{"guid": "7589bb8d-35ee-467d-8684-ea07d9736aee:fcd920cb-0f82-4d47-8f35-0a3194a5f9f5", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1111244419.1", "spisova_znacka": "9Co/65/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/65/2017 z 9. 8. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 9. augusta 2017, sp. zn. 9Co/65/2017, ECLI:SK:KSBA:2017:1111244419.1", "identifikacne_cislo": "1111244419", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Alica Beňová", "sudca_id": 273, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-alica-benova-273", "datum_vydania": "2017-08-09", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fcd920cb-0f82-4d47-8f35-0a3194a5f9f5", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1111244419.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2017:1111244419.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2017:1111244419.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/65/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244419
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1111244419.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu
JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu: R. C., R.. X.X.XXXX,
D. J. Č.. XX, D. , zastúpeného advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners s.r.o., Bratislava so sídlom
Radlinského č. 2, IČO: 35 955 341, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Národnou bankou
Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o zaplatenie náhrady škody vo výške 9.114,68€ s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 1. apríla 2014,
č.k. 15 C 181/2011-203, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok   súdu prvej inštancie v napadnutej časti     p o t v r d z u j e .

Žalovaný má právo na náhradu trov  odvolacieho a  dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.  Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie  zamietol  žalobu, ktorou sa žalobca  voči  žalovanému
domáhal zaplatenia sumy  9.114,68€  s príslušenstvom  predstavujúcu  náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom žalovaného pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou
PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len \"PDSI\") a obchodníka s cennými
papiermi CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s.  (ďalej len \"obchodník s CP\"). Ďalej súd prvej inštancie
zamietol návrh žalobcu na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a rozhodol, že
žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

1.2.  Svoje rozhodnutie po právnej stránke súd  prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami   § 3   ods.1, 2,
§ 9 ods.1, 2,  § 15 ods. 1 , § 17 ods.1 zákona   č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, § 127 ods. 2, § 128 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch, keď z
obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca sa voči žalovanému domáha náhrady škody titulom zodpovednosti
štátu za nesprávny úradný postup v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., preto  súd nárok posudzoval
v intenciách tohto zákona. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca bol členom družstva PODIELOVÉ
DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, do tohto družstva vložil členský vklad, avšak vzhľadom na
rozhodnutie o vystúpení z Družstva mu členstvo zaniklo rozhodnutím predstavenstva družstva podľa čl.
16 ods.3 Stanov družstva k 30.03.2011,  čím mu vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu . Na
základe schváleného prospektu investície Úradom pre finančný trh UTF -002/2002/ SPI z 21.03.2002,
právoplatný 28.03.2002,  bolo Družstvo oprávnené ponúkať  majetkové hodnoty s lehotou verejnej
ponuky 10 rokov. Prospekt  investície bol  informačným dokumentom, z obsahu ktorého  investori
získavali  informácie pre ich investičné rozhodnutie. Zo Zmluvy o zriadení portfólia z 02.06.2008 mal
súd preukázané založenie zmluvného vzťahu medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými papiermi
CAPITAL  INVEST, o.c.p., a.s.. Predmetná zmluva bola Obchodníkom s cennými papiermi vypovedaná
listom z 30.03.2010  s účinnosťou od 01.05.2010. Po tomto úkone Družstvo listom  z 15.04.2010



požiadalo NBS  o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL  INVEST, o.c.p., a.s.. V tomto čase
Družstvo však nepodalo žalobu voči Obchodníkovi s cennými papiermi o náhradu škody, ale žiadalo
NBS aby situáciu riešila. Na základe zisteného skutkového stavu do 01.06.2010 - NBS ako aj jej
právny predchodca Úrad pre finančný trh  v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch
postupovali správne vo vzťahu k Družstvu, ktoré bolo  NBS  povinné predkladať polročné správy o svojom
hospodárení. Z obsahu správ nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácií
Družstva a ani po rokovaní so štatutárom  Družstva  ako aj s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností
družstva. Obsah prerokovaných skutkových okolností o činnosti Družstva mal súd preukázaný zo
zápisu z prerokovania problémov a nezrovnalostí v činnosti družstiev z 24.08.2007. Družstvo dňa
10.10.2007 doručilo NBS list s tým, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov
investícií schválených Úradom pre finančný trh z dôvodov v liste špecifikovaných. Družstvo sa vyjadrilo
k systému fungovania družstiev vzhľadom na ich investičnú stratégiu, že vtedajší stav zodpovedal
dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami CI HOLDINGU, a.s., jej dcérskymi spoločnosťami
a družstvami. Podľa názoru  Družstva narušenie tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam
spôsobiť značné škody ako aj na druhej strane náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými
spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi. Družstvu a jeho dcérskym spoločnostiam sa javilo
ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné nástroje, ktorých emitentami by boli
spoločnosti v rámci finančnej skupiny CI HOLDING, a.s.. Družstvo zdôraznilo, že dlhodobé vysoké
výnosy členov družstiev boli zabezpečené najmä dobrou investičnou stratégiou družstiev, pričom bola
vyslovená obava, že jej zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu, resp. narušeniu  dôveryhodnosti
družstiev, ak by nebolo naďalej zo strany ich členov možné, aby jednotlivé družstvá boli naďalej schopné
plniť svoje záväzky. Za vyše päťročné obdobie pôsobenia družstiev na slovenskom finančnom trhu
nebola evidovaná ani jedna sťažnosť zo strany členov družstiev a taktiež družstvám nebolo zrejmé, že
by NBS disponovala nejakou sťažnosťou voči jednotlivým družstvám. Družstvo až listom doručeným
NBS  dňa 15.04.2010  požiadalo   NBS o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL  INVEST,
o.c.p., a.s. potom, čo mu Obchodník CP vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. Z obsahu listinných
dôkazov, ako aj z obsahu výpovede splnomocneného zástupcu žalovaného mal súd preukázané, že
NBS vykonala v období od 20.04.2010 do 06.05.2010 u Obchodníka s cennými  papiermi dohľad
na mieste. NBS v tomto období vyzvala Družstvo listom z 20.04.2010, aby predĺžilo žiadosť  o
schválenie dodatku prospektu investície tak, aby Družstvo mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných
prostriedkov, keďže NBS zistila, že podstatná časť prospektu investície  sa stala neaktuálna. Z
obsahu listinných dôkazov mal súd ďalej preukázané, že  Družstvo predložilo NBS dňa 28.04.2010
žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície. Týmto bolo začaté konanie, ktoré bolo podľa §
21ods.1 písm. a)  zákona č.747/2004 Z.z. prerušené rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010  z 10.05.2010
na čas, kedy Družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani po
opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadosti nedostatky neodstránilo, v dôsledku čoho
NBS rozhodnutím OPK -5664/1-5/2010  z 26.08.2010   konanie vo veci žiadosti o schválenie dodatkov
k prospektu investície, zastavila. Rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím  Bankovej rady NBS číslo
GUV-1744/2010  z 08.12.2010, právoplatné 16.12.2010. NBS súbežne začala voči Družstvu konanie
o uložení sankcie podľa § 144 ods.4 zákona č.566/2001 Z.z. za porušenie ustanovenia §129 ods.3
v spojení s ustanovením §128 ods.1 písm. b), c) a h) ZoCP a §125c ods.1 v spojení s §127 ods.4
ZoCP, rozhodnutím ODT -10890-4/2010 z 30.05.2011, právoplatné 18.07.2011. Týmto rozhodnutím
NBS Družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt, avšak nezakázala Družstvu vykonávať inú činnosť,
keďže NBS takéto kompetencie voči Družstvu ako podnikateľskému subjektu nemala.  NBS na základe
získaných poznatkov o činnosti Družstva ako aj Obchodníka s CP,  podala dňa 27.07.2010 orgánom
činným v trestnom konaní oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu. Podľa uznesenia
Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii č. k.
ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010 zo 16. 11. 2010, bolo dňa 10.08.2010 začaté trestné stíhanie podľa § 199
ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a)
Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona.

1.3. Súd  prvej inštancie vznik škody titulom nesprávneho úradného potupu posudzoval v zmysle  § 9
zákona č.514/2003 Z.z., keď žalobca bola povinný preukázať zákonné podmienky  vzniku zodpovednosti
žalovaného za vznik škody, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným
postupom NBS pri výkone dohľadu nad Družstvom, ktorého bola členkou. Zákonné podmienky  vzniku
zodpovednosti žalovaného za vznik škody musia byť splnené kumulatívne bez ohľadu na zavinenie,
nakoľko ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť. Podľa názoru súdu žalobca
nepreukázal, že by NBS vo vzťahu k Družstvu nesprávne úradne postupovala. Práve naopak, v konaní



bolo preukázané, že  NBS až od účinnosti  zákona č.566/2001 Z.z. o cenných papieroch od 01.06.2010
bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt - Družstvo, dodržiava
schválený prospekt investície. NBS nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou
činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore
s čl. 2 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a v rozpore s ustanoveniami zákona  č. 566/1992 Zb. o
Národnej banke Slovenska,  so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a zákonom č. 747/2004
Z.z. o dohľade nad finančným trhom. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie žalobu zamietol z
dôvodu, že žalobca nepreukázal už prvú z troch podmienok vzniku zodpovednosti za vznik škody  a to
nesprávny úradný postup NBS a z dôvodu hospodárnosti konania sa s ostatnými podmienkami vzniku
zodpovednosti štátu výškou škody a príčinnou súvislosťou s nesprávnym úradným postupom NBS pri
výkone dohľadu nad Družstvom, nezaoberal.

1.4. Súd prvej inštancie  ďalej  poukázal nato, že  nárok na náhradu škody voči štátu môže byť  úspešne
uplatnený iba vtedy, ak poškodený nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi,
ktorý je povinný plniť.  Žalobca si svoj nárok na náhradu škody uplatnil v konkurznom konaní vedenom
Okresným súdom Bratislava I sp.zn. 3K 95/2010 voči úpadcovi - Družstvu, ktorého členom bol  čo
znamená, že v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nevymožiteľnosti
pohľadávky poškodeného - žalobcu  ako predpokladu vzniku škody spôsobenej štátom odvíja až odo
dňa, keď pominú účinky vyhláseného konkurzu alebo až vtedy, keď nebude nárok  žalobcu na základe
právoplatného rozvrhového uznesenia súdu uspokojený.  Pohľadávka žalobcu bola síce správcom
konkurznej podstaty  popretá /čo však neznamená, že počas incidenčného konania pohľadávku žalobcu
neuzná/, žalobca  si  uplatnil  pohľadávku na tunajšom súde incidenčnou  žalobou. Súd doposiaľ o
incidenčnej žalobe žalobcu nerozhodol a konkurz nie je ukončený, preto nie je možné ustáliť výšku
škody, ktorá žalobcovi vznikla a žaloby na začatie konania o zaplatenie škody je možné považovať
za predčasne podané.   S poukazom na tieto skutočnosti súd prvej inštancie vyhodnotil žalobu za
predčasne podanú a to aj  z dôvodu, že žalobca ako bývalý člen družstva, ktorý sa stane v dôsledku
nevyplatených finančných prostriedkov družstvom veriteľom družstva, si svoje nároky na náhradu škody
môže uplatniť v zmysle ustanovenia §243a ods.4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku
škody voči členom predstavenstva družstva alebo členom kontrolnej komisie podľa ustanovenia §244
Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník v § 251 ods. 2, § 243a  ods. 4 a § 244 ods. 8 explicitne
zakotvuje, že každý člen družstva je oprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu škody proti
členovi predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu,  že každý
veriteľ družstva môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky družstva na náhradu škody
proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ družstva nemôže uspokojiť
svoju pohľadávku z majetku družstva, a taktiež, že ak je na majetok družstva vyhlásený konkurz, nároky
veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie družstva môže
uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom predstavenstva družstva, ktorí ak porušili
svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie  sú zodpovední spoločne a nerozdielne za škodu, ktorú tým
družstvu spôsobili. Existencia pohľadávky žalobcu  na náhradu škody  voči vyššie uvedeným subjektom
Družstva vylučuje možnosť, podľa názoru súdu, aby sa žalobca  domáhal náhrady škody voči štátu
podľa zákona č. 514/2003 Z.z..

1.5. Podľa názoru súdu prvej inštancie v danom prípade je právne relevantným  prípadný nesprávny
úradný postup, ktorého by sa mohla NBS  dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k dohliadanému
subjektu, ktorým je Družstvo. Len v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by prichádzalo do
úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom by žalobcovi  vznikla škoda.
Žalobca poukázal, že mu vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu zo strany NBS
nad činnosťou Obchodníka s CP, pričom uviedol, že Družstvo poskytovalo finančné prostriedky potom,
ako ich získalo od neho  Obchodníkovi s CP na základe zmluvy o riadení portfólia. Medzi Družstvom
a Obchodníkom s CP tak vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy
povinní plniť z uzavretej zmluvy. Ak Družstvo zistilo, že Obchodník s CP si svoje povinnosti vyplývajúce
mu zo zmluvy neplní,  bolo jeho povinnosťou domáhať sa  súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo
na základe uzavretej zmluvy nárok. Len v prípade, ak by sa Družstvo svojej pohľadávky nedomohlo
voči Obchodníkovi s CP titulom nároku vyplývajúcim zo zmluvy, bolo by možné (teoreticky) dospieť
k záveru, že Družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS
spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s CP. V priamej príčinnej súvislosti s prípadným
preukázaným nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným subjektom - Obchodníkom s CP mohla
vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je však subjekt odlišný od žalobcu. Podľa názoru súdu z vyššie



uvedených dôvodov je prípadný nesprávny úradný postup NBS  vyplývajúci z dohľadu nad Obchodníkom
s CP v danom prípade právne irelevantný, pretože na strane žalobcu nedošlo k vzniku škody v priamej
príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS  spočívajúcom v zanedbaní
dohľadu nad Obchodníkom s CP, preto sa súd takýmto prípadným nesprávnym úradným postupom ani
nezaoberal.  Žalovaný  v konaní preukázal, že  NBS dohľad nad dohliadaným subjektom - Družstvom
nezanedbala, keď  Družstvo bolo  dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad
plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt) v súlade s ustanoveniami § 125
až 128 ZoCP. V súlade s uvedenými stanoveniami Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt
investície, pričom posudzoval len jeho úplnosť (§ 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 ZoCP), t.j. či
obsahuje všetky údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov
v Prospekte investície zodpovedali príslušné orgány Družstva. Žalovaný tiež preukázal, že nebolo v
právomoci NBS  schvaľovať zmluvu o riadení, resp. portfólia. Prospekt investície mal podľa zákona
obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov žalobcu verejnej ponuky majetkových
hodnôt  alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje (podstatná náležitosť § 128 ods. 1 písm. a) bodu 10
ZoCP). NBS nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by
došlo k prekročeniu jej kompetencií. NBS až od 01.06.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť,
či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt investície.  Slovenská republika ako
štát, nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v
ktorých má Družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy Družstva sa spravovali v danom čase
stanovami družstva a Obchodným zákonníkom. Žalobca ako člen Družstva (podnikateľského subjektu)
neinvestoval predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemala žiaden vplyv,
ale práve naopak členská schôdza je najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom ktorého členovia
uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva a jeho orgánov v zmysle
ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov PDSI. Žalobca nepreukázal, že počas členstva v Družstve
realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce mu z členstva tak, že by aktívne zasahoval do činnosti Družstva
za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov Družstva.
S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie žalobu  zamietol.

1.6. V napadnutom rozsudku  súd prvej inštancie ďalej zamietol  návrh žalobcu na podanie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru Európskej únie  podľa čl 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie  konštatujúc,
že rozhodnutie Súdneho dvora EÚ o žalobcom položených otázkach nie je nevyhnutné pre meritórne
rozhodnutie veci. Návrh na začatie prejudiciálneho konania zamietol aj z dôvodu, že nie je súdom, proti
rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva.

1.7. O trovách konania súd prvej inštancie  rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnému
žalovanému  nepriznal z dôvodu, že tento si náhradu trov konania neuplatnil.
2. Proti tomuto rozsudku a to proti výroku, ktorým súd žalobu vo veci samej zamietol podal v zákonom
stanovenej lehote odvolania žalobca, ktorý žiadal,  aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil,
žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného k náhrade trov konania, alternatívne žiadal
rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie  na ďalšie konanie. Vo svojom
odvolaní namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, súd prvej inštancie  neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho  rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal
na to, že súd prvej inštancie  nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s
princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je
istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo
vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t.j., že ich postup bude
zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde ku škode na jeho úkor,
pretože vychádzal z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a nemohol predpokladať,
že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp., že takýto
je jeho obsah podľa jej výkladu, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad
Prospektom investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech
každého, ktorý sa na ňu  z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument, že upozornila
Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva
posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť.
Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a



porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcou v nesprávnom výkone
dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z.z.. Za obzvlášť nepochopiteľný považoval záver súdu
prvej inštancie, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady \"právo patrí bdelým\", nakoľko
ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti
dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol \"bdelý\" s tým, že mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci
dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými by  mohol zabezpečiť
dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt
donútiť. Uviedol, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných
papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú
dohliadaných subjektov a ich činností.  Podľa ust. § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch (platného
v  tomto znení od 1. mája 2007) Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako
aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska
napriek tomu, že v priebehu celého konania tvrdila opak  -  preto mala Národná banka Slovenska
zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných
Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh
a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi.
Povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska je dokonca koncipovaný tak široko, že
má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť,
vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka,
ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj
žalobcu. Poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka X.. U. S., P.. preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku
2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio,
ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase
akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, t.j. že  Družstvo malo všetky peňažné prostriedky
získané od žalobcov investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom
a Družstvom. Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s
takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po  vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej
do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a
GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami
CI HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše či už členom predstavenstva alebo
konateľom X.. Q. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Žalobca poukázal tiež na to,
že  Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a
investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala
právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi (v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými
papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo porušil zákon
o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch) ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem
udelenej pokuty vo výške 10.000 € nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov
a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať
činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť
sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie
ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti
ním  vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom
k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., že
túto investíciu mu banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila.
Poukázal ďalej  na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s
cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé
porušovanie zákona o cenných papieroch; z uvedeného vyplýva tolerovanie porušovania právnych
predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska.

2.1. Žalobca  ďalej uviedol, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011 č.
ODT-10890-4/2010 ( právoplatným dňa 18. júla 2011) zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt
z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie
neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v
skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31.decembru 2006, kedy došlo v sídle
Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva
Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s
ktorými je Družstvo majetkovo prepojené  boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o



majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe
verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva
boli neaktuálne už k 31. decembru 2006. Z uvedeného  vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo
ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona
o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne
zasiahla až v máji 2011 (zákazom činnosti).  Žalobca  mal tiež zato,  že  existujúce konkurzné konanie
samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu,
žalobu na náhradu škody proti štátu a nerobí takútu žalobu predčasnú, pretože je povinnosťou súdu v
konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť
uspokojenia žalobcu  ako veriteľa v konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto
hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný
zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu  -
preto žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania žaloby a to ani
vtedy, ak žalobca doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je (podľa názoru
žalovaného a súdu prvej inštancie)  povinný mu  dané plnenie vrátiť.  Zákon  č. 514/2003 Z. z.
nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak,  pripúšťa
regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či
inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval
Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení,  a to až do
doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna
zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti
úpadcu podľa zákona o konkurze. Uviedol, že  z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o
stave konkurzu zo dňa 20. augusta 2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky,
celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych sporov proti Národnej
banke Slovenska, Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis Europe a iným  subjektom, a preto
aktuálny stav konkurzu vylučuje jeho možnosť svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť. Záverom vo
svojom odvolaní žalobca poukázal na závery uznesenia Najvyššieho SR zo dňa 31. januára 2012, sp.
zn. 6MCdo 11/2010 a  na to, že  zo zápisníc o pojednávaní pred súdom prvej inštancie vyplýva, že listinné
dôkazy vyžiadané prvoinštančným súdom, resp. predložené stranami sporu neboli riadne vykonané
spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p. a preto nemôžu byť právnym podkladom pre právne posúdenie
veci o základe uplatneného nároku.

3. Žalovaný vo vyjadrení sa k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie  v napadnutej časti
ako vecne a právne správne potvrdiť. Uviedol, že  súd prvej inštancie  pri konaní  v prejednávanej
veci postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého
zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v konečnom  dôsledku
mal v spise k  dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, či už
predložené žalobcom alebo ním. Súd prvej inštancie  na základe vykonaného dokazovania dostatočne
správne zistil skutkový aj právny stav veci, pričom z jeho činnosti  mu boli známe aj iné dôležité
skutočnosti  (§ 121 O.s.p.), pretože na súde  prvej inštancie už od 2. júla 2012 pravidelne prebiehajú
konania  v skutkovo a právne analogických veciach.  Žalovaný vo vyjadrení zopakoval svoje počas
konania prezentované tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam týkajúcim sa daného
prípadu a uviedol, že žalobca v konaní nepreukázal bezúspešné uplatnenie nároku voči družstvu PDSI
čo znamená, že nepreukázal vznik škody. K námietke o riadnom nevykonaní  listinných dôkazov uviedol,
že zo zápisnice z pojednávania súdu jasne vyplýva skutočnosť, že súd oboznámil (vykonal) jednotlivé
dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise, pričom pri ich oboznamovaní presne špecifikoval o aké
doklady išlo a oboznámil ich obsah.

4. Uznesením č.k. 15 C 181/2011-226 zo dňa 28.5.2014      súd prvej inštancie  uložil žalobcovi
povinnosť zaplatiť v lehote 15 dní súdny poplatok za odvolanie v sume 20,- € s poukazom na položkou
7a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov.
5. Na základe odvolania žalobcu odvolací súd svojím rozsudkom z 12.marca 2015 č.k.  9 Co
386/2014-238,  9 Co 387/2014 rozsudok súdu prvej inštancie  v napadnutých  častiach potvrdil ako
vecne správny  (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.); zároveň potvrdil uznesenia súdu prvej inštancie č.k. 15 C
181/2011-226 zo dňa 28.5.2014         ukladajúce žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok.



6. Na základe dovolania žalobcu Najvyšší súdu SR ako súd dovolací Uznesením sp. zn. 3Cdo 709/2015,
rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 12.3.2015 sp.zn.  9 Co 386/2014, 9 Co 387/2014   vo výroku,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej a vo výroku o trovách odvolacieho
konania zrušil   a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie; dovolanie odmietol v časti
smerujúcej proti výroku rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvej
inštancie č.k. 15 C 181/2011-226 zo dňa 28.5.2014. Dovolací súd prihliadol na vadu konania uvedenú
v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ktorá sa vyskytla v štádiu odvolacieho konania v podobe nedoručenia
vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobcu. Pretože odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom
znamenajúce porušenie práv na spravodlivý proces zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho
dôvodnosť, dovolací súd podľa § 243b ods. 1 O.s.p. rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Úlohou odvolacieho súdu bude doručiť vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcovi
a až po vykonaní tohto procesného úkonu bude možné pokračovať v odvolacom konaní.

7. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
platného a účinného od 1.7.2016 / ďalej len „C.s.p.“/ ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Po odstránení nedostatku vytýkaného dovolacím súdom, keď vyjadrenie žalovaného k odvolaniu
žalobcu bolo žalobcovi doručené dňa 18.9.2015 odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené
ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379, 380 ods. 1 C.s.p. v napadnutom rozsahu
(výrok vo veci samej a výrok o trovách konania) bez nariadenia odvolacieho pojednávania  (rozsudok
bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie  je dôvodné.

9. Zodpovednosť za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci spôsobenú nesprávnym úradným postupom jeho orgánmi verejnej moci je
objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť; založená je na súčasnom
(kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik škody;
3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zákon  č. 514/2003 Z.z.
definuje nesprávny úradný postup iba príkladmo v ust. § 9 ods. 1 druhá veta tak, že  okrem iného sa
zaň považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Z obsahu pojmu \"nesprávny úradný postup\" vyplýva, že vo všeobecnosti môže ísť o akúkoľvek činnosť
spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním
dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k
porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti.

10. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebol preukázaný
nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou
Družstva. V danom prípade nie je  sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou
Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah
tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č.
566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od
1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať
schválený prospekt investície. Teda až od 1. 6. 2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava
schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície  v zmysle   § 125c ods.
1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z.  bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových
hodnôt stanovená až od 1. 1. 2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z.
(novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia
verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte
investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm.
h/ zák. č. 566/2001 Z.z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu,  žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie).
Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad
finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobca. NBS mohla podľa platnej právnej



úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák.
č. 566/2001 Z.z. V tejto súvislosti treba poukázať  i na to, že žalobca si musel byť vedomý toho, že
s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21. 7. 2013;  § 126 až 130
boli zo zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa
22.7.2013). Ak si toho žalobca vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v
zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu
žalobcu, že  o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.

11. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu  o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv žalobcu,
ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobca  vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne
z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých,
ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona  vyplývajú.

12.Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že
jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva  čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená,
že  riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo
pokyny na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy
v spojení s § 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby,
ktoré Družstvo ako klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím,
že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Žalobca si  ako člen Družstva, ktoré za týmto
účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou
predpovedať a odhadnúť (čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov
s cennými papiermi).  Až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21.decembra 2010,
č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.
marca 2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú
Národnou bankou Slovenska.  Činnosť Družstva, ktorého bol žalobca v rozhodnom čase členom,  spĺňala
znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto
forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle
neistého výnosu z realizovaného finančného investovania;  zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať
primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť
Družstva voči žalobcovi.

13. Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobcu  o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu  zohľadňujúc  aktívny prístup Národnej banky Slovenska
k obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní preukázaný  rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č.
OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 €,
opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007 , ktorým uložila obchodníkovi s
cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 euro a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010,
č. ODT-8305-5/2010, ktorým  odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobca sa  nemôže v konaní
domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom  v takom pochybení
v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne
pochybenia sa môžu priamo odraziť len  v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, keďže za
nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či



aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten
účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

14. Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák.  č. 514/2003
Z.z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

15. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní
poukazoval žalobca, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok sa
týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým,
že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho  Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného
rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom
verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie
nedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa odvíja odo dňa,
keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok
sp. zn. 29Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do
úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže
byť zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší
súd ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní
čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že
dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok
za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič.
Z označeného  rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver,  že žalobu o náhradu škody proti
štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu
ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky
poškodeného v tom zmysle,  že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu
sumu, 2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri
vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci
v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty,
preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z
podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti
pohľadávky žalobcu  nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania nedostane
nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvej inštancie  i
v tom , že žaloba bola podaná predčasne.

16.  K námietke žalobcu, že  listinné dôkazy vyžiadané súdom prvej inštancie, resp. predložené stranami
sporu neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p. a preto nemôžu byť právnym
podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku   odvolací súd uvádza, že podľa §
129 ods. 1 O.s.p. / teraz § 204 C.s.p./ dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca
na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta, alebo oznámi jej obsah.  Z obsahu spisu vyplýva, že
žaloba, následné podania žalobcu a vyjadrenie sa žalovaného boli  vzájomne stranám  sporu  súdom
prvej inštancie   doručované pred pojednávaním nariadeným  na prejednanie veci samej. Zo zápisnice
z  pojednávania súdu nariadeného na deň 1.4.2014  jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie v
zmysle § 119 ods. 5 O.s.p. oboznámil strany sporu s doposiaľ vykonaným dokazovaním a obsahom
spisu. Uvedené znamená, že žalobcom vytýkané procesné pochybenie súdu prvej inštancie  o  riadnom
nevykonaní dokazovania nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností  spôsobom uvedeným
v § 129 ods.1 O.s.p. resp. § 204 C.s.p. nebolo odvolacím súdom zistené.

17. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie  v napadnutej
časti podľa § 387 ods.1,2  C.s.p. ako vecne správne potvrdil  vrátane výroku o trovách konania, o ktorých
súd prvej inštancie správne rozhodol v zmysle  § 142 ods. 1  O.s.p. resp. § 255 ods. 1 C.s.p.

18. O náhrade trov  odvolacieho konania  a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396
ods. 1 , § 453 ods. 3 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu
žalobcu nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie  potvrdil, mal žalovaný v odvolacom
a dovolacom konaní plný úspech a vznikol mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keď o
výške  náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.



19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu  je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať   pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu  záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/  je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( §  421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva  v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické  vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že  dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15C/181/2011", "guid": "b05a298f-031a-43ae-ab49-d52eb5ad54a0:f23798ff-8199-4156-a79f-3252c573b45b", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "56032ed9-b6c6-496a-804c-80964768d112:c360d979-12b1-44c0-883c-e20a0a426c91", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:1206215381.1", "spisova_znacka": "6MCdo/11/2010", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/11/2010 z 30. 1. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:1206215381.1"}], "citovane_v": []}