{"guid": "75f72d9f-4d44-473a-aa95-334fb683dffa:410bad80-187b-4b0c-bf9c-e9b9297c5925", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2015:2513210993.1", "spisova_znacka": "24Co/661/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/661/2014 z 30. 6. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 30. júna 2015, sp. zn. 24Co/661/2014, ECLI:SK:KSTT:2015:2513210993.1", "identifikacne_cislo": "2513210993", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "Mgr. Adriana Dobiášová", "sudca_id": 1280, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-adriana-dobiasova-1280", "datum_vydania": "2015-06-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6", "nazov": "§ 6 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-6"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-6"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/410bad80-187b-4b0c-bf9c-e9b9297c5925", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2513210993.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2015:2513210993.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2015:2513210993.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/661/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513210993
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2513210993.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a
členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený advokátskou spoločnosťou:
Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská
republika konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 10C 347/2013-43 zo dňa 1. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním prvostupňový súd návrh  zamietol a odporcovi  náhradu trov konania
nepriznal.

Svoje rozhodnutie prvostupňový súd po citácii § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do
31.12.2012, § 3 ods. 2, § 5 ods. 1 až 3, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, 16 ods. 1, 2, 17 ods.
1, 2, 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci  a o zmene niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu zamietnutia žiadosti o udelenie
poverenia, článkom 4 ods. 2 veta prvá Ústavy SR, článkom 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a vecne tým, že nakoľko odporca
namietal, že návrh bol podaný predčasne, súd sa najprv vysporiadal s touto námietkou. V danej veci
nebolo sporné, že žiadosť o predbežné prejednanie nároku bola Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej
republiky doručená. Medzi podaním žiadosti o predbežné prejednanie nároku a podaním návrhu na súd
nebola dodržaná zákonná lehota 6 mesiacov. Táto však uplynula počas tohto konania a preto má súd za
to, že táto námietka odporcu nie je vzhľadom na uvedené dôvodná. Bolo nesporné, že nárok na náhradu
škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov zo strany odporcu uspokojený nebol.

Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
alebo nezákonným rozhodnutím sú: 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/
vznik a existencia škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom a škodou. V danom prípade mal súd za preukázané, že exekučný súd poverenie
nevydal, naopak žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia zamietol, následne exekučné konanie
zastavil. Súd má za to, že exekučný súd postupoval v súlade so zákonom. Z ustanovenia § 44 ods.
2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia



na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade negatívneho
rozhodnutia exekučného súdu neukladá (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10.7.2013 č.
k. II. ÚS 520/2012-39). Samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia nemožno
považovať za nesprávny úradný postup súdu, pretože postup súdu našiel vyjadrenie v rozhodnutí,
nebol neefektívny (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 29.6.1999 sp. zn. 2 Cdom 129/97).
Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť
zamietne. Zo zákona nevyplýva, že kogentne musí vždy súd žiadosti vyhovieť. Práve táto rozhodovacia
činnosť je podstatou súdnictva a nemožno ju vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup (uznesenie
Najvyššieho súdu Českej republiky z 25.8.2009 sp. zn. 25 Cdo 1018/07).

Súd na základe vyššie uvedeného preto konštatoval, že v danom prípade k nesprávnemu úradnému
postupu súdu nedošlo (z pohľadu tvrdeného nedodržania zákonnej lehoty).  Čo sa týka prieťahov
v konaní súd uvádza, že otázku - či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(prieťahy v konaní tvrdila žalobkyňa), je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so
svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu
(napr. I. ÚS 41/02). Rozhodnutie ústavného súdu navrhovateľ nepredložil a na toto sa vo svojom návrhu
ani neodvolával.

Súd má za to, že aj keď § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu podania návrhu neobsahuje
ustanovenia o právomoci prvostupňového súdu rozhodovať vo veciach náhrady škody z titulu prieťahov
v konaní až po právoplatnom rozhodnutí oprávneného orgánu o sťažnosti proti prieťahom v konaní, tak z
dôvodovej správy týkajúcej sa poslednej novelizácie zákona č. 514/2003 Z. z. jednoznačne vyplýva, že
takýmto spôsobom bolo potrebné k citovanému ustanoveniu zákona pristupovať vždy. Novela nezaviedla
nič nové, len explicitne vyjadrila, čo bolo zrejmé už pred účinnosťou novely. K doplneniu ustanovenia §
9 zákona č. 514/2003 Z. z. zákonodarcu nepochybne viedla skutočnosť, že práve z dôvodu absencie
explicitného vyjadrenia povinnosti súdu vychádzať aj pri posudzovaní nárokov vyplývajúcich z tvrdeného
nesprávneho úradného postupu z rozhodnutí oprávneného orgánu o sťažnosti proti prieťahom v konaní
(s tým, že takéto nie je v právomoci prvostupňového súdu) prichádzalo v praxi k nejednotnosti vo výklade
citovaného zákona a zrejme i k nejednotnosti v konaní pred súdmi.

Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľa
napriek márnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku navrhovateľ žiadnym
spôsobom nepreukázal ich reálny vznik. Podľa názoru súdu sa navrhovateľovi nepodarilo vôbec
preukázať, že by mu v súvislosti s postupom Okresného súdu Skalica v exekučnej veci vznikla akákoľvek
škoda, či ujma. Navrhovateľ si uplatnil nárok na náhradu nákladov spojených so správou a vymáhaním
pohľadávky bez toho, aby ich bližšie špecifikoval (napr. koľko zamestnancov informačného systému
spravovalo pohľadávky dlžníkov, aký počet pohľadávok spravoval pomocou informačného systému, kto
mu spravoval a udržiaval informačný systém a za akú odmenu), keď nutnosť spravovať pohľadávku
oprávneného zapríčinil povinný už tým, že nesplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu
formou exekúcie. Znamená to, že vznik nákladov navrhovateľa ako oprávneného v exekučnom konaní
na správu a vymáhanie pohľadávky nie je v príčinnej súvislosti s postupom Okresného súdu Skalica v
exekučnej veci. Navrhovateľ svoje tvrdenia o vzniku majetkovej škody v návrhu všeobecne popísané
nijako nezdokladoval a určenie výšky majetkovej škody v žalobe nie je dôkazom o jej vzniku. V časti
uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy dospel súd k záveru, že v prejednávanej veci by stačilo iba
prípadné konštatovanie porušenia práva a nie sú dané dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch s prihliadnutím na dôvody uvedené vyššie. Samotné vedenie exekučného konania
bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp.
exekútora, s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla
dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom
konaní. Tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Samotnú
situáciu vyvolal sám navrhovateľ tým, že uprednostnil rozhodcovský súd (súkromnoprávny orgán) pred
všeobecným súdom, ktorý by nepochybne pri rozhodovaní vychádzal zo zákona o spotrebiteľských



úveroch, zákonoch na ochranu spotrebiteľa a súdnej praxe. Z všetkých vyššie uvádzaných skutočností
a vykonaného dokazovania je zrejmé, že navrhovateľ v konaní nepreukázal nesprávny úradný postup
súdu ani nezákonné rozhodnutie súdu a preto si ustálil, že návrh navrhovateľa je nedôvodný. Keďže
všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, pri aplikácii logického výkladu bolo nadbytočné a
nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu súd uvádza nasledovné: Premlčanie sa
podľa ustálenej súdnej praxe skúma len u existujúceho nároku. Preto, keď súd dospel k záveru, že nárok
navrhovateľa nevznikol, vznesenou námietkou premlčania sa taktiež už zaoberal.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a konštatoval, že žalovanej vzniklo právo
na náhradu trov konania voči žalobkyni, ktorá v konaní úspech nemala. Súd však úspešnej žalovanej
náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne v tomto konaní nevznikli. Navrhovateľ bol oslobodený
od povinnosti platiť súdny poplatok za návrh priamo zo zákona podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona o
súdnych poplatkoch. Ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa
výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený (§ 2
ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch). Nakoľko súd návrh zamietol, teda úspešným v konaní bol odporca,
súd ho  nezaviazal k zaplateniu súdneho poplatku za návrh v nadväznosti na § 2 ods. 2 zákona o súdnych
poplatkoch. Rovnako je zrejmé, že od poplatku je oslobodené celé konanie a nielen navrhovateľ, čo je
ďalší dôvod, pre ktorý súd nezaviazal odporcu k zaplateniu súdneho poplatku za návrh.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie, ktorým
žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Ako odvolacie dôvody uviedol, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K jednotlivým dôvodom odvolania žalobca
uviedol, že namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe inšpirácie novou právnou
úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., keď v právnom štáte nie je možné, aby
súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Súd bol
pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím
zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z.. Súd tak svojim rozhodnutím de iure a de
facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva
názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám
nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd
tak znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše
súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj
práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.

Odporca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej „O.s.p.“),
po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania
(§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné     (§ 201 a § 202 O.s.p.),
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti       (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že
odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody    (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1
O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214  ods. 2 O.s.p.), postupom oznámenia času a
termínu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru,
že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne
správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.



Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ
ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd
v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Z  obsahu  spisu  Okresného súdu Skalica  sp. zn. 3Er/1017/2010 vyplýva, že súdny exekútor JUDr.
Rudolf Krutý doručil Okresnému súdu Skalica žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa
15.07.2010, a to na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia - exekučného titulu, ktorým
bol rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 19827/09 Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a.s. zo dňa 04.12.2009 a Okresný súd Skalica o tejto žiadosti rozhodol uznesením zo dňa
27.1.2011, č.k. 3Er/1017/2010-17, ktorým žiadosť súdneho exekútora zamietol. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 14.4.2011.

Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov
podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.).

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na navrhovateľovi.

Navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí
15 dní.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Senica  od 01.06.2010 do 31.05.2011)
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.



Podľa § 41 ods. 2 písm.  d), zákona  č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku platného od 01.06.2010
do 31.05.2011 podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Zo znenia cit. ust. vyplýva, že lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre exekučný súd len pre prípad
nezistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Len v tom prípade je povinnosťou exekučného súdu
do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poveriť exekútora na vykonanie exekúcie. Pre prípad zistenia
rozporu exekučného titulu so zákonom, a teda pre prípad zamietnutia žiadosti exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie                   (čo i len čiastočného) zákonodarca lehotu neurčil. V danom
prípade, s poukazom na právoplatné uznesenie, ktorým bola žiadosť exekútora sčasti zamietnutá, je
nesporné, že súd zistil rozpor exekučného titulu so zákonom, v dôsledku čoho rozhodovanie súdu nebolo
časovo vymedzené zákonnou lehotou. Nie je teda možné konštatovať, že v preskúmavanej veci došlo k
nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu tým, že žiadosť exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola vybavená po uplynutí 15-tich dní odo dňa doručenia žiadosti.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Skalica v danej veci, ktoré
by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že z logiky veci  vyplýva, že všeobecný
súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade,
ak o existencii prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym
z príslušných orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na
prieťahy, v dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia
vydaného v disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva
alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že
sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o
náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom
kompetentným pre vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.  účinnej od 01.01.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol
hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver,
keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo
smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov
o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší
súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť
preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu
prieťahov v súdnom konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič
nemení ani skutočnosť, že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z.z. až s účinnosťou od 01.01.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok navrhovateľa, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou odvolateľa (sčasti i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového
súdu), ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.



S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
ako v celom rozsahu nedôvodnú, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1,
2 O.s.p. napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania,  (odvolacími dôvodmi
osobitne nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu prijal rozhodnutie  pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10C/347/2013", "guid": "c83f3b02-4a64-4905-b0f0-481b081bd296:e6d69ab9-690f-4d42-a5ba-f2368a8ef37a", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ddfce682-b588-43e5-b5ec-9163177f7aff", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 520/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2012 z 10. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-10", "citacie_n": 826, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ddfce682-b588-43e5-b5ec-9163177f7aff"}, {"guid": "ussr:7ea7224e-2bac-4944-ada5-87223a288ccc", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 41/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 41/02 z 25. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-25", "citacie_n": 3395, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7ea7224e-2bac-4944-ada5-87223a288ccc"}, {"guid": "20e3d2ae-dda2-48db-8ad3-5fc1af61c781:5ed9feba-4515-4ce5-ae75-94d6223c6eff", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Er/1017/2010", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Vranov n/T sp. zn. 3Er/1017/2010 z 20. 3. 2012", "sud": "Okresný súd Vranov n/T", "datum_vydania": "2012-03-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/20e3d2ae-dda2-48db-8ad3-5fc1af61c781:5ed9feba-4515-4ce5-ae75-94d6223c6eff"}], "citovane_v": []}