Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 16Co/121/2011 z 7. 12. 2011 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 7. decembra 2011, sp. zn. 16Co/121/2011, ECLI:SK:KSPO:2011:8410206953.1 Krajský súd Prešov | 16Co/121/2011 | ECLI:SK:KSPO:2011:8410206953.1 | 2011-12-07 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Dedičské právo Citované ustanovenia: OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4923e620-5f3d-49b4-83b4-4e79f377bbb1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2011:8410206953.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Co/121/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8410206953
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2011:8410206953.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu U. S., nar. X.X.XXXX, bytom J. A., H. XXX/X, právne
zastúpeného JUDr. Stanislavom Lampartom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Starej
Ľubovni, nám. sv. Mikuláša 29 proti žalovaným: 1/ D. S., nar. XX. X. XXXX, bytom J. A., A. XX, právne
zastúpenému JUDr. Pavlom Zavackým, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Kežmarku,
Hradné námestie 29 a 2/ Poz Tatry, s.r.o., Hraničná 55, Bratislava, IČO: 44 500 955, právne zastúpenému
Advokátskou kanceláriou RK LEGAL, s.r.o., Hviezdoslavovo námestie 17, Bratislava, IČO: 36 858 323,
v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalovaného v 1. rade proti rozsudku
Okresného súdu Kežmarok zo dňa 5.9.2011 č.k. 3C 229/2010 - 111 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že parcely v kat. úz. J. A. podľa LV č. XXX a LV č.
XXX, ako parcely KN-E špecifikované vo výroku tohto rozhodnutia patria do dedičstva po neb. E. S.,
rod. E., nar. XX. XX. XXXX, ktorá zomrela XX.X.XXXX v P.. Druhým výrokom určil, že žalovaný v 1.
rade - D. S. nie je vlastníkom nehnuteľností vedených na LV č. XXX pre kat. úz. J. A., parciel KN-E
č špecifikovaných vo výroku tohto rozhodnutia a tretím výrokom určil, že ani žalovaný v 2. rade - Poz
Tatry, s.r.o. nie je vlastníkom nehnuteľností vedených na LV č. XXX pre kat. úz. J. A., parciel KN-E č
špecifikovaných vo výroku tohto rozhodnutia. Vyslovil, že žalovaní v 1. a v 2. rade sú povinní uhradiť
v prospech žalobcu trovy konania a to žalovaný v 1. rade 2.962 Eur a žalovaný v 2. rade 2.862,50 Eur
na účet JUDr. Stanislava Lamparta, advokáta žalobcu všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že po vykonanom dokazovaní a zhodnotení dôkazov rozhodol tak ako
je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Poukázal na to, že na základe prídelovej listiny bola nebohá
poručiteľka ku dňu smrti vlastníčkou predmetných nehnuteľností a o tejto skutočnosti vedeli alebo mali
vedieť jej priami potomkovia a ich nasledovníci. Vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam získala
E. S., rod. E. na základe výmeru vydaného Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy
podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/46 Zb. o vlastníctve pôdy. Výmer je datovaný zo dňa 11. júna 1949. Z
toho je zrejmé, že nebohá poručiteľka bola výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností na základe
tohto výmeru, resp. titulom vydržania a je nesporné, že predmetné nehnuteľnosti mali byť vyporiadané v
rámci dedičského konania po nebohej poručiteľke. V priebehu konania žalovaný v 1. rade nepreukázal,
žeby získal vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam zákonným spôsobom. Z jeho výsluchu
i z priebehu celého konanie je zrejmé, že nemohol legálnym spôsobom vstúpiť do držby po nebohej
E. S., rod. E., ďalej nesplnil podmienku vydržania, t.j. dobromyseľnú držbu a lehotu na vydržanie. Na
pojednávaní prehlásil, že predmetné parcely nikdy neužíval a že chcel k nim legalizovať vlastnícke právo
len z toho dôvodu, aby ich mohol následne predať. Preto sa súd zaoberal aj stanoviskom žalovaného
v 2. rade, ktorý trvá na tom, že pokiaľ ide o dedičov po nebohej poručiteľke, títo tvoria tzv. nerozlučné
spoločenstvo a mali by v konaní vystupovať spoločne. Súd s týmto názorom nesúhlasil, poukázal pritom
na skutočnosť, že dňom smrti nebohej poručiteľky sa stávajú dedičia vlastníkom celej veci, pričom z



právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí alebo majetkových práv sú oprávnení voči iným osobám
vystupovať spoločne a nerozdielne. Ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa na týchto právach a
povinnostiach navzájom podieľajú, ale v každom prípade však je potrebné zdôrazniť, že na posúdenie,
či sa jedná o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo, je rozhodujúca vždy povaha predmetu
konania vyplývajúca z hmotného práva. Tam, kde hmotné právo neumožňuje, aby predmet konania bol
prejednaný samostatne voči každému spoločníkovi, ide o nerozlučné spoločenstvo. Konštatoval, že v
prejednávanej veci je však iná situácia, pretože ide o spor, či súčasťou dedičstva po nebohej poručiteľke
sú žalobcom špecifikované nehnuteľnosti. Tento spor je vlastníckym sporom podľa § 80 písm. c/ O.s.p.
Teda žaloba o určenie vlastníckeho práva poručiteľa je v zásade vlastníckou určovacou žalobou a je
potrebné vychádzať z toho, že doterajšia judikatúra rešpektuje tradičnú zásadu, že vlastnícku žalobu
proti tretej osobe môže podať čo i len jeden z podielových alebo dokonca aj bezpodielových vlastníkov
veci, na ochranu ktorej ide. Na podanie takejto žaloby o určenie vlastníckeho práva poručiteľa k veci
je titulom dedičského nároku vecne legitimovaný ktorýkoľvek z dedičov poručiteľa a predmet konania
môže byť prejednaný samostatne len s niektorým z dedičov poručiteľa (viď právoplatné uznesenie
KS Prešov 17Co/160/2010). V opačnom prípade by bolo znemožnené žalobcovi domôcť sa svojho
zákonného dedičského podielu, keďže je nesporné a v priebehu konania to bolo zistené, že je dedičom
po nebohej poručiteľke v prvom rade z titulu toho, že ide o jej syna. Tiež konštatoval, že v priebehu
konania bolo zistené, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, majú byť vysporiadané v rámci
dedičského konania, o čom vedel aj žalovaný v 1. rade, napriek tomu si usporiadal vlastnícke právo
k týmto nehnuteľnostiam v rámci ROEP titulom vydržania bez toho, aby splnil zákonné podmienky
na získanie vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam. Procesný súd preto rozhodol tak ako je to
uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Ďalej rozhodol, že žalovaný v 2. rade nie je vlastníkom
nehnuteľností, pretože žalovaný v 1. rade nesplnil zákonné podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva,
teda nebol dobromyseľný a nesplnil lehotu vydržania. Súd zároveň určil, že žalovaný v 2. rade nie je
vlastníkom nehnuteľností tak ako sú vo výroku uvedené dôvodiac tým, že nikto nemôže previesť na
iného viac práv než sám má. Keďže žalovaný v 1. rade sa nestal vlastníkom predmetných nehnuteľností
titulom vydržania, nemohol tieto nehnuteľnosti odpredať žalovanému, pretože sa nestal vlastníkom, teda
nesplnil podmienky ust. § 134 O.Z. V priebehu konania naopak žalobca preukázal, že je dedičom po
nebohej poručiteľke, teda po svojej matke, že žaloba je dôvodná. Ďalej konštatoval, že existuje naliehavý
právny záujem na vydaní určovacieho rozsudku v súlade s ust. § 80c O.s.p. za použitia ust. § 126 O.Z., a
preto súd žalobe vyhovel. Dal do pozornosti aj ďalšie veci súvisiace s prerozdeľovaním kúpnej ceny, keď
žalovaný v 1. rade ako nevlastník sa v podstate zhostil úlohy súdneho komisára - notára a prerozdeľoval
získanú kúpnu cenu podľa vlastnej úvahy, na čo v podstate nemal právo, keďže nebol vlastníkom.

Výrok o trovách konania odôvodnil podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému účastníkovi, teda
žalobcovi priznal trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo vzťahu k žalovanému v 1.
a v 2. rade špecifikované vo výroku tohto rozhodnutia. Tiež priznal žalobcovi právo na úhradu za súdny
poplatok vo výške 99,50 Eur, ktorý uplatnil od žalovaného v 1. rade.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný v 2. rade a to do
všetkých výrokov predmetného rozhodnutia. Odvolanie dôvodil tým, že ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Účastníkovi konania sa postupom odňala
možnosť konať pred súdom. Súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti
s odvolacou námietkou týkajúcou sa nedostatku aktívnej legitimácie uviedol, že rozsudok je zaťažený
vadou zmätočnosti. Žalovaný v 2. rade namietal nedostatok aktívnej legitimácie na strane žalobcu,
nakoľko podľa jeho názoru tento nebol v konaní oprávnený uplatňovať určovací návrh samostatne, ale
len v spojení s ďalšími dedičmi po nebohej E. S. v zmysle § 91 ods. 2 O.s.p.. Z touto vadou sa však
prvostupňový súd vysporiadal rozporuplne, na jednej strane uviedol, že v právnych úkonoch týkajúcich
sa dedičstva sú voči iným osobám oprávnený vystupovať dedičia spoločne a nerozdielne a zároveň
dodal, že vzhľadom na to, že sa jedná o určovaciu žalobu môže ju uplatniť samostatne akýkoľvek dedič.
Nesúhlasil s takouto argumentáciou súdu, podľa ktorej judikatúra rešpektuje tradičnú zásadu, v rámci
ktorej vlastnícku žalobu voči tretej osobe môže podať čo i len jeden z podielových spoluvlastníkov.
V rozhodnutí NS SR 3 Cdo 51/09 zo dňa 28.10.2010 sa rozlišuje viacero typov určovacích žalôb,
pričom rozhodujúcim kritériom pre posúdenie či sa v konaní jedná o nerozlučné procesné spoločenstvo
účastníkov konania je odpoveď na otázku, či sa určenie týka aj právnej sféry ostatných spoluvlastníkov
a či výsledok konania môže mať vplyv na právne pomery ostatných spoluvlastníkov.



Akákoľvek určovacia žaloba, ktorej predmetom je určenie, že vec patrí do dedičstva je síce svojou
povahou obdobná určovacej žalobe ako pri podielovom spoluvlastníctve, má však svoje špecifiká dané
povahou hmotnoprávneho vzťahu, ktorý vzniká medzi dedičstvom a dedičom a dedičmi navzájom,
smrťou poručiteľa. Upozornil na to, že pri danom type žalôb existuje konštantná judikatúra NS SR, keďže
sa jedná o pomerné častý typ určovacích žalôb. V tejto súvislosti odkázal na svoje vyjadrenie zo dňa
26.4.2011, na rozhodnutie súdov NS SR 5 Ncdo 15/2007 zo dňa 22.2.2008. Poukázal aj na rozsudok
NS SR zo dňa 27.10.2010 4 Cdo 120/09, v ktorom uviedol, že ak zanechal poručiteľ viac dedičov, sú až
do právoplatného rozhodnutia súdu považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva.
V právnych úkonoch týkajúcich sa spoločných vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú
oprávnení voči iným osobám spoločne a nerozdielne. Ich dedičský podiel vyjadrujú mierou ako sa na
týchto právach a povinnostiach navzájom podieľajú a majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov
v zmysle § 91 ods. 2 O.s.p.. Uviedol, že špecifikum konania o určenie, že vec patrí do dedičstva po
nebohom, pozostáva v nedeliteľnosti dedičstva až do právoplatného rozhodnutia súdu o dedičstve. Z
toho vyplýva, že dedič sa nemôže domáhať určenia len časti týkajúcej sa jeho podielu ako to bude
podľa judikatúry pri podielovom spoluvlastníctve, pretože dňom smrti poručiteľa až do právoplatného
rozhodnutia súdu o dedičstve sa považujú všetci dedičia za vlastníkov celej veci. Rozsudok v konaní
o určenie, že vec patrí do dedičstva sa preto nutne bude týkať všetkých dedičov po nebohej, resp. ich
právnych nástupcov. V prípade, že okruh dedičov nebol pevne ustálený súd mal túto otázku si vyjasniť
ako predbežnú. Uvedený právny názor je založený na ustanovení § 159 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého
výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o
osobnom stave, je záväzný pre každého. Ak by sa pripustilo právo žalobcu ako dediča na samostatnú
aktívnu legitimáciu vzniká problém spočívajúci v tom, že právoplatný rozsudok by nebol voči ostatným
dedičom záväzný. Zároveň by nedošlo k usporiadaniu právnych vzťahov ani medzi dedičmi navzájom,
nakoľko dedičia vynechaní z konania o určovacej žalobe by v prípade určenia, že vec patrí do dedičstva
voči jednému dedičovi mohli tomuto v dedičskom konaní odporovať. Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého
v prípade, ak by súd trval na tom, aby vo veci vystupovali všetci dedičia tento by uprel žalobcovi
právo na prístup k súdu, nakoľko dedičom je aj žalovaný v 1. rade, ktorý by nikdy na uvedené konanie
nedal súhlas. Žalovaný v 2. rade spochybňuje daný argument. Požiadavka účasti všetkých dedičov v
konaní vyplýva z § 159 ods. 2 O.s.p. a teda z požiadavky, aby sa rozsudok vzťahoval na všetkých
dedičov a spor bol s definitívnou platnosťou vyriešený tak, aby došlo k založeniu res iudicata medzi
relevantnými subjektmi. Na základe uvedeného podľa žalovaného v 2. rade prichádza do úvahy len
výklad, podľa ktorého žalovaný v 1. rade by mal v konaní vystupovať len ako žalovaný, pričom má
za to, že daným výkladom dôjde k naplneniu účelu § 159 ods. 2 O.s.p. a zároveň nebude kompletný
zmysel sporového konania. Preto poukázal na svoje vyjadrenia zo dňa 14.1.2011 aj 26.4.2011, v
ktorých podrobne zdôvodnil nedostatok aktívnej legitimácie na strane žalobcu a citoval jednotlivé súdne
rozhodnutia. Má za to, že v uvedenom spore sú aktívne legitimovaní na podanie žaloby jedine všetci
dedičia po poručiteľka, resp. ich právni nástupcovia, pričom títo musia vo vedenom konaní vystupovať
ako nerozlučné spoločenstvo na strane žalobcu v zmysle § 91 ods. 2 O.s.p.. Keďže v danom prípade
sa tak nestalo konanie, v ktorom došlo k vydanému rozhodnutiu je zaťažené vadou pre nedostatok
aktívnej legitimácie na strane žalobcu. K odvolaciemu dôvodu, že bola účastníkovi odňatá postupom
súdu možnosť konať pred súdom uviedol, že má za to, že na pojednávaní konanom dňa 16.8.2011
súd vyhlásil dokazovanie za ukončené až následne dňa 5.9.2011 rozhodol o zmene návrhu na začatie
konania na podklade podania žalobcu označeného ako zmena - doplnenie návrhu na začatie konania.
Súd mal po správnosti v prvom rade rozhodnúť o zmene žalobného návrhu, následne zistiť, či strany
nemajú vzhľadom na pripustenú zmenu žalobného návrhu návrhy na doplnenie dokazovania a až
následne vyhlásiť dokazovanie za ukončené. Takýmto postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom. Poukázal na to, že zmena žalobného návrhu v danom prípade bola zbytočná, pretože
toto môže mať vplyv len pri priznávaní náhrady trov konania. Podľa súčasnej judikatúry má súdne
konanie viesť k definitívnemu usporiadaniu sporu a vec má byť raz a navždy vyriešená tak, aby
nebolo potrebné riešiť ďalšie nevyhnutné súvisiace právne otázky v nadväzujúcich konaniach. Z tohto
dôvodu napáda nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcu na vyššie uvedených negatívnych
určeniach v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., ktoré súd pripustil uznesením z 5.9.2011 z dôvodu ich
nadbytočnosti ako aj aktívnej legitimácie žalobcu na podanie takýchto žalôb k námietke týkajúcej sa
nesprávnych skutkových zisteniach prvostupňovým súdom a nesprávneho právneho posúdenia veci
uviedol, že prvostupňový súd poukázal, že žalovaný v 1. rade nepreukázal, že by získal vlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiach zákonným spôsobom. S takýmto konštatovaním nesúhlasí. Vo
veci sa jedná o sporový proces, v ktorom dôkazné bremeno preukázania danej skutočnosti zaťažovalo



žalobcu. V žiadnom prípade dôkazné bremeno preukázania oprávnenosti získania vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti nezaťažovalo žalovaného v 1. rade. Žalobca nepredložil v konaní jediný dôkaz, ktorý
by relevantne vyvracal vlastnícke právo žalovaného v 1. rade k nehnuteľnostiam. Rozhodol o nesplnení
podmienok vydržania vlastníckeho práva na základe výsluchu žalobcu, žalovaného v 1. rade, ktorý sú
právni laici, pričom v odôvodnení rozsudku sa vôbec nevyporiadal s výpoveďou pracovníčky Správy
katastra nehnuteľnosti v Kežmarku JUDr. I. G. na pojednávaní 16.8.2011, ktorá ako oprávnená osoba
posudzovala oprávnenosť vydržania v rámci ROEP. Táto svedkyňa uviedla, že žalovaný v 1. rade
splnil podmienky vydržania, pričom celá jej svedecká výpoveď vypovedá v prospech oprávnenosti
nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam žalovaným v 1. rade na základe
vydržania, ktoré bolo osvedčené v ROEP. Podrobne vo svojej výpovedi uviedla okolnosti, za akých došlo
k vydržaniu, uviedla citáciu právnych predpisov, na základe, ktorých bolo vydržanie uskutočnené. Ak
mal súd pochybnosti o dobromyseľnosti žalovaného v 1. rade, má za to, že mal pri pochybnostiach
aplikovať ustanovenie § 130 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého sa predpokladá, že držba je oprávnená. V
danej právnej veci boli splnené všetky právne i skutkové náležitosti vyžadované v ustanovení § 11
zákona č. 180/1995 Z. z. ako aj ustanovením § 134 OZ na ktoré zákon odkazuje, potrebné na to,
aby žalovaný v 1. rade nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Namietal, že v konaní
nebolo relevantne preukázané získanie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam žalovaným v 1.
rade nezákonným spôsobom. Súd prvého stupňa nezohľadnil vyššie uvedenú právnu domnienku, podľa
ktorej bolo vlastnícke právo žalovaného v 1. rade k sporným nehnuteľnostiam preukázané rozhodnutím
štátneho orgánu - Správy katastra Kežmarok zo dňa 27.3.2008. Podľa § 134 O.s.p., listiny vydané súdmi
Slovenskej republiky alebo inými štátnymi orgánmi v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú
osobitnými predpismi vyhlásené za verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu,
ktorý listinu vydal, a ak nie je dokázaný opak, i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje.
Spochybňuje dobromyseľnosť a relevanciu výpovedí žalobcu v uvedenom konaní, nakoľko sa tieto v
priebehu konania sporu menili. Poukázal, že prvostupňový súd mu ako dobromyseľnej strane neposkytol
ochranu z titulu jeho dobromyseľnosti. Uviedol, že v čase podpisu kúpnej zmluvy medzi ním a žalovaným
v 1. rade 10.12.2008 boli všetky sporné nehnuteľnosti zapísané na LV XXX kat. úz. H., Katastrálnym
úradom v Prešove pre kat. úz. J. A.. Žalovaný v 1. rade bol na predmetnom LV zapísaný ako výlučný
vlastník predmetných nehnuteľnosti v podiele 1/1. Kupoval sporné nehnuteľnosti v dobrej viere, že zápis
v katastri nehnuteľnosti, ktorý svedčil v prospech žalovaného v 1. rade za žiadnych iných okolností, ktoré
by čo i len čiastočne spochybňovali pravosť tohto zápisu mu neboli známe. Vystupuje ako dobromyseľný
nadobúdateľ, ktorý nadobudol sporné nehnuteľnosti v dobrej viere - zápis v katastri nehnuteľnosti a z
tohto dôvodu sa domáhal pred prvostupňovým súdom ochrany dobromyseľnosti účastníka občiansko-
právnych vzťahov ako aj právnej istoty. Poukázal na to, že žalobca si zvolil zlý procesný postup a podal
nesprávny druh žaloby. Ak žalobca z dôvodu subjektívneho pocitu chcel spochybniť vlastnícke právo
žalovaného v 1. rade potvrdené právoplatným a vykonateľným rozhodnutím správneho orgánu tak to mal
učiniť cestou správneho súdnictva, konkrétne podaním žaloby proti rozhodnutiam a postupom správnych
orgánov, v ktorých by sa domáhal zrušenia predmetné správneho rozhodnutia.

Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že podanú žalobu zamietne ako nedôvodnú
v celom rozsahu a prizná mu trovy prvostupňového a odvolacieho konania, eventuálne zrušil rozsudok v
celom rozsahu, konanie zastaví a zaviaže žalobcu, aby mu uhradil trovy prvostupňového a odvolacieho
konania alebo zrušil rozsudok v celom rozsahu, vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a
zaviazal žalobcu uhradiť mu trovy prvostupňového a odvolacieho konania, ktoré vyčíslil v písomnom
podaní odvolania.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj žalovaný v 1. rade a to voči
všetkým výrokom rozsudku súdu prvého stupňa. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil,
žalobu v celom rozsahu zamietol, alebo zrušil rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie. Poukázal na to,
že vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudol na základe individuálneho správneho
aktu - rozhodnutia správy katastra dňa 27.3.2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 4.4.2008 a
vykonateľnosť dňa 11.4.2008 a teda ide o rozhodnutie správneho orgánu. K preskúmateľnosti správnosti
aktov zaujal NS SR stanovisko na základe ktorého všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať ich
platnosť či zákonnosť mimo procesného postupu v rámci správneho súdnictva. Vzhľadom k tomu, že
predmetné rozhodnutie Správy katastra bolo vydané orgánom na to podľa zákona oprávneným treba
ho považovať za právne perfektné. Preto možno vyvodiť záver, že súd prvého stupňa nebol v tomto
konaní oprávnený skúmať platnosť, či zákon z vyššie uvedeného správneho rozhodnutia, na základe



ktorého žalovaný v 1. rade nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a teda nemohol rozhodnúť, že
žalovaný v 1. rade nie je vlastníkom predmetných nehnuteľnosti. Z tohto dôvodu tiež nemohol rozhodnúť,
že ani žalovaný v 2. rade nie je vlastníkom nehnuteľnosti, pretože žalovaný v 1. rade previedol na neho
časť nehnuteľnosti.

Súd prvého stupňa sa nevyporiadal s vecnou legitimáciou na strane žalobcu, v tomto smere vec
nesprávne právne posúdil. Žalobca nebol v konaní aktívne legitimovaný, pretože predmetom konania je
aj určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej E. S., rod. E., ktorá zomrela dňa XX.X.XXXX
v P.. Z dedičského rozhodnutia D 171/88 vyplýva, že nebohá poručiteľka zanechala viac dedičov. Ak
teda zanechá poručiteľ viac dedičov, sú títo z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí alebo
majetkových práv patriacich do dedičstva oprávnení voči iným osobám spoločne a nerozdielne a majú
postavanie tzv. nerozlučných spoločníkov v zmysle § 91 ods. 2 O.s.p., pričom ich dedičský podiel
vyjadruje mieru, akou sa na týchto právach podieľajú. Keďže účastníkom tohto sporového konania na
strane žalobcu len jeden dedič a nie všetci ostatní dedičia po nebohej poručiteľke, mal súd prvého stupňa
pre nedostatok vecnej legitimácie žalobu zamietnuť. Poukázal na rozsudok NS SR 5Cdo 15/2007 zo
dňa 22. 02. 2008. Súd prvého stupňa sa vôbec tiež nevyporiadal ani s existenciou naliehavého právneho
záujmu žalobcu na požadovanom určení, keď konštatoval, že existuje naliehavý právny záujem na
vydaní určovacieho rozsudku v súlade s ust. § 80c, avšak neuviedol akého právneho predpisu. Z tohto
dôvodu je preto jeho rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné. Súd prvého stupňa neodôvodnil
existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení, odôvodňoval len aktívnu
legitimáciu. Žalobca nemohol preukázať existenciu právneho záujmu na určení, že nehnuteľnosti patria
do dedičstva, pretože žalovaný v 1. rade nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na
základe rozhodnutia správneho orgánu, ktorého zákonnosť nie je oprávnený skúmať. Napriek tomu, že
v konaní bola vypočutá svedkyňa JUDr. I. G., pracovníčka správy katastra, súd prvého stupňa v rozpore
z ust. § 132 a § 157 ods. 2 O. s.p. jej svedeckú výpoveď vôbec nevyhodnotil, resp. nezdôvodnil. V otázke
priznania náhrady trov konania, vytkol súdu prvého stupňa nepreskúmateľnosť aj v tejto časti. Navrhol,
aby odvolací súd rozhodol tak ako uviedol vo svojom odvolacom návrhu a priznal mu trovy konania.

K podaným odvolaniam žalovanými v 1. a 2. rade sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení k odvolaniu
žalovaného v 1. rade uviedol, že jeho odvolanie považuje za nedôvodné. Súd prvého stupňa riadne
zistil skutkový stav veci, správne vo veci rozhodol, rozsudok je zákonný a spravodlivý a odstránil ujmu,
ktorá bola voči jeho osobe spôsobená. Je priamym dedičom matky, pričom žalovaný v 1. rade využil
situáciu jeho neznalosti a naivitu. Žalovaný v 1. rade nemal k predmetným parcelám, akýkoľvek vzťah,
nikdy predmetné parcely nedržal, nepreukázal dobromyseľnosť v prípadnej držbe a tým aj nadobudnutie
vlastníctva. Celú situáciu využil vo svoj prospech a svojím konaním poškodil aj práva jeho žijúceho
brata Q. S.. Celé jeho konanie smerovalo k nadobudnutiu vlastníctva, ich pozemkov a ich následnému
odpredaju žalovanému v 2. rade. Ak namieta jeho aktívnu legitimáciu, žalobcami by mali byť všetci
dedičia, teda aj on, ktorý spôsobil tento stav. Považuje to za absolútny výklad práva a v danom prípade
nemôže ísť nerozlučné spoločenstvo, každý dedič má samostatné postavenie, ktoré mu vyplýva z
hmotného práva, na základe ktorého sa môže ako dedič zachovať a postupovať tak ako sa rozhodne.
V tejto súvislosti poukázal na publikáciu Občianskeho práva procesného, Mazák a spol.. Za situácie,
keď jeden z dedičov zneužil svoje postavenie ako dedič, musel by byť účastníkom konania na strane
navrhovateľa, ale aj odporcu, čo je nezmyslom. Pokiaľ by bol takýto výklad práva, tak by mu bolo
znemožnené jemu Ústavou garantované právo (čl. 20 Ústavy). Záver o nerozlučnom spoločenstve z
platnej právnej úpravy nevyplýva. Ako dedič, a to spoluvlastník má právo n a ochranu proti tretím
osobám. Uplatnenie nároku nemôže byť závislé od postupu ostatných účastníkov a zvlášť v prípade, keď
niektorý z nich zneužije právne prostredie proti jeho záujmom. Podľa neho žalobu môže podať aj jeden
dedič. Ďalší dedičia nie sú žalobou dotknutí. Iba v prípade, žeby bolo predmetom žaloby určenie jeho
vlastníckeho práva, museli by byť účastníkmi všetci dedičia. Žalovaný v 1. rade nadobudol nehnuteľnosti
bez právneho dôvodu, nikdy mu nevzniklo vlastnícke právo v čase po smrti poručiteľky žili aj ich dve deti
ako priami dedičia, o skutočnosti, ktorej vedel, nehnuteľnosti nemal v užívaní, ani v držbe, nepreukázal
žiaden zo základných atribútov vydržania, dobromyseľnosť ani dobromyseľný vstup do držby. Postup
žalovaného v 1. rade považuje za účelový, pretože on a jeho brat nikdy nedali súhlas na to, aby všetok
majetok si nechal napísať na seba. V konaní riadne preukázal naliehavý právny záujem na podanej
žalobe. Poukázal na ust. § 126 Občianskeho zákonníka v súvislosti s tým, že bez rozhodnutia súdu
nie je možné zabezpečiť právny stav. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa považuje za správny a
spravodlivý a navrhol ho potvrdiť a priznať trovy odvolacieho konania.



Podal vyjadrenie aj k odvolaniu žalovaného 2. rade, ktoré považuje za nedôvodné. Prvostupňový súd
riadne zistil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil, zákonne rozhodol. Napadnutý rozsudok
je zákonný, spravodlivý, odstránil krivdu, ktorá bola voči jeho osobe spôsobená. Názor žalovaného v
2. rade, že žalobcami by mali byť všetci dedičia, a teda aj žalovaný v 1. rade považuje za absurdný.
V danom prípade nemôže ísť o nerozlučné spoločenstvo. Každý z dedičov má v zmysle zákona
samostatné postavenie, ktoré mu vyplýva z hmotného práva. Okrem toho za situácie, keď podľa
neho jeden z dedičov zneužil svoje postavenie ako dedič, tak by musel byť účastníkom konania ako
žalobca a aj žalovaný, čo samo o sebe je nezmyslom. Pokiaľ by bol takýto výklad práva, tak by bolo
znemožnené jeho Ústavou garantované právo na ochranu vlastníctva, pričom poukázal na ust. § 468
Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, teda úmrtím
jeho matky sa stal zo zákona podielovým spoluvlastníkom. Počas celého konania sa plne stotožnil
s právnym stanoviskom generálneho prokurátora pri podaní mimoriadneho dovolania. Argumentáciu
generálneho prokurátora pri rozhodnutí NS SR sp. zn. 20Cdo 80/2002 považuje za opodstatnenú. Ako
dedič - spoluvlastník má právo na ochranu proti tretím osobám a uplatnenie jeho nároku nemôže byť
závislé od postupu ostatných účastníkov, zvlášť v prípade, ak niektorý z nich zneužil právne postavenie
proti jeho záujmom. K námietke, že žalovanému v 2. rade bola odňatá možnosť konať pred súdom
považuje za nedôvodnú, pretože proti rozhodnutiu o pripustení zmeny nie je odvolanie prípustné. Postup
žalovaného v 1. rade považuje za účelový, pretože nikdy nedostal súhlas na to, aby si všetok majetok
po matke nechal zapísať na seba. K otázke dobromyseľnosti žalovaného v 2. rade poukázal na to, že
tento účelovo predložil súdu nález Ústavného súdu ČR. Vzhľadom na okolnosti predaja pozemkov a
spôsoby ich vysporiadania v rámci ROEP v celej obci vzbudzuje pochybnosti o údajnej dobrej viere
kupujúceho. Žalovaný v 2. rade v rámci svojich podnikateľských aktivít skupoval pozemky v obci Stará
Lesná, o celom priebehu ROEP bol riadne zrozumený, teda aj s jeho prípadom a na druhej strane je
ním však vyzdvihovaná ochrana dobromyseľnosti na úkor porušenia jeho vlastníckeho práva. Nemôže
ísť o bezvýhradné uznanie v dobromyseľnosti, pokiaľ sa prihliadne na všetky okolnosti, ako prišiel k
dedičstvu po svojej matke. Žalovaný v 1. rade nadobudol nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, nikdy
mu nevzniklo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Nikdy ju neužíval, nepreukázal atribúty vydržania a
jeho postup v rámci ROEP považuje za účelový. Nepreukázal naliehavý právny záujem na žiadanom
určení. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal mu trovy
odvolacieho konania

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad
uvedených v ust. § 212 O. s. p., vec prejednal v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že okrem toho,
že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vykazuje procesné nedostatky, došlo aj k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci a nedostatočne zistenému skutkovému stavu veci a nepreskúmateľnosti
rozhodnutia.

Odvolací súd poukazuje na to, že predmetom konanie pred súdom prvého stupňa bol návrh o určenie,
že nehnuteľnosti patria do dedičstva, návrh, ktorý bol podaný dňa 15. 11. 2010. V priebehu konania
žalobca doplnil návrh o určenie, že žalovaný v 1. rade nie je vlastníkom nehnuteľnosti na LV č. XXX
k. ú. J. Q. a žalovaný v 2. rade vlastníkom nehnuteľnosti vedených na LV č. XXX k. ú. J. A., v tomto
smere špecifikovaných. Odvolací súd zistil, že prvostupňový súd vôbec nerozhodol o zmene návrhu
žalobcu, resp. jeho doplnení rozsudku. Súdu bol zaslaný dňa 16. 08. 2011 (č. l. 90 spisu). V tomto smere
bola dôvodná námietka žalovaného v 2. rade, že postupom súdu sa odňala možnosť účastníkom konať
pred súdom, pretože súd prvého stupňa nerozhodol o zmene návrhu, resp. jeho rozšírení návrhu o
ďalší výrok, pričom po ukončení dokazovania vo veci vyhlásil rozhodnutie, ktorého súčasťou je aj tento
rozšírený výrok, resp. návrh.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Je ním nielen procesný postup súdu, ale aj jeho
rozhodnutie, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť svoje práva.

Zákonodarca v ust. § 95 ods. 1 O. s. p. je postup v súvislosti so zmenou návrhu účastníka, resp. jeho
doplnením.



Odvolací súd zistil, že prvostupňový súd v zmysle týchto ustanovení nepostupoval, pretože nerozhodol o
zmene, resp. doplnení rozšírení návrhu. Okrem toho odvolací súd poukazuje na to, že procesný postup
bolo potrebné zachovať aj z tohto dôvodu, aby prvostupňový súd mal ujasnenú a ustálenú otázku, čo
je predmetom konania. Ako vyplýva z obsahu spisu, predmetom konania bol alternatívne určujúci návrh
žalobcu, ktorým žiadal určiť, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po neb. E. S. a zároveň, že žalovaný v
1. rade nie je vlastníkom nehnuteľností, ktoré špecifikoval a tiež ani žalovaný v 2. rade nie je vlastníkom
nehnuteľností, ktoré špecifikoval.

Z uvedeného teda vyplýva, že súd si neujasnil otázku, čo je predmetom konania, pretože odôvodnenie
rozhodnutia súdu by sa týkalo aj tejto časti návrhu, ktorému tiež vyhovel.

Rozsudkom vyhovel žalobe aj o tejto časti petitu, a to bez bližšieho vysvetlenia, odôvodnenia. a
spresnenia tohto procesného prejavu žalobcu.

Naviac z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, ak sa rozhodol rozhodnúť aj o druhom žalobnom
návrhu žalobcu, nevyplýva ako sa vyporiadal s naliehavým právnym záujmom aj na tomto určení. V
tomto smere je rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmateľný.

Odvolací súd však v súvislosti s odvolacími námietkami sa vyporiadaval aj s aktívnou legitimáciou na
strane žalobcu. V tomto smere žalovaní v 1. a 2. rade zhodne tvrdili, že v konaní žalobca nebol oprávnený
uplatňovať určovací nárok samostatne, ale len v spojení s ďalšími dedičmi po nebohej E. S. v zmysle
ust. § 91 ods. 2 O. s. p., v prospech určenia, že do dedičstva patrí.

V tomto smere sa stotožnil s argumentáciu žalovaných. Naopak nestotožňuje sa s argumentáciou súdu
prvého stupňa, ktorý sa s tým v priebehu konania vyporiadal rozporuplne, keď na jednej strane uviedol,
že v právnych úkonoch týkajúcich sa dedičstva sú voči iným osobám oprávnený vystupovať dedičia
spoločne a nerozdielne a zároveň aj dodal, že vzhľadom na to, že ide o určovaciu žalobu, tak túto môže
uplatniť samostatne akýkoľvek dedič. V tomto smere neuviedol jasne svoj právny záver a nevyporiadal
sa s námietkou aktívnej legitimácie žalobcu.

Odvolací súd je toho názoru, že v takomto prípade majú byť aktívne legitimovaný na podanie žaloby
všetci dedičia po poručiteľke, resp. ich právni nástupcovia, ktorí musia v konaní vystupovať ako
nerozlučné spoločenstvo na strane žalobcu v zmysle ust. § 91 ods. 2 O. s. p. Kto nesúhlasí so vstupom
do konania na strane žalobcu, musí byť na strane žalovanej. Túto argumentáciu odvolacieho súdu, ako
aj žalovaného v 2. rade podporuje aj rozhodnutie odvolacieho súdu 5MCdo 15/2007 zo dňa 22. 02.
2008, s ktorým sa stotožnil odvolací súd a v zmysle ktorého, ak zanechal poručiteľ viac dedičov, sú až do
právoplatného rozhodnutia súdu považovaného za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva.
Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú
oprávnení voči iným osobám spoločne a nerozdielne a ich dedičský podiel vyjadruje mieru akou sa
na týchto právach a povinnostiach navzájom podieľajú a majú postavenie nerozlučných spoločníkov v
zmysle ust. § 91 ods. 2 O. s. p.

Preto odvolací súd považoval túto argumentáciu žalovaných v 1. a 2. rade za správnu a prvostupňový
súd si mal ujasniť predmet konania a vyporiadať sa zreteľne aj s dostatkom aktívnej legitimácie na
strane žalobcu. Dôvodná bola odvolacia námietka žalovaných v 1. a 2. rade týkajúca sa nesprávnych
skutkových zistení a z toho plynúce aj nesprávne právne posúdenie veci, najmä vo vzťahu k tej
skutočnosti, že prvostupňový súd sa v odôvodnení rozsudku nedostatočne, resp. vôbec nevyporiadal s
výpoveďou pracovníčky Správy katastra v Kežmarku JUDr. I. G. na pojednávaní dňa 16. 08. 2001, ktorá
sa vo svojej výpovedi vyjadrila k okolnostiam, za akých došlo k vydržaniu nehnuteľnosti. Vyhodnotenie
tejto svedeckej výpovede prvostupňovým súdom v napadnutom rozsudku absentuje.



So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f)
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní súd prvého stupňa sa predovšetkým vyporiada s tým, čo je predmetom konania, aký
žalobný návrh a v prípade, že žalobca bude naďalej trvať na doplnenom návrhu o alternatívny petit, ktorý
je súčasťou spisového materiálu a návrh, ktorý sa na č. l. 90 spisu a o tomto návrhu musí procesne
rozhodnúť v zmysle ust. § 95 O. s. p. Následne po ujasnení si žalobného nároku bude dôsledne skúmať
nielen otázku naliehavého právneho záujmu, ale aj dostatku aktívnej legitimácie žalobcu vo vzťahu k
predmetu konania.

V odôvodnení rozhodnutia sa vyporiada so všetkými námietkami účastníkov konania, ich dôkazmi
zabezpečenými v priebehu konania, najmä svedeckou výpoveďou JUDr. I. G., dôkazy ktoré vyhodnotí
vo vzájomných súvislostiach aj jednotlivo a prijme jasné právne závery, ktoré budú preskúmateľné aj z
pohľadu ust. § 157 O. s. p.

V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.