Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/264/2013 z 11. 3. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 11. marca 2014, sp. zn. 24Co/264/2013, ECLI:SK:KSTT:2014:2103899442.3 Krajský súd Trnava | 24Co/264/2013 | ECLI:SK:KSTT:2014:2103899442.3 | 2014-03-11 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo Citované ustanovenia: § 79 ods. 2 ZP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bce02c8f-0b25-435d-82eb-d617f7f55627 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2103899442.3 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/264/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2103899442
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2103899442.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov
senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Mária Klepancová, v právnej veci navrhovateľky: Z. N., nar.
XX.XX.XXXX, Q. XX, S., zastúpená advokátom: JUDr. Štefan Brunovský, Podháj 41, Bratislava,
proti odporcovi: Slovenské liečebné kúpele Piešťany, a.s., Winterova 29, Piešťany, IČO: 34 144 790,
zastúpený advokátskou spoločnosťou: Bizoň & Partners, s.r.o., Hviezdoslavovo nám. 25, Bratislava,
IČO: 36 833 533, o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie
navrhovateľky a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. PN 12C 14/2003-512 zo dňa 06.
marca 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach m e n í nasledovne:

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke istinu 10.366,86 eur, úroky z omeškania vo výške
5.444,01 eur a úroky z omeškania
vo výške 11% ročne
zo sumy 230,70 eur od 11.04.2004 do zaplatenia,
vo výške 10% ročne
zo sumy 230,70 eur od 11.05.2004 do zaplatenia,
zo sumy 230,70 eur od 11.06.2004 do zaplatenia,
zo sumy 230,70 eur od 11.07.2004 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne
zo sumy 230,70 eur od 11.08.2004 do zaplatenia,
zo sumy 230,70 eur od 11.09.2004 do zaplatenia,
zo sumy 230,70 eur od 11.10.2004 do zaplatenia,
zo sumy 230,70 eur od 11.11.2004 do zaplatenia,
vo výške 8% ročne
zo sumy 230,70 eur od 11.12.2004 do zaplatenia,
zo sumy 230,70 eur od 11.01.2005 do zaplatenia,
zo sumy 230,70 eur od 11.02.2005 do zaplatenia,
zo sumy 230,70 eur od 11.03.2005 do zaplatenia,
vo výške 6% ročne
zo sumy 230,70 eur od 11.04.2005 do zaplatenia,
zo sumy 230,70 eur od 11.05.2005 do zaplatenia,
zo sumy 230,70 eur od 11.06.2005 do zaplatenia,
zo sumy 230,70 eur od 11.07.2005 do zaplatenia,
zo sumy 230,70 eur od 11.08.2005 do zaplatenia,
zo sumy 230,70 eur od 11.09.2005 do zaplatenia,
zo sumy 230,70 eur od 11.10.2005 do zaplatenia,
zo sumy 230,70 eur od 11.11.2005 do zaplatenia,
zo sumy 230,70 eur od 11.12.2005 do zaplatenia,
zo sumy 230,70 eur od 11.01.2006 do zaplatenia,



zo sumy 239,- eur od 11.02.2006 do zaplatenia,
zo sumy 239,- eur od 11.03.2006 do zaplatenia,
vo výške 7% ročne
zo sumy 239,- eur od 11.04.2006 do zaplatenia,
zo sumy 239,- eur od 11.05.2006 do zaplatenia,
vo výške 8% ročne
zo sumy 239,- eur od 11.06.2006 do zaplatenia,
zo sumy 239,- eur od 11.07.2006 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne
zo sumy 239,- eur od 11.08.2006 do zaplatenia,
zo sumy 239,- eur od 11.09.2006 do zaplatenia,
vo výške 9,5% ročne
zo sumy 239,- eur od 11.10.2006 do zaplatenia,
zo sumy 239,- eur od 11.11.2006 do zaplatenia,
zo sumy 239,- eur od 11.12.2006 do zaplatenia,
zo sumy 239,- eur od 11.01.2007 do zaplatenia,
zo sumy 239,- eur od 11.02.2007 do zaplatenia,
zo sumy 239,- eur od 11.03.2007 do zaplatenia,
vo výške 9,0% ročne
zo sumy 239,- eur od 11.04.2007 do zaplatenia,
vo výške 8,5% ročne
zo sumy 239,- eur od 11.05.2007 do zaplatenia,
zo sumy 239,- eur od 11.06.2007 do zaplatenia,
zo sumy 258,12 eur od 11.07.2007 do zaplatenia,
zo sumy 258,12 eur od 11.08.2007 do zaplatenia,
zo sumy 258,12 eur od 11.09.2007 do zaplatenia,
zo sumy 258,12 eur od 11.10.2007 do zaplatenia,
zo sumy 258,12 eur od 11.11.2007 do zaplatenia,
zo sumy 258,12 eur od 11.12.2007 do zaplatenia,
zo sumy 258,12 eur od 11.01.2008 do zaplatenia,
zo sumy 258,12 eur od 11.02.2008 do zaplatenia,
zo sumy 258,12 eur od 11.03.2008 do zaplatenia,
zo sumy 258,12 eur od 11.04.2008 do zaplatenia,
zo sumy 258,12 eur od 11.05.2008 do zaplatenia,
zo sumy 258,12 eur od 11.06.2008 do zaplatenia,
zo sumy 258,12 eur od 11.07.2008 do zaplatenia,
zo sumy 258,12 eur od 11.08.2008 do zaplatenia,
zo sumy 258,12 eur od 11.09.2008 do zaplatenia,
zo sumy 142,49 eur od 11.10.2008 do zaplatenia.

Vo zvyšku v súdom prvého stupňa zamietajúcej časti rozsudok p o t v r d z u j e a vo zvyšku súd
návrh z a m i e t a .

Odporca je povinný zaplatiť Slovenskej republike na účet Okresného súdu Trnava súdny poplatok vo
výške 721,- eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Odporca je povinný zaplatiť pomernú náhradu trov konania štátu vo výške 164,79 eur na účet Okresného
súdu Trnava do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním prvostupňový súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke
sumu 23.358,67 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 29.239,60 eur od 17.9.2008 do
28.10.2008, vo výške 7,5% ročne zo sumy 29.239,60 eur od 29.10.2008 do 11.11.2008, vo výške 6,5%
ročne zo sumy 29.239,60 eur od 12.11.2008 do 9.12.2008, vo výške 5,0% ročne zo sumy 29.239,60 eur



od 10.12.2008 do 31.12.2008, vo výške 8,5% ročne zo sumy 29.239,60 eur od 1.1.2009 do 18.10.2011,
vo výške 8,5% ročne zo sumy 25.239,60 eur od 19.10.2011 do 28.10.2011, vo výške 8,5% ročne zo sumy
23.358,67 eur od 29.10.2011 do zaplatenia. Vo zvyšku súd návrh zamietol. Odporcovi uložil povinnosť
zaplatiť Slovenskej republike na účet súdu súdny poplatok vo výške 1.500,50 eur a trovy znaleckého
dokazovania vo výške 401,92 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a o trovách konania
vyslovil, že rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Svoje rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil citáciou § 134 ods. 1, 2, 3 10 Zákonníka práce v
znení platnom do 30.06.2003, § 135 v znení platnom do 30.06.2003, § 517 ods. 1, veta prvá a
ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 151 ods. 3 veta prvá pred bodkočiarkou O.s.p, § 2 ods. 2 a 4 ods.
2 písm. d) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov. Vecne dôvodil tým, že navrhovateľka pracovala
u odporcu, pričom odporca s ňou výpoveďou danou jej dňa 26.11.2002 ukončil pracovný pomer, čo
bolo predmetom súdneho sporu. Na základe rozsudku tunajšieho súdu č. PN-12C/14/2003-143 zo dňa
26.9.2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. 23Co/143/2008-205 zo dňa 26.5.2008
bolo určené, že výpoveď daná navrhovateľke odporcom listom zo dňa 26.11.2002 je neplatná, pracovný
pomer tak trval naďalej. V období od 10.3.2003 do 16.9.2008 odporca neprideľoval navrhovateľke prácu,
neposkytol jej žiadnu mzdu. Znaleckým posudkom bola vypočítaná a určená celková sumy náhrady
mzdy (ako priemerná/predpokladaná mzda navrhovateľky) za obdobie od 10.3.2003 do 16.9.2008
(kedy bol pracovný pomer riadne ukončený dohodou) vo výške 964.798,- Sk/32.025,43 eur, pričom
so znaleckým posudkom obaja účastníci vyslovili súhlas. Súd sa následne zaoberal návrhom odporcu
na nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov (keď za 12 mesiacov poskytol
navrhovateľke plnenie z titulu náhrady mzdy spolu vo výške 5.880,93 eur), resp. na jej zníženie. Súd
však po vykonanom dokazovaní nedospel k záveru, že náhradu mzdy by mal za obdobie presahujúce
12 mesiacov nepriznať, resp. znížiť (okrem zníženia uvedeného nižšie v texte), nakoľko navrhovateľka
preukázala, že sa snažila počas celého obdobia od 10.3.2003 do 16.9.2008 získať zamestnanie, jej
snaha bola aktívna (nie iba predstieraná), riadne spolupracovala s ÚPSVaR (počas celého obdobia
bola evidovaná v evidencii nezamestnaných, evidencia bola ÚPSVaR formálne vymazaná v súvislosti
s rozhodnutím súdu o neplatnosti výpovede), chodila v určené termíny na ÚPSVaR, zúčastňovala sa
aktivít organizovaných ÚPSVaR, absolvovala dva rekvalifikačné kurzy. O uvedenej snahe a aktívnom
prístupe navrhovateľky k hľadaniu si pracovného miesta a možnému zamestnaniu svedčí aj skutočnosť,
že v uvedenom období (od 10.3.2003 do 16.9.2008) podala spolu 39 žiadostí o prijatie do zamestnania,
preukázala 48x potvrdenie o hľadaní si zamestnania, absolvovala šesťmesačný rekvalifikačný kurz
„Práca na PC...“ a „Podnikanie v cestovnom ruchu“, na istý čas sa dokonca aj zamestnala. Navrhovateľka
teda vyvinula riadnu snahu o zamestnanie sa a do práce sa nezapojila pre objektívne príčiny (vek,
vzdelanie, nedostatok pracovných príležitostí na trhu práce a pod.) Podľa názoru súdu teda neexistujú
dôvody na zníženie náhrady mzdy presahujúcej 12 mesiacov. Súd sa nestotožnil s návrhom odporcu
nepriznať navrhovateľke náhradu mzdy za mesiace, v ktorých sa nepreukázala žiadosťou o prijatie
do zamestnania, takéto rozhodnutie by bolo voči navrhovateľke nekorektné (vzhľadom na množstvo
podaných žiadostí o prijatie do zamestnania a pohovorov) a naviac zníženie z takéhoto dôvodu nemá
oporu v zákone, ak by navrhovateľka riadne s ÚPSVaR nespolupracovala, bola by z evidencie vyradená,
čo sa však nestalo.

Za spravodlivé však súd považoval znížiť znalkyňou vyčíslenú náhradu mzdy o sumu, ktorú
navrhovateľka dosiahla, keď bola zamestnaná v spoločnosti CK Pressburg Bratislava, a.s. (od 5.7.2003
do 31.10.2003), kedy jej za obdobie trvania pracovného pomeru bola spolu vyplatená mzda vo výške
30.478,- Sk/1.011,68 eur. Súd sa však nestotožnil s návrhom odporcu, aby za uvedené obdobie vôbec
nebol braný do úvahy predpokladaný zárobok navrhovateľky (vyčíslený znaleckým posudkom), nakoľko
ak by odporca navrhovateľku zamestnával, dosiahla by príjem vyšší ako v skutočnosti dosiahla v
spoločnosti CK Pressburg Bratislava, a.s., preto za objektívne súd považoval odpočítať dosiahnutý
príjem od vypočítanej náhrady mzdy. Z rovnakého dôvodu súd znížil náhradu mzdy navrhovateľke
o dávky v nezamestnanosti, ktoré poberala v období od 10.3.2003 do 4.7.2003 a od 11.11.2003 do
16.4.2004, keď za uvedené obdobia jej celkovo bola vyplatená na dávkach v nezamestnanosti suma
vo výške 53.448,- Sk/1.774,15 eur. Aj tu je potrebné uviesť, že nebyť „nútenej“ nezamestnanosti
navrhovateľky v dôsledku neplatného rozviazania pracovného pomeru, u odporcu by dosiahla príjem
vyšší ako jej bol vyplatený na dávkach v nezamestnanosti, preto za objektívne súd znova považoval
odpočítať sumu uvedených dávok od vypočítanej náhrady mzdy. Navrhovateľka nepreukázala, že
vyplatené dávky v nezamestnanosti vrátila alebo inak vyporiadala, teda že by jej neostali, že by ich



nemohla spotrebovať. Súd napokon od sumy náhrady uvedenej v znaleckom posudku odrátal odporcom
uhradenú čiastku navrhovateľke vo výške 4.000,00 eur (dňa 18.10.2011) a vo výške 1.880,93 eur
(dňa 28.10.2011). Súd priznal navrhovateľke nárok na zaplatenie z titulu náhrady mzdy sumy vo výške
23.358,67 eur, ku ktorej dospel tak, že od sumy náhrady určenej znaleckým posudkom vo výške
32.025,43 eur odrátal sumu mzdy vyplatenú navrhovateľke spoločnosťou CK Pressburg Bratislava, a.s.
vo výške 1.011,68 eur, odrátal sumu dávok v nezamestnanosti vyplatených navrhovateľke vo výške
1.774,15 eur, a odrátal odporcom uhradenú čiastku navrhovateľke vo výške 4.000,00 € (dňa 18.10.2011)
a vo výške 1.880,93 eur (dňa 28.10.2011). Vo zvyšku (rozdiel medzi posledným súdom pripusteným
petitom návrhu vo výške 25.139,82 eur a prisúdenou sumou) potom súd návrh zamietol.

Prvostupňový súd priznal navrhovateľka tiež úrok z omeškania, nie však vo výške a od dátumu ako
požadovala. Podľa názoru súdu vznikol nárok navrhovateľky na zaplatenie úroku z omeškania z náhrady
mzdy dňom riadneho ukončenia pracovného pomeru (16.9.2008), skôr totiž vzniknúť nemohol, nakoľko
ku dňu 10.3.2003 (od kedy žiada priznať úrok z omeškania navrhovateľka) vôbec nebola zrejmá výška
náhrady, resp. nárok z náhrady mzdy ešte ani nevznikol (vznikal postupne a ustálil sa až dňa 16.9.2008).
Za prvý deň omeškania odporcu s vyplatením náhrady mzdy súd teda považuje deň nasledujúci po
riadnom skončení pracovného pomeru, t.j. deň 17.9.2008. Navrhovateľke v tento deň vznikol nárok
na úrok z omeškania vo výške 8,5% ročne (dvojnásobok diskontnej sadzby NBS, k uvedenému dňu
4,25% x 2), a trval, resp. trvá až do zaplatenia dlhu odporcom. Súd potom priznal navrhovateľke nárok
na úrok z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 29.239,60 eur (suma náhrady v ktorej nie je ešte
zohľadnená platba odporcu) od 17.9.2008 do 28.10.2008, vo výške 7,5% ročne zo sumy 29.239,60
eur od 29.10.2008 do 11.11.2008, vo výške 6,5% ročne zo sumy 29.239,60 eur od 12.11.2008 do
9.12.2008, vo výške 5,0% ročne zo sumy 29.239,60 eur od 10.12.2008 do 31.12.2008 (za obdobie
od 29.10.2008 do 31.12.2008 súd priznal navrhovateľke úrok z omeškania tak ako to požadovala, i
keď mala nárok na úrok z omeškania vo výške 8,5% ročne, súd jej návrh nemohol prekročiť, a teda
prisúdiť jej viac ako požadovala, nemohol), vo výške 8,5% ročne zo sumy 29.239,60 eur od 1.1.2009
do 18.10.2011 (deň čiastočného plnenia odporcu vo výške 4.000,00 eur), vo výške 8,5% ročne zo sumy
25.239,60 eur (suma znížená o čiastočné plnenie odporcu vo výške 4.000,00 eur) od 19.10.2011 do
28.10.2011 (deň čiastočného plnenia odporcu vo výške 1.880,93 eur) a vo výške 8,5% ročne zo sumy
23.358,67 eur (suma znížená o čiastočné plnenie odporcu vo výške 1.880,93 eur) od 29.10.2011 do
zaplatenia. Vo zvyšku, t.j. za čas od 10.3.2003 do 16.9.2008, v časti rozdielu požadovanej (25.139,82
eur) a prisúdenej (23.358,67 eur) sumy a v časti úroku z omeškania presahujúcu sumu 8,5% ročne (po
1.1.2009) prvostupňový súd návrh zamietol.

O povinnosti zaplatiť súdny poplatok za konanie súd rozhodol v súlade s § 2 ods. 2 a § 4 ods. 2
písm. d) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov a preto uložil
odporcovi zaplatiť súdny poplatok vo výške 99,50 eur za konanie o určení neplatnosti rozviazania
pracovného pomeru a vo výške 1.401,50 eur za konanie o zaplatenie náhrady mzdy (prisúdenej vo
výške 23.358,67 eur), spolu teda súdny poplatok vo výške 1.500,50 eur. V súlade s § 148 ods. 1
O.s.p. súd zaviazal procesne neúspešného odporcu povinnosťou zaplatiť náhradu trov konania štátu
za vyhotovený znalecký posudok podaný Ing. Lenkou Kováčovou, znalkyňou z odboru ekonómia a
manažment, odvetvie personalistika vo výške 401,92 eur, keďže preddavok na znalecké dokazovanie
zložený nebol a zo štátnych prostriedkov bolo znalkyni vyplatené uvedené znalečné, vzhľadom na
procesný neúspech odporcu ho súd zaviazal zaplatiť štátu trovy znaleckého dokazovania v plnej výške
(401,92 eur). Súd napokon vyslovil, že o náhrade trov konania v zmysle ustanovenia § 151 ods. 3 prvá
veta pred bodkočiarkou O.s.p. rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, nakoľko
v súdenej veci sa jedná o zložitý prípad, v konaní je uplatňovaný väčší počet nárokov.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie navrhovateľka výlučne proti výroku o zamietnutí návrhu vo
zvyšku úrokov z omeškania a uviedla, že bola od 09. marca 2003 práceneschopná, preto účinky
výpovede nastali až týmto dňom. Výplatný termín odporcu je vždy 10-teho dňa v mesiaci, odporca sa
dostal do omeškania prvýkrát 11. apríla 2003, keďže náhradu mzdy navrhovateľke neposkytol a od 11.
apríla 2003 do 16. septembra 2008 má navrhovateľka nárok na úrok z omeškania za nevyplatenú mzdu
v celkovej výške 8.168,30 eur. Podrobný výpočet tvorí prílohu odvolania. Žiada, aby odvolací súd priznal
úrok z omeškania za obdobie od 11. apríla 2003 do 11. septembra 2008 v celkovej sume 8.168,30 eur a
trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní. Výpočet úrokov z omeškania za obdobie od 11. apríla
2003 do 16. septembra 2008 za každý mesiac obsahuje podrobný výpočet s uvedením údajov: deň



výplaty, prvý deň omeškania, výška úroku z omeškania, suma z ktorej sa úrok vypočítal a vypočítaný
úrok z omeškania.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca, ktorý rozsudok súdu prvého stupňa napadol v celom
rozsahu z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. a), b), d) a f) O.s.p. a navrhol, aby odvolací súd
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podstatou sporu je rozhodnutie, či sú
dané hmotnoprávne predpoklady na nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov v
prípade, ak navrhovateľka po neplatnom skončení pracovného pomeru odporcom nedokáže preukázať,
že si počas obdobia, za ktoré od odporcu požaduje náhradu mzdy aktívne hľadala zamestnanie.
Prvostupňový súd neprihliadol na pasivitu navrhovateľky resp. dôkaznú núdzu a nerozhodol o nepriznaní
náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov iba z dôvodu, že takýto postup by bol voči
navrhovateľke údajne nekorektný. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu predstavuje odňatie
možnosti konať pred súdom. V tejto súvislosti poukázal odvolateľ a citoval z rozsudku Najvyššieho súdu
SR spis. zn. 4Cdo 171/2005 zo dňa 27.04.2006. Zároveň poukázal aj na Nález Ústavného súdu spis.
zn. II. ÚS 261/2006 ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 5Cdo 205/2009. Prvostupňový
súd nerešpektoval požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku podľa § 157 ods. 2 O.s.p., čím mu
odňal možnosť konať pred súdom, vrátane možnosti náležite skutkovo aj právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa v rámci využitia odvolania, čo malo za následok aj porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a v článku 6 ods. 1 Dohovoru.
V napadnutom rozsudku sa súd nevysporiadal s procesnou argumentáciou odporcu týkajúcou sa
odôvodnenosti priznania náhrady mzdy navrhovateľky za obdobie presahujúce 12 mesiacov z dôvodu
jej pasivity pri hľadaní si zamestnania. Jediný dôvod na rozhodnutie o priznaní náhrady mzdy v plnej
výške súd uviedol, že takéto rozhodnutie je voči navrhovateľke korektné, pričom korektnosťou rozsudku
voči odporcovi sa prvostupňový súd vôbec nezaoberal. Nerešpektovanie ustálenej súdnej praxe
inštančne vyšších súdov predstavuje porušenie princípu právnej istoty predvídateľnosti práva, ochrany
dôvery v právach, ochranu oprávneného legitímneho očakávania účastníkov konania. V tejto súvislosti
poukázal na názor vyslovený v rozhodnutí Ústavného súdu III. ÚS 192/06, I. ÚS 335/06 Ústavného
súdu ČR III. ÚS 252/2004 a Najvyššieho súdu ČR č.k. 30Cdo 1042/2012. Všetky tieto uvádzané súdy
pripomenuli, že nie je vylúčená odchýlka od všeobecnej ustálenej súdnej praxe, avšak táto musí byť
riadne zdôvodnená tak, aby zmena bola predvídateľná alebo aby prípadná nepredvídateľnosť zmeny
výkladu bola transparentne odôvodnená a aby sa opierala a akceptovateľné, racionálne objektívne
dôvody. Preto ak súd nezdieľa určitý svoj právny názor súdu vyššej inštancie, tento je povinný jasne
a rozpoznateľným spôsobom vysvetliť z akých konkrétnych dôvodov nebolo možné vo veci, ktorá má
rovnaký alebo obdobný skutkový právny základ stotožniť sa so všeobecne ustálenou a zaužívanou
súdnou praxou. Ak rozhodnutie tieto kritéria nespĺňa, vyslovený právny názor je zbavený reálneho
obsahu a rozhodnutie na ňom postavené sa stáva defektným a nepreskúmateľným. Ak prvostupňový súd
dospel k záveru, že odporcom predostretá judikatúra vyšších súdov nie je aplikovateľná na prejednávanú
vec potom nepochybne bolo úlohou súdu v zmysle uvedeného podať podrobnú a detailnú právnu
analýzu, prečo by práve tento prípad mal byť vyňatý spod právnych princípov. Prvostupňový súd
neuviedol ani nezdôvodnil svoje úvahy na základe ktorých sa v rozsudku odklonil od doterajšej súdnej
ustálenej súdnej praxe. Preto je odporca toho názoru, že nerešpektovaním judikatúry inštančne vyšších
súdov bez toho, aby sa s ňou argumentačne vyrovnal, prvostupňový súd nekonal v súlade s princípom
právnej istoty a porušil právo odporcu na súdnu ochranu garantovanú v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
článkom 36 ods. 1 Listiny a článkom 6 ods. 1 Dohovoru.

V ďalšej časti odvolania podrobne odvolateľ poukázal na základné skutkové okolnosti veci, na
dokazovanie vykonané pred prvostupňovým súdom, zhrnul svoju právnu argumentáciu s dôrazom
na skutočnosť, že navrhol, aby súd rozhodol podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce tak, že žalobu,
ktorou sa navrhovateľka domáhala vyplatenia náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov
zamietne v celom rozsahu. Tento návrh odôvodnil tým, že navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno
a nepreukázala, že si počas obdobia od 10.03.2003 do 16.09.2008 aktívne hľadala zamestnanie.
Odporca má za to, že uvedená pasivita navrhovateľky je dostatočným dôvodom, aby súd rozhodol
v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce a náhradu mzdy vôbec nepriznal za obdobie presahujúce
12 mesiacov. Zdôraznil, že náhrada mzdy za obdobie 12 mesiacov v celkovej výške 5.880,93 bola
už navrhovateľke priznaná. V prípade, že by súd pasivitu navrhovateľke pri hľadaní si zamestnania
nepovažoval za dostatočne dôvodnú na rozhodnutie podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, odvolateľ
navrhol, aby priznal náhradu mzdy v maximálnej výške 8.119,51 eur, ktorá suma vychádza z výšky
pravdepodobného zárobku navrhovateľky vypočítaného znalkyňou, krátený už o sumu 5.880,93 eur,



ktorá bola navrhovateľke vyplatená. Suma 15.379,41 eur predstavuje náhradu mzdy za obdobie, v
ktorom navrhovateľka nepreukázala hľadanie si zamestnania a suma 1.845,58 eur predstavuje náhradu
mzdy za obdobie, v ktorom navrhovateľka poberala mzdu od zamestnávateľa CK Pressburg Bratislava
a.s., teda nemohla vykonávať prácu súčasne pre odporcu. Prvostupňový súd nedostatočne zistil danosť
kritérií pre nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov, nerešpektoval rozhodnutie
inštančne vyššieho súdu, nie je dostatočne odôvodnený rozsudok a vychádza z nesprávnych skutkových
zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci. Pri zisťovaní, či bolo hľadanie si zamestnania
navrhovateľkou v rozhodujúcom období dostatočne aktívne treba vychádzať najmä z listinných dôkazov,
pričom odvolateľ poukázal aj na znenie § 34 ods. 5 zákona o službách v zamestnanosti. Z predložených
listinných dôkazov zo strany navrhovateľky a ani iných dôkazov nachádzajúcich v spise nie je
preukázané, že by sa navrhovateľka v období od 10.03.2003 do 16.09.2009, okrem obdobia keď bola
zamestnaná v CK Pressburg Bratislava a.s., uchádzala o zamestnanie v týchto mesiacoch, v roku 2003
- november, december, v roku 2004 - január až september, v roku 2005 - január, február jún, august až
október, december, v roku 2006 - december, v roku 2007 - január až marec, jún, september, november
a v roku 2008 - január až máj, jún a júl. Navrhovateľka nepreukázala, že by si v rozhodnom období
aktívne hľadala zamestnanie minimálne raz za kalendárny mesiac, ako to vyžaduje už ustanovenie
§ 34 ods. 5 zákona o službách v zamestnanosti. Navrhovateľka nepredložila žiadne dôkazy, ktoré
by potvrdili, že si hľadala zamestnanie aj v kalendárnych mesiacoch uvedených a špecifikovaných
odporcom. Ide pritom až o 33 kalendárnych mesiacov, čo predstavuje približne polovicu obdobia,
za ktoré navrhovateľka požaduje náhradu mzdy. Navrhovateľka teda neuniesla dôkazné bremeno,
nepreukázala aktívne hľadanie si zamestnania, čo bolo potom bez ďalšieho dôvodom na to, aby súd
rozhodol podľa § 79 ods. 2 a nepriznal navrhovateľke náhradu mzdy. Ak by sa súd z akéhokoľvek dôvodu
nestotožnil s pasivitou navrhovateľky, mal znížiť náhradu mzdy o sumu 15.379,41 eur, ktorá predstavuje
pravdepodobný zárobok za mesiace počas ktorých si navrhovateľka nehľadala zamestnanie resp. to
nepreukázala.

Pokiaľ prvostupňový súd priznal náhradu mzdy s odôvodnením, že sa to javilo ako korektné, túto svoju
korektnosť vôbec súd nezdôvodnil, iba podporne uviedol, že ak by si navrhovateľka aktívne nehľadala
zamestnanie, bola by vyradená z evidencie uchádzačov o zamestnanie, čo sa však nestalo. S týmito
závermi prvostupňového súdu odvolateľ nesúhlasí, správnym vyhodnotením listinných dôkazov bolo
potrebné dospieť k záveru, že aktívne hľadanie si zamestnania zo strany navrhovateľky v rozhodujúcom
období nebolo preukázané. Žiaden všeobecný záväzný právny predpis nepozná princíp korektnosti
rozhodnutia voči jednému z účastníkov konania, v záujme zachovania ktorého je možné odchýliť sa
od všeobecne záväzných právnych prepisov. V tejto súvislosti bolo poukázané aj na právny záver
odvolacieho súdu uvedený v uznesení spis. zn. 23Co 146/2010 zo dňa 24.05.2011. Samotná skutočnosť,
že navrhovateľka nebola vyradená z evidencie uchádzačov o zamestnanie nemôže byť dôkazom o
tom, že navrhovateľka si aktívne zamestnanie hľadala. Dostatok aktívneho hľadania sa zamestnania
uchádzača o zamestnanie znamená iba vznik povinnosti príslušného úradu práce, sociálnych veci a
rodiny povinnosť vyradiť takúto pasívnu osobu z evidencie. Danosť aktívneho hľadania si zamestnania
v prípade nevyradenia uchádzača z evidencie, preto ostáva iba v rovine domienky, ktorú nie je možné si
osvojiť bez vykonania dôkazov, ktoré preukazujú jej pravdivosť. Preto skutkový záver, že navrhovateľka
si v rozhodnom období aktívne hľadala zamestnanie, je v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním.

Ďalej odvolateľ poukázal na to, že prvostupňový súd priznal navrhovateľke náhradu mzdy aj za obdobie,
v ktorom navrhovateľka nebola schopná alebo ochotná pracovať pre odporcu, čím sa bez dostatočného
odôvodnenia odchýlil od ustálenej praxe. Zo skutkového stavu vyplýva, že navrhovateľka bola v období
od 04.07.2003 do 31.10.2003 zamestnaná u zamestnávateľa CK Pressburg Bratislava a.s. a za toto
obdobie poberala mzdu, ktorá predstavovala 1.011,68 eur. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku
tento zárobok zohľadnil a to tak, že zárobok mechanicky odpočítal od náhrady mzdy určenej v znaleckom
posudku. Odvolateľ však zastáva názor, že navrhovateľke nemožno za mesiac júl až október 2003
počas ktorého bola zamestnaná u iného zamestnávateľa priznať náhradu mzdy a to ani zníženú, pretože
podstatou inštitútu náhradu mzdy je na jednej strane uloženie sankcie zamestnávateľovi za neplatnosť
skončenia pracovného pomeru a na druhej strane poskytnutie satisfakcie zamestnancovi za to, že sa
na základe neplatného skončenia pracovného pomeru stal nedobrovoľne nezamestnaným. Náhrada
mzdy môže byť zamestnancovi priznaná iba za obdobie, v ktorom bol zamestnanec schopný a ochotný
pracovať u zamestnávateľa, ktorý s ním neplatne skončil pracovný pomer. Ak teda zamestnanec v
konkrétnom období nie je schopný a ochotný vykonávať prácu, nemá v tomto období nárok na náhradu
mzdy teda aj v prípade ak je zamestnaný u iného zamestnávateľa (rozsudok NS SR publikovaný



pod č. R 51/1975). Takéto priznanie náhrady mzdy nie je opodstatnené ani v zníženej sadzbe,
ktorá predstavuje rozdiel zárobku u pôvodného zamestnávateľa a zárobku u nového zamestnávateľa.
Náhrada mzdy v sume pravdepodobného zárobku za obdobie od júla do októbra 2003 predstavuje v
súlade so závermi znaleckého posudku celkovo sumu 1.845,58 eur. Súd prvého stupňa teda rozhodol
aj v tejto časti nesprávne, pretože priznal náhradu mzdy aj za obdobie, v ktorom navrhovateľka
poberala mzdu u iného zamestnávateľa a napadnutý rozsudok sa odchýlil od ustálenej súdnej praxe a
zaužívanej interpretácie rozhodujúcich ustanovení právnych predpisov. Odklonom od ustálenej súdnej
praxe dochádza nielen k nezlučiteľnosti rozsudku s hmotnoprávnou úpravou, ale boli porušené princípy
právnej istoty, predvídateľnosti práva, legitímneho očakávania odporcu, že súdy posudzujú obdobné
prípady podobným spôsobom.

K odvolaniu odporcu sa vyjadrila navrhovateľka a uviedla, že odporca neuvádza žiadne nové
skutočnosti. Správne odporca cituje ustanovenia právnych predpisov, avšak odporca dospel k
nesprávnym právny záverom. Prvostupňový súd správne prihliadol na skutočnosť, že navrhovateľka
bola pri hľadaní zamestnania aktívna, ako to dokazujú dôkazy predložené súdu, pretože za 66 mesiacov
rozhodného obdobia podala 39 žiadostí o zamestnanie, predložila 48 potvrdení ohľadom hľadania
zamestnania, absolvovala 6 mesačný rekvalifikačný kurz, spolu 88 dôkazov o aktivite navrhovateľky pri
hľadaní zamestnania, čo predstavuje viac ako 1 potvrdenie za mesiac. Aktivitu navrhovateľky potvrdzuje
aj fotokópia kontrolného preukazu ÚPSVaR SR za obdobie od 17.09.2008 do 16.12.2011, z ktorého
vyplýva, že navrhovateľka sa pravidelne každý mesiac kontaktovala s úradom práce ako to stanovuje
zákon. O aktívnom hľadaní zamestnania svedčí skutočnosť, že navrhovateľka vypracovala viacero
reálnych podnikateľských plánov týkajúcich sa plaveckého výcviku detí na čo má príslušnú kvalifikáciu,
vo vyjadrení rozvinula v čom jej podnikateľské plány spočívali. Navrhovateľka považuje rozsudok za
riadne odôvodnený a aktivitu navrhovateľky preukazuje aj skutočnosť, že navrhovateľka nebola za
pasivitu vyradená z evidencie uchádzačov o zamestnanie. Vo svojom rozhodnutí sa súd neodklonil ani
od zaužívanej súdnej praxe. Skutočnosť, že navrhovateľka si počas celého obdobia nezamestnanosti
intenzívne a neúnavne hľadala zamestnanie svedčí to, že spolupracovala s úradom práce pri hľadaní
zamestnania, zúčastňovala sa na všetkých pohovoroch s príslušnými referentmi, absolvovala všetky
rekvalifikačné kurzy, ktoré jej úrad práce ponúkol, sama aktívne a iniciatívne oslovovala potencionálnych
zamestnávateľov so žiadosťami o prijatie do pracovného pomeru, strávila dni a týždne vypracovaním
podnikateľských plánov a absolvovala celý rad časovo náročných stretnutí a rokovaní. Žiada preto, aby
odvolací súd odvolanie odporcu v plnom rozsahu zamietol.

K odvolaniu navrhovateľky sa vyjadril odporca, ktorý považuje právne argumenty navrhovateľky o
aktívnom hľadaní si zamestnania za neudržateľné a zotrváva na svojich argumentoch o tom, že
navrhovateľka nepreukázala, že si v rozhodujúcom období aktívne hľadala zamestnanie. Vyjadril sa
aj k údajným podnikateľským plánom navrhovateľky a kontrolnému preukazu navrhovateľky, pričom
žiadne prílohy k týmto svojim tvrdeniam nedoložila. V tomto smere uviedol, že navrhovateľka svojim
písomným vyjadrením vlastne predkladá odvolaciemu súdu nové listinné dôkazy a v tejto súvislosti
poukázal na § 213 ods. 4 O.s.p., § 205a ods. 1 O.s.p., § 120 ods. 4 O.s.p. a v zmysle týchto ustanovení
navrhovateľka bola povinná označiť a predložiť všetky dôkazy na podporu svojich tvrdení už v konaní
pred prvostupňovým súdom a to najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa vyhlasuje dokazovanie
za skončené. Podľa názoru odporcu nie sú splnené podmienky na to, aby odvolací súd podľa § 213 ods. 4
O.s.p. doplnil dokazovanie a navrhuje, aby odvolací súd dôkazy predložené navrhovateľkou neprihliadol.
Ďalej zotrval na názore, že napadnutý rozsudok nie je dostatočne odôvodnený, čo malo za následok
odňatie možnosti konať pred súdom.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že obe odvolania boli podané
včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolania majú
zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 a 2 O.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 214 ods.
1 písm. a) O.s.p.) a dospel k záveru, že sú splnené podmienky na zmenu rozhodnutia v časti náhrady
mzdy s príslušenstvom a v časti zamietnutia návrhu vo zvyšku je rozsudok súdu prvého stupňa vecne
správny.



Odvolací súd vzhľadom na formuláciu odvolacieho petitu v odvolaní navrhovateľky vyzval navrhovateľku,
aby uviedla čoho sa odvolaním domáha, či mení návrh na začatie konania v časti úrokov z omeškania,
pričom je potrebné zohľadniť aj tú časť predmetu konania, ktorá bola súdom prvého stupňa priznaná. Na
uvedenú výzvu navrhovateľka odpovedala 28.01.2014 a uviedla, že nemení návrh na začatie konania,
pretože sa nejedná o nový návrh, poukázala čo bolo predmetom konania. Zdôraznila, že nepodala
odvolanie proti tej časti rozsudku, ktorým súd priznal istinu ako aj úroky z omeškania od 17. septembra
2008 do zaplatenia, avšak žiada priznať úroky z omeškania za obdobie predchádzajúce dňu 17.
septembra 2008 a to konkrétne za obdobie od 10. marca 2013 do 16. septembra 2008.

Vzhľadom na rozsah podaných odvolaní predmetom prieskumu odvolacieho súdu nebolo zamietnutie
istiny vo výške 1.781,15 eur. V tejto časti sa rozsudok súdu prvého stupňa stal právoplatným. Predmetom
prieskumu zostal výrok o prisúdení sumy 23.358,67 eur s príslušenstvom, zamietajúca časť v časti
úrokov z omeškania ako aj výrok o povinnosti uloženej odporcovi zaplatiť súdny poplatok z návrhu na
začatie konania a náhrada trov konania štátu.

Predmetom konania na súde prvého stupňa bola náhrada mzdy v súvislosti s výpoveďou odporcu danej
navrhovateľke 26.11.2002 a rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. PN 12C 13/2003-134 zo dňa
26.09.2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 23Co 134/2008-205 zo dňa 26.05.2008
bolo určené, že výpoveď daná navrhovateľke odporcom listom zo dňa 26.11.2002 je neplatná a pracovný
pomer tak trval naďalej, pričom pracovný pomer bol ukončený na základe dohody účastníkov konania
dňa 16.09.2008. Navrhovateľka uplatnila náhradu mzdy za obdobie od 10.03.2003 do 16.09.2008,
nakoľko za uvedené obdobie navrhovateľke odporca neprideľoval prácu ani jej neposkytoval žiadnu
mzdu.

Z obsahu spisu vyplýva, že za účelom vyčíslenia priemerného zárobku navrhovateľky za rozhodné
obdobie od 10.03.2003 do 16.09.2008 bola v konaní ustanovená znalkyňa, ktorá vypočítala zárobok
navrhovateľky za každý mesiac jednotlivo, pričom so znaleckým posudkom obaja účastníci vyslovili
súhlas. Zároveň z dokazovania vyplýva, že navrhovateľka bola v období od 10.03.2003 do 04.07.2003
a od 11.11.2003 do 29.07.2008 evidovaná v evidencii nezamestnaných a s príslušným úradom práce
sociálnych vecí a rodiny spolupracovala, dodržiavala určené kontaktné termíny, zúčastňovala sa aktivít
a vzdelávania. Nebolo sporné, že navrhovateľka v rozhodnom období podala spolu 39 žiadostí o prijatie
do zamestnania, preukázala 48 potvrdení o hľadaní si zamestnania, absolvovala rekvalifikačné kurzy:
Práca na PC a Podnikanie v cestovnom ruchu. Počas tohto obdoba boli navrhovateľke poskytnuté
dávky nezamestnanosti v celkovej výške 1.774,15 eur a navrhovateľka bola v období od 05.07.2003
do 31.10.2003 zamestnaná v spoločnosti CK Pressburg Bratislava a.s. ako plavčík s príjmom 1.011,68
eur. Odporca uplatnil návrh, aby súd uplatnenú náhradu mzdy znížil resp. nepriznal, pričom za obdobie
12 mesiacov odporca náhradu mzdy navrhovateľke vyplatil, dňa 18.10.2011 zaplatil sumu 4.000,- eur
a 28.10.2011 sumu 1.880,93 eur. Z dôvodu plnenia odporcu navrhovateľka následne upravila návrh
na začatie konania a predmetom konania už nebolo zaplatenie istiny spočívajúce v náhrade mzdy
za obdobie 12 mesiacov, ale výlučne nárok na náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov
s uplatneným príslušenstvom. Prvostupňový súd bol názoru, že za uplatnené obdobie navrhovateľke
patrí náhrada mzdy v plnom rozsahu, nakoľko iný postup vo vzťahu k navrhovateľke nebol korektný s
odôvodneným, že navrhovateľka si prácu aktívne hľadala, počas obdobia nebola vyradená z evidencie
uchádzačov o zamestnanie. Navrhovateľkou predloženými listinami a dokladmi (odpoveďami na žiadosti
súdu) bolo preukázané, že navrhovateľka bola za celé obdobie riadne evidovaná ako uchádzačka o
zamestnanie na príslušnom úrade práce, sociálnych vecí a rodiny a z jej strany bola vyvíjaná aktivita
zamestnať sa. Navrhovateľka počas svojej evidencie na úrade práce absolvovala rekvalifikačný kurz
pod názvom Práca na PC a Podnikanie v cestovnom ruchu s cieľom aj takýmto spôsobom si zabezpečiť
vhodné zamestnanie. Listinami predložených navrhovateľkou bolo preukázané, že navrhovateľka aj
vlastnými individuálnymi aktivitami hľadala zamestnanie a predložila súdu 39 žiadostí o prijatie do
pracovného pomeru.

Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce (v znení účinnom v rozhodnom čase) ak zamestnávateľ dal
zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo
v skúšobnej lehote a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej
zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí a zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť
náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď



oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.

Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce (v znení účinnom v rozhodnom čase) ak celkový čas, za ktorý
by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť
zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť,
prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodnutí prihliadne najmä
na to, či zamestnanec bol v tom čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a
aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.

Po oznámení zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, zamestnávateľ
mu buď začne prideľovať prácu až do právoplatného rozhodnutia súdu, alebo mu prácu neprideľuje.
V takýchto situáciách zamestnávateľ zamestnancovi poskytuje náhradu mzdy. Náhradu mzdy je
zamestnávateľ povinný platiť z dôvodu, že je povinný zamestnancovi aj naďalej prideľovať prácu
podľa pracovnej zmluvy. Náhradu mzdy zamestnancovi poskytuje v týchto prípadoch len vtedy, keď
zamestnanec chce pracovať alebo môže pracovať. Ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu, napríklad
v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti alebo v dôsledku čerpania materskej alebo rodičovskej
dovolenky, alebo pre inú prekážku v práci, pri ktorej neprislúcha náhrada mzdy, nemá takýchto prípadoch
právo na náhradu mzdy. Pre výpočet náhrady mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného
pomeru je rozhodný priemerný zárobok zistený za kalendárny štvrťrok predchádzajúci vzniku nároku
zamestnanca na náhradu mzdy (rozhodné obdobie) bez ohľadu na to, za ktoré nasledujúce obdobie
zamestnanec nárok na náhradu mzdy uplatnil.

Podľa § 134, ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 10 Zákonníka práce (v znení platnom do 30.6.2003)
priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi
na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.
Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný
zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po
rozhodujúcom období. Ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170
hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok
sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy,
ktorú by zrejme dosiahol. Priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Ak sa podľa
pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný
hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden
mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Ustanovenia odsekov 4 až 9 platia primerane
na účely zisťovania pravdepodobného zárobku.

S poukazom na vykonané a doplnené dokazovanie odvolací súd dospel k záveru, že návrh odporcu v
zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce je čiastočne dôvodný. Náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu
mzdy, ktorú zamesznanec nemohol zarábať v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ znemožnil vykonávať
prácu ku ktorej sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ku ktorej bol tiež schopný a ochotný, ale má
povahu satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne aj sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne
pristúpil k výpovedi z pracovného pomeru so zamestnancom. Uplynutím 12 mesiacov ustupuje sankčná
a satisfakčná povaha náhrady mzdy a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia.

Súd nemohol pri rozhodovaní o návrhu odporcu podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, brať do úvahy
názor odporcu o absolútnom nepriznaní náhrady mzdy za rozhodné obdobie, pretože vyhodnotil, že vo
vzťahu k správaniu navrhovateľky pri snahe o zabezpečenie si ďalšieho zárobku nemožno konštatovať
jej pasivitu a nezáujem, pretože navrhovateľka bola za celé obdobie od 10.03.2003 do 16.09.2008
zaradená do evidencie nezamestnaných na príslušnom úrade práce sociálnych vecí a rodiny, taktiež si
sama iniciatívne prácu po celú dobu hľadala a v neposlednom rade súd taktiež musel prihliadnuť na vek
navrhovateľky ako aj vtedajšiu ponuku na trhu práce.

Odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 157/2010
zo dňa 14. septembra 2011, ktoré uvádza, že „citované ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce
prvá časť vety za bodkočiarkou (od účinnosti novely Zákonníka práce vykonanej zákonom č. 347/2007
t.j. od 01.09.2007, bola táto časť vety zo zákona vypustená) je takmer totožné s ustanovením § 61
ods. 2 časť vety za bodkočiarkou zákona č. 65/1965 Zb. - Zákonníka práce účinného od 01.01.1966



do 31.03.2002 (ďalej len „predchádzajúci Zákonník práce“). Znenie § 61 ods. 2 predchádzajúceho
Zákonníka práce o možnosti zamestnávateľa požiadať o zníženie, prípadne nepriznanie náhrady mzdy,
vrátane kritérií pre takéto rozhodovanie, bolo do tohto zákona včlenené novelou vykonanom zákonom
č. 20/1975 Zb. s účinnosťou od 01.07.1975. Účelom tejto úpravy bolo pôsobiť na zamestnanca, aby
vyvíjal primerane úsilie aspoň pri spore, ktorý trvá dlhšie - zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa.
Vo veci odvolací súd interpretoval ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce spôsobom, akým ho interpretovala
pôvodná judikatúra v § 61 ods. 2 predchádzajúceho zákonníka práce (V 7/1985 - výber rozhodnutia
a stanovy z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, B 8/84 - bulletin Najvyššieho súdu v ČR v dobe
do 31.12.1992), predpokladajúca všeobecnú pracovnú povinnosť - povinnosť zapojiť sa do práce.
Podľa názoru súdu v dôsledku spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989, sa
táto judikatúra stáva nepoužiteľnou. Právnou normou pre súd ako orgán aplikujúci právo nie je totiž
len samotný text právneho predpisu, ale predovšetkým význam tohto textu meniaci sa v priestore
a čase. Systémová zmena v roku 1989 mala v právnom poriadku za následok hodnotovú zmenu
v smere hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim obdobím. Ústava Slovenskej republiky prijatá s
účinnosťou od 1.10.1992 v čl. 2 ods. 3 ustanovila, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané,
a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Stanovila tak zásadu rešpektujúcu jednu
zo základných hodnôt právneho štátu a to hodnotu slobody konania. Zmyslom tejto zásady je, že
právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Interpretácia
vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer,
zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s uvedeným čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, pretože takáto povinnosť neexistuje. Z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať
pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Takýto
výklad je ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody, ale aj z dôvodu, že rešpektuje
zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti. Súd môže na žiadosť
zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec
nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru, zaručeného ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v
zmysle článku 2 Zákonníka práce. Takýto výklad chráni hodnotu slobody, ale je aj z dôvodu, že rešpektuje
najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti. To zároveň znamená, že ust. §
69 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikované takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo
poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať
protiprávne“.

Aj keď v danom prípade odporca výslovne neargumentoval tým, že navrhovateľka počas rozhodného
obdobia sa mala zamestnať u iného zamestnávateľa, ale tvrdil, že navrhovateľka nebola počas celého
rozhodného aktívna resp. aktivitu nepreukázala, tak uvedené citované rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR možno podporne aplikovať aj na daný prípad. Ak navrhovateľka bola zaradená do evidencie
nezamestnaných na príslušnom úrade práce sociálnych vecí a rodiny, taktiež si sama iniciatívne prácu
po celú dobu hľadala, na určité obdobie sa zamestnala a zúčastnila sa rekvalifikačných kurzov, nie sú
splnené výnimočné kritéria pre nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov.

Odvolací súd dospel k záveru, že existuje zákonný dôvod ku kráteniu náhrady mzdy v zmysle § 79
ods. 2 O.s.p. a to 50% z uplatnenej náhrady mzdy za obdobie od marca 2004 do 16.09.2008, pretože
má za to, že v takejto výške si táto náhrada mzdy plní svoju sociálnu funkciu a zároveň zodpovedá
zásadám poskytovania ochrany proti bezpráviu a naplnení všeobecných právnych zásad podľa ktorých
každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej
nepoctivosti a neumožňuje tak zamestnávateľovi, aby sa mu vyplatilo konať protiprávne. V tomto
konkrétnom prípade k rozhodnutiu o krátení náhrady mzdy došlo aj s prihliadnutím na dĺžku rozhodného
obdobia predstavujúce 66 mesiacov ako aj s prihliadnutím na nepriaznivú situáciu na trhu práce spojenú
s objektívnym nedostatkom voľných pracovných miest.

So zreteľom na uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné rozhodnutie súdu
prvého stupňa v časti priznanej istiny zmeniť a priznať z titulu náhrady mzdy navrhovateľke sumu 50% z
pôvodne uplatnenej náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov, pričom výška tejto mesačnej
mzdy vychádza zo znaleckého posudku. Za obdobie marec 2004 až december 2005 patrí navrhovateľke
pravdepodobný zárobok 461,- eur mesačne a 50% predstavuje 230,70 eur, za obdobie od júna 2006
do mája 2007 pravdepodobný zárobok je 477,99 eur mesačne a 50% predstavuje 239,- eur mesačne
a za obdobie od júna 2007 do augusta 2008 pravdepodobný zárobok je 516,23 eur mesačne a 50%



predstavuje 258,12 eur a za september 2008 do 16.09. pravdepodobný zárobok je 284,94 eur a 50%
predstavuje sumu 142,49 eur. Za obdobie od marca 2004 do septembra 2008 je celková suma náhrada
mzdy 13.152,69 eur. Z tejto sumy potom odvolací súd odpočítal 1.011,68 eur, ktorú navrhovateľka
poberala v spoločnosti CK Pressburg Bratislava a.s., v období keď bola u tejto spoločnosti zamestnaná
a sumu 1.774,15 eur, ktorej zohľadnenie účastníci konania nenamietali a predstavuje navrhovateľke
vyplatené dávky v nezamestnanosti. Po zohľadnení uvedeného odvolací súd uložil povinnosť odporcu
na zaplatenie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov vo výške 10.366,86 eur.

Súd popri náhrade mzdy zaviazal odporcu aj na zaplatenie úroku z omeškania z náhrady mzdy za
jednotlivé mesiace a to vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska
odo dňa nasledujúceho po splatnosti náhrady mzdy za ten mesiac, keď bola mzda splatná vždy
jedenásteho dňa v mesiaci. Predmetom konania bol uplatnený úrok z omeškania za celé obdobie teda aj
za obdobie 12 mesiacov náhrady mzdy, pričom náhrada mzdy za obdobie 12 mesiacov bola odporcom
vyplatená.

Podľa § 517 ods. 1 prvá veta a ods. 2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka
popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku
úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou
Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Súd prvého stupňa dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti úrokov z omeškania, nakoľko nárok
navrhovateľky na zaplatenie úroku z omeškania z náhrady mzdy vznikol dňom riadneho ukončenia
pracovného pomeru (16.9.2008), skôr totiž vzniknúť nemohol, nakoľko ku dňu 10.3.2003 (od kedy žiada
priznať úrok z omeškania navrhovateľka) vôbec nebola zrejmá výška náhrady, resp. nárok z náhrady
mzdy ešte ani nevznikol (vznikal postupne a ustálil sa až dňa 16.9.2008). Odvolací súd vychádzal
z toho, že nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou
požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občiansko-právne vzťahy. Terajší zákonník
práce ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu o úroku z omeškania, treba postupovať podľa
občianskoprávnych predpisov. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného rozviazania pracovného
pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. pre omeškanie
s plnením peňažného dlhu. Odvolací súd podporuje svoje rozhodnutie s poukazom na uznesenie
Najvyššieho súdu SR č.k. 1Cdo 116/2008 zo dňa 17. decembra 2009.

Odvolací súd vyčíslil úroky z omeškania z priznanej náhrady mzdy, pričom vychádzal zo sumy uvedenej
v znaleckom posudku, výška úrokov z omeškania vychádza z dvojnásobku diskontnej sadzby Národnej
banky Slovenska, od jedenásteho dňa toho ktorého mesiaca ako sa mzda stávala splatnou až do
zaplatenia, teda do 18.10.2011 resp. 28.10.2011. Za obdobie marec 2003 až február 2004 potom
vyčíslený úrok z omeškania predstavuje sumu 5.444,01 eur (467,02 eur + 629,05 eur + 622,72 eur +
496,45 eur + 491,36 eur + 486,26 eur + 481,33 eur + 457,92 eur + 453,37 eur + 449,47 eur + 444,58
eur + 422,40 eur). V ďalšom období po 12 mesiacov sú úroky z omeškania priznané z vyššie uvedených
dôvodov mesačne, pretože mzda sa stávala splatnou mesačne až do zaplatenia.

Pokiaľ odporca v odvolaní poukazoval na skutočnosť, že zo strany súdu došlo k porušeniu práva
navrhovateľa na súdnu ochranu, keď súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, svoje
rozhodnutie pritom ani dostatočne neodôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., túto odvolaciu námietku
nepovažuje odvolací súd za dôvodnú.

V zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku, a v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p. i
uznesenia (použitých s odkazom na § 251 ods. 4 O.s.p.), súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.



Z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať výklad opodstatnenosti,
pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí
byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia
predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom
kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí byť preskúmateľné.

Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy,
ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS
26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.
Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v
rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím
možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi
znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36
ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie citovaného ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 Cdo 148/2011,
ktorý konštatuje, že podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými
zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené
tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem
rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v
zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom
rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu,
ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich
súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri
rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite
odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§
157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými
slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto
premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom
rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§
1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Z práva na spravodlivé
súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS
76/07). Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj
vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia
aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj
právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006).



Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie uvedenými
kritériami, je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne riadil, keď svoje rozhodnutie s poukazom
na vyššie uvedené, zo všetkých relevantných hľadísk dostatočným spôsobom právne aj vecne
odôvodnil. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia primeraným spôsobom vysporiadal s argumentáciou
navrhovateľky aj odporcu, čo spôsobuje presvedčivosť odôvodnenia. Odvolací súd v napadnutom
rozhodnutí nenašiel žiadnu takú vadu rozhodnutia, ktorá by mala za následok nepreskúmateľnosť a
nezákonnosť tohto rozhodnutia.

Odporca v odvolaní namietal, že navrhovateľka bola v období od 04.07.2003 do 31.10.2003 zamestnaná
u zamestnávateľa CK Pressburg Bratislava a.s. a za toto obdobie poberala mzdu, ktorá predstavovala
1.011,68 eur, prvostupňový súd v napadnutom rozsudku tento zárobok zohľadnil a to tak, že dosiahnutý
zárobok mechanicky odpočítal od náhrady mzdy určenej v znaleckom posudku. Odvolateľ však zastáva
názor, že navrhovateľke nemožno za obdobie júl až október 2003, počas ktorého bola zamestnaná u
iného zamestnávateľa, priznať náhradu mzdy a to ani zníženú. Náhrada mzdy môže byť zamestnancovi
priznaná iba za obdobie, v ktorom bol zamestnanec schopný a ochotný pracovať u zamestnávateľa,
ktorý s ním neplatne skončil pracovný pomer. Ak teda zamestnanec v konkrétnom období nie je schopný
a ochotný vykonávať prácu, nemá v tomto období nárok na náhradu mzdy teda aj v prípade ak je
zamestnaný u iného zamestnávateľa (rozsudok NS SR publikovaný pod č. R 51/1975).

Odvolací súd nemá námietky k postupu súdu prvého stupňa o zohľadnení mzdy, ktorú navrhovateľka
poberala počas zamestnania v CK Pressburg a.s. a to tak, že navrhovateľke patrí náhrada mzdy v
podobe pravdepodobného zárobku vyčísleného v znaleckom posudku a následne po vyčíslení celkovej
náhrady mzdy bol dosiahnutý zárobok odpočítaný. Je totiž nevyhnutné zohľadniť, že odporca nebol
ochotný a ani nemal záujem navrhovateľke naďalej prácu prideľovať, pričom navrhovateľke v ďalšom
pokračovaní vo výkone práce pre odporcu nebránila žiadna dôležitá prekážka v práci (napr. dočasná
pracovná neschopnosť, karanténa a pod.) a na jej strane nebola preukázaná neochota a nezáujem
vykonávať pre odporcu prácu. Poskytnutie náhrady mzdy je dôsledkom nesplnenia povinnosti zo
strany zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi trvajúcemu na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej
zamestnával prácu podľa pracovnej zmluvy.

Navrhovateľka v priebehu odvolacieho konaní, v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu, označila
nové listinné dôkazy, na ktoré žiadala prihliadnuť fotokópia kontrolného preukazu ÚPSVaR SR za
obdobie od 17.09.2008 do 16.12.2011 a podnikateľské plány týkajúcich sa plaveckého výcviku detí.

Podľa § 205a ods. 1 O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa,
sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez vlastnej bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia
súdu prvého stupňa.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah v akom sa rozhodnutie napadá a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 213 ods. 4 O.s.p. odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov
navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd či prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol,
alebo za podmienok ustanovených v § 205a.

Keďže navrhovateľka až po uplynutí odvolacej lehoty odvolanie rozšírila o ďalšie dôvody, s poukazom
na citované ustanovenie § 205 ods. 3 O.s.p. takýto postup je neprípustný. Odvolací súd k označeným
dôkazom navrhovateľky vo vyjadrení k odvolaniu uvádza, že tieto dôkazy neboli navrhovateľkou
uplatnené pred súdom prvého stupňa a neboli uplatnené ani v podanom odvolaní. Preto odvolací súd
dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na doplnenie dokazovania v zmysle § 213 ods. 4 O.s.p.
a na dôkazy predložené navrhovateľkou nebolo možné prihliadnuť.



So zreteľom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach zmenil
postupom podľa § 220 O.s.p. tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a priznal navrhovateľke
náhradu mzdy - istinu vo výške 10.366,86 eur, vyčíslené úroky z omeškania vo výške 5.444,01 eur a
ďalšie úroky z meškania.

Vo zvyšku v súdom prvého stupňa zamietajúcej časti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny potvrdil podľa § 219 O.s.p. a vo zvyšku návrh ako nedôvodný zamietnutý.

O povinnosti zaplatiť súdny poplatok za konanie súd rozhodol podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov v zmysle
ktorého ak je poplatník od poplatku oslobodený (v tomto prípade navrhovateľka bola oslobodená) a súd
jej návrhu vyhovel, je povinný zaplatiť podľa výsledku konania súdny poplatok odporca. V danom prípade
výška súdneho poplatku pozostáva zo sumy 99,50 eur za konanie o určenie neplatnosti rozviazania
pracovného pomeru a vo výške 621,50 eur za konanie o náhrade mzdy, spolu 721,- eur a povinnosť
uložil odporcovi zaplatiť na účet súdu prvého stupňa.

V súlade s ust. § 148 ods. 1 O.s.p. súd zaviazal odporcu na zaplatenie pomernej časti náhrady trov
konania štátu, pretože súd platil trovy znaleckého dokazovania vo výške 401,92 eur a vzhľadom na
pomerný úspech účastníkov konania súd zaviazal odporcu na zaplatenie 164,79 eur, pričom vychádzal
zo skutočnosti, že na istine navrhovateľka žiadala zaplatiť sumu 25.132,82 eur a súd priznal 10.366,86
eur, teda čistý úspech odporcu je 59%, čo prestavuje 164,79 eur (59% zo sumy 401,92 eur).

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa, nakoľko podľa § 224 ods. 4 O.s.p. odvolací
súd rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania
z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p.

Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.