{"guid": "7fd60a2b-c5ec-4c4e-9941-3c2e76775b79:e01d10a6-d726-4ebd-b97b-d307747b136e", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2012:3011899791.3", "spisova_znacka": "4Co/84/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/84/2011 z 19. 9. 2012", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 19. septembra 2012, sp. zn. 4Co/84/2011, ECLI:SK:KSTN:2012:3011899791.3", "identifikacne_cislo": "3011899791", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Ľudmila Králiková", "sudca_id": 508, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ludmila-kralikova-508", "datum_vydania": "2012-09-19", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce", "Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e01d10a6-d726-4ebd-b97b-d307747b136e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3011899791.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2012:3011899791.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2012:3011899791.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/84/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3011899791
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3011899791.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a členov senátu
JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci žalobcu U. T. st., bytom O. Q., L.
P. XXXX/X, zastúpeného ustanoveným zástupcom z radov advokátov Mgr. D. F., so sídlom Q. M.
Q., D. XXX/X proti žalovaným: 1/ Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, 2/ JUDr. T. W., súdnemu exekútorovi, so sídlom P., K. XXX,
zastúpeného advokátskou kanceláriou F./W. s.r.o, W. XX, A., IČO XX XXX XXX, 3/ Slovenskej republike,
zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13,
o zaplatenie 1.556,19 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce
nad Bebravou zo dňa 09. februára 2011, č. k. 4C/6/2008-907 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku, ktorým vo zvyšujúcej časti
žalobu proti žalovanému 2/ zamietol a vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalobcom a
žalovaným 2/      p o t v r d z u j e .

Žalovanému 2/ náhradu trov odvolacieho konania     n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
597,90 eur s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 12,48 eur od 13.09.2001 do
zaplatenia, zo sumy 12,48 eur od 13.10.2001 do zaplatenia, zo sumy 15,90 eur od 13.11.2001 do
zaplatenia, zo sumy 15,90 eur od 13.12.2001 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 15,5 %
ročne zo sumy 15,90 eur od 13.01.2002 do zaplatenia, zo sumy 15,90 eur od 13.02.2002 do zaplatenia,
zo sumy 15,90 eur od 13.03.2002 do zaplatenia, zo sumy 15,90 eur od 13.04.2002 do zaplatenia, s
úrokom z omeškania vo výške 16,5 % ročne zo sumy 15,90 eur od 13.05.2002 do zaplatenia, zo sumy
15,90 eur od 13.06.2002 do zaplatenia, zo sumy 15,90 eur od 13.07.2002 do zaplatenia, zo sumy
15,90 eur od 13.08.2002 do zaplatenia, zo sumy 15,90 eur od 13.09.2002 do zaplatenia, zo sumy 18,49
eur od 13.10.2002 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 16 % ročne zo sumy 18,49 eur od
13.11.2002 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 18,49 eur od 13.12.2002
do zaplatenia, zo sumy 18,49 eur od 13.01.2003 do zaplatenia, zo sumy 18,49 eur od 13.02.2003
do zaplatenia, zo sumy 18,49 eur od 13.03.2003 do zaplatenia, zo sumy 18,49 eur od 13.04.2003
do zaplatenia, zo sumy 9,29 eur od 13.05.2003 do zaplatenia, zo sumy 44,34 eur od 13.07.2003 do
zaplatenia, zo sumy 70,90 eur od 13.08.2003 do zaplatenia, zo sumy 70,90 eur od 13.09.2003 do
zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 12,5 % ročne zo sumy 70,90 eur od 13.10.2003 do zaplatenia
a zo sumy 2,28 eur od 13.11.2003 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti  tohto
rozsudku. Konanie v časti o zaplatenie sumy 0,17 eur podľa § 96 ods. 1 O.s.p. zastavil. Vo zvyšku
žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 v spojení s § 146 ods. 2 a § 151
ods. 1 O.s.p. tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení svojho



rozhodnutia uviedol, že podanou žalobou v jej znení, upravenom žalobcom naposledy na pojednávaní
dňa 30.09.2010, sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaných zaplatiť mu spoločne a nerozdielne
sumu 1.556,02 eur (46 876,80 Sk) s ročným úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 47,77
eur (1.439,- Sk) od 12.09.2001 do zaplatenia, vo výške 17,6 % ročne zo sumy 47,77 eur od 12.10.2001
do zaplatenia, vo výške 17,6 % ročne zo sumy 60,88 eur (1.834,- Sk) od 12.11.2001 do zaplatenia, vo
výške 17,6 % ročne zo sumy 60,88 eur od 12.12.2001 do zaplatenia, vo výške 15,5 % ročne zo sumy
60,88 eur od 12.01.2002 do zaplatenia, vo výške 15,5 % ročne zo sumy 60,88 eur od 12.02.2002 do
zaplatenia, vo výške 15,5 % ročne zo sumy 60,88 eur od 12.03.2002 do zaplatenia, vo výške 15,5 %
ročne zo sumy 60,88 eur od 12.04.2002 do zaplatenia, vo výške 16,5 % ročne zo sumy 60,88 eur od
12.05.2002 do zaplatenia, vo výške 16,5 % ročne zo sumy 60,88 eur od 12.06.2002 do zaplatenia, vo
výške 16,5 % ročne zo sumy 60,88 eur od 12.07.2002 do zaplatenia, vo výške 16,5 % ročne zo sumy
60,88 eur od 12.08.2002 do zaplatenia, vo výške 16,5 % ročne zo sumy 60,88 eur od 12.09.2002 do
zaplatenia, vo výške 16,5 % ročne zo sumy 70,90 eur (2.136,- Sk) od 12.10.2002 do zaplatenia, vo
výške 16 % ročne zo sumy 70,90 eur od 12.11.2002 do zaplatenia, vo výške 13 % ročne zo sumy 70,90
eur od 12.12.2002 do zaplatenia, vo výške 13% ročne zo sumy 70,90 eur od 12.01.2003 do zaplatenia,
vo výške 13 % ročne zo sumy 70,90 eur od 12.02.2003 do zaplatenia, vo výške 13 % ročne zo sumy
70,90 eur od 12.03.2003 do zaplatenia, vo výške 13 % ročne zo sumy 70,90 eur od 12.04.2003 do
zaplatenia, vo výške 13 % ročne zo sumy 35,19 eur (1.060,- Sk) od 12.05.2003 do zaplatenia, vo výške
13 % ročne zo sumy 44,35 eur (1.336,- Sk) od 12.07.2003 do zaplatenia, vo výške 13 % ročne zo
sumy 70,90 eur (2.136,- Sk) od 12.08.2003 do zaplatenia, vo výške 13 % ročne zo sumy 70,90 eur
od 12.09.2003 do zaplatenia, vo výške 12,5 % ročne zo sumy 70,90 eur od 12.10.2003 do zaplatenia,
vo výške 12,5 % ročne zo sumy 2,28 eur (68,80 Sk) od 12.11.2003 do zaplatenia, a to všetko titulom
náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť vykonávaním exekúcie žalovaným 2/ zrážkami z jeho dôchodku
na vymoženie trov exekúcie súdneho exekútora. Jednalo sa o exekúciu vykonávanú žalovaným 2/ pod
sp. zn. Ex 235/VI/1997 a exekúciu vykonávanú žalovaným 2/ pod sp. zn. Ex 236/VI/1997. V odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že pokiaľ ide o exekúciu vykonávanú žalovaným 2/ pod spis. zn. Ex 235/
VI/97 na podklade platobného rozkazu Okresného súdu Topoľčany Ro 710/95, tak táto bola od samého
počiatku vykonávaná neoprávnene, pretože exekučný titul - platobný rozkaz nebol preukázateľne
doručený do vlastných rúk jednej z odporkýň - manželke žalobcu p. V. T., a preto sa nemohol stať
právoplatným a vykonateľným. Doručenie p. V. T. vykonávali príslušníci OO PZ v Bánovciach nad
Bebravou, a títo vykázali platobný rozkaz za doručený menovanej. Skutočnosť, že platobný rozkaz
jej doručený nebol, bola preukázaná z odborného vyjadrenia Kriminalistického a expertízneho ústavu
policajného zboru Bratislava, vypracovaného dňa 24.07.2000, ako aj z vyjadrenia žalovaného 1/. Postup
príslušníkov polície pri doručovaní platobného rozkazu možno teda jednoznačne hodnotiť ako nesprávny
úradný postup, z ktorého, pokiaľ by žalobcovi škoda vznikla, zodpovedal by za ňu žalovaný 1/. Pre
uvedené by však musela byť preukázaná priama príčinná súvislosť, čo v konaní preukázané nebolo.
Zo samotného nesprávneho úradného postupu pri doručovaní platobného rozkazu manželke žalobcu
škoda ešte nevznikla. Exekúcia Ex 235/VI/97 bola právoplatne v celom rozsahu zastavená ešte pred
vykonávaním zrážok z dôchodku žalobcu na úhradu trov exekúcie, teda pred vznikom škody. Napriek
tomu Sociálna poisťovňa vykonávala zrážky na úhradu trov exekúcie súdneho exekútora na jeho príkaz.
Postup exekútora bol teda jednoznačne nesprávny a nezákonný, keď napriek zastaveniu exekúcie vydal
príkaz na úhradu trov exekúcie, čo už v Rozsudku 5Cdo 91/2004 zo dňa 29.09.2005 skonštatoval
Najvyšší súd Slovenskej republiky. Zrážky z dôchodku žalobcu, vykonané v exekučnom konaní Ex 235/
VI/97, boli teda vykonané nezákonne a nesprávne a sú v celom rozsahu škodou žalobcu, za ktorú
jednoznačne zodpovedá žalovaný 2/, a ktorú je povinný žalobcovi nahradiť. Zodpovednosť žalovaného
2/ vyplýva priamo z ust. § 33 Exekučného poriadku, keď v súvislosti s činnosťou podľa Exekučného
poriadku (v súvislosti s exekúciou) boli zrážky vykonané. Argument, že žalovaný 2/ nie je vo veci
pasívne legitimovaný, neobstojí. Ustanovenie § 1 zákona č. 58/1969 Zb. jednoznačne hovorí, kedy
štát zodpovedá za škodu, pričom v prípadoch v ňom uvedených nie je zahrnuté exekučné konanie.
Okrem toho podľa tohto zákona ani štát nemohol za škodu spôsobenú exekútorom nesprávnym úradným
postupom zodpovedať, pretože ide o zákon z roku 1969, pričom exekúcie ako nástroj núteného výkonu
rozhodnutia boli zavedené až Exekučným poriadkom, teda zákonom z roku 1995, ktorý zaviedol
zodpovednosť samotného exekútora v prípade škody spôsobenej pri exekučnej činnosti. Ustanovenia o
zodpovednosti exekútora v Exekučnom poriadku sú tak ustanoveniami špeciálnymi k zákonu č. 58/1969
Zb., a preto majú prednosť.  Odvolávanie sa žalovaného 2/ na zákon č. 514/2003 Z.z. a poukaz na Nález
Ústavného súdu SR zo dňa 10.01.2005 sp. zn. PL ÚS 49/03 je irelevantné. Škoda žalobcovi vznikla
v exekúcii v čase, keď zákon č. 514/2003 Z. z. ešte nebol v platnosti, a preto je uvedený skutkový
stav nevyhnutné posudzovať podľa zákona č. 58/1969 Zb. a predovšetkým Exekučného poriadku,



keďže zákon č. 58/1969 nič o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú exekučnou činnosťou nehovoril.
Citovaný nález bol okrem toho vydaný v úplne odlišných súvislostiach. Pokiaľ samotný žalovaný 2/
namietal premlčanie z dôvodu právnej istoty, keďže skutok sa stal v 90-tych rokoch, nemožno na túto
námietku prihliadnuť, keďže podľa jej obsahu nejde o kvalifikovanú námietku premlčania. Konkrétne
skutkové okolnosti, prečo by mal byť nárok žalobcu premlčaný, žalovaný neuviedol. Pokiaľ ide o
námietku premlčania vznesenú žalovaným 2/ prostredníctvom jeho právneho zástupcu, že časť nároku
žalobcu na náhradu škody je premlčaná, tak súd túto námietku premlčania vyhodnotil ako nedôvodnú.
Súd sa síce stotožňuje s tým, že premlčacia doba plynie samostatne pri každej jednej sume zrazenej
z dôchodku žalobcu, avšak žalobca svoj nárok na náhradu škody, ktorá mu z exekúcie Ex 235/VI/97
vznikla, uplatnil včas pri všetkých zrážkach. Žalovaný 2/ namietal premlčanie nároku, pokiaľ išlo o zrážky
vykonané pred 28.10.2002, pretože žalobca svoj nárok ustálil až dňa 28.10.2004. Na pojednávaní
dňa 30.10.2002 však žalobca rozšíril žalobu tak, že sa domáhal zaplatenia sumy 7.904,60 Sk titulom
náhrady škody, z čoho suma 6.578,- Sk predstavovala zrážky z dôchodku žalobcu za obdobie do
12.10.2002, vykonané na základe exekučného príkazu Ex 235/VI/97. Týmto si žalobca uplatnil svoj nárok
jednoznačne včas a jednoznačne aj pokiaľ ide o skutkové zdôvodnenie nároku. Súd sa však stotožňuje
s názorom žalovaného 2/, že premlčacia doba každej jednotlivej zrážky je dva roky odo dňa vyplatenia
každej jednotlivej dôchodkovej dávky žalobcovi, zníženej o sumu zrážky. Žalobca sa totiž najneskôr
v deň výplaty dôchodku dozvedel, že mu zrážkou škoda vznikla, ako aj to, kto za ňu zodpovedá, čo
vyplýva z množstva jeho podaní v tomto, ale aj v exekučnom konaní. Na uvedené je tak nutné aplikovať
ustanovenie § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko samotný Exekučný poriadok nič o premlčaní
nehovorí. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že premlčacia doba je 10 rokov, pretože škoda bola spôsobená
úmyselne, s týmto názorom sa súd nestotožnil, pretože žiadnym vykonaným dôkazom nebolo v konaní
preukázané, že by ktorýkoľvek zo žalovaných spôsobil škodu žalobcovi úmyselne. Pokiaľ ide o námietku
premlčania vznesenú žalovaným 1/, tak táto bola vznesená z dôvodu \"právnej istoty\" a na takto vznesenú
námietku premlčania nemožno prihliadať, keďže sa nejedná o kvalifikovanú námietku premlčania,
odôvodnenú konkrétnymi skutočnosťami. Súd tak považoval nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá
mu vznikla v dôsledku úkonov žalovaného 2/ v exekúcii Ex 235/VI/97, za dôvodný v rozsahu všetkých
vykonaných zrážok z dôchodku žalobcu. Žalobcovi boli v exekúcii Ex 235/VI/97 vykonané nasledovné
zrážky dňa 12.09.2001 suma 12,48 eur, dňa 12.10.2001 suma 12,48 eur, dňa 12.11.2001 suma 15,90
eur, dňa 12.12.2001 suma 15,90 eur, dňa 12.01.2002 suma 15,90 eur, dňa 12.02.2002 suma 15,90
eur, dňa 12.03.2002 suma 15,90 eur, dňa 12.04.2002 suma 15,90 eur, dňa 12.05.2002 suma 15,90
eur, dňa 12.06.2002 suma 15,90 eur, dňa 12.07.2002 suma 15,90 eur, dňa 12.08.2002 suma 15,90
eur, dňa 12.09.2002 suma 15,90 eur, dňa 12.10.2002 suma 18,49 eur, dňa 12.11.2002 suma 18,49
eur, dňa 12.12.2002 suma 18,49 eur, dňa 12.01.2003 suma 18,49 eur, dňa 12.02.2003 suma 18,49
eur, dňa 12.03.2003 suma 18,49 eur, dňa 12.04.2003 suma 18,49 eur, dňa 12.05.2003 suma 9,29
eur, dňa 12.07.2003 suma 11,58 eur, dňa 12.08.2003 suma 18,52 eur, dňa 12.09.2003 suma 18,52
eur, dňa 12.10.2003 suma 18,52 eur a dňa 12.11.2003 suma 0,56 eur. Zrazenie uvedených súm z
dôchodku žalobcu mal súd preukázané zo správy Sociálnej poisťovne zo dňa 16.11.2010, pričom každá
zrazená suma bola prepočítaná na menu euro konverzným kurzom 30,1260 Sk za jedno euro. Pokiaľ
ide o škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom žalobcovi pri vykonávaní exekúcie Ex 236/
VI/97 na podklade rozsudku Okresného súdu Topoľčany č. k. 6C 138/95, tak v tomto prípade bol
návrh dôvodný iba čiastočne. Z vykonaného dokazovania nebolo žiadnym dôkazom preukázané, že
by v exekúcii alebo v konaní vedenom pred Okresným súdom Topoľčany pod spisovou značkou 6C
138/95 boli akokoľvek pochybili, resp. nesprávne postupovali akékoľvek zložky patriace organizačne
pod Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu preto ani nie je daná zodpovednosť
žalovaného 1/, a v tomto prípade nie je v spore vecne pasívne legitimovaný. Rozsudok 6C 138/95
bol doručený všetkým účastníkom konania v súlade s vtedy účinným znením Občianskeho súdneho
poriadku, a stal sa právoplatným a vykonateľným, pričom ani jeden z účastníkov (vrátane žalobcu)
nepodal voči nemu riadny opravný prostriedok. Skutočnosť, že žalobca v ňom nebol označený skratkou
starší, prípadne dátumom narodenia, nie je vadou rozsudku, pre ktorý by bol nevykonateľný, nakoľko z
celého konania (spisu 6C 138/95) a odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že sa jednalo o osobu žalobcu, čo
je napokon preukázané aj tým, že uvedeným rozsudkom priznanú pohľadávku po začatí exekúcie uhradil
oprávnenému Slovenskej sporiteľni, a.s. Exekúcia sa v danom prípade začala dôvodne. Neobstojí
argumentácia žalobcu, že v tomto exekučnom konaní sa kvôli nedoručovaniu písomnosti zo strany
exekútora a kvôli zlému zdravotnému stavu nemohol brániť, a bola mu tým odňatá možnosť konať v
uvedenom exekučnom konaní. Toto je preukázané z množstva jeho podaní v tomto exekučnom konaní,
ako aj podaní jeho manželky. Žalobca bol riadne upovedomený o začatí exekúcie, pričom v upovedomení
o začatí exekúcie bol upovedomený aj o predbežných trovách exekúcie vo výške 28.864,- Sk, pričom



využil aj možnosť podať námietky proti trovám exekúcie, o ktorých súd rozhodol. Skutočnosť, že žalobca
bol koncom roku 2001 v bezvedomí, je nepodstatná vo vzťahu k jeho právam a k ich uplatňovaniu
v exekučnom konaní, pretože už v roku 1997 mu bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie
a odvtedy sa on, ako aj jeho manželka voči exekúcii bránili množstvom podaní. Aj keď žalobca v
uvedenom exekučnom konaní pohľadávku sporiteľne uhradil priamo, exekúcia bola začatá dôvodne,
pretože žalobca svoj dlh nezaplatil v súlade s exekučným titulom (rozsudkom 6C 138/95). Exekútor
začal v uvedenej exekúcii konať, a preto mu patrí aj náhrada trov exekúcie, a to odmena vo výške
20 % z vymáhanej sumy, ako aj náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času v uvedenej
exekúcii. Odmena vo výške 20 % patrí exekútorovi z vymáhanej sumy, a nie zo skutočne vymoženej
sumy. Argument, že exekútor mal po úhrade pohľadávky oprávneného upustiť od exekúcie, neobstojí,
pretože exekútor tak musí urobiť iba v prípade, že okrem pohľadávky z exekučného titulu sú uhradené aj
preukázané trovy exekučného konania (§ 46 ods. 3 Exekučného poriadku), ktoré však uhradené neboli
ani sčasti pred začatím zrážok z dôchodku žalobcu. Pokiaľ ide o vymoženie trov exekúcie Ex 236/VI/97,
tak súd v časti vymožených trov exekúcie v sume 28.864,- Sk nezistil, že by exekútor, žalovaný 2/,
postupoval nezákonne, resp. že by sa dopustil nesprávneho úradného postupu. Uvedená suma trov bola
uvádzaná už v upovedomení o začatí exekúcie, povinný sa voči nej bránil, a súd rozhodol, že námietky
proti trovám exekúcie nie sú dôvodné. Okrem toho táto exekúcia bola zastavená iba v časti pohľadávky
oprávneného z exekučného titulu, a v časti trov exekúcie bola ponechaná v platnosti, čo vyplýva aj z
právoplatného rozhodnutia (zo samotného výroku) Okresného súdu Topoľčany č. k. Er/505/97-26 zo dňa
20.03.1998. Uvedený postup v exekučnom konaní považoval za správny aj Krajský súd v Nitre ako súd
odvolací, ktorý v exekučnom konaní rozhodoval o opravných prostriedkoch povinných voči rozhodnutiam
súdu prvého stupňa. V súvislosti s týmito preukázanými zisteniami súd poukázal na ustanovenie § 3
Exekučného poriadku, podľa ktorého je exekútor okrem iného viazaný aj rozhodnutím súdu vydanom
v exekučnom konaní. Exekútor bol teda viazaný aj rozhodnutím Okresného súdu Topoľčany č. k. Er
505/97-26 zo dňa 20.03.1998, ktorým bola exekúcia pre trovy exekúcie ponechaná v platnosti. Na túto
exekúciu nie je možno automaticky použiť rozsudok Najvyššieho súdu 5Cdo 91/2004, ktorý bol vydaný
v inej exekučnej veci, nakoľko tento nie je všeobecne záväzným, a zvlášť ho nie je možné použiť, keď
exekúcia Ex 235/VI/97 bola zastavená celkom, no exekúcia Ex 236/VI/97 bola výslovne ponechaná pre
vymoženie trov exekúcie. Aj v prípade exekúcie Ex 236/VI/97 však bola žalobcovi spôsobená škoda
nesprávnym úradným postupom žalovaného 2/, a to konkrétne vykonaním zrážok 32,76 eur (987,- Sk)
dňa 12.07.2003, 52,38 eur (1.578,- Sk) dňa 12.08.2003, 52,38 eur dňa 12.09.2003, 52,38 eur dňa
12.10.2003 a 1,72 eur (51,80 Sk) dňa 12.11.2003. Jedná sa o sumy zrazené žalobcovi na základe listu
žalovaného 2/ zo dňa 04.06.2003, ktorým požiadal Sociálnu poisťovňu o pokračovanie zrážok na úhradu
dane z pridanej hodnoty z už vymožených trov exekúcie. Podľa názoru súdu daň z pridanej hodnoty
bola v exekučnom konaní ďalšími trovami exekúcie, o ktorých mal žalovaný 2/ upovedomiť žalobcu
ako povinného v zmysle § 202 ods. 1 Exekučného poriadku, a žalobca by mal následne možnosť sa
voči týmto trovám brániť námietkami proti trovám exekúcie. Keďže žalovaný 2/ žiadne upovedomenie
o ďalších trovách exekúcie nevydal, nemohol sa žalobca voči ním brániť, a preto mu týmto postupom
žalovaného 2/ bola odňatá možnosť konať a zároveň uvedené trovy spočívajúce v dani z pridanej
hodnoty boli žalobcovi z dôchodku zrazené neoprávnene. Pokiaľ ide o zodpovednosť žalovaného 3/ za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom žalobcovi, tak nárok žalobcu je voči nemu v prípade
oboch exekúcii premlčaný. Keďže pri zodpovednosti žalovaného 3/ ide o zodpovednosť štátu, je v zmysle
§ 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, keď sa poškodený
o škode dozvedel. Žalobca sa ako poškodený o škode dozvedel najneskôr v deň výplaty dôchodku,
keď dôchodok mu bol vyplatený nižší o sumu zrazenú v exekúcii. Posledná zrážka bola vykonaná dňa
12.11.2003, a voči žalovanému 3/ tak mal žalobca svoj nárok uplatniť najneskôr dňa 12.11.2006, pokiaľ
ide o poslednú zrážku, a pred týmto dňom, pokiaľ ide o skôr vykonané zrážky v lehote 3 rokov od každej
jednotlivej zrážky. Žalobca žalobu o žalovaného 3/ rozšíril až dňa 23.11.2009, pričom toto svoje podanie
doplnil a opravil až dňa 18.06.2010. Žalobca si svoj nárok na náhradu škody voči žalovanému 3/ uplatnil
jednoznačne po uplynutí trojročnej premlčacej doby, ktorá je v tomto prípade rozhodujúca, keďže išlo
o náhradu škody skutkovo odôvodnenú nesprávnym úradným postupom žalovaného 3/, resp. orgánov
štátu, za ktoré zodpovednosť nesie žalovaný 3/. Jednak z dôvodov uvedených vyššie, ako aj preto, že
zákon č. 58/1969 má samostatné ustanovenia o premlčaní, nie je možné stotožniť sa premlčacou dobou
10 rokov z titulu úmyselného spôsobenia škody. Premlčacia doba 10 rokov by v prípade zodpovednosti
žalovaného 3/ prichádzala do úvahy iba podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., teda pokiaľ by si ju
žalobca uplatňoval z nezákonného rozhodnutia. Týmto však žalobca žalobu skutkovo neodôvodnil, no
je to bezpredmetné, pretože v tomto prípade by musela byť už pred podaním žaloby splnená podmienka
zrušenia konkrétneho rozhodnutia príslušným orgánom. Pokiaľ takéto rozhodnutie zrušené nebolo, nie



je odôvodnený ani postup na podanie žaloby s následným prerušením konania do rozhodnutia iného
orgánu o zrušení rozhodnutia, ktorým by škoda mala byť spôsobená. Pokiaľ žalovaný 2/ namietal aj
nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, nemožno sa s týmto názorom stotožniť v prípade exekúcie
Ex 235/VI/97, pretože Okresný súd Topoľčany akceptoval vykonávanie exekúcie žalovaným 2/, čo bolo
nesprávne a nezákonné, ako to skonštatoval Najvyšší súd. Súd touto svojou nečinnosťou postupoval
nesprávne, a preto je daná aj spoluzodpovednosť aj žalovaného 3/ za škodu spôsobenú žalobcovi
zrážkami vykonanými v exekúcii Ex 235/VI/97. Vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania
však nemožno žalovaného 3/ zaviazať na náhradu škody. Pokiaľ žalobca aj v pôvodnej žalobe v roku
2001 označil za jedného zo žalovaných žalovaného 3/, tak v tomto konaní riadne nepokračoval, keďže
voči nemu zobral žalobu späť, a preto je nutné nárok voči žalobcovi považovať za riadne uplatnený až v
roku 2010, kedy v súlade s Občianskym súdnym poriadkom doplnil podanie z roku 2009, ktorým žiadal
do konania pribrať žalovaného 3/. Pokiaľ ide o exekúciu Ex 236/VI/97, tak v rozsahu uznanej škody,
spôsobenej žalobcovi z tejto exekúcie nesprávnym úradným postupom, žalovaný 3/ nie je skutočne
vecne pasívne legitimovaný, pretože nemal žiadny vplyv na to, že žalovaný 2/ o ďalších trovách exekúcie
neupovedomil žalobcu ako povinného. V odôvodnení rozsudku považoval súd prvého stupňa ďalej za
potrebné uviesť, že petit žalobného návrhu predloženého žalobcom na pojednávaní dňa 30.09.2010 súd
jednoznačne považoval za zmenu petitu žaloby, nakoľko sa tým žalobca domáhal aj úroku z omeškania,
ktorý predtým nežiadal. Súd preto o uvedenej zmene rozhodol uznesením, ktoré však nevyhotovoval
a účastníkom nedoručoval, nakoľko títo boli všetci prítomní na uvedenom pojednávaní. Rovnako tak
zmenou petitu bolo podľa obsahu aj podanie žalobcu zo dňa 18.06.2010, na základe ktorého súd
zmenu pripustil uznesením č. k. 4C/6/2008-805, čo je jednoznačné aj vzhľadom na rozšírenie okruhu
účastníkov o žalovaného 3/. Pokiaľ právny zástupca žalobcu na pojednávaní tvrdil, že úrok z omeškania
bol uplatnený v tomto konaní už v minulosti prostredníctvom predchádzajúceho zástupcu žalobcu JUDr.
L. P., tak toto tvrdenie právneho zástupcu žalobcu je samozrejme pravdivé, avšak až do úpravy žaloby zo
dňa 28.10.2004 žalobca sám urobil vo veci množstvo podaní, z ktorých mnohé boli nejasné, neurčité a
zmätočné, a preto súd považoval za konečný návrh vo veci samej podanie žalobcu zo dňa 28.10.2004 až
do podaní, ktorými žalobu, prípadne iné nejasné podania žalobcu upravoval jeho terajší právny zástupca.
Zároveň z podania zo dňa 28.10.2004 je zrejmé (výslovne to z neho vyplýva), že toto je reakciou žalobcu
na výzvu súdu (uznesenie č. k. 3C 303/01-307 zo dňa 11.08.2004 podľa § 43 O.s.p.) a konečnou úpravou
žalobného petitu, a preto nebolo ani potrebné rozhodovať po tomto podaní o čiastočnom zastavení
konania ohľadne úrokov z omeškania, prípadne iných nárokov žalobcu uplatnených pred podaním zo
dňa 28.10.2004. K ďalším argumentom účastníkov, ktoré boli v konaní uvádzané, súd prvého stupňa
uviedol, že žiadne šikanovanie zo strany žalovaných voči žalobcovi preukázané nebolo. Rovnako tak
ani šikanovanie zo strany Slovenskej sporiteľne, a.s., na návrh ktorej sa obe exekučné konania začali.
Pokiaľ táto mala exekučný titul alebo rozhodnutie, o ktorom mala dôvod domnievať sa, že je exekučným
titulom a žalobca si povinnosť dobrovoľne nesplnil, bolo plným právom tejto spoločnosti podať návrh na
vykonanie exekúcie voči žalobcovi. Že si žalobca svoj záväzok voči Slovenskej sporiteľni včas nesplnil,
mal súd preukázané z toho, že tento jej dlžné sumy uhradil až po začatí oboch exekúcií. Pokiaľ žalobca
tvrdil, že nedoručením exekučných príkazov mu nebolo umožnené brániť sa voči exekúciám, tak voči
týmto sa žalobca bránil už skôr, a naviac voči exekučnému príkazu ani voči príkazu na začatie exekúcie
opravné prostriedky v čase vykonávania oboch exekúcií prípustné neboli. Pokiaľ žalobca namietal, že
vznesené námietky premlčania sú v rozpore s dobrými mravmi, s týmto nie je možné sa stotožniť. Pokiaľ
si žalobca nárok uplatnil po uplynutí premlčacej doby, je plným právom žalovaného namietať premlčanie
uplatneného nároku, a takýto výkon práva nie je možné považovať za rozporný s dobrými mravmi.
Právny základ uplatneného nároku na náhradu škody nie je možné v žiadnom prípade posudzovať podľa
Občianskeho zákonníka, ani podľa iných predpisov súkromného práva. Vzťah žalobcu k exekútorovi,
ktorý voči žalobcovi viedol exekúciu, ako aj štátnych orgánov, ktoré voči žalobcovi uplatňovali svoju
právomoc a pôsobnosť, je vzťahom upraveným verejným právom, a nie súkromnoprávnym vzťahom.
Pokiaľ žalovaný 2/ na pojednávaní dňa 30.09.2010 tvrdil, že mu nebol doručený kvalifikovaný návrh
v tomto konaní, toto jeho tvrdenie sa nezakladá na pravde, pretože kvalifikovaným návrhom bolo
minimálne podanie žalobcu zo dňa 28.10.2004, ktoré podľa doručeniek v spise bolo žalovanému 2/
riadne doručené pred uvedeným pojednávaním. V tejto súvislosti súd tiež poukázal na rozšírenie žaloby
žalobcom na pojednávaní dňa 30.10.2002, ktorého sa žalovaný 2/ síce nezúčastnil, no rozhodnutie o
zmene žaloby mu bolo riadne doručené. Žalovaný 2/ na pojednávaní dňa 30.09.2010 taktiež namietal
miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Bánovce nad Bebravou na konanie a rozhodovanie v tejto
veci. Súd sa však touto námietkou nezaoberal a miestnu príslušnosť na základe tejto námietky v
zmysle § 105 ods. 1 O.s.p. neskúmal, pretože žalovaný 2/ ju neuplatnil najneskôr pri prvom úkone,
ktorý mu patril. Žalovaný 2/ mal možnosť namietať miestnu príslušnosť už v roku 2002, keď mu bolo



dňa 09.01.2002 doručené uznesenie č. k. 3C 303/01-45, ktorým bol pribraný do konania a následne
bol predvolávaný na pojednávanie, pričom z neúčasti na pojednávaní sa iba ospravedlnil, no miestnu
príslušnosť nenamietal. Pokiaľ ide o návrh žalovaného 2/ prednesený jeho právnym zástupcom, ktorým
sa alternatívne domáhal zastavenia konania z dôvodu premlčania nároku žalobcu, tak k tomuto súd
uveidol, že dôvodne vznesená námietka premlčania by nebola dôvodom na zastavenie konania, ale
dôvodom na zamietnutie žalobného návrhu. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvého stupňa považoval
žalobu za dôvodnú iba voči žalovanému 2/, a to v časti všetkých zrážok vykonaných z dôchodku žalobcu
na trovy exekúcie Ex 235/VI/97 a v časti zrážok vykonaných na úhradu dane z pridanej hodnoty z trov
exekúcie Ex 236/VI/97. Súd všetky tieto zrážky najskôr jednotlivo prepočítal na menu euro, následne
spočítal a v tomto rozsahu (597,90 eur) považoval za škodu, ktorú žalobcovi spôsobil žalovaný 2/.
Na zaplatenie uvedenej škody súd zaviazal žalovaného 2/. Na exekúciu Ex 235/VI/97 bola žalobcovi
zrazená suma 12.240,- Sk a na úhradu DPH v exekúcii Ex 236/VI/97 suma 5.772,80 Sk, čo je spolu
18.012,80 Sk, teda 597,92 eur. Súd však žalobcovi priznal náhradu škody 597,90 eur, pretože táto suma
je súčtom jednotlivých zrážok prepočítaných na menu euro ešte pred spočítaním, čo je podľa názoru
súdu správny a logický postup, pretože v opačnom prípade by súčet súm, z ktorých boli priznané úroky
z omeškania, bol iný, ako priznaná suma náhrady škody v prípade, že táto by bola v mene euro priznaná
po prepočte celkovej sumy zrazenej v korunách. Výplata dôchodku žalobcu je z titulu zodpovednosti
žalovaného 2/ v omeškaní v časti zrážok, ktoré súd uznal ako škodu žalobcu, a preto z týchto jednotlivých
zrážok žalobcovi patrí úrok z omeškania. Úrok z omeškania patrí žalobcovi vo výške dvojnásobku
diskontnej sadzby Národnej banky Slovenska, ktorá bola platná v ten - ktorý deň omeškania. Diskontná
sadzba NBS bola v období vykonávania zrážok vo výške 8,8 % ročne od 26.03.2001 do 31.12.2001, vo
výške 7,75 % ročne od 01.01.2002 do 26.04.2002, vo výške 8,25 % ročne od 27.04.2002 do 29.10.2002,
vo výške 8 % ročne od 30.10.2002 do 17.11.2002, vo výške 6,5 % ročne od 18.11.2002 do 25.09.2003
a vo výške 6,25 % ročne od 26.09.2003 do 21.12.2003. Splatnosť dôchodku žalobcu bola vždy 12. dňa
v mesiaci a za prvý deň omeškania s výplatou neoprávnene zrazenej sumy dôchodku považoval súd
vždy až nasledujúci deň po výplate dôchodku, a preto priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške
dvojnásobku diskontnej sadzby platnej v 13. deň v mesiaci a z neoprávnene zrazenej sumy v každom
jednotlivom mesiaci, v ktorom ku zrážke došlo. V prípade súbehu zrážok vykonávaných na obe exekúcie,
ktoré súd uznal za škodu žalobcu, prepočítal súd na menu euro samostatne zvlášť zrážku na jednu
exekúciu a zvlášť zrážku na druhú exekúciu, následne sumy sčítal a priznal z nich úrok z omeškania. Na
pojednávaní dňa 30.09.2010 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaných zaplatiť mu spoločne a
nerozdielne sumu 1.556,02 eur s prísl.. Predtým sa však domáhal zaplatenia sumy 1.556,19 eur. Súd na
uvedenom pojednávaní vzhľadom na rozšírenie žaloby o úroky z omeškania síce zmenu petitu pripustil,
avšak na istine sa žalobca domáhal zaplatenia sumy o  0,17 eur nižšej, a preto v tejto časti považoval
súd podanie žalobcu o čiastočné späťvzatie, a v zmysle § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
konanie o zaplatenie sumy 0,17 eur zastavil. Mimo časti, v ktorej bolo konanie zastavené, na základe
vyššie uvedeného odôvodnenia súd prvého stupňa považoval žalobu za nedôvodnú voči žalovaným 1/ a
3/ v celom rozsahu, a v časti voči žalovanému 2/ nad rámec sumy istiny a jej príslušenstva, na zaplatenie
ktorých bol zaviazaný. V nedôvodnej časti bola žaloba zamietnutá.

Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku, ktorým bola žaloba žalobcu vo vzťahu k žalovanému 2/ vo
zvyšujúcej časti zamietnutá, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol  ho zmeniť tak, že
odvolací súd zaviaže žalovaného 2/ aj k zaplateniu sumy 958,12 eur s uplatneným príslušným úrokom
z omeškania v súlade so žalobou, resp. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti
zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci.
Uviedol, že čo sa týka trov exekúcie č. Ex 236/VI/97, prebiehajúcej na základe rozsudku Okresného
súdu Topoľčany sp. zn. 6C 138/95, v tomto prípade súd nesprávne zastavil exekúciu čiastočne v časti
vymáhanej istiny, a naďalej ponechal v platnosti vymáhanie trov exekúcie. Poukázal na to, že čiastočné
zastavenie exekúcie v tom čase pripúšťalo iba ust. § 57 ods. 3 Exekučného poriadku, a to iba vtedy,
ak sa exekúcia vykonala v širšom rozsahu, než stačí na uspokojenie  pohľadávky. Správne mal však
súd postupovať tak, že mal exekúciu jednoducho zastaviť a osobitným uznesením rozhodnúť o trovách
zastavenej exekúcie, ako aj o tom, koho k náhrade týchto trov zaviaže. Nebolo správne nechať otázku
trov exekúcie otvorenú, resp. nechať rozhodovať o trovách samotného exekútora. Na túto skutočnosť
súd upozornil písomne dňa 07.04.1998 jeho vtedajší právny zástupca advokát U. A., no napriek tomu
dodnes nebolo o trovách exekúcie rozhodnuté. Avšak, a aj napriek tomu ich žalovaný 2/ od neho
vymohol. Ďalej uviedol, že neobstojí argumentácia súdu prvého stupňa, týkajúca sa nedoručovania
písomností žalovaným súdnym exekútorom v čase, keď ležal na Kramároch v nemocnici v bezvedomí
od 15.11.2001, ktorá skutočnosť je podľa názoru súdu prvého stupňa nepodstatná vo vzťahu k jeho



právu. Tento skutkový a právny záver súdu je potom v protiklade so záverom súdu prvého stupňa, že
žalovaný 2/ žiadne upovedomenie o ďalších trovách exekúcie 20 % DPH zo sumy 28.864,- Sk nevydal
(nedoručil) a tým mu, ako správne súd prvého stupňa vyhodnotil, odňal možnosť podať námietky proti
ďalším trovám exekúcie, čím nakoniec mohol spochybniť právny základ, t. j. sumu 28.864,-Sk (958,12
eur). Keďže nebolo rozhodnuté ani o ďalších trovách exekúcie, a navyše nesprávne vypočítaných,
nebolo rozhodnuté ani o ich základe - sume 958,12 eur. Ďalej namietal, že mu žalovaný 2/ vôbec
nedoručil ani upovedomenie o začatí exekúcie zrážkami zo mzdy a z iných príjmov. Poprel, že by sa
opakovane vyhýbal doručeniu exekučných príkazov. Poukázal na to, že na pojednávaní dňa 30.09.2010
predložil písomnosť Sociálnej poisťovne zo dňa 06.06.2003, z ktorej sa dozvedel, že žalovanému 2/
bola poukázaná i suma spolu 39.064,- Sk, a to dňom 02.05.2003. Namietal, že v danom prípade nebola
splnená ani len fikcia doručenia uvedeného upovedomenia a exekučných príkazov, a keďže stratil
procesnú spôsobilosť, neplynuli ani žiadne lehoty. Ďalej poukázal na nezákonné vedenie exekúcie, čo
potvrdzuje i rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. z. 5Cdo 91/2004 zo dňa 29.09.2005, z ktorého je zrejmé,
že pokračovanie vo výkone exekúcie sp. zn. Er 506/97 za účelom vymoženia trov exekúcie a akceptácie
tohto stavu súdom bolo nesprávne a nezákonné. Mal za to, že nie je možné oddeliť exekúciu vedenú pod
sp. zn. Ex 235/VI/97 a Ex 236/VI/97 z dôvodu, že sa týkajú jeho osoby, tej samej skutkovej podstaty, ale
aj tých istých vo veci rozhodujúcich súdov. Ďalej poukázal na nespokojnosť so zastupovaním advokátom
F., na marenie súdnych pojednávaní žalovaným 2/. Uviedol, že z uznesenia Okresného súdu Topoľčany
zo dňa 20.03.1998 č. k. Er 505/97-26 nie je čo do obsahu a rozsahu rozhodnuté o sume 28.864,-
Sk, a teda v tejto časti uznesenie  nie je ani vykonateľné. O tejto sume napriek žiadosti o vydanie
doplňujúceho rozhodnutia bolo rozhodnuté tak, že súd uznesením č. k. Er 505/97-61 zo dňa 18.02.200
návrh na vydanie doplňujúceho uznesenia o trovách exekúcie zamietol. Ďalej uviedol, že o zrážkach
z jeho invalidného dôchodku sa vždy dozvedel iba nepriamo od Sociálnej poisťovne. Nezodpovedá
preto názor súdu prvého stupňa, že v deň výplaty dôchodku sa dozvedel, že mu vznikla škoda a kto
za ňu zodpovedá. Relevantný dôkaz získal až prijatím korešpondencie zo dňa 06.06.2003. Vytýkal
súdu prvého stupňa nesprávne použitie ustanovenia § 46 ods. 3 Exekučného poriadku, podľa ktorého v
rozhodnom čase od vykonania exekúcie môže exekútor upustiť len vtedy, ak povinný dobrovoľne splní,
čo mu ukladá rozhodnutie (§ 60 písm. b/), keď súd prvého stupňa použil citované ustanovenie, avšak v
znení platnom v neskoršom období. Poukázal tiež na to, že dňa 14.08.1997 pán B. telefonicky (mobilom)
oznámil žalovanému 2/, že chce uhradiť vymáhanú pohľadávku, čo však žalovaný 2/ odmietol, preto
vymáhanú sumu zaplatil priamo oprávnenému - Slovenskej sporiteľni. Vyslovil názor, že žalovaný 2/
hrubo pochybil, keď odmietol prijať peniaze len z dôvodu, že chce robiť exekúciu. Za týmto konaním
žalovaného 2/ videl úmysel šikanujúco, samoúčelne rozpredávať všetok hnuteľný a nehnuteľný majetok
a pod.. Žalovaný 2/ mal preto prijať peniaze a odstúpiť od exekúcie, čím by mu vznikol nárok na 50
% odmeny v zmysle vyhlášky a zákona. Exekučný súd sa nezaoberal ani zavinením oprávneného, že
exekučné konanie muselo byť zastavené, keď oprávnený (Slovenská sporiteľňa) toto zastavenie zavinil,
pritom však ak v danom prípade nebolo rozhodnuté o trovách exekúcie, súd ani dnes nemá právny
základ na uloženie Slovenskej sporiteľni (oprávnenému), a ani jemu, aby uhradil trovy exekúcie, navyše
v rozpore so zákonom a vyhláškou, platnými v tom čase. Bez významu nie je ani tá skutočnosť, že
žalovaný 2/ tak urobil po uplynutí premlčacej doby (tri roky), ako to už namietal jeho právny zástupca
JUDr. L. P. (dňa 25.04.2003, č. l. 206). S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo 164/96 z 26.01.1997 namietal nesprávny právny i skutkový názor súdu prvého stupňa, týkajúci sa
oprávnenosti exekučného konania voči nemu na základe rozsudku sp. zn. 6C/138/95, ktoré považoval za
vedené v rozpore s dobrými mravmi všetkými žalovanými, keď v danej veci nebol pasívne legitimovaný.
Ďalej namietal, že žalovaný 2/ dňa 29.09.1997 vydal exekučný príkaz na úhradu predbežných trov
exekúcie vo výške 28.864,- Sk predajom nehnuteľností, a to ešte pred uplynutím lehoty na podanie
námietok (a teda nie príkaz na zrážky z dôchodku), od roku 1999 vykonával exekúciu neprimeraným
spôsobom k výške pohľadávky predajom jeho bytu, predajom nehnuteľností. Opätovne poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 91/2004, z ktorého vyplýva, že na nezákonné konanie odo
dňa 09.04.1998 boli oprávnení Disciplinárnej komisii  SKE postúpiť minister spravodlivosti, prezident
SKE, predsedovia súdov (v Topoľčanoch, v Nitre), ale aj orgány činné v trestnom konaní (č. k. ČTS:
ORP-285/99 Bce).

Žalovaný 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že exekúcia sp. zn. EX 236/VI/97 bola vykonávaná
oprávnene. Iný výklad zákonných ustanovení by bol v rozpore s ust. § 196 Exekučného poriadku, ktoré
zaručuje súdnemu exekútorovi nárok na odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času.



Žalobca v priebehu exekúcie mal možnosť využiť opravné prostriedky, ktoré mu umožňoval zákon, a
ktoré aj opakovane využíval, a žiadne šikanovanie žalobcu nebolo preukázané. Predmetná exekúcia
začala a bola vykonávaná dôvodne. Žalobca neuhradil svoj dlh voči oprávnenému v lehote na plnenie
stanovenej rozsudkom 6C 138/95, ktorý bol exekučným titulom pre vykonávanie predmetnej exekúcie,
ale uhradil pohľadávku oprávneného až po začatí exekúcie. Keďže exekútor začal vo veci konať, vznikol
mu v súlade s § 196 Exekučného poriadku nárok na náhradu trov exekúcie. Za nesprávny označil
názor žalobcu, že exekútor nemal pokračovať v exekúcii, keďže splnil, čo mu ukladá súdne rozhodnutie.
Exekúcia sa nekončí v momente, keď je vymožená pohľadávka, uložená v exekučnom titule, ale končí
až vtedy, keď povinný uhradí aj trovy exekučného konania. Žalovaný 2/ teda nepostupoval v rozpore
so zákonom, keď po tom, čo navrhovateľ ako povinný splnil, čo mu ukladá rozhodnutie, pokračoval vo
vymáhaní trov exekúcie. Rozhodnutím Okresného súdu Topoľčany č. k. Er 505/97 bola exekúcia Ex
236/VI/97 zastavená len v časti pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu, vo zvyšnej časti, teda v
časti trov exekúcie zastavená nebola. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu a aplikovať rozhodnutie
Najvyššieho súd sp. zn. 5Cdo 91/2004 vydané v inej exekučnej veci, kde bola exekúcia zastavená v
celom rozsahu aj na exekúciu Ex 236/VI/97 v časti, ktorá bola zastavená len čiastočne. Exekútor nemal
žiadne zákonný dôvod nepokračovať v Ex 236/VI/97 v časti, v ktorej zastavená nebola, naopak v súlade
s § 46 ods. 1 Exekučného poriadku bol povinný postarať sa o jej vykonanie. Exekúcia proti žalobcovi ako
povinnému bola vykonávaná na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, pohľadávka
bola v priebehu exekúcie vymožená, avšak predmetom exekúcie aj po čiastočnom zastavení exekúcie
zostali naďalej trovy exekúcie.

Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 2/ zotrval na dôvodoch svojho odvolania.
Vyjadrenie žalovaného 2/ označil za príliš všeobecné argumenty. V prípade potvrdenia rozsudku súdu
prvého stupňa žiadal, aby odvolací súd pripustil možnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Ďalej žiadal, aby súd pri rozhodovaní o trovách konania použil ust. § 150
O.s.p. a prihliadol na jeho osobné, majetkové a zárobkové pomery (invalidný dôchodca, invalidita viac
než 70 %, nezamestnaná manželka - po úraze), zvýšené náklady v súvislosti so zdravotným stavom).

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v rozsahu napadnutom odvolaním - vo výroku,
ktorým vo zvyšujúcej časti bola zamietnutá žaloba proti žalovanému 2/  podľa § 212 ods. 1, § 214 ods. 2
v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.

Žalobca ako odvolací dôvod uplatnil nesprávne posúdenie veci súdom prvého stupňa a neúplne zistený
skutkový stav.

Námietkami vznesenými žalobcom v odvolaní, a uvádzanými ako odvolacie dôvody, sa vyporiadal už
súd prvého stupňa, na ktoré závery odvolací súd v celom rozsahu poukazuje.

V predmetnej veci sa žalobca domáha proti žalovaným 1/, 2/, 3/ náhrady škody vo výške 1.556,02
eur (48.876,80 Sk) titulom náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť vykonávaním exekúcie žalovaným
2/ zrážkami z jeho dôchodku na vymoženie trov exekúcie súdneho exekútora. Žalovaný 2/ vykonával
exekúcie pod sp. zn. Ex 235/VI/97 a pod sp. zn. Ex 236/VI/97. Pokiaľ sa týka exekúcie pod sp. zn. Ex
235/VI/97, na základe platobného rozkazu vydaného Okresným súdom Topoľčany sp. zn. Ro 710/95
súd prvého stupňa uzavrel, že táto bola od samého počiatku vykonávaná neoprávnene z dôvodov v
napadnutom rozsudku podrobne uvedených. Súd prvého stupňa považoval nárok žalobcu na náhradu
škody, ktorá mu vznikla v dôsledku úkonov žalovaného 2/ v exekúcii  sp. zn. Ex 235/VI/97, za dôvodný
v rozsahu všetkých vykonaných zrážok zo mzdy žalobcu (spolu 406,28 eur s príslušnými úrokmi z
omeškania). Pokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom
pri vykonávaní exekúcie sp. zn. Ex 236/VI/97, návrh súd prvého stupňa považoval za dôvodný iba
čiastočne, keď žalobcovi bola spôsobená škoda nesprávnym úradným postupom žalovaného 2/, a to
konkrétne vykonaním zrážok z dôchodku vo výške 32,76 eur (987,- Sk) z dôvodov v napadnutom
rozsudku podrobne uvedených. V tejto časti nadobudol rozsudok právoplatnosť.



Predmetom preskúmania odvolacím súdom bol teda výrok, ktorým súd prvého stupňa vo zvyšujúcej
časti žalobu proti žalovanému 2/ zamietol a výrok o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalobcom
a žalovaným 2/.

Pre odvolací súd bolo v danom prípade rozhodujúce zistenie, vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu,
či súdny exekútor (žalovaný 2/) uskutočnil exekúciu zrážkami z iných príjmov - dôchodku žalobcu podľa
§ 66 a nasl. Exekučného poriadku, t. j. či pri výkone exekúcie uvedeným spôsobom nedošlo k takej
procesnej vade, ktorá by mohla mať negatívny vplyv na správnosť výkonu exekúcie zrážkami zo mzdy
a iných príjmov, resp. k inému porušeniu zákona s takými dôsledkami. Súd prvého stupňa zákonnosť
postupu súdneho exekútora (žalovaného 2), týkajúci sa okrem iného najmä doručovania jeho rozhodnutí
povinnému 1/ (žalobcovi) v uvedenej veci, právne relevantným spôsobom odôvodnil na základe svojho
právneho záveru, podľa ktorého v danom prípade boli splnené zákonné podmienky na výkon exekúcie
zrážkami z dôchodku povinného 1/ (žalobcu). Na základe uvedeného postupu žalovaného 2/ - súdneho
exekútora neexistuje priama príčinná súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním súdneho
exekútora  (žalovaného 2/) v zmysle § 33 Exekučného poriadku.

K jednotlivým námietkam žalobcu, uvádzaným v odvolaní, odvolací súd dodáva:

Poverenie na vykonanie exekúcie bolo exekučným súdom vydané dňa 20.06.1997. Upovedomenie o
začatí exekúcie , kde boli zároveň uvedené spôsoby vykonávania exekúcie, bolo žalovaným 2/ vydané
dňa 07.07.1997. V tomto upovedomení boli žalovaným 2/ vyčíslené predbežné trovy exekúcie na sumu
28.864,- Sk. Žalobca podal námietky proti predbežným trovám exekúcie dňa 03.10.1997. Z uvedeného
vyplýva, že žalobca bol s predbežnými trovami exekúcie oboznámený už v roku 1997. Uznesením
Okresného súdu Topoľčany zo dňa 20.03.1998 č. k. Er 505/97-26 súd zastavil exekučné konanie v
časti o zaplatenie istiny 123.420,- Sk s 6 % úrokmi z omeškania od 17.05.1995 do zaplatenia, trov
predchádzajúceho konania 5.036,- Sk, a v časti vymáhania trov exekúcie exekučné konanie ponechal
v platnosti. Námietky povinného 1/ (žalobcu) proti exekúcii a trovám exekúcie zamietol. Suma 28.864,-
Sk predstavuje teda predbežné trovy exekúcie podľa § 201 Exekučného poriadku v znení účinnom do
31.01.2002 a táto bola riadne vyčíslená  v upovedomení o začatí exekúcie. Žalobca túto sumu spochybnil
námietkami, o ktorých rozhodol vyššiecitovaným uznesením exekučný súd. Preto nebola dôvodná
námietka žalobcu uvádzaná v odvolaní, že od 15.11.2001 bol hospitalizovaný. V tomto prípade nejde
o ďalšie trovy exekúcie tak, ako to predpokladá ust. § 202 Exekučného poriadku v znení účinnom do
31.01.2002, ktoré vznikajú až počas ďalšieho vykonávania exekúcie (a ktoré ako náhrada škody v danej
veci boli aj žalobcovi súdom prvého stupňa priznané). Pokiaľ sa týka námietky žalobcu, že žalovaný
2/ mu nedoručil upovedomenie o vykonávaní exekúcie zrážkami zo mzdy a iných príjmov, odvolací
súd poukazuje opätovne na to, že upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa 07.07.1997 obsahuje
zároveň aj uvedenie spôsobu vykonania exekúcie (§ 63 ods. 1 písm. a/ - f/ Exekučného poriadku), ktorý
postup súdneho exekútora ust. § 47 ods. 1, 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002
nevylučoval. Z ustanovenia § 65 cit. zákona vyplýva, že exekútor môže vykonať exekúciu v jednom
exekučnom konaní aj niekoľkými  spôsobmi, ktoré sám určí a tieto môže v priebehu exekúcie meniť.
O spôsobe vykonania exekúcie súdny exekútor len v rovine upovedomenia oznamuje povinnému aj
oprávnenému, akým spôsobom exekúciu vykoná. V predmetnej veci išlo o vykonanie exekúcie zrážkami
z dôchodku žalobcu, pričom aj o tomto spôsobe (ako jedným zo spôsobov vykonania exekúcie) žalovaný
2/ upovedomil žalobcu (upovedomením zo dňa 07.07.1997) a následne prikázal platiteľovi mzdy, aby
odo dňa doručenia príkazu na začatie exekúcie vykonal zo mzdy povinného (žalobcu) určené zrážky,
a nevyplácal zrazené sumy povinnému (žalobcovi), pričom tento je súdny exekútor povinný doručiť
do vlastných rúk len platiteľovi mzdy povinného. Povinný stráca dňom, keď sa platiteľovi mzdy doručí
príkaz na začatie exekúcie, právo na vyplatenie tejto časti mzdy, ktorá zodpovedá určenej výške zrážok.
Nedôvodná bola aj námietka žalobcu, uvádzaná v odvolaní, že žalovaný 2/ bol po úhrade vymáhanej
pohľadávky v zmysle exekučného titulu povinný upustiť od vykonania exekúcie. I keď v danom prípade
došlo k úhrade exekučne vymáhanej pohľadávky bez toho, aby súdny exekútor musel pristúpiť k
vymáhaniu pohľadávky niektorým zo zákonných spôsobov exekúcie na peňažné plnenie, žalovaný 2/
nemal zákonný dôvod nepokračovať v exekúcii. Ak žalobca, povinný v predmetnom exekučnom konaní
nezaplatil trovy exekúcie, nemožno použiť pravidlo správania o upustení od vykonania exekúcie. Z
logiky veci vyplýva, že exekúcia nie je fakticky skončená, ak neboli vymožené aj jej trovy. Ak neboli
vymožené aj trovy exekúcie, exekučný súd by nemohol akceptovať vrátenie poverenia podľa § 60 písm.



b/ Exekučného poriadku a na pokyn exekučného súdu by potom mal súdny exekútor pokračovať vo
vykonávaní exekúcie. Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvého stupňa má za to, že exekúcia
vykonávaná žalovaným 2/ pod sp. zn. Ex 236/VI/97 nebola skončená, keďže v jej rámci nedošlo k
vymoženiu trov exekúcie súdneho exekútora. Preto poverenie žalovaný 2/ vrátil exekučnému súdu
až vtedy, keď boli jeho nároky úplne uspokojené, to znamená, keď sa vymohla pohľadávka a jej
príslušenstvo, vrátane trov exekúcie.  Odvolací súd nemohol zohľadniť ani námietku žalobcu uvádzanú
v odvolaní, že exekučný súd mal postupovať tak, že mal exekúciu zastaviť a osobným uznesením
rozhodnúť o trovách zastavenej exekúcie, nakoľko takýto postup nebol v Exekučnom poriadku v
rozhodnom období upravený. Až novelou Exekučného poriadku vykonanej zák. č. 341/2005 Z.z. účinnej
od 01.09.2005 bolo novelizované ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ktoré určilo, že ak súd
rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Predmetná
exekúcia, ktorá sa viedla pod sp. zn. 236/VI./97 bola skončená ešte pred účinnosťou citovaného
zákonného ustanovenia Exekučného poriadku. Súdna prax do účinnosti uvedenej novely bola taká, že
v prípadoch, aký nastal v danom exekučnom konaní sa postupovalo tak, že súdy čiastočne zastavovali
exekúciu v časti vymáhanej pohľadávky s príslušenstvom  a ponechali naďalej v platnosti vymáhanie
trov exekúcie. Neobstojí ani ďalšia námietka žalobcu uvádzaná v odvolaní, že predbežné trovy danej
exekúcie boli vyčíslené v nesprávnej výške. V danom prípade začalo exekučné konanie 10. júna 1997.
Exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov
(§ 235 ods. 1 Exekučného poriadku). V prejednávanej veci bolo preto potrebné aplikovať Exekučný
poriadok v znení platnom v čase začatia konania exekučného konania. Za výkon exekučnej činnosti
patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času (§ 196 Exekučného
poriadku). Náklady podľa § 196 Exekučného poriadku uhrádza povinný (§ 197 Exekučného poriadku).
Trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri
vykonaní exekúcie (§ 200 Exekučného poriadku). Ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť
oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie; súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné
vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie (§ 203
Exekučného poriadku). Ustanovenia § 196 a 197 ods. 1 Exekučného poriadku určujú zásadu, že odmenu
patriacu súdnemu exekútorovi za výkon exekučnej činnosti, náhradu jeho hotových výdavkov a náhradu
za stratu času uhrádza povinný. Len výnimočne - ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť
oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie; súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné
vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie (§ 203
Exekučného poriadku). Základom na určenie odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti
pri exekúcii na peňažné plnenie je výška vymáhanej pohľadávky, ak v ustanoveniach § 6 a § 14 až 16
vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení platnom do 30.06.2006
nie je ustanovené inak (§ 4 ods. 1 vyhlášky). Odmena súdneho exekútora je 20 % zo základu na jej
určenie, najmenej však 500,- Sk a najviac 1.000,- Sk (§ 5 ods. 1 vyhlášky). Ak súdny exekútor upustí
od vykonávania exekúcie podľa § 46 ods. 3 Exekučného poriadku, patrí mu 50 % z odmeny vypočítanej
podľa odseku 1 (§ 5 ods. 2 vyhlášky). Ak je súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak
exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje: a/ podľa počtu
hodín účelne vynaložených na exekúciu, b/ paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti
(§ 14 ods. 1 vyhlášky). Žalovaný 2/ postupujúc v zmysle citovaných zákonných ustanovení správne
vyčíslil výšku predbežných trov exekúcie. Ani tvrdenie žalobcu, že žalovaný 2/ odmietol prijať vymáhanú
pohľadávku, a preto vymáhanú sumu zaplatil priamo Slovenskej sporiteľni, nemá na rozhodnutie v
danej veci vplyv.  Žalobca jednoznačne neuhradil trovy predmetnej exekúcie, a preto ich vymožením zo
strany žalovaného 2/ nemohla byť žalobcovi spôsobená škoda. Pokiaľ sa týka ďalších námietok žalobcu
uvádzaných v odvolaní (ohľadne nedostatkov exekučného titulu, šikanózneho konania žalovaného 2/, s
poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 91/2004 zo dňa 29.09.2005, ktorý bol vydaný
v rámci iného exekučného konania - Ex 235/VI/97, námietky premlčania), odvolací súd v plnom rozsahu
poukazuje na podrobné a výstižné odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorými dôvodmi sa v plnom
rozsahu stotožňuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p..

Odvolací súd nepripustil v danej veci dovolanie, nakoľko podľa jeho názoru nejde o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku, ktorým súd
prvého stupňa vo zvyšujúcej časti žalobu proti žalovanému 2/ zamietol a vo výroku o náhrade trov
konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 2/  podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.



O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1, § 150 ods. 1, § 151
ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalovanému 2/ túto náhradu nepriznal, keď v danej veci dôvody hodné
osobitného zreteľa videl v sociálnej situácii žalobcu, ktorý je invalidný dôchodca s ťažkým zdravotným
postihnutím, s čím má zvýšené náklady, a jeho jediný príjem je invalidný dôchodok. Na druhej strane do
majetkovej sféry žalovaného 2/ toto rozhodnutie nezasiahne neprimeraným spôsobom.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4C/6/2008", "guid": "30e4c5b3-a79d-4e18-9afc-9ff81f1919ab:8846a761-8704-4608-92a4-c84637ad9976", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 49/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 49/03 z 10. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-10", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e"}], "citovane_v": []}