{"guid": "79417a81-e968-4017-b7d8-5f05838fe586:ce4fa96e-1dbc-43cd-b32b-1ffb2f6b5a4e", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2011:2508211042.1", "spisova_znacka": "24Co/173/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/173/2011 z 6. 12. 2011", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 6. decembra 2011, sp. zn. 24Co/173/2011, ECLI:SK:KSTT:2011:2508211042.1", "identifikacne_cislo": "2508211042", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Juraj Sopoliga", "sudca_id": 1287, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-juraj-sopoliga-1287", "datum_vydania": "2011-12-06", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-68.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 68 ods. 1 písm. b) ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-68.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-68"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-68"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ce4fa96e-1dbc-43cd-b32b-1ffb2f6b5a4e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2011:2508211042.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2011:2508211042.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2011:2508211042.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/173/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2508211042
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2011:2508211042.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:
JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Petra Príbelská, PhD., v právnej veci navrhovateľa: V. N.,
nar. X.X.XXXX, bytom K. T. XX, zastúpeného advokátom: JUDr. Roman Cibulka, so sídlom Trnava,
Hlavná 13, proti odporcovi: SOTRADE, spol. s r.o., so sídlom Piešťany, Winterova 24, IČO: 36 24
61 58, zastúpenému advokátom: JUDr. Jozef Bolješik, so sídlom Piešťany, Radlinského 50, o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Piešťany zo dňa 7.4.2011 č.k. 7C/572/2008-182, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa    p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh v celom rozsahu zamietol. Zároveň rozhodol, že o
trovách rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne
s použitím ust. § 15, § 57, § 68 ods. 1 písm. b), ods. 2, § 70, § 74, § 141 ods. 1 Zákonníka práce i s
poukazom na § 2 bod b) pracovného poriadku odporcu. Vecne potom argumentoval tým, že vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, že medzi navrhovateľom a odporcom vznikol pracovnoprávny vzťah
založený pracovnou zmluvou zo dňa 10.3.2005, v spojení s následnými dodatkami. Podľa bodu 14
pracovnej zmluvy bol navrhovateľ zaviazaný k dodržiavaniu pracovného poriadku odporcu, v ktorého §
2 bod b) je definovaný druh práce montážny pracovník - zámočnícke a montážne práce na oceľových
a hliníkových konštrukciách, z ktorého povahy vyplýva vysielanie pracovníka na pracovnú cestu.
Navrhovateľ ale v konaní nepreukázal, že navrhovateľ bol s obsahom pracovného poriadku niekedy
oboznámený. Súd preto ďalej zisťoval, či boli splnené predpoklady § 57 Zákonníka práce týkajúce sa
vysielania zamestnanca na pracovnú cestu. Keďže v danom prípade navrhovateľ nesúhlasil s vyslaním
na pracovnú cestu, bolo ho možné vyslať na pracovnú cestu len za splnenia podmienok, že vyslanie na
pracovnú cestu vyplýva z dohodnutého druhu práce, že vyplýva z dohodnutého miesta výkonu práce
alebo ak možnosť vyslania na pracovnú cestu bola dohodnutá priamo v zmluve. Podľa pracovnej zmluvy
v danom prípade miestom výkonu práce boli dohodnuté Piešťany, pričom pracovná zmluva neobsahuje
žiadne ustanovenie o možnosti vyslania na pracovnú cestu. Z toho vyplýva, že nemohli byť uplatnené
tieto zákonné dôvody. Z výpovede samého navrhovateľa súd zistil, že pred podpísaním zmluvy spolu
s ďalšími uchádzačmi bol odporcom informovaný o tom, že práca bude vykonávaná na lodeniciach v
zahraničí, s čím sú spojené pracovné cesty v rozmedzí až 1,5 mesiaca. Účastníci si mali rozmyslieť, či im
takéto podmienky vyhovujú, ale len keď s nimi súhlasia, mali zmluvu podpísať. Navrhovateľ vykonával
takúto prácu pre odporcu v zahraničí po dobu troch rokov. Preto nemožno hovoriť, že by bol uvedený
do omylu ohľadne dohodnutého druhu práce. Bolo teda povinnosťou navrhovateľa absolvovať pracovné
cesty podľa pokynu zamestnávateľa, nakoľko táto povinnosť mu vyplývala z dohodnutého druhu práce.



Pokiaľ ide o okolnosti odmietnutia navrhovateľa nastúpiť na pracovnú cestu, z písomného podania
navrhovateľa zo 17.9.2008 vyplýva, že nesúhlasil s pracovnou cestou do Talianska „lebo nie je v
súlade so spomínanou pracovnou zmluvou“ a z poznámky pod písomným nariadením pracovnej cesty
z toho istého dňa vyplýva, že navrhovateľ odmietol nastúpiť na pracovnú cestu „z rodinných dôvodov“.
Navrhovateľ teda oznámil odporcovi ako dôvod nenastúpenia na pracovnú cestu bližšie nešpecifikované
rodinné dôvody, pričom ale existenciu ospravedlniteľnej absencie v práci predpokladanej v § 141 ods. 1
prípadne iné dôvody predpokladané § 141 Zákonníka práce nepreukázal.

Pokiaľ ide o spornú otázku, či navrhovateľ odišiel domov na pokyn štatutárneho zástupcu odporcu kde
čakal na jeho pokyny, v dôsledku čoho mu odporca vykazoval absenciu, odporca predložil dochádzkové
listy a výplatné pásky navrhovateľa, z ktorých nevyplýva čerpanie pracovného voľna v rozhodnom
období. V danom prípade ale dôkazné bremeno spočívalo na navrhovateľovi, ktorý na podporu svojich
tvrdení nepredložil ani neoznačil žiadne dôkazy.

Následne prvostupňový súd uzavrel, že vzhľadom na to, že nenastúpenie zamestnanca na pracovnú
cestu, na ktorej nastúpenie bol povinný, nariadenú zamestnávateľom, bez vážneho dôvodu (ktorý by bolo
možné subsumovať pod niektorý z dôvodov predpokladaný v ust. § 141 Zákonníka práce), je závažným
porušením pracovnej disciplíny a okamžité skončenie pracovného pomeru dané navrhovateľovi zo
strany odporcu dňa 23.9.2008, spĺňa všetky formálne (lehota podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce)
aj materiálne podmienky (§ 70 Zákonníka práce) jeho platnosti, preto súd návrh zamietol. Záverom
súd poukázal na to, že okamžité skončenie pracovného pomeru musí byť prerokované so zástupcami
zamestnancov len za predpokladu, že majú svojho zástupcu. Ak takýto zástupca nie je, zamestnávateľ
nie je povinný prerokovať okamžité skončenie pracovného pomeru so zamestnancami. Odporca
nepreukázal, že by okamžité skončenie pracovného pomeru so zamestnancami preukázal, avšak táto
skutočnosť nespôsobuje neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Rozhodnutie o trovách
konania si súd vyhradil na čas po právoplatnosti rozsudku s poukazom na § 151 ods. 3 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom svojho advokáta odvolanie, ktorým sa
domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobe vyhovel. Ako
odvolací dôvod označil dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. Namietal, že okresný
súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, vyvodil z vykonaných dôkazov niektoré nesprávne skutkové
a právne závery, inak správne použité ustanovenia Zákonníka práca na ním ustálený skutkový stav
nesprávne aplikoval a v dôsledku toho potom vec nesprávne rozhodol. Namietal, že prvostupňový súd
sa údajnými absenciami navrhovateľa, ktoré boli tiež dôvodom okamžitého zrušenia pracovného pomeru
bližšie nezaoberal, čo nepovažuje za správne. Ak totiž zamestnávateľ s ním okamžite ukončil pracovný
pomer z viacerých skutkových dôvodov, musí sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať oboma
dôvodmi, lebo pokiaľ by jeden z viacerých dôvodov nebol preukázaný, bolo by to dôvodom pre to,
aby súd skonštatoval, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. Rovnako za nesprávny
označil skutkový a právny záver súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého nenastúpenie na pracovnú cestu,
ktorú zamestnávateľ nariadil navrhovateľovi, bolo takým závažným porušením pracovnej disciplíny, ktoré
odôvodňovalo okamžité zrušenie pracovného pomeru. Rovnako namietal i záver prvostupňového súdu,
že za vážny dôvod odmietnutia nastúpiť na pracovnú cestu je možné považovať len niektorý z dôvodov
predpokladaných v § 141. Prvostupňový súd sa nedostatočne zaoberal otázkou, či intenzita porušenia
pracovnej disciplíny vzhľadom na okolnosti prípadu a jeho osobu bola taká závažná ako predpokladá §
§ 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Navrhovateľ pritom až do vzniku danej situácie si veľmi dôkladne
plnil všetky svoje pracovné povinnosti. Odporca bol s ním nadmieru spokojný, v dôsledku čoho ho i
„povýšil“. Z výpovede konateľa odporcu vyplýva, že ho mal možnosť dočasne zamestnať v Piešťanoch,
ktoré bolo v pracovnej zmluve dohodnuté ako miesto výkonu práce a ktoré sa nezmenilo. Poukázal
na stanovisko odporcu, ktorý sa vyjadril, že keby ho požiadal a uviedol vážnejšie dôvody, vedel by mu
prideliť práci i v Piešťanoch. Odporca tak ale neurobil, povedal, že prácu v Piešťanoch pre neho nemá
a ani ho neupozornil, že s ním mieni rozviazať pracovný pomer a povedal mu, aby išiel domov a čakal.
Navrhovateľ mal za to, že bude čerpať pracovné voľno, prípadne dovolenku, ako bolo zvykom, odporca
mu však o pár dní doručil okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na dané okolnosti je
navrhovateľ toho názoru, že jeho konanie, ktorým odporcovi oznámil, že z rodinných dôvodov nemôže
nastúpiť na pracovnú cestu a požiadal o dočasné prideľovanie práce v Piešťanoch, s odvolaním sa na
obsah pracovnej zmluvy, nemôže byť považované za tak závažné porušenie pracovnej disciplíny, aby



mohlo byť dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Navrhovateľ si vôbec nebol vedomý
toho, že porušuje pracovnú disciplínu, bol presvedčený, že sa dôvodne domáha nárokov z pracovnej
zmluvy a že kompromis sa nájde zatiaľ čo bude čerpať pracovné voľno. Jeho nenastúpenie na pracovnú
cestu nemohlo mať také dôsledky ako to vykresľuje odporca, keď sám uviedol, že by mu mohol poskytnúť
prácu v Piešťanoch.

Odporca odvolací návrh nepodal. K odvolaniu navrhovateľa doručil prostredníctvom svojho právneho
zástupcu písomné vyjadrenie, ktorým navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdil a zároveň zaviazal navrhovateľa nahradiť odporcovi trovy odvolacieho
konania vyčíslené v sume 77,29 Eur. Vyslovil názor, že okresný súd vykonal všetky dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe čoho následne dospel k správnym skutkovým zisteniam
a vec po právnej stránke aj správne posúdil. Odvolanie navrhovateľa preto považuje za nedôvodné
a odvolacie námietky za nepreukázané a účelové. Z vykonaného dokazovania, najmä z výsluchu
samotného navrhovateľa nepochybne vyplýva, že navrhovateľ bol pred uzavretím pracovnej zmluvy
odporcom riadne oboznámený s dohodnutým druhom vykonávanej práce aj so skutočnosťou, že
práca bude vykonávaná v lodeniciach v zahraničí na základe vysielania na pracovné cesty. Vysielanie
navrhovateľa na pracovné cesty do  zahraničia vyplývalo priamo z dohodnutého druhu práce. Bolo
teda zákonnou povinnosťou navrhovateľa absolvovať pracovné cesty podľa pokynu odporcu. Vo vzťahu
k navrhovateľom namietanej intenzite porušenia pracovnej disciplíny odporca poukázal na to, že
navrhovateľ pracoval v pozícii vedúceho montážnej skupiny a teda išlo o kľúčového zamestnanca
odporcu, čomu zodpovedala aj výška jeho mzdy. V čase nariadenia predmetnej pracovnej cesty odporca
finišoval jednu veľmi dôležitú zákazku v Taliansku a preto bolo pre neho nesmierne dôležité, aby
navrhovateľ ako vedúci montážnej skupiny 14 pracovníkov na danú pracovnú cestu vycestoval za
účelom nevyhnutnosti ukončenia tejto zákazky. Nevycestovaním navrhovateľ spôsobil odporcovi značné
problémy u materskej spoločnosti odporcu v Taliansku, v dôsledku čoho musel presunúť na vlastné
náklady pracovníkov z inej lodenice v Taliansku. Vzhľadom na tieto okolnosti i na to, že navrhovateľ
bližšie nešpecifikoval ani nepreukázal žiadne konkrétne závažné dôvody, ktoré by ospravedlňovali jeho
nenastúpenie na pracovnú cestu, pričom až na výzvu odporcu uviedol všeobecnú formuláciu „rodinné
dôvody“ je toho názoru, že v konaní bolo nepochybne preukázané, že navrhovateľ zavinene porušil
pracovnú disciplínu závažným spôsobom. Pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že odporca ho dňa 17.9.2008 poslal
domov s tým, že má čakať, odporca toto tvrdenia označil za účelové a jednostranné, na ktoré navrhovateľ
nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Naopak z vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľ v
uvedených dňoch bez akéhokoľvek ospravedlnenia nenastúpil do práce u odporcu, čím nepochybne v
súlade s konštantnou judikatúrou zavinene porušil pracovnú disciplínu závažným spôsobom.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie mu predchádzajúce
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie
je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je v celom rozsahu vecne
správny.

Keďže prvostupňový súd v náležitom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie (ne)platnosti
skončenia predmetného pracovného pomeru a výsledky tohto dokazovania jednotlivo i vo vzájomných
súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený
skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom uplatneného
nároku a keďže prvostupňový súd vec zároveň v celom rozsahu i správne právne posúdil, odvolací súd
zdieľa i jeho právny záver vo veci a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje na správne,
výstižné a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto skutkových a právnych záverov prvostupňového súdu odchýliť a
nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.



K odvolacím námietkam navrhovateľa sa potom žiada dodať nasledovné:

Ani odvolací súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľa predostretým v odvolaní, že pokiaľ došlo k
ukončeniu pracovného pomeru z viacerých skutkových dôvodov, súd sa musí v odôvodnení rozhodnutia
zaoberať všetkými, lebo pokiaľ by jeden z viacerých dôvodov nebol preukázaný, bol by to dôvod
na konštatáciu, že okamžité zrušenie pracovného pomeru je neplatné. Možno pritom poukázať na
konštantnú judikatúru súdov, napr. R54/2000, v zmysle ktorého ak súd pri preskúmavaní rozhodnutia
zamestnávateľa zistí, že jedno z niekoľkých porušení pracovnej disciplíny, za ktoré bol so zamestnancom
skončený pracovný pomer jeho okamžitým skončením nie je dokázané, sám posudzuje, či ostatné
porušenia pracovnej disciplíny ešte odôvodňujú skončenie pracovného pomeru týmto spôsobom.
Obdobne R190/1999 podľa ktorého, ak súd pri preskúmavaní rozhodnutia zamestnávateľa zistí, že jedno
z viacerých porušení pracovnej disciplíny, za ktoré bol so zamestnancom okamžite skončený pracovný
pomer nie je dokázané, sám posudzuje, či ostatné porušenia pracovnej disciplíny ešte odôvodňujú
okamžité skončenie pracovného pomeru.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že samotné nepreukázanie jedného z viacerých dôvodov pre okamžité
skončenie pracovného pomeru samo osebe neznamená automaticky neplatnosť celého okamžitého
zrušenia pracovného pomeru. Na platnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru totiž postačuje,
ak aj len jedno z vytýkaných porušení pracovnej disciplíny spĺňa intenzitu závažného porušenia
pracovnej disciplíny v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a teda samo osebe odôvodňuje
okamžité skončenie pracovného pomeru. Za splnenia tejto podmienky by bolo v rozpore so zásadou
hospodárnosti občianskeho súdneho konania a nadbytočné riešiť zákonnosť i ďalšieho z dôvodov.

Je pravdou, že pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa musí prihliadnuť i na osobu
zamestnanca, na funkciu, ktorú zastáva a na jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh, na čas a
situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, k miere zavinenia zamestnanca, na spôsob a
intenzitu porušenia konkrétnych povinností, na spôsobenú škodu a podobne (rozsudok NS SR sp. zn.
3Cdo 63/2003). Aj pri zohľadnení týchto skutočností - v prospech navrhovateľa najmä: že si dovtedy u
zamestnávateľa vzorne plnil pracovné povinnosti, a v jeho neprospech najmä: že odmietol nastúpiť na
pracovnú cestu hoci vykonával funkciu vedúceho zamestnanca keď od neho ako vedúceho montážnej
skupiny bolo závislých ďalších 14 zamestnancov v zahraničí, že k odmietnutiu nastúpiť pracovnú cestu
došlo za situácie keď zamestnávateľ potreboval ukončiť dôležitú zákazku v zahraničí, keď s odvrátením
vzniku škody zamestnávateľovi boli spojené zvýšené náklady presunutím náhradných zamestnancov,
a pritom nepreukázal žiaden relevantný dôvod odmietnutia vycestovať, súd považoval toto porušenie
za veľmi závažné.

Odvolací súd sa pritom stotožňuje prvostupňovým súdom, že pokiaľ za daných okolností navrhovateľ
odmietol nastúpiť na nariadenú pracovnú cestu, pričom nepreukázal žiaden závažný dôvod, čím došlo  k
porušeniu základných povinností zamestnanca (§ 47 ods. 1 písm. b), § 81 písm. a) a b) Zákonníka práce),
došlo tým zavinene k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce, v intenzite napĺňajúcej dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Odvolací súd sa teda
plne stotožňuje i so záverom prvostupňového súdu, že navrhovateľ svojím uvedeným konaním závažne
porušil pracovnú disciplínu a preto z tohto hľadiska boli splnené podmienky cit. § 68 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa (odporcu).

S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny, s použitím § 219 O.s.p. potvrdil.

Keďže prvostupňový súd si s použitím § 151 ods. 3 O.s.p. vymienil rozhodnutie o náhrade trov konania
na samostatné rozhodnutie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, s poukazom na ust. § 224 ods.
4 O.s.p. o trovách tohto odvolacieho konania bude rozhodnuté prvostupňovým súdom.



Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7C/572/2008", "guid": "5c1888d3-5797-49ca-9788-3a72dd741d45:edb230b8-554a-48d1-b220-1477f07e105a", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}