zdokladovanie jeho solventnosti. Tieto
postupy, prípustné a oprávnené v rámci podnikateľského prostredia sú absolútne neaplikovateľné na
vzťahy v rámci rodiny. Rodičia žalovanej by sa napríklad mohli uraziť, kedy začala preverovať ich
solventnosť. Podľa názoru žalovanej  výklad zákonov, hoci je daný do pôsobnosti súdov, by nemal
byť robený v rozpore s bežne uznávanými spoločenskými konvenciami, všeobecne akceptovanou



úrovňou a spôsobom vzťahov v rodine a nemal by viesť k reálnemu obmedzovaniu vnútorných
rodinných právnych vzťahov tým, že ich degraduje na vzťahy úrovňou a spôsobom podnikateľské.  Z
vykonaného dokazovanie je zrejmé, že okolnosti darovania neboli takého charakteru, že by žalovaná
mohla nadobudnúť čo i len najmenšiu pochybnosť o úprimnosti darovania  nehnuteľností, preto ani
nemala najmenší dôvod spochybňovať cennú rodinnú dôveru skúmaním solventnosti rodičov. V tomto
smere treba vykladať aj ustanovenie § 42a O.z. a v ňom použitý pojem náležitej starostlivosti. Žalovaná
pre prípad, že odvolací súd sa napriek vyššie uvedené  stotožní so závermi súdu prvého stupňa, namietla
výšku priznaných trov právneho zastúpenia žalobcu. Prvostupňový súd pochybil, keď žalobcovi priznal
náhradu trov konania za účasť na pojednávaní dňa 22.08.2012 v rozpore s ustanovením § 14 ods.
5 písm. b) vyhl. Č. 655/2004 Z.z. v plnej výške, hoci uvedené pojednávanie  bolo podľa vedomostí
žalovanej odročené bez prejednania veci. Vzhľadom na uvedené žalovaná navrhla, aby odvolací súd
zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobný návrh v celom rozsahu zamietne, prípadne, aby napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k  odvolaniu podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Rozsudok súdu
prvého stupňa považuje za zákonný, vecne správny, vydaný na základe správnych skutkových zistení a
na základe správneho právneho posúdenia veci. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že rozsudok
je z dôvodu absencie vyporiadania sa súdu s námietkou neexistencie úmyslu dlžníka nepreskúmateľný.
Súd úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa vyhodnotil správne. Vonkajšie okolnosti, ktorými sa žalovaná snaží
spochybniť existenciu zákonom predpokladaného úmyslu dlžníka, ako sú tehotenstvo žalovanej, jej
sobáš a dávnejší prísľub rodičov žalovanej, že jej darujú nehnuteľnosti ako svadobný dar, nepreukazujú
neexistenciu úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa, k vykonaniu právneho úkonu môžu viesť dva alebo aj
viaceré úmysly. Napokon, v konaní bol spomenutý aj ďalší úmysel rodičov žalovanej, ktorý ich viedol
k vykonaniu právneho úkonu, a to úmysel vylúčiť problematického syna (brata žalovanej) z možnosti
nadobudnutia majetku rodičov žalovanej. Argument žalovanej, že o neexistencii úmyslu svedčí aj to, že
dlžník na žalovanú nepreviedol celý majetok nie je logický. Ak dlžník nepreviedol všetok svoj majetok,
to svedčí nanajvýš o tom, že neukrátil veriteľa úplne, ale len čiastočne, resp. o tom,  že si dlžník chcel
uchrániť aspoň niečo (rodinný dom s dvorom) a zvyšok (záhradu za domom a ornú pôdu) obrazne
povedané, nech si veriteľ vezme. Tiež nie je podstatné, či dlžník mal nejaký podnikateľský zámer s ornou
pôdou v k. ú. D.. Je výlučne jeho vecou, ako s pozemkami, ktoré vlastnil od roku 2006  nakladal a či zámer
uskutočnil, alebo nie. Navyše v konaní dlžník uviedol, že na uskutočnenie zámeru nemal peniaze, takže
tvrdenie, že dlžník mal v čase uskutočnenia prevodu legitímnu nádej a oprávnený predpoklad, že v blízkej
budúcnosti rozpracovaný podnikateľský zámer vyjde, pozemky pripraví pre stavebné konania a ich
predajom získa dostatočnú sumu na uhradenie dlhov voči žalobcovi, možno považovať za konštrukciu
žalovanej. Žalovaná ďalej tvrdí, že pokiaľ by aj u dlžníka ukracujúci úmysel existoval, jej starostlivosť
vo vzťahu k odporovateľnému právnemu úkonu  bola náležitá a dostatočná. Možno súhlasiť s tým, že
medzi blízkymi osobami je bežná miera starostlivosti nižšia z dôvodu, že ide o rodinné vzťahy a väzby.
Avšak práve preto, aby sa zamedzilo spoločensky nežiaducim javom, ako sú prevody majetku medzi
blízkymi osobami v úmysle ukrátiť veriteľa, zákon vyžaduje, aby druhá strana, v prípade právneho úkonu
medzi blízkymi osobami, vynaložila  náležitú starostlivosť, inú, aká by inak bola medzi takýmito blízkymi
osobami bežná. V konaní bolo pokiaľ ide o vynaloženie náležitej starostlivosti žalovanej, preukázané,
že žalovaná nevyvinula žiadnu aktivitu smerom k zisteniu úmyslu dlžníka, brániac sa tým, že o ničom
nevedela. Tým, že žalovaná nevyvinula žiadnu starostlivosť , aby spoznala úmysel  dlžníka, je zrejmé,
že neuniesla dôkazné bremeno o tom, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohla spoznať. Pokiaľ ide
o námietku žalovanej k trovám konania, že súd pochybil, keď priznal náhradu trov konania za účasť
na pojednávaní dňa 22.08.2012, hoci pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci, táto námietka
je nedôvodná pretože súd v uvedený deň pojednával v neprítomnosti žalovanej a preto žalobcovi patrí
náhrada trov konania tak, ako bola vyčíslená a priznaná súdom prvého stupňa.  Vzhľadom na uvedené
žalobca navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdiť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), potom, čo zistil, že odvolanie navrhovateľa
podané včas a oprávnenou osobou (§ 201 a § 204 O.s.p.), prejednal vec obsahom a dôvodmi podaného
odvolania podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., postupom bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods.
2 O.s.p., zverejnením vyhlásenia termínu rozhodnutia na úradnej tabuli súdu podľa ust. § 156 ods. 3
O.s.p., pretože zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov



napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Odvolací súd poukazuje na správne dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa a v plnom rozsahu sa s
nimi stotožňuje. K uvedeným dôvodom ešte dodáva nasledovné.

Podľa § 42a ods. 1, 2, 3 písm. a), veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony
podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne
neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho
úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho
veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka
ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116
a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá
strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.

Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v
posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou (§ 116 a 117).

Zmyslom žaloby podľa ust. § 42a Občianskeho zákonníka je z pohľadu žalujúceho veriteľa dosiahnuť
rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že voči nemu  je neúčinný dlžníkom vykonaný právny úkon,
ktorý ukracuje  uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej
žalobe vyhovené, tak predstavuje podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe exekučného titulu
vydaného proti dlžníkovi, domáhať exekúcie postihnutím toho, čo odporovaným (právne neúčinným)
úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi, ale voči osobe, s ktorou alebo v prospech
ktorej bol právny úkon uskutočnený. Z toho, ako cit. ust. § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka vymedzuje
podmienky odporovateľnosti právnym úkonom dlžníka, nevyplýva, že by predpokladom odporovateľnosti
muselo byť skrátenie uspokojenia už vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, alebo splatnej pohľadávky
veriteľa. Pretože je možné odporovať právnym úkonom dlžníka, ktoré ukracujú veriteľa (uskutočneným v
úmysle ukrátiť veriteľa), postačuje, aby dlžník sledoval svojím konaním ukrátenie akejkoľvek pohľadávky
svojho veriteľa. Nie je vôbec rozhodné, či šlo o pohľadávku splatnú, alebo nesplatnú prípadne budúcu,
alebo či pohľadávka bola vymáhateľná.  Pre uplatnenie odporovacej žaloby je z tohto hľadiska významné
len to, že veriteľ skutočne má voči dlžníkovi pohľadávku ( t. j., že je jeho veriteľom) a že dlžník  uskutočnil
právny úkon v úmysle ukrátiť  jej uspokojenie, t. j. že svojím právnym úkonom úmyselne nastolil taký
stav, ktorý veriteľovi znemožňuje alebo sťažuje uspokojenie jeho pohľadávky z dlžníkovho majetku.

Odporovateľným je, ako to ďalej vyplýva z cit. ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka taký
právny úkon dlžníka, ktorý uskutočnil v posledných  troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa,  ak
tento úmysel musel byť druhej strane známy. Bremeno tvrdenia  a dôkazné bremeno v tomto smere
nesie žalobca (veriteľ). Preukázanie úmyslu dlžníka nie je podmienkou odporovateľnosti vtedy, ak
„druhou stranou“ sú osoby dlžníkovi blízke (napr. osoby uvedené v § 116 Občianskeho zákonníka).
Úmysel dlžníka ukrátiť  veriteľa v takom prípade zákon predpokladá a je na osobách dlžníkovi blízkych,
aby preukázali, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa (v dobe právneho úkonu)  nemohli ani pri náležitej
starostlivosti poznať. Ak ide o právny úkon medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou, alebo o právny
úkon uskutočnený v jej prospech, nemusí žalujúci veriteľ tvrdiť ani preukazovať, že žalovanému musel
byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy. Zákon v takom prípade
predpokladá, že žalovaný o úmysle dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa vedel.
Žalovaný musí preukázať, že v dobe právneho úkonu dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa i pri náležitej
starostlivosti nemohol poznať. Ak nebude v konaní preukázané, že žalovaná dlžníkovi blízka osoba o
jeho úmysle ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa vedela, alebo musela vedieť, alebo sa zistí,
že o tomto úmysle dlžníka nevedela, ani nemusela vedieť, nepostačuje to samo o sebe k úspechu proti
odporovacej žalobe. Žalovaná dlžníkovi blízka osoba sa za takejto situácie odporovacej žalobe ubráni
len ak preukáže, že úmysel dlžníka ukrátiť odporovaním právnym úkonom veriteľa nemohla i pri náležitej
starostlivosti spoznať. Úspešná obrana žalovanej dlžníkovi blízkej osoby teda spočíva nielen v jej tvrdí,
že o úmysle dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedela a ani nemohla vedieť,
ale tiež v tvrdení a preukázaní toho, že o tomto úmysle nevedela a ani nemohla vedieť, napriek tomu,
že vyvinula k spoznaniu tohto úmyslu dlžníka náležitú starostlivosť. Zákon od dlžníkovi blízkej osoby



požaduje, aby sa pri právnych úkonoch s dlžníkom alebo pri právnych úkonoch, ktoré dlžník uskutočnil
v jej prospech týmto spôsobom presvedčila, že právny úkon neskracuje veriteľa dlžníka a vedie ju
tomu, aby neuskutočnila právny úkon (neprijímala podľa neho plnenia) na ujmu práv veriteľa dlžníka.
V prípade, ak sa tak nezachová, musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie
svoje pohľadávky tiež z majetku, ktorý na základe takéhoto právneho úkonu od dlžníka nadobudla. Pre
posúdenie toho, či žalovaná pri uzatvorení darovacej zmluvy zo dňa 07.01.2009 nemohla poznať úmysel
darcu ukrátiť jeho veriteľa pri vynaložení náležitej starostlivosti, nie je významné, či darca uzavretím
darovacej zmluvy plnil svoj sľub, či už morálny alebo právny záväzok (porovnaj rozsudok NS ČR  zo
dňa 23.05.2001 sp. zn. 21Cdo 1912/2000).

Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalovanej, že súd prvého stupňa sa opomenul vysporiadať s
hlavnou obranou žalovanej, že vykonané dokazovanie preukazuje neexistenciu úmyslu dlžníka ukrátiť
svojho veriteľa. Je pravdou, že úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, ako aj vedomosť druhej strany
o tomto úmysle, sú v obidvoch prípadoch psychickým stavom (podobne ako napr. dobá viera), t.j. že
sami osebe nemôžu byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti
vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie subjektu (jeho vnútorné zámery)
prejavuje navonok, teda predmetom dokazovania môžu byť len okolnosti, z ktorých možno existenciu
tohto úmyslu, či vedomosť o ňom vyvodiť. Aj odvolací súd (zhodne s prvostupňovým) dospel k záveru,
že skutkové okolnosti prípadu svedčia o existencii úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa, preto nebolo možné
v danom prípade považovať domnienku ukracujúceho úmyslu u dlžníka za  vyvrátenú žalovanou. Za
tieto okolnosti možno považovať, že žalovaná ( a ani jej rodičia ako svedkovia) nevysvetlili, prečo
došlo k darovaniu práve 07.01.2009, keď už dávno predtým žalovanej rodičia sľubovali dar, a hlavne
nevysvetli, prečo prebehol v katastri  zápis v skrátenom konaní, za čo sa platí podstatne vyšší poplatok.
Podľa názoru odvolacieho súdu rozsah  darovaného majetku a ani vlastníctvo pozemkov v k.ú. D.
a podnikateľský zámer dlžníka nepreukazuje neexistenciu úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa. Ak dlžník
nepreviedol všetok svoj majetok, to svedčí o tom, že neukrátil veriteľa úplne, ale len čiastočne. Dlžník S.
N. vo svojej výpovedi ako svedok uviedol, že na uskutočnenie zámeru pripraviť pozemky pre stavebné
konanie nemal peniaze, takže je možné mať pochybnosti aj o reálnosti podnikateľského zámeru dlžníka,
s prihliadnutím ku skutočnosti, že pozemky vlastnil už od roku 2005. Rovnako nebolo možné prihliadnuť
k požiadavke žalovanej vyjadrenej v odvolaní, aby sa zákony nevykladali v rozpore s bežne uznávanými
spoločenskými konvenciami, všeobecne akceptovanou úrovňou a spôsobom vzťahov v rodine a neviedli
k reálnemu obmedzovaniu vnútorných rodinných právnych vzťahov tým, že ich degraduje na vzťahy
úrovňou a spôsobom podnikateľské. V súvislosti s uvedeným žalovaná poukazovala na to, že jej prístup
k samotnému právnemu úkonu musí byť odlišný, založený na podstatne širšej dôvere v správnosť,
zákonnosť a morálnosť tohto úkonu a nemožno jej vyčítať pasivitu, pokiaľ nezisťovala, či právny úkon
neukracuje veriteľa, pretože takéto konanie by mohlo narušiť vzájomné vzťahy v rodine. Ustanovenie
§ 42a ods. 2 aj v tomto konkrétnom prípade prvostupňový súd vyložil v súlade s ustálenou súdnou
praxou vyjadrenou v judikatúre, ktorú špecifikoval v rozsudku. Je potrebné dodať, že ide len o prípady,
ktorých cieľom je uprednostniť záujem veriteľa  pred konaním umožňujúcim dlžníkovi zbaviť sa majetku
prevodom na osoby blízke. Ak sú vzťahy v rodine korektné, predpokladá sa, že dlžník informuje svojich
najbližších rodinných príslušníkov, že mu pribudol majetok, na ktorý si musel požičať, takže prípadné
aktivity smerujúce k zisteniu, či právny úkon nesmeruje k úmyslu ukrátiť veriteľa nemôžu viesť k
narušeniu vzťahov v rodine.

Odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o práve na náhradu
trov konania podľa  § 220 O.s.p., a to tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov
konania v sume 538,70 eur do troch dní po právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu
žalobcu. Žalovaná v odvolaní namietla výšku priznaných trov právneho zastúpenia žalobcu za účasť
na pojednávaní dňa 22.08.2012 a uviedla, že boli priznané v rozpore s ustanovením § 14 ods. 5
písm. b) vyhl. č. 655/2004 Z.z. v plnej výške, hoci uvedené pojednávanie  bolo podľa vedomostí
žalovanej odročené bez prejednania veci. Súd sa priklonil k názoru žalovanej, že  pojednávanie dňa
22.08.2012 bolo odročené bez prejednania veci, aj keď súd elektronicky dňa 21.08.2012 žalovanej po
jej ospravedlnení oznámil, že pojednávanie nebude odročené, lebo na to nie je dôvod. Zo zápisnice
z pojednávania vyplýva, že pojednávania sa zúčastnil  splnomocnený zástupca žalobcu, ktorý len
zopakoval, že na návrhu trvá, od posledného pojednávania nedošlo k žiadnej zmene čo sa týka veriteľa
voči dlžníkovi. Na tomto pojednávaní nedošlo k žiadnym úkonom smerujúcim k rozhodnutiu vo veci
samej, preto mal prvostupňový súd priznať za tento úkon odmenu  v 1 podľa §  14 ods. 5 písm. b)
vyhl. č. 655/2004 Z.z. Špecifikácia ostatných trov prvostupňového konania týkajúca sa pomenovania



jednotlivých úkonov právnej služby, výšky priznanej náhrady za úkon právnej služby, režijného paušálu
a DPH bola v rozsudku uvedená správne.

O náhrade trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením §
142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v uplatnenej
výške 81,45 eur. Trovy odvolacieho konania žalobcu pozostávajú z trov právneho zastúpenia za 1 úkon
právnej služby v sume 60,07 eur, vyjadrenie k odvolaniu 18.02.2013 (podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č.
655/2004 Z.z.), režijný paušál 1 krát 7,81 eur, (§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.), 20% DPH 13,58
eur (podľa § 18 ods. 3 cit. vyhl.), pričom súčet uvedených položiek predstavuje sumu 81,45 eur.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte počtom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "19C/171/2010", "guid": "4e82cb33-a6d4-4cf6-8479-156954d1a0a7:533e15b2-9d6e-461d-a2f6-b9648fce6369", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}