{"guid": "830ca52d-1fe2-4c9f-bf89-d511f27e944c:49789873-5be9-4b6b-ba45-88cb4ab7447b", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:3807204266.1", "spisova_znacka": "8CoE/96/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8CoE/96/2013 z 25. 2. 2014", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trenčín z 25. februára 2014, sp. zn. 8CoE/96/2013, ECLI:SK:KSTN:2014:3807204266.1", "identifikacne_cislo": "3807204266", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Darina Legerská", "sudca_id": 893, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-darina-legerska-893", "datum_vydania": "2014-02-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-45.odsek-2", "nazov": "§ 45 ods. 2 ZRK", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-45.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/244-2002/paragraf-45"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/244#paragraf-45"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/49789873-5be9-4b6b-ba45-88cb4ab7447b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3807204266.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2014:3807204266.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2014:3807204266.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoE/96/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3807204266
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3807204266.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o, so sídlom Pribinova č. 25,
Bratislava, IČO 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava,
proti povinnému: S. R., bytom Z. XXXX/XX, U., t.č. prechodný pobyt C. XXXX/XX, T., o vymoženie istiny
705,04 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu v Prievidzi zo
dňa 9. apríla 2013, č.k. 16Er/654/2007 - 21, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania   z a m i e t a.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa    z r u š u j e   a vec  mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,
že návrhom zo dňa 27.03.2007 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre
istinu 21.240,-Sk s  príslušenstvom, na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s.  v Bratislave č.k. SR 7106/06 zo dňa
08.01.2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30.01.2007 a vykonateľnosť dňa 02.02.2007.  Poverenie
na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi JUDr. Milanovi Strieškovi  udelené súdom dňa
19.04.2007 a na základe návrhu na zmenu súdneho exekútora oprávneným dňa 17.12.2009 JUDr.
Rudolfovi Krutému. Poukázal na § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 EP a uznesenie Ústavného súdu SR z 9.12.2010
sp. zn.

II. ÚS 545/2010 - 15. Súd opätovne preskúmal exekučný titul, žiadosť o udelenie poverenia, návrh na
vykonanie exekúcie a vzal do úvahy rozhodovaciu činnosť nadriadených súdov

v exekučných veciach, kde je povinným spotrebiteľ a dospel k záveru, že exekúciu je potrebné zastaviť
v celom rozsahu. Súd citoval § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 4 OZ platného v čase uzavretia zmluvy a § 45 ods.
1, 2 z.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. S poukazom na citované ustanovenia právny vzťah
medzi účastníkmi konania založený zmluvou o úvere   zo dňa 31.5.2006 považoval jednoznačne za
spotrebiteľskú zmluvu v zmysle §  52 ods.  1 OZ. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú  Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru (ďalej len ,,VP“), ktoré sú súdu známe z úradnej činnosti v obdobných
exekučných veciach, pričom znenie rozhodcovskej doložky je  citované v exekučnom titule. Súd sa ďalej
zaoberal aj tým či všeobecnú spotrebiteľskú zmluvu možno podriadiť aj režimu z. č.  258/2001 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch v rozhodnom období. Pri aplikácii §  52 ods.  2 v spojitosti s §  54 ods.  2
OZ dospel súd k záveru, že hmotnoprávny vzťah medzi účastníkmi možno považovať  za spotrebiteľský
úver v zmysle §  2 písm. a, resp. za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa

§ 2 písm. b/ citovaného zákona.   Zákon o spotrebiteľských úveroch patrí do oblasti predpisov
občianskeho práva a je vo vzťahu k Občianskeho zákonníku lex specialis.  Aj v zmysle § 54 ods. 1 OZ,



zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa nemôžu odchýliť od ustanovení OZ v neprospech
spotrebiteľa. Podľa čl. II z. č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval OZ, bola prebratá smernica Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Túto smernicu
je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich
režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora
z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E.
S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F., v ktorom sa konštatuje,
že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc
zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti. Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či
je podmienka nečestná, znamená vytvoriť vhodné prostriedky na ochranu spotrebiteľa voči neprijateľným
zmluvným podmienkam. Smernicu je potrebné aplikovať tiež vtedy, keď bola zmluva spísaná vopred
a povinný (ako spotrebiteľ) nemohol mať žiadny vplyv alebo dosah na obsah jednotlivých ustanovení
zmluvy. Vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza
v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto
situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez
toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až
C-244/98). Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný na
dosiahnutie výsledku stanoveného v čl. 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ
bol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej čl. 7, pretože takéto
preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v
zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.  Táto možnosť priznaná
súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana,
najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach
nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudok zo dňa 26.10.2006 vo veci Elisa María Mostaza
Claro proti Centro Móvil Milenium SL, C-168/05). Oprávnený a povinný uzavreli zmluvu o úvere,
ktorá má charakter zmluvy spotrebiteľskej.  Súčasťou zmluvy sú aj všeobecné podmienky, v ktorých
sa nachádza rozhodcovská doložka (citovaná v rozhodcovskom rozsudku  - bod 17. Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru a súdu známa z úradnej činnosti), na podklade ktorej v spore medzi
účastníkmi rozhodol rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná. Dlžník ju
nemohol ovplyvniť, pretože je inkorporovaná do obchodných podmienok - v prípade, ak chcel zmluvu
o úvere uzavrieť, musel ju akceptovať. Takýmto spôsobom sa pred vznikom akéhokoľvek sporu s
oprávneným bez primeraného dôvodu vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje nároky alebo brániť
svoje práva pred všeobecným súdom. Je treba brať na zreteľ ustanovenie § 106 O.s.p., ktoré pri
platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak aj zmluva o úvere poskytuje
spotrebiteľovi možnosť obrátiť sa na všeobecný súd, takáto možnosť je len iluzórna, pretože trvá len
do podania návrhu na začatie arbitrážneho konania. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu je zrejmé,
že v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, kto iniciuje rozhodcovské konanie proti
dlžníkovi - spotrebiteľovi. V prípade, ak si veriteľ vynúti od spotrebiteľa prijatie rozhodcovskej doložky
(jej včlenením do formulára zmluvy alebo do všeobecných obchodných podmienok), nadobudne tak
voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že sám môže určiť, kto s konečnou platnosťou ich
spor rozhodne (rozhodcovský súd v sídle veriteľa, ktorý má navyše logický ekonomický záujem na
tom, aby rozhodoval takým spôsobom, aby mu veriteľ predkladal na rozhodovanie čo najviac sporov).
Aj z predloženého rozhodcovského rozsudku je zrejmé, že rozhodcovský súd neposkytol povinnému
ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ktorá mu ex lege patrila. Rozhodcovskú doložku
v zmluve uzavretej medzi dodávateľom a spotrebiteľom, na podklade ktorej veriteľ - dodávateľ iniciuje
voči spotrebiteľovi rozhodcovské konanie a ktorá nebola dojednaná individuálne, súd považoval za
neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve a

z toho dôvodu za absolútne neplatnú. Z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky nemôže
byť na podklade takejto doložky vydaný rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom. Z
uvedených dôvodov, použijúc eurokonformný výklad ustanovení na ochranu spotrebiteľa, interpretačné
pravidlo podľa ustanovenia § 54 OZ (v pochybnostiach

v prospech spotrebiteľa), rešpektujúc ustálenú judikatúru súdov vyššieho stupňa, súd exekúciu v súlade
s § 57 ods. 2 EP s poukazom § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní ex offo v plnom rozsahu
zastavil pre rozpor exekučného titulu so zákonom.



Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo alternatívne,
aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil ním navrhnuté prejudiciálne otázky. Namietal, že
súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci

(§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
(§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p.), že súd svojím postupom odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d)
O.s.p.), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm.
f/ O.s.p.). Je toho názoru, že ak exekučný súd už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie,
nie je možné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej
zmluvy a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie exekúcie z takého dôvodu je nezákonné.
Tvrdil, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenému) viesť
kontradiktórne konanie a exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami.
Citoval časť rozsudku Súdneho dvora z 21.02.2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba
Csipai, Viktória Csipai. V danom prípade nastalo činnosťou súdu ústavne neakceptovateľné porušenie
práv, a to, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť
účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako
dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. Exekučný súd sa mal obrátiť
na Súdny dvor EÚ vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES. Poukázal na rozhodnutie Spolkového
súdneho dvora z 13.01.2005, III ZR 265/03,  z 19.05.2011, III ZR 16/11 a na uznesenia ÚS ČR sp.
zn IV. ÚS 1281/12 z 11.10.2012 a sp. zn. II. ÚS 3057/10 z 05.10.2011. Citoval časti z odôvodnenia
uznesenia Krajského súdu v Bratislave 18CoE 641/2011 zo dňa 30.11.2012. Zastával názor, že súd
prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zák. 244/2002 Z.z.
postavil do pozície orgánu, vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou,
ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná
v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony, smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo veriteľa. Exekučný súd totiž nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zák. č. 244/2002 Z.z.,
nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu,
uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu, uvedenom vo vzájomnej žalobe. Dôvodil, že všeobecný súd
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu
bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd totiž musí s právoplatným rozhodcovským
rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade
by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak
oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného všeobecným súdom a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného v rozhodcovskom
konaní. Exekučný súd taktiež nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný,
nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného  titulu.  Ďalej  uviedol,  že
všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ust. § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. tak, akoby
upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky
bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie §
45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní však explicitne upravuje konanie bez návrhu
v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Mal
za to, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského
súdu alebo exekučného konania na podklade uvedeného rozhodnutia len na návrh účastníka konania.
Uviedol, že exekučný súd konal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a
rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné
zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte, spojené s exekučnou vecou, a to najmä princíp
legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý
súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Zastával názor, že v konaní pred exekučným
súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, a to v súvislosti s
jeho postavením ako podnikateľského subjektu, pričom pre toto jeho iné postavenie ho exekučný súd
vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí titulom platnej



zmluvy o úvere. Namietal, že  nemal možnosť reagovať na akékoľvek  tvrdenia, argumenty a dôkazy,
ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a taktiež nemal
možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, ktoré však  výrazným spôsobom
ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť
podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v
podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojištančnosti konania. Má za to, že súd prvého
stupňa nevytýčil vo veci ústne pojednávanie aj keď tak bol podľa zákona povinný urobiť

(§ 58 ods. 2 EP).  Dôvodil, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1  písm. c) zák. č. 244/2002 Z.z.
oprávnený skúmať len to, či plnenie, priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a
nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tvrdil, že predmetná rozhodcovská doložka
je platná. Účastníkom zmluvy je totiž daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na
riadny súd a preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4  písm. r) Obč. zák.. V závere
vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením  zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného
preto nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch,
nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Čo sa týka úroku z omeškania vo
výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do
dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že
poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov
nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu
zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR sp. zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa
k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje
povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil a preto by mal za porušenie
svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu
súhlasil. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko
poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci
v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so
všetkou administratívou s tým spojenou. Poukázal na to, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade
s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd
už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
je súd povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že
nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Upozornil na to, že v predmetnej veci nie sú dané
dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe
vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a
vykonateľným. Súd po  vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal  súdnemu exekútorovi poverenie na
vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie pritom
nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.  K návrhu
na prerušenie konania uviedol, že podľa ostatných verzií smernice spotrebiteľská zmluva nesmie od
spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne  akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená
právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo.
To však nie je prípad rozhodcovského konania podľa zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.
Dôvodil, že povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v
inej právnej veci, pričom prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v
ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí. Ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak,
aby účastníkov konania zbavil právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a
jeho následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Žiadal, aby odvolací súd položil
Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1/ či sa má písm. q/ Prílohy smernice
Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za
každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej
doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2/ v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je
možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie
takej rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v čl. 17 VPPÚ (ktorú citoval) a 3/ či je v súlade s čl.



17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne
a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti
pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje
inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení
exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,
okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/ zákona č.
7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie
nie je podľa zákona prípustné a  preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Taktiež návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ považoval
odvolací súd za nedôvodný.  Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach,

v ktorých účastníkom vo vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže  v
rámci právomoci zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané
normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu
týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností
konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej
veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej
odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger
Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy
Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie
(rozsudok zo dňa 06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie
navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej
doložky, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do
pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu
zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo
uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť
účastníkov i s pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.

Čo sa týka odvolania oprávneného voči uzneseniu súdu prvého stupňa, odvolací súd preskúmal vec
podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia z týchto
dôvodov:

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k záveru, že právny vzťah medzi
oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským a vec preto treba posudzovať aj s prihliadnutím na
príslušné ustanovenia § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. Súd prvého
stupňa následne vyhodnotil rozhodcovskú doložku upravenú vo všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je zo zákona neplatná.

Odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších predpisov ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné



konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo
c/, t. j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. explicitne vyplýva, že pri zistení dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení, súd výkon
rozhodcovského rozsudku zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa výkon rozhodnutia, prípadne
exekúcia nachádza.

Pre posúdenie dôvodu na postup podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, sa preto
súd prvého stupňa správne zaoberal skutočnosťou, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Uvedené otázky môže exekučný súd posúdiť len na podklade kompletnej úverovej
zmluvy, ktorou bol založený právny vzťah medzi účastníkmi konania, a to vrátane príslušných
všeobecných podmienok poskytnutia úveru, alebo iných obdobných zmluvných dojednaní.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa nemal k dispozícii príslušnú úverovú
zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania, obsahom spisu však nie sú ani všeobecné podmienky
poskytnutia úveru, v ktorých mala byť upravená aj rozhodcovská doložka, na základe ktorej si
rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie. Na základe uvedeného súd prvého
stupňa objektívne nemohol posúdiť prijateľný, resp. neprijateľný charakter rozhodcovskej doložky v
posudzovanej veci. Za týchto okolností je preto záver súdu prvého stupňa o spotrebiteľskom vzťahu
medzi účastníkmi  konania a o neprimeranom charaktere rozhodcovskej doložky predčasný a napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v  zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm.  h/, ods. 2 O.s.p. ).

Odvolací súd na záver dodáva, že v tomto štádiu konania by bolo právne irelevantné pristúpiť k
prerušeniu konania a predloženiu navrhovaných prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie
na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, keďže súd prvého stupňa bude opäť vo veci
konať.

V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvého stupňa vyzvať oprávneného na predloženie úverovej zmluvy
a všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Po ich predložení je následne súd oprávnený posudzovať
či je vzťah medzi účastníkmi  konania spotrebiteľský a v spojitosti s ustanoveniami § 45 ods. 1, 2 zákona
o rozhodcovskom konaní a príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka chrániacimi spotrebiteľa
posudzovať primeraný, resp. neprimeraný (nekalý) charakter jednotlivých ustanovení predmetnej
zmluvy, ako aj príslušných všeobecných podmienok poskytnutia úveru, a to predovšetkým posudzovať
konkrétne znenie rozhodcovskej doložky, na základe ktorej si založil právomoc rozhodcovský súd, ktorý
vydal rozhodcovský rozsudok, predložený oprávneným ako exekučný titul.

Vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvého stupňa viazaný (§ 226 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie   n i e    j e    p r í p u s t n é.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "16Er/654/2007", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a1fec582-d8e9-4d63-b90a-bfd777cc9682", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 545/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 545/2010 z 9. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-09", "citacie_n": 2649, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a1fec582-d8e9-4d63-b90a-bfd777cc9682"}], "citovane_v": []}