{"guid": "743f9052-a36b-4fb9-8acf-dbcc57a9de7d:96f4cc7f-9a0c-4b2f-8ea4-7d008509f66b", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2016:2214222907.1", "spisova_znacka": "24Co/814/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/814/2015 z 27. 9. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 27. septembra 2016, sp. zn. 24Co/814/2015, ECLI:SK:KSTT:2016:2214222907.1", "identifikacne_cislo": "2214222907", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "Mgr. Adriana Dobiášová", "sudca_id": 1280, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-adriana-dobiasova-1280", "datum_vydania": "2016-09-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2010/120/#paragraf-9.odsek-2.pismeno-k", "nazov": "§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 120/2010 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/120/#paragraf-9.odsek-2.pismeno-k", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/120-2010/paragraf-9"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2010/120#paragraf-9"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/96f4cc7f-9a0c-4b2f-8ea4-7d008509f66b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2214222907.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2016:2214222907.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2016:2214222907.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/814/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214222907
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214222907.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudcov:
JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia,
a.s., IČO: 36 234 176, Teplická 7434/147, Piešťany, zastúpený advokátskou spoločnosťou: GOLIAŠOVÁ
Gabriela, s.r.o., Teplická 7434/147, Piešťany, proti žalovanému: H. D., nar. XX.XX.XXXX, X. XXX, Y. L.,
o zaplatenie 1.990,45 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu v časti zamietnutia návrhu vo zvyšku
a určenia neplatnosti zmluvnej podmienky proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 9C
12/2015-38 zo dňa 10. marca 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací  súd  rozsudok  súdu  prvej inštancie  v  napadnutej zamietajúcej časti a v časti o náhrade
trov konania   p o t v r d z u j e .

II. V časti určenia neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie  r u š í  .

III. Žalovaný má voči žalobcovi p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie odporcovi (žalovanému) uložil povinnosť
zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.546,45 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo
sumy 1.546,45 eur od 9.12.2014 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 63,82 eur titulom
zaplateného súdneho poplatku za podaný návrh a sumu 113,12 eur titulom trov právneho zastúpenia,
všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku súd návrh zamietol. Ďalej súd učil, že
zmluvná podmienka uvedená vo všeobecných podmienkach spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s.,
pod hlavou 18 Sankcie účtované v dôsledku omeškania klienta § 2 v znení „v prípade omeškania klienta,
je spoločnosť oprávnená klientovi vyúčtovať a klient je povinný na základe tohto vyúčtovania uhradiť
spoločnosti zmluvnú pokutu vo výške 17,- eur, táto pokuta bude spoločnosťou vyúčtovaná maximálne
jedenkrát za dobu trvania zmluvy,“ je neplatná z dôvodu neprijateľnosti tejto podmienky.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 153 ods. 3, 4 O.s.p., § 9 ods. 2 písm. k), § 11 ods. 1
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch vecne odôvodnil tým, z údajov v obchodnom registri
žalobcu vyplýva, že žalobca má v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov. Z uvedeného je
potom nutné vyvodiť záver, že žalobca je dodávateľom a zároveň veriteľom podľa zák. o spotrebiteľských
úveroch v znení platnom v čase uzavretia zmluvy ako aj zo zák. o ochrane spotrebiteľa, pretože túto
činnosť vykonáva v rámci svojho podnikania. Žalovaný v zmluvnom vzťahu vystupuje ako fyzická soba
- občan, teda ide o spotrebiteľa ako to vyplýva zo zákona o spotrebiteľských úveroch, a tiež zákona
o ochrane spotrebiteľa, pretože nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Táto okolnosť z pripojenej zmluvy nevyplýva a žalobca opak tohto postavenia žalovaného



nepreukázal žiadnymi dôkazmi. Okrem toho aj v zmluve aj v obchodných podmienkach sa uvádza, že
klientom je fyzická osoba, ktorá nekoná za účelom podnikania.

3. Ak ide potom o vzťah dodávateľ a spotrebiteľ ide o vzťah spotrebiteľský zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Tento sa potom riadi zákonnými ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch a tie veci,
ktoré v ňom upravené nie sú, sú upravené a riadia sa zákonnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka
V žiadnom prípade sa nemôže riadiť zákonnými ustanoveniami Obchodného zákonníka a to ani v
prípade, že by sa na tom účastníci zmluvne dohodli. Také dojednanie je podľa zákonných ustanovení
Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou a ako takou absolútne neplatnou, pričom na dôvod
tejto neplatnosti je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti. Je nutné uviesť, že je zrejmé, že
ide o tzv. typovú zmluvu, teda zmluvu vrátane jej všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú
vopred pripravené. Sú pripravené navrhovateľom, bez účasti druhej strany - spotrebiteľa, pre vopred
neurčený, široký okruh spotrebiteľov, pričom konkrétny spotrebiteľ nemá právo zásadným spôsobom
do nej zasahovať a prípadne meniť jej podmienky, okrem výšky úveru, prípadne výšky splátok  a doby
splatnosti. Ide o formulár zmluvy s jednotlivými vopred pripravenými kolónkami, kde sa vypĺňajú potrebné
údaje. V každom prípade teda ide o vzťah občianskoprávny. Žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský
úver. Ide o dočasné poskytnutie finančných prostriedkov vo forme úveru. Podľa zák. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy tak ide o spotrebiteľský úver. Z tohto spolu s
okolnosťou, že ide o vzťah veriteľa - dodávateľa a spotrebiteľa je potom nutné vyvodiť záver, že ide o
vzťah podliehajúci režimu nielen zákonnej úprave podľa ust. Obč. zák. ale najmä zák. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Na základe uvedeného vyplýva, že takáto zmluva
musí spĺňať zákonom dané podmienky uvedené v ust. § 9 ods. 1,2 zákona o spotrebiteľských úveroch
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Absencia niektorých má za následok to, že úver sa  považuje
za bezúročný a bez poplatkov, teda bez akéhokoľvek navýšenia, len v hodnote poskytnutej služby, teda
výšky spotrebiteľského úveru.
4. Súd uznal žalobcovu iba reálne poskytnuté peňažné prostriedky, 1.546,45 Eur s príslušenstvom, z
ktorej sumy odporca zaplatil 53,55 Eur (1.600 Eur - 53,55 Eur = 1.546,45 Eur).
5. Pokiaľ sa týka dojednaní o zmluvnej pokuty v úverových  zmluvných podmienkach (hlava 18 § 2) ide
o dojednanie absolútne neplatné.  Sú písané veľmi drobným, voľným okom skoro nečitateľným písmom
ako aj celé úverové zmluvné podmienky. Naviac dojednanie o zmluvnej pokute, ako to vyplýva z obsahu
úverových zmluvných podmienok, je zapracované medzi menej podstatné a menej významné úverové
zmluvné podmienky, čo môže vyvolať u spotrebiteľa dojem, že aj táto je tak nedôležitá a nehovoriac o
tom, že taký dojem vyvoláva aj veľkosť (alebo skôr malosť, drobnosť) písma, ktorým sú tieto podmienky
písané. Úverové zmluvné podmienky sú prakticky nečitateľné, teda nejasné, neurčité a teda aj neplatné.
Naviac je nutné uviesť, že dohodu účastníkov o zmluvnej pokute ťažko možno akceptovať ako súčasť
všeobecných úverových podmienok. Podľa zák. ust. Občianskeho zák. zmluvná pokuta musí onníkamať
pre svoju platnosť písomnú formu. Už len z toho vyplýva, že zákonodarca zmluvnú pokutu považuje za
sankciu, ktorá má byť osobitne dojednaná a v zákonom predpísanej písomnej forme. Nie ako napr. úroky
z omeškania, kde tieto vôbec nemusia byť súčasťou zmluvy a napriek tomu pri omeškaní dlžníka veriteľ
má podľa zákonného ust. § 517 Občianskeho zákonníka požadovať úroky z omeškania v zákonom
stanovenej a určenej výške. Preto jej obsiahnutie v úverových zmluvných podmienkach (všeobecných)
nemožno akceptovať z hľadiska jej vážnosti a dôležitosti. Okrem toho obchodné podmienky sú tzv.
typovými, kde ich obsah a rozsah a to, čo v nich bude alebo nebude a v akej forme a podobe určuje
výlučne len navrhovateľ ako dodávateľ, ktorý tieto podmienky robí a formuluje. V podstate odporkyňa
ako spotrebiteľka ich obsah zásadným spôsobom ani meniť nemôže. Ak chce spotrebiteľský úver získať,
má možnosť len všetko podpísať a akceptovať. Nemá možnosť výberu a voľby podmienok. Preto dospel
súd k záveru, že dojednanie o zmluvnej neplatné absolútne. Na dôvod absolútnej neplatnosti pritom
musí súd prihliadnuť z úradnej povinnosti aj keď sa toho nikto nedovolá.
6. Na základe súhrnu všetkých skutočností súd vyhovel návrhu navrhovateľa na zaplatenie 1.546,45
eur spolu s úrokom z omeškania 5,15 % ročne od 09.12.2014 do zaplatenia. Súd návrh zamietol, čo do
sumy 444 eur spolu s úrokom z omeškania 5,15 % ročne od 09.12.2014 do zaplatenia.
7. Žalobca mal v konaní čiastočný úspech, pretože jeho návrhu nebolo v celom rozsahu vyhovené. Aj
žalovaný mal v konaní len čiastočný úspech, lebo čiastočne bol zaviazaný na úhradu žalovanej sumy.
Pomer miery  neúspechu však bol vyšší  ako úspech žalobcu. Z tohto dôvodu a s poukazom na ust.
§ 142 ods. 2 O.s.p. o trovách konania rozhodol súd podľa pomeru úspechu žalobcu. Žalobca žiadal
zaplatenie  spolu 2.024,99 eur, čo predstavuje 100%, bol úspešný v sume 1.546,45 eur spolu s  úrokom
z omeškania. Úspešný bol 76,37 % z toho čo žiadal. Neúspešný tak bol vo výške 23,63 %. Pomer
jeho úspechu a neúspechu tak predstavuje 52,74 %. Súdny poplatok vypočítaný zo sumy 121 Eur x



52,74 % = 63,82 eur na ktorú sumu žalovaný bol zaviazaný. Taktiež bol zaviazaný na zaplatenie trov
právneho zastúpenia. Základná sadzba tarifnej odmeny: 81,33 eur, režijný paušál za rok 2014: 8,04 eur.
Boli vykonané dva úkony + 2x režijný paušál + DPH 20% = 214,49 eur, z toho 52,74 % = 113,12 eur,
ktorú sumu žalovaný je povinný zaplatiť titulom trov právneho zastúpenia.
8. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu a to vo výroku,
ktorým súd vo zvyšku návrh zamietol a ktorým súd určil, že zmluvná podmienka je neplatná z dôvodu
neprijateľnosti odvolacích dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d), f) a) a b) O.s.p. Súd prvej
inštancie uzavrel, že podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy absentuje § 9 ods. 2 písm. k), f) a j). Žalobca sa stotožnil s prílohou zákona
platného v čase uzavretia zmluvy, keď od žalovaného vyžaduje splnenie v bode č. 2 Opis hlavných
vlastností spotrebiteľského úveru, kde je uvedené, že splátky a prípadné poradie na ktorom sa budú
splátky poukazovať spotrebiteľ musí zaplatiť. Na základe tejto skutočnosti má za to, že žalobca si svoju
povinnosť splnil, pretože výška splátky je uvedená na lícnej strane zmluvy v políčku č. 37 označenom
ako celková výška mesačnej splátky 53,55 eur, počet splátok je uvedený na lícnej strane v políčku č.
38, počet splátok - 84 a frekvencia splátok je uvedená na lícnej strane, termíny splatnosti splátok v
políčku č. 42, pričom toto políčko odkazuje na nižšie riadky. Zároveň žalobca poukazuje na skutočnosť,
že žalovaný mal kedykoľvek možnosť vypýtať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, čo vyplýva
z úverových zmluvných podmienok Hlava 5 § 2. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že zmluvné
podmienky sú neoddeliteľnou súčasťou predmetnej úverovej zmluvy. Preto žalobca považuje všetky
náležitosti zákona č. 129/2010 za splnené. Ďalej uviedol, že výrok o vyhlásení neprijateľných podmienok
uvedených v úverových zmluvách, v tejto časti rozsudok považuje za nepresvedčivý, pretože v ňom nie
sú uvedené relevantné dôvody vyhlásenia neprijateľnosti. Poukázal na § 157 ods. 2 O.s.p.. Ďalej dôvodil,
že rozsudok nemá jasné a presvedčivé odôvodnenie. Poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR
týkajúce sa odôvodnenia náležitostí kladených na súdne rozhodnutie ako aj na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva. Ďalej poukázal aj na citované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Pokiaľ súd
vyslovil názor, že úverové zmluvné podmienky sú nečitateľné a ťažko zrozumiteľné, tento názor nie je
správny, pretože je druh úverových podmienok jasný, zrozumiteľný a dobre čitateľný. Žalobca dáva do
pozornosti aj vyjadrenie Najvyššieho súdu SR ohľadom otázky neprijateľných zmluvných podmienok
v Smernici 93/13/EHS a je presvedčený o tom, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje žiadne
neprijateľné podmienky, ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach tak, ako
uvádza súd. Podľa názoru žalobcu nie je možné neprijateľnú podmienku vnímať jednostranne, najmä z
pohľadu akú majetkovú ujmu bude spotrebiteľ pociťovať. Žiada preto, aby odvolací súd rozsudok zrušil a
vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie  eventuálne navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil
a žalobe vyhovel v celom rozsahu. Celkovú výšku  trov právneho zastúpenia vyčísli do troch pracovných
dní odo dňa pojednávania v tejto veci.

9. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

10. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej
tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i v prevažnej miere správne právne posúdil.



13. Už právoplatnou časťou preskúmavaného rozsudku (§ 367 ods. 2 CSP), súd prvej inštancie zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1 546,45 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne
zo sumy 1 546,45 eur od 09.12.2014 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Vzhľadom na to, že žalovaný proti rozsudku odvolanie nepodal, v tejto vyhovujúcej časti toto rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť. Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostala zamietajúca časť, určenie
neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti a závislý výrok o náhrade trov konania.

14. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 12.11.2013 žalobca uzatvoril so žalovaným  Zmluvu o hotovostnom
úvere a zmluvu o revolvingovom úvere č. 43110497585000. Na základe tejto zmluvy žalobca poskytol
žalovanému úver vo výške 1600,- eur. Účastníci sa v zmluve dohodli, že žalovaný bude poskytnutý
úver spolu s dohodnutými úrokmi splácať formou 84 pravidelných mesačných splátok vo výške 53,55
eur. Ročná úroková sadzba úveru predstavovala 33,16 % eur a RPMN 39,2 %. Žalovaný nedodržal
dohodnutý splátkový kalendár.  Žalobca  žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 1990,45 eur,
ktorá suma pozostáva zo zosplatnenej istiny úveru 1600 eur, z úroku vo výške 308,57 eur, z poplatku
za upomienku I. vo výške 5 eur, z dlžného poistného vo výške 6 eur, z poplatku za upomienku II vo
výške 24 eur, z poplatku za možnosť odloženia splátok vo výške 8,94 eur a z poplatku za upomienku
II. vo výške 12 eur.

15. Odvolateľ ako prvé namietal, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, keď skonštatoval,
že predmetná zmluva o úvere neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch.

16. Ustanovenie § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch stanovuje, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu a taxatívne stanovuje, aké náležitosti musí zmluva
o spotrebiteľskom úvere obsahovať. Absencia niektorých týchto náležitostí nespôsobuje neplatnosť
predmetnej zmluvy, ak už bol poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo ak bol
dodaný tovar alebo poskytnutá služba, a to z dôvodu ochrany spotrebiteľa. Sankcia neplatnosti by totiž
neprimerane tvrdo dopadala na spotrebiteľa, ktorý by tým stratil výhodu splátok, a mohol by sa tak dostať
do ťažko riešiteľnej situácie, pretože spravidla finančné prostriedky z úveru už použil a nemá možnosť
ich bezprostredne splatiť v celej výške.

17. Zákon o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy namiesto
sankcie neplatnosti sankcionoval veriteľa tým, že ak zmluva neobsahuje presne vymedzené náležitosti
konkretizované v ust. § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov (§ 11 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch).

18. Jednou z povinných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj výška, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch).
Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné, ale predstavuje
prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a zároveň aby si
veriteľ voči dlžníkovi nemohol uplatňovať aj nároky, na ktoré nemá právo. Analyzujúc túto náležitosť
zmluvy o spotrebiteľskom úvere je potrebné dospieť k záveru, že primárnemu účelu právnej úpravy
normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a ochrana tohto, z povahy
veci slabšieho účastníka právneho vzťahu) zodpovedá len taký výklad cit. ustanovenia, ktorý každý
z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“ a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam
uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k
istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže
učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie čiastkových súm reprezentujúcich jednotlivé čiastkové
položky, čo je navzdory odchylnosti takejto úpravy spotrebiteľských úverov od úpravy úverov všeobecne
práve dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa (ktorý by pri rozhodovaní sa, či
zmluvu uzavrie, nemal byť zavádzaný ani problematickými údajmi, z ktorých nemusí byť schopný
vyvodiť, aké bude skutočné navýšenie sumy reálne mu poskytnutej a teda i celková cena, za ktorú si
požičiava a ktorú takto bude povinný veriteľovi vrátiť).

19. Na práve uvedené treba usudzovať predovšetkým preto, že vyššie spomínanému záujmu na
čo najväčšej prehľadnosti dojednaní pre spotrebiteľa doslova odporujú formulácie, vyžadujúce od
spotrebiteľa uvažovať s matematickými operáciami a navyše za použitia viacerých pojmov, nezriedka



„roztrúsených“ v rôznych častiach listín spotrebiteľovi predkladaných (ale aj nepredkladaných) na podpis,
v ktorých sa tak logicky možno „stratiť“.

20. Súd prvej inštancie preto správne pristúpil k prieskumu, či predmetná zmluva  obsahuje všetky
náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Aj odvolací súd po preskúmaní predmetnej
zmluvy zistil, že neobsahuje rozčlenenie splátok úveru na istinu, úroky a iné poplatky, a teda predmetná
zmluva neobsahuje základnú obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona, t.j. výšku, počet
a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Nerozčlenenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a
iné poplatky nemôže byť považované za splnenie povinnosti, ktorá vyplývala z vyššie cit. ust. zákona
o spotrebiteľských úveroch.

21. Odvolací súd preto zhodne so súdom prvého stupňa konštatuje, že úverová zmluva uzavretá medzi
stranami dňa 12.11.2013 neobsahuje základnú obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a preto sa poskytnutý úver v zmysle § 11 písm. b) tohto zákona
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pre tento záver postačuje, ak úverová zmluva neobsahuje čo
i len jednu zákonom špecifikovanú obsahovú náležitosť, preto bolo už ďalej bezpredmetným skúmať
splnenie ďalších obsahových náležitostí predmetnej zmluvy.

22. Pokiaľ ide o odvolaním napadnutú zamietajúcu časť preskúmavaného rozsudku,  odvolateľ namieta,
že súd rozhodnutie neodôvodnil, s týmto jeho názorom sa nie je možné stotožniť. Súd prvej inštancie
hoci stručne, ale predsa v zamietajúcej časti argumentuje okrem iného tým, že zmluva musí spĺňať
zákonom dané podmienky uvedené v ust. § 9 ods. 1,2 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy. Absencia niektorých má za následok to, že úver sa  považuje za
bezúročný a bez poplatkov, teda bez akéhokoľvek navýšenia, len v hodnote poskytnutej služby, teda
výšky spotrebiteľského úveru.

23. Čo sa týka nároku na zmluvnú pokutu, ani tento nebol dôvodný, a to z dôvodu, že dojednanie o
zmluvnej pokute je absolútne neplatné.

24. Odvolací súd považuje predmetnú zmluvnú pokutu za dojednanú neplatne a neúčinne na základe
toho, že dohodu účastníkov o zmluvnej pokute ťažko možno akceptovať ako súčasť všeobecných
úverových podmienok. Podľa zákonných ustanovení § 544 Občianskeho zákonníka zmluvná pokuta
musí mať pre svoju platnosť písomnú formu. Už len z tohto vyplýva, že zákonodarca zmluvnú pokutu
považuje za sankciu, ktorá má byť osobitne dojednaná a to v zákonom predpísanej písomnej forme.
Preto jej obsiahnutie v úverových zmluvných podmienkach nemožno akceptovať z hľadiska jej vážnosti
a dôležitosti. Dojednanie o zmluvnej pokute, ako to vyplýva z obsahu obchodných podmienok, je
zapracované medzi menej podstatné a menej významné obchodné podmienky, čo môže vyvolať u
spotrebiteľa dojem, že aj táto je tak nedôležitá, takýto dojem vyvoláva aj veľkosť, resp. drobnosť
písma, ktorým sú tieto podmienky písané. Okrem toho obchodné podmienky sú tzv. typovými, kde
ich obsah a rozsah a to, čo v nich bude alebo nebude a v akej forme a podobe, určuje výlučne len
navrhovateľ ako dodávateľ, ktorý tieto podmienky formuluje. V podstate odporca ako spotrebiteľ ich
obsah zásadným spôsobom ani meniť nemôže. Ak chce spotrebiteľský úver získať, má možnosť len
všetko podpísať a akceptovať. Nemá možnosť výberu a voľby podmienok. Je nutné tiež uviesť, že ide o
vzťah spotrebiteľský podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa zák. ust. Občianskeho zákonníka
Naviac obchodné podmienky súčasťou, ktorých majú byť aj dojednania o zmluvných pokutách, nie
sú podpísané žalobcom ani žalovaným, pričom zák. ust. § 544 Občianskeho zákonníka vyžaduje na
platnosť zmluvy o zmluvnej pokute písomnú formu. Jej nedodržanie je s poukazom na ust. § 40 ods. 1
Občianskeho zákonnía dôvodom jej absolútnej neplatnosti. Na dôvod absolútnej neplatnosti pritom musí
súd prihliadnuť z úradnej povinnosti aj keď sa toho nikto nedovolá. Vzhľadom na to, že neexistuje platné
dojednanie o zmluvnej pokute, nemá žalobca právo požadovať od žalovaného zaplatenie zmluvnej
pokuty.

25. V tejto súvislosti odvolací súd podporne poukazuje na argumentáciu obsiahnutú v náleze Ústavného
súdu ČR sp. zn. I.ÚS 3512/11, ktorý poukázal na to, že samotným východiskom spotrebiteľskej
ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym
dodávateľom, a to aj so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou
formulárových zmlúv. Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva,
a to formou obmedzení autonómie vôle [por. nález Ústavního soudu zo dňa 15.06.2009, sp. zn.



I.ÚS 342/09 (N 144/53 SbNU 765)]. V spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom
postavení, pretože má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému svoje služby poskytuje. A preto
okrem obmedzení vyplývajúcich z princípu rovností prostriedkov možno od dodávateľa tiež očakávať
(prípadne i vyžadovať), že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude správať vo všeobecnej rovine poctivo.
Pokiaľ nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v
poctivosť jeho správania, a takémuto nepoctivému správaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu.
V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného tým, že text spotrebiteľskej zmluvy, obzvlášť ak
ide o zmluvu formulárovú, má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a
logicky usporiadaný. Napríklad zmluvné dojednania musia mať dostatočnú veľkosť písma, nesmú byť
vo výrazne menšej veľkosti než okolitý text, nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem
nepodstatného charakteru. Uvedená zásada poctivosti dopadá i na aplikáciu všeobecných obchodných
podmienok. Je potrebné zdôrazniť, že obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel
napríklad od obchodných zmlúv majú slúžiť predovšetkým na to, aby nebolo potrebné do každej zmluvy
prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak nemôžu slúžiť na to, aby
do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme ukryl dodávateľ
dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa
najskôr uniknú (napríklad rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute). Pokiaľ tak i
napriek tomu dodávateľ postupuje, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takému konaniu nemožno
priznať právnu ochranu. V rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania zakladajúce zmluvnú pokutu
(podobne ako rozhodcovská doložka) zásadne nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných
podmienok, ale len samotnej spotrebiteľskej zmluvy (listiny, ktorú spotrebiteľ podpisuje).

26. Vzhľadom však na to, že dojednanie zmluvnej pokuty je potrebné považovať za absolútne neplatné,
neprichádzalo už do úvahy ďalej skúmať otázku neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky v zmysle § 53
ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka, a preto aj bolo nadbytočným vo výroku súdneho rozhodnutia určiť
neplatnosť zmluvnej podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti v zmysle § 153 O.s.p.

27. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
zamietajúcej časti, vrátane výroku o náhrade trov konania, odvolaním osobitne nenapadnutého, ako
vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. Zároveň bolo nevyhnutým, aby odvolací súd v časti,
v ktorej súd prvej inštancie určil, že hl. 18 zmluvných úverových zmluvných podmienok spoločnosti
Home Credit Slovakia a.s. je neplatná z dôvodu neprijateľnej podmienky, napadnutý rozsudok z dôvodu
nadbytočnosti výroku  s použitím § 388 CSP zmenil tak, že ho v tejto časti zrušil podľa § 389 ods. 1
písm. d) CSP bez potreby vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

28. Žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne
náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa
§ 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto uznesenia, a to samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

29. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).



Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9C/12/2015", "guid": "ed8332c0-e432-41ff-9c3f-1b1ed6e01c01:66f27230-827c-4b8c-babc-50682290c6ea", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:53975195-7554-40e6-aa6c-f45c83a75783", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 342/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 342/09 z 11. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-11", "citacie_n": 314, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53975195-7554-40e6-aa6c-f45c83a75783"}], "citovane_v": []}