Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 1Cob/109/2011 z 3. 12. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 3. decembra 2012, sp. zn. 1Cob/109/2011, ECLI:SK:KSPO:2012:8108224994.2 Krajský súd Prešov | 1Cob/109/2011 | ECLI:SK:KSPO:2012:8108224994.2 | 2012-12-03 | Uznesenie Citované ustanovenia: § 213 ods. 2 OSP, § 488 OZ, § 489 OZ, § 213 ods. 3 OSP, § 214 ods. 2 OSP, § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z. z., § 47 ods. 2 SP, § 31 ods. 1 SP, § 150 ods. 1 OSP, § 224 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/29c98588-323f-4b8d-8e8b-33dbf6ece48f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8108224994.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Cob/109/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8108224994
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8108224994.2

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát
Slovenskej inšpekcie, so sídlom v Bratislave, Prievozská 32, 827 99 Bratislava, IČO: 17331927, proti
žalovanému: MIKOS, spol. s.r.o., so sídlom Prostejovská 103, 080 01 Prešov, IČO: 31662862, právne
zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Koľom, so sídlom v Košiciach, Hutnícka ul. č. 1, o zaplatenie
1.341,44 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 19Cb/4/2009-465
zo dňa 18.10.2011, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok súdu prvého stupňa a konanie zastavuje.

P o s t u p u j e vec na ďalšie konanie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove,
Konštantínova 6 pre Prešovský kraj.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zastavil konanie o zaplatení úrokov z omeškania nad 9%
ročne zo sumy 1.341,44 eur od 1.5.2008 do zaplatenia.

Tento výrok zdôvodnil tým, že v časti o úrokoch z omeškania žalobca zobral svoju žalobu späť.

Ďalším výrokom rozsudku súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Po vykonanom dokazovaní vzal za preukázané, že dňa 3.12.2007 Ústredný inšpektorát Slovenskej
obchodnej inšpekcie odobral tri vzorky tovaru žalovaného na posúdenie kvality, bezpečnosti a zhody
určených výrobkov uvedených na trh. Podľa Protokolu o skúške elektrickej bezpečnosti, ktorý vystavil
Výskumný ústav spojov, n. o. Banská Bystrica, dňa 29.2.2008, a toho výsledkom je zisťovanie
bezpečnosti elektrických spotrebičov pre domácnosť, laboratórium vzorky skúšaného zariadenia prijalo
dňa 25.1.2008 a skúšky boli vykonané od 4.-14.2.2008. Skúšané zariadenie skúške nevyhovelo. Podľa
protokolu hrozilo skutočne riziko a je požadovaná rýchla činnosť. Dňa 6.3.2008 vystavil Výskumný ústav
spojov, n. o. Banská Bystrica žalobcovi faktúru č. 20080158, ktorou mu vyfakturoval sumu 33.260,-
Sk plus 19% DPH, spolu 40.412,40 Sk za odskúšanie ponorného čerpadla na základe objednávky č.
001/AP/2008. Na základe vykonaných skúšok boli vydané protokoly o skúške elektrickej bezpečnosti
evidenčné č. 2/613/2008/LRB(B) s dátumom vydania dňa 29.2.2008

a protokol o skúške evidenčné č. 002/613/2008/LEK zo dňa 21.2.2008. Podľa inšpekčného záznamu
dňa 17.3.2008 vykonali inšpektori žalobcu kontrolu prevádzkarne žalovaného, pričom vyzvali konateľa



žalovaného na prijatie dobrovoľných opatrení na pozastavenie uvádzania výrobkov na trh do doby
ich odstránenia, stiahnutie z trhu predmetných výrobkov a informovanie dotknutých osôb o riziku
nezhodných výrobkov. Žalobca (zrejme žalovaný) sa zaviazal, že predmetné nezhodné výrobky stiahne
z trhu v termíne do 31.3.2008 a bude informovať svojich odberateľov o ich nezhodnosti s technickými
požiadavkami a vyzve ich k vráteniu predmetných výrobkov a na odstránenie zistených nezhôd. Podľa
stanoviska Technického skúšobného ústavu Piešťany, š. p. zo dňa 6.10.2009 bolo posudzovanie
zhody predmetného výrobku ukončené „Certifikátom zhody“ č. 412990049 zo dňa 24.8.2004. Týmto
certifikátom bolo potvrdené, že výrobok spĺňa základné požiadavky na bezpečnosť podľa smerníc ES.
Slovenská národná akreditačná služba rozhodnutím zo dňa 19.2.2008 č. osvedčenia S-120, udelila
Výskumnému ústavu spojov, n.o. Sekcia skúšobníctva a metrológie Banská Bystrica akreditáciu pre
oblasť na vykonávanie skúšok elektrickej bezpečnosti čerpadiel. Rozhodnutím Slovenskej národnej
akreditačnej služby zo dňa 3.3.2010 došlo k pozastaveniu akreditácie Výskumnému ústavu spojov,
n.o. Banská Bystrica udeleného rozhodnutím zo dňa 19.2.2008, a to v časti elektrickej bezpečnosti.
Podľa stanoviska Slovenskej národnej akreditačnej služby zo dňa 24.5.2010 neboli pri výkone
skúšky elektrickej bezpečnosti vibračného ponorného čerpadla LATORICA-0,12-40 dodržané niektoré
akreditačné požiadavky. Z toho dôvodu uvedenie akreditačnej značky na Protokole o skúške č.
2/613/2008/LRB(B) nebolo oprávnené. Z výsluchu svedka Ing. K. W., riaditeľa Slovenskej národnej
akreditačnej služby súd zistil, že procesom akreditácie sa rozumie preverenie, či daný subjekt, teda
žiadateľ o akreditáciu je spôsobilý vykonávať činnosti, o ktoré sa uchádza v zmysle medzinárodných
predpisov. Z výsluchu svedka Ing. Q. X., riaditeľa Výskumného ústavu spojov, n.o. Banská Bystrica, súd
zistil, že reakreditácia v roku 2008 a normálny dohľad v roku 2009 prebehli bez závad a v plnom rozsahu
reakreditácie robili túto skúšku čerpadla. Výrobok mal 4 závadné skúšky, ktoré boli životu nebezpečné.
Stačí, ak by bola jedna závada výrobku a výrobok by bol životu nebezpečný a nemohol by vyhovieť.
Predmetom konania je nárok žalobcu, ktorý tento právne odôvodňuje ustanoveniami § 451 a nasl.
Občianskeho zákonníka a § 7 zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach
ochrany spotrebiteľa. Pokiaľ žalobca vykonáva svoju činnosť orgánom štátnej kontroly, je povinný takúto
činnosť vykonávať predovšetkým v súlade so zákonmi Slovenskej republiky, ktoré upravujú technické
požiadavky na výrobky a posudzovanie zhody týchto výrobkov. Je pravdou, že zákon č. 128/2002 Z.
z. neukladá žalobcovi povinnosť, aby skúšky na overenie bezpečnosti a kvality výrobkov vykonával
prostredníctvom osobitných subjektov. Túto povinnosť jednoznačne ustanovuje zákon č. 264/1999 Z.
z. a zákon č. 505/2009 Z. z. o tom, že kontrolu bezpečnosti výrobku žalobcu, mal vykonávať žalobca
prostredníctvom akreditovaného subjektu, tvrdí aj žalobca v žalobe. Bola mu teda zrejmá povinnosť, že
mal zadať vykonanie skúšky akreditovanému subjektu. Výskumný ústav spojov, n.o. Banská Bystrica
v čase, kedy vykonával tieto skúšky, akreditáciu nemal. Dodatočne túto akreditáciu získal a odobril
tak tento protokol. V čase, kedy protokol o skúške bol vystavený Výskumný ústav spojov, n.o. Banská
Bystrica už síce akreditáciu mal, avšak ako vyplynulo z ďalšieho rozhodnutia Slovenskej akreditačnej
služby, akreditáciu práve na tieto služby, na základe ktorých bol vydaný protokol o skúške, mu bol odňatý.
Pokiaľ § 16 zákona č. 264/2009 Z. z. uvádza, že skúšanie určeného výrobku je činnosťou autorizovanej
osoby, akreditovanej osoby výrobcu alebo dovozcu, v čase vykonávania skúšky Výskumný ústav
spojov, n.o. nemal vydanú

akreditáciu, lebo táto jeho skúška bola vykonaná od 4.-14.2008. Zákon hovorí jednoznačne, že je
potrebné, aby v čase vykonania skúšky túto vykonával akreditovaný subjekt. Dodatočné uznanie
výsledkov skúšok akreditovaným subjektom o tom, že akreditácia bola vykonaná, nekonvaliduje tie
úkony, ktoré boli vykonané. Pokiaľ žalobca vykonával svoju činnosť prostredníctvom neakreditovaného
subjektu, nemožno tieto výsledky považovať za prijaté v súlade so zákonom. Pokiaľ žalobca zaplatil
Výskumnému ústavu spojov, n.o. náklady skúšok, nemožno tieto náklady považovať za bezdôvodné
obohatenie na strane žalovaného, pretože tento nárok vzniká kontrolovanému, ak deklarovaná
bezpečnosť alebo kvalita nevyhovuje požiadavkám osobitných predpisov. Keďže objektívny dôkaz o
tom, že výrobok vyhovuje alebo nevyhovuje požiadavkám osobitných predpisov neexistuje, nemožno
ani žalovaného zaviazať na zaplatenie nákladov za tieto skúšky. Žalobca nepostupoval v súlade so
zákonom, ani čo sa týka výberu subjektu oprávneného vykonať kontrolu bezpečnosti výrobku, ani čo sa
týka následných krokov v zmysle zákona. Žalovaný nemal inú možnosť brániť sa voči postupcu žalobcu,
keďže námietky voči opatreniam podľa § 6 ods. 2 nemajú odkladný účinok a rozhodnutie žalobcu,
ktoré bolo vydané je konečné. Pri hodnotení postupu procesu činnosti žalobcu súd postupoval podľa §
134 O.s.p. a § 153 O.s.p. V danom prípade žiadne rozhodnutie o spáchaní správneho deliktu vydané
nebolo. Preto súd nebol týmto rozhodnutím správneho orgánu, t. j. žalobcu viazaný. Podľa § 135 ods.
2 O.s.p. inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o



takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza. V danom prípade žiadne
rozhodnutie vydané nebolo, nakoľko inšpekčný záznam zo dňa 17.3.2008 nemá povahu rozhodnutia v
zmysle zákona č. 128/2002 Z. z. Navyše toto opatrenie v zmysle inšpekčného záznamu nebolo vykonané
správne, nakoľko žalobcovi bola skutočnosť o nebezpečnosti výrobku známa z Protokolu o skúške,
avšak žiadne rozhodnutie podľa § 8 zákon nevydal. Pritom podľa faktúry Výskumného ústavu spojov, n.o.
náklady boli fakturované s dátumom dodania 25.3.2008. Teda už tento deň museli byť žalobcovi zrejmé
výsledky predmetného protokolu. Konal však až 17.3.2008 a vo svojom konaní rozhodnutie nevydal.
Súd poukazuje aj na opatrenia povinnosti inšpektorov, medzi ktoré patrí okrem iného vydávať opatrenia
na mieste, na ktoré sa nevzťahuje správne konanie, na zákaz predaja alebo použitia výrobkov, ktoré
nezodpovedajú osobitným predpisom.

Posledným výrokom rozsudku súd priznal žalovanému náhradu trov konania vo výške 100%, o ktorej
sume rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

Tento výrok súd zdôvodnil citáciou § 142 ods. 1 a § 151 ods. 7 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok v celom rozsahu
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že neurobil úkon o
späťvzatí žaloby, keďže naň nie je oprávnený podľa § 6 ods. 4 zákona č. 278/2003 Z. z. Preto trvá aj
na nároku na 9% úrok z omeškania zo sumy 1.334,87 eur od 1.5.2008 do zaplatenia. Súd zamietol
žalobu z dôvodov, že žalobca pri kontrole konal v rozpore so zákonom č. 128/2002 Z. z., keď akceptoval
dobrovoľné odstránenie rizík zistených skúškou, a tieto opatrenia nenariadil rozhodnutím podľa § 8
zákona. Ďalej zamietol žalobu z dôvodu, že skúšobňa nebola oprávnená v dňoch 4.-14.2.2008 vykonať
skúšku, nakoľko túto mohla vykonať až od platnosti osvedčenia o akreditácii z 19.2.2008. S takýmto
právnym posúdením veci nesúhlasí. Súd vôbec neakceptoval a v odôvodnení rozsudku sa nevysporiadal
s jeho stanoviskom a dôkazmi predloženými na súdnych pojednávaniach.

Postup žalobcu spojený s výberom skúšobne, vyhodnotením výsledku skúšky a opatreniami prijatými
na elimináciu zistených rizík, bol okrem tohto súdneho konania, aj predmetom troch konaní o sťažnosti
podanej žalovaným. Všetky tri sťažnosti (vrátane sťažnosti podanej na Úrad vlády SR) boli vyhodnotené
ako neopodstatnené. Tento okruh námietok bol aj predmetom trestného oznámenia pre prečin zneužitia
právomoci verejného činiteľa, pričom toto podanie bolo uznesením vyšetrovateľa PZ odmietnuté a
sťažnosť proti nemu prokurátorom zamietnutá. O existencii týchto dôkazov sa súd v rozsudku vôbec
nezmieňuje. Žalobca poukazuje na rozdiel medzi právnou úpravou, účelom ktorej je posudzovanie zhody
typu výrobkov pred prvotným uvedením do ponuky, kde sa vyžaduje autorizácia alebo notifikácia takejto
osoby Úradom pre metrológiu, normalizáciu a skúšobníctvo SR upravenou zákonom č. 264/1999 Z. z.
a medzi právnou úpravou, účelom ktorej je skúška bezpečnosti a kvality výrobku uvedeného do ponuky
a oprávneniami osôb spôsobilých na ich vykonávanie, kde, ak zistí nepožadované vlastnosti výrobku
nepodlieha akreditácii, postačuje i oprávnenie na jej vykonávanie podľa iného osobitného predpisu, než
zákona o akreditácii, upraveným zákonom č. 128/2002 Z. z. Súd tieto rozdiely neakceptoval. Žalobca je
orgánom kontroly vnútorného trhu a vo svojej kontrolnej a rozhodovacej činnosti je nezávislý. Do tejto
činnosti nie je oprávnený zasahovať žiadny iný orgán. Jediným odborným pracoviskom oprávneným
určovať, ktoré výrobky budú podrobené kontrole bezpečnosti a kvality, v akom rozsahu bude skúška
vykonaná a vyhodnocovať jej výsledky, určovať stupne bezpečnosti, či a aké opatrenia k odstráneniu
rizík žalobca príjme je Odbor metodiky technickej kontroly výrobkov Ústredného inšpektorátu SOI
(ďalej len OMTKV). Na základe vyhodnotenia rizík obsiahnutých v protokole OMTKV právne záväzne
kvalifikuje stupeň bezpečnosti kontrolovaného výrobku, a to stupňami vyhovel - nevyhovel - nevyhovel
s vyhlásením výrobku za nebezpečný. V prípade vyhlásenia výrobku za nebezpečný vykonáva osobitné
opatrenia na ochranu spotrebiteľa, vrátane evidovania výrobku v evidencii nebezpečných výrobkov.
OMTKV vo svojom liste č. 401/56/2008 z 12.3.2008 označil výrobok odobratý u žalovaného stupňom
bezpečnosti „nevyhovel“. Taktiež v žalobe je výrobok označený len stupňom „nevyhovel“. V rozpore s
tým ho súd kvalifikuje vyšším stupňom ako „nebezpečný“. Súd žalobcovi rozsudkom ukladá, ako má
pri vykonávaní svojej kontrolnej a rozhodovacej činnosti postupovať, čo môže predstavovať zásah do
nezávislosti žalobcu určenej § 3 ods. 1, 2 zákona. V prejednávanom prípade OMTKV vzhľadom na
charakter zistených rizík a skutočnosť, že kontrolovaná osoba dobrovoľne prijala a vykonala opatrenia,
ktorými tieto riziká eliminovala, pokladá za dostatočný. Nepokladá za potrebné vynucovať si vykonanie



opatrení mocenskými opatreniami, keď bol účel jeho ochrany dosiahnutý na základe dobrovoľnosti.
Povinnosť kontrolovanej osoby znášať náklady, vzorky a skúšky bezpečnosti kvality je stanovená v
kogentnom ustanovení § 7 ods. 4 zákona. Vzniká ex lege naplnením jeho dispozície, t. j. zistením, že
výrobok pri skúške nevyhovel, čo je deklarované v Protokole o skúške. Predstavuje peňažnú a regresnú
povinnosť žalovaného voči štátu zastúpeného žalobcom vo výške nákladov, aké štát na vykonanie
takejto skúšky vynaložil a je pohľadávkou štátu zo zákona. Pre žalovaného vznikla doručením protokolu
o skúške dňa 17.3.2008, a to bez ohľadu na ďalšie opatrenia k odstráneniu rizík zistených skúškou, na
ktoré sa odvoláva súd. To oprávnilo žalobcu uplatniť si splnenie tejto povinnosti a požadovať vydanie
takto získaného bezdôvodného obohatenia obžalovaného bezprostredne po odovzdaní protokolu, čo
realizoval vystavením faktúry. Žalobca nesúhlasí so záverom súdu, podľa ktorého musí byť skúšobňa
v dobe vykonávania skúšky akreditovaná. Z dôkazov predložených žalobcom, najmä zo stanovísk
Ministerstva hospodárstva SR, výsledkov šetrenia troch sťažností, výpovedí riaditeľov SNAS a VUS
na pojednávaní a z iných

listinných dôkazov vyprodukovaných týmito inštitúciami vyplýva, že žalobca môže zadať vykonanie
skúšky bezpečnosti a kvality aj inej, ako akreditovanej osobe, ak je táto osoba oprávnená na jej
vykonanie podľa iných osobitných predpisov. Preukazujú, že VÚS bol v čase vykonania skúšky,
na základe náplne činnosti, zapísanej v registri neziskových organizácií a Osvedčenia odbornej
spôsobilosti, oprávnený takéto činnosti vykonávať, o ich výsledku vydávať právne záväzné listiny a
tiež, že zistenia vlastnosti výrobkov, v ktorých nevyhovel, boli vykonané neakreditovanými postupmi
(vizuálnym porovnaním vyhotovenia konštrukčných prvkov na odobratej vzorke a bezpečnostných
upozornení poskytnutých spotrebiteľovi s výrobkom, s požiadavkami na ich vyhotovenie a obsahom
bezpečnostných upozornení predpísaných normou). Skúška bezpečnosti a kvality predstavuje jeden
celok. Na označenie výrobku ako nevyhovujúceho podľa § 3 ods. 6 Nariadenia vlády č. 404/207 Z.
z. postačuje, ak nevyhovel čo i len v jedinej vlastnosti. U skúšaného výrobku bolo neakreditovanými
postupmi zistené, že nevyhovel vo viacerých vlastnostiach. SNAS v žiadnej z listín predložených súdu,
ani v rozhodnutí o pozastavení akreditácie z 3.3.2010 nevyslovila výrok, ktorým by vyhlásila obsah
sporného protokolu a právne dôsledky z neho vyplývajúce za neplatné. SNAS v ňom vyslovila iba
nesprávnosť použitia akreditačnej značky. Toto rozhodnutie a jeho závery na akreditované činnosti
skúšobne ani na platnej listine o jej výsledkoch vydaných pred nadobudnutím jeho právoplatnosti
nemá retroaktívny účinok. SNAS je podľa § 9 ods. 7 písm. c) zákona č. 505/2009 Z. z. príslušná
vykonávať dohľad, zaujímať stanoviská k činnosti akreditovaných osôb, len ak tieto činnosti podliehajú
akreditácii. Nakoľko všetky zistenia, v ktorých nám nevyhovel, boli získané neakreditovanými postupmi,
vyššie uvedené dôkazy a vyjadrenia SNAS sa týchto činností netýkajú. Žalobca nesúhlasí s
názorom súdu, podľa ktorého (bez opretia sa o konkrétne ustanovenie zákona a rozlíšenie medzi
akreditovanými a neakreditovanými postupmi) označil výsledky skúšky, ktoré skúšobňa vykonala medzi
4.2.2008-14.2.2008, t. j. pred udelením akreditácie 19.2.2008 pre sporný Protokol o skúške vyhotovený
dňa 29.2.2008, za nepoužiteľné. Namieta, že v čase vykonávania už skúšobňa po technickej a
organizačnej stránke spĺňala akreditačné podmienky i pre vykonávania akreditovaných skúšok. Zistené
výsledky vyhodnotila protokolom až po vydaní osvedčenia o akreditácii, teda po splnení formálnej
podmienky, ktorá ju oprávňovala vydať právne záväznú listinu, aj o výsledkoch tej časti skúšok a niesla
za ich správnosť plnú zodpovednosť určenú akreditačnými pravidlami.

Na výzvu odvolacieho súdu zaslanú v súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. žalobca oznámil, že nesúhlasí s
postúpením veci na rozhodnutie v správnom konaní. Poukázal pritom na § 7 ods. 5 z. č. 128/2002
Z. z., podľa ktorého na konanie podľa odsekov 1 až 4 sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom
konaní. V dôsledku naplnenia dispozície § 7 ods. 4 z. č. 128/2002 Z. z. vznikol v súlade s § 488
a § 489 Občianskeho zákonníka medzi orgánom kontroly a kontrolovanou osobou (popri doterajšom
verejnoprávnom vzťahu) nový, občianskoprávny záväzkový vzťah veriteľa a dlžníka. Prenesením
povinnosti znášať náklady vzorky a skúšky zo štátu zastúpeného orgánom kontroly na kontrolovanú
osobu, sa úhrada vykonaná štátom stala plnením podľa právneho dôvodu, ktorý odpadol. Tým v
súlade s § 459 a nasl. Občianskeho zákonníka vzniklo kontrolovanej osobe bezdôvodné obohatenie
s povinnosťou jeho vydania tomu, na úkor koho bolo získané. Zákon v prípade sporu o toto peňažné
plnenie, na rozdiel od odsekov 2 a 3 neposkytuje orgánu kontroly žiadny špeciálny prostriedok na
donútenie povinného, aby ju splnil. Preto je to potrebné kvalifikovať ako občianskoprávny spor o vydanie
bezdôvodného obohatenia. Poukázal v tejto súvislosti na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove v
konaní o odvolaní sp. zn. 4Cob/85/2010 zo dňa 24.3.2011.



Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a
priznať mu náhradu trov odvolacieho konania vo výške 78,78 eur, predstavujúcich trovy právneho
zastúpenia. Ako dôvod uviedol, že prvostupňový súd správne posúdil základ veci, a to skutočnosť,
že žalobca pri výkone svojej kontrolnej činnosti nepostupoval v súlade s platným právnym stavom,
keď kontrolu bezpečnosti výrobku nevykonal prostredníctvom akreditovaného subjektu. V konaní bolo
preukázané, že Výskumný ústav spojov, n.o., Banská Bystrica v čase vykonania skúšok nemal vydanú
akreditáciu. Navyše bolo preukázané, že ani neskôr, t.j. v čase vyhotovenia „Protokolu o skúške
elektrickej bezpečnosti“ zo dňa 29.1.2008, nemal tento subjekt vydanú akreditáciu na vykonávanie
skúšok elektrickej bezpečnosti podľa normy STN EN 60335-1 a STN EN 60335-2, ktoré sú uvádzané
v tomto protokole. Závery neakreditovaného subjektu, o ktoré žalobca opiera svoj nárok na zaplatenie
žalovanej sumy, nemôžu byť právne záväznými voči žalovanému. Žalovaný pri uvedení výrobku na trh
dodržal všetky povinnosti, o čom svedčí aj „Certifikát zhody“ č. 412990049 zo dňa 24.8.2004, ktorý bol
vydaný Technickým skúšobným ústavom Piešťany, šp., ktorý je akreditovanou skúšobňou.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok bez zopakovania či doplňovania dokazovania vykonaného
súdom prvého stupňa, a preto tak urobil bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213 ods. 3, 4, 5
a § 214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia bol odvolací súd viazaný dôvodmi
podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený toto uznesenie preskúmavať z iných dôvodov,
než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimku však tvoria vady konania, ktoré mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní
napadnutého uznesenia rozsudku, dospel odvolací súd k záveru, že preskúmavané rozhodnutie trpí
vadou konania, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorou je nedostatok právomoci
súdu na rozhodovanie.

Podľa § 7 ods. 4 z. č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa
v znení účinnom do 29.2.2012 je kontrolovaná osoba povinná uhradiť náklady vzoriek a skúšok na
overenie bezpečnosti a kvality výrobkov, ak ich deklarovaná bezpečnosť alebo kvalita nevyhovuje
požiadavkám osobitných predpisov.

Na konanie podľa tohto zákona sa použije všeobecný predpis o správnom konaní (z. č. 71/1967 Zb.),
ak zákon č. 128/2002 Z. z. neustanovuje inak (§ 12 z. č. 128/2002 Z. z.).

S účinnosťou od 1.3.2012 bolo doplnené ustanovenie § 7 z. č. 128/2002 Z. z. o odsek 5, podľa ktorého
sa na konanie podľa odsekov 1 až 4 nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Novelizované
ustanovenie nemá spätnú účinnosť.

Pre rozhodnutie v tejto veci má podstatný význam, že kontrola žalobcu u žalovaného sa uskutočnila dňa
3.12.2007 a že vykonanie skúšok bolo ukončené vydaním Protokolu o skúške dňa 29.2.2008. Žalobca
zaplatil náklady skúšky v sume 40.412,40 Sk dňa 2.4.2008, pričom úhradu týchto nákladov si uplatnil
voči žalovanému dňa 15.4.2008.

Vzhľadom k tomu, že k novelizácii ustanovenia § 7 z. č. 128/2002 Z. z. došlo až s účinnosťou od 1.3.2012,
je treba vzťahy medzi účastníkmi posudzovať podľa práva platného v čase začatia správneho konania
v zmysle § 18 a nasl. z. č. 71/1967 Zb..

V danom prípade je predmetom konania nárok žalobcu na zaplatenie refakturácie nákladov na skúšku
s negatívnym výsledkom pre žalovaného, pričom k odberu vzorky došlo v rámci kontrolnej právomoci
žalobcu.

K právomoci na rozhodovanie o takomto nároku súdna prax mala protichodné názory. Kým Najvyšší súd
SR v rozsudku sp. zn. 1 Obdo 1/2007 zo dňa 22.4.2008 zaujal názor, že na rozhodovanie o takomto
nároku je daná právomoc súdov, ten istý súd v rozsudku sp. zn. 4Cdo 229/2007 zo dňa 28.2.2008 a v
uznesení sp. zn. 6MObdo 3/2008 zo dňa 28.1.2009 zaujal názor, že vec do právomocí súdov nepatrí.



Odvolací súd si v preskúmavanej veci osvojil druhý z týchto záverov.

Náklady skúšok podľa § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo
veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov, predstavujú trovy správneho
orgánu súvisiace s kontrolou vykonávania Slovenskou obchodnou inšpekciou na úseku vnútorného trhu.
Rozhodovanie o uvedených trovách nepatrí do právomoci súdu v občianskom súdnom konaní (§ 7 ods.
1, 3 O.s.p.). (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, spis. Zn. 4Cdo 229/2007 zo dňa 28.2.2008).

Podľa zákona č. 128/2002 Z. z. Slovenská obchodná inšpekcia je nezávislý orgán štátnej správy,
ktorému boli zverené právomoci v oblasti kontroly vnútorného trhu. Je to orgán plniaci si základnú úlohu
štátu, spočívajúcu v ochrane spotrebiteľov - občanov, uvádzať na trh a poskytovať výrobky a služby
zdravotne, hygienicky a bezpečnostne nezávadné. V rámci zverenej právomoci koná v zmysle zákona
ako správny orgán a jeho postup pri rozhodovaní sa spravuje ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. o
správnom konaní s výnimkou v ňom uvedenými.

V danom prípade ide medzi účastníkmi o verejnoprávny vzťah, založený na princípe subsidiarity štátneho
orgánu, ktorý kontroluje plnenie povinností podnikateľských subjektov

po stránke kvality a bezpečnosti výrobkov a ako štátny orgán zasahuje do práv a povinnosti trhového
účastníka v oblasti verejnej správy, čím je kontrola vnútorného trhu. Nejde teda o obchodno-právny
vzťah, na rozhodovanie o ktorom by bola daná právomoc všeobecnému súdu.

Právomoc súdu nie je založená ani podľa § 7 ods. 2 O.s.p., pretože zákon č. 128/2002 Z. z. a ani Zákon
o správnom konaní výslovne neustanovujú právomoc súdu v tejto oblasti. Založenie právomoci súdu v
zmysle Ústavy SR - zásady denegatio iustitute nie je možné, lebo, ak obchodná inšpekcia má zákonom
stanovenú právomoc v oblasti štátnej kontroly vnútorného trhu, je daná jej právomoc konať vo všetkých
prípadoch s ňou spojených.

Náklady na vykonanie skúšky sú vynaloženými trovami štátu vo forme trov dokazovania. Pokiaľ zákon
jednoznačne dáva právomoc štátnemu orgánu a dáva mu aj zákonné prostriedky na jej realizáciu,
právomoc žalobcu je tým daná aj vo veciach trov konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR 6Mobdo
3/2008 zo dňa 28.1.2009).

Z podanej žaloby vyplýva, že žalobca si uplatňuje voči žalovanému nárok podľa § 7 ods. 4 zákona č.
128/2002 Z. z.. Tento zákon je predpisom verejného práva, upravujúcim

štátnu kontrolu predaja výrobkov a poskytovania služieb spotrebiteľom na vnútornom trhu, pôsobnosť
Slovenskej obchodnej inšpekcie pri kontrole vnútorného trhu, ochranné opatrenia a pokuty za porušenie
zákona, ako aj spoluprácu Slovenskej obchodnej inšpekcie s inými orgánmi verejnej správy a
občianskymi združeniami.

Slovenská obchodná inšpekcia je správnym orgánom na úseku kontroly vnútorného trhu. Člení sa
na Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave a jemu podriadené
inšpektoráty Slovenskej obchodnej inšpekcie. Inšpektorát je v správnom konaní orgánom prvého stupňa
a Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie je odvolacím orgánom.

V preskúmavanej veci vznikli náklady na overenie bezpečnosti a kvality výrobkov Ústrednému
inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave - Odbor metodika technickej
kontroly, a to v súvislosti s postupom podľa zákona č. 128/2002 Z. z.

Náklady skúšok podľa § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z. z. majú súvislosť s kontrolou vykonávanou
Slovenskou obchodnou inšpekciou na úseku vnútorného trhu, teda činnosťou správneho orgánu v



oblasti verejného práva. Predstavujú vlastne trovy správneho orgánu, ktoré má povinnosť uhradiť
kontrolovaná osoba v prípade, ak sa preukázalo na základe vykonania skúšok, že ňou predávaný
výrobok nevyhovoval požiadavkám právnych predpisov

na bezpečnosť alebo kvalitu. Rozhodovanie o trovách, ktoré vznikli správnemu orgánu v súvislosti s
jeho postupom v konaní v oblasti verejnej správy, nie je rozhodovaním vo veciach, ktoré vyplývajú z
občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov. Na rozhodovaní o
nich preto nie je daná právna moc súdu v zmysle § 7 ods. 1 O.s.p. Právomoc súdu neprichádza do
úvahy ani podľa § 7 ods. 3 O.s.p., pretože zákon č. 128/2002 Z. z. (a ani žiaden iný zákon) nestanovuje
povinnosť súdu rozhodovať o povinnosti uhradiť náklady v zmysle § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z. z.

Podľa § 12 zákona č. 128/2002 Z. z. na konanie podľa tohto zákona sa použije všeobecný predpis o
správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, výrok
obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo,
prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania.

Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 128/2002 Z. z. nevyplýva, že by sa na konanie o náhrade nákladov
skúšok na overenie bezpečnosti a kvality výrobkov, a ak ich deklarovaná bezpečnosť alebo kvalita
nevyhovuje požiadavkám právnych predpisov, mal použiť Občiansky súdny poriadok. Podľa § 31 ods.
1 zákona č. 71/1967 Zb. trovy konania, ktoré

vznikli správnemu orgánu, znáša tento orgán. Trovy, ktoré v konaní vznikli účastníkovi konania znáša
účastník. Trovami konania v zmysle § 31 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. sú

všetky účelne vynaložené výdavky správneho orgánu, účastníka a ďalších subjektov, ktoré vystupujú v
konaní, ktoré im vzniknú určitým procesným úkonom v správnom konaní.

Zo znenia § 31 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. vyplýva, že v správnom konaní, bez ohľadu na to, či sa
začalo na podnet účastníka alebo na podnet správneho orgánu, vždy

dochádza k ochrane verejných záujmov. Preto správny poriadok vychádza z toho, že trovy konania,
ktoré vznikli správnemu orgánu, znáša tento orgán a trovy konania, ktoré vznikli účastníkovi, znáša tento
účastník. Táto všeobecná zásada je však modifikovaná v ďalších odsekoch § 31 zákona č. 71/1967 Zb.
a špeciálnym spôsobom je upravená v § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z. z.

V danej veci ide o rozhodnutie o trovách správneho konania, teda uvedená vec nie je sporom,
či inou právnou vecou, ktorá vyplýva z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a
hospodárskych vzťahov, ktorú by v zmysle § 7 ods. 1 O.s.p. prejednávali súdy v Občianskom súdnom
konaní. Prvostupňový súd teda rozhodol vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu, a teda v konaní došlo
k vade, ktorá v zmysle § 213 ods. 3 O.s.p. má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a ktorá je
obligatórnym dôvodom pre zrušenie prvostupňového rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. a) O.s.p.

Za týchto okolností pochybil prvostupňový súd, keď rozhodoval vo veci samej bez toho, aby sa vyporiadal
s vlastnou právomocou na takéto rozhodnutie. Vzhľadom k nedostatku právomoci všeobecných súdov
na rozhodovanie uplatneného nároku musel byť napadnutý rozsudok v súlade s § 221 ods. 1 písm. a)
zrušený a v súlade s § 221 ods. 2 O.s.p. bolo konanie zastavené a vec postúpená na ďalšie konanie
orgánu, do ktorého právomoci patrí rozhodovať vo veci ako správnemu orgánu prvého stupňa, t. j.
Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Prešove pre Prešovský kraj oprávneného rozhodovať aj
o trovách správneho konania podľa § 31 ods. 2 v spojení s 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb o správnom
konaní.



V odvolaní bol napadnutý aj výrok o zastavení konania o zaplatenie úrokov z omeškania nad 9% ročne
zo sumy 1.341,44 eur od 1.5.2008 do zaplatenia. Nedostatok právomoci súdu na rozhodovanie sa týka
aj tejto časti rozhodnutia. Preto bol zrušený aj tento výrok rozsudku, konanie v tejto časti zastavené a
vec postúpená na rozhodnutie príslušnému správnemu orgánu.

Procesne zavinil zastavenie konania žalobca tým, že podal žalobu na súd napriek nedostatku právomoci
súdov na rozhodovaní o takomto nároku. Preto v súlade s § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. vzniklo právo
na náhradu trov konania žalovanému účastníkovi.

Prvostupňový súd rozhodol o náhrade trov prvostupňového konania v súlade s § 151 ods. 7 O.s.p. len
tak, že namiesto určenia výšky trov priznal už úspešnému žalovanému náhradu trov konania vyjadrenú
v % (100%). Vzhľadom k zrušeniu rozsudku vo veci samej a k zastaveniu konania, musí o náhrade trov
celého konania rozhodnúť odvolací súd.

Právne dôsledky procesného zavinenia zastavenia konania môžu byť zvrátené len výnimočne dôvodmi
hodnými osobitného zreteľa vyplývajúcemu z ustanovenia § 150 O.s.p.. Pretože žalobcovi malo byť
známe stanovisko Najvyššieho súdu SR o nedostatku právomoci súdov na rozhodovanie v takejto
problematike, nie je aplikácia § 150 O.s.p. v preskúmavanej veci daná. V konečnom dôsledku však
rozsah dokazovania, a teda aj výšku nákladov výrazne ovplyvnil svojimi postojmi a procesnými
návrhmi žalovaný, ktorý v žiadnom zo svojich prednesov a návrhov nespochybňoval právomoc súdu na
rozhodovanie v konaní a svoju obranu založil na tvrdení iných skutočností, pre posúdenie právomoci
súdu nepodstatných.

Preto bolo o náhrade trov rozhodnuté podľa § 150 ods. 1 a § 224 ods. 1 O.s.p. tak, že žiadny z účastníkov
nemá právo na náhradu trov.

Odvolací súd v preskúmavanej veci rozhodol v pomere hlasov 3:0

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.