Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/1159/2014 z 24. 11. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 24. novembra 2015, sp. zn. 17Co/1159/2014, ECLI:SK:KSBB:2015:6313212982.1 Krajský súd Banská Bystrica | 17Co/1159/2014 | ECLI:SK:KSBB:2015:6313212982.1 | 2015-11-24 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ee3f54ac-c843-436e-8b75-2b55575bbc2b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6313212982.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/1159/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6313212982 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6313212982.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Renáty Deákovej, ako členiek senátu, v právnej veci navrhovateľky M. M., rod. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom v K., P. č. XX/XXX, zastúpenej Mgr. Alenou Gregorovou, advokátkou so sídlom v Banskej Bystrici, Horná č. 54, proti odporcovi COFIDIS, a.s., IČO: 36816337, so sídlom v Bratislave, Suché Mýto č. 1, zastúpeného právnym zástupcom Advokátska kancelária Antovszká, s.r.o., IČO: 36866881, so sídlom v Bratislave, Bárdošova č. 2/A, v mene ktorého pred súdom koná JUDr. Alžbeta Fuchsová, advokát a konateľ, o určenie neplatnosti právnych úkonov a vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 851,74 €, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Brezno č.k. 3C/224/2013-64 zo dňa 23.04.2014, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e. Odporca je p o v i n n ý nahradiť navrhovateľke trovy odvolacieho konania v sume 68,12 € na účet jej právnej zástupkyne Mgr. Aleny Gregorovej, advokátky so sídlom v Banskej Bystrici, Horná č. 54, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že zmluva o revolvingovom úvere č. 70147294 zo dňa 20.05.2008 je neplatná (prvý výrok) a súčasne určil aj neplatnosť uznania záväzku a dohody o jeho splácaní v splátkach zo dňa 31.07.2013 (druhý výrok); odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 851,74 € v lehote pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku (tretí výrok); odporcovi uložil povinnosť zaplatiť trovy právneho zastúpenia právneho zástupcu navrhovateľky v sume 282,07 € v lehote pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku na konkrétny účet v banke (štvrtý výrok) ako aj povinnosť zaplatiť Slovenskej republike na účet okresného súdu súdny poplatok za podanie návrhu v sume 250,- € v lehote pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku (piaty výrok). V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol, že mal na základe vykonaného dokazovania preukázané, že navrhovateľka a odporca uzatvorili dňa 20.05.2008 zmluvu o revolvingovom úvere, podľa ktorej odporca, ako veriteľ, poskytol navrhovateľke, ako dlžníkovi, revolvingový úver s úverovým limitom v sume 995,82 € (30.000,- Sk). Navrhovateľka dňa 23.05.2008 vyčerpala jednorazovo celý úverový rámec v sume 995,82 €. Následne dňa 09.09.2008 čerpala ďalších 43,15 €, v mesiaci december 2008 sumu 38,37 €, dňa 22.04.2009 sumu 63,45 €, dňa 18.05.2009 sumu 26,- €, v mesiaci júl 2009 sumu 27,44 € a dňa 28.10.2009 sumu 33,34 €. Celkovo čerpala navrhovateľka z úveru finančné prostriedky v sume 1227,57 € a celkovo uhradila odporcovi sumu 2.079,31 €. Navrhovateľka pristúpila dňa 31.07.2013 k uznaniu záväzku a dohode o jeho splácaní v splátkach, v zmysle ktorého uznala existenciu dlhu voči odporcovi v sume 535,44 € a zaviazala sa ho uhradiť v osemnástich mesačných splátkach. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o revolvingovom úvere sú Všeobecné obchodné podmienky (ďalej aj „VOP“). Za nepochybnú okresný súd považoval skutočnosť, že medzi subjektmi došlo k uzatvoreniu spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 52 a nasledujúce Občianskeho zákonníka, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa. Okresný súd zistil, že zmluva, uzatvorená medzi účastníkmi konania, neobsahovala údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej aj „RPMN“), ako aj údaj o ročnej úrokovej sadzbe, o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu podpisu zmluvy o revolvingovom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Okresný súd dospel k záveru, že navrhovateľka, ako spotrebiteľ, sa v porovnaní s odporcom, ako dodávateľom, nachádzala v znevýhodnenom postavení pokiaľ išlo o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ju viedla k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohla podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Navrhovateľka mohla len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej podmienkam. Vzhľadom na to, že odporca v konaní nepreukázal, že by zmluva o revolvingovom úvere uzavretá medzi ním a navrhovateľkou uvedené podstatné náležitostí spotrebiteľskej zmluvy obsahovala, bolo nevyhnutné poskytnutý spotrebiteľský úver v zmysle § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov. Ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka vyhodnotil okresný súd ustanovenie bodu 4.2 Všeobecných obchodných podmienok. Okresný súd považoval návrh za dôvodný aj v časti, v ktorej navrhovateľka namietla platnosť pristúpenia k poisteniu. Ustanovenia zmluvy o revolvingovom úvere, zaväzujúce navrhovateľku na platenie poistného, okresný súd považoval za neprijateľnú podmienku, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi a praktiku, podľa ktorej na vznik poistného vzťahu postačí nekonanie spotrebiteľa, za nekalú obchodnú praktiku. Ako neprijateľnú podmienku okresný súd vyhodnotil aj ustanovenia Všeobecných obchodných podmienok v časti 7. Dôsledky porušenia zmluvných povinností klientom, sankcie. Tieto kumulatívne postihujú spotrebiteľa za nesplnenie zmluvných povinností v zjavne neprimeranej výške, t.j. úroky z omeškania vo výške 0,08 % z dlžnej čiastky denne, poplatok z omeškania vo výške 8 % z každej minimálnej splátky úveru, zmluvná pokuta až do výšky zodpovedajúcej 100 % z dlžnej časti úveru. Takto dohodnuté sankcie v spotrebiteľskej zmluve okresný súd pokladal za rozporné s dobrými mravmi. Súčasne zdôraznil, že poplatok z omeškania v zmysle občianskoprávnych vzťahov možno dohodnúť len pri nájme a jeho výška vyplýva z nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Okresný súd sa ďalej zaoberal aj výškou dohodnutého úroku z úveru, ktorý mal byť podľa Prílohy č. 4 k zmluve o revolvingovom úvere dojednaný vo výške 2,14 % mesačne, teda vo výške 25,68 % ročne. Úroková miera podobného úveru v bankách v čase poskytnutia úveru (máj 2008, spotrebiteľský úver od 1 do 5 rokov) činila 13,68 % ročne. Z toho bolo zrejmé, že dohodnutý ročný úrok z úveru medzi účastníkmi v danom prípade bol o 12 % vyšší ako bola priemerná úroková miera z úverov poskytovaných v tomto období bankami. Odporcom stanovený úrok teda podstatnou mierou presahoval horný limit obvyklej úrokovej miery požadovanej bankami, a preto okresný súd vyhodnotil postup odporcu za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktoré je postihnuté absolútnou neplatnosťou podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Okresný súd dospel k záveru, že zmluva o revolvingovom úvere, s ňou súvisiace dohody a na ňu sa viažuce Všeobecné obchodné podmienky odporcu, obsahujú súbor neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré sú v zmluve neprípustné, v rozpore s dobrými mravmi a neplatné, a tak vytvárajú vnútornú rozpornosť tejto zmluvy, pričom odporca pri jej uzatváraní použil aj nekalé obchodné praktiky, čo má za následok právnu neudržateľnosť tejto zmluvy ako celku, a preto okresný súd návrhu na určenie jej neplatnosti ako aj neplatnosti uznania záväzku a dohody o jeho splácaní vyhovel. Nakoľko okresný súd vyhlásil zmluvu o revolvingovom úvere a s ňou súvisiace dohody za neplatné v celom rozsahu, čím účastníkom vznikli vzájomne podmienené nároky na vrátenie už prijatých plnení, odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 851,74 € predstavujúcu rozdiel medzi čiastkou celkovo splatenou navrhovateľkou odporcovi a čiastkou, ktorú odporca poskytol navrhovateľke. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) tak, že navrhovateľke, ako úspešnej účastníčke v spore, priznal náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia. V zmysle § 11 ods. 1 písm. b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb okresný súd navrhovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 282,07 € za tri úkony právnej služby - dvakrát po 60,08 € (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie na súd vo veci samej - návrh na začatie konania) a jedenkrát 61,85 € (zastúpenie na pojednávaní), náhradu hotových výdavkov v sume 23,66 € (dvakrát režijný paušál po 7,81 € a jedenkrát 8,04 €), náhradu cestovných výdavkov v sume 22,80 € [(83,2 km x 6,5 l/km) / 100 x 1,404 €/l + (83,2 km x 0,183 €/km)] a náhradu za stratu času stráveného cestovaním v sume 53,60 € (4 polhodiny x 13,40 €). Keďže navrhovateľka bola od poplatkovej povinnosti oslobodená v zmysle § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov a v konaní bola v celom rozsahu úspešná, okresný súd postupoval v zmysle § 2 ods. 2 uvedeného zákona a uložil odporcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 250,- €, ktorý určil podľa položky 1 písm. a) a b) sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Navrhovateľka uplatnila v konaní viac nárokov, pričom za každé určenie neplatnosti právneho úkonu vyrubil okresný súd súdny poplatok podľa položky 1 písm. b) sadzobníka v sume 99,50 € a za nárok na zaplatenie peňažnej sumy 851,74 € podľa položky 1 písm. a) sadzobníka v sume 51,- €. Proti rozsudku okresného súdu podal odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 16.07.2014 (č.l. 74-79 spisu). Namietol, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Odvolanie podal aj z dôvodu, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Poukázal na skutočnosť, že zmluva o revolvingovom úvere č. 70147294 (ďalej aj „zmluva o úvere“) bola uzatvorená v súlade s ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a ustanoveniami zákona č. 513/1991 Z. z. Obchodný zákonník. Uvedená skutočnosť vyplýva aj z článku 1.3.1 všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere. Napriek tomu, že sa v danom prípade jedná o spotrebiteľský úver, nie je možné zmluvu o revolvingovom úvere ako celok považovať za občianskoprávnu zmluvu, ale podľa názoru odporcu je možné na právny vzťah medzi navrhovateľkou a odporcom aplikovať len tie ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sa výslovne týkajú spotrebiteľských zmlúv, inak sa zmluva o úvere posudzuje ako obchodný záväzkový vzťah. V predmetnej zmluve sa uvádza, že dlžník berie na vedomie, že neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy o úvere sú všeobecné obchodné podmienky, ktoré sú vytlačené na rubovej strane tlačiva zmluvy o úvere a prílohy č. 1 až č. 4 a potvrdzuje, že sa s nimi riadne oboznámil, považuje ich za dostatočne zrozumiteľné a určité a prejavuje súhlas byť nimi viazaný. S poukazom na ustanovenie § 273 Obchodného zákonníka odporca uviedol, že v danej právnej veci ide o tzv. „iné obchodné podmienky“. Keďže tieto nemajú charakter všeobecne známych obchodných podmienok, zákon vyžaduje, aby boli zmluvným stranám známe alebo k návrhu priložené a zároveň, aby s nimi zmluvné strany vyjadrili súhlas. Táto zákonom stanovená podmienka bola splnená, keďže všeobecné obchodné podmienky poskytnutia úveru sú vytlačené na druhej strane zmluvy o revolvingovom úvere a tvoria spolu s formulárom o zmluvných podmienkach zmluvy neoddeliteľnú súčasť zmluvy o spotrebiteľskom úvere (čo je zakotvené aj v samotnom znení zmluvy). Navrhovateľka podpisom zmluvy o úvere potvrdila, že sa so zmluvou o úvere oboznámila, súhlasí s ňou a uzatvára ju v súlade so slobodnou a vážnou vôľou. Navrhovateľka svojim podpisom tiež zobrala na vedomie, že všeobecné obchodné podmienky, ktoré sú vytlačené na rubovej strane tlačiva zmluvy a prílohy č. 1 až č. 4 sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, považuje ich za dostatočne zrozumiteľné a určité a prejavuje súhlas byť nimi viazaná. Odporca mal za to, že navrhovateľku dostatočne upozornil na nevyhnutnosť preštudovania si nielen zmluvy o úvere ale aj jej neoddeliteľných súčastí. Nakoľko zmluva bola uzatvorená v súlade so zákonom o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, bola navrhovateľka povinná zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom v zmysle § 2 písm. c) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Uzavretá zmluva o revolvingovom úvere zo dňa 20.05.2008 podľa odporcu spĺňa všetky náležitosti uvedené v uvedenom zákone o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy a je úplne v súlade s právnou úpravou účinnou v čase uzatvorenia zmluvy, na základe čoho považoval odporca rozhodnutie súdu za nedôvodné a nesprávne. V zmluve je upravené, že priemerná ročná percentuálna miera nákladov sa určuje podľa článku 5.4 všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Odporca uviedol výšku RPMN v prílohe č. 4, ktorou je formulár o zmluvných podmienkach o spotrebiteľskom úvere, ktorý je taktiež neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, a ktorý výslovne zakotvuje, že ročná percentuálna miera nákladov vyplývajúca z návrhu zmluvy o spotrebiteľskom úvere je vo výške 29 %. V predmetnej zmluve o úvere sú uvedené aj všetky náležitosti v zmysle ustanovenia § 3 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch pre prípad, ak nie je možné určiť RPMN, a to informácie o úverovom limite, ak je stanovený (uvedený na prvej strane zmluvy), ročnej úrokovej sadzbe a poplatkoch platných od doby, keď bola zmluva uzatvorená a podmienkach, za ktorých môže byť zmenená a doplnená (článok 5.4. VOP, článok 12.5 VOP, príloha č. 3 sadzobník poplatkov a príloha č. 4 Formulár o zmluvných podmienkach o spotrebiteľskom úvere), postupe a spôsobe zániku alebo ukončenia zmluvy (článok 8 VOP). Zmluva preto spĺňa náležitosti týkajúce sa RPMN stanovené zákonom. Zmluva podľa odporcu obsahuje aj údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom v tomto smere poukázal na článok 4.1 VOP a článok 1.3.8 VOP. V prílohe č. 4 Príklad nákladov splátok úveru je zreteľne uvedená výška minimálnej splátky pri úverovom limite vo výške 995,82 €, a to vo výške 39,80 €. Taktiež je v tejto prílohe uvedené, že splatenie vyššej splátky je možné kedykoľvek bez osobitného poplatku a bez podmienok. Navrhovateľka mala teda povinnosť platiť minimálne mesačné splátky, s ktorých výškou bola oboznámená, v prípade záujmu mohla však platiť aj vyššie splátky. V prílohe je tiež uvedené, že ak by nedošlo k prečerpaniu ďalších finančných prostriedkov, ale len úverového limitu a ak by navrhovateľka každý mesiac uhradila aspoň minimálnu splátku úveru, úver by bol splatený 36 splátkami. V článku 4.4 VOP je uvedené, že minimálna splátka úveru je splatná mesačne, každý kalendárny mesiac, a to najneskôr do pätnásteho dňa v mesiaci, za ktorý sa minimálna splátka úveru platí. Zmluva obsahuje taktiež údaj o výške úrokovej sadzby, a to priamo na prvej strane zmluvy, kde je uvedené, že úroková sadzba platná ku dňu podpisu zmluvy je 2,14 % mesačne pre všetky úverové limity. Výška úrokovej sadzby je taktiež uvedená v Prílohe č. 3 Sadzobník poplatkov a v Prílohe č. 4 Formulár o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere v časti 3.B ako ročná úroková sadzba vo výške 25,68 %. Príloha č. 4 obsahuje taktiež výšku prípadných ďalších poplatkov. S poukazom na ustanovenie § 273 Obchodného zákonníka sa odporca domnieval, že všeobecné obchodné podmienky je potrebné rešpektovať ako súčasť zmluvy a nepovažoval za rozpor so zákonom, ak niektoré údaje uvedené v ustanovení § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, nie sú uvedené priamo vo formulári zmluvy, ale sú uvedené v neoddeliteľných súčastiach zmluvy. V rozpore s uvedeným ustanovením, na základe čoho by bolo možné považovať poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, by bolo, ak by tieto údaje neboli uvedené vôbec. Odporca mal za to, že súd je povinný skúmať, aké údaje sú uvedené v prílohách zmluvy a či mala tieto prílohy (a zároveň údaje v nich uvedené) navrhovateľka k dispozícii, pričom za akých okolností a v akom momente boli navrhovateľke odovzdané nie je podľa odporcu podstatná skutočnosť, ale podstatné je práve, či mala navrhovateľka k dispozícii všetky údaje obsiahnuté v prílohách. Odporca dostatočne preukázal, že navrhovateľka všetky zákonom vyžadované údaje k dispozícii mala (v zmluve a v prílohách) a boli jej riadne odovzdané, na čo však súd odmietol prihliadať a zároveň sa nevyrovnal dostatočne s argumentmi odporcu o záväznosti a forme neoddeliteľných súčastí zmluvy. Odporca ďalej zdôraznil, že čitateľnosť zmluvy nie je možné posudzovať na základe kópie zmluvy a ak chcel súd riadne posudzovať čitateľnosť ustanovení zmluvy a jej neoddeliteľných súčastí, mal si za tým účelom vyžiadať originál predmetných dokumentov. Odporca sa domnieval, že priemerný spotrebiteľ, t.j. človek v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, ktorý má navyše dostatok času na oboznámenie sa s ustanoveniami zmluvy a jej prílohami, si musí byť vedomý následkov, ktoré mu z poskytnutia úveru vyplývajú, a to zaplatenie okrem úveru tiež úrok za poskytnutie úveru, prípadne iné poplatky súvisiace s poskytnutím úveru. Poukázal na § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka v zmysle ktorého patrí zmluva o úvere medzi tzv. absolútne obchody, pričom podľa ustanovenia § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka platí, že: „Pri plnení peňažného záväzku sa započíta platenie najprv na úroky a potom na istinu, ak dlžník neurčí inak“. Vzhľadom na uvedené, ani v tomto prípade nedošlo k žiadnemu porušeniu zákonnej úpravy zo strany odporcu. Odporca ďalej uviedol, že poistenie zmluvy je upravené v samotnej zmluve o úvere, a to na prvej strane v časti POISTENIE / PRISTÚPENIE K POISTENIU NA KRYTIE ÚVERU. V tejto časti je presne uvedené, že poistenie je dobrovoľné a podmienky poistenia sa vzťahujú na dlžníka len v tom prípade, že s poistením súhlasil (čiže skutočnosť, že poistenie odmieta nevyznačil na vyhradenom mieste). V prípade, že by dlžník nesúhlasil s pristúpením k poisteniu, táto skutočnosť by nespôsobovala zánik, pripadne zmenu zmluvy. Navrhovateľka po prečítaní si zmluvy bola oboznámená s podmienkami pristúpenia k poisteniu. Vzhľadom ku skutočnosti, že navrhovateľka podpisom zmluvy pristúpila k poisteniu, bola povinná nahradiť odporcovi poistné za jeho poistenie vo výške 0,65 % aktuálneho dlhu voči veriteľovi za každé poistné obdobie, o čom bola navrhovateľka upovedomená v zmluve. Táto informácia je uvedená priamo na prvej strane zmluvy a pre priemerného spotrebiteľa je úplne zrozumiteľná. Časť Odmietnutie poistenia je v Zmluve zreteľne a viditeľne vyznačená, preto odkaz na túto časť v prípade, že si dlžník neželá pristúpiť k poisteniu, nepredstavuje žiadnu nekalú praktiku. K sankciám zakotveným vo všeobecných obchodných podmienkach odporca uviedol, že tieto sankcie voči navrhovateľke neboli uplatňované, preto ich navrhovateľka ani nemôže namietať. V prípade, ak je súd takého názoru, že uvedené ustanovenie odporuje zákonnej úprave, zakladalo by to len neplatnosť tejto časti zmluvy. K neprimeranej výške úrokovej sadzby odporca uviedol, že zmluva o úvere je z hospodárskeho hľadiska zmluvou, ktorou sa realizuje dočasný presun peňazí, od tých, ktorí ich majú momentálne prebytok, k tým, ktorí ich v danom okamihu majú nedostatok a potrebujú ich na uspokojenie svojich potrieb. Neoddeliteľnou súčasťou tohto vzťahu je odplata za dočasné poskytnutie vo forme úrokov, ktoré dlžník platí veriteľovi. O tejto odplate bola pri podpise zmluvy navrhovateľka uzrozumená. Ročná úroková sadzba vo výške 2,14 % mesačne, resp. 25,68 % ročne je uvedená priamo na prvej strane zmluvy o úvere a v prílohe č. 4, navrhovateľka bola teda s výškou úrokovej sadzby oboznámená a akceptovala ju svojim podpisom zmluvy o úvere. Navyše, v prílohe č. 4 Príklad nákladov splátok úveru, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, je jasne uvedená taktiež výška odplaty, a to v sume 13.464,85 Sk (446,95 €), navrhovateľka si musela teda byť jednoznačne vedomá skutočnosti, že pri dodržaní podmienok splácania úveru zaplatí nad sumu čerpaného úveru ešte odplatu 446,95 €. Odporca zdôraznil, že táto výška odplaty platí len v prípade, keď sú dodržiavané uvedené podmienky splácania. t.j. nie sú čerpané ďalšie peňažné prostriedky (len úverový limit - v tomto prípade 995,82 €) a dlžník uhrádza mesačne splátku v sume 39,80 €. Za takýchto podmienok by došlo k splateniu úveru i úroku zaplatením 36 splátok (t.j. 3 roky). Navrhovateľka nielenže čerpala neskôr ďalšie finančné prostriedky, ale ani nedodržiavala podmienky splácania úveru a pomerne často neuhradila ani len minimálnu splátku úveru v sume 39,80 €, ako vyplýva z výpisu z úverového účtu, čím sa jej dlžná suma navyšovala o nezaplatený úrok a poistné, doba splácania úveru sa tým predlžovala, čo má samozrejme logicky za následok zvýšenie odplaty za poskytnutie úveru. Okresný súd pri hodnotení primeranosti výšky úroku za poskytnutie úveru vychádzal z porovnania výšky úroku v danom prípade s priemernou obvyklou sadzbou poskytovanou bankami. Hodnotenie primeranosti výšky úroku z tohto hľadiska považoval odporca za nesprávne a bez opory v zákonnej úprave. Odporca má za to, že jednoducho nie je možné porovnávať výšku úroku poskytovanú bankami a výšku úroku poskytovaného nebankovými subjektmi, nakoľko banky a nebankové subjekty poskytujú úvery za podstatne rozličných podmienok, pričom nebankové subjekty pri poskytovaní úverov sa vystavujú podstatne vyššiemu riziku z hľadiska návratnosti poskytnutých finančných prostriedkov, preto nie je možne poskytovanie úverov bankami a poskytovanie úverov nebankovými subjektmi posudzovať rovnako, na základe rovnakých kritérií. Ako jeden z podstatných dôvodov namietanej nesprávnosti rozhodnutia odporca uviedol neobjektívny výklad § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Aplikácia právneho inštitútu „dobré mravy“ neprichádza do úvahy, keďže ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka má povahu lex specialis k ustanoveniam o dobrých mravoch a podobne. Odporca v prvom rade poukázal na vyššie uvedené zákonne ustanovenie, podľa ktorého má súd pri posudzovaní odplaty prihliadnuť najmä na odplaty poskytované bankami pri spotrebných úveroch. Neznamená to teda automaticky posúdenia výšky odplaty iba porovnaním odplaty poskytnutej bankami v porovnateľnom období. Z odôvodnenia nevyplýva, či sa súd zaoberal pri posudzovaní výšky odplaty aj inými skutočnosťami, ktoré môžu a aj ovplyvňujú výšku odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov. Ustanovenie, podľa ktorého sud posúdil výšku odplaty ako neprimeranú to pritom vo svojom obsahu uvádza. Ak by bol úmysel zákonodarcu v súvislosti s § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka taký, že pri posudzovaní treba prihliadať výslovne na odplaty bánk, uvedené ustanovenie by znelo napr. prihliadne pri tom na odplaty poskytované bankami alebo prihliadne pritom iba na odplaty poskytované bankami. Z uvedeného ustanovenia teda vyplýva, že prihliadnutie na odplaty bánk pri posudzovaní primeranosti výšky odplaty nie je výslovne jednoznačne uvedené. Logicky to možno vyvodiť aj zo skutočnosti, že priemerná hodnota úrokov bank pri poskytovaní spotrebných úverov je absolútne neobjektívna z pohľadu nebankového poskytovateľa spotrebných úverov. Pri stanovení úrokov ako výšky odplaty pri akomkoľvek poskytnutí finančných prostriedkov sa v prvom rade hodnotí výška bonity klienta, forma zabezpečenia záväzku, posúdenie schopnosti splácania úveru a jeho možného rizika, doba splácania, výška príjmov a výdavkov žiadateľa a mnoho iných ukazovateľov, ktorých celkovým výsledkom je konečné stanovenie úrokov ako formy odplaty. Rovnako je potrebné poukázať na skutočnosť, či v rovnakom prípade, teda v prípade rovnakého žiadateľa o úver po posúdení jeho bonity a schopnosti splácať uver by za tých istých okolnosti a podmienok vôbec akákoľvek banka spotrebný úver poskytla. V prípade nízkeho rizika pre poskytovateľa (čo je v prípade bánk prvoradé) preto nie je problematické stanoviť nízke úrokové sadzby za poskytnutie úveru. Z uvedeného teda vyplýva záver, že ak poskytovateľ úveru poskytne spotrebný úver menej bonitným klientom a počíta tak s vyššou mierou nesplácaných úverov, odrazí sa to aj v cene úveru - výške odplaty. Odporca na podporu svojich tvrdení poukázal na výslovnú reguláciu odplát pri poskytovaní spotrebiteľských úverov účinnú od júna 2008 v zmysle § 3 ods. 10 zákona č. 258/2001 Z. z. Podľa zverejnených údajov za prvý štvrťrok 2008 bola maximálna výska odplaty pre spotrebiteľské úvery vo výške 112,52 %. Priemerná hodnota úrokových sadzieb bánk pri poskytovaní spotrebných úverov tak nie je reálny a hlavne objektívny parameter na posúdenie primeranosti odplaty a vzhľadom na výšku odplaty za prvý štvrťrok 2008 bola v uvedenom prípade oveľa nižšia, a preto primeraná. Odporca vzhľadom na to, že zmluva č. 70147294 obsahuje všetky náležitosti ustanovené zákonom a v žiadnom svojom ustanovení zákonu neodporuje, považoval výrok o určení neplatnosti zmluvy za nesprávny a nedôvodný. Taktiež zdôraznil, že navrhovateľka bola so zmluvou ako aj s prílohami oboznámená, čo potvrdila nielen podpisom danej zmluvy, ale neskôr to opakovane potvrdila podpisom uznania záväzku a dohody o jeho splácaní v splátkach, kde riadne v zmysle zákona uznala čo do dôvodu a výšky svoj záväzok v sume 535,44 € voči odporcovi ku dňu 31.07.2013. Zmluvu uzatvárajú vždy dve strany na základe svojej slobodnej úvahy. Nie je preto správne „sankcionovať“ jednu stranu za to, že druhá pristúpila k uzavretiu zmluvy takpovediac nezodpovedne bez toho, aby zvážila možné dosahy, ak ju plniť nebude. Ak by aj súd mal naďalej za to, že niektoré dojednania zmluvy sú v rozpore s dobrými mravmi (ako napríklad dojednanie o poistení), bolo by to dôvodom na vyslovenie čiastočnej neplatnosti, a nie neplatnosti celej zmluvy. Navyše, súd rozhodol o určení neplatnosti zmluvy ako aj dohody o uznaní záväzku (ktorá bola individuálne dojednaná), a to bez toho, že by sa vyjadril a zdôvodnil v rozhodnutí existenciu naliehavého právneho záujmu. Navrhovateľka existenciu naliehavého právneho záujmu náležite nepreukázala. Odporca v závere poukázal na to, že reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite poskytne (napr. IV. ÚS 77/02). Okresný súd svojim rozhodnutím zasiahol do základného práva odporcu garantovaného Ústavou Slovenskej republiky, a to práva na súdnu ochranu, nakoľko má za to, že rozsudkom nesprávne posúdil prejednávanú vec. Odporca navrhol, aby odvolací súd v zmysle ustanovenia § 221 O.s.p. napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie; súčasne si uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní v sume 61,74 €. Na podporu dôvodnosti podaného odvolania odporca v doplnení odvolania zo dňa 16.07.2014 (č.l. 82-83 spisu) uviedol, že má za to, že uzavretá zmluva o revolvingovom úvere zo dňa 20.05.2008 spĺňa všetky náležitosti uvedené v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, a je úplne v súlade s právnou úpravou účinnou v čase uzatvorenia zmluvy, na základe čoho považuje odporca rozhodnutie súdu nedôvodné a nesprávne. Odporca poukázal na údaje voľne dostupné na internetovom portáli , kde je jasne uvedený dátum zverejnenia údajov o poskytnutých úveroch za prvý štvrťrok 2008. S poukazom na uvedené preto v čase uzavretia zmluvy, t.j. dňa 20.05.2008 zmluva o revolvingovom úvere uzavretá medzi navrhovateľkou a odporcom nemohla reálne podľa zákona obsahovať náležitosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. k) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, nakoľko uvedený údaj o priemernej hodnote RPMN v zmysle § 7a ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch bol zverejnený až dňa 30.06.2008. Na základe uvedeného i s poukazom na skutočnosti uvedené v odvolaní odporcu preto nemožno konštatovať, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Odporca uviedol, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR spočíva na oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok Ústavy SR vykonávajú (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 Ústavy SR). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite poskytne (napr. IV. ÚS 77/02). Odporca mal za to, že okresný súd svojim rozhodnutím zasiahol do základného práva odporcu garantovaného Ústavou Slovenskej republiky, konkrétne práva na súdnu ochranu, nakoľko má za to, že rozsudkom nesprávne posúdil prejednávanú vec. S poukazom na uvedené skutočností a na skutočnosti uvedené v odvolaní odporca navrhol, aby odvolací súd v zmysle ustanovenia § 221 O.s.p. napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedla, že odporca veľkú časť svojho odvolania opiera o tvrdenie, že zmluva o revolvingovom úvere č. 70147294 zo dňa 20.05.2008 bola uzatvorená v súlade s ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov platného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a ustanoveniami zákona č. 513/1991 Z. z. Obchodný zákonník; odporca ďalej vo svojom odvolaní uvádza, že napriek tomu, že sa v danom prípade jedná o spotrebiteľský úver, nie je možné zmluvu ako celok považovať za občianskoprávny vzťah, ale na právny vzťah medzi navrhovateľkou a odporcom je možné aplikovať len tie ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sa výslovne týkajú úpravy spotrebiteľských zmlúv, inak sa zmluva posudzuje ako obchodný záväzkový vzťah. S uvedenými tvrdeniami odporcu navrhovateľka nesúhlasila. Rozhodujúcou právnou otázkou v predmetnej veci je, či je právny vzťah založený zmluvou o revolvingovom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch medzi účastníkmi konania je obchodnoprávny alebo občianskoprávny. Je nesporné, že právnym základom tohto záväzkového vzťahu je zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere. Nejedná sa iba o právnu úpravu osobitného typu úverovej zmluvy a teda o absolútny obchod podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, tak ako tvrdí odporca. Ide o právny predpis upravujúci osobitný typ zmluvy vo všeobecnosti. Všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platia aj vo vzťahu k úverom ako k tzv. absolútnym obchodnoprávnym vzťahom. Z úvodných ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. je zrejmé, že účelom spotrebiteľského úveru je regulácia vzťahov pri využití produktov podnikania (tovarov a služieb) spotrebiteľmi. Spotrebiteľ je totiž fyzická osoba, ktorej bol spotrebiteľský úver poskytnutý na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (53 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch). Vzhľadom na takto zákonom zadefinovanú povahu jedného z účastníkov nemožno konštatovať, že by malo isť o obchodnoprávny vzťah. Vzťah medzi poskytovateľom spotrebiteľského úveru a spotrebiteľom nespadá ani pod žiadnu situáciu vymedzenú v ustanovení § 261 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka. Spotrebiteľský úver teda nie je špecifickým druhom úveru, a preto ani v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka nie je na mieste aplikovať na predmetný právny vzťah ustanovenia Obchodného zákonníka. Z hľadiska predmetného právneho vzťahu je dôležitý aj legislatívny odkaz použitý v § 5 zákona č. 258/2001 Z. z., ktorý pre prípad odstúpenia od zmluvy odkazuje priamo na § 48 Občianskeho zákonníka, teda nie na použitie ustanovení Obchodného zákonníka. Vzhľadom na uvedené dôvody je potrebné v predmetný právny vzťah považovať za občianskoprávny. Vo zvyšnej časti odvolania odporca uvádza aj skutočnosť, že zmluva spĺňa všetky náležitosti, ktoré jej ukladá zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. S týmto tvrdením odporcu navrhovateľka tiež nesúhlasila. Zmluva revolvingovom úvere je klasickým typom formulárovej zmluvy, ktorú odporca vo veľkom množstve využíva za účelom podnikania, t.j. poskytovania spotrebiteľských úverov. Pri takejto vopred pripravenej formulárovej zmluve spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvniť jej obsah ani obsah jej príloh (ako napr. všeobecné obchodné podmienky, sadzobník poplatkov, odmietnutie súhlasu či odmietnutie poistenia). Zmluva o revolvingovom úvere č. 70147294 zo dňa 20.05.2008 bola navrhovateľke odovzdaná na dvoch listoch formátu A4. Na úvodnej strane - prvom liste A4 je definované: navrhovateľka ako dlžník, poistenie/pristúpenie k poisteniu (pričom priestor na podpis pre odmietnutie poistenia je situovaný až na poslednej štvrtej strane zmluvy), dohoda o zrážkach zo mzdy, spracovanie osobných údajov, úverový limit, priestor pred dátum a podpis oboch zmluvných strán, veľmi malým, až nečitateľným písmom uvedený súhlas dlžníka s obsahom zmluvy. Strana dva a strana tri obsahujú neprehľadné všeobecné obchodné podmienky, ktoré ďalej odkazujú na ďalšie prílohy (napr. bod. 2.1 VOP odkazuje na prílohu č. 3, bod 5.4 VO odkazuje na prílohu č. 4 a pod.). Strana štyri zmluvy obsahuje: Prílohu č. 1 - Odmietnutie poistenia, Prílohu č. 2 Odmietnutie súhlasu a Prílohu č. 3 Sadzobník poplatkov. Prílohu č. 4. táto zmluva neobsahuje. Vzhľadom na to, že zmluva Prílohu č. 4 neobsahuje, táto neobsahuje ani údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, neobsahuje ani výšku minimálnej splátky úveru, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zmluva o revolvingovom úvere je vnútorne rozporná, nakoľko vo VOP odkazuje na prílohu č. 4 napriek tomu, že zmluva takúto prílohu neobsahuje. Taktiež odporca od navrhovateľky požaduje v súlade s bodom 4.1 VOP „riadne a včas splácať poskytnutý úver v súlade so zmluvou a úvere, predovšetkým je povinná platiť minimálne splátky úveru riadne a včas, inak môže veriteľ (odporca) vyhlásiť úver za okamžite splatný“. Zmluva však presne definovanú výšku minimálnej splátky neobsahuje. Odporca vo svojom vyjadrení zo dňa 21.12.2013 uviedol, že disponuje formulárom na Potvrdenie o výške príjmu na druhej strane Prílohy č. 4, čím chcel odporca preukázať skutočnosť, že táto príloha bola navrhovateľke odovzdaná. Odporca pre podloženie svojich tvrdení k vyjadreniu zo dňa 21.12.2013 priložil Prílohu č. 4 - Formulár zmluvných podmienok zmluvy o spotrebiteľských úveroch (z oboch strán predtlačený, nevyplnený a nepodpísaný formulár veľkosti A4) spolu s potvrdením o výške príjmu navrhovateľky na samostatnom liste papiera. Navrhovateľka má za to, že podpísanie a vyplnenie samostatného tlačiva - Potvrdenia o príjme, nepreukazuje prevzatie iného dokumentu (Prílohy č. 4). Navrhovateľka sa stotožnila sa s názorom okresného súdu, že nedostatok podstatných náležitostí spotrebiteľskej zmluvy nemôže odporca zhojiť odkazom na všeobecné obchodné podmienky, resp. s odkazom až na ďalšie prílohy, na ktoré všeobecné obchodné podmienky odkazujú. Vzhľadom na uvedené mala navrhovateľka za preukázané, že zmluva neobsahovala podstatné náležitosti, ktoré s poukazom na znenie § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy obsahovať má, a teda úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy). Odporca v odvolaní uviedol aj skutočnosť, že započítavania jednotlivých splátok úveru najprv na príslušenstvo (úroky, poplatky a podobne) a až v poslednom rade na istinu je v spotrebiteľskom zmluvnom vzťahu v súlade so zákonom. Navrhovateľka opakovane poukázala na skutočnosť, že zmluvné vzťahy vzniknuté zo spotrebiteľských zmlúv sú vzťahmi občianskoprávnymi, a teda je potrebné na tieto aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Pre slabšiu zmluvnú stranu, ktorá nemá možnosť ovplyvniť obsah zmluvy nie je jedno či sa jednotlivé splátky úveru započítavajú najprv na úroky alebo istinu. V prípade pochybností ohľadom povahy toho ktorého právneho vzťahu, v ktorom nie je zrejmé, či ide o obchodnoprávny alebo občianskoprávny vzťah, pre spotrebiteľské zmluvy platí pravidlo zakotvené v § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a teda, pri pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv sa použije výklad pre spotrebiteľa priaznivejší. Navrhovateľka súhlasila s názorom okresného súdu, že podmienka vymedzená v zmluve, ktorej obsah spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvniť o tom, že jednotlivé splátky úveru sa započítavajú najprv na úroky a poplatky a až potom na istinu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 Občianskeho zákonníka, tzn. takáto podmienka je neplatná. Tvrdenie odporcu, že navrhovateľka súhlasila s pristúpením k poisteniu tak, že nepodpísala nepristúpenie k poisteniu považovala navrhovateľka v rozpore s § 35 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka. Nepodpísanie odmietnutia poistenia uvedeného v Prílohe č. 1 zmluvy o revolvingovom úvere nie je prejavom vôle navrhovateľky s pristúpením k poistnému. Konanie odporcu, ktorý vznik poistenia podmieňuje nekonaním spotrebiteľa považovala za nekalú obchodnú praktiku. Úroková sadzba vo výške 2,14 % mesačne je v zmluve uvedená na prvej strane a v prílohe č. 3 tak, ako uvádza odporca. Úroková sadzba je pre uzatvorenie úveru nezanedbateľným údajom. Napriek tomu, je v zmluve uvedená neúmerne malým písmom, ktoré je pre spotrebiteľa zavádzajúce. Tvrdenie odporcu, že pri uzatváraní zmluvy bolo navrhovateľke jasné, že pri riadnom splácaní zaplatí nad sumu čerpaného úveru ešte odplatu 446,95 € nie je podložené. Takáto suma sa v zmluve ani v jej prílohách, ktoré navrhovateľka od odporcu dostala nenachádza. Z predložených dokumentov ani z vyjadrení odporcu nie je jasné, či suma 446,95 € má predstavovať odplatu za poskytnutie úveru alebo je táto suma vyjadrením úrokov úveru. V Prílohe č. 3 - Sadzobník poplatkov je uvedená sadzba za poskytnutie úveru v sume 0,- Sk. Napriek tomu odporca označuje sumu 446,95 € ako odplatu, ktorá v prípade nedodržania podmienok splácania narastá. Túto odplatu odporca bližšie nešpecifikuje. Uvedenie úrokovej sadzby úveru nečitateľným, malým písmom je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka napriek tomu, že vtedajšia zákonná úprava veľkosť písma neobmedzovala. Tvrdenie odporcu, že sa okresný súd nedostatočne zaoberal preukázaním naliehavého právneho záujmu na určovacom návrhu považovala navrhovateľka za neopodstatnený. Naliehavý právny záujem bol vyjadrený v návrhu na začatie konania, ako aj na pojednávaní ktoré sa konalo dňa 23.04.2014. Naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právnych úkonov spočíva v tom, že do budúcna je potreba odstránenia právnej neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Právna neistota vzniká na základe skutočnosti, že odporca môže kedykoľvek (keďže minimálna splátka úveru nie je určená) vyhlásiť úver za splatný. Taktiež výška dlžnej sumy vzhľadom na množstvo neprijateľných zmluvných podmienok a výskyt nekalých obchodných praktík nie je jednoznačne určená. K tvrdeniu odporcu v doplnení odvolania o tom, že zmluvu nie je možné považovať za bezúročnú a bez poplatkov z toho dôvodu, že údaj o priemernej hodnote RPMN v zmysle § 7a ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bol zverejnený až 30.06.2008, a teda zmluva ho obsahovať nemohla navrhovateľka uviedla, že priemerná hodnota RPMN nie je jedinou zákonnou náležitosťou, ktorú zmluva obsahovať má, ale neobsahuje. Zmluva ďalej neobsahuje aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a iné. Navrhovateľka uviedla, že zmluva o revolvingovom úvere zo dňa 20.05.2008 obsahuje množstvo neprijateľných zmluvných podmienok. Táto zmluva neobsahuje základné náležitosti, ktoré jej zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ukladá. Nie je na mieste, aby sa základné zákonom určené náležitosti zmluvy nachádzali len v prílohách, na ktoré odkazujú všeobecné obchodné podmienky, ktoré sú tiež len súčasťou zmluvy. Bolo preukázané, že zmluva o revolvingovom úvere obsahuje také množstvo neprijateľných zmluvných podmienok a nekalých obchodných praktík, ktoré spôsobujú neudržateľnosť takejto zmluvy ako celku. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľka považuje zmluvu o revolvingovom úvere za absolútne neplatnú v zmysle § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka, považuje za neplatné aj všetky zmluvy a dojednania z nej vychádzajúce, t.j. uznanie záväzku a dohodu o jeho splácaní v splátkach zo dňa 31.07.2013. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok s poukazom a ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. v celom rozsahu potvrdil. V prípade úspechu si uplatnila trovy odvolacieho konania. Vyjadrenie navrhovateľky k odvolaniu doručil odvolací súd právnemu zástupcovi odporcu na vedomie (č.l. 101 spisu). Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolanie odporcu nie je dôvodné. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania odporcu viazaný (§ 212 ods. 1 O.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami odporcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky odporcu ako aj predchádzajúce konanie a napadnutý rozsudok okresného súdu a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného súdu a v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. na ne v celom rozsahu poukazuje; odvolací súd zistil, že okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a vyvodil z neho správne skutkové a právne závery; odvolací súd nezistil dôvody na odlišné rozhodnutie vo veci, stotožňuje sa so záverom okresného súdu o tom, že spornú zmluvu o úvere je potrebné považovať za absolútne neplatnú, keď odvolacie námietky odporcu nemohli privodiť obsahovú zmenu napadnutého rozsudku okresného súdu. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody odporcu odvolací súd udáva, že okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Zo spisu vyplýva skutkový stav tak, ako ho uviedol okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Okresný súd dospel k záveru, že sporná Zmluva o revolvingovom úvere č. 70147294 zo dňa 20.05.2008 ako aj Uznanie záväzku a Dohoda o jeho splácaní v splátkach zo dňa 31.07.2013 sú absolútne neplatné právne úkony podľa § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka. S týmto záverom súhlasí aj odvolací súd. Je zrejmé, že sporná zmluva o revolvingovom úvere je súčasne spotrebiteľskou zmluvou (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka); na vymedzenie práv a povinností navrhovateľky a odporcu ako zmluvných strán je preto potrebné aplikovať § 497 Obchodného zákonníka, podľa ktorého zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky, ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka určené na ochranu spotrebiteľa a príslušné ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia spornej zmluvy. V tomto smere je potrebné uviesť, že absencia definovaných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžadovaných zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch zakotvuje tento zákon následok v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti konkrétneho úveru (§ 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch); uvedené však nebráni záveru, že v dôsledku takej absencii náležitostí konkrétnej zmluvy o úvere, ktorá spôsobuje jej neurčitosť, môže byť konkrétna zmluva o spotrebiteľskom (revolvingovom) úvere absolútne neplatná podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z hľadiska prejednávanej veci odvolací súd v prvom rade súhlasí so skutkovým zistením okresného súdu, ktorý vyplynul z vykonaného dokazovania, že odporcovi sa nepodarilo preukázať odovzdanie a tvrdený obsah prílohy č. 4 k spornej zmluve o revolvingovom úvere navrhovateľke; spornou totiž nebola skutočnosť, že táto predstavuje neoddeliteľnú súčasť zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 20.05.2008, ale že táto nebola navrhovateľke odovzdaná a preto nemala možnosť sa s jej obsahom oboznámiť (v tomto smere súhlasí odvolací súd so záverom okresného súdu, že zo samotnej skutočnosti, že navrhovateľka vyplnila tlačivo potvrdenia o výške príjmu ešte nevyplýva, že samotná príloha č. 4 bola skutočne navrhovateľke odovzdaná). Tvrdeným obsahom uvedenej prílohy mali byť pritom také skutočnosti (najmä výška mesačnej splátky a ročná percentuálna miera nákladov), bez ktorých nemožno spornú zmluvu o revolvingovom úvere považovať za platnú. Zo samotného obsahu spornej zmluvy o revolvingovom úvere (bez všeobecných podmienok a príloh) je vo vzťahu k podstatným náležitostiam zmluvy o úvere totiž možné (okrem označenia zmluvných strán) zistiť v podstate len to, že úverový limit predstavuje sumu 995,82 € (30.000,- Sk) a úroková sadzba predstavuje 2,14 % mesačne. S ohľadom na podstatné náležitosti zmluvy o úvere v zmysle § 497 Obchodného zákonníka tak nie je možné zo spornej zmluvy o revolvingovom úvere zistiť, akým konkrétnym spôsobom sa „dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť“ odporcovi ako veriteľovi, čo podľa názoru odvolacieho súdu samo osebe spôsobuje absolútnu neplatnosť spornej zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 20.05.2008 podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na tieto osobitné okolnosti prejednávanej veci sa odvolací súd stotožnil so záverom okresného súdu o neplatnosti spornej zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 20.05.2008. Vo všeobecnosti je však odvolaciemu súdu z jeho činnosti známe, že v obdobných prípadoch (v zmluvách odporcu) údaj o mesačnej splátke úveru obsahuje priamo zmluva o revolvingovom úvere vo svojich ustanoveniach; aj v týchto prípadoch však možno dospieť k záveru, že ani takáto zmluva neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miery nákladov (tzv. RPMN) ako to vyžaduje zákon č. 258/2001 Z. z.; zo zmluvy v týchto prípadoch vyplýva (rovnako ako v prípade spornej zmluvy o revolvingovom úvere), že pred jej uzavretím je dlžníkovi predložených na výber päť variantov revolvingového úveru s vopred definovaným úverovým rámcom (10.000,- Sk, 20.000,- Sk, 30.000,- Sk, 40.000,- Sk, resp. 60.000,- Sk) ako aj mesačnou splátkou (399,- Sk, 799,- Sk, 1.199,- Sk, 1.599,- Sk, resp. 2.399,- Sk; toto v spornej zmluve o revolvingovom úvere absentuje), preto podľa názoru odvolacieho súdu v týchto prípadoch nič nebráni uviesť v zmluve údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov pre každý variant revolvingového úveru s možnosťou čerpania celkového úverového rámca na jeden krát (v prípade nižšieho čerpania by bola ročná percentuálna miera nákladov vždy nižšia); preto nemožno za týchto podmienok hovoriť o prípade spotrebiteľského úveru, kedy nemožno určiť ročnú percentuálnu mieru nákladov (§ 3 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z.), za ktorý je potrebné považovať prípad, kedy údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov nie je možné určiť za žiadnych okolností (t.j. absolútne), pretože iný výklad by podľa názoru odvolacieho súdu umožňoval veriteľovi obchádzať svoju povinnosť uviesť v zmluve tento zákonom požadovaný údaj; z dôvodu samotnej absencie RPMN nemožno síce považovať zmluvu o úvere za neplatnú, poskytnutý úver sa však považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001 Z. z.). Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade uvedenia mesačnej splátky poskytnutého úveru v spornej zmluve o revolvingovom úvere by pri absencii RPMN bolo nutné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Na základe uvedeného je zrejmé, že z dôvodu absolútnej neplatnosti spornej zmluvy bolo povinnosťou navrhovateľky vrátiť odporcovi len sumu poskytnutého úveru podľa zásah o bezdôvodnom obohatení, keď rovnakú povinnosť má v rámci reštitučnej povinnosti aj odporca v prípade, že od navrhovateľky prijal viac ako jej poskytol z titulu úveru. Nakoľko navrhovateľka na splatenie úveru zaplatila odporcovi spolu sumu 2.079,31 € a čerpala len spolu sumu 1.227,57 € okresný súd správne odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 851,74 €. Z tohto dôvodu okresný súd správne posúdil ako neplatné aj uznanie záväzku a dohodu o jeho splácaní v splátkach zo dňa 31.07.2013, pretože je zrejmé, že v čase uzavretia tohto právneho úkonu nemala navrhovateľka povinnosť zaplatiť odporcovi uznanú sumu; uznanie záväzku pritom nepredstavuje samostatný zaväzovací dôvod a len zlepšuje procesné postavenie veriteľa v prípadnom konaní, pretože dôkazné bremeno prípadnej neexistencie záväzku prenáša v spore na dlžníka; v prejednávanej veci bolo preukázané, že uznanie záväzku nie je kryté žiadnou kauzou (t.j. z hľadiska prejednávanej veci platnou zmluvou o revolvingovom úvere), preto je rozhodnutie okresného súdu v tomto smere tiež správne. Pre úplnosť odvolací súd udáva, že za údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov nemožno považovať článok 5.4 všeobecných obchodných podmienok, pretože tento obsahuje len všeobecné informácie o spôsobe jeho výpočtu. Je potrebné súčasne dodať, že aj keby v prejednávanej veci išlo o prípad v zmysle § 3 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z., z vykonaného dokazovania vyplýva, že neboli splnené ani podmienky uvedeného ustanovenia, najmä navrhovateľka nebola písomne informovaná o ročnej úrokovej sadzbe úveru, pretože na formulári zmluvy je uvedená len mesačná úroková sadzba (2,14 % mesačne). Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil a to vrátane závislého výroku o trovách konania, ktorý bol tiež vecne správny a odôvodnený plným úspechom navrhovateľky v konaní (§ 142 ods. 1 O.s.p.), keď proti konkrétnej výške priznanej náhrady trov konania odporca v odvolaní nenamietal, preto odvolací súd v tomto smere odkazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.); súčasne odvolací súd potvrdil aj závislý výrok o poplatkovej povinnosti odporcu, ktorý bol odôvodnený plným úspechom navrhovateľky v konaní a jej oslobodením od súdnych poplatkov, v dôsledku čoho prešla poplatková povinnosť na odporcu, keď v ostatnom odvolací súd tiež odkazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Navrhovateľka bola v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešná a vzniklo jej proti odporcovi právo na náhradu účelne vynaložených trov odvolacieho konania. Preto odvolací súd uložil odporcovi povinnosť nahradiť navrhovateľke trovy odvolacieho konania v sume 68,12 €, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu v sume 60,08 € spolu s režijným paušálom v sume 8,04 €; spolu trovy odvolacieho konania v sume 60,08 €, ktoré je odporca v zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. povinný zaplatiť právnej zástupkyni navrhovateľky. Odvolací súd nepriznal navrhovateľke uplatnené trovy odvolacieho konania za jeden úkon právnych služieb - ďalšia porada s klientkou zo dňa 04.08.2014, pretože dospel k záveru, že trovy za tento úkon neboli vynaložené účelne; z obsahu predloženého záznamu o ďalšej porade s klientkou zo dňa 04.08.2014 (č.l. 95 spisu) vyplýva, že jej obsahom malo byť informovanie navrhovateľky o podanom odvolaní odporcu proti rozsudku okresného súdu a o tom, že k odvolaniu bude podané vyjadrenie s čím navrhovateľky vyjadrila súhlas, t.j. je zrejmé, že predmetom rokovania nebolo riešenie žiadnych v odvolacom konaní nastolených sporných skutkových alebo a právnych otázok, ktoré by už neboli riešené v konaní pred okresným súdom, preto podľa názoru odvolacieho súdu v tomto prípade nešlo o úkon právnej služby v občianskom súdnom konaní (§ 13a ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z.), ktorým podľa odvolacieho súdu nemôže byť len jednoduché informovanie klienta o stave konania. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.