Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/637/2013 z 29. 4. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 29. apríla 2014, sp. zn. 12Co/637/2013, ECLI:SK:KSBB:2014:6812206518.1 Krajský súd Banská Bystrica | 12Co/637/2013 | ECLI:SK:KSBB:2014:6812206518.1 | 2014-04-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/68e3a710-ae80-45d9-a5e0-edd7af06ec7c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6812206518.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/637/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6812206518
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6812206518.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána
Gandžalu, PhD., a sudcov Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Renáty Deákovej, v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864
421, za ktorú koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti odporcovi Slovenskej
republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,
813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Revúca č.k. 3C/268/2012-58 zo dňa 01. 10. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Revúca (ďalej len „okresný súd) zamietol návrh
navrhovateľa; odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom domáhal voči odporcovi
zaplatenia sumy vo výške 1435,71 Eur z titulu náhrady majetkovej škody a sumy vo výške 287,14 Eur z
titulu nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu (Okresného súdu
Revúca), ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej
lehote.
Okresný súd mal preukázané, že navrhovateľ pred podaním návrhu požiadal odporcu o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom uplynula šesťmesačná lehota od prijatia žiadosti
odporcom.
Z exekučného spisu exekučného súdu sp. zn. 6Er/913/2010 okresný súd zistil, že žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci
oprávneného (navrhovateľa) proti povinnému X. S. pre vymoženie sumy 342,- Eur s prísl. (doručenej
exekučnému súdu dňa 10. 12. 2010) bola uznesením zo dňa 20. 12. 2010 zamietnutá podľa ustanovenia
§ 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku (ďalej aj „EP“). V predmetnej exekučnej
veci bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave, pričom
podľa exekučného súdu dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve bolo neplatné podľa
ustanovenia § 53 ods. 5 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Nakoľko žiadosť o
udelenie poverenia bola podaná na exekučný súd dňa 10. 12. 2010, pričom exekučný súd o nej rozhodol
uznesením dňa 20. 12. 2012, teda v lehote 15 dní odo dňa doručenia žiadosti, preto nedošlo k zbytočným
prieťahom, pričom exekučný súd postupoval správne, keď skúmal rozhodcovský rozsudok podľa § 44
ods. 2 EP [viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/1/2012, sp. zn. 6Cdo/135/2012].



Následne okresný súd konštatoval, že nemal za preukázaný nesprávny úradný postup (existenciu
prieťahov v konaní) ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávny úradným postupom. Na rozhodnutie o trovách konania okresný súd aplikoval ustanovenie §
142 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“).

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie
právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 205 ods. 2 s použitím § 221 ods. 1 O. s. p..
Konkrétne poukázal na to, že okresný súd vec prejednal v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti
jeho právneho zástupcu, s odôvodnením, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavili. V
tejto súvislosti uviedol, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a
súdu predložil listiny spojené s označenými dôvodmi a preto okresný súd nemohol postupovať podľa
ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p., a tým mu odňať právo na konanie pred súdom. Ďalej uviedol, že
návrhu na začatie konania upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z
konania vylúčiť. Avšak na túto okolnosť krajský súd neprihliadol. V jeho očiach a objektívne i v očiach
verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach.
Keďže podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd, nebolo prípustné, aby
konanie pokračovalo pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Konečné
rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O.
s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie
konania preto podáva odvolanie. V čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne
rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Okresný súd sa nedostatočne oboznámil s
podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie)
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, pričom na pojednávaní v jeho neprítomnosti meritórne
rozhodol, hoci on oznámil, že trvá na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní za
podmienky, že bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Ďalej uviedol, že nemal možnosť
sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal, ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu
ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Okrem toho namietal, že okresný súd
sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Aby okresný súd mohol
konštatovať, že v príslušnom exekučnom konaní sa nevyskytol nesprávny úradný postup, je potrebné
zisťovať aj moment doručenia riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia).
Okresný súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam. Nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom
vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa jeho názoru, v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým
dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k
návrhu, mu mal okresný súd umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým ale aj k právnym otázkam
v súvislosti nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Keď okresný súd zistil, že
existuje okolnosť brániaca vydať pre neho pozitívne rozhodnutie, mal vo všeobecnosti o tom informovať
účastníkov a umožniť im, aby sa kontradiktórne vyjadrili. Okresný súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise
a to vzhľadom k tomu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Ak odporca
nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods.
3 O. s. p., mal okresný súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa ustanovenia § 153b
O. s. p.. Skutkovým základom sa mal stať ním (navrhovateľom) tvrdený skutkový stav. Namiesto toho
súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil
sám a následne vo veci meritórne rozhodol, ignorujúc ustanovenie § 153b O. s. p..

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia
§ 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil z
nasledovných dôvodov:



Podľa ustanovenia § 3 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012 (ďalej aj „zák. č. 514/2003 Z. z.“), štát zodpovedá za
podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem
tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o
treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Z definície verejnej moci vyplýva, že sa jedná o takú moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach
a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebo
povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a
obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým
prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môže
vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov, ktorými sú: a) územné samosprávne a správne celky, b)
záujmové, resp. profesijné (stavovské) samosprávy, c) verejnoprávne inštitúcie, d) fyzické osoby, ktorým
zákon zveril výkon verejnej moci (napr. činnosť notára alebo súdneho exekútora). Verejná moc teda
predstavuje vo svojej podstate určitý ucelený, presne organizovaný systém konkrétne (ústavou, príp.
zákonom) definovaných prvkov a vzťahov, ktorý je determinovaný vývojom spoločnosti.

Základným právnym prameňom aktuálnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je Ústava Slovenskej republiky, ktorá v druhej hlave - základné práva a slobody, v siedmom
oddiele - právo na súdnu a inú právnu ochranu, v článku 46 ods. 3 priamo zakotvuje, že „každý
má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či
orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“. Ďalším prameňom aktuálnej právnej
úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je tiež čl. 5 ods. 5 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (týkajúci sa odškodnenia za nezákonné pozbavenie osobnej
slobody), ale aj čl. 3 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (týkajúci
sa odškodnenia za justičný omyl) a zák. č. 514/2003 Z. z..

Aktuálna právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná
ako absolútna objektívna zodpovednosť. Na to, aby vznikla právna zodpovednosť za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, musia byť splnené určité zákonné podmienky, ktoré sa v právnej teórii i
praxi označujú ako predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Konkrétne sa jedná o existenciu
týchto predpokladov (podmienok): 1. porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon), prípadne právne
relevantná udalosť spôsobujúca škodu (škodná udalosť); 2. nepriaznivý následok protiprávneho
úkonu, resp. škodnej udalosti, ktorým je určitá škoda (ujma); 3. príčinná súvislosť (kauzálny nexus)
medzi porušením právnej povinnosti (protiprávnym úkonom), resp. právne relevantnou udalosťou
spôsobujúcou škodu (škodnou udalosťou) a nepriaznivým následkom, teda ujmou (škodou).
Prvým predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
protiprávnosť, resp. nezákonnosť pri rozhodovaní alebo úradnom postupe orgánu verejnej moci.
Ide o činnosť orgánu verejnej moci, ktorá je v rozpore s objektívnym právom. Protiprávnosti, resp.
nezákonnosti sa orgán verejnej moci pri výkone verejnej moci môže dopustiť: a/ nezákonným
rozhodnutím, b/ nesprávnym úradným postupom , c/ rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody (za podmienok uvedených v § 7 zák. č. 514/2003 Z. z.), d/ rozhodnutím
o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe (za podmienok uvedených v § 18 zák. č.
514/2003 Z. z.).
Ďalším predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je vznik škody, ktorá
sa prejavila u poškodeného vo forme majetkovej ujmy (t. j. vo forme skutočnej škody, ušlého zisku) alebo
vo forme nemajetkovej ujmy.



Posledným predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je príčinná
súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnosťou (nezákonnosťou) pri rozhodovaní alebo úradnom
postupe orgánu verejnej moci a vznikom škody. O uvedenú príčinnú súvislosť pôjde vtedy, ak
škoda vznikla v dôsledku (ako priamy následok) nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho
úradného postupu, inak povedané, ak nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup a
škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku, pričom musí byť nesporné, že ak by nedošlo
k nezákonnému rozhodnutiu, resp. nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani k vzniku škody.
Príčinou škody môže byť len taká okolnosť, bez existencie ktorej by škodný následok nevznikol. Pretože
zákonná úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná ako
objektívna zodpovednosť, resp. presnejšia ako absolútna objektívna zodpovednosť, od poškodeného
sa pre úspešné uplatnenie nároku tejto zodpovednosti vyžaduje preukázanie len vyššie uvedených
zákonných predpokladov tejto zodpovednosti. Nie je teda zaťažený povinnosťou preukazovať i
zavinenie zodpovedného subjektu, ako by to bolo v prípade, ak by zákonná úprava zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci bola založená na subjektívnom princípe - na zavinení
zodpovedného subjektu (t. j. ak by sa jednalo o subjektívnu zodpovednosť).

Jedným, osobitne vymedzeným zákonným dôvodom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je
zodpovednosť za nesprávny úradný postup. Za nesprávny úradný postup možno vo všeobecnosti
považovať porušovanie pravidiel, ktoré sú predpísané právnymi normami pre činnosť príslušných
orgánov verejnej moci, ktorá je v rozpore so zákonom, resp. s jeho konkrétnym ustanovením. Ide teda
o stav, kedy príslušný orgán verejnej moci pri svojej činnosti porušuje svoje povinnosti, ktoré pre neho
ustanovuje právny predpis. Nesprávnym úradným postupom je každý postup orgánu verejnej moci, ktorý
pri výkone verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo v
rozpore so zásadami výkonu verejnej moci a základnými právnymi princípmi. Aktuálna právna úprava v
ustanovení § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. uvádza v demonštratívnom výpočte prípady, ktoré sa považujú za
nesprávny úradný postup. Konkrétne ide o porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, o nečinnosť, o zbytočné prieťahy v konaní, alebo o iný nezákonný zásah
do práv a do právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.
Vzhľadom na širokú škálu rozličnosti a náročnosti jednotlivých vecí, ktoré sú prejednávané či už v
rámci občianskoprávneho konania , trestného konania alebo správneho konania, nie je objektívne
možné (až na určité výnimky) určiť konkrétnu lehotu, v ktorej mal alebo musel orgán verejnej moci
(spravidla súd) rozhodnúť. Východiskom pri skúmaní otázky „včasnosti rozhodnutia“, resp. „prieťahov
konaní“ je potom najmä čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s príslušnými ustanoveniami jednotlivých procesných
predpisov (napr. § 6 O. s. p.). Hľadisko včasnosti rozhodnutia, v ktorom sa realizuje zásada rýchlosti
konania, ktorá je eminentnou podmienkou subjektívneho práva účastníka konania na rozhodnutie veci
bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, je síce veľmi dôležité hľadisko, ale nejde o absolútne
hľadisko, ktoré by dominovalo nad ďalšími relevantnými požiadavkami, ktoré sú spojené s rozhodovaním
(napr. nad povinnosťou súdu vychádzať pri rozhodnutí zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci,
najmä v prípadoch, keď sú napr. v civilnom konaní niektoré skutočnosti medzi účastníkmi sporné).
Za porušenie zásady rýchlosti konania, ktorá je vo svojom dôsledku nesprávnym úradným postupom,
je možno preto považovať len taký postup súdu v konaní, kedy doba jeho priebehu nezodpovedá
zložitosti, skutkovej a právnej náročnosti prejednávanej veci, a keď dĺžka konania spočíva v príčinách
vychádzajúcich z pôsobenia súdu v prejednávanej veci. Štát však nemôže zodpovedať za prieťahy v
konaní, ktoré sú spôsobené nedostatkom súčinnosti alebo dokonca zámerným pôsobením zo strany
účastníkov konania, alebo ak sú vyvolané inými okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v povahe súdov a
v ich inštitucionálnom a organizačnom vybavení. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že s ohľadom
na konkrétne okolnosti môže byť za nesprávny úradný postup považovaná akákoľvek činnosť verejnej
moci, ktorá je spojená s výkonom verejnej moci, ak pri jej vykonávaní alebo v súvislosťou s ňou
došlo k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre jej výkon alebo k porušeniu poriadku,
ktorý je určený povahou alebo funkciou konkrétneho postupu. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že
podmienkou na aplikáciu ustanovenia § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. je to, aby štát (prostredníctvom svojich
orgánov alebo iných orgánov verejnej moci) vystupoval ako nositeľ verejnej moci pri jej uplatňovaní.
Pre úplnosť je potrebné konštatovať, že i v prípade tejto zodpovednosti - zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa vyžaduje existencia všeobecných predpokladov škody
a to vznik škody a príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi nesprávny úradným postupom a vznikom
škody. Oprávneným subjektom nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom



môže byť každá (teda fyzická i právnická) osoba, ktorej bola spôsobená škoda v priamej príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom.

Súčasná právna úprava (§ 15 až § 16 zák. č. 514/2003 Z. z.) ako podmienku uplatniteľnosti nároku
na súde obligatórne vyžaduje v prípade náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, v prípade náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom, predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Obligatórnosť predbežného
prerokovania nároku spočíva v tom, že podľa ustanovenia § 16 ods. 1, s použitím § 15 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z. sa poškodený môže (úspešne) domáhať uplatnenia nároku (alebo jeho neuspokojenej
časti) na súde len v prípade, ak príslušný orgán neuspokojí jeho nárok na náhradu škody (alebo jeho
časť) do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku. Z
daného vyplýva, že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody predstavuje zákonom stanovenú
podmienku procesného charakteru pre to, aby tento nárok mohol byť prejednaný v občianskom
súdnom konaní. Pri určovaní príslušných orgánov na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody zák. č. 514/2003 Z. z. explicitne odkazuje na konkrétne orgány, ktoré sú v jednotlivých
zodpovednostných vzťahoch oprávnené konať za štát (§ 4) . Vo veciach náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. koná v
mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v prípade, ak škoda vznikla v občianskom
súdnom konaní nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom. Ak príslušný orgán
neuspokojil nárok poškodeného na náhradu škody (alebo jeho časť), poškodený sa po uplynutí šiestich
mesiacov odo dňa ako oprávnený orgán prijal jeho žiadosť (t. j. odo dňa keď mu bola fakticky doručená),
môže domáhať uspokojenia nároku (alebo jeho neuspokojenej časti) na súde (§ 16 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z.). Táto šesťmesačná lehota má význam v tom, že až po jej uplynutí je nárok poškodeného
splatný.

Vzhľadom na uplatnené odvolacie námietky navrhovateľa je v prvom rade potrebné zdôrazniť,
že odvolací súd je viazaný konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.). V danom
prípade je zrejmé, že nepochybne aj z dôvodu predkladania enormného množstva typových odvolaní
navrhovateľom na rôzne súdy, odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými
zisteniami uvedenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu. Ide len o zhrnutie rozličných dôvodov
reagujúcich na rôzne dôvody zamietnutia návrhov na začatie konania okresnými súdmi SR v obdobných
veciach.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že okresný súd predvolal účastníkov konania na termín pojednávania
riadne a včas a zároveň ich vyzval, aby na súdnom pojednávaní predložili alebo označili dôkazy a to
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje
pojednávanie, do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy predložené a označené
neskôr sa neprihliada (§ 114 ods. 2 O. s. p., § 120 ods. 4 O. s. p.).
Právny zástupca navrhovateľa elektronickými prostriedkami (e-mailom) dňa 25. 09. 2013 doručil súdu
návrh „na zrušenie“ nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti
súdu a sudcu. Poukázal na to, že podal sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky pre porušenie
jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia
krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci, pričom navrhol, aby okresný
súd prerušil súdne konanie a to do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o
jeho ústavnej sťažnosti.
Na pojednávaní okresný súd rozhodol o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania tak, že návrh
navrhovateľa na prerušenie konania až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a nestranný
súd zamietol a následne rozhodol vo veci samej. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že v
danom prípade neboli splnené obligatórne ani fakultatívne podmienky pre prerušenie konania podľa
ustanovenia § 109 ods. 1, 2 O. s. p., preto okresný súd postupoval správne, keď návrh navrhovateľa na
prerušenie konania zamietol. Skutočnosť, že okresný súd na pojednávaní rozhodol o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania a následne rozhodol vo veci samej (vzhľadom na neodôvodnenosť návrhu na
prerušenie konania a vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania) nemožno v žiadnom prípade hodnotiť (s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania) ako
procesný postup okresného súdu, ktorý by založil vadu konania, ktorá by mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.



Odvolací súd poukazuje na to, že v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka, za podmienok
predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom a zároveň nie
je porušená ani zásada kontradiktórnosti sporového konania, pretože ustanovenie § 101 ods. 2 O. s.
p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Aj v prípade, ak
účastník požiada z dôležitých dôvodov o odročenie pojednávania, ale súd mu neoznámi, či jeho žiadosti
vyhovuje, alebo nevyhovuje, je účastník povinný sa na pojednávanie dostaviť.
Pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní prejednal a vo veci samej rozhodol, neodňal tým navrhovateľovi
možnosť konať pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti sám zbavil tým, že sa na pojednávanie
nedostavil, hoci bol na pojednávanie včas predvolaný (viac ako 5 dní pred termínom pojednávania) podľa
ustanovenia § 115 ods. 2 O. s. p.. Odvolací súd je toho názoru, že dôvody uvádzané navrhovateľom
nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania podľa ustanovenia § 101 ods. 2
O. s. p., a preto navrhovateľ a jeho právny zástupca si sami zmarili možnosť zrealizovať na pojednávaní
svoje procesné oprávnenia (napr. navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a k tvrdeniam
protistrany). Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania.
Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že okresný súd disponoval spisovým materiálom dostatočne
preukazujúcim skutkový stav veci. Navrhovateľ v návrhu na začatie konania označil konkrétne dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, pričom z ním označených dôkazov okresný súd vychádzal, keď si pripojil
konkrétny exekučný spis, oboznámil sa s jeho obsahom, preto neobstojí námietka navrhovateľa, že
nemal možnosť sa vyjadriť k dôkazom a k tvrdeniam odporcu, s poukazom i na to, že mu bolo doručené
vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania, ku ktorému sa nevyjadril.
Vzhľadom na hore uvedené odvolací súd konštatuje, že okresný súd postupoval správne (v súlade s
ustanovením § 101 ods. 2 O. s. p.), keď prejednal vec v neprítomnosti účastníkov, pretože boli naplnené
všetky zákonné podmienky aj pre vyhlásenie meritórneho rozhodnutia, čomu nebránila ani skutočnosť,
že navrhovateľ podal návrh na prerušenie konania, o ktorom okresný súd na pojednávaní rozhodol
(ako už bolo vyššie uvedené), rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania a teda okresný súd svojím
postupom neznemožnil realizáciu procesných práv navrhovateľa, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
priznáva, t. j. neodňal mu možnosť konať pred súdom.

Pokiaľ navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ustanovenie § 15 ods.
1 O. s. p., odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval Krajský súd v
Banskej Bystrici uznesením č. k. 16NcC/245/2012-8 zo dňa 11. 10. 2012, ktorým nebol z prejednávania
a rozhodovania vo veci vylúčený zákonný sudca X.. V. D., pretože u neho neboli zistené okolnosti, ktoré
by ho z prejednávania a rozhodovania veci vylučovali. Odvolací súd takisto nezistil žiadne skutočnosti,
ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu. Sudcu je možné vylúčiť z prejednávania a
rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi
zjavne bránia rozhodnúť vec v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný
subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu existujú okolnosti vylučujúce ho z
prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho
nestranného a nezaujatého rozhodovania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje napríklad na to,
že Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil názor, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá sama
skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca
vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Nc 14/2010
z 31. mája 2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na
súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej
veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.
z. (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 201/2013 z 19. júna 2013,
sp. zn. 3Cdo 202/2013 z 12. septembra 2013).

Odvolací súd konštatuje, že odvolacie námietky navrhovateľa sa nedotýkajú hmotnoprávnych
dôvodov, pre ktoré okresný súd návrh zamietol. Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu bolo
nepreukázanie nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ odôvodňoval nesprávny úradný
postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia.

Z obsahu spisu vyplýva, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bola doručená exekučnému súdu dňa 10. 12. 2010, pričom uznesením exekučného súdu č. k.



6Er/913/2010-8 zo dňa 20. 12. 2010 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietnutá, t. j. exekučný súd rozhodol za 10 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora.

Ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietne podľa ustanovenia § 44 ods. 2 EP. V prípade zamietnutia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 15-dňová zákonná lehota neplatí.

Nakoľko navrhovateľ v súdnom konaní nepreukázal: a) existenciu nesprávneho úradného postupu, b)
vznik škody, c) príčinnú súvislosť (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody, preto navrhovateľovi nevzniklo právo na náhradu škody ani nemajetkovej ujmy.

Odvolací súd potom rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.
s. p. potvrdil vrátane výroku o trovách prvostupňového konania, pretože okresný súd náležite aplikoval
zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p..

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v
spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Navrhovateľ bol v odvolacom konaní neúspešný, preto mu nevzniklo
právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu podľa
vyššie uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Trovy
odvolacieho konania si však do doby rozhodnutia odvolacieho súdu neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a
ich vznik nemá odvolací súd preukázaný ani zo spisu, a preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.