{"guid": "7f648268-e80b-4b9a-a3a5-203087e538a4:49b50bb1-0bdf-4437-8b03-40cf18b2c7f1", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2016:6209200120.1", "spisova_znacka": "17CoE/121/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17CoE/121/2015 z 28. 7. 2016", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 28. júla 2016, sp. zn. 17CoE/121/2015, ECLI:SK:KSBB:2016:6209200120.1", "identifikacne_cislo": "6209200120", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Božena Brinčíková", "sudca_id": 209, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-bozena-brincikova-209", "datum_vydania": "2016-07-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/49b50bb1-0bdf-4437-8b03-40cf18b2c7f1", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6209200120.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2016:6209200120.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2016:6209200120.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoE/121/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6209200120
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6209200120.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana
Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Renáty Deákovej, ako členiek senátu, vo veci
exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35807598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25,
zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25 a súčasne
právnym zástupcom Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36864421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, v
mene ktorého pred súdom koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti povinnému
D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom v N., č. 1, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so
sídlom exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka č. 60, pod sp. zn. EX 11922/08, o vymoženie
sumy 56,30 € s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš
č.k. 5Er/68/2009-21 zo dňa 13.06.2012, ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení (prvý
výrok)   p o t v r d z u j e.

Návrhy oprávneného na prerušenie konania   z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie (ďalej aj „okresný súd“) exekúciu zastavil podľa § 57 ods.
1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení s ustanovením
§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku v nadväznosti na ustanovenie § 52 ods. 1, 2, 3 a 4 a § 53 ods. 1 a
4 Občianskeho zákonníka (prvý výrok) a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi
trovy exekúcie v sume 39,83 € do troch dní od právoplatnosti uznesenia (druhý výrok). V odôvodnení
uznesenia okresný súd uviedol, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu, ktorým je
konkrétny rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave; exekučný titul bol vydaný rozhodcovským súdom, ktorý
vyvodil svoju právomoc z rozhodcovskej doložky, ktorá bola súčasťou všeobecných obchodných
podmienok k zmluve o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným; okresný súd dospel k záveru,
že predmetná rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná a predstavuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku v spotrebiteľskej zmluve; právomoc rozhodcovského súdu tak nebola založená na základe
platnej rozhodcovskej doložky a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym
exekučným titulom na vykonanie exekúcie, preto ho okresný súd považoval za materiálne nevykonateľný
a exekúciu vyhlásil za neprípustnú a súčasne ju zastavil.
2. Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas
odvolanie zo dňa 30.08.2012 (č.l. 30-39 spisu). Namietal, že exekučný súd mu odňal možnosť konať
pred súdom, pretože neumožnil vedenie kontradiktórneho konania, v ktorom by mohol uplatňovať svoje
stanoviská k skutkovým a právnym otázkam nastoleným samotným okresným súdom v súvislosti s
neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Aplikácia smernice rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách okresným súdom odporuje správnej aplikácii uskutočnenej



Súdnym dvorom Európskej únie, ktorý vyžaduje v rámci aplikácie smernice vedenie spravodlivého
konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky kontradiktórnosti v základnom konaní ako aj v
exekučnom konaní; z tohto hľadiska exekučný súd nezohľadnil svoju povinnosť upozorniť účastníkov
exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť
oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. Ďalej oprávnený uviedol, že exekučný
súd sa mal obrátiť na súdny dvor vo veci výkladu smernice v zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa
ktorej musí riešiť spory s dodávateľom v rozhodcovskom konaní je neprijateľnou podmienkou, pretože pri
prihliadaní na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu v Českej
republike by exekučný súd nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair a to, že výklad a správna
aplikácia smernice musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje okrem zohľadnenia jazykových verzií textu,
používania terminológie, právnych pojmov komunitárneho práva so zreteľom na odlišnosti interpretácie
komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným
súdom členských štátov, keď exekučný súd si túto povinnosť nesplnil, pretože uvedené komunitárne
súdy rozhodujú zásadne odlišne ako exekučný súd, resp. slovenské súdy (oprávnený poukázal na dve
konkrétne rozhodnutia uvedeného nemeckého súdu a dve konkrétne rozhodnutia českého ústavného
súdu). Oprávnený namietol aj skutočnosť, že exekučný súd prihliadal na neprijateľnú podmienku v
spotrebiteľskej zmluve bez toho, aby dal priestor povinnému ako spotrebiteľovi dovolať sa neprijateľnej
zmluvnej podmienky s tým že ak by tento neprijateľnosť zmluvnej podmienky nenamietal, mal na
ňu exekučný súd prihliadať ako na prijateľnú zmluvnú podmienku (na túto otázku navrhol položiť
aj prejudiciálnu otázku). Ďalej oprávnený ako dôvod odvolania uviedol, že súd rozhodol nad rámec
zverenej právomoci podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„O.s.p.“). Všeobecný súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces
zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených
právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci na ustanovení § 45 ods. 2 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Exekučný súd nie
je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci
s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda
vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený, zdôrazňujúc, že k takémuto
revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom
s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Uviedol,
že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže
ten istý štátny orgán všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu
účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú a to preto,
že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje.
Ochrana práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna
oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné
využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského
rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Oprávnený poukázal na to, že úspešný žalobca
v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia oprávneného procesu indikovaného ustanovením
§ 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje
justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna
interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný
súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu. Uviedol s poukazom na
rozhodnutia Ústavného súdu, konkrétne uznesenie sp. zn. I. ÚS 331/09, I. ÚS 212/06, že v prípade
dvojakého výkladu právneho predpisu, je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis
spôsobom ústavne konformným. V súvislosti s plynutím času z pohľadu ochrany princípov právneho
štátu poukázal na skutočnosť, že ak ustanovenie § 41 zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení
lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel
zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých
práv a uložených povinností rozhodnutia rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby
exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených
rozsudkom. Všeobecný súd vo veci žalobcu nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné
deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby
bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv
na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského
súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť
podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Podľa názoru



oprávneného exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný,
nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ak sa všeobecný
súd nestotožnil s ústavnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, mal prerušiť
konanie a podať Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade predmetného
ustanovenia s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Ako druhý dôvod uviedol, že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm.
a) O.s.p. v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p. Všeobecný súd podľa jeho názoru
interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45  ds. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby
upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky
špecifikované v ustanovení § 45 ods. 1 písm. b), c) zákona o rozhodcovskom konaní. Oprávnený
však tvrdí, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkon rozhodnutia rozhodcovského súdu
alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.
Ako ďalší dôvod uviedol, že súd svojím postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať pred
súdom v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ustanovením § 221 ods. 1
písm. d) O.s.p. Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej
právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov
rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom
štáte spojené s exekučnou vecou. Poukázal aj na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy
SR a článku 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Žalobca, aj keď výkon a
ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným
súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Z okolností daného prípadu
nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné
zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu.
Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem a na skutočnosť, že exekučný súd založil
a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu
prameňa práva. Exekučný súd aplikoval ustanovenie smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú
záväznosť. Následne oprávnený uviedol, že okresný súd bez jeho vypočutia rozhodol o jeho právnom
postavení, nemal možnosť sa vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Postup, ktorý zvolil exekučný súd dal povinnej dodatočnú
príležitosť na to, aby bez existencie obáv z reakcie žalobcu, došlo k zmareniu exekúcie s poukazom
aj na zásadu kontradiktórnosti konania. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek
možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho
procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania.
Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci
je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu, ako aj
jeho právo na spravodlivý súdny proces. Ako štvrtý dôvod uviedol, že súd prvého stupňa nedostatočne
zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie. Podľa oprávneného exekučný súd vo veci
nevykonal dokazovanie, pričom rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom
stave a ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci
konania nenavrhli. Ako posledný dôvod oprávnený uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Poukázal
na ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní a uviedol, že ak by zákonodarca chcel umožniť
prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi stanovenými v ustanovení
§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh
prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť. Ohľadne
neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to, či plnenie
priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská
doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na
všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho
orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu
nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak
na základe zmluvy o úvere v zmysle ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim
uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v
zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o. i. aj ročná percentuálna miera nákladov.



Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou
odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru.
Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný
podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s
úrokom z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných
podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru
oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov,
nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok
má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený
ďalej poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných prepisov nie je možné odvodiť pre obchodné
záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné vzťahy dohodnúť.
Záverom opätovne uviedol, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť
neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku. Exekúcia bola začatá zákonným
spôsobom na základe vykonateľného a platného exekučného titulu. Súd po vykonaní prieskumu
exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného
titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové ani skutkové okolnosti, ktoré
by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na tieto odvolacie námietky žiadal oprávnený napadnuté
uznesenie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Oprávnený navrhol odvolaciemu
súdu, pokiaľ jeho odvolaniu nevyhovie, aby prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a
Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európske únie predložil
prejudiciálne otázky, ktoré formuloval v závere podania, konkrétne išlo o otázky v znení: 1. Má sa
ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2.
V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje
uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý
vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie
všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde,
alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa
táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou
v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3.
Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Súčasne oprávnený navrhol, aby
odvolací súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a predložil Ústavnému súdu Slovenskej
republiky návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku
s článkom 1 odsek 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty
a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok v súvislosti s možnosťou
opätovného skúmania exekučného titulu exekučným súdom bez akejkoľvek časovej limitácie.

3. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

4. Konanie v prejednávanej veci začalo pred 30.06.2016; dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“); podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti;
podľa § 470 ods. 2 prvá veta C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované; podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku,
ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku; podľa § 9b ods. 5 Exekučného poriadku, v konaní podľa tohto zákona rozhoduje
súd uznesením.

5. Exekučný poriadok ukladá súdu skúmať vykonateľnosť exekučného titulu nielen v      § 44 ods. 2
Exekučného poriadku pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj v ďalších nadväzujúcich



ustanoveniach, konkrétne v ustanovení § 57 Exekučného poriadku, v ktorom uvádza viaceré dôvody na
zastavenie exekúcie pre prípad, že bola (nesprávne) nariadená. S týmto názorom oprávnený nesúhlasil
a navrhol prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a podanie Ústavnému súdu Slovenskej
republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky \"pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva\".

6. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p., súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tomto prípade podá Ústavnému
súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania.

7. Článok 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb.) znie: Slovenská republika
je zvrchovaný demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Slovenská
republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy,
ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

8. Na prerušenie konania podľa citovaného ustanovenia § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. nemá účastník
konania právny nárok (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/47/1996
zo dňa 22.07.1996 uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov pod č. R
53/1999) a neprerušením konania z tohto dôvodu nedochádza k odňatiu možnosti účastníka konania
konať pred súdom (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/294/2008
zo dňa 06.05.2009) ani k porušeniu práva účastníka konania na spravodlivý proces (porovnaj uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/127/2005 zo dňa 04.05.2005). Povinnosť prerušiť
konanie podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. má súd len v prípade, ak sám dospeje k záveru, že všeobecne
záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore ústavou, zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

9. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

10. Problematikou postupu všeobecného súdu pri prerušení exekučného konania podľa      § 109
ods. 1 písm. b) O.s.p. (teraz § 162 ods. 1 písm. b/ C.s.p.) za účelom predloženia návrhu ústavnému
súdu o nesúlade všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý sa týka veci, s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, sa plénum Ústavného súdu
Slovenskej republiky zaoberalo už vo veci vedenej pod sp. zn. PL.ÚS/16/2002, kde v uznesení zo
dňa 20.05.2002 ústavný súd vyslovil svoj právny názor a z neho vyplývajúci záver, že: „Podľa § 254
ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú
ustanovenia predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku (vrátane III. časti, v ktorej je §
109 ods. 1), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým ustanovením,
ktoré ustanovuje inak, je § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 Občianskeho
súdneho poriadku, pretože má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného konania, vlastné pravidlo. Podľa §
36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon (v poznámke pod čiarou je uvedený napríklad zákon
č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov) neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť.
Z uvedených procesných predpisov vyplýva, že navrhovateľ ako exekučný súd nemohol exekučné
konanie pred ním prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku.“ K odôvodneniu
rozhodnutia pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. PL.ÚS/16/2002 je pripojené aj
odlišné stanovisko XX k tej časti odôvodnenia, ktoré sa týka možnosti prerušenia exekučného konania
podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v znení: „tým, že podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky sú sudcovia pre výkon svojej funkcie a pri rozhodovaní viazaní na rozdiel od právneho stavu
do 1. júla 2001 nielen zákonom, ale aj ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom, z odseku 2 cit. článku priamo vyplýva oprávnenie súdu v prípade, že sa
domnieva, že všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa
týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods.
5 alebo zákonu, konanie prerušiť a podať návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Iný záver ako vyššie uvedený by podľa mňa bol neakceptovaním ústavnoprávneho
princípu, ktorého uplatnenie nemôže byť limitované zákonom, resp. každý zákon upravujúci procesný



postup súdu musí rešpektovať tento ústavnoprávny princíp, aj keď túto možnosť prerušenia konania
výslovne neupravuje.“

11. Odvolací súd rešpektuje názor ústavného súdu vyslovený v uznesení sp. zn. PL.ÚS/16/2002 o
nemožnosti prerušiť exekučné konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.  (teraz § 162 ods. 1 písm.
b/ C.s.p.) z dôvodu pravidla zakotveného v ustanovení § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, súčasne
však v zhode s odlišným názorom sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej k tej časti odôvodnenia unesenia
PL.ÚS/16/2002, ktoré sa týka možnosti prerušenia exekučného konania podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, je toho názoru, že ak by súd dospel k názoru o potrebe postupu podľa čl. 144 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky v exekučnom konaní, mohol by Ústavnému súdu SR podať návrh na začatie
konania na základe čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Posúdením veci odvolací súd nedospel
k záveru o rozpore ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku upravujúceho spôsob rozhodovania
exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s článkom
1 Ústavy Slovenskej republiky, preto neuplatňuje postup podľa čl. 125 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa odvolacieho súdu s princípom právneho štátu zakotvenom v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky nie je v rozpore možnosť exekučného súdu v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku skúmať,
či predložený exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný. Návrh oprávneného na prerušenie
konania nebol dôvodný a bolo potrebné ho zamietnuť.

12. Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní oprávneného podľa § 34 C.s.p., preskúmal
vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania
oprávneného podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní oprávneného podľa § 380 ods.
1 C.s.p. a uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. vo výroku o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú a jej zastavení ako vecne správne potvrdil.

12.1 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

12.2 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

13. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že exekúcia v danom prípade bola dôvodne
vyhlásená za neprípustnú a súčasne zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.

13.1 Z predloženého spisu mal odvolací súd preukázaný skutkový stav tak, ako ho uviedol okresný
súd. Okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej skutočnosti,
že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je nutné posudzovať
ako spotrebiteľský vzťah a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka
účinného v čase uzavretia zmluvy svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.

13.2 K odvolacej námietke oprávneného smerujúcej k možnosti preskúmať rozhodcovský rozsudok,
odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul (rozhodcovský rozsudok),
že súd nielen v procesnom štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom
stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale aj
počas celého exekučného konania je oprávnený a súčasne povinný riešiť otázku, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v
názore, že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá (je povinný sa zaoberať) tým, či
rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, bolo vydané orgánom s právomocou na jeho
vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné
tak po stránke formálnej ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom
vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad v uzneseniach sp.
zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13.10.2011 a sp. zn. 3Cdo/122/2011 zo dňa 09.02.2012). Či sa jedná o
rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie,
v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a
presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene



vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže súčasne v tomto rozsahu skúmať
exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo
formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení
okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj
v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

13.3 Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania uznesením o zastavení exekúcie,
mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, sa zaoberal
Ústavný súd Slovenskej republiky aj v uznesení sp. zn. I. ÚS 456-/2011 zo dňa 23.11.2011, v ktorom
uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v
ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné
už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto
rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn.
3Cdo/164/1996 zo dňa 27.01.1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu
nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

13.4 Oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom
konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.

13.5 Nie je sporné, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno preskúmať podľa § 37 Zákona
o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný
rozsudok súdu (§ 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). Súčasne ale s týmto
tvrdením odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul (rozhodcovský
rozsudok), že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať
exekučný titul, bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Tento právny názor plne zodpovedá
záverom obsiahnutým v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa
16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú
povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom.
Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za
nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného
súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť
sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nie je tzv. prekážkou res iudicata, t.j. veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre
súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že
súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného
konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

13.6 Pokiaľ oprávnený namietal, že exekučný súd založil a svoje rozhodnutie odôvodnil normatívnou
úpravou, ktorá v Slovenskej republike nemá povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie smernice
Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť, odvolací súd poukazuje na článok 6 ods. 1
Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre
spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok. Podľa článku 3 ods. 1 smernice, zmluvná podmienka, ktorá



nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Citovaná smernica Rady bola prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým
sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku tak, ako to vyplýva
z článku 6 citovanej smernice je táto záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako
interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne
vzťahy.

13.7 V exekučných konaniach, kde povinným je spotrebiteľ, súdna prax vyžaduje určitú zvýšenú ochranu
spotrebiteľa, lebo ho považuje za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú
exekučný súd a exekútor dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať
tak práva a povinnosti oboch strán. Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo
postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že
ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom.

13.8 Zo skutkových okolností posudzovanej veci vyplýva, že oprávnený a povinný uzavreli zmluvu o
úvere. V zmluvných dojednaniach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sa zmluvné strany v
bode 17 „dohodli“ na spôsobe riešenia sporov - rozhodcovskú doložku tak, že všetky spory, ktoré vzniknú
z tejto zmluvy budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská a.s. so sídlom Karloveské rameno č. 8, 841 04  Bratislava, IČO: 35922761, zapísanou
v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I., oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde
podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany
sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu,
ktorý vznikne z tejto zmluvy vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto
vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský
súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského
súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

13.9 Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že po doručení žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku pristúpil okresný súd
správne k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že pokiaľ oprávnený v
návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je exekučný súd
nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu z vlastnej iniciatívy riešiť otázku, či právomoc
rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou ako podmienku
materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď týmto postupom nedochádza k preskúmaniu vecnej
správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale len k posúdeniu, či
predložený exekučný titul je v súlade so zákonom; ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je povinný z toho vyvodiť všetky právne
dôsledky tak, aby zmluvná strana (spotrebiteľ) nebola neplatnou rozhodcovskou zmluvou viazaná, t.j.
exekučný súd je povinný žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnuť (porovnaj napríklad
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13.10.2011 uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 46/2012, sp.
zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012, sp. zn. 6Cdo/105/2011 zo dňa 10.10.2012 uverejnené v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2013 a sp. zn.
5Cdo/230/2011 zo dňa 18.09.2012 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. R 68/2013, ale aj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1MCdo/15/2012 zo dňa 22.05.2013, sp. zn. 2Cdo/239/2012 zo dňa 30.04.2013, sp. zn. 4Cdo/88/2013 zo
dňa 24.10.2013, sp. zn. 5MCdo/25/2012 zo dňa 12.06.2013, sp. zn. 7Cdo/235/2012 zo dňa 12.06.2013
a mnohé iné; pozri aj uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa
22.08.2012, sp. zn. II.ÚS/545/2010 zo dňa 09.12.2010 a sp. zn. IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03.03.2011 ako
aj uznesenie Súdneho dvora Európskej únie vo veci zn. C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti I. B. zo dňa
16.11.2010). Od tohto záveru nie je žiadny dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci.



13.10 Odvolací súd sa zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je
založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel k
záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach               v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy). Rozhodcovská doložka sa neodlišuje od ostatného
textu všeobecných podmienok a podpis spotrebiteľa sa nenachádza za všeobecnými podmienkami
vrátane rozhodcovskej doložky, ale na prvej strane úverovej zmluvy. Ak úver bol poskytnutý na základe
štandardnej formulárovej zmluvy, povinný ju mohol prijať ako celok vrátane úverových podmienok a
v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky alebo ju odmietnuť ako celok. Je zrejmé, že oprávnený od
počiatku sledoval koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy,
boli tieto riešené na rozhodcovskom súde za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa.
Rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným titulom, keďže rozhodcovská doložka predstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je od počiatku neplatná, pričom výkon práv a povinností z doložky
odporuje dobrým mravom. Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok,
vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku
svojej nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou
je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, okrem prípadu, ak
si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal). Rozhodcovská doložka, ktorá mala
založiť právomoc rozhodcovského súdu na vydanie predmetného exekučného titulu, bola súčasťou
všeobecných obchodných podmienok k zmluve o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu o neplatnosti spornej rozhodcovskej doložky
ako neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech povinného ako spotrebiteľa; táto
podmienka ako súčasť vopred pripravených všeobecných obchodných podmienok nebola s povinným
ako spotrebiteľom individuálne dojednaná a povinný nemal reálnu možnosť jej obsah ovplyvniť,
resp. jej aplikáciu vylúčiť; k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky vo všeobecných obchodných
podmienkach dospela aj súdna prax (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2Cdo/245/2010 zo dňa 30.11.2011, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I.ÚS/258/2015 zo dňa 10.06.2015 alebo nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I.ÚS/3512/2011
zo dňa 11.11.2013); navyše vo všeobecných obchodných podmienkach bol vopred výlučne zo strany
oprávneného určený konkrétny rozhodcovský súd, ktorý bol oprávnený rozhodovať spory vyplývajúce zo
zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným. Nakoľko právomoc rozhodcovského súdu bola
založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, rozhodcovský rozsudok bol ako celok vydaný v
rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, pretože nie je materiálne vykonateľný
a tento nedostatok bráni vo vykonaní exekúcie. Okresný súd exekúciu správne vyhlásil za neprípustnú
a súčasne ju zastavil.

13.11 Pokiaľ oprávnený osobitne namietal, že konanie pred okresným súdom nebolo vedené
kontradiktórne, pretože okresný súd mu neumožnil vyjadriť sa k možnosti posúdenia rozhodcovskej
doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, odvolací súd uvádza, že je mu známe rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS/499/2012 zo dňa 10.07.2013, v posudzovanej veci
však podľa názoru odvolacieho súdu uvedený postup okresného súdu neukrátil oprávneného o možnosť
vyjadriť sa, pretože z úradnej činnosti odvolacieho súdu je zrejmé, že oprávnený vzhľadom na množstvo
exekučných konaní, ktoré iniciuje na základe rozhodcovských rozsudkov ako exekučných titulov je
nepochybne dostatočne informovaný o názore okresného a odvolacieho súdu ohľadom rozhodcovskej
doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky v obdobných prípadoch; uvedený názor okresného súdu
preto v žiadnom prípade nebol pre oprávneného prekvapujúci a preto mal možnosť sa k nemu vyjadriť
už priamo v návrhu na vykonanie exekúcie. Navyše podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky PLz.ÚS/1/2014 zo dňa 07.05.2014 pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak
je oprávnenému možnosť vyjadriť sa  reálne poskytnutá v odvolacom konaní.

13.12 Odvolací súd súhlasí s názorom okresného súdu, že rozhodcovská doložka v danom prípade
je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy z dôvodu, že spotrebiteľa núti, aby sa podrobil
rozhodcovskému konaniu. Spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Exekučný titul vydaný v rozpore so zákonom preto nikoho nezaväzuje a nie
je vykonateľný. Uvedená skutočnosť je zákonným dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods.



1 písm. g) Exekučného poriadku. Odvolací súd poznamenáva, že povinný mal pri uzavieraní zmluvy o
úvere postavenie spotrebiteľa.

14. Na základe uvedeného odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.
vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení (prvý výrok) ako vecne správne potvrdil.

15. Odvolací súd nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že požiada Súdny dvor
Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu komunitárneho práva tak, ako to požadoval
oprávnený.

15.1 Podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p., súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská
republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí
ministerstvu spravodlivosti.

15.2 Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu práva európskej
únie je v zmysle ustálenej judikatúry súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka týkajúca sa
platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia
predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej
krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad úniového práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti
úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný súvis so sporom
prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Súčasne
prejudiciálna otázka nastolená súdnemu dvoru nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo
vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci
spor a súčasne nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v
prejednávanom spore. Na uvedenom základe potom odvolací súd posudzoval oprávneným formulované
prejudiciálne otázky.

15.3 K prvej otázke, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená súdnemu dvoru odvolací súd
uvádza, že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze
(en bloc) rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. Naopak, procesný postup a
výsledok rozhodnutia okresného súdu jednoznačne vylučuje takýto názor a svedčí o tom, že exekučný
súd skúmal konkrétnu rozhodcovskú doložku, a to z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu
neprijateľných zmluvných podmienok. Zaoberal sa dôsledne otázkou, či predmetná rozhodcovská
doložka (ne)predstavuje v danom prípade hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa, k čomu súd viedlo prvotné zistenie, že v danej veci ide o typovú spotrebiteľskú zmluvu
zakotvujúcu rozhodcovskú doložku. Na základe uvedeného skúmania dospel súd k záveru, že
nakoľko rozhodcovskú doložku v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru si spotrebiteľ
preukázateľne osobitne nevyjednal, splynula s ostatnými štandardnými podmienkami,  dodávateľ
spotrebiteľovi nevysvetlil význam rozhodcovskej doložky rozdiel od zásad občianskeho súdneho
konania, či pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť súkromný súdny proces a nedal mu po preukázateľnom
poučení na výber rozhodnúť sa, že je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou a neplatnou
podmienkou. Otázka odvolateľa pod 1/ návrhu na prerušenie konania, je podľa názoru odvolacieho súdu
otázka akademická, ktorá nemá základ v prejednávanom spore, a teda nie je spôsobilá ovplyvniť jeho
výsledok.

15.4 Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie
písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva
vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedená otázka z hľadiska správnosti rozhodnutia
a prijatého právneho názoru exekučného súdu nie je zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej
nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.
Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že smernica v
jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských
zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných



podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho
poriadku Slovenskej republiky novelou Občianskeho zákonníka zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza
svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ
príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so
spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to
bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých
v prílohe k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok
obsiahnutých v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie
rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa písm. q) ods. 1 prílohy Smernice,
uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka oprávneného
nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv
spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací
súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom
nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej
nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo
výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad úniového práva, ku ktorej
potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

15.5 K tretej otázke, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, odvolací súd
poukazuje na ustálenú judikatúra Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci Elisa María Mostaza Claro
proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores
(C-240/98 až C-244/98). Je zrejmé, že pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť
podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o
nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky,
ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Podľa slovenského práva je to zamietnutie žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, oba spočívajú v tom, že pohľadávku veriteľa voči
spotrebiteľovi nie je možné v exekučnom konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybnosti o tom,
že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím
rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie nie
je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám na základe existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ a bez potreby predložiť
prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby
zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé,
ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína
acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a
vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej,
nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa
„problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína
acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie
konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva
natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor Európskej únie.

15.6 Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov nedospel k záveru, že by v prejednávanej veci existovala
potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor Európskej únie a preto
návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

16. Neušlo pozornosti odvolacieho súdu, že podľa obsahu spisu súdny exekútor dňa 24.09.2014 vrátil
poverenie na vykonanie exekúcie s oznámením, že exekučné konanie skončilo vymožením pohľadávky
s príslušenstvom a trov exekúcie podľa § 60 ods. 1 Exekučného poriadku; uvedený stav nastal v
dôsledku skutočnosti, že napadnuté uznesenie vydal súd prvej inštancie dňa 13.06.2012 a oprávnený
doručil odvolanie súdu dňa 03.09.2012, keď vec bola odvolaciemu súdu predložená až dňa 02.10.2015;
napriek uvedenému bol odvolací súd povinný o podanom odvolaní rozhodnúť a preskúmať vecnú
správnosť napadnutého uznesenia. Odvolací súd však už nebol oprávnený preskúmať správnosť výroku
o trovách exekúcie. Zo spisu vyplýva, že napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník; v odvolaní



oprávnený uviedol, že ho podáva v celom rozsahu; sudca okresného súdu postupom podľa § 374 ods.
4 O.s.p. odvolaniu nemienil v celom rozsahu vyhovieť a vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Dňa 01.11.2013 nadobudol účinnosť zákon č. 299/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej
rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a
dopĺňajú niektoré zákony, ktorý sa dotkol aj ustanovenia § 58 ods. 6 Exekučného poriadku upravujúceho
do 31.10.2013 prípustnosť odvolania proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutiach podľa § 57
Exekučného poriadku; od 01.11.2013 Exekučný poriadok prípustnosť odvolania proti rozhodnutiam o
náhrade trov konania pri zastavení exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku výslovne neupravoval,
preto podľa § 202 ods. 2 O.s.p. (účinného v čase podania odvolania) potom platilo, že ak o trovách
exekúcie pri jej zastavení podľa § 57 Exekučného poriadku rozhodol sudca, odvolanie proti výroku o
náhrade trov exekúcie nebolo prípustné. Podľa § 243b ods. 1, 2 a 3 Exekučného poriadku, exekučné
konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak
odseky 2 a 3 neustanovujú inak; ustanovenia § 36 ods. 8 až 13, § 46 ods. 3 až 7 a § 60 ods. 2 sa použijú aj
na konania začaté pred 1. novembrom 2013; o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí
podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do
31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka,
o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca. Z citovaného ustanovenia § 243b ods. 1, 2 a 3 Exekučného
poriadku vyplýva, že o odvolaní podanom pred 01.11.2013 v exekučnej veci, v ktorej exekučný súd
zastavil exekúciu podľa § 57 Exekučného poriadku a sudca nemienil postupom podľa § 374 ods. 4
O.s.p. odvolaniu proti trovám exekúcie v celom rozsahu vyhovieť a vec predložil odvolaciemu súdu na
rozhodnutie o odvolaní účastníka exekučného konania proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka o
trovách exekúcie, odvolací súd nerozhoduje; podľa názoru odvolacieho súdu pojem „odvolanie podané
proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca“ v zmysle § 243b
ods. 3 časť za bodkočiarkou Exekučného poriadku nemožno stotožniť s postupom sudcu okresného
súdu, ktorý nevyhovel podanému odvolaniu a vec predložil odvolaciemu súdu v zmysle § 374 ods. 4
O.s.p., pretože tento postup sudcu nie je rozhodnutím; na základe uvedeného je zrejmé, že s účinnosťou
od 01.11.2013 stratil odvolací súd funkčnú príslušnosť na rozhodnutie o podanom odvolaní oprávneného
proti výroku o trovách exekúcie v napadnutom uznesení; na tom nič nemení skutočnosť, že vec okresný
súd predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní, pretože prechodné ustanovenia k úpravám
účinným od 01.11.2013 (§ 243b Exekučného poriadku) predloženiu spisu odvolaciemu súdu nepripisujú
žiadny právny význam.
17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).



Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5Er/68/2009", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9ec6c88a-2f13-461f-bf4a-966e4b464a02", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 331/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/09 z 11. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-11", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ec6c88a-2f13-461f-bf4a-966e4b464a02"}, {"guid": "ussr:2f88adb7-2309-423a-acbd-dc5e5c4be7d0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 212/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 212/06 z 28. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-28", "citacie_n": 539, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2f88adb7-2309-423a-acbd-dc5e5c4be7d0"}, {"guid": "bd246d06-6853-4fca-87c4-f625518881ea:6c1874a0-d0c2-474c-ac73-7d061c955fd2", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Er/68/2009", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 5Er/68/2009 z 5. 10. 2011", "sud": "Okresný súd Stará Ľubovňa", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/bd246d06-6853-4fca-87c4-f625518881ea:6c1874a0-d0c2-474c-ac73-7d061c955fd2"}], "citovane_v": []}