{"guid": "76c84818-5a12-4d63-9756-0a80c8cfa673:5bc578f5-1297-4e7b-8aa6-b0c169b9397f", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2017:8815201296.1", "spisova_znacka": "6Co/390/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/390/2015 z 26. 7. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 26. júla 2017, sp. zn. 6Co/390/2015, ECLI:SK:KSPO:2017:8815201296.1", "identifikacne_cislo": "8815201296", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Agáta Štefaničová", "sudca_id": 451, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-agata-stefanicova-451", "datum_vydania": "2017-07-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5bc578f5-1297-4e7b-8aa6-b0c169b9397f", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8815201296.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2017:8815201296.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2017:8815201296.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/390/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8815201296
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8815201296.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu JUDr.
Michala Boroňa a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., Bajkalská
30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1/ Q. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX
U. XX, 2/ Z. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX U. XX, o zaplatenie 19.273,66 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 7C/86/2015-28 zo dňa
09.09.2015 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku o povolení splácať dlh v mesačných splátkach, vo výroku o
zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa stranám nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie\") rozhodol
nasledovne: „Žalovaný v 1. a  2. rade  s ú   p o v i n n í  zaplatiť spoločne a nerozdielne  žalobcovi
sumu 12 254,69 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 14.10.2014 do zaplatenia a
to všetko sa im povoľuje splácať v mesačných splátkach po 40 eur mesačne, počnúc mesiacom, ktorý
nasleduje po právoplatnosti tohto rozsudku vždy do 25- tého dňa, toho ktorého mesiaca pod následkom
straty výhody splátok a spolu s trovami konania vo výške 323,68 eur.
V prevyšujúcej časti súd žalobu   z a m i e t a.\"

2. Vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie okrem iného uviedol, že žalobca sa podanou žalobou
domáhal, aby súd zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť sumu 19 273,66 eur s 6,49 %
ročným úrokom za úver zo sumy 17 054,62 eur od 14.10.2014 do zaplatenia a 5% ročným úrokom z
omeškania  zo sumy 19 273,66 eur od 14.10.2014 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že aj napriek tomu, že ide o úverovú zmluvu, ktorá sa riadi režimom
Obchodného zákonníka, ako už súd uviedol vyššie, v danom prípade sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu
v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože ju žalobca ako dodávateľ a žalovaní ako
spotrebitelia, pričom obsah zmluvy bol daný žalobcom bez možnosti žalovaných privodiť akúkoľvek
zmenu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka, úprava ktorých je v Občianskom zákonníku pre spotrebiteľa výhodnejšia.

4. Na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca a žalovaný v 1. a 2. rade ako dlžník uzavreli dňa
15.02.2010 zmluvu o mimoriadnom medziúvere č. XXXXXXX X XX a stavebnom úvere č. XXXXXXX X
XX. V zmysle zmluvy žalobca ako veriteľ poskytol dlžníkom mimoriadny medziúver. Predmetom zmluvy
bolo poskytnutie mimoriadneho medziúveru vo výške 18 000 eur, ktorý sa po pridelení cieľovej sumy



zmluvy o stavebnom sporení a súčasne pri dodržaní všetkých zmluvných podmienok mal zmeniť na
stavebný úver pod číslom XXXXXXX X XX vo výške 10 800 eur.

5. Žalobca si svoj záväzok riadne splnil a poskytol žalovaným dohodnutý medziúver. Žalovaní však svoj
záväzok riadne a včas neplnili, a s jeho plnením sa dostali do omeškania. Keďže nastali podmienky
predpokladané v zmluve tým, že dlžník podstatne porušil zmluvu, žalobca listom zo dňa 17.09.2014 od
zmluvy odstúpil a zároveň žiadal o okamžité vrátenie celého zostatku úveru.

6. Aj napriek tomu, že úverová zmluva je absolútny obchod a je nutné na ňu aplikovať Obchodný
zákonník, prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej
úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka.

7. Ako vyplýva zo znenia zmluvnej podmienky o odstúpení, táto zmluvná podmienka nie je vyvážená,
naopak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Naviac
je nejasná a nezrozumiteľná v kontexte s ostatnými zmluvnými podmienkami a objektívne zhoršuje
postavenie žalovaných spotrebiteľov. Slovami zákona (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka) ide o
„odchýlenie sa v neprospech spotrebiteľa\", ktoré je jednostranne zvýhodňuje iba veriteľa, zachováva
všetky jeho práva. Veriteľ pritom nielenže zmluvu vytvoril, ale aj právny úkon odstúpenia naplnil, aj keď
mal na výber iné inštitúty súkromného práva.

8. Dohoda o odstúpení zaväzuje žalovaných platiť úroky aj za obdobie, ktoré má ešte len nastať v
budúcnosti. Teda odstúpením od zmluvy má veriteľ zachované všetky svoje práva, kým spotrebiteľ
žiadne.

9. Spotrebiteľovi v dôsledku odstúpenia zanikajú všetky práva a vzniká len povinnosť jednorazového
plnenia vrátane úrokov a poplatkov, ktoré celé príslušenstvo si veriteľ zúčtuje netransparentným
spôsobom do jednej istiny a ďalej úročí navýšenou sadzbou. Poplatky si žalobca započítal z plnení
už na začiatku právneho vzťahu. Formulárové znenie zachovania úrokov a dokonca ich navyšovanie
po odstúpení od zmluvy odporuje aj kogentnému ustanoveniu § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v
spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z.z., ktoré predpokladá presnú výšku úrokov z omeškania.

10. Odstúpenie od úverovej zmluvy má účinky ex tunc, teda spätne ku dňu uzavretia zmluvy, úverová
zmluva by sa tak od začiatku zrušila, pričom v súlade s ust. § 457 Občianskeho zákonníka ak by bola
zmluva zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

11. Dôsledkom plnenia zo zrušenej zmluvy je tak povinnosť účastníkov zmluvy navzájom si vrátiť
všetko, čo plnením z takejto zmluvy nadobudli (teda vzájomná reštitučná povinnosť zmluvných strán),
ako výslovne stanovuje § 457 Občianskeho zákonníka, ktorý je špeciálnou úpravou bezdôvodného
obohatenia z predmetného záväzkového vzťahu so žalovaným.

12. V danej veci mal súd za preukázané, že žalovaným bol poskytnutý úver v sume 17 867,37 eur, pričom
títo do odstúpenia od zmluvy uhradili sumu 5612,38 eur. Vyššie uvedené sumy sú zrejmé z  výpisu
z účtu. Žalobca poskytol žalovaným finančné prostriedky vo výške 17867,37 eur, pričom žalovaní mu
uhradili k predmetnej úverovej zmluve sumu 5612,68 eur. Keďže pri zrušení zmluvy si účastníci majú
vrátiť  len navzájom poskytnuté plnenie, žalovaní majú žalobcovi vrátiť rozdiel týchto súm, t.j. sumu 12
254,69 ( 17 867,37- 5612,68= 12 254,69eur), preto súd zaviazal žalovaných na úhradu tejto sumy a v
prevyšujúcej časti, žalobu ako nedôvodnú zamietol.

13. Žalovaní sa s plnením svojho peňažného záväzku dňom nasledujúcim po dni, ktorý im žalobca v
odstúpení od zmluvy poskytol, dostali do omeškania. V súlade s príslušným ustanovením Občianskeho
zákonníka v spojení s nariadení vlády mal žalobca nárok požadovať úrok z omeškania vo výške 8,05%
ročne, žalobca si však uplatnil úrok z omeškania vo výške 5% a preto mu súd priznal predmetný úrok
len v takej výške ako požadoval a to dňom nasledujúcom po uplynutí lehoty poskytnutej žalovaným v
odstúpení od zmluvy, t.j. od 14.10.2014 do zaplatenia ale len zo sumy priznanej súdom a čo do zvyšku
žalobu v tejto časti zamietol.

14. Berúc do úvahy osobné, sociálne a majetkové pomery žalovaných povolil súd v súlade s ust. § 160
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže



vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením
jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia, zaplatiť žalovaným sumu, na zaplatenie ktorých
boli zaviazaní, v mesačných splátkach za podmienok uvedených vo výrokovej časti tohto rozsudku.

15. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Z uplatnenej
sumy 19 273,66 eur bolo žalobcovi priznaných 12 254,69 eur ( priznaná sumu vyčíslená ku dňu
vyhlásenia rozsudku). Žalobca tak mal v konaní úspech 64% a neúspech 36%, čo predstavuje úspech
žalovaných. Po odpočítaní úspechu žalovaných  mu vznikol nárok na náhradu trov konania v pomere
28%. Takto súd zaviazal žalovaných na zaplatenie iných trov konania v sume 323,68 eur za zaplatený
súdny poplatok z návrhu na začatie konania (28% zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 1156 eur).

16. Proti tomuto rozsudku, a to proti zamietavému výroku, výroku o povolení splácať dlh v mesačných
splátkach a výroku o trovách konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal
nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie spočívajúce v nesprávnej aplikácii § 48 ods.1
Občianskeho zákonníka v spojení s § 457 Občianskeho zákonníka. Súd vyložil § 54 ods. 1 občianskeho
zákonníka tak, že umožňuje vylúčiť uplatnenie nie zmluvných dojednaní, ale zákonných ustanovení,
ktorých aplikácia je dôsledkom uzavretia určitého zmluvného typu, čo nie je v súlade s účelom § 54 ods.
1 občianskeho zákonníka. Výklad použitý súdom je v rozpore s § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, §
261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka a princípom právnej istoty. Nesprávnosť výkladu prijatého
súdom je možné preukázať aj na vývoji právnej úpravy s poukazom na novelu § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka účinnú od 01.04.2015. Aplikácia práva súdom nemá oporu ani v právnych aktoch Európskej
únie. Nemožno súhlasiť s právnym posúdením veci, že k zániku zmluvy v dôsledku jej odstúpenia
došlo v zmysle ust. § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka ex tunc a účastníci sú preto povinní si vrátiť
navzájom poskytnuté plnenia. Nakoľko úhrada úrokov vo fáze medziúveru je hlavný predmet plnenia,
nemôže byť posúdený ako neprijateľná zmluvná podmienka a teda úhrady na úroky do odstúpenia od
zmluvy boli súdom nesprávne započítané na istinu. S ohľadom na ust. § 497, § 502 ods. 1 obchodného
zákonníka  je nepochybné, že povinnosť dlžníka platiť dohodnutý úrok za úver zaniká až úplným vrátením
poskytnutých finančných prostriedkov. Povinnosť upravená v čl. VII. 6 úverovej zmluvy vychádza z
ustanovení obchodného zákonníka. Žalobca nevidí právny základ pre duplicitné aplikovanie § 146 ods.
2 O.s.p. v podobe opätovného zníženia náhrady trov konania o neúspech vo výške 26 % a de facto
priznanie náhrady trov konania žalobcovi iba vo výške 28 %. Ďalej namietal, že splátka by nemala
zohľadňovať iba finančné pomery žalovaných ale aj výšku žalovanej pohľadávky, aby sa splatenie
uskutočnilo v reálnej dobe splatnosti. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu
prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

17. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

18. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej
časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo  v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1
a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

19. Podľa § 52 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia
zmluvy (ďalej len OZ), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na
prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

20. Podľa § 52 ods. 3 a 4 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti.

21. Podľa názoru odvolacieho súdu predmetný spor vznikol zo zmluvy uzavretej medzi obchodníkom
pri výkone jeho obchodnej činnosti (poskytovanie úverov) a spotrebiteľmi jeho úverovej služby. Nemali
by byť žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva zo dňa 15.02.2010 je spotrebiteľskou zmluvou



v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a že žalovaní nepoužili predmet plnenia na podnikanie,
rovnako, že žalobca je podnikateľom a predmet konania sa týka jeho podnikateľskej činnosti.

22. Žalobca v odvolaní vytýka súdu prvej inštancie, že na právny vzťah medzi účastníkmi konania
aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a neaplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka
upravujúce zmluvu o úvere. K tomu odvolací súd uvádza:

23. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

24. Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd  aplikuje ustanovenie
§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré má svoj obsah  a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý
cieľ v spotrebiteľských zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov
(absolútne obchody sú vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov
zmluvy). Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti  ustanovenia § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka  reguluje aj absolútne obchody.

25. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky
spotrebiteľské zmluvy,  a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch  vrátane úverov.
Odvolací súd sa domnieva, že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka mali
byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv, zákonodarca by to explicitne  upravil. To platí aj na
zmluvné typy upravené v Obchodnom zákonníku.

26. Súd prvej inštancie uvedené ustanovenie aplikoval podľa názoru odvolacieho súdu v súlade so
zmyslom a cieľom predpokladaným  zákonom.

27. Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom; predmetná vec sa však
týka záväzkovo - právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou
právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.). Ide o vzťah medzi obchodníkom
a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda o typický občianskoprávny vzťah a niet dôvodu
nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľa vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo.

28. V prípade dualistickej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné a
plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa aplikovať občianskoprávnu úpravu a nie úpravu
obchodnoprávnu.

29. Presadzovanie obchodného práva na inštitúty upravené  v kódexe o občianskych právach len s
poukazom na argumentáciu o úveroch ako absolútnych obchodoch je  argumentačne  zjednodušené.

30. Podľa § 48 Občianskeho zákonníka od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v
inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku
zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.

31. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z
účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

32. Nemožno v tejto súvislosti opomenúť, že zo strany žalobcu došlo k odstúpeniu od uzatvorenej
zmluvy, a to listom zo dňa 17.09.2014, označeným ako „Odstúpenie od zmluvy\". Z predmetného
listu vyplýva, že žalobca využil v dôsledku neplnenia zmluvných povinností žalovanými svoje právo
na odstúpenie od zmluvy s poukazom na čl. VII. zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom
úvere. V zmysle čl. VII. bod 7 zmluvy odstúpením od zmluvy zmluva zaniká. Je teda zrejmé, že týmto
jednostranným úkonom žalobca sledoval zánik zmluvy, nie iba zosplatnenie dlhu za súčasného ďalšieho
trvania zmluvy.



33. Inštitút odstúpenia od zmluvy je upravený v Obchodnom zákonníku a Občianskom zákonníku odlišne.
Obchodný zákonník v ust. § 349 ods. 1 zánik zmluvy viaže na okamih, keď prejav vôle oprávnenej
strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane. Zánik zmluvy teda nastáva v dobe účinnosti úkonu,
ktorým oprávnená osoba odstúpila od zmluvy. Tým sa Obchodný zákonník odlišuje od Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym
predpisom upravené alebo účastníkmi dohodnuté inak (§ 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Právna
úprava odstúpenia od zmluvy obsiahnutá v Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia a
tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ vzdať nemohol. V tejto súvislosti je právne významné ust. § 54
ods. 1 Občianskeho zákonníka, na ktoré už vyššie odvolací súd poukázal.

34. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka predstavuje garanciu pre spotrebiteľa v tom zmysle, že si
nemôže zhoršiť svoje zmluvné (a teda i právne) postavenie bez ohľadu na to, aké dojednania sú uvedené
v spotrebiteľskej zmluve. Toto zákonné ustanovenie zaručuje prednostnú aplikáciu tých právnych
predpisov na spotrebiteľský právny vzťah, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, práve za účelom
princípu zákazu zhoršenia zmluvného postavenia spotrebiteľov v právnom vzťahu s dodávateľom.

35. Ustanovenie čl. VII zmluvy vychádzajúce z úpravy odstúpenia od zmluvy obsiahnutej v Obchodnom
zákonníku, podľa ktorej má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj napriek odstúpeniu od zmluvy, je
upravené pre žalovaných nevýhodnejšie oproti úprave v § 48  v spojení s § 54 ods. 1 a § 457
Občianskeho zákonníka.

36. Zmluvná klauzula o odstúpení  nie je ničím iným, ako poistením zachovania všetkých práv veriteľa
vrátane úrokov a  poplatkov len s ďalším zvýhodnením, a to o úroky  aj za úverové obdobie, ktoré ešte
nenastalo.

37. Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 48 v spojení s § 457) je následkom odstúpenia od
zmluvy len vznik povinnosti účastníkov zmluvy navzájom si vrátiť to, čo podľa nej dostali. V danom
prípade teda povinnosť žalovaných vrátiť poskytnuté finančné prostriedky žalobcovi.

38. Za stavu, že  zo strany žalobcu došlo k odstúpeniu od zmluvy (aj keď išlo o zmluvu o mimoriadnom
medziúvere a stavebnom úvere, t.j. absolútny obchod), pre žalovaných ako spotrebiteľov je priaznivejšia
právna úprava odstúpenia od zmluvy upravená v Občianskom zákonníku, nie v Obchodnom zákonníku.
Je to práve žalobca, ktorý si zvolil spôsob riešenia situácie, kedy boli žalovaní v omeškaní s platením
splátok a rozhodol sa zmluvný vzťah ukončiť napriek tomu, že do úvahy prichádzal aj iný postup, napr.
zosplatnenie úveru, t.j. možnosť požadovať splatenie celkového dlhu žalobcov (istiny spolu s úrokmi)
za súčasného zotrvania v zmluvnom vzťahu. Z tohto dôvodu odvolaciu námietku žalobcu, že žalovaní
sa týmto spôsobom dostali do výhodnejšieho postavenia, keď nie sú povinní platiť úroky, odvolací súd
považuje za nedôvodnú.

39. Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od právnych záverov vyslovených vo svojom rozhodnutí zo dňa
14.02.2013 v konaní sp. zn. 6Co/81/2012. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS
402/2012-10 z 19.06.2013 na základe ústavnej sťažnosti proti predmetnému rozsudku Krajského súdu
v Prešove uviedol, že po preskúmaní rozsudku argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú
spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom
aplikovaný postup pri zisteniach a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov
mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 Ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského
súdu bol svojvoľným alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s
platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený.

40. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval správne,
keď vychádzal zo skutočnosti, že zmluvné strany sú povinné navzájom si vrátiť len to, čo podľa zmluvy
dostali, a teda pri rozhodovaní o výške nároku žalobcu bral zreteľ na výšku úveru poskytnutého žalobcom
žalovaným a výšku úhrad žalovaných.

41. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že aj za stavu, ak by súd posúdil jednostranný úkon žalobcu zo
dňa 17.09.2014 ako zosplatnenie dlhu, žalobcovi by nebolo možné priznať právo na zmluvný úrok za
obdobie od 14.10.2014  do zaplatenia z nasledujúcich dôvodov:



42. Otázka platenia úrokov dojednaných  ako cena  a odplata  za úverovú službu v spotrebiteľskom
vzťahu  v  období po splatnosti úverovej istiny,  je zásadnou právnou otázkou. Treba tiež skonštatovať, že
aplikačná prax sa v tejto otázke rozchádza. Zástancovia názorovej línie podporujúci platenie zmluvných
úrokov popri úrokoch z omeškania prevažne vychádzajú z  dispozitívnej normy, ktorá neobmedzuje dobu
na poskytnutie finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou tak úroky  sú odmenou
za užívanie si peňazí, a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. rozsudok NS ČR z 27.6.2007 sp.
zn. 33Odo 657/2005).

43. Nemali by byť pochybnosti, že úver je odplatným právnym úkonom, za ktorý možno dohodnúť úroky
a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie).

44. Zákon umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a
vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej
koniec završuje tzv. splatnosť úveru.

45. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo  splatnosť
posunúť. Niet pritom zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo
zákona platiť bližšie neurčenú dobu úroky popri úrokoch z omeškania a takým ustanovením nie je
ani ustanovenie §506 Obchodného zákonníka. Občiansky zákonník pre porovnanie v ustanoveniach o
pôžičke rovnako takéto pravidlo neuvádza (§§657,658).

46. Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie
či už zákonné  (úroky z omeškania  s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná
pokuta). Do úvahy prichádzajú prípadne aj iné nároky z porušenia práva vyvolaného dlžníkom (náhrada
škody, vydanie bezdôvodného obohatenia). Dôležité je však, že ich povahou ide nie o plnenia tvoriace
cenu/odplatu za úver, ale o nároky z porušenia práva.

47. Kým kogentného pravidla o platení úrokov aj po skončení úverového obdobia v normatívnej podobe
niet, dohoda o úrokoch po splatnosti  popri ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách sa dotýka
ponuky zákona (dispozície). Ako pritom v spotrebiteľských veciach evidentne táto dohodnutá konštrukcia
indikuje  nárast dlhu, zákonite sa natíska otázka povinnosti vykonania súdnej kontroly prijateľnosti takejto
dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania  a ďalších sankciách).

48. Nikto asi nepochybuje o tom, že taký odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje   úroky
popri úrokoch z omeškania  či iných sankciách je v neprospech žalovaného. Ak by takejto dohody
nebolo, zákon by umožňoval žalobcovi uplatniť  po splatnosti   úroky z omeškania pri pomerne novom
pravidle o administratívnom strope na celkové sankcie  zakotvené v § 3a nar. vlády 87/1995 Z.z. „Ak
je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za
omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu
ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu  pred vznikom
omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov
z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera
nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. Za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z
omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných
prostriedkov.  Ak sankcie podľa odseku 1 dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov,
následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť
úroky z omeškania podľa tohto nariadenia vlády.\"

49. Sotva by sa dalo veriť, že by nielen žalobca, ale akákoľvek banka v čase kontraktácie  zakladala
odplatu za poskytnutie úveru za iné obdobie ako dohodnuté úverové obdobie  alebo  že by s
úverom spájala výhodu pre prípad omeškania. Naopak, od každého veriteľa konajúceho s odbornou
starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úverovú službu zjednáva na úverové obdobie na dobu trvania
úverovej služby do splatnosti pohľadávky. Preto práve úroky za úver do splatnosti úveru vyjadrujú cenu
úveru a sú teda pojmovo jednoznačne odlíšiteľné od sankcii za omeškanie s plnením dlhu spotrebiteľa.
Pre prípad omeškania nie inštitút ceny úveru, ale rôzne sankčné mechanizmy za neplnenie povinnosti
riešia krízu spojenú s omeškaním.



50. V danom kontexte považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že sa stotožňuje  s tou časťou
odôvodnenia NS ČR vo veci 33 Odo 657/2005, v ktorej sa argumentuje, že úroky predstavujú odmenu
(cenu) za ,,užívaní istiny\" a úroky z omeškania sankciu. Nie však s názorom, že cena je neuzavretá
kým sa úver celý nesplatí a že popri úrokoch z omeškania  sú prípustné aj úroky. Cena musí
byť jasne stanovená, uzavretá a ustálená výhradne v spojení s ukončením úverovej služby, a teda
uplynutím úverového obdobia či už pôvodne dohodnutého alebo predčasne skončeného. Neuzavretá a
otvorená  môže byť len sankcia, ktorej výšku reguluje všeobecne záväzný predpis tak, aby nenadobudla
neprimerané rozmery. Ak by sme totiž pripustili, že cena sa môže meniť v čase a v závislosti od
subjektívneho faktora správania spotrebiteľa, mala by táto skutočnosť zásadný dopad aj na ustálenie
podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienok, za ktorých bude spotrebiteľ
kontrahovať.

51. Pre porovnanie zákon č. 129/2010 Z. z. požaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť výšku
ročnej percentuálnej miery nákladov, a to pri zákonnej domnienke uvedenej v § 19 ods. 3 cit. zákona,
podľa ktorého: „Pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov sa vychádza z predpokladu, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere zostane platná dohodnutý čas a že veriteľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje
povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere\".

52. Uvedená zákonná domnienka pri súčasnom ustálení ďalších podstatných náležitostí zmluvy, akou
je napríklad výška  a počet splátok istiny, tvorí ucelený komplex informácii, za ktorých spotrebiteľ prijíma
úverové rozhodnutie a vstupuje do kontraktačného procesu a ktoré by sa pri trvaní zákonnej domnienky
nemali meniť.

53. Žalobca sa dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný
stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj
spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá,
je zrejmé, že došlo k zmene záväzku.

54. Zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení
s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je však
potrebné rovnako uviesť, že k zmene záväzku spotrebiteľa došlo konaním veriteľa, a teda, bol to veriteľ,
ktorý v súvislosti so zmenou záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku svojím jednostranným
adresovaným právnym úkonom.

55. Okrem skutočnosti, že pri plnení záväzku je potrebné za každých okolností vychádzať zo
stabilizovaných podstatných náležitostí zmluvy, ktoré sprevádzajú celú existenciu a trvanie záväzku, a to
až do času zmeny (obsahu) záväzku, ktorá predstavuje prekonanie dojednaných podmienok postupného
splácania záväzku, považuje odvolací súd za potrebné objasniť aj inštitút predčasného zosplatnenia
úveru a jeho právny režim.

56. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút,
ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej úverovej
istiny. Teda podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva
v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz.

57. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny,
ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí
veriteľovi úrok.

58. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti
veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať
zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime
dojednaného záväzku.

59. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako
cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich
úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda
výhody splátok.



60. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi
vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu
zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má
právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho
strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s
peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele
spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov od
spotrebiteľa za obdobie po zosplatnení.

61. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému
vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje
viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru).

62. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto
užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej
držby prostriedkov spotrebiteľom.

63. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde
spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ
by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú  mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil.

64. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu
záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by
neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku.

65. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády
dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa
domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké
obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

66. Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa,
ale zároveň by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné
úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť
požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však nepožíva v slovenskom právnom poriadku
nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov po zosplatnení.

67. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí k ďalšiemu zásadnému
záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že  jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť
jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a
počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným
predčasným zosplatnením úveru.

68. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní
s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia,
ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov
podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy.

69. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky
patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná
od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1
a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou.

70. Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám nároky z porušenia práva, napr.
sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení
s § 3 a § 3a nariadenia vlády SR č.  87/1995 Z. z. . Uvedené pravidlo predpokladá len to, aby sa
omeškanie týkalo plnenia peňažnej povahy.



71. Podľa § 517 ods.2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

72. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania
dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom
citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády, alternatívne (podľa povahy zmluvnej
úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka.

73. Pomerne často sa v sporoch z úverových vzťahov vyskytuje argumentácia o nezodpovednosti
dlžníka, ktorý nesplatil včas svoj dlh. Až nebezpečne sofistikovane sa touto argumentáciou potom
presadzujú rôzne neopodstatnené  nároky veriteľov.

74. Na rozdiel od neodložených platieb za produkty (napr. kúpa tovaru tzv. za hotové) sú odložené platby
(napr. úvery, pôžičky) vždy neisté a závisia od okolností, ktoré nastanú v budúcnosti (nesolventnosť,
strata práce, uprednostnenie životne dôležitých potrieb, náhodilé výdavky  narodenie, smrť, inkasné
nedoplatky). Z uvedených dôvodov je nevyhnutné, aby úverové vzťahy boli osobitne chránené a
potvrdzuje to vlastne aj osobitná smernica o spotrebiteľských úveroch a na vnútroštátnej úrovni celý rad
osobitných noriem.

75. Zdá sa tiež, že používaním pojmu „neplatič\" sa zvádza k pomerne jednoduchej a lacnej argumentácií
o ,,užívaní peňazí neplatičom, a preto nech platí\" a obchádzajú sa ekonomicko-právne súvislosti spojené
s jednostranným zásahom veriteľa do pôvodných zmluvných podmienok. Niet pritom pochybnosti
o tom, že za omeškanie prichádzajú do úvahy rôzne mechanizmy (náhrada ušlého zisku, vydanie
bezdôvodného obohatenia, zmluvná pokuta, vady z omeškania a iné; stačí ich preukázať).

76. Dodávateľ úveru je ten, kto peniaze má  a chce ich zhodnotiť. Na druhej strane vystupuje spravidla
osoba, ktorá prostriedky nemá  a vôbec nie je ojedinelý prípad  neľahkého sociálneho postavenia. Je
preto mimoriadne dôležité akékoľvek krízové  stavy  vyrovnať maximálne koľko sa len dá v súlade s
imperatívom ekvity. To však nejde, ak sa priznajú úroky popri úrokoch z omeškania, pretože sa nabúrava
celý zmysel ochrany pred drastickým  a nekonečným nabaľovaním istiny v rozpore s ratio legis zákonom
upraveného sankčného mechanizmu (§ 517 ods. 2 v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z.).

77. Argumentácia o vhodnosti tlaku na dlžníka nadmerným úročením je až nezodpovedná najmä v
prípadoch, ak objektívne nastali v živote dlžníka ťaživé situácie alebo veriteľ podcenil bonitu spotrebiteľa
a následne prikročil k zmene záväzku formou jednorazového, mimoriadneho zosplatnenia.

78. Je nesystémové, ak sa obyvateľstvo nadmerne úverovo zaťaží a následný stav (inter alia 3.700.000
exekúcií, spotrebitelia v čiernej ekonomike, a i.) sa rieši oddlžovaním obyvateľstva, či amnestiami.
Správna cesta je úverové podnikanie s odbornou starostlivosťou so zohľadňovaním bonity a pri čistote
záväzkového práva dať každému čo mu patrí z adekvátneho právneho dôvodu a nedať to, čo mu nepatrí.

79. Úroky za poskytnutie úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu či kúpu tovaru
odlišujú tým, že plynutím času narastajú (cena za poskytnutú službu narastá). Dohoda o platení úrokov
za úver aj po splatnosti  spôsobuje, že  takéto úroky v skutočnosti  navyšujú cenu za užívanie finančných
prostriedkov za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný
mechanizmus úrokov  z omeškania. Takto dochádza k  obchádzaniu inštitútu  iného plnenia na účely
aplikácie § 3a ods. 2 nariadenia vlády  č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka.

80. Dohodnuté úroky predstavujú cenu služby. Ak by zákonodarca mal úmysel uregulovať cenu služby
aj za obdobie po skončení služby, mohol to explicitne upraviť tak, ako to napr. zakotvil pri iných
spoločenských vzťahoch v § 723 ods. 1 OZ - „je nájomca povinný platiť nájomné až do vrátenia veci\".
Ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka o odstúpení od zmluvy pre nesplácanie úveru a o vrátení
dlžnej sumy s úrokmi nestanovuje presne, či sa majú platiť  úroky do odstúpenia alebo  úroky aj po
odstúpení. Zostala teda len rovina zmluvnej úpravy, a tá je z uvedených dôvodov vystavená súdnej
kontrole neprijateľnosti (§ 53 ods. 1 OZ).



81. Ako už odvolací súd vyššie uvádza, niet kogentnej úpravy o úrokoch na bližšie neurčenú dobu popri
úrokoch z omeškania. Zákon vo svojich dispozitívnych normách nereguluje úroky za úver po splatnosti,
a preto dohoda o takýchto úrokoch je odklonom od dispozitívnej úpravy a je nielen v neprospech
spotrebiteľa, ale vyvoláva hrubú nerovnováhu  v neprospech slabšej zmluvnej strany. Navyše sa takáto
dohoda dostáva do rozporu aj s ustanovením § 3a vl. n. 87/1995 Z. z.

82. Odvolací súd poznamenáva, že dominus nad predčasným zosplatnením úveru je dodávateľ a povaha
formulárových zmlúv je aj o panstve dodávateľa nad zmluvnými podmienkami, ktoré pre kontrakt sám
pripravil vrátane primeraného sankčného mechanizmu za neplnenie povinnosti vrátiť úver.

83. Úroky ako cena úverovej služby a ich platenie  aj napriek tomu, že služba bola jednostranne
predčasne ukončená vyvoláva tiež spoločensky nežiadúci stav. Nemali by byť pochybnosti o tom, že
úroky predstavujú dôležitý prvok pri podnikaní s úvermi. Žalobca by mal o klientov súťažiť  s inými
obchodníkmi  práve s akcentom na úroky a tak prispieť k skvalitneniu  verejného života a nižším cenám
úverov. Ak sa však prijme názor, že sa úroky máju platiť  aj po splatnosti, potom banka  ani nemusí
súťažiť o nových klientov, pretože to kruciálne, o čo ide pri tomto podnikaní  z pohľadu veriteľa (úroky)
má banka zabezpečené od svojich  dlžníkov; postačí, že sú v omeškaní. Tak sa  vynára inter alia  aj
otázka stavu obdobného stavu nútenej služby vo vzťahu k dlžníkom po predčasnom ukončení služby
(po splatnosti pohľadávky). Z materiálneho hľadiska  má default všetky účinky rovnajúce sa skončeniu
služby, ktorej cieľom bolo na určitú dobu  a na splátky prenechať spotrebiteľovi úverové prostriedky.

84. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva
a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosti stanovovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet
ku zmluvnému jednaniu prichádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na všetky zmluvné
dojednania pripravený a skúsený.

85. Spoločným znakom tejto úpravy je teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a
to formou aj prípadného obmedzenia autonómie vôle. Základným princípom spotrebiteľských zmlúv je
zásada, podľa ktorej nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné dojednanie, ktoré
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
a to pod sankciou absolútnej neplatnosti  takejto podmienky (§53 ods.5 OZ).

86. Z hľadiska posúdenia nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách Smernica Rady 93/13
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách si stanovila práve za cieľ vyvážiť faktickú
nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu.

87. Zásadný posun v prejednávanej otázke predstavuje v spotrebiteľských právnych veciach  judikatúra
Súdneho dvora Európskej únie.

88. Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách stanovil  zásadne pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa
od dispozitívnych  noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr.C-415/11, AZIZ) cit. ,,Článok 3
ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že:- pojem „značná nerovnováha\" ku škode
spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v
prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je
právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené
v platnom vnútroštátnom práve. ... - na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke
dôvery [dobrej viery - neoficiálny preklad]\", treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorí zaobchádza
so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s
dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní\".

89. Zákonodarca opakovane pristúpil k regulácii úverových vzťahov a oficiálne sa kritizuje nadmerný
nárast zadlženia obyvateľstva z úverových vzťahov. Cit napr. z dôvodovej správy k novele nariadenia
vlády SR č.  87/1995 Z. z.  vykonanej nar. vl. č. 586/2008 Z. z. ,,Cieľom predkladaného návrhu je
docieliť vyváženú právnu úpravu v oblasti sankcií, a tak zamedziť jednej z foriem úžerných praktík v



spotrebiteľských veciach. Reaguje sa na sofistikovanejšie a oveľa nebezpečnejšie úžerné praktiky, pri
ktorých sa síce nedojednáva vysoký úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov, ale cez množstvo
zmluvných pokút a iných sankcií sa ospravedlňuje neprimeraný nárast výšky pohľadávky. Podľa článku 8
Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách môžu
štáty prijať prísnejšie opatrenia za účelom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.
Navrhovaná právna úprava bez ujmy pre dodávateľa zabezpečuje jednoduchšie, ale predovšetkým
jednotnejšie pravidlá pri sankciách spojených s porušením záväzku spotrebiteľa....Spotrebiteľské vzťahy
nesmú byť zdrojom neprimeraných ziskov...\"

90. Pokiaľ ide o výrok o povolení plniť dlh v splátkach, k tomuto odvolací súd uvádza, že žalovaní na
pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 09.09.2015 uviedli, že sú nezamestnaní, evidovaní na
úrade práce, poberajú dávku v hmotnej núdzi vo výške 196 eur mesačne, v prípade aktivačných prác
vo výške 400 eur mesačne. Majú dve vyživovacie povinnosti voči svojim maloletým deťom. Žalovaný v
1/ rade uviedol, že niekedy nemá financie ani na stravu.

91. Žalovaní nepopierajú existenciu dlhu voči žalobcovi, majú záujem svoj záväzok plniť, avšak ich
finančná situácia s poukazom na ich nezamestnanosť a nízky príjem predstavujúci dávku v hmotnej
núdzi im neumožňuje uhradiť celý dlh jednorazovo. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalovaní nie sú,
z hľadiska svojich finančných možností,   spôsobilí zaplatiť naraz celý dlh, čo bolo dôvodom na  použitie
ustanovenia § 160 ods. 1 O.s.p., ktoré umožňuje vykonať peňažné plnenie v splátkach, v prejednávanom
prípade po 40 eur mesačne.

92. Povolené splátky dávajú možnosť žalovaným získať lepšiu finančnú kondíciu na splatenie dlhu.  V
prípade, že svoj dlh nebudú plniť spôsobom určeným rozsudkom, nastanú účinky predpokladané v §
160 ods. 1 O.s.p. tak, že omeškanie jednej zo splátok má za následok zročnosť celého dlhu. To dáva
určitú istotu pre žalobcu, že hrozba bude dostatočnou motiváciou pre žalovaných, aby svoju povinnosť
uloženú rozhodnutím súdu  plnili riadne a včas.

93. Plynutie času nemá na postavenie žalobcu negatívny dopad, keďže mu patrí nárok na úroky
z omeškania z dlžnej sumy až do času úplného splnenia dlhu. Výška splátok zodpovedá finančnej
situácii žalovaných. Žalobca je obchodnou spoločnosťou so stabilným zázemím na trhu, preto možnosť
postupnej úhrady dlhu splátkami v súdom určenej výške nemožno vnímať ako zásah do pomerov
žalobcu, ktorý by bol spôsobilý ohroziť ďalšiu činnosť žalobcu, neprimerane zhoršiť jeho majetkovú
situáciu.

94. Nie je možné stotožniť sa s tvrdením žalobcu o nesprávnom znížení pomeru jeho úspechu v konaní,
od ktorého závisí výška priznanej náhrady trov konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania a ich
výške je za situácie, kedy ani jedna zo strán nie je úspešná v plnom rozsahu (ako je to v predmetnom
prípade) potrebné od úspechu úspešnejšej strany (t.j. žalobcu) odrátať úspech protistrany (žalovaných)
a náhradu trov konania priznať úspešnejšej strane v rozsahu tohto rozdielu. Postupom v zmysle úvah
žalobcu by totiž bolo nutné dospieť k záveru, že žalovaní by síce mali byť zaviazaní nahradiť žalobcovi
trovy konania v rozsahu 64 %, ale zároveň žalobca by mal byť zaviazaný nahradiť žalovaným trovy
konania v rozsahu 28 %, išlo by teda o vzájomnú povinnosť strán sporu. Uvedený postup je však
neúčelný, nehospodárny, preto je potrebné pri výške náhrady trov konania vychádzať z tzv. čistého
úspechu strany v konaní. Keďže súd prvej inštancie pri určovaní rozsahu úspechu strán sporu a s
tým súvisiaceho rozsahu povinnosti náhrady trov konania postupoval správne, odvolací súd vyhodnotil
predmetnú námietku žalobcu ako nedôvodnú.

95. Za daného stavu odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby v
prevyšujúcej časti, vo výroku o povolení plniť dlh v splátkach a v súvisiacom výroku o trovách konania
ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

96. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP
tak, že náhrada trov odvolacieho konania sa stranám nepriznáva, keďže žalobca v odvolacom konaní
úspešný nebol a úspešní žalovaní si trovy odvolacieho konania neuplatnili, žiadne trovy odvolacieho
konania im zo spisu nevyplývajú.

97. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7C/86/2015", "guid": "7956fc1c-db3a-4f30-9613-445a9c87afab:688e4b38-6a0d-4bf7-afb6-2fd9b9923afb", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:47ccb378-3f69-4d40-be0c-07eb6c5c7a3e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 402/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/2012 z 22. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-22", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:47ccb378-3f69-4d40-be0c-07eb6c5c7a3e"}], "citovane_v": []}