Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2CoE/213/2012 z 5. 8. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 5. augusta 2012, sp. zn. 2CoE/213/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3210200833.2 Krajský súd Trenčín | 2CoE/213/2012 | ECLI:SK:KSTN:2012:3210200833.2 | 2012-08-05 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 57 ods. 1 písm. g) EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2567d6e2-f5d0-4eb9-86b0-adfffc4570fa Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3210200833.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2CoE/213/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3210200833
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 08. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Mészáros
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3210200833.2

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35724803, so
sídlom Bratislava, Údernícka č. 5, zastúpeného v konaní advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Údernícka č. 5, proti povinnému: L. B., bytom Q. M. Q., K M. č. XXX/XX, o
vymoženie 621,18 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou č.k. 3Er/111/2010-39 zo dňa 30. mája 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu vo výroku II. a III. p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa v napadnutom uznesení vo výroku I. zastavil exekučné konanie v časti o vymoženie
istiny vo výške 123,27 Eur a úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 123,27 Eur od 05.08.2009
do zaplatenia, ďalej vo výroku II. vyhlásil exekúciu za neprípustnú v časti o vymoženie 497,91 Eur
s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 497,91 Eur od 05.08.2009 do zaplatenia spolu s trovami
predchádzajúceho konania vo výške 214,64 Eur a vo výroku III. zastavil exekúciu v časti o vymoženie
497,91 Eur s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 497,91 Eur od 05.08.2009 do zaplatenia spolu s
trovami predchádzajúceho konania vo výške 214,64 Eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na §
44 ods. 3, § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 Ex. por., § 52, § 53, § 54 Občianskeho zákonníka, príslušné
ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách a príslušné ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Ďalej uviedol,
že uznesením súdu prvého stupňa sp. zn. 3Er/1112010 zo dňa 05.05.2010, bola zamietnutá žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti o vymoženie istiny vo výške
123,27 Eur a úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 123,27 Eur od 05.08.2009 do zaplatenia.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 03.01.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 17CoE/277/2010 zo dňa 30.11.2010. Na základe uvedeného, súd prvého stupňa exekučné
konanie podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku zastavil v časti o vymoženie istiny vo výške 123,27 Eur
a úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 123,27 Eur od 05.08.2009 do zaplatenia. Oprávnený
sa návrhom na vykonanie exekúcie podaným dňa 12.03.2010 domáha vykonania exekúcie proti
povinnému, a to na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. EP 21459/09,
ktorý vydal dňa 02.12.2009 rozhodca JUDr. Jozef Adamovský z Rozhodcovského súdu zriadeného
pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o., a.s., ktorý rozsudok mal nadobudnúť vykonateľnosť dňa
22.01.2010. Predmetným rozhodcovským rozsudkom bola žalovanému ( povinnému ) uložená povinnosť
zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu vo výške 621,18 Eur s príslušenstvom. Súdny exekútor predložil
súdu prvého stupňa dňa 18.03.2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Spolu
so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená fotokópia zmluvy o
aktivácii pôžičkovej karty QUATRO, súčasťou ktorej sú aj obchodné podmienky pre vydanie a používanie
kreditných kariet vydávaných F., a.s.. V časti o vymoženie 497,91 Eur s úrokom z omeškania 9%
ročne zo sumy 497,91 Eur od 05.08.2009 do zaplatenia spolu s trovami predchádzajúceho konania
vo výške 214,64 Eur bolo dňa 05.05.2010 udelené súdnemu exekútorovi poverenie č. 5301*010328.
Neprípustnosť exekúcie a jej zastavenie súd prvého stupňa posudzoval iba v časti, v ktorej bolo



udelené poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, teda v časti o vymoženie 497,91 Eur
s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 497,91 Eur od 05.08.2009 do zaplatenia spolu s trovami
predchádzajúceho konania vo výške 214,64 Eur, nakoľko ostatná časť bola riešená z pozície právoplatne
zamietnutej žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V predmetnej
exekučnej veci súd prvého stupňa zistil, že sa vymáha plnenie zo zmluvy o pôžičke zo dňa 07.07.2006
uzavretej medzi spoločnosťou F., a.s., ktorá neskôr postúpila svoju pohľadávku a povinným, na ktorú
sa vzťahuje právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a subsidiárne ako
spotrebiteľskú zmluvu aj všeobecná právna úprava spotrebiteľských zmlúv uvedená v § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský aj s
ohľadom na predmet činnosti dodávateľa. Z okolností utvárania zmluvy a s ohľadom na povahu strán
zmluvy je zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti
a zmluvu uzatvoril s povinným ako s fyzickou osobou nepodnikateľom. Na základe uvedeného mal
súd prvého stupňa jednoznačne preukázané, že ide spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi
účastníkmi je nutné okrem zmluvných dojednaní, aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku
bez ohľadu na dohodu strán. Podľa časti XI. Záverečné ustanovenia bod 63 obchodný podmienok pre
vydanie a používanie kreditných platobných kariet sa zmluvné strany dohodli, že všetky akýkoľvek spor,
nárok, alebo rozpor vzniknutý zo Zmluvy, alebo v súvislosti s ňou, vrátane všetkých otázok týkajúcich
sa jej existencie, platnosti, alebo ukončenia, rozhodne Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej
asociácie alebo Rozhodcovský súd pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o. alebo Rozhodcovský
súd pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o.. Touto rozhodcovskou doložkou nie je dotknuté právo
ktorejkoľvek zo zmluvných strán žiadať o vydanie predbežného opatrenia alebo platobného rozkazu na
všeobecnom súde. Podpisom Zmluvy klient vyjadruje Banke svoj súhlas na výber jedného z uvedených
rozhodcovských súdov. Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou
podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd prvého
stupňa opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu
na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť
ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej
zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je
teda adhézna, to znamená, že spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah
rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že
si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie.
Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe
zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom, sú ustanovenia smernice Rady 93/13/ES, a to
najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice
sa opiera o nepriamy účinok práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v
povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním
smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom
rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu.
Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť
spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou Rady 93/13/EHS, tak aj
vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak,
aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda
účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom
nevymáhalo, ak okrem iného odporuje dobrým mravom. Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút
dobrých mravov a inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Súd prvého stupňa nezaznamenal ani v
judikatúre pomenovanie týchto inštitútov súkromného práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala
blízkosť týchto inštitútov z hľadiska ich významu a zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba
použiť ani zložité výkladové metódy. Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti
uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré
mravy, ak tomuto kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom. Nie každá zmluvná
podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná.
Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej
zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax
navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto
zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej
rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj



bez návrhu súd exekúciu o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky zastaví. Ak by takouto
neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v
takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu,
ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju
právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy, pretože iba tak môže naplniť cieľ čl. 6 ods.
1 smernice Rady 93/13/EHS - postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej
kvality života bežných ľudí nezaväzovali. S poukazom na predchádzajúce ustanovenia o neprijateľnosti
zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, súd prvého stupňa exekúciu v časti o vymoženie 497,91
Eur s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 497,91 Eur od 05.08.2009 do zaplatenia spolu s trovami
predchádzajúceho konania vo výške 214,64 Eur vyhlásil za neprípustnú a zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, pričom z obsahu jeho odvolania vyplýva
že napadá výroky o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení z dôvodu neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky. Mal za to, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci prekročil rámec svojej
preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Ex. por.. Uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má
tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou
pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda
je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Ak sú splnené dôvody podľa § 45 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, exekučný súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť a
nie nevydať poverenie. Súd, ktorý koná vo veci exekúcie je príslušný konať iba ako exekučný súd, z
čoho vyplýva, že nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd
meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným
právom, pôsobil by ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným
titulom, čiže ako súd tretej inštancie. Platný právny poriadok exekučnému súdu nezveruje právomoc
konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej. Práve absencia
takejto právomoci exekučného súdu v kombinácii s prípadným rozhodnutím o zastavení exekúcie
predstavuje bezprostredný zásah do práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu. Vznikla
by situácia keby oprávnený ako aj povinná boli viazaný právoplatným rozhodnutím, bez možnosti
vec znovu prejednať, bez možnosti oprávneného priznané právo nútene vymôcť. Takýto stav by bol
zjavne v rozpore s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného súdu SR.
Pri výklade významu § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní treba mať na zreteli, že
exekučný súd pri zastavení exekučného konania nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum
exekučného titulu, a preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Cieľom
tohto prieskumu je zistiť, či povaha samotného plnenia je v súlade s právom. Dôvodom na zastavenie
exekučného konania v zmysle uvedeného ustanovenia by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal
povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom. Existencia, resp. neexistencia takéhoto
dôvodu pre zastavenie exekučného konania je pritom priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského
rozsudku. Uvedené potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Cdo
2675/2007 zo dňa 30.10.2009. Poukázal na bod 37 rozhodnutie Súdneho dvora C-40/08. Podľa
Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval
nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, a taktiež, aby
exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ
nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku
(bod 47 rozhodnutia C- 40/08). Súdny dvor postavil svoj záver na zásade rovnocennosti, podľa ktorej
ochrana garantovaná spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci
exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci
exekučnej fázy iných rozhodnutí. Z európskeho práva nemožno vyvodzovať za súčasného právneho
stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul a nahradiť tak
pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako podľa oprávneného
z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné
priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola
narušená zásada rovnocennosti. Právna dovolenosť, či rozpor s dobrými mravmi môžu byť posudzované
len podľa právnych predpisov platných v čase uzavretia zmluvy. Namietaným postupom a rozhodovaním
súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a
porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho
pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu,
a zároveň takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. Cieľom § 53 ods. 4 písm. r/
Obč. zákonníka je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Ak by niektoré z



ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom
konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok
zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť
spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje
práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak
rozhodne, v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle
navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené ustanovenie teda v žiadnom prípade
nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom
konaní vo výške 33,06 eur s DPH pozostávajúce z jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny za
úkon právnej služby vo výške 23,90 eur s DPH a režijného paušálu k úkonu právnej služby vo výške
9,16 eur s DPH (podanie odvolania).

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že
odvolanie oprávneného nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutých častiach je
potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je v napadnutých výrokoch vecne správne. Rozhodol
bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p.

Uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku I., ktorým zastavil exekučné konanie v časti o vymoženie istiny
vo výške 123,27 Eur a úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 123,27 Eur od 05.08.2009 do
zaplatenia, obsahom odvolania napadnuté nebolo, a preto je rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto
časti právoplatné a rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.

Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a
v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si osvojuje
dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a
na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:

Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona v danej veci, a to predovšetkým § 57 ods. 2
zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v platnom
znení, § 45 ods. 1 až 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, § 52 a nasl.
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení, a na túto právnu úpravu nadväzujúcich
právnych noriem ako zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v platnom znení, smernice Rady
Európskych spoločenstiev č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách a ďalšej súvisiacej legislatívy je napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výrokoch II. a
III. vecne správne a aj náležite odôvodnené.

Správny bol záver súdu prvého stupňa, ktorý uviedol, že predmetnú zmluvu je potrebné posudzovať
podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, keďže medzi účastníkmi bola uzatvorená zmluva o
spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého
základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany. V zmysle § 3 ods. 3 zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými
podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Týmito sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka
alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky tie zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa
uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje.

Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v
akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť



všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že slovenský právny poriadok exemplifikatívne vymedzuje
neprijateľné podmienky v § 53 ods. 4 Obč. zákonníka, pričom súd môže postupovať aj podľa generálnej
klauzuly v § 53 ods. 1 Obč. zákonníka, to znamená nad rámec zoznamu podmienok uvedených v
prílohe smernice alebo okruhu v Obč. zákonníku. Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok
rozhodca, ktorý konal na základe rozhodcovskej doložky, ktorý súd považuje ako celok za neprijateľnú
a tým neplatnú, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne exekúciu zastavil.

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výrokoch II. a III. ako vecne správne
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .