Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/267/2012 z 16. 1. 2013
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 16. januára 2013, sp. zn. 5Co/267/2012, ECLI:SK:KSKE:2013:7709200850.1
Krajský súd Košice | 5Co/267/2012 | ECLI:SK:KSKE:2013:7709200850.1 | 2013-01-16 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-219.odsek-1
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6c27bcda-cac2-4e46-b9c2-ec08061d0963
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7709200850.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/267/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7709200850
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7709200850.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.
Táne Veščičikovej a JUDr. Andreja Šalatu, v právnej veci žalobcu T. I., bývajúceho vo R. P., Z.Á. XXX/XX,
t.č. vo výkone trestu odňatia slobody Ústav pre výkon trestu odňatia slobody Ilava, zast. JUDr. Milanom
Kuzmom, advokátom AK v Košiciach, Floriánska 16, proti žalovanému SPOLOČNOSŤ 7 PLUS s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Panónska cesta 9, zast. JUDr. Rudolfom Adamčíkom, advokátom AK v Bratislave,
Liptovská 2/A, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce,
sp.zn. 12C 15/2011-193 z 12.4.2012

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a vyslovil povinnosť žalobcovi, aby zaplatil
žalovanému trovy konania 2.258,41 € do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia na účet právneho
zástupcu žalovaného.

Žalobou doručenou súdu dňa 16.1.2009 žiadal žalobca, aby súd zaviazal žalovaného k povinnosti v
lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku sa mu písomne ospravedlniť za uverejnenie tvrdení o jeho
osobe takto: Ospravedlnenie: SPOLOČNOSŤ 7 Plus, s.r.o. sa týmto ospravedlňuje T. I., že ho dňa
článkom pod názvom „Nájomný vrah“, uverejnenom v týždenníku Plus 7 dní, č. 47, zo dňa 21.11.2008,
vykreslila za páchateľa trestného činu vraždy, ktorej sa mal T. I. dopustiť na 10-ročnom S.O. G. a XX-
S. U. T., ku ktorej vražde došlo dňa XX.XX.XXXX H. E. R. T., ako aj za to, že ho SPOLOČNOSŤ 7
PLUS, s.r.o. vykreslila za účastníka trestného činu vraždy I. J., ako aj iného nezákonného konania, a to
všetko bez toho, aby bol o vine T. I. ako páchateľa alebo účastníka týchto trestných činov vynesený v
čase uverejnenia týchto tvrdení právoplatný rozsudok príslušného súdu“, a tým, že toto ospravedlnenie
je žalovaný v zastúpení príslušnej osoby povinný podpísať a zároveň doručiť v určenej lehote 15
dní od právoplatnosti rozsudku žalobcovi doporučenou poštou. Zároveň požadoval, aby žalovaný mal
povinnosť znášať v celom rozsahu oprávnenie žalobcu uverejniť ospravedlnenie žalovaného ako aj
rozsudok súdu v týždenníku Plus 7 dní v jeho príslušnej časti a rovnakou veľkosťou písma ako bol
uverejnený text napadnutého článku na náklady žalovaného, a aby žalovanému bola uložená povinnosť
zaplatiť mu sumu 10.000.- EUR titulom náhrady nemajetkovej ujmy, a trovy konania. Žalovaný so
žalobou nesúhlasil. Predovšetkým sa odvolal na znenie § 12 ods.3 OZ a na spravodajskú licenciu, ktorá
žalovanému patrí. Tvrdil, že článok v týždenníku Plus 7 dní  je potrebné považovať za spravodajský
článok, pretože reaguje na udalosť, ktorá nastala. Prostriedky ochrany osobnosti môžu byť uplatnené
vtedy, ak sú naplnené určité hmotnoprávnej predpoklady. V prvom prípade musí byť zásah, ktorý je



spôsobilý poškodiť žalobcu v jeho osobnosti. Sám žalobca poukazuje na článok začínajúci vetou „podľa
policajného vyšetrovania“. Každému čitateľovi musí byť z kontextu článku zrejmé, že v čase uverejnenia
článku bol žalobca obvinený zo spáchania skutkov za vraždu matky a dieťaťa v E. H. T..

Súd zistil v konaní, že dňa 21.11.2008 žalovaný v týždenníku Plus 7 dní v č. 47 uverejnil článok pod
názvom „Nájomný vrah“. V ňom opísal vraždu, ktorá sa stala dňa 29.12.2004 R. E. H. T. a pri ktorej došlo
k zavraždeniu 10-ročného chlapca S. G. a 30-ročnej ženy U. T.. Za vraha týchto osôb článok označil
žalobcu. Zároveň v ňom bola na troch snímkach zachytená podobizeň žalobcu a uvedené informácie,
ktoré bližšie opísali priebeh týchto vrážd a týkali sa i osoby žalobcu. Jedná sa o informácie:

1. „Advokát poskytoval vrahovi I.Z. alibi, a tak mohol I. zavraždiť ďalších ľudí vrátane desaťročného
chlapca“.

2. „I. mal napriek svojmu mladému veku za sebou bohatú kriminálnu minulosť“.

3. „Keby sa nenašli špinavci ochotní poskytovať alibi vrahovi, nemusel krutou smrťou zomrieť desaťročný
chlapec“.

4. „Podľa policajného vyšetrovania si v roku 2004, teda štyri roky po P. vražde najal I. podľa Č. vzoru
ďalší mafián, P. E.“.

5. „Sledoval G. R. H. a R. E. H. T. strieľal hlava - nehlava.“

6. „Až keď páchatelia nazreli do havarovaného vozidla, a zbadali za volantom ženu a vedľa nej chlapca,
došlo im, že tu niečo nesedí“, a že

7. „Na ťažko zraneného, ale stále žijúceho chlapca sa nepozeral človek, ale vygumovaný zabijak“.

8. „Namieril a stlačil spúšť“.

9. „Ranu istoty vpálil aj do tela ženy“.

10.  „K výpočtu I. zverstiev patrí aj účasť na vražde I. J. na W. Š.“.

11. „V jednom z telefonických odposluchov I. hovorí: Ešte dobre, jak som bol doma, že mi volal oný -
G., že by som mal zmiznúť, lebo ma chcú zatvoriť“.

12. „I. posledné roky nepracoval sám, ale podarilo sa mu dať dokopy zločinecký gang na juhu
východného Slovenska a vtiahnuť doň aj niektorých miestnych policajtov.“

Podľa žalovaného tak vlastne žalobca mal mať podiel i na vražde I. J. na W. Š.. Do času rozhodovania
vo veci žalobca nebol odsúdený za tr. čin vraždy H. T. a S.. G., ani za spoluúčasť na vražde I. J. a
ďalej zistil, že v článku v časopise Plus 7 dní č. 47, na strane 166-168, uverejneného dňa 21.11.2008
pod názvom „Nájomný vrah“  je uvedený podtitulok „ Advokát poskytoval vrahovi I. alibi, a tak mohol
I. zavraždiť ďalších ľudí vrátane desaťročného chlapca“. Z obsahu článku vyplýva, že v ňom žalovaný
použil také výrazy ako „I. mal napriek svojmu mladému veku za sebou bohatú kriminálnu minulosť; keby
sa nenašli špinavci ochotní poskytovať alibi vrahovi, nemusel krutou smrťou zomrieť 10-ročný chlapec;
podľa policajného vyšetrovania si v r. 2004, teda 4 roky po P. vražde najal I. podľa Č. vzoru ďalší mafián,
P. E.; sledoval G. R. H. a v E. H. T. strieľal hlava - nehlava; až keď páchatelia nazreli do havarovaného
vozidla, zbadali za volantom ženu a vedľa nej chlapca, došlo im, že tu niečo nesedí; na ťažko zraneného,
ale stále žijúceho chlapca sa nepozeral človek, ale vygumovaný zabijak; namieril a stlačil spúšť; ranu
istoty vpálil aj do ženy; k výpočtu I.U. zverstiev patrí aj účasť na vražde I. J. F. W. Š..

Okrem toho súd zistil z mediálneho archívu spoločnosti NEWTON I.T. - MEDIASEARCH, že dňa
18.8.2006 v relácii Správy STV o 19.30 hod. na stanici STV1 odznela reportáž, v rámci ktorej sa
vyjadroval i D. H., prezident Policajného zboru SR. Z reportáže je zrejmé, že polícia objasnila brutálnu
mafiánsku vraždu, ktorá sa stala pred rokom a šokovala celé Slovensko. Vyšetrovateľ obvinil štvoricu z
vraždy, nebola to však ich jediná vražda. V E. H. T. zastrelili mladú ženu a 10-ročného chlapca a rádio
Viva dňa 18.8.2006 o 18.00 hod. odvysielalo Veľké správy, v ktorých moderátorka D. W. oznámila, že



polícia už pozná páchateľov brutálnej vraždy R. E. H. T., ktorá sa mala stať pred dvoma rokmi. Policajný
prezident D. H. mal tvrdiť, že mafia prvýkrát porušila pravidlo, že nikdy nezatiahne do sporu ženy a deti.
Údajný vrah T. I. čakal s troma kamarátmi spolu v aute.

Súd citoval §§ 11, 12, 13 ods. 1, 3 OZ a dôvodil, že po vyhodnotení dôkazov vyplynulo súdu, že nárok
žalobcu dôvodný nie je. Z obsahu žaloby pritom jednoznačne vyplýva, že žalobca poukazuje na zásah
do svojich práv na ochranu osobnosti tým, že bol označený za páchateľa alebo účastníka trestného
činu vrážd R. E. H. T. I. I. J. F. W. Š. i keď právoplatne odsúdený za tento trestný čin nebol. Žalobca v
tejto súvislosti poukazuje na porušenie princípu prezumpcie neviny v §-e 40 ods.2 Listiny základných
práv a slobôd, článku 50 ods.2 Ústavy i § 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ale nepriamo i na porušenie § 18 a nasl. OZ. Článok 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd zasa garantuje právo žalovaného na poskytovanie informácií. V danom prípade
je potrebné nájsť „vyvážený vzťah“ medzi ústavou garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti
fyzickej osoby a slobody prejavu a právo na informácie na strane žalovaného i osôb - verejnosti,
ktorým žalovaný takéto informácie zaručuje. Ústavný súd viackrát vo svojej judikatúre zdôraznil, že
sa v danom prípade jedná o konflikt v rámci systému základných práv a slobôd a ako taký ho treba
riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy. Sloboda prejavu je totiž jeden zo základných
pilierov demokratickej spoločnosti, zabezpečuje sebarealizáciu jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo
vzťahu k informáciám a myšlienkam, ktoré sa prejavujú priaznivo, t.z., ktoré sa pokladajú za neurážlivé
a neutrálne, ale aj k takým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva.
Vyžaduje to totiž pluralizmus  a znášanlivosť v demokratickej spoločnosti /napr. Handyside/Spojené
kráľovstvo, rozsudok zo 7.12.1976/. Sloboda prejavu však nie je bezhraničná. Musí ustúpiť právam na
ochranu osobnosti v rámci garantovaného rozsahu v článku 19 Ústavy a § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka. V prípade vzájomnej konkurencie základných práv a slobôd vnútri ich systému je vždy
povinnosťou všeobecného súdu posúdiť, či z ústavne akceptovateľného hľadiska došlo k obmedzeniu
slobody prejavu alebo zásahu do ochrany práv a slobôd jednotlivca. Ústavný súd vo viacerých svojich
rozhodnutiach zdôraznil, že obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody je ústavne
akceptovateľné vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, na základe zákona,
zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlnenie jeho existencie a naliehavej spoločenskej potreby
a primerane /spravodlivo/ vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom. Musí ísť
teda o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality / US 4/02, 36/02, 193/03/. Z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva je zrejmé, že primárne postavenie v rámci ochrany slobody prejavu
patrí vždy novinárom a to obzvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu. Novinári majú totiž
povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých vecí verejného záujmu a verejnosť
má právo takéto informácie dostať /napr. Prager a Oberchlick/Rakúsko, Tromzo/Nórsko/. V tomto smere
novinárom je dovolené používať aj určitú mieru preháňania a provokácie. V danom prípade bolo potrebné
posúdiť, či zo strany žalobcu sa jednalo o informovanie vo veciach verejného záujmu a teda, či aj osoba
žalobcu  patrí do sféry „verejného záujmu“. V zásade medzi osoby verejného záujmu sú zaraďované
osoby pôsobiace v tzv. verejnej sfére, teda politici ale i ostatné osoby pôsobiace vo verejných funkciách
štátu. Tiež sa tam zaraďujú osoby pracujúce v zábavnom priemysle, tzv. celebrity, kde prevažuje
záujem verejnosti na informovaní o nich. Nepochybne medzi veci verejného záujmu sa budú týkať
aj udalosti týkajúce sa obrany a bezpečnosti štátu. Tu treba zaradiť i také udalosti, ktoré rezonujú v
spoločnosti ohľadne nájomných vrážd, trestných činov organizovaných skupín a pod. Preto žalovanému
nemožno nič vytýkať, že vo svojom článku sa snažil informovať o udalosti, ktorá v danom čase bola
spoločensky potrebná, žiadúca a pre verejnosť zaujímavá a týkala sa trestnej činnosti žalobcu a jeho tvz.
organizovanej skupiny. Z prehľadu mediálnych správ spoločnosti NEWTON Media a.s. je totiž zrejmé,
že v čase, kedy vyšiel inkriminovaný článok, verejnosťou prebehli informácie o tom, že žalobcovi bol
pôvodne uložený 25-ročný trest odňatia slobody Banskobystrickým špecializovaným trestným súdom,
znížený Najvyšším súdom SR na trest odňatia slobody na 15 rokov. Jednalo sa o trestný čin vraždy E.
P.. Táto informácia sa objavuje i v druhom odseku článku „Nájomný vrah“. Ak žalobca tvrdí, že v zmysle
§ 12 ods. 3 sa v prípade inkriminovaného článku nejedná o tzv. spravodajskú licenciu, a napísaním
tohto článku, ktorý má publicistický charakter, došlo k zverejneniu mena a podobizne žalobcu v rozpore
so zákonom, súd tomu neuveril a ako bolo naznačené, tento článok reaguje na informácie súvisiace s
odvolacím konaním na Najvyššom súde SR a obsah článku je spravodajský.



Bola to polícia, ktorá verejnosti poskytla prostredníctvom tlačových konferencií informáciu o tom, že
žalobca bol strelcom a vrahom U. T. I. S. G.Á. dňa 29.12.2004. Bol to on, ktorý mal samopalom
strieľať na vozidlo, v ktorom sa tieto dve osoby viezli, a potom, keď zistil, že v ňom nesedí D. G.,
obom uštedril ranu istoty. Od policajného prezidenta D. H. sa média dozvedeli, že T. I. bol šéfom
organizovanej skupiny, ktorá pôsobila v okolí P. B., R. P., E. a má na svedomí aj ďalšie vraždy, podieľali
sa napr. na vražde 24-ročného muža v r. 2000, na lúpežnom prepadnutí dvoch mužov na benzínovom
čerpadle, či založení požiarov v dvoch erotických salónoch; prvýkrát porušili pravidlo, že deti a ženy
sa do sporov podsvetia nemiešajú a že žalobca je   „bezohľadný vagabund, ktorý strieľa ženy a deti...,
a že I. do oboch vystrelil aj tzv. ranu istoty, hoci už vedel, že išlo o omyl“. Policajný prezident Packa
uviedol i to, že skupina I. namontovala „pod auto policajného funkcionára nástražný výbušný systém,
pri ktorom nechali výhražný list“ a v súvislosti s ochranou článku 10 Európskeho dohovoru je potrebné
spomenúť rozhodnutie z 23.5.1991 Oberschlick/Rakúsko, podľa ktorého existencia faktov by mala byť
preukázaná, a tak pravdivosť hodnotiacich výrokov nepodlieha dokazovaniu. V zmysle tohto rozhodnutia
nemožno totiž splniť požiadavku na preukázanie pravdivosti hodnotiaceho úsudku a požiadavka sama
osebe porušuje slobodu prejavu, ktorá tvorí základnú súčasť práva chráneného článkom 10 Európskeho
dohovoru. Obdobne vo veci Jerusalem/Rakúsko z 27.2.2001 Európsky súd pre ľudské práva uviedol,
že tam, kde vyhlásenie prechádza do hodnotiaceho úsudku, proporcionalita zásahu môže závisieť na
tom, že existuje dostatočne skutková základňa pre napadnuté vyhlásenie, pretože dokonca aj hodnotiaci
výrok bez akejkoľvek skutkovej základne na jeho podporu môže byť prehnaný. Inkriminovaný článok
bol uverejnený zo zdrojov pochádzajúcich z policajných tlačových konferencií, to je zrejmé nielen z
prehľadu mediálnych správ predložených žalovaným ale i z výpovede svedkyne A.. V tejto súvislosti
už Európsky súd pre ľudské práva konštatoval /napr. Colombani a ost./Francúzsko z 25.6.2002/, že
záruky článku 10 Európskeho dohovoru sú novinárom  poskytované za podmienky, že konajú v dobrej
viere tak, aby prinášali presné a dôveryhodné informácie pri dodržiavaní novinárskej etiky. Podľa súdu,
ak tlač prispieva do verejnej diskusie o otázkach vyvolávajúcich oprávnené obavy, musí mať možnosť
opierať sa o oficiálne správy bez toho, aby musela vykonať nezávislý prieskum. Podobne i v inej veci /
Selisto/Fínsko- rozhodnutie zo 16.11.2004/, novinári musia písať slobodne o udalostiach vychádzajúcich
z informácií získaných z oficiálnych zdrojov. Vždy je prioritný pôvod informácií, ktoré vychádzajú z
vyšetrovania. Ak teda žalovaný napísal inkriminovaný článok na základe informácií o trestnej činnosti
žalobcu a jeho organizovanej skupiny, ktoré získal z policajného vyšetrovania, k ich zverejneniu v podobe
článku došlo v čase, keď žalobca za tieto skutky /trestné činy/ nebol právoplatný odsúdený, a tieto
policajné informácie je potrebné pokladať za informácie oficiálne, pretože boli oznámené prezidentom
Policajného zboru SR D. H. na tlačových konferenciách, príp. prvým viceprezidentom PZ SR pánom
P., je potrebné uzavrieť, že žalovaný v dobrej viere tieto informácie poskytoval verejnosti, ktorá ich na
druhej strane mala právo od neho požadovať. Preto informácie, ktoré boli uverejnené v článku „Nájomný
vrah“ v č. 47 týždenníka Plus 7 dní a žalobcom označené pod č. 1-9 a 11-12 vrátene použitých snímok
s podobizňou žalobcu za tie, ktoré porušili jeho právo na ochranu osobnosti, boli žalovaným použité na
základe licencie v zmysle § 12 ods.3 OZ a na základe oficiálnych  policajných informácii. Nimi žalovaný
teda nemohol nepriaznivo zasiahnuť do práv na ochranu osobnosti žalobcu. Až na jeden prípad totiž
všetky uvedené výroky sa týkajú informácií o vražde mladej 30-ročnej ženy a 10-ročného chlapca R.
E. H. T. a ďalšej trestnej činnosti, ktoré boli poskytnuté policajnými funkcionármi. Netýka sa to však
informácie - k výpočtu I. zverstiev patrí účasť na vražde I. J. F. W.. Š. -pretože zo žiadnej z informácií
nevyplýva, že žalobca sa mal takejto vraždy zúčastniť. Takáto informácia obsiahnutá v článku je teda
nepravdivá, na základe ktorej by mohlo dôjsť k zníženie dôstojnosti alebo vážnosti osoby v spoločnosti.
Jedná sa teda o neoprávnený zásad do práv chránených záujmov zvýraznených v ust. § 11 OZ. Táto
ujma sa však posudzuje vždy z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu došlo a stupňa
negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva.

I pri materiálnej ujme možno satisfakciu nepriznať /napr.: uzn. NS SR 3Cdo 137/2008/, lebo v danom
prípade sa zásah týka osoby, ktorá bola do uverejnenia článku odsúdená za násilnú trestnú činnosť,
v jednom prípade za trestný čin vraždy. Jednoznačné správy vysokých policajných funkcionárov od
r. 2006 označovali za vraha U.. T. I. S.. G. žalobcu, pričom jeho organizovaná skupina sa mala
podieľať na ďalších vraždách, vrátane 24-ročného muža v r. 2000 a páchaním ďalšej trestnej činnosti.
Informácia uverejnená v článku o účasti na vražde I. J. neoznačila žalobcu za vraha, ale priznala
mu podiel účasti na vražde, o ktorej sa redaktorka mohla domnievať, že spadá pod tie, o ktorých
policajní funkcionári informovali. S ohľadom na rozsah trestnej činnosti, za ktorú bol žalobca právoplatne
odsúdený, spáchanej tr. činnosti, ktorá sa mu jednoznačne kládla za vinu, je nutné konštatovať, že



ujma spôsobená žalobcovi uverejnením informácie o jeho účasti na vražde I.. J. je s tak nízkym
stupňom závažnosti, ktorá nezakladá priznanie nemateriálnej satisfakcie podľa § 13 ods.1 OZ. Na
dôkazy predložené žalovaným po prvom pojednávaní - rozsudok KS Banská Bystrica sp. zn. 2T 31/01
a KS Bratislava sp. zn. 15Co/325/2009 súd v zmysle § 118a O.s.p. neprihliadal, skutočnosti z nich
vyplývajúce i tak nemali význam pre rozhodnutie vo veci.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods.1 O.s.p. Žalovaný mal v konaní plný úspech.
Trovy žalovaného pozostávajú zo 6 úkonov právnej služby advokáta v dvoch spojených veciach /
požadované ospravedlnenie a náhrada nemajetkovej ujmy/, z toho 2 x po 121,99 EUR za jeden úkon,
spolu 2.526,85 €.

V podanom odvolaní zo dňa 21.6.2012 žalobca žiadal zrušiť rozsudok a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Považoval rozsudok za nespravodlivý a nezákonný. On nebol vypočutý v konaní. Účastník konania má
právo byť prítomný na vyhlásení rozsudku súdu. Ochrana povesti alebo práv iných je v článku 10 ods. 2
Dohovoru vymedzená ako jeden z dôvodov, ktorý umožňuje zásah do slobody prejavu. On bol obvinený
z vraždy poškodeného J.. Hlavné pojednávanie sa začalo v decembri roku 2008. Systematická kampaň
vedená týždenníkom Plus 7 dní a novinárkou pani A. proti jeho osobe najmä vo veci vraždy v E. H. T.,
kde svojím spôsobom paralélny proces, ktorý prebieha mimo reálneho života a mal ho poškodiť.

V podanom odvolaní právny zástupca žiadal zmeniť rozsudok a vyhovieť tak, že žalobe bude vyhovené
a zaviaže sa žalovaný nahradiť žalobcovi trovy prvostupňového, ako aj odvolacieho konania.

V odvolaní namietal, že Občianska ochrana osobnosti je zavedená na objektívnom zodpovednostnom
princípe. Žalovaný dňa 21.11.2008 uverejnil nepravdu v týždenníku Plus 7 dní č. 47 a zasiahol do
cti a ľudskej dôstojnosti žalobcu. Nebola to polícia, ale žalovaný. Svedkyňa A. ako autorka článku vo
svojej výpovedi odmietla konkretizovať z akých policajných zdrojov čerpá. Spôsob sprostredkovania
informácii navodzoval u čitateľa dojem pravdivosti a overenosti predkladanej informácie. Na rozdiel od
trestného práva je objektívna zodpovednosť prísnejšieho charakteru, preto vo sfére právnych vzťahov
ovládaných rovnosťou umožňuje zabezpečiť dôslednú občianskoprávnu ochranu oprávnených záujmov
fyzických osôb, a preto nebolo rozhodujúce to, ak žalovaný rozširoval o jeho nepravdivej či skreslenej
správy, je dobromyseľný, lebo ide o poznatky, o ktorých sa domnieva, že zodpovedajú pravde, existujúce
dobromyseľnosti vylučuje len zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. Vecná kritika vyžaduje, aby
kritika vychádzala z pravdivej skutočnosti, čo sa však nestalo v tejto veci. Demokracia neznamená
svojvôľu a anarchiu. Je presvedčený, že rozhodnutie v zmysle podanej žaloby nemôže obmedziť
legitímne právo na slobodu prejavu.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa
zásad uvedených v § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a zistil, že ani jeden odvolací dôvod tvrdený odvolateľom nebol preukázaný a rozsudok súdu
prvého stupňa je vecne správny a odvolací súd ho potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. (Podľa § 156
ods. 3 O.s.p. s použitím § 211 O.s.p. bol vyhlásený rozsudok).

Podľa § 205 ods. 2 písm. a), c), d), f) O.s.p., odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo
rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,



f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa § 205a ods. 2 písm. d) O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre
jeho rozhodnutie je nesprávne, t.j. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, a
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, lebo
príčinou nesprávnych skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval
iné skutočnosti, alebo zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie
nezodpovedá vykonaním dôkazom ďalej vtedy, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §
132 O.s.p., a to preto, že buď vzal do úvahy skutočnosti ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti.
Ide teda tu o tom, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov účastníkov, alebo vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti, zákonnosti, pravdivosti a
vierohodnosti.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, a teda vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav.

O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne
použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne na daný skutkový stav
ho inak nesprávne súd prvého stupňa aplikoval.

Ani jeden z uvedených odvolacích dôvodov nebol v riešenej vecí daný, lebo súd prvého stupňa vzal
do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, všetky dôkazy vyhodnotil podľa
§ 132 O.s.p., nebol zistený ani logický rozpor v hodnotení dôkazov. Správne aplikoval právny predpis,
ktorým bol Občiansky zákonník.

Odvolací súd súhlasí so závermi súdu prvého stupňa a v celom rozsahu poukazuje na jeho presvedčivé
dôvody.

Odvolací súd k výstižným dôvodom uvedeným v rozsudku súdu prvého stupňa poznamenáva, že
sloboda tlače patrí k základným politickým slobodám, bez ktorých nie je mysliteľné fungovanie
demokratickej spoločnosti, avšak ak „sloboda prejavu je jednou zo základných podmienok pokroku
v demokratickej spoločnosti a rozvoja každého jednotlivca“ (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Handisyde versus Spojené kráľovstvo) významné z tohto hľadiska je publikovanie takých
článkov, ktoré informujú v demokratickej spoločnosti aj o negatívnych javoch v spoločnosti, t.j. aj o
trestnej činnosti. Významnou funkciou rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu
k ochrane slobody tlače je formovanie a dotváranie výkladu ich pravidiel, rozhodovanie o vnútroštátnych
súdoch, čo v konečnom dôsledku smeruje k zjednoteniu ich rozhodovacej praxe podľa princípu
vyslovených Európskym súdom pre ľudské práva. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej ESĽP) nekoná
na základe systému precedensov, vychádza však zo systému svojich rozhodnutí, ktorý je prostriedkom
výkladov Dohovoru. Je dôležité poznať základné rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a to
nielen z hľadiska poznania obsahu jednotlivých rozhodnutí, ale aj z hľadiska dlhodobo presadzovaných
Európskych princípoch ochrany slobody tlače, ktoré musia akceptovať i štátne orgány Slovenskej
republiky ako členského štátu Rady Európy. Novinárom znalosť týchto rozhodnutí umožní vyhnúť sa
uverejňovaniu takých článkov, ktorými by mohli porušiť právo na ochranu cti, dôstojnosti alebo dobrej
povesti osôb, ktorými sa vo svojich článkoch zaoberajú. Základnými podmienkami občianskoprávnej
zodpovednosti zásah do práv chránených ust. § 11 Občianskeho zákonníka sú existencia zásahu
objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu. K zásahu do cti a dôstojnosti fyzickej osoby, ktoré
sú podľa ust. § 11 Obč. zák. predmetom ochrany osobnosti práv, môže dôjsť rôznymi formami,
no najčastejšie nepravdivými skutkovými tvrdeniami, pri týchto tvrdeniach je dôvodom vylučujúcim



neoprávnenosť zásahu sporová skutočnosť, že tieto tvrdenia sú pravdivé. Dôkaz pravdy je vylúčený len
pri hodnotiacich úsudkoch (kritike), takže o subjektívnom hodnotení ako z jeho povahy vyplýva, takýto
dôkaz nemožno vykonať.

Súd prvého stupňa vo veci správne rozhodol, keď žalobu zamietol a treba prisvedčiť argumentom
žalovaného v jeho vyjadrení zo dňa 23.11.2012 (došlo odvolaciemu súdu 29.11.2012), že autorka článku
Ľ. A. nedostatočnú vypovedaciu schopnosť preukázala v konaní, že išlo o nedostatočnú vypovedaciu
schopnosť rešeršu tlače a zrejmé to, čo tvrdila autorka článku o svojej svedeckej výpovedi, že Prezídium
policajného zboru informovalo o činoch žalobcu, je to zrejmé aj z obsahu mediálnych správ mimo
žalovanej. Preto autorka článku vo svojom svedectve označila aj iné zdroje, z ktorých čerpala pri príprave
žalovaného článku a je jej povinnosťou chrániť a neoznačovať konkrétne osoby. Z jej svedectva však
vyplynula podľa obsahu článku aj zhoda a nepochybnosť zistení, a to aj v konfrontácii s obsahom
zverejnených v iných médiách. Po právnej stránke vec bola posúdená správne podľa vyjadrenia
žalovaného a ďalej poukazuje na Nález Ústavného súdu ČR sp.zn. I ÚS 156/99, lebo pri informovanosti
najširšej verejnosti je potrebné rešpektovať špecifikát bežnej pedagogickej tlače (na rozdiel od publikácie
odborných), ktoré v určitých prípadoch s ohľadom na jednotlivých príspevkov a čitateľský záujem nutne
môžu pristupovať k určitým zjednodušeniam a nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie
alebo skreslenie je neprípustné. Preto treba len vychádzať z toho, že je veľmi ťažko trvať na úplnej
presnosti skutkových tvrdení a klásť tak na novinárov vo svojich dôsledkoch nesplniteľné nároky.

Žalovanému nemožno nič vytýkať, ak vo svojom článku sa snažil informovať o udalostiach, ktoré v
danom čase boli spoločensky potrebné, žiaduce a pre verejnosť zaujímavé a týkali sa trestnej činnosti
žalobcu aj jeho organizovanej skupiny. Žalobcovi bol pôvodne uložený 25-ročný trest odňatia slobody
Banskobystrickým špecializovaným trestným súdom, zníženým Najvyšším súdom SR na trest odňatia
slobody na 15 rokov, išlo o vraždu E. P., táto informácia sa okrem iných objavila i v druhom odseku
článku „nájomný vrah“. V článku sa žalovaný snažil priblížiť osobu žalobcu a jeho trestnú činnosť.
Preto správne je konštatovanie súdu prvého stupňa v súvislosti s ochranou článku 10 Európskeho
dohovoru, lebo rozhodnutie z 23.5.1991 vo veci Oberschlick/Rakúsko, podľa ktorého existencia faktov
by mala byť preukázaná, tak pravdivosť hodnotiacich výrokov nepodlieha dokazovaniu, a preto nemožno
splniť požiadavku na preukázanie pravdivosti hodnotiaceho úsudku a požiadavka sama o sebe porušuje
slobodu prejavu. Obdobne tiež bolo judikované vo veci Jerusalem/Rakúsko z 27.2.2001, kde ESĽP
dôvodil, že tam, kde vyhlásenie predchádza do hodnotiaceho úsudku, proporcionalita zásahu môže
závisieť na tom, ako existuje dodatočne skutková základňa pre navrhnuté vyhlásenie, lebo dokonca
aj hodnotiaci výrok bez akejkoľvek skutkovej základne na jeho podporu môže byť prehnaný. V tejto
súvislosti už aj Európsky súd pre ľudské práva konštatoval podľa súdu prvého stupňa (napr. vo veci
Colombani a ost./Francúzsko z 25.6.2002), že záruky článku 10 Európskeho dohovoru sú novinárom
poskytované za podmienky, že konajú v dobrej viere tak, aby prinášali presné a dôveryhodné informácie
pri dodržiavaní novinárskej etiky.

Napokon informácia uvedená v článku o účasti navrhovateľa na  vražde I. J. neoznačovala žalobcu za
vraha, ale priznala mu len podiel účasti na vražde. Ani článok 26 ods. 1 Ústavy SR (o slobode prejavu)
nebol porušený.

V ostatných dôvodov odvolací súd odkazuje na výstižné dôvody uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa
podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p., keď aj žaloba o ospravedlnenie a o náhradu nemajetkovej ujmy bola
správne zamietnutá.

Len pre zvýraznenie dôvodov je potrebné poukázať aj na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 537/2011-31
zo dňa 19.4.2012, kde sa konštatovalo, že rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (sp.zn. 5 Co 12/2011
z 23.5.2011) základné právo účastníčke na súdnu ochranu porušené nebolo a Ústavný súd vychádzal
z toho, že nemožno považovať závery a názory prezentované v rozhodnutí odvolacieho súdu za
svojvoľné, predčasné, arbitrárne, ak neodporujú podstate a zmyslu aplikovaných právnych noriem v
prípade odôvodnenia rozsudku pri zamietnutí žaloby (podobne nález IV. ÚS 302/2010).



Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania s poukazom na § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.
a nepriznal ich úspešnej žalovanej, lebo táto si ich nevyčíslila a žalobca nemal úspech v odvolacom
konaní.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/20004 Z.z. o súdoch
v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.