Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/521/2015 z 8. 12. 2015
Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 8. decembra 2015, sp. zn. 5Co/521/2015, ECLI:SK:KSTN:2015:3212204580.1
Krajský súd Trenčín | 5Co/521/2015 | ECLI:SK:KSTN:2015:3212204580.1 | 2015-12-08 | Rozhodnutie
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 219 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/abfa2a23-11be-42e5-a020-e684f26a0078
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3212204580.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/521/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212204580
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3212204580.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov
JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou zo dňa 04. februára 2015, č. k. 5C/165/2012-127, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa     p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania    n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ
domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 175,- Eur z titulu majetkovej škody a sumu 110,64
Eur z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Zároveň ním zamietol aj návrh navrhovateľa na
prerušenie konania a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Súd prvého stupňa mal z vykonaného
dokazovania za preukázané, že dňa 20.09.2010 bol Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou v
exekučnej vedenej pod sp. zn. 2Er/2397/2008, doručený návrh oprávneného na zmenu exekútora.
Exekučný súd uznesením č. k. 2Er/2397/2008-17 zo dňa 25.11.2010 rozhodol tak, že návrhu na zmenu
exekúcie vyhovel.  Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods.
8 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.12.2006, ďalej ust. § 3 ods. 1 písm. a), d), § 4 ods.
1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
(ďalej len "zákon č. 541/2003 Z. z."), ako aj ust. § 103, § 104 ods. 2 a § 154 ods. 1, § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 O.s.p. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh nie
je dôvodný, a preto ho zamietol. Nestotožnil sa s názorom odporcu, že vo veci konajúci súd nie je
oprávnený skúmať prieťahy v konaní, keďže mal za to že je daná jeho právomoc vo veci konať. Námietku
odporcu o nesplnení podmienky predbežného prerokovania nároku vyhodnotil ako nedôvodnú, keď
podľa jeho názoru išlo v tomto prípade o taký nedostatok podmienky konania, ktorý je odstrániteľný,
a ktorý v konaní bol odstránený tým, že v priebehu konania uplynulo od prijatia žiadosti ministerstvom
do dňa rozhodnutia súdu viac ako 6 mesiacov a ministerstvo v tejto lehote nárok navrhovateľa na
náhradu škody neuspokojilo. Pokiaľ odporca namietal procesné nedostatky žaloby, tak pripustil, že
žaloba mala nedostatky, no nie také, aby odôvodňovali postup súdu podľa ust. § 43 ods. 1 O.s.p. Dospel
k záveru, že nárok navrhovateľa je uplatnený pre nesprávny úradný postup - nerozhodnutie o návrhu
na zmenu exekútora v zákonnej lehote. Pokiaľ ide o navrhovateľom tvrdené prieťahy v exekučnom
konaní, tak bol toho názoru, že k týmto došlo. Poukázal na to, že Exekučný poriadok v ust. § 44 ods. 8
stanovoval 30-dňovú lehotu na rozhodnutie súdu o zmene exekútora od doručenia návrhu oprávneného
na zmenu exekútora. Exekučný súd však o tomto návrhu rozhodol až dňa 25.11.2010, v súvislosti



s rozhodovaním o návrhu oprávneného na zmenu exekútora tak došlo k porušeniu jeho práva na
prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov a tým aj k nesprávnemu úradnému postupu
exekučného súdu. Ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013 podľa
jeho názoru nebolo možné v danej veci aplikovať, keďže exekučné konanie bolo skončené podstatne
skôr, než nadobudlo účinnosť uvedené ustanovenie, a taktiež navrhovateľ svoj nárok uplatnil skôr,
než nadobudlo účinnosť uvedené ustanovenie. Napriek nesprávnemu úradnému postupu exekučného
súdu, nedodržaniu zákonnej lehoty a prieťahoch pri rozhodovaní o návrhu oprávneného na zmenu
exekútora, navrhovateľovi náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy nepriznal a uviedol, že
navrhovateľ nepreukázal výšku majetkovej škody relevantnými dôkazmi. Za takýto nepovažoval ani
Znalecký posudok č. 1/2014 Znaleckého ústavu Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorý majetkovú
ujmu navrhovateľa v prípade nesprávneho úradného postupu súdu pri rozhodovaní o návrhu na zmenu
exekútora stanovuje na sumu výške 31,68 Eur, a to v každej takejto veci bez toho, aby boli zohľadnené
konkrétne okolnosti každého jedného prípadu rozhodovania o návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Takto určenú škodu označil len za paušálnu bez zohľadnenia konkrétnych nákladov na konkrétnu činnosť
oprávneného v jednotlivej exekučnej veci. Okrem toho uviedol, že posudok vychádza len z podkladov
navrhovateľa, ktoré znalec skontroloval len po formálnej stránke a keďže výška škody je určená iba
paušálne bez vzťahu ku konkrétnej exekučnej veci, nemohol ju akceptovať ako spoľahlivo preukázanú,
a to zvlášť keď znalec kontroloval iba formálnu stránku podkladov.  Uviedol, že v danej exekučnej
veci oprávnený nežiadal informáciu o stave rozhodovania exekučného súdu o jeho návrhu na zmenu
exekútora, neurgoval exekučný súd, a preto nepovažoval za zrejmé, ako vôbec mohol mať nejaké
výdavky na mzdy, informačný systém a vyhotovenie písomnosti adresovaných exekučnému súdu.
Okrem toho zdôraznil, že telekomunikačné výdavky oprávneného a poštovné výdavky oprávneného
nie sú majetkovou škodou, na preukázanie výšky ktorej je potrebné znalecké dokazovanie. Exekučný
spis exekučného súdu neobsahoval žiadnu písomnosť a ani úradný záznam, z ktorých by bolo
zrejmé, že oprávnený písomne alebo telefonicky urgoval exekučný súd na rozhodnutie o návrhu na
zmenu exekútora. Majetková škoda pritom nevyplývala ani z exekučného spisu tamojšieho súdu. Ďalej
skonštatoval, že navrhovateľ zároveň žiadnym dôkazom nepreukázal a ani nenavrhol žiaden dôkaz na
preukázanie priamej príčinnej súvislosti medzi nerozhodnutím exekučného súdu v zákonnej lehote a
majetkovou škodou a nielenže nepredložil a nenavrhol žiadne dôkazy na preukázanie týchto nákladov,
ale ani len konkrétne neoznačil samotné listiny, ktorými urgoval exekučný súd, alebo ktoré boli z jeho
strany vyhotovené a adresované pôvodnému exekútorovi. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, konštatoval, že by bolo možné ju navrhovateľovi priznať v prípade, že iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Upozornil, že navrhovateľ ani len
nenavrhol žiaden dôkaz, ktorý by mal preukázať, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením. Zastával názor, že takéto konštatovanie, pokiaľ by sa ho navrhovateľ
domáhal a pokiaľ by tomu nebránili iné dôvody, by bolo postačujúcim zadosťučinením. Navrhovateľovi
nepriznal požadovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy aj z toho dôvodu, že ako oprávnený v
exekúcii zanedbal prevenčnú povinnosť, žiadnym spôsobom sa od podania návrhu na zmenu exekútora
až do rozhodnutia o tomto návrhu nezaujímal, v akom štádiu je rozhodovanie o tomto návrhu. Tvrdené
urgencie exekučného súdu navrhovateľ nepreukázal, dokonca podľa obsahu exekučného spisu sa ani
len neinformoval o stave konania. Nárok navrhovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy bol podľa jeho
názoru zjavne v rozpore s dobrými mravmi aj pri porovnaní rizík tvrdených navrhovateľom v žalobe a
rizík, ktorým bol v danej exekučnej veci vystavený povinný v dôsledku nevyváženej a zjavne nevýhodnej
úverovej zmluvy, z ktorej nárokov sa navrhovateľ v exekučnom konaní domáhal, pričom už bolo v
exekučnej veci právoplatne rozhodnuté, že sa ich domáhal neoprávnene. Z dôvodu nepreukázania
výšky majetkovej škody, príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom exekučného súdu
a prípadnou majetkovou škodou navrhovateľa, ako aj z dôvodu, že navrhovateľom uplatnené nároky
považoval za výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, návrh ako nedôvodný zamietol. Do
jedného z konaní v obdobnej veci založil navrhovateľ originál znaleckého posudku, ktorý považoval za
dôležitý dôkaz vo veciach jeho viacerých žalôb, ktorými sa domáha nárokov z titulu zodpovednosti štátu
za nesprávny úradný postup exekučných súdov. Súd prvého stupňa do tohto spisu síce založil kópiu
posudku, no vykonanie dôkazu touto listinou nevykonal. Tento posudok nepovažoval za dôkaz, ktorý
by mal význam v prejednávanej veci. Z ústavnej sťažnosti, ktorú mal navrhovateľ v tejto veci podať,
vyplynulo, že mienil v tomto konaní navrhnúť vypočutie svedkov, a to z osôb pôsobiacich na súde vo
vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu súdu. Zdôraznil však, že navrhovateľ riadnym procesným
spôsobom v konečnom dôsledku takýto dôkaz nenavrhol a doplnil, že v prejednávanej veci by bolo
nadbytočné vykonávať akékoľvek dokazovanie výsluchom svedkov z uvedených osôb, keď jediným



objektívnym dôkazom o prípadných prieťahoch v konaní, resp. o inom nesprávnom úradnom postupe
súdu môže byť iba exekučný spis. Keďže návrh bol nedôvodný, v celom rozsahu ho zamietol, a to bez
toho, aby vo veci rozhodoval medzitýmnym rozsudkom o právnom základe uplatneného nároku, keďže
takýto postup považoval za nehospodárny. Na pojednávaní o trovách konania rozhodol v zmysle ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania ako budú uvedené v
písomnom vyhotovení rozsudku. Keďže odporca trovy konania nevyčíslil v lehote podľa úst. § 151 ods.
1 O.s.p. a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú, rozhodol tak, že mu náhradu trov konania nepriznáva,
keď v zmysle ust. § 151 ods. 2 O.s.p. nebol viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania -
výrokom vyhláseného rozsudku o náhrade trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/
O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1
písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal
o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je
potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne
v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu
prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom)
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako
nemal navrhovateľ možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na
kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov
a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas



nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj
prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,
že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Zdôraznil, že predložil ako dôkaz o vzniku škody Znalecký
posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave a namietal,
že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým
posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom vynaložené v
súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Poukázal na to, že znalecký posudok predložil až po roku
a pol od podania žaloby z dôvodu zložitosti jeho vypracovania, čo je zreteľný doklad o tom, že určenie
výšky škody a jej jednotlivých zložiek je zložitou odbornou otázkou, ktorú súd nemôže vyriešiť sám
prostredníctvom vykonávaných dôkazov. Vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bol pritom navrhovateľ
nútený uplatniť svoje nároky včas, a to aj v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom a nebol
priestor na získanie znaleckého posudku. Ďalej namietal, že súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva nekonštatoval
ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Okrem
toho zdôraznil, že ak bol doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh
navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o prejudiciálnej otázke, ktorou je
rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd prvého stupňa povinný pred samotným
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, v súvislosti s čím poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014. Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na
ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením
súdu prvého stupňa, na ktoré v podrobnostiach poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.
Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V rámci vyčíslenia
výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy vychádzal z omeškania exekučného súdu, pričom upozornil, že
tento bol bezdôvodne nečinný viac ako 70 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, uvedené tvrdenie sa nezakladá
celkom na pravde. Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním
v celom rozsahu stotožňuje, dňa 20.09.2010 oprávnený podáva na exekučný súd návrh na zmenu
exekútora, pričom exekučný súd uznesením zo dňa 25.11.2010 návrhu oprávneného vyhovel.

Zo skutkového stavu zisteného v prejednávanej veci tak síce vyplýva, že zo strany exekučného súdu
došlo k nesprávnemu úradnému postupu v tom zmysle, že rozhodnutie o zmene súdneho exekútora



na návrh oprávneného nebolo vydané v 30-dňovej lehote vyplývajúcej z ust. § 44 ods. 8 Exekučného
poriadku, keď bolo vydané v lehote 66 dmí od doručenia návrhu. Právo na náhradu škodu spôsobenej
nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo nesprávny úradným postupom však nie je absolútne,
ale podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie. Okrem samotného
nesprávneho úradného postupu musia byť súčasne splnené aj ďalšie podmienky a to vznik škody a
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

V tomto smere však navrhovateľ dôkazné bremeno neuniesol. Odvolací súd v zhode so súdom
prvého stupňa nepovažuje navrhovateľom predložený Znalecký posudok č. 1/2014 za dôkaz, ktorý
by hodnoverným spôsobom preukazoval skutočnosť, že na strane navrhovateľa došlo v súvislosti s
postupom exekučného súdu k vzniku majetkovej škody v určenej výške a ktorý by tak vylučoval prípadné
pochybnosti ohľadom ľubovoľného a subjektívneho vyčíslovania škody. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na to, že správnosť podkladov, z ktorých predmetný znalecký posudok vychádzal,
bola jeho spracovateľom kontrolovaná výlučne po formálne stránke, pričom hodnovernosť takejto
formy preukázania majetkovej škody spochybňuje okrem uvedeného zároveň to, že jej výška má
v každom jednotlivom prípade nesprávneho úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní
o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora predstavovať sumu 31,68 Eur, pozostávajúcu
zakaždým z piatich totožných nákladových položiek. Preto súd prvého stupňa postupoval správne,
keď uvedenú výšku škody, paušálne vyčíslenú bez prihliadnutia na okolnosti konkrétneho prípadu
tvrdeného výskytu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, v rámci skúmania existencie
zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu neakceptoval. Berúc vyššie uvedené na
zreteľ nemôžu obstáť tvrdenia navrhovateľa ani v časti, v ktorej uvádza, že škoda by mala spočívať
v nákladoch na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov, nákladov na
udržiavanie správy informačného systému a iné, nakoľko ani v tomto smere navrhovateľ dôkazné
bremeno neuniesol, keď spoľahlivo a v súlade s obsahom príslušného exekučného spisu nepreukázal,
ako k vynaloženiu špecifikovaných nákladov v súvislosti s rozhodovaním exekučného súdu o jeho návrhu
na zmenu exekútora reálne došlo.

Rovnako navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ani ohľadom preukázania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, a to s poukazom na nesplnenie ďalšej povinnosti bremena tvrdenia v tom smere, aby
preukázal a zdokladoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a podmienky, za ktorých by mu mohla
byť eventuálne náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch priznaná.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (I. ÚS 27/02, I. ÚS
197/03, I. ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho
exekútora spolu s vyhlásením exekúcie za neprípustnú a zastavením exekúcie za stavu, kedy exekučný
súd zároveň na základe návrhu súdneho exekútora posudzoval splnenie predpokladov na zastavenie
exekučného konania pre nemajetnosť povinného a opakovane vyzýval oprávneného na predloženie
zmluvy o úvere spolu so všeobecnými zmluvnými podmienkami, v lehote 66 dní od doručenia žiadosti
oprávneného na zmenu súdneho exekútora, nemožno považovať za prieťahy v súdnom konaní, ktoré
by mali nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.



Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v preskúmavanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
zákonného sudcu, ktorému bola vec pôvodne pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodované
uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 18.10.2012 pod sp. zn. 17NcC/462/2012, kedy krajský
súd rozhodol, že sudca Okresného súdu Bánovce nad Bebravou JUDr. Marek Anovčin je vylúčený z
prejednania a rozhodovania veci a zároveň, že sudcovia Okresného súdu Bánovce nad Bebravou JUDr.
Radoslav Svitana, PhD., Mgr. Miriam Manová, JUDr. Mária Vrtochová nie sú vylúčený z prejednania
a rozhodovania veci, nakoľko nezistil dôvody na ich vylúčenie. V ďalšom priebehu konania došlo na
základe pokynu predsedu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou k prideleniu veci náhodným výberom
na prejedananie a rozhodnutie sudcovi súdu prvého stupňa JUDr. Jurajovi Valášekovi, o ktorom Krajský
súd v Trenčíne uznesením zo dňa 26.11.2014 pod sp. zn. 16Co/223/2013 rozhodol, že nebola zistená
žiadna z okolností, ktorá by ho v zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania
v tejto veci. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd
zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa
svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú
a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd
SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv
na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných
súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.
Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že súd
prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek
tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa sa
riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania, v tomto smere odvolací
súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa
na strane 3  napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo navrhovateľovi riadne doručené
dňa 14.03.2013 spolu s predvolaním na prvý termín pojednávania, vytýčený vo veci na 03.07.2013. K
odročeniu tohto termínu pojednávania došlo z dôvodu potreby rozhodnutia o návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania, ktorý súd prvého stupňa uznesením zo dňa 15.08.2013 zamietol a toto rozhodnutie
bolo potvrdené Krajským súdom v Trenčíne uznesením č. k. 16Co/223/2013-107 zo dňa 26.11.2014.
Druhý termín pojednávania bol vytýčený na 04.02.2015, pričom predvolanie bolo právnemu zástupcovi
navrhovateľa doručené dňa 16.01.2015, teda navrhovateľovi nebola súdom prvého stupňa odňatá
možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po poučení podľa ust.
§ 120 ods. 4 O.s.p., ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 16.01.2015, ako to
vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

S ohľadom na uvedené odvolací súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobcu smerujúcu proti
napadnutému rozsudku v časti, ktorou súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v prejednávanej veci neboli dňa
04.02.2015 dané zákonné podmienky na obligatórne prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b)
OSP a ani fakultatívne prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP. Otázka či je konajúci
sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený, bola v danom prípade vyriešená postupom podľa
§ 14 a nasl. OSP. Za týchto okolností postup súdu prvého stupňa, ktorým rozhodol o ďalšom návrhu na
prerušenie konania a tiež vo veci samej, je v súlade so zásadou hospodárnosti konania a nemôže mať
za následok odňatie možnosti konať pred súdom.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodoch, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.



Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

P o u č e n i e :  Proti tomuto rozsudku odvolanie      n i e    j e    p r í p u s t n é .