Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17CoPr/4/2012 z 26. 2. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 26. februára 2013, sp. zn. 17CoPr/4/2012, ECLI:SK:KSBB:2013:6110222348.2 Krajský súd Banská Bystrica | 17CoPr/4/2012 | ECLI:SK:KSBB:2013:6110222348.2 | 2013-02-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo Citované ustanovenia: § 33 ods. 3 zákona č. 312/2001 Z. z., § 149 zákona č. 312/2001 Z. z., § 101 ZP, § 105 ZP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c6acb4e7-b633-4ea0-af0f-10b222576e42 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6110222348.2 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoPr/4/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110222348
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6110222348.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing.
Jána Gandžalu, PhD. a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v právnej veci
navrhovateľky T. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. č.Y., W., právne zastúpenej JUDr. Ivetou Rajtákovou,
advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Štúrova č. 20, 042 83 Košice, proti odporcovi Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Vazovova 2, 815 11 Bratislava (adresa na doručovanie
písomností Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica), o zaplatenie sumy 985,77 Eur z titulu úrokov z
omeškania a o zaplatenie náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku v sume 3.770,14 Eur, na základe
odvolania odporcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 14C/194/2010-198 zo dňa 24.
01. 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu m e n í tak, že návrh navrhovateľky na zaplatenie sumy 985,77 Eur z titulu
úrokov z omeškania a na zaplatenie náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku v sume 3.770,14 Eur s
príslušenstvom, z a m i e t a .

Odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd rozsudkom zo dňa 24. 01. 2012 zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke sumu 985,77
Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok). Okrem toho zaviazal odporcu zaplatiť
navrhovateľke sumu 3.770,14 Eur s 10 % úrokom z omeškania ročne od 01. 02. 2009 až do
zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (druhý výrok). O trovách konania rozhodol tak, že
odporcu zaviazal k povinnosti zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania v celkovej sume 1.639,82 Eur
a to sumu 285,- Eur z titulu zaplateného súdneho poplatku a sumu 1.354,82 Eur z titulu trov právneho
zastúpenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na (presne špecifikovaný) účet jej
právnej zástupkyne.

V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že navrhovateľka sa faxovým podaním doručeným súdu dňa
27. 10. 2010, ktoré bolo doplnené písomným podaním doručeným dňa 02. 11. 2010 domáhala, aby
súd zaviazal odporcu k povinnosti zaplatiť jej z titulu úroku z omeškania sumu 985,77 Eur a z titulu
náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku sumu 3.619,08 Eur s príslušným úrokom z omeškania.
Podaním doručeným dňa 07. 10. 2011 rozšírila pôvodný návrh týkajúci sa náhrady za nevyčerpanú
dovolenku na sumu 3.770,14 Eur s príslušným úrokom z omeškania. Uvedených nárokov sa domáhala
na tom skutkovom základe, že rozhodnutím odporcu bola od 01.02.2004 zaradená mimo činnú štátnu
službu z dôvodu podania obžaloby proti nej. V trestnom konaní rozsudkom 1T/29/2000 bola právoplatne
oslobodená spod obžaloby. Odporca s ňou skončil štátnozamestnanecký pomer odvolaním ku dňu 31.
01. 2009. Počas zaradenia mimo činnej štátnej služby jej odporca vyplácal funkčný plat v rozsahu 50
%. Po skončení zaradenia mimo činnej štátnej služby jej bol povinný doplatiť rozdiel do rozsahu 100



%, do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Odporca tak urobil až 10. 09. 2009 a preto teda
žiadala priznať úrok z omeškania od 16. 02. 2009 do 10. 09. 2009 v uplatňovanej výške 985,77 Eur.
Okrem toho, z dôvodu zaradenia mimo činnej štátnej služby v rokoch 2004, 2005, 2007, 2008 a v januári
2009 nemala možnosť čerpať dovolenku u odporcu. Žiadala preto o preplatenie náhrady za
nevyčerpanú dovolenku vo výške funkčného platu. Odporca tento jej nárok uspokojil len za rok 2006.

Na základe vykonaného dokazovania okresný súd zistil, že právny predchodca odporcu (Daňové
riaditeľstvo SR) rozhodnutím o zmene štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 20. 01. 2004
zaradil navrhovateľku od 01. 02. 2004 mimo činnej štátnej služby podľa § 33 ods. 2 Zákona
312/2001 Z. z. o štátnej službe. Dôvodom bola skutočnosť, že na ňu bola podaná obžaloba pre
spolupáchateľstvo k trestnému činu podvodu a trestnému činu zneužívania právomoci verejného
činiteľa (§ 9 ods. 2, § 250 ods. 1, 4, § 158 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona). Rozsudkom
Krajského súdu Košice č.k. 1T 29/2000-2043 zo dňa 26. 10. 2006 bola navrhovateľka oslobodená
spod obžaloby. Najvyšší súd SR uznesením 3To/l/2007 zo dňa 27. 05. 2009 zamietol odvolanie
prokurátora proti uvedenému oslobodzujúcemu rozsudku. Toto uznesenie sa stalo právoplatným 27.
05. 2009. Daňové riaditeľstvo SR Banská Bystrica rozhodnutím zo dňa 21. 01. 2009 rozhodlo o
skončení štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľky odvolaním dňom 31. 01. 2009, najneskôr
dňom doručenia rozhodnutia. Dôvod pre skončenie štátnozamestnaneckého pomeru bolo zrušenie
štátnozamestnaneckého miesta navrhovateľky, podľa § 40 ods. 2 písm. a) zákona 312/2001 Z.z..

V ďalšej časti odôvodnenia okresný súd poukázal na to, že predmetom konania sú nároky navrhovateľky
zo štátnozamestnaneckého pomeru. V dobe jeho rozhodovania je už účinný zákon č. 400/2009
Z.z. o štátnej službe, ktorý „pri nárokoch navrhovateľky odkazuje na predpis účinný v čase jej
štátnozamestnaneckého pomeru, t.j. na zákon č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe, ktorý bol účinný od
01. 04. 2002 do 31. 10. 2009.“ Uplatňované nároku navrhovateľky preto posudzoval podľa uvedeného
zákona (zák. č. 312/2001 Z. z.).

V súvislosti s prvým uplatňovaným nárokom navrhovateľky (týkajúcim sa úrokov z omeškania za
oneskorené vyplatenie doplatku funkčného platu) okresný súd uviedol, že „od 01. 02. 2004 bola
navrhovateľka zaradená mimo činnú štátnu službu. Podľa § 27 písm. i/ zákona je zaradenie štátneho
zamestnanca mimo činnú štátnu službu z dôvodu podozrenia zo spáchania trestného činu zmenou
štátnozamestnaneckého pomeru zo zákona. Počas takéhoto zaradenia je štátny zamestnanec povinný
dodržiavať povinnosti štátneho zamestnanca okrem povinností podľa § 53 ods. 1 písm. c), d), f), g), p), r),
s), u) a okrem povinnosti vykonávania štátnej služby (§ 28 ods. 3). Pokiaľ sa týka odmeňovania, štátny
zamestnanec počas zaradenia mimo činnej štátnej služby z uvedeného dôvodu, má právo na
vyplatenie 50 % funkčného platu (§ 33 ods. 2). Podľa § 33 ods. 3 sa štátnemu zamestnancovi, ktorý
po skončení zaradenia mimo činnej štátnej služby z dôvodu, že nebol právoplatne odsúdený, doplatí
funkčný plat najneskôr do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca, teda rozdiel o ktorý mu bol
funkčný plat skrátený. V prípade navrhovateľky však nedošlo k zmene spätného zaradenia do činnej
štátnej služby po skončení trestného konania, ale štátnozamestnanecký pomer bol s navrhovateľkou
skončený odvolaním ku dňu 31. 01. 2009, z rozhodnutia Daňového riaditeľstva, z dôvodu že sa
štátnozamestnanecké miesto č. 222 samostatný radca - kontrolór, ktoré bolo navrhovateľkou obsadené
ako štátnou zamestnankyňou, zrušuje. Navrhovateľka bola oboznamovaná s týmto rozhodnutím (o
zrušení štátnozamestnaneckého miesta) ako to vyplýva zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa
08. 01. 2009 (č.l. 115). Navrhovateľka reagovala listom zo dňa 12. 01. 2009, ktorý bol doručovaný aj
Daňovému riaditeľstvu SR Banská Bystrica, kde konštatuje, že rozhodnutím o odvolaní sa končí jej
štátnozamestnanecký pomer a aj rozhodnutie o zaradení mimo činnú štátnu službu. Zamestnávateľovi
tak vzniká povinnosť vyplatiť jej rozdiel na funkčnom plate a preplatiť nevyčerpanú
dovolenku (č.1. 117). Odporca navrhovateľke vyplatil rozdiel na funkčnom plate (za čas od 01. 02.
2004 do 31.01. 2009) dňa 11. 09. 2009. U navrhovateľky nedošlo ku skončeniu zaradenia mimo činnú
štátnu službu (pre odpadnutie dôvodu, pre ktorý bola takto zaradená), pretože zamestnávateľ s ňou
vôbec skončil štátnozamestnanecký pomer a to z dôvodov zrušenia štátnozamestnaneckého miesta. Z
obsahu rozhodnutia Daňového riaditeľstva o skončení štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľky
vyplýva, že tento mal vedomosť o tom, že v prípade navrhovateľky došlo k vyhláseniu prvostupňového
rozhodnutia o oslobodení spod obžaloby. A nie je teda zrejmé, prečo zamestnávateľ navrhovateľke
vyplácal rozdiel vo výške 17 466,28 Eur až 11. 09. 2009. Z uvedeného teda vyplýva, že podľa § 33 ods. 3
citovaného zákona je odporca v omeškaní s vyplatením rozdielu funkčného platu vo výške 17 466,28 Eur
od nasledujúceho dňa po 15. dni nasledujúceho mesiaca od skončenia štátnozamestnaneckého



pomeru teda od 16. 02. 2009 až do 10. 09. 2009, podľa § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka.“
V tejto súvislosti okresný súd ďalej uviedol, že „ku dňu 16. 02. 2009 výška úroku z omeškania podľa
Nariadenia vlády 586/2008 predstavuje 10 % ročne (úroková sadzba Európskej centrálnej banky 2 %
+ 8 percentuálnych bodov). Úrok z omeškania 10 % ročne zo sumy 17 466,28 Eur predstavuje od 16.
02. 2009 do 10. 09. 2009 sumu 990,55 Eur.“ Keďže navrhovateľka si z titulu tohto nároku uplatnila len
sumu 985,77 Eur, súd jej z uvedených dôvodov túto sumu priznal.

V súvislosti s druhým uplatňovaným nárokom navrhovateľky, týkajúcim sa náhrady mzdy za nevyčerpanú
dovolenku (za obdobie rokov 2004, 2005, 2007, 2008 a január 2009) v sume 3.770,14 Eur okresný
súd poukázal na to, že „zák. č. 312/2001 Z. z. v spoločných ustanoveniach v § 149 uvádza, že na
štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca sa primerane použijú okrem iných aj § 97 až
117 Zákonníka práce. Zákon o štátnej službe (zák. č. 312/2001 Z. z.) v § 71 upravuje u
štátneho zamestnanca základnú výmeru dovolenky na 4 týždne, ten štátny zamestnanec, ktorý dovŕši 15
rokov štátnozamestnaneckého alebo pracovného pomeru má nárok na dovolenku najmenej 5 týždňov.
Štátnemu zamestnancovi patrí za čas dovolenky funkčný plat.“ Zároveň konštatoval, že uvedený zákon
v § 73 ods. 2 písm. b) „uvádza, že na účely dovolenky sa neposudzuje ako vykonávanie štátnej
služby zaradenie mimo činnú štátnu službu, za ktoré štátnemu zamestnancovi nepatrí plat štátneho
zamestnanca.“ V tejto súvislosti uviedol, že „navrhovateľka bola zaradená mimo činnú štátnu službu z
dôvodov uvedených v § 33 ods. 2, ale s priznaním funkčného platu v rozsahu 50 %. Zo zákona je takéto
zaradenie zmenou štátnozamestnaneckého pomeru. (...) Čo je funkčným platom štátneho zamestnanca
uvádza § 78 ods. 2. Keďže zákon o štátnej službe odkazuje na zákonnú úpravu v Zákonníku práce
o podmienkach vzniku nároku na dovolenku, tak ako je uvedené v ustanovení § 101, 102 Zákonníka
práce, treba potom v prípade štátneho zamestnanca pre účely nároku na dovolenku vychádzať z
ustanovenia § 73 ods. 2 zákona o štátnej službe, ktorý v písm. b) uvádza, že vykonávanie štátnej služby
sa neposudzuje len zaradenie mimo činnú štátnu službu, za ktoré štátnemu zamestnancovi nepatrí plat
štátneho zamestnanca. To sú prípady, ktoré sú uvedené v § 34 ods. 1 posledná veta, ods. 2 posledná
veta a ods. 5 posledná veta.“ Vychádzajúc z toho dospel k záveru, že „navrhovateľka síce bola zaradená
mimo činnú štátnu službu (§33 ods. 2), ale počas tohto zaradenia mala právo na funkčný plat vo výške
50 %. Nepatrí teda do kategórie tých zamestnancov mimo činnej štátnej služby, ktorí by nemali nárok na
vyplácanie funkčného platu. Naviac, keď pri splnení podmienky podľa § 33 ods. 3 sa takémuto štátnemu
zamestnancovi doplatí funkčný plat do celej výšky. Z uvedeného teda vyplýva, že navrhovateľka
za žalované obdobie má nárok na vyplatenie nevyčerpanej dovolenky.“ Po tom, ako okresný súd dospel
k záveru, že základ tohto nároku navrhovateľky (na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za ňou
špecifikované obdobie) je daný, riešil otázku výšky tohto nároku, pričom vychádzal z jej funkčného platu
a počtu dní na ktoré jej v rozhodnom období mal vzniknúť nárok na dovolenku. Po
zohľadnení týchto aspektov ustálil, že navrhovateľke vzniklo právo na zaplatenie náhrady
mzdy za nevyčerpanú dovolenku v sume 3.770,14 Eur. Spolu s uvedenou istinou priznal navrhovateľke
i 10 %-ný úrok z omeškania za dobu od 01. 02. 2009 do zaplatenia.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil okresný súd aplikáciou ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku a navrhovateľke, ktorá bola v konaní plne úspešná priznal právo na náhradu účelne
vynaložených trov konania (ktoré v odôvodnení presne špecifikoval), voči odporcovi, ktorý bol v konaní
neúspešný.

Proti uvedenému rozsudku podal odporca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil, eventuálne, aby napadnutý rozsudok zmenil a návrh navrhovateľky v celom
rozsahu zamietol. V odôvodnení odvolania týkajúceho sa prvého priznaného nároku navrhovateľky
(z titulu úrokov z omeškania za oneskorené vyplatenie doplatku funkčného platu) namietal, že z
ustanovenia § 33 ods. 3 zák. č. 312/2001 Z. z. „vyplýva, že služobný úrad nemá povinnosť doplatiť
štátnemu zamestnancovi, ktorý bol zaradený mimo činnú štátnu službu rozdiel do výšky funkčného platu
automaticky pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru a tým aj zaradenia mimo
činnej štátnej služby. Z jazykového a logického výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že služobný úrad
tak musí urobiť nie automaticky pri skončení zaradenia mimo činnej štátnej služby, ale po skončení
zaradenia mimo činnej štátnej služby a to len v prípade splnenia zákonom stanovenej podmienky, že
tento štátny zamestnanec nebol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin. Nárok na doplatenie
rozdielu do výšky funkčného platu teda vzniká po skončení zaradenia mimo činnej štátnej služby.
Podmienkou doplatenia rozdielu do výšky funkčného platu (za čas od zaradenia mimo činnej štátnej
služby do skončenia štátnozamestnaneckého pomeru) je teda jednoznačne podmienené tým, že štátny



zamestnanec preukáže právoplatným rozhodnutím súdu, že nebol odsúdený za spáchanie úmyselného
trestného činu.“ V tejto súvislosti poukázal na to, že „uznesenie Najvyššieho súdu SR, ktorým bola
navrhovateľka oslobodená spod obžaloby nadobudlo právoplatnosť 27. 05. 2009, teda až po skončení
štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľky s odporcom. O tejto skutočnosti navrhovateľka odporcu
žiadnym spôsobom neupovedomila. Odporca sa o tejto skutočnosti dozvedel až dňa 17. 08. 2009, kedy
mu bolo predmetné uznesenie Najvyššie súdu SR doručené inou zamestnankyňou odporcu, ktorá bol
obžalovaná spolu s navrhovateľkou.“ Až na základe tejto skutočnosti, ktorá nastala „po skončení
zaradenia mimo činnej štátnej služby navrhovateľky, bolo služobnému úradu - odporcovi preukázané, že
navrhovateľka nebola právoplatne odsúdená za spáchanie úmyselného trestného činu“ a až v dôsledku
toho „považoval podmienky uvedené v § 33 ods. 3 zák. č. 312/2001 Z. z. za splnené a dňa 11. 09.
2009 navrhovateľke doplatil rozdiel, o ktorý jej bol funkčný plat skrátený.“ Na základe uvedených
skutočností je „jednoznačne presvedčený, že sa pri doplatení rozdielu do výšky funkčného platu
navrhovateľky nedostal do omeškania.“ V odôvodnení odvolania týkajúceho sa druhého priznaného
nároku navrhovateľky (z titulu náhrady za nevyčerpanú dovolenku za obdobie rokov 2004,
2005, 2007, 2008 a január 2009) uviedol, že „navrhovateľka bola od 01. 02. 2004 zaradená mimo činnú
štátnu službe a patrilo jej 50% z funkčného platu, ktorý by jej patril, ak by nebola zaradená mimo činnú
štátnu službu. V zmysle § 73 ods. 2 písm. b) zák. č. 312/2001 Z. z., na účely dovolenky sa neposudzuje
ako vykonávanie štátnej služby zaradenie mimo činnú štátnu službu, za ktoré štátnemu zamestnancovi
nepatrí plat štátneho zamestnanca. Prvostupňový súd pod toto ustanovenie zaradil len prípady, ktoré sú
uvedené v § 34 ods. 1 posledná veta, ods. 2 posledná veta a ods. 5 posledná veta.“ S takýmto
posúdením veci odporca nesúhlasil a to „s prihliadnutím na ustanovenie §78 ods. 2 zák. č.
312/2001 Z. z., ktoré určuje čo je funkčným platom na účely tohto zákona. V uvedenom ustanovení sú
taxatívne vymenované ustanovenia zákona, ktoré sa považujú za funkčný plat. Ustanovenie § 33 medzi
nimi však uvedené nie je, preto odmenu, ktorá patrí zamestnancovi zaradenému mimo činnú štátnu
službu nemožno považovať za funkčný plat, ale len za akúsi «náhradu», ktorá sa mu poskytuje namiesto
funkčného platu.“ Okrem toho poukázal na to, že „podľa článku 3 Základných zásad Zákonníka práce
majú zamestnanci právo na odpočinok a zotavenie po práci, k čomu slúži práve dovolenka
ako dlhšie súvislé voľno a na základe článku 36 Ústavy SR má zamestnanec právo na dovolenku na
zotavenie. Toto právo je potrebné chápať ako právo na druh odpočinku poskytovaný zamestnancovi v
súvislosti s vykonávanou prácou. V zmysle ustanovenia § 28 ods. 3 v čase zaradenia mimo činnej štátnej
služby je štátny zamestnanec povinný dodržiavať povinnosti štátneho zamestnanca okrem povinností
podľa § 53 ods. 1 písm. c), d), f), g), p), r), s), u) a okrem povinnosti vykonávať štátnu službu“ a keďže
„navrhovateľka v čase, kedy bola zaradená mimo činnú štátnu službu, štátnu službu nevykonávala,“ má
za to, že jej za obdobie zaradenia mimo činnej štátnej služby nevznikol nárok na dovolenku a teda jemu
„nevznikla povinnosť navrhovateľke vyplatiť náhradu za nevyčerpanú dovolenku.“

Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu žiadala, aby odvolací súd odvolaním
napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a aby odporcu zaviazal k povinnosti
nahradiť jej presne špecifikované trovy odvolacieho konania. V reakcii na argumenty odporcu, ktorými
zdôvodnil odvolanie proti napadnutému rozsudku uviedla, že z ustanovenia § 33 ods. 2 zák. č. 312/2001
Z. z. „je zrejmé, že štátnemu zamestnancovi v situácií upravenej týmto ustanovením, teda počas
zaradenia mimo činnej štátnej služby patrí 50 % funkčného platu a nie náhrada vo výške 50% funkčného
platu, ako to neustále tvrdí odporca“, pretože „v poslednej vete citovaného ustanovenia sa tiež hovorí
o výške „funkčného platu“, a nie výške náhrady funkčného platu.“ Nesúhlasila ani s tým, ako odporca
interpretoval ustanovenie § 33 ods. 3 zák. č. 312/2001 Z. z.. Podľa jej názoru, toto ustanovenie
„upravuje povinnosť služobného úradu doplatiť štátnemu zamestnancovi, ktorý bol zaradený mimo
činnej štátnej služby z dôvodu uvedeného v ustanovení § 33 ods. 2 zákona o štátnej službe, po
skončení zaradenia mimo činnej štátnej služby najneskôr do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho
mesiaca rozdiel, o ktorý bol jeho funkčný plat skrátený, ak štátny zamestnanec nebol právoplatne
odsúdený za spáchanie úmyselného trestného činu. Lehota na doplatenie rozdielu, o ktorý bol funkčný
plat štátneho zamestnanca skrátený, uvedená v tomto ustanovení je objektívna, z čoho vyplýva, že
nie je viazaná na vedomosť služobného úradu o právoplatnom odsúdení za spáchanie úmyselného
trestného činu. Služobný úrad je povinný štátnemu zamestnancovi, ktorý bol zaradený mimo činnej
štátnej služby z dôvodov uvedených v odseku 2, po skončení zaradenia mimo činnej štátnej služby
doplatiť najneskôr do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca rozdiel, o ktorý bol jeho funkčný
plat skrátený, ak štátny zamestnanec nebol právoplatne odsúdený za spáchanie úmyselného trestného
činu. Jedinou skutočnosťou odôvodňujúcou služobnému úradu nedoplatiť štátnemu zamestnancovi,



ktorý bol zaradený mimo činnej štátnej služby z dôvodu uvedeného v ustanovení § 33 ods. 2 zákona o
štátnej službe, po skončení zaradenia mimo činnej štátnej služby najneskôr do 15. dňa nasledujúceho
kalendárneho mesiaca rozdiel, o ktorý bol jeho funkčný plat skrátený, je tá že v čase skončenia
zaradenia mimo činnej štátnej služby bol štátny zamestnanec právoplatným rozhodnutím súdu alebo
orgánu činného v trestnom konaní odsúdený za spáchanie úmyselného trestného činu. Táto povinnosť
služobného úradu nie je podmienená žiadnou inou skutočnosťou nad rámec znenia ustanovenia § 33
ods. 3 písm. a) zákona o štátnej službe.“ Výklad ustanovenia § 33 ods. 3 písm. a) zo strany odporcu
preto považuje „za dezinterpretáciu znenia uvedeného ustanovenia“. V tejto súvislosti poukázala na to,
že jej štátnozamestnanecký pomer u zamestnávateľa sa skončil dňom 31. 01. 2009, a rovnako týmto
dňom sa skončilo aj jej zaradenie mimo činnej štátnej služby a preto „počas plynutia objektívnej lehoty
na doplatenie rozdielu od 31. 01. 2009 do 15. 02. 2009 boli splnené všetky zákonné podmienky určené
ustanovením § 33 ods. 3 písm. a) zákona o štátnej službe“ a to skončenie jej zaradenia mimo činnej
štátnej služby, ako i to, že nebola právoplatne odsúdená za spáchanie úmyselného trestného činu. V
súvislosti s argumentmi odporcu, ktorými zdôvodnil odvolanie proti tej časti rozsudku, ktorá sa
týkala druhého priznaného nároku navrhovateľky (z titulu náhrady za nevyčerpanú dovolenku) uviedla,
že „neboli splnené zákonné predpoklady uvedené v ustanovení § 73 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej
službe“ pretože jej „patril plat štátneho zamestnanca, a to skrátený funkčný plat“ a z toho dôvodu jej
vznikol nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, keďže v predmetnom období dovolenku
nečerpala.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec prejednal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a vzhľadom k tomu, že neboli splnené podmienky na potvrdenie
napadnutého rozsudku (§ 219 O. s. p.), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1 O. s. p.), rozsudok okresného
súdu podľa § 220 O.s.p. zmenil a to z nasledujúcich dôvodov:

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že okresný súd síce previedol náležité dokazovanie, na základe
ktorého dospel k správnym skutkovým zisteniam, ale v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci
rozhodol vecne nesprávne.

V súvislosti s prvým uplatňovaným nárokom navrhovateľky (týkajúcim sa úrokov z omeškania za
oneskorené vyplatenie doplatku funkčného platu) odvolací súd konštatuje, že právny názor okresného
súdu z ktorého pri tomto rozhodnutí vychádzal, že navrhovateľke vzniklo právo na zaplatenie doplatku
funkčného platu podľa § 33 ods. 3 zák. č. 312/2001 Z.z. už dňa 15. 02. 2009 (t.j. najneskôr 15.
dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca po skončení jej zaradenia mimo činnej štátnej služby) a
v dôsledku toho sa odporca dostal do omeškania s týmto peňažným plnením dňa 16. 02. 2009,
je nesprávny. Je síce nesporné, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľky u
odporcu došlo dňom 31. 01. 2009, pričom do tejto doby bola (na základe Rozhodnutia o zmene
štátnozamestnaneckého pomeru č. VI/520/298/2004 zo dňa 20. 01. 2004, vydaného
vtedajším Daňovým riaditeľstvom SR v Banskej Bystrici - č.l. 56 spisu) od 01. 02. 2004 zaradená
mimo činnej štátnej služby, ale dôvodom skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru bolo zrušenie
štátnozamestnaneckého miesta a dôvod pre ktorý bola zaradená mimo činnej štátnej služby v tej dobe
stále trval, pretože trestné konanie, ktoré bolo voči nej vedené ešte nebolo právoplatne skončené.
Za týchto okolností nemožno vykladať ustanovenie § 33 ods. 3 zák. č. 312/2001 Z. z. tak, ako to
urobil okresný súd a ako to prezentuje navrhovateľka, resp. jej právna zástupkyňa vo
vyššie uvedenom vyjadrení k odvolaniu, pretože ide o účelový formalistický výklad, ktorý je v rozpore s
účelom tejto právnej úpravy. Pri interpretácii a aplikácii uvedeného ustanovenia je potrebné vychádzať
z toho, že navrhovateľka bola právoplatne oslobodená spod obžaloby (čím de facto i de iure zanikol
pôvodný dôvod pre ktorý bolo zaradená mimo činnej štátnej služby) až dňa 27. 05. 2009, kedy
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením 3 To 1/2007 zamietol odvolanie prokurátora proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. 10. 2006, č.k. 1T 29/00-2043, ktorým bola navrhovateľka
ako je dna zo spoluobžalovaných oslobodená spod obžaloby. Keďže v tej dobe už navrhovateľka
nebola v štátnozamestnaneckom pomere k odporcovi, tento nemal žiadny dôvod na to, aby sledoval
stav predmetného trestného konania. Bolo v záujme samotnej navrhovateľky, aby skutočnosť, že
dňa 27. 05. 2009 bola právoplatne oslobodená spod obžaloby, oznámila odporcovi (ako bývalému
zamestnávateľovi), za účelom, aby jej bol (vzhľadom na výsledok právoplatne skončeného trestného
konania) vyplatený doplatok funkčného platu za obdobie, kedy bola mimo činnej štátnej služby.



Navrhovateľka ani v odvolacom konaní nepreukázala, že by odporcovi oznámila, že dňa 27. 05. 2009
bola právoplatne oslobodená spod obžaloby. Ako vyplýva z dokazovania vykonaného
prvostupňovým súdom, odporca sa uvedenú skutočnosť dozvedel náhodne (od inej spoluobvinenej
osoby) až dňa 17. 08. 2009 a na základe toho nasledujúci mesiac - dňa 11. 09. 2009 navrhovateľke
vyplatil doplatok funkčného platu. Z uvedeného teda vyplýva, že odporca nebol v omeškaní s platením
predmetného peňažného záväzku a z toho logicky vyplýva, že tento nárok navrhovateľky je skutkovo
nedôvodný a právne neopodstatnený. Odvolací súdu preto rozsudok okresného súdu týkajúci sa tohto
nároku zmenil a návrh navrhovateľky v tejto časti zamietol.

V súvislosti s druhým uplatňovaným nárokom navrhovateľky, týkajúcim sa náhrady mzdy za nevyčerpanú
dovolenku za obdobie rokov 2004, 2005, 2007, 2008 a január 2009 v sume 3.770,14 Eur odvolací
súd poznamenáva, že zák. č. 312/2001 Z. z. neobsahuje (resp. ani v dobe svojej platnosti a účinnosti
neobsahoval) osobitnú právnu úpravu dovolenky štátnych zamestnancov a teda nerieši ani otázky
podmienok na vznik nároku na dovolenku, eventuálne otázky náhrady za nevyčerpanú dovolenku. Podľa
ustanovenia § 149 ods. 1 zák. č. 312/2001 Z. z. preto treba v tomto prípade primerane aplikovať
príslušné ustanovenia Zákonníka práce (zák. č. 311/2001 Z. z. v znení zmien a doplnkov - ďalej aj
„ZP“), konkrétne ustanovenie § 101 upravujúce dovolenku za kalendárny rok a ustanovenie § 105
upravujúce dovolenku za odpracované dni. Z prvej vety § 101 ZP vyplýva, že: Zamestnanec, ktorý počas
nepretržitého trvania pracovného pomeru k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu
aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na dovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej
pomernú časť, ak pracovný pomer netrval nepretržite počas celého kalendárneho roka. Z ustanovenia §
105 ZP vyplýva, že: Zamestnancovi, ktorému nevznikol nárok na dovolenku za kalendárny rok ani na jej
pomernú časť, pretože nevykonával v kalendárnom roku u toho istého zamestnávateľa prácu aspoň 60
dní, patrí dovolenka za odpracované dni v dĺžke jednej dvanástiny dovolenky za kalendárny rok za
každých 21 odpracovaných dní v príslušnom kalendárnom roku. Z obidvoch ustanovení jednoznačne
vyplýva, že vznik práva na dovolenku je viazaný na skutočný (reálny) výkon práce zamestnanca. Právna
zástupkyňa navrhovateľky na pojednávaní na odvolacom súde potvrdila, že navrhovateľka v období, za
ktoré si uplatnila náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku (konkrétne v období rokov 2004, 2005, 2007,
2008 a január 2009) u odporcu reálne nepracovala a teda logicky za roky 2004, 2005, 2007, 2008 jej
nemohol vzniknúť nárok na dovolenku podľa ustanovenia § 101 ZP a za január 2009 eventuálne podľa
ustanovenia § 105 ZP, pretože jej zaradenie mimo činnej štátnej služby nemožno považovať za takú
prekážku v práci, resp. vo vykonávaní štátnej služby, ktorá by sa pre účely dovolenky posudzovala ako
výkon práce, resp. ako vykonávanie štátnej služby. Z toho logicky vyplýva, že ak navrhovateľke nevznikol
nárok na dovolenku, nemohol jej vzniknúť ani nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú
dovolenku. Vychádzajúc z rozhodovacej praxe súdov (primerane porovnaj napr. Rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 02. 2009, sp. zn. 3 Cdo 6/2008) odvolací súd poukazuje i na to, že
navrhovateľka nepriznaním tohto nároku - náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku nie je poškodená,
pretože za celé predmetné obdobie jej bol vyplatený celý funkčný plat (ktorý pokrýva i obdobie, kedy by
v prípade riadneho čerpania dovolenky poberala náhradu funkčného platu z titulu čerpania dovolenky)
a preto neexistuje žiadny dôvod na to, aby za rovnaké obdobie (resp. za jeho časť) obdržala ďalšiu
náhradu mzdy, resp. funkčného platu a to z titulu nevyčerpanej dovolenky. Z uvedených dôvodov preto
odvolací súd rozsudok okresného súdu týkajúci sa tohto nároku zmenil a návrh navrhovateľky i v tejto
časti zamietol.

Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o trovách konania na súde prvého stupňa (§ 224 ods.
2 O.s.p.).

Keďže odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu, musel podľa vyššie citovaného ustanovenia
rozhodnúť i o trovách celého konania. Odporca bol v konaní úspešný preto mu podľa § 224 ods. 1,
s použitím § 142 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov celého konania. Odporca sa však práva
na náhradu trov konania výslovne vzdal a preto odvolací súd rozhodol, že mu náhradu trov konania
nepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.



Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.