Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1Cob/307/2014 z 20. 4. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 20. apríla 2016, sp. zn. 1Cob/307/2014, ECLI:SK:KSBA:2016:1711200472.1 Krajský súd Bratislava | 1Cob/307/2014 | ECLI:SK:KSBA:2016:1711200472.1 | 2016-04-20 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Obchodné záväzkové vzťahy Citované ustanovenia: OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4706d87f-55e9-4f93-bbfc-e433a6b01df1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1711200472.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/307/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1711200472
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Pekarčíková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1711200472.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a členiek
senátu JUDr. Andrey Haitovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej, v právnej veci navrhovateľky: R.. I.F. B., W.
I.. X/Xa, XXX XX M., zast. Mgr. Lenkou Matlákovou, advokátkou, Oravská 15/A, 903 01 Senec, proti
odporcovi: "M. k´ M. TOANOGLOY XENODOCHEIAKÉ TOYRISTIKÉ SYMBOYLEYTIKÉ EMPORIKÉ
ANÓNYMÉ ETAIREIA" rozlišovací názov "EUROXENIA A.E.", 4KM RHODES-LINDO AVENUE, 85100
RHODES, Grécko, identifikačné číslo 65466/80/B/08/05, zast. Advokátska kancelária JUDr. Margita
Lonská, s.r.o., Kalinčiakova 25, 831 04 Bratislava, IČO: 36 862 282, o zaplatenie 6.140,- eur istiny s
prísl., o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 26Cb/16/2011-235 zo dňa 01.
07. 2013, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok č. k. 26Cb/16/2011-235 zo dňa 01. 07. 2013
p o t v r d z u j e .

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania vo výške 218,85 eur k
rukám právneho zástupcu navrhovateľky v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke do troch
dní od právoplatnosti rozsudku peňažnú sumu vo výške 6.140,- eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9 % ročne zo sumy 6.140,- eur od 01. 12. 2010 do zaplatenia. Súd zároveň priznal navrhovateľke
voči odporcovi náhradu trov súdneho konania vo výške 100 %.

V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že navrhovateľka sa návrhom na vydanie európskeho
platobného rozkazu doručeným súdu dňa 18. 01. 2011 domáhala voči odporcovi zaplatenia peňažnej
sumy vo výške 6.140,- eur. Svoj návrh odôvodnila tým, že odporca nezaplatil sumu podľa faktúry splatnej
dňa 01. 11. 2010, ktorú navrhovateľka vystavila na základe zmluvy o poskytovaní služieb zo dňa 15.
03. 2010. Písomným podaním zo dňa 14. 12. 2012 si navrhovateľka tiež uplatnila nárok na zaplatenie
úrokov z omeškania v zákonnej výške 9 % ročne zo sumy 6140,- eur od 01. 12. 2010 do zaplatenia.

Súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa s obsahom listín založených v spise a dospel
k nasledovným skutkovým zisteniam a právnym záverom. V prejednávanej veci sú účastníkmi
konania fyzická osoba podnikajúca na základe živnostenského zákona a spoločnosť zapísaná
do vestníka vlády Helénskej republiky ako akciová spoločnosť. V zmluve o poskytovaní služieb
zo dňa 15. 03. 2010 sa účastníci konania, ktorí boli súčasne účastníkmi uvedenej zmluvy, v
súlade s čl. 23 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone
rozsudkov v občianskych a obchodných veciach dohodli, že právomoc na vyriešenie sporov medzi
nimi majú súdy Slovenskej republiky. V súlade s čl. 3 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu



a Rady (ES) 
č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky sa účastníci zmluvy dohodli, že sa ich záväzkový
vzťah riadi právom Slovenskej republiky. Právny vzťah účastníkov tvoriaci predmet konania sa preto s
ohľadom na predmet činnosti navrhovateľky a na všetky okolnosti pri vzniku záväzkového vzťahu medzi
navrhovateľkou a odporcom (z ktorých je zrejmé, že sa tento vzťah týka ich podnikateľskej činnosti v
zmysle § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka), spravuje Obchodným zákonníkom a v súlade s § 1 ods.
2 Obchodného zákonníka aj Občianskym zákonníkom.

Predmetom konania je nárok navrhovateľky, ktorého skutkový základ spočíva v porušení zmluvnej
peňažnej povinnosti odporcu zaplatiť dohodnutú odplatu. Navrhovateľka sa dohodou zo dňa 15. 03.
2010 (ďalej tiež „dohoda“) zaviazala vykonať pre odporcu činnosť vymedzenú v odseku 1. zarážka 1. až
10., a to všetko v období od 01. 01. 2010 až 31. 12. 2010. Súd posúdil dohodu ako mandátnu zmluvu
(§ 566 a nasl. Obchodného zákonníka), keď plnenie navrhovateľky ako mandatárky spočívalo v inej
činnosti pre odporcu ako mandanta (§ 566 ods. 1 Obchodného zákonníka). Navrhovateľka mala činnosť
vykonávať na účet odporcu, čo vyplývalo z odseku 2. zarážky 6. a 7. dohody.

Plnenie dohody navrhovateľkou bolo sporné v časti sprevádzania študentov na letisko, organizovania
odchodov na Slovensko, vyplňovania dotazníkov, obchádzania škôl za účelom ďalšej spolupráce a
prípravy ďalšej sezóny podľa predposlednej zarážky zmluvy, keď ostatné spochybňovanie plnenia
navrhovateľkou bolo nekonkrétne. Súd v tejto súvislosti mal za to, že navrhovateľka nemala povinnosť
sprevádzať študentov na letisko, mala len byť nápomocná na letisku, ak je v krajine odletu, a teda
tvrdenie odporcu o povinnosti navrhovateľky znášať náklady vo výške 900,-eur na dovoz študentov na
letisko podľa príjmového pokladničného dokladu zo dňa 02.11.2010 od W. B. považoval súd v plnom
rozsahu za bezdôvodné. Podľa názoru súdu navyše ide o náklady v súvislosti s organizáciou odletu
študentov, kde povinnosť navrhovateľky znášať tieto náklady nebola dohodnutá. Pokiaľ by tieto náklady
„súviseli s výkonom jej práce“, mal ich podľa odseku 2. zarážka 7. dohody a v súlade s § 572 Obchodného
zákonníka znášať odporca. Podľa názoru súdu preto kompenzačná námietka odporcu v tejto časti
nebola účinná.

Ako súd ďalej argumentoval, navrhovateľka tiež nemala organizovať odchody na Slovensko, mala byť
len „nápomocná na letisku počas odletov“, „poskytovať asistenciu pri vyhľadávaní leteniek
a triedení zoznamu letov“, „informovať každého študenta o prílete a odlete“, teda jej činnosť spočívala
predovšetkým v činnosti na samotnom letisku, čo je len časť organizácie odletov. Tieto
jednotlivé činnosti neboli namietané, navyše nebolo tvrdené a ani preukázané, že by došlo k
pochybeniam jednotlivých študentov pri ich odletoch. Naopak navrhovateľka preukázala poskytovanie
informácií študentom o príletoch a odletoch e-mailom z adresy I..B..H. na adresu V.
G. a N..sk a e-mailom z adresy I..B..H. na adresu K..G.-H. F. W..sk.

Podľa názoru súdu prípadné obchádzanie škôl odporcom za účelom ďalšej spolupráce v roku 2011
neimplikuje nedostatočné plnenie zmluvných povinností navrhovateľkou a už vôbec nie úplné neplnenie
si povinnosti navrhovateľkou spočívajúcej v prerokovaní nasledujúcej sezóny so školami, ich špeciálnych
požiadaviek, dojednaní a podmienok. V tejto súvislosti súd poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka
nezodpovedá za výsledok (§ 571 ods. 2 Obchodného zákonníka) a jej zodpovednosť nevyplýva ani
zo samotnej zmluvy, v čoho dôsledku odmietanie ďalšieho rokovania s navrhovateľkou
jednotlivými školami nemôže ísť na ťarchu navrhovateľky, a už vôbec nie, ak tieto ako tretie
osoby odmietali činnosť navrhovateľky v dôsledku neplnenia si povinností odporcom, čo je preukázané
e-mailom z adresy M..S..sk na adresu K..H.. Samotné meškanie s plnením odporcu pre tretie osoby má
súd preukázané z e-mailu z adresy K..H. 21. 12. 2010 na adresu K..sk. Keďže nebola
preukázaná príčinná súvislosť pri vzniku nákladov odporcu na letenku a pobyt v Slovenskej republike,
ako ani vadné plnenie navrhovateľky, súd mal za to, že kompenzačná námietka odporcu nie je ani v
tejto časti účinná.

Pokiaľ ide kompenzačnú námietku vznesenú odporcom v časti zaplatenia odplaty N. Q. v sume 967,30
eura podľa príjmového pokladničného dokladu zo dňa 30.11.2010, súd nemal za preukázané, že
tieto náklady vznikli pri činnosti N. Q., a to takej, akú mala vykonať navrhovateľka ako plnenie podľa
dohody. V časti kompenzačnej námietky týkajúcej sa zaplatenia odplaty N. Q. v sume 875,60 eura
podľa príjmového pokladničného dokladu zo dňa 22.12.2010 pritom ide o činnosti, ktoré navrhovateľka



podľa dohody nemala vykonávať, keďže v súvislosti s pobytom študentov v lete 2011 (ktorého
zabezpečenie nebolo predmetom dohody) mala navrhovateľka so školami len prerokovať sezónu
2011 a ich špeciálne požiadavky, dojednania a podmienky a byť nápomocná pri všetkých potrebných
prekladoch. Navrhovateľka nemala pripraviť organizáciu a prezentáciu a s tým súvisiacu komunikáciu so
slovenskými školami. Navrhovateľka mala vykonať predchádzajúcu prípravu organizácie a prezentácie,
a preto nie je dôvod, aby navrhovateľka znášala náklady na činnosť platenú odporcom, ako o tom svedčí
príjmový pokladničný doklad zo dňa 22. 12. 2010. V tejto súvislosti súd tiež poukázal na nadbytočnosť
výsluchu svedkyne N. Q., a to aj z dôvodu, že navrhovateľka preukázala úkony smerujúce k
prerokovaniu sezóny 2011 so školami, pričom však tieto rokovania bez úhrady peňažných nárokov za
rok 2010 odporcom školy odmietli.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že navrhovateľka riadne vykonala svoje zmluvné
povinnosti podľa dohody, čím jej vznikol nárok na odplatu podľa § 571 ods. 2 veta prvá Obchodného
zákonníka. Pokiaľ ide o samotnú výšku odplaty, táto bola dohodnutá v závislosti od rozsahu činnosti
navrhovateľky, resp. od počtu študentov, s ktorými bude navrhovateľka komunikovať, a to 60,- eur
resp. 30,- eur za jedného študenta, pričom minimálna výška odmeny bola dohodnutá na sumu 10.000,-
eur bez závislosti výšky tejto odmeny navrhovateľky od skutočnosti, či jej činnosť prinesie očakávaný
výsledok v súlade s § 571 ods. 2 veta prvá Obchodného zákonníka. Podľa názoru súdu tvrdenie
odporcu, že určenie 60,- eur za študenta bolo len orientačným ustanovením, nezodpovedá obsahu
dohody. Skutočnosť, že odplata bola splatná pred vykonaním celého plnenia navrhovateľky je súladná
s Obchodným zákonníkom, podľa ktorého si možno dohodnúť vznik nároku na odplatu aj inak ako po
riadnom vykonaní činnosti mandatára.

Súd ďalej argumentoval tým, že počet študentov, ktorí riadne vykonávali prácu po určenú dobu v hoteloch
v Gréckej republike v roku 2010 prostredníctvom odporcu, nebol sporný a tento počet je preukázaný
tabuľkou - počítačovým výstupom. Celkový počet študentov je 274, z čoho 10 študentov pracovalo
v hoteloch prevádzkovaných odporcom, teda výška odplaty navrhovateľky bola po riadnom plnení vo
výške 264 × 60,- eur + 10 × 30,- eur, teda 15.840,- eur + 300,- eur, čo je celkom spolu 16.140,- eur.
Nebolo tiež sporné, že odporca zaplatil navrhovateľke sumu 10.000,- eur, a teda odporca bol povinný
v súlade s odsekom 3. zarážka 5. dohody zaplatiť navrhovateľke sumu 6.140,- eur ako zvyšnú časť
peňažných prostriedkov po vystavení faktúry.

Pokiaľ ide o zrušenie dohody jej samotnými účastníkmi, súd nemal za sporné, že došlo k jej predčasnému
ukončeniu, pričom vzhľadom na tvrdenia účastníkov dohody mal súd preukázané jej ukončenie ústnou
formou. Keďže však v čase ukončenia dohody si navrhovateľka ako mandatárka už splnila všetky
povinnosti, primeranou časťou odplaty, na ktorú má navrhovateľka nárok podľa § 574 ods. 4 Obchodného
zákonníka, je celý zostatok jej odplaty vo výške 6.140,- eur.

Ako to z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, tvrdenie odporcu, že navrhovateľka
začala od septembra 2010 používať jeho zdroje a kontakty, nebolo preukázané, navyše bez
ďalšieho by tieto skutočnosti nemali vplyv na povinnosť odporcu zaplatiť navrhovateľke zostatok odplaty
vo výške 6.140,-eur. Taktiež ani tvrdenie odporcu, že navrhovateľka po zaplatení časti odplaty k
01. 09. 2010 nevykonala žiadne ďalšie služby, nezodpovedá preukázanému skutkovému stavu, keď z
e-mailu z adresy I..B..H. na adresu F. B. a W. G., e-mailu z adresy I..B..H. na adresu W. G.
a G. S., e-mailu z adresy I..B..H. na adresu W..K..H..Q., e-mailu z I..B.N..H. na adresu iZ. a e-mailu z
adresy I..B..H. na adresu W. G. a G. S. zo dňa 27. 10. 2010 mal súd za preukázané, že navrhovateľka
vykonávala činnosť podľa dohody aj po 01. 09. 2010, predovšetkým však výška odplaty nebola závislá
od plnenia po dni 01. 09. 2010, keďže priamo závisela od počtu študentov.

Pokiaľ ide o vytlačené e-maily najmä e-mail z adresy M..S..sk na adresu K..H., e-mail z adresy M..S..sk
navrhovateľke zo dňa 08. 04. 2013, e-mail z adresy E..W..sk navrhovateľke zo dňa 09. 04.
2013, e-mail z adresy K..sk navrhovateľke zo dňa 04. 10. 2013, súd mal z týchto e-mailov preukázané,
že tretie osoby (školy) odmietali bez doplatenia peňažných súm za rok 2010 pokračovať v spolupráci
s odporcom. Samotné zasielanie e-mailov odporcom týmto školám pritom nepreukazuje vadné plnenie
navrhovateľkou, keďže nevylučuje rovnaké konanie navrhovateľky.

K tvrdeniu odporcu, že navrhovateľka mala pripraviť sezónu 2011, súd prvého stupňa uviedol, že
toto tvrdenie nezodpovedá preukázanému skutkovému stavu. Nebolo sporné a z výpovede samotnej



navrhovateľky je preukázané, že navrhovateľka a odporca opakovane uzatvárali zmluvy s rovnakým (na
rok 2009) prípadne obdobným (na roky 2005 až 2008) obsahom ako je dohoda. Dohoda obsahovala
vymedzenie plnenia navrhovateľky takým spôsobom, že pri jej riadnom plnení mali študenti vykonávať v
lete 2010 práce v hoteloch v Gréckej republike, po skončení prác sa mali vrátiť do Slovenskej republiky
a následne mali školy, ktoré títo študenti navštevovali v školskom roku 2009/2010, dostať za prácu
týchto študentov v hoteloch odplatu a súčasne mal odporca získať všeobecné informácie ohľadne
záujmu o práce v lete 2011. Z uvedeného je zrejmé, že príprava práce študentov v hoteloch v lete
2010, t.j. sezóny 2010 bola vykonaná na základe dohody, a to bez ohľadu na zmluvu na rok 2009,
ktorá obsahovala povinnosť „prerokovať so školami nasledujúcu sezónu a ich špeciálne požiadavky,
dojednania a podmienky“ (ktoré dojednanie je preukázané z výpovede navrhovateľky). Dohodnuté
plnenie navrhovateľky „prerokovať so školami nasledujúcu sezónu a ich špeciálne požiadavky,
dojednania a podmienky“ teda nespočíva v príprave nasledujúcej sezóny, ale v prácach, ktoré časovo a
vecne predchádzajú prácam v sezóne v nasledujúcom roku (plnenie ako je uvedené v odseku 1. zarážka
1. a 2.), z čoho vyplýva, že navrhovateľka nebola povinná pripraviť sezónu 2011.

Vzhľadom na zistený skutkový a právny stav súd dospel k záveru, že uplatnený nárok navrhovateľky
je opodstatnený, pričom nakoľko sa odporca nezaplatením poslednej časti odplaty požadovanej
navrhovateľkou faktúrou nazvanou Invoice O12/2010 spolu s vyúčtovaním vo 6.140,- eur dostal do
omeškania počnúc dňom 01. 12. 2010 podľa splatnosti dohodnutej v odseku 3. zarážka 5. dohody,
súd navrhovateľke priznal aj úroky z omeškania v požadovanej výške 9 % p.a. podľa § 369 ods. 1
Obchodného zákonníka v spojení s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády
č. 87/1995 Z. z.

O náhrade trov konania súd rozhodol v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 7 O.s.p.
tak, že plne úspešnej navrhovateľke priznal náhradu trov konania vyjadrenú percentom, keď táto bola
v spore plne úspešná.

Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie odporca z dôvodov podľa
ust. § 205 ods. 2 písm. a), c), d) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh zamietne a odporcovi
prizná náhradu trov konania, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému
súdu na ďalšie konanie. Odporca vo svojom odvolaní uviedol, že zmluva medzi navrhovateľkou a
odporcom bola uzavretá dňa 15. 03. 2010 ako zmluva na dobu určitú do 31. 12. 2010, čo je zrejmé
z výslovného ustanovenia jej textu na druhej strane. Zmyslom tejto dohody bola spolupráca na
ročnej báze, ktorá fungovala exaktne od začiatku roka, začala sa vyhľadávaním záujemcov o prácu a
dohadovanie umiestnenia študentov, v priebehu letnej sezóny sa vykonávala prax a po jej ukončení
sa kompletizovala spolupráca, zabezpečovala sa administratívna stránka, hodnotenie spolupráce a
celkové ukončovanie sezóny a spolupráce. Účelom spolupráce medzi účastníkmi na ročnej báze bola
akási kontinuita obchodných vzťahov navrhovateľky, odporcu a tiež spolupracujúcich hotelov v Grécku
a spolupracujúcich škôl na Slovensku. Táto kontinuita znamenala vytvorenie kontaktov a obchodných
vzťahov, ktoré neboli obmedzené len na jednu sezónu, avšak mali pokračovať súvisle každú letnú
sezónu, a teda navrhovateľka bola z tohto dôvodu kontraktuálne aj vecne zaviazaná voči odporcovi
počas celého roka, nie len v čase sezóny. Je samozrejmé, že po odchode študentov sa pracovná
náplň zmenila, avšak jej základom bola príprava ďalšej sezóny, ako aj kompletizovanie a hodnotenie tej
uplynulej. Práca navrhovateľky v zmysle zmluvy mala byť ukončená až na konci roka 2010.

Názor, ktorý vyjadril súd prvého stupňa vo vzťahu k splneniu záväzku vyplývajúceho zo zmluvy na
dobu určitú, považoval odporca za nesprávne posúdenie predloženého dôkazu. Podľa názoru odporcu
v danom prípade nebola odmena navrhovateľky stanovená výlučne na základe počtu študentov, avšak
ňou bola ohodnotená celková práca navrhovateľky počas roka 2010. Z kontraktuálnej záväznosti
zmluvy, ktorá bola rozložená na celý rok, vyplývali obojstranné povinnosti počas tohto obdobia pre
účastníkov zmluvy, to znamená, že navrhovateľka mala vykonávať prácu až do konca roka 2010, čomu
prináležala odmena, na ktorú bol zaviazaný odporca. Predpokladom uhradenia celej odmeny teda bola
celá vykonaná práca. Odporca poukázal na to, že po skončení letnej sezóny mala práca navrhovateľky
pokračovať do konca roka 2010 a navrhovateľka mala na základe svojej činnosti vystaviť dodatočnú
zúčtovaciu faktúru s presným vymedzením dodatočne vykonanej práce po skončení sezóny. Spolupráca
zo strany navrhovateľky v mesiaci október, resp. začiatkom mesiaca november 2010 začala byť podľa
vyjadrenia odporcu problematická, čoho dôsledkom bolo, že odporca bol nútený nájsť si na dokončenie



práce až do konca roka 2010 ďalšiu osobu, ktorej náplňou práce bolo ukončenie sezóny. Navrhovateľka
v konaní nijakým spôsobom nepreukázala vykonanie prác, za ktoré požaduje žalovanú sumu, pričom
práca, ktorá nebola navrhovateľkou dokončená, bola následne dokončená prostredníctvom náhradných
osôb pracujúcich pre odporcu, čo bolo dôvodom, prečo odporca vystavenú faktúru navrhovateľke
neuhradil.

Navrhovateľka preukazovala splnenie svojich povinností, teda právny nárok na odmenu podľa zmluvy
výhradne ústnymi vyjadreniami a niekoľko e-mailami, ktoré nezodpovedajú obsahu, ktorý tvrdí
navrhovateľka. Naproti tomu odporca skutočnosti, že si najal osobu, ktorá dokončovala práce v závere
letnej sezóny 2010 a tiež do konca roka 2010 za navrhovateľku, preukazoval listinnými dôkazmi, a to
príjmovými dokladmi zo dňa 30. 11. 2010 na sumu 967,30 eur a zo dňa 22. 12. 2010 na sumu 875,60
eur, ktoré sumy boli vyplatené N. Q.. Jednalo sa o opis prác, ktoré vecne a časovo korešpondovali
s povinnosťami neukončenými zo strany navrhovateľky, a ktoré na základe ukončenia spolupráce
účastníkov vykonala namiesto navrhovateľky pre odporcu práve N. Q.. V súvislosti s nedokončenými
prácami navrhovateľky bol odporca nútený zaobstarať si iného pracovníka, ktorý dokončoval povinnosti
súvisiace s odchodom študentov z miesta výkonu práce naspäť domov a všetku operatívu ohľadne
ukončenia ich sezónnej práce. Išlo o gréckeho spolupracovníka W. B., na ktorého bol vystavený príjmový
doklad, ktorým odporca dňa 02. 11. 2010 uhradil za tieto práce sumu 900,- eur. Z opisu príjmového
dokladu je zrejmé, že sa jednalo o činnosti súvisiace s odchodom a organizáciou odchodu študentov,
ich sprevádzanie počas cesty z miesta výkonu práce do miesta odchodu a podávanie informácií.
Nejednalo sa teda o prenájom autobusu, alebo odmenu za vykonanie odvozu študentov. Všetky uvedené
príjmové doklady svedčia o nadbytočných nákladoch odporcu, ktoré boli spôsobené tým, že sezóna
roka 2010 nebola zo strany navrhovateľky ukončená, pričom potreba ukončenia týchto prác spôsobila
ďalšie náklady pre odporcu. Kompenzačná námietka odporcu vo výške 4.008,47 eur pritom zahŕňa
nielen vyššie uvedené náklady na pracovníkov pri dokončovaní prác s navrhovateľkou, ale aj pracovnú
cestu, ktorú absolvoval osobne štatutárny zástupca odporcu na Slovensko. Účelom pracovnej cesty,
ktorú absolvoval štatutárny zástupca odporcu W. G. z Grécka na Slovensko v období januára 2011, bolo
dohodnutie ďalšej spolupráce a vyhľadanie kontaktov na sezónu roku 2011, pričom sa jednalo o práce,
na ktoré bola zaviazaná navrhovateľka ešte v zmluve z roku 2010 a jednalo sa o práce, ktoré bežne
navrhovateľka vykonávala osobne. Tieto práce navrhovateľka nevykonala, čo je zrejmé aj z ukončenia
zmluvnej spolupráce s odporcom, avšak odmena za tieto práce je predmetom jej žalobného návrhu.
Kompenzačná námietka teda zahŕňa nadbytočné náklady spojené s cestou, ubytovaním, nákladmi na
stravu, požičanie osobného automobilu počas pracovnej cesty, ako aj úhradu za prácu prostredníctvom
tretích osôb miesto navrhovateľky.

Čo sa týka posúdenia uvedenej kompenzačnej námietky súdom, odporca namietal, že súd prvého
stupňa sa neadekvátne a neúplne vysporiadal s touto námietkou, pričom súd zhodnotil za preukázané
iba ústne tvrdenie navrhovateľky doplnené niekoľkými e-mailami vo veci úplného splnenia sporných
povinností a naproti tomu listinné dôkazy o priamom vynaložení výdavkov pre zabezpečenie povinnosti
namiesto navrhovateľky, ktoré dokladoval odporca, súd v úvahu nevzal, resp. ich bez ďalšieho hodnotil
ako nedôvodné. Čas vynaloženia týchto výdavkov odporcu pritom súvisí s odchodom navrhovateľky zo
zmluvnej spolupráce, a preto zanedbané povinnosti odporca riešil až v časovej následnosti (v novembri
a decembri
2010, resp. pracovná cesta štatutárneho zástupcu odporcu na Slovensko až v januári 2011).

Z odvolania ďalej vyplýva, že odporca v konaní namietal porušenie zmluvnej povinnosti, resp. jej
nevykonanie po zániku zmluvy zo strany navrhovateľky, avšak nemal na mysli zodpovednosť za
výsledok podľa ust. § 571 ods. 2 Obchodného zákonníka. Odporca súdu vytýkal, že odoprel vykonať
dôkaz navrhovaný odporcom ako podstatný dôkaz smerujúci k preukázaniu jeho tvrdení, čím súd
odňal odporcovi možnosť konať pred súdom. Jedná sa o výsluch N. Q.T., ktorá bola pracovníčkou
odporcu, pričom odporca tento dôkaz navrhol po tom, ako navrhovateľka namietala súvis prác N. Q.
s jej povinnosťami. Súd však po neúspešnom predvolaní tejto svedkyne z dôvodu, že sa dlhodobo
nachádzala a nachádza mimo územia SR, upustil od jej ďalšieho predvolávania, čím odňal procesné
práva odporcu ako účastníka konania, čo tiež spôsobilo vadu konania. Odporca zároveň žiadal, aby súd
tento dôkaz v konaní vykonal.

Na základe uvedeného mal odporca za to, že postup a rozhodnutie súdu v tejto veci boli nesprávne, čo
je dôsledkom neúplne zisteného skutkového stavu pre nevykonanie navrhnutých dôkazov. Zároveň sa



súd v rozhodnutí nevysporiadal s celým meritom veci, kedy neposúdil riadne uplatnenú kompenzačnú
námietku odporcu, a teda nevyčerpal celú náplň predneseného sporu. Podľa názoru odporcu súd taktiež
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to ohľadom určenia
odmeny a posúdenia písomných dokladov predložených odporcom.

K odvolaniu odporcu sa dňa 03. 03. 2014 písomne vyjadrila navrhovateľka a navrhla, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a odporcovi priznal náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 218,85 eur za zastupovanie odporcu v odvolacom konaní. Navrhovateľka
sa v plnom rozsahu stotožnila s rozhodnutím prvostupňového súdu i jeho odôvodnením a mala za to,
že súd sa na pojednávaní, ako i vo svojom rozhodnutí precízne vysporiadal s každým jedným tvrdením
odporcu i navrhovateľky, vykonal všetky účastníkmi konania navrhované dôkazy a tieto aj správne
skutkovo i právne vyhodnotil.

K námietke odporcu ohľadom nevykonania ním navrhnutého dôkazu súdom, a to výsluchu svedkyne
N. Q., navrhovateľka uviedla, že v konaní navrhovateľka preukázala neopodstatnenosť tohto dôkazu,
a to z dôvodu, že nijako nesúvisí s prejednávanou vecou, čo navrhovateľka namietala už vo zápisnici
zo súdneho konania zo dňa 01. 07. 2013. Predmetom zmluvy bola činnosť navrhovateľky smerujúca
k získavaniu študentov zo Slovenska na brigádnickú prax (prax v hotelierstve) v Grécku a zo strany
jej zmluvného partnera (odporcu) tomu zodpovedala povinnosť zaplatiť navrhovateľke za túto prácu
dohodnutú odmenu. Odmena bola dohodnutá tak, že navrhovateľka mala nárok na zálohu vo výške
1.500,- eur za prezentácie, ktoré bola povinná vyúčtovať účtovnými dokladmi; všetky potrebné výdavky
súvisiace s výkonom práce navrhovateľky; sumu 60,- eur za každého študenta získaného na prax a
umiestneného v hoteloch iných, ako boli hotely prevádzkované odporcom a sumu 30,- eur za každého
študenta získaného na prax a umiestneného v hoteloch prevádzkovaných odporcom. Medzi zmluvnými
stranami bolo dohodnuté, že odmena bude splatná tak, že do 01. 03. 2010 bude zaplatená suma
2.500,- eur, do 01. 05. 2010 bude zaplatená suma 2.500,- eur, do 01. 07. 2010 bude zaplatená suma
2.500,- eur, do 01. 09. 2010 bude zaplatená suma 2.500,- eur a do konca novembra 2010 bude
zaplatený zvyšná časť peňažných prostriedkov. Všetky súčasti odmeny boli medzi zmluvnými stranami
riadne vysporiadané. Predmetom sporu bolo len nezaplatenie poslednej časti odmeny navrhovateľky
vo výške 6.140,- eur za prácu, ktorá navrhovateľka pre odporcu preukázateľne vykonala. Podstatnou
skutočnosťou tu je, že navrhovateľka si účtovala odmenu len za činnosti, ktoré pre odporcu v čase
účinnosti kontraktu vykonala. Navrhovateľka poukázala na to, že zo žiadneho ustanovenia dohody
nevyplýva, že by výška odmeny za tieto činnosti bola závislá od doby, na ktorú bol kontrakt uzavretý.
Na posúdenie odmeny boli rozhodnými ukazovateľmi: počet študentov absolvujúcich prax a suma
odmeny za každého študenta, ktorý prax absolvoval. Nárok na časť odmeny, ktorá je predmetom spotu,
je nepopierateľne preukázaný a vznikol na základe predloženia vyúčtovacej faktúry, ktorej splatnosť
bola dohodnutá termínom do konca novembra 2010. Navrhovateľka tiež poukázala na neformálnosť
spolupráce medzi navrhovateľkou a odporcom a na obchodné zvyklosti z ich predošlej spolupráce, ktorá
trvala už od roku 2005 s tým, že spočiatku neboli ročné kontrakty ani vyhotovované v písomnej forme.
Spolupráca navrhovateľky a odporcu trvala až do roku 2010. Každoročne išlo o sezónnu záležitosť, preto
bola spolupráca len formálne ohraničená ročným obdobím. Na základe uvedeného mala navrhovateľka
za to, že odporca ničím nepreukázal odvolací dôvod, podľa ktorého mal súd prvého stupňa dospieť na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Navrhovateľka ďalej argumentovala, že nakoľko si odporca uplatnil kompenzačnú námietku na základe
tvrdenia, že za navrhovateľky boli vykonané práce, ktoré navrhovateľka mala vykonať a nevykonala,
oprávnenosť tohto nároku odporcu by bola opodstatnená v tom prípade, ak by navrhovateľka bola za tieto
práce odmenená a práce by nevykonala. K takej situácii však preukázateľne nedošlo. Navrhovateľka
si účtovala odmenu len za práce, ktoré pre odporcu skutočne vykonala. Tieto práce vo vyúčtovaní
i riadne zdokladovala a v súdnom konaní i preukázala. Podľa názoru navrhovateľky preto súd
správne posúdil kompenzačnú námietku odporcu za nedôvodnú, a teda neúčinnú. Súd sa pritom s
jednotlivými položkami, z ktorých pozostáva kompenzačná námietka, podrobne vysporiadal na stranách
7-9 rozsudku, a to v odôvodnení rozsudku, nakoľko súd o kompenzačnej námietke v zmysle ust. §
98 O.s.p. a zaužívanej súdnej praxe rozhoduje vo výroku len v prípade, ak by odporca uplatňoval
pohľadávku na započítanie a žiadal by viac, než čo uplatňuje navrhovateľ. V opačnom prípade sa prejav
odporcu považuje len ako jeho obrana proti návrhu a súd sa s ňou zaoberá v odôvodnení rozsudku.



Odporca podal k písomnému vyjadreniu navrhovateľky dňa 13. 06. 2014 stanovisko, v ktorom zdôraznil,
že odporca ako účastník konania má právo označiť všetko, čo by mohlo prispieť k objasneniu
skutkového stavu veci tak, aby rozhodnutie vyplývajúce z neho bolo spravodlivé a založené na
správnych a ucelených zisteniach. Podľa jeho názoru sa súd dostatočne nezaoberal s listinnými dôkazmi
predloženými odporcom, ktorými odporca preukazoval vynaloženie nákladov na prácu iných osôb, ktoré
preukázateľne vykonali povinnosti navrhovateľky po jej ukončení spolupráce s odporcom, a za túto
prácu dostali dohodnutú odmenu. Nakoľko bol odporca nútený si tieto práce zabezpečiť sám, tieto
náklady uplatňuje ako procesnú obranu voči podľa jeho názoru neoprávnenému nároku navrhovateľky.
V opačnom prípade by za tieto povinnosti uhradil odmenu duplicitne, a to osobám, ktoré sú uvedené
na dokladoch o prijatí platby predložených odporcom v tomto konaní a tiež navrhovateľke, ktorá podľa
názoru odporcu na túto odmenu nemá právny nárok. Odporca bol toho názoru, že odmena nebola
v zmluve určená výhradne na základe počtu študentov umiestnených do praxe v hoteloch v Grécku.
Odmena pozostávala zo zhodnotenia všetkých úloh a služieb, ktoré mala mať na starosti navrhovateľka
počas doby viazanosti voči odporcovi. Uvedené podľa názoru odporcu vyplýva z odseku na druhej strane
dohody, podľa ktorého zvyšná časť peňažných prostriedkov bude vyplatená navrhovateľke do konca
novembra 2010 následne po vystavení faktúry za poskytnuté služby. Odporca tiež poukázal na to, že
vzťahy účastníkov upravuje dohoda, ktorá bola uzavretá na základe právnych predpisov Slovenskej
republiky, a teda miestne zásady neformálnosti a obchodného zvyklosti v Grécku sú irelevantnými
tvrdeniami navrhovateľky.

Odporca uviedol, že pohľadávkou, ktorou disponuje odporca, sú náklady na prácu vykonanú tretími
osobami namiesto navrhovateľky. V prípade, kedy si navrhovateľka uplatňuje odmenu za nevykonanú
prácu, odporca si v rámci obrany voči tomuto nároku, ktorý nie je dôvodný, uplatňuje svoje náklady ako
procesnú obranu, aby neuhrádzal odmenu za totožnú prácu dvojmo. To, že kompenzačná námietka
je uplatnená v menšom rozsahu neznamená, že táto námietka nie je návrhom v konaní, s ktorým je
povinný súd sa vysporiadať tak, aby bolo jeho rozhodnutie spravodlivé a s ohľadom na jeho štruktúru,
aby bolo zrejmé, aké dôkazy boli predložené, ako boli vyhodnotené a aký logický záver vyšiel z týchto
zistení. Nedostatok prehľadnosti súdneho rozhodnutia a nedostatočné odôvodnenie je porušením práva
na spravodlivý súdny proces a je procesnou chybou rozhodujúceho súdu.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal vec podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a po
oboznámení sa s obsahom spisu, dôvodmi odvolania odporcu, ako aj s vyjadrením navrhovateľky k
odvolaniu dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvého stupňa je
potrebné ako vecne správny potvrdiť.

Odvolací súd mal za to, že súd prvého stupňa dostatočným spôsobom zistil skutkový stav veci a vyvodil
z neho i správne právne závery. Odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje na celé
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré považuje odvolací súd za vecne správne a v súlade
s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., pričom na doplnenie dôvodov napadnutého rozhodnutia aj s ohľadom na
odvolacie námietky odporcu odvolací súd uvádza nasledovné.

Z hľadiska danosti uplatneného nároku navrhovateľky bola v danom prípade rozhodujúca iba
skutočnosť, či navrhovateľka riadne vykonala tie práce, resp. tú činnosť, na ktorú bola jej zmluvne
dohodnutá odmena viazaná. Podľa dohody sa výška odmeny navrhovateľky, a teda aj sporná časť
odmeny, ktorá mala byť navrhovateľke zaplatená do konca novembra 2010 po vystavení faktúry, odvíjala
výlučne od počtu študentov získaných navrhovateľkou na výkon brigádnickej praxe v hotelierstve v
Grécku a výšky dohodnutej sumy za získanie každého jednotlivého študenta podľa toho, či boli títo
študenti umiestnení v hoteloch iných, ako boli hotely prevádzkované odporcom (60,- eur za študenta),
alebo v hoteloch prevádzkovaných odporcom (30,- eur za študenta). Počet študentov získaných
navrhovateľkou na výkon brigádnickej praxe v Grécku v roku 2010 (podľa tabuliek z č.l. 118-122 a
č.l. 128-141 spisu) a ani dohodnuté sumy za získanie týchto študentov (3. odsek dohody zo dňa 15.
03. 2010) neboli medzi účastníkmi sporné. Navrhovateľka si zmluvne dohodnuté podmienky vzniku
odmeny teda splnila už zabezpečením uvedených študentov na výkon brigádnickej praxe a keďže
následné ukončenie zmluvného vzťahu medzi navrhovateľkou a odporcom nemohlo mat žiadny vplyv
na už dosiahnutý počet získaných študentov, ani skutočnosti súvisiace s ukončením zmluvy vrátane
odporcom uplatnených výdavkov, nemohli ovplyvniť oprávnenosť a výšku odmeny navrhovateľky, ktorá
nebola od týchto skutočností závislá. Uplatnený nárok navrhovateľky je preto dôvodný v celom rozsahu.



Čo sa týka kompenzačnej námietky odporcu, túto bolo potrebné posúdiť z toho hľadiska, či v dôsledku
predčasného ukončenia zmluvného vzťahu neboli odporcovi spôsobené také náklady, ktoré bol odporca
nútený vynaložiť z dôvodu prípadného porušenia zmluvných povinností navrhovateľkou, a to iných,
než ktorými bolo podmienené priznanie jej odmeny. V prípade odporcom uplatnených výdavkov (č.l.
202-210 spisu) však nie je možné nájsť priamy a nevyhnutný súvis s tými povinnosťami navrhovateľky,
ktorých porušením odporca odôvodňuje vznik predmetných nákladov. Z rozsahu zmluvných povinností
nevyplýva, že by navrhovateľka mala zabezpečovať aj sprevádzanie študentov na letisko, čo vylučuje
dôvodnosť hotových výdavkov odporcu vynaložených v súvislosti s takým sprevádzaním.

Z obsahu spisu je pritom zrejmé, že ku skončeniu zmluvného vzťahu pred koncom ročného obdobia
nedošlo proti vôli odporcu, resp. spôsobom, ktorý by nebol zo strany odporcu akceptovaný (vyjadrenie
odporcu z č.l. 175 spisu, že účastníci v podstate uzavreli dohodu o ukončení spolupráce). Od
navrhovateľky preto nie je možné žiadať náhradu výdavkov odporcu, ktoré mu vznikli po takom
skončení zmluvy, s ktorým odporca súhlasil, a ktoré nebolo podmienené nevyhnutným vykonaním
pred zánikom zmluvy aj tých služieb a prác, ktoré už nemali na priznanie odmeny navrhovateľke
vplyv, a ktoré ani nemali byť v rámci celkovej doby trvania zmluvy poskytnuté a vykonané v dobe
do vzájomne dohodnutého ukončenia spolupráce. So skončením zmluvného vzťahu takisto neboli
spojené žiadne sankcie, resp. právo na náhradu výdavkov v prípade, že odporca bude nútený vynaložiť
prípadné výdavky po predčasnom skončení zmluvy. Z e-mailovej komunikácie so školami navyše
možno usudzovať, že navrhovateľka ani nemohla riadne plniť svoje povinnosti súvisiace s prípravou
budúcoročnej sezóny, keďže školy odmietali bez doplatenia peňažných súm zo strany odporcu za
rok 2010 pokračovať v spolupráci s odporcom. Ide pritom o taký dôvod nemožnosti plnenia zmluvnej
povinnosti navrhovateľky, ktorý nebolo možné odstrániť bez spolupôsobenia odporcu.

V prípade činnosti vykonávanej N. Q. nejde o taký rozsah činnosti, ktorý by navrhovateľka mala vykonať
ešte v roku 2010, keďže navrhovateľka mala len prerokovať nasledujúcu sezónu so školami, resp.
prerokovať ich špeciálne požiadavky, dojednania a podmienky, čo však záviselo i od konania odporcu.
Výdavky odporcu spojené s prácou vykonanou N. Q. sa však týkali činnosti, ktorá presahovala rámec
povinností, ktoré mala navrhovateľka v súvislosti s prerokovaním nasledujúcej sezóny splniť do konca
roka 2010. V zmysle zmluvy (1. odsek 2. zarážka dohody zo dňa 15. 03. 2010), ako aj obchodnej praxe
zaužívanej medzi účastníkmi boli prezentácie pre školy robené v prvých mesiacoch aktuálneho roka, a
teda nie v posledných mesiacoch predchádzajúceho roka. Výdavky odporcu vyplývajúce z č.l. 202-210
spisu preto nie je možné považovať za také, za ktoré by bolo možné od navrhovateľky žiadať náhradu.
V tejto súvislosti je pritom irelevantné, že vynaloženie týchto výdavkov odporca preukazuje písomnými
dôkazmi, keďže sa tieto dôkazy netýkajú činnosti, na ktorú bola navrhovateľka zmluvne zaviazaná v
roku 2010. Na základe uvedeného upustenie od vykonania výsluchu N. Q. nemôže zapríčiniť odňatie
možnosti odporcu konať pred súdom a taktiež úhradou zvyšnej časti odmeny navrhovateľky nemôže
dôjsť k duplicitnému plneniu zo strany odporcu za tie isté služby.

Vzhľadom na uvedené dôvody a skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v
celom rozsahu, a to vrátane výroku o trovách konania, ktoré plne úspešnej navrhovateľke prislúchajú
podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. s tým, že
v ostatnom (aj v prípade ostatných odvolacích námietok, ktoré nie sú spôsobilé ovplyvniť správnosť
napadnutého rozhodnutia) poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O.s.p. a plne úspešnej navrhovateľke priznal náhradu jej účelne vynaložených trov právneho
zastúpenia v odvolacom konaní, ktoré pozostávajú z odmeny advokáta vo výške základnej sadzby
tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 03. 03. 2014 podľa § 10 ods.
1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. (ďalej len „vyhláška“) v spojení s § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky vo
výške 210,81 eur a z náhrady hotových výdavkov 1 x 8,04 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky), t.j. trovy právneho
zastúpenia v celkovej výške 218,85 eur, ktorú náhradu súd uložil zaplatiť k rukám právneho zástupcu
navrhovateľky v zmysle ust. § 149 ods. 1 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.