{"guid": "8549bb72-e8d1-4925-ba19-4dd947e5cfdf:b76a7123-e9fc-47b5-9f4a-f47d5d5a0d2e", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7509213154.2", "spisova_znacka": "2Co/686/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/686/2014 z 24. 2. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 24. februára 2016, sp. zn. 2Co/686/2014, ECLI:SK:KSKE:2016:7509213154.2", "identifikacne_cislo": "7509213154", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Jozef Škrab", "sudca_id": 153, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jozef-skrab-153", "datum_vydania": "2016-02-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-219.odsek-1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b76a7123-e9fc-47b5-9f4a-f47d5d5a0d2e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7509213154.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7509213154.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7509213154.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/686/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7509213154
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7509213154.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr.
Ota Jurča a JUDr. Anny Slovinskej v právnej veci žalobcu Y. C., nar. XX.X.XXXX, bývajúceho v Č. Č..
XX, zastúpeného JUDr. Antonom Hencovským, advokátom, so sídlom v Košiciach, Františkánska č. 3,
proti žalovanému: Wüstenrot poisťovňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Karadžičova č. 17, IČO: 31 383
408, zastúpenému JUDr. Jaroslavom Čollákom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Floriánska 17, o
náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 3.4.2014
č.k. 8C/150/2009-176 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  rozsudok vo výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi 4.693 eur do
3 dní od právoplatnosti  tohto  rozsudku.

Z r u š u j e  výrok rozsudku o uložení  povinnosti žalovanému zaplatiť trovy štátu 929,24 eura na účet
Okresného súdu Košice - okolie do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť  žalobcovi  sumu
4 693  eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v prevyšujúcej časti návrh zamietol a v časti o
zaplatenie sumy 27 676,60 eura konanie zastavil. Rozhodol tiež, že o trovách konania bude rozhodnuté
samostatným uznesením a zároveň žalovaného zaviazal povinnosťou zaplatiť trovy štátu vo výške
929,24 eura na účet Okresného súdu Košice-okolie do troch dní od právoplatnosti  rozsudku.

Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou si uplatnil v tomto konaní  náhradu škody z ublíženia na zdraví,
ktoré utrpel následkom dopravnej nehody zo dňa 23.1.2007. Ako náhradu za bolesť si uplatnil sumu 19
160 eur,  náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia  30 829 eur a žiadal zvýšiť náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia o 50 %, avšak  po vypracovaní znaleckého posudku  upravil náhradu za
bolestné na výšku 15 762 eur, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia  23 465 eur a žiadal priznať
zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia o 50 %. Po čiastočných späťvzatiach žaloby žalobcom v
časti o zaplatenie  10 214 eur a o zaplatenie 1.337,40 eura súd  konanie čiastočne zastavil a zastavil
čiastočne  konanie aj v časti o zaplatenie  27.176,60 eura a 499 eur  podľa § 96 ods.1,2,3 O.s.p..
Predmetom konania tak ostala len náhrada za zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v sume
11.732,50 eura.

Žalovaný počas konania nesúhlasil so zvýšením sťaženia spoločenského uplatnenia v požadovanej
sume 11.732,50 eura z dôvodu, že žalobcovi  z titulu náhrady za  sťaženie spoločenského uplatnenia
už bolo zaplatené, pričom uhradená suma zodpovedá výške náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia a je postačujúca z titulu postihnutia žalobcu. Nemožno totiž u žalobcu hovoriť o dôvodoch
hodných osobitného zreteľa, pretože napriek  skutočnosti, že následkom nehody žalobca je postihnutý



v ďalšom živote a sú s tým spojené obmedzenia, neprichádza do úvahy splnenie zákonných podmienok
v zmysle § 5 ods. 5 zák.č. 437/2001 Z.z., pretože žalobca nebol uznaný za invalidného.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie  a zistil, že skutočne dňa  23.1.2007 v úseku medzi
obcami Ďurďošík a Košické Olšany na ceste I/50 došlo k dopravnej nehode, ktorú neprispôsobením
rýchlosti jazdy stavu a povahe zasneženej vozovky s osobným motorovým vozidlom značky BMW
spôsobil M. G., keď vozidlom prešiel do protismeru,  čelne  narazil do oproti idúceho vozidla zn. Škoda,
ktoré riadil žalobca a  následne ďalšie vozidlo zn. BMW X5, ktoré riadil A. K. narazilo prednou časťou
do  bočnej časti vozidla, ktoré riadil M. G.. Voči M. G. bolo vznesené obvinenie pre prečin ublíženia
na zdraví podľa § 157 ods. 1,2 písm. a/ Trestného zákona. Uznesením Okresnej prokuratúry dňa
5.4.2007 sp.zn. 1Pv 64/07 bolo trestné stíhanie podmienečne zastavené. Pri tejto nehode žalobca
utrpel ťažký úraz - polytraumu, otvorenú zlomeninu strednej časti ľavého stehna druhého stupňa,
trieštivú otvorenú zlomeninu prvého stupňa strednej časti predkolenia vpravo, dvojitú zlomeninu ľavého
predkolenia a posunutím úlomkov, zlomeninu druhej až piatej predpriehlavkovej kosti ľavého chodidla
s posunutím úlomkov, pomliaždenie prednej steny hrudníka nad mostíkom, pomliaždenie hrudníka
vpravo, nalomeninu piateho rebra vpravo, početné tržno zmliaždené rany na oboch predkoleniach s
dobou liečenia do 36 týždňov. Hlavne výsluchom žalobcu súd zistil, že následkom úrazu má žalobca
stále problémy hlavne s chôdzou, pretože jedna noha je kratšia o 4 cm a po  úraze musel prestal
prevádzkovať stolársku dielňu a ukončil živnosť.  Uchádzal sa o zamestnanie údržbára, pre zdravotný
stav však neuspel, v súčasnosti vykonáva činnosť reštaurovanie  nábytku, kde v prevažnej väčšine
sedí a zákaziek je málo. Nemal záujem stať sa invalidným dôchodcom, chcel sa  zapojiť do bežného
života a aj keď rodina ho nabádala požiadať o invalidný dôchodok, upustil od toho, keď bol informovaný
pracovníčkami sociálnej poisťovne,  že invalidný dôchodok mu  schválený nebude, pretože má dlh voči
sociálnej poisťovni. V súvislosti s následkami úrazu má problém s obúvaním,  obmedzuje ho to  v pohybe,
musel skončiť so svojím koníčkom, ktorým bolo jaskyniarstvo a je obmedzovaný v prácach pri dome,
v záhrade a podobne.

V súvislosti s dopravnou nehodou si žalobca uplatnil u žalovaného právny nárok na náhradu za bolesť
a za sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom žalovaný postupne plnil, a to z titulu bolestného za 820
bodov 10 214 eur, z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia za 100 bodov 1.337,40 eura a následne
ďalšie úhrady, pričom celková suma zo strany žalovaného z toho titulu bola uhradená vo výške 38 729
eur. Žalovaný v konaní nespochybňoval závažnosť zranení žalobcu, avšak všetky obmedzenia, ktoré
pociťuje žalobca spadajú pod už základné odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia tak, ako je
definované v § 2 ods. 2 zák.č. 437/2004 Zb. a už v znaleckom posudku boli všetky položky sťaženia
spoločenského uplatnenia zvýšené o 1/2-icu čo mu zodpovedá aj počet bodov 1755, pričom rozsah tohto
odškodnenia žalovaný aj dobrovoľne plnil bezprostredne po doručení znaleckého posudku.

Súd prvého stupňa posúdil vec podľa § 420 ods. 1,2,3, § 427 ods. 1,2 Obč.zákonníka, podľa  § 4
zákona č. 381/2001 Zb. o povinnom  zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a § 15 tohto zákona, podľa § 5 ods. 2 a ods. 5 zák.č. 437/2004 Zb. o náhrade
za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,
o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových
a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov a dospel k záveru, že žalobca
žalobcu je čiastočne dôvodná. V danom prípade ide síce o prípad hodný osobitného zreteľa, priznal
však žalobcovi len sumu 4.693 eur, t.j. zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia o 20 %. Súd
sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že u žalobcu nie sú splnené zákonné podmienky na priznanie
mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia, pretože už vyplatená náhrada za toto
sťaženie je postačujúca vzhľadom na obmedzenia žalobcu v ďalšom živote. Súd bol toho názoru, že
žalobca následkom úrazu, ktorý utrpel, sa stal čiastočne nesebestačným a pri výkone prác spojených
s pohybom je vylúčený z plnohodnotného osobného a spoločenského života, tieto zranenia ho budú
obmedzovať v jeho pohybovej činnosti po celý zvyšok života, lebo je obmedzený aj osobných záľubách
a v rôznych iných pracovných, ale aj  spoločenských činnostiach. Poukázal, že dôvodom na zvýšenie
sťaženia spoločenského uplatnenia nie je iba priznanie invalidity, toto je iba jedným z kritérií pre
mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia.  Súd na druhej strane konštatoval, že žalobca
nestratil plnú pohybovú schopnosť, nie je pripútaný na lôžku, ani odkázaný na invalidný vozík a
nevyhnutné životné úkony dokáže zvládnuť aj samostatne a nedošlo v danom prípade ani k strate
žiadneho orgánu žalobcu. Preto nie je možné priznať mu maximálne zvýšenie o 50 % náhrady  a pokiaľ



sa domáhal vyššieho odškodnenia, bol jeho návrh v prevyšujúcej časti ako nedôvodný zamietnutý.
Súd tiež  nepriznal žalobcovi  úroky z omeškania a stotožnil sa s vyjadrením žalovaného, že žalovaný
sa nedostal do omeškania s platením a že z dôvodu na strane žalobcu neplnil v roku 2009, ale plnil
postupne, ako žalobca   postupne predkladal požadované lekárske správy, ktoré boli nevyhnutné k
plneniu odškodnenia. Pritom k plneniu vždy  pristúpil po tom, čo bol nesporne preukázaný nárok
žalobcu a najrozsiahlejšia plnená suma vo výške 27.176,60 eura bola z jeho strany  zaslaná žalobcovi
bezprostredne po doručení znaleckého posudku.

Súd ďalším výrokom rozsudku rozhodol, že v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. o trovách konania rozhodne
samostatným uznesením.
O trovách štátu však rozhodol podľa  § 148 ods.1 O.s.p. a zaviazal trovy štátu - znaleckého dokazovania
vo výške 929,24 eura zaplatiť žalobcovi na účet konajúceho súdu, bez bližšieho odôvodnenia.

V zákonnej lehote proti výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi 4.693 eur a proti výroku,
ktorým bol zaviazaný žalovaný zaplatiť trovy štátu 929,24 eura podal včas odvolanie žalovaný z dôvodov
podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a písm. f/ O.s.p.. Dôvodil, že priznanie mimoriadneho 20 % zvýšenia náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia zo strany súdu prvého stupňa je nepochopením zmyslu a účelu
tých zákonných ustanovení, ktoré upravujú rozsah odškodnenia. Zotrval na písomných argumentoch,
ale aj ústnych prednesoch, ktoré v konaní už boli prezentované. Poukázal na to, že ako vyplýva z
výpovede znalca v tomto konaní, tento každú jednu položku, ktorá sa v rámci sťaženia spoločenského
uplatnenia odškodňuje príslušným počtom bodov navýšil o polovicu základnej sadzby vzhľadom na
ťažké kombinované poranenie s trvalými následkami s výrazným obmedzením v spoločenskom a
pracovnom zaradení pacienta v produktívnom veku. Už v základnej bodovej hodnote je vyjadrené
sťaženie spoločenského uplatnenia. Mimoriadne zvýšenie náhrady prichádza do úvahy iba v osobitných
prípadoch, keď je poškodený výrazne obmedzený v možnosti žiť riadnym spoločenským životom. Takýto
záver je aj zrejmý z judikatúry, z ktorej vyplýva, že súdy pristupujú k otázke dôvodov hodných osobitného
zreteľa selektívne a za takéto dôvody považujú výlučne prekážky zásadne obmedzujúce poškodeného.
Konajúci súd v odôvodnení rozsudku neuviedol prečo aj napriek tomu, že žalobca nebol uznaný za
invalidného, čo je jediný dôvod pre uplatnenie zvýšenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z.,
žalobcovi priznal 20 % zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a v tomto smere je
preto rozsudok neodôvodnený a arbitrárny. Naviac, zdravotný stav žalobcu aj pri zohľadnení trvalých
následkov predmetného úrazu nie je podľa názoru žalovaného taký, že by ho bolo možné hodnotiť
ako hodný osobitného zreteľa aj vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je stále schopný pracovať aj v
stolárskom remesle, ale aj je schopný aj prác v súvislosti s domácimi prácami, údržbou domu a podobne.
V tejto časti preto žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa
zmenil tak, že aj v tejto časti žalobu žalobcu zamietne.

Odvolanie podal žalovaný aj proti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť trovy štátu, ktoré súd
prvého stupňa odôvodnil ust. § 148 ods. 1 O.s.p.. Uloženie náhrady trov zaplateného znalečného
iba žalovanému nezohľadňuje ani jedno z vyššie uvedených kritérií, ktoré sú uvedené v príslušnom
ustanovení, pretože splnením predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov u žalobcu sa súd
vôbec nezaoberal, pričom skutočnosť, že konanie bolo zo zákona od súdnych  poplatkov oslobodené
je právne irelevantná (R 65/1995). Výsledkom konania rovnako nebol plný úspech žalobcu, pretože z
požadovanej sumy mu vrátane dobrovoľne uhradených súm bolo priznaných 43.422 eur a v prevyšujúcej
istine 21.9,81,50 eura, ako aj čo sa týka celých požadovaných úrokov z omeškania, nebol žalobca
úspešný, pretože čiastočne bola jeho žaloba zamietnutá a konanie bolo čiastočne zastavené pre
späťvzatie žaloby. Preto rozhodnutie súdu prvého stupňa hradiť celé trovy štátu iba žalovaným je
založené na nesprávnom právnom posúdení veci a v tejto časti odvolania žalovaný navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutom piatom výroku zrušil a v rozsahu
zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie.

K odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnuté výroky rozsudku
súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Žalovaným uvádzané vady prvostupňového rozhodnutia
súdu, zakladajúce uplatnené odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. za nedôvodné.
Z odvolania žalovaného je totiž zrejmé, že navýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia súdom chápe
rozpore s ust. § 5 ods. 5 zák.č. 437/2004 Z.z. v platnom znení, ako aj v rozpore s rozhodovacou
praxou súdov Slovenskej republiky. Právny názor žalovaného, podľa ktorého uznanie poškodeného za
invalidného je jediným dôvodom na uplatnenie zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia súdom nie



je správny. V tomto smere poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.11.2011 vydané
v konaní o zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia pod sp.zn. 5Cdo/212/2010, kde dovolací súd
uvádza, že uznanie invalidity v zmysle § 5 ods. 5 zák.č. 437/2004 Z.z. je jedným, nie však jediným
prípadom osobitného zreteľa, pri splnení ktorého môže súd náhradu náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia zvýšiť  najviac o 50 %. Opačný záver nie je možné vyvodiť ani pri gramatickom a ani pri
logickom výklade tohto ustanovenia, podľa dovolacieho súdu by takýto výklad bol v rozpore so zmyslom
zákona. Ponímanie navýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia súdom z pohľadu žalovaného je
neprípustne reštriktívne, keď považuje za adekvátne zvýšenie len pri amputáciách končatín, strate
rôznych orgánov, ochrnutiach, či bdelých kómach. Nepochybne uvádzané príklady poškodenia zdravia
sú prípadmi hodnými osobitného zreteľa, zakladajúcimi dôvodnosť navýšenia v rozsahu 40 - 50 %.
Pokiaľ však zákonodarca ustanovil percentuálne rozpätie navýšenia až do 50 %, mal na zreteli omnoho
väčšie množstvo prípadov poškodených, ktorí síce nie sú tak závažne poškodení, avšak je aj u nich na
mieste navýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, aj keď v nižšom percente a pod takúto skupinu
poškodených je potrebné zaradiť aj žalobcu. K samotnej výške navýšenia sťaženia spoločenského
uplatnenia o 20 %  žalobca uviedol, že ju považuje za primeranú a adekvátnu následkom poškodenia
zdravia žalobcu titulom predmetnej dopravnej nehody v jednotlivých sférach jeho života. V tomto
smere prvostupňový súd dostatočne vyargumentoval v odôvodnení svojho rozhodnutia svoj postup
podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z.. Pokiaľ žalovaný poukazuje na argumentáciu uvedenú v
rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR žiada sa uviesť, že v uvedených konaniach sa pri navýšení sťaženia
spoločenského uplatnenia rozhodovalo podľa iného právneho predpisu, ako je uplatnený v tomto konaní,
a to podľa § 7 ods. 3 vyhl.č. 32/1965 Zb. a tiež neobstojí poukaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky, ktoré vychádzajú z odlišnej právnej úpravy a to z českej verzie § 7 ods. 3 vyhl.č. 32/65 Zb.,
podľa ktorej navýšenie bolo možné len v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa,
čo je na prvý pohľad kvantitatívne omnoho menšie množstvo prípadov, ako je to v prípadoch hodných
osobitného zreteľa podľa § 5 ods. 5 zák.č. 437/2004 Z.z.. Pokiaľ žalovaný porovnáva a poukazuje na
priemernú mesačnú mzdu v národnom hospodárstve SR s tým, že bol žalobcovi priznaný viac než 38
násobok tejto priemernej mesačnej mzdy v čase úrazu, táto komparácia je nedôvodná, pretože neguje
hodnotu ľudského zdravia, ktorá je nevyčísliteľná.

Čo sa týka odvolania žalovaného proti výroku o povinnosti zaplatiť trovy štátu, žalobca považuje aj toto
rozhodnutie  za správne, pretože štát má právo na náhradu trov konania, ktoré platil iba proti tomu
účastníkovi konania, ktorého podľa výsledkov konania zaťažuje povinnosť hradiť trovy konania druhému
účastníkovi. Aj keď prvostupňový súd o trovách nerozhodol, je zrejmé, že v prejednávanom prípade
bude potrebné pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikovať ust. § 142 ods. 3 O.s.p. a žalovaného
zaviazať, aby uhradil úspešnému žalobcovi náhradu trov konania. Nie je preto namieste zaviazanie
oboch účastníkov k úhrade trov štátu.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného  bez nariadenia pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.),
keďže v posudzovanej veci nejde o žiadny z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p.), za dodržania
podmienok stanovených v 156 ods. 3 O.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bez
nariadenia pojednávania bolo riadne oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach, a to v
rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1,3 O.s.p. a rozsudok v jeho napadnutej časti vo veci samej o
povinnosti žalovaného plniť žalobcovi podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
Podľa § 219  ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi a skutkovými  a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s
odôvodnením napadnutého výroku rozsudku, ktorým súd zaviazal žalovaného plniť žalobcovi  4 693 eur,
na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Žalovaný uplatnil odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ , f/ O.s.p.. Odvolací dôvod
podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvého stupňa
pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, t.j. že  súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, príp. neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané, resp. vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj
výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov so zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť
získaných poznatkov. Nesprávnym posúdením veci v zmysle § 205 ods.2 písm .f/ O.s.p. treba rozumieť



omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému dochádza, ak súd aplikoval
na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis  alebo ak síce použil súd správny právny predpis,
ale ho nesprávne vyložil.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého výroku rozsudku v intenciách podaného odvolania dospel
k záveru, že postupu prvostupňového súdu v konaní, ani jeho rozhodnutiu nemožno vytknúť
pochybenia zakladajúce záver o naplnení uplatňovaných odvolacích dôvodov. Nemožno mu totiž vytknúť
nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul
niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho
hodnotení dôkazov bol logický rozpor, príp., že by výsledok hodnotenia dôkazov  nezodpovedal tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p. alebo, že by na zistený skutkový stav
aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne interpretoval.
Vykonané dokazovanie súd prvého stupňa vyhodnotil podľa zákonných zásad uvedených v § 132 O.s.p.,
každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a potom prihliadol na všetko,
čo vyšlo počas konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci a následne vec správne právne posúdil.
Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v
plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje ( § 219 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd v
rámci odvolacieho prieskumu existenciu vád, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci nezistil.

Účelom zákona č. 437/2004 Z.z. bolo stanoviť podmienky na priznanie a poskytovanie aj náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia, kedy môže súd v prípadoch hodných osobitného zreteľa náhradu
za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť.  Aj odvolací súd poukazuje na záver prijatý v uznesení
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/212/2000 zo dňa 29.11.2011 s tým, že nie iba priznanie invalidného
dôchodku poškodenému zakladá ako dôvod hodný osobitného zreteľa nárok na zvýšenie náhrady  za
sťaženie spoločenského uplatnenia zo strany súdu. Napriek tomu, že v konaní nebolo preukázané,
že by žalobca bol uznaný invalidným dôchodcom, vychádzajúc z citovaného zákona je zrejmé, že je
ponechané jedine na úvahu súdu, ktorým môže náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť,
a to najviac o 50 %. Právny predpis teda ponecháva súdu, aby v každom jednotlivom prípade starostlivo
zvážil aké je postihnutie poškodeného, ako sa toto postihnutie prejavuje v jeho živote a to vo všetkých
jeho sférach, a teda aké zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v tomto konkrétnom
prípade je primerané. Základom navýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vzhľadom
na prax súdov má byť bodové ohodnotenie vrátane zvýšenia realizovaného lekármi. Pokiaľ súd prvého
stupňa zvýšil toto sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu o 20 % a uviedol v odôvodnení dôvody
tohto zvýšenia, odvolací súd sa s nimi stotožňuje a v celom rozsahu na ne poukazuje. Považuje za
potrebné uviesť, že navýšenie odškodnenia o 20 % ako konečnej čiastky odškodnenia je s ohľadom na
následky poškodenia zdravia, ale i so zreteľom k významu samotného zdravia v hierarchii všeobecne
uznávaných hodnôt v živote človeka, vzhľadom na potrebu naplnenia satisfakčnej i preventívnej funkcie
náhrady, berúc do úvahy vek žalobcu a okolnosti celého prípadu, boli súdom prvého stupňa posúdené
správne. Na priznané navýšenie náhrady nemôže mať vplyv tá skutočnosť, či lekár, ktorý vypracovával
bodové ohodnotenie náhrady, príp. znalecký posudok navýšil hodnotenie u každej jednotlivej položky.

Žalovaný  podal odvolanie aj proti výroku rozsudku o náhrade trov konania štátu.

Po preskúmaní výroku o trovách štátu v rozsahu uplatneného odvolacieho dôvodu odvolací súd dospel
k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách konania je predčasné, vydané na základe
neúplného zistenia skutkového stavu,  nedostatočne odôvodnené, tým aj nepreskúmateľné.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) v odôvodnení rozsudku súd
uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.



Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí
obsahovať dôvody, na základe ktorých je založené.

Vyššie definovanému právu na riadne odôvodnenie výrokov rozhodnutia nezodpovedá odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvého stupňa čo sa týka výroku o trovách štátu. V posudzovanej veci nie je z
odôvodnenia tohto výroku zrejmé, o aké dôkazy sa opieral pri rozhodnutí, keď len stroho uviedol
ustanovenie § 148 ods. 1 O.s.p. a následne výšku preddavkovo hradených trov znaleckého dokazovania
a povinnosť žalovaného ich uhradiť. Odvolací súd preto nemohol preskúmať vecnú správnosť
napadnutého výroku o náhrade trov štátu, lebo súd prvého stupňa neuviedol v odôvodnení tohto
výroku, aké úvahy ho viedli k takémuto rozhodnutiu. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že trovy konania
predstavujú trovy účastníkov ale aj trovy štátu, preto pokiaľ rozhodol súd, že o trovách konania bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, mal rozhodovať spolu s nimi aj o náhrade trov
štátu. Okrem toho súd rozhodnutie nedoručil Okresnému súdu Košice - okolie, napriek tomu, že výrok
o náhrade trov štátu sa týka náhrady preddavkovo hradených trov z prostriedkov tohto súdu.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. odvolací súd zruší rozhodnutie, len ak  účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Podľa písm. h) tohto ustanovenia sa rozhodnutie
zruší aj vtedy, ak súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že  nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Úlohou súdu prvého stupňa bude v prvom rade rozhodnúť o trovách konania účastníkov a následne
opätovne aj o náhrade trov štátu a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodniť za použitia
správneho právneho predpisu.

Keďže súd prvého stupňa o trovách konania rozhodne samostatným uznesením, rozhodne aj o trovách
odvolacieho konania v zmysle ust. § 224 ods. 4 O.s.p..

Rozhodnutie bolo prijaté  senátom pomerom  hlasov 3 : 0 ( § 3 ods. 9 zák.č. 757/2004  Z.z. o súdoch
v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti  rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8C/150/2009", "guid": "883a9297-1611-4a1d-8df0-943b8351cac7:2bafbafe-ee25-4ea9-80d7-ec1ae7231ff9", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}