Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/52/2014 z 27. 10. 2015 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. októbra 2015, sp. zn. 6Sžo/52/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:1013200749.1 Najvyšší súd | 6Sžo/52/2014 | ECLI:SK:NSSR:2015:1013200749.1 | 2015-10-27 | Uznesenie Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 221 ods. 1 písm. f) OSP, OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/77f30314-53f5-4e37-86ec-e76e2e9bfdee Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1013200749.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžo/52/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200749
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1013200749.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Ing. Q. V., Q. I., B., zastúpeného JUDr.
Miloslavom Šimkovičom, konateľom a advokátom, advokátskej kancelárie AK MS, s.r.o., so sídlom
Galandova 3, Bratislava, proti žalovanému: Okresný úrad Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky,
Lamačská cesta 8, Bratislava (predtým Obvodný úrad Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky,
Lamačská cesta 8, Bratislava) za účasti: 1/ Ing. F. O., A. X, B., 2/ PaedDr. V. O., A. X, B., 3/ Ing. M. V.,
Q. I., B., 4/ F. V., Q. I., B., 5/ T. V., Q. I., B., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Obvodného úradu
Bratislava (právneho predchodcu žalovaného) č. A/2013/901/MRV z 05. marca 2013, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1S 102/2013-51 z 27. marca 2014, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 102/2013-51 z 27.
marca 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Krajský súd v Bratislave (ďalej v texte rozhodnutia len „krajský súd“ alebo „prvostupňový súd“) zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Obvodného úradu Bratislava
(právneho predchodcu žalovaného) č. A/2013/901/MRV z 05.03.2013, ktorým zamietol odvolanie
žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie stavebného úradu - Mestskej časti Bratislava - Ružinov č.
SÚ/CS3066/2012/14/AZA-10 z 24.07.2012, ktorým podľa § 88 ods. 1 písm. b/, § 88a ods. 2, § 88a ods. 6
písm. a/ a § 90 ods. 2 a 3 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný
zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) bolo žalobcovi ako stavebníkovi
nariadené odstránenie stavby: prízemného skeletu plánovanej stavby „Jednoduchá stavba - Rodinný
dom“ (názov podľa podaného ohlásenia jednoduchej stavby zo dňa 31.08.2011), miesto stavby: parcela
registra „C“ KN č. 171/4, kat. úz. J., uvedenej na LV č. XXXX, druh stavby: novostavba, účel: bytová
budova - bývanie.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že podľa krajského súdu je nesporné, že žalobca podaním z
31.08.2011 stavebnému úradu ohlásil jednoduchú stavbu - rodinný dom. Následne stavebný úrad vyzval
žalobcu listom z 26.09.2011, aby podanie - ohlásenie jednoduchej stavby doplnil o právoplatné územné
rozhodnutie, pretože v zmysle ust. § 55 ods. 2 písm. a/ stavebného zákona, ohlásenie stavebnému
úradu postačí pri jednoduchej stavbe, ak tak určil stavebný úrad v územnom rozhodnutí (zásielka sa
vrátila s poznámkou, neprevzatá v odbernej lehote). Krajský súd mal preukázané, že žalobca na základe
uvedenej výzvy stavebného úradu, ktorá sa vrátila s poznámkou neprevzatá v odbernej lehote, svoje
podanie - ohlásenie jednoduchej stavby z 31.08.2011 o právoplatné územné rozhodnutie nedoplnil.

Žalobca aj napriek tomu, že stavebný úrad nevydal oznámenie, že proti uskutočneniu stavby nemá
námietky (§ 57 ods. 2 stavebného zákona), začal uskutočňovať stavbu, čo vyplýva z vykonaného
štátneho stavebného dohľadu zo dňa 06.10.2011 (na parcele č. 171/4 sa nachádza neidentifikovateľná



stavba). Štátny stavebný dohľad preto vyzval žalobcu, aby zastavil stavebné práce a odstránil
nepovolenú stenu na jestvujúcom oplotení. Z ďalšieho štátneho stavebného dohľadu zo dňa 28.10.2011
bolo zistené, že žalobca pokračoval v stavebnej činnosti. Stavebný úrad preto rozhodnutím č. SÚ/
CS15856/2011/2/Mad/Zar zo dňa 28.10.2011 podľa § 102 ods. 2 stavebného zákona rozhodol o
zastavení stavby a žalobcu vyzval, aby pozastavil stavebné práce. Krajský stavebný úrad rozhodnutie
z 28.10.2011 potvrdil.

S námietkou žalobcu, že stavebný úrad mal posudzovať jeho žiadosť z 31.08.2011 v spojení s podaním z
09.12.2011 podľa obsahu, sa krajský súd nestotožnil. Rodinný dom je bytovou budovou, ktorá je v zmysle
ust. § 139b ods. 1 písm. a/ stavebného zákona jednoduchou stavbou, len ak má maximálne 300m2
zastavanej plochy, jedno nadzemné podlažie, môže mať aj jedno podzemné podlažie a podkrovie.
Pri povolení takejto jednoduchej stavby postačí ohlásenie stavebnému úradu len v prípade, ak tak
určil stavebný úrad v územnom rozhodnutí podľa § 39a ods. 5 stavebného zákona, čo vyplýva z ust.
§ 55 ods. 2 písm. a/ stavebného zákona. Podľa názoru krajského súdu stavebný úrad postupoval v
danej veci v súlade so zákonom, keď vyzval stavebníka (listom zo dňa 26.09.2011) na predloženie
právoplatného územného rozhodnutia k ohláseniu predmetnej stavby. Žalobca požadované územné
rozhodnutie nepredložil a stavebný úrad následne nevydal oznámenie v zmysle ust. § 57 ods. 2
stavebného zákona, že proti uskutočneniu stavby nemá námietky. Žalobca preto postupoval v rozpore s
ust. § 57 ods. 2 stavebného zákona, keď začal uskutočňovať stavebné práce na predmetnej ohlásenej
stavbe rodinného domu bez oznámenia (opatrenia) stavebného úradu. Aj ohlásené stavebné práce
môže stavebník - žalobca uskutočňovať len na základe písomného oznámenia stavebného úradu, že
voči uskutočneniu ohlásenej stavby nemá námietky.

Podľa názoru krajského súdu stavebný úrad postupoval správne, keď po zistení, že žalobca uskutočňuje
nepovolenú stavbu, začal z vlastného podnetu konanie o dodatočnom povolení stavby (ust. § 88a ods.
1 stavebného zákona) a vyzval žalobcu (výzvou zo dňa 24.11.2011), aby predložil žiadosť o dodatočné
povolenie stavby a doklady o tom, že dodatočné povolenie nie je v rozpore s verejnými záujmami
chránenými stavebným zákonom, najmä s cieľmi a zámermi územného plánovania. Podľa doručenky
založenej v administratívnom spise žalobca výzvu z 24.11.2011 osobne prevzal. S námietkou, že na
doručenke nie je jeho podpis, a preto mu výzva nebola doručená, sa súd nestotožnil, pretože žalobca
na výzvu reagoval listom zo dňa 09.12.2011, v ktorom uviedol, že mu bola výzva doručená a že všetky
doklady už predložil. Aj z ďalších podaní žalobcu vyplýva, že žalobca ani nemienil predložiť už skôr
požadované územné rozhodnutie a žiadosť o dodatočné povolenie stavby. Vo všetkých písomnostiach
uvádzal, že správny orgán mal všetky doklady k dispozícii a stavebný úrad má konať na základe jeho
žiadosti z 31.08.2011 - ohlásenia jednoduchej stavby - rodinný dom na pozemku parcelné č. 171/4,
vedený Správou katastra pre hl. mesto SR na LV č. XXXX v k.ú. J.. Z administratívneho spisu krajský
súd nezistil, že by žalobca stavebnému úradu predložil požadované územné rozhodnutie, žiadosť o
dodatočné stavebné povolenie a podklady preukazujúce, že stavbu je možné dodatočne povoliť a
nebude v rozpore s verejnými záujmami. Stavebný úrad preto postupoval správne, keď začal konanie
o odstránení stavby z vlastného podnetu.

S námietkou žalobcu, že konanie o odstránení stavby a aj rozhodnutie o odstránení stavby nemá právny
základ, pretože konanie o dodatočnom povolení nebolo ukončené a malo byť zastavené, sa krajský súd
nestotožnil z dôvodu, že ust. § 88a ods. 2 a 6 stavebného zákona stanovuje postup stavebného úradu
v prípade, ak stavebník v určenej lehote nepredloží požadované doklady, alebo ak sa na ich podklade
preukáže rozpor stavby s verejným záujmom, alebo ak nepredloží žiadosť o dodatočné povolenie stavby.
Podľa názoru krajského súdu prvostupňový správny orgán postupoval správne, keď v súlade s ust. § 88a
ods. 2 a 6 stavebného zákona nariadil odstránenie stavby uskutočnenej žalobcom. Zastavenie konania
v danom prípade by nemalo oporu v zákone, pretože žalobca nepovolene realizoval stavbu.

Krajský súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že stavebný úrad mu mal poskytnúť pomoc a
poučenie, pretože ak by žalobca rešpektoval jednotlivé výzvy stavebného úradu, ktoré boli náležite
zdôvodnené, mohol žalobca predísť danému stavu a vydaniu napadnutého rozhodnutia.

Podľa názoru krajského súdu výrok prvostupňového rozhodnutia je dostatočne určitý, aby v prípade
výkonu rozhodnutia bol aj vykonateľný. Stavba, odstránenie ktorej bolo nariadené, bola dostatočne
presne vymedzená, špecifikovaná a jej opis je určitý a jednoznačný, nie je možné ju zameniť s inými



stavbami stojacimi na pozemku, na ktorom je nariadené aj odstránenie stavby v zmysle prvostupňového
rozhodnutia.

Krajský súd sa nestotožnil ani s ďalšími námietkami žalobcu, že rozhodnutia sú neodôvodnené. Žalovaný
sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní, vyjadril
sa k upovedomeniu účastníkov v konaní o dodatočnom povolení stavby, k doručovaniu výziev žalobcovi,
ako aj k výkonu štátneho stavebného dohľadu a aj k nečinnosti žalobcu. Žalobca podľa názoru súdu
odignoroval výzvy stavebného úradu, k predmetným výzvam sa aj vyjadroval, že nič nedoloží, pretože
stavebný úrad má všetky podklady k dispozícii. Žalobcovi ako účastníkovi konania nič nebránilo vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sú podkladom napadnutého rozhodnutia a aj k námietkam Ing. O..

Krajský súd v Bratislave konštatoval, že vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a
z predloženej písomnej dokumentácie žalovaného, po preskúmaní zákonnosti rozhodnutí a postupu
správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov riadne zistili
skutkový stav veci. Žalovaný správny orgán sa riadne vysporiadal so všetkými dôvodmi uvedenými
žalobcom v odvolaní, správne vyhodnotil skutkový a právny stav a vec správne právne posúdil.
Prvostupňový súd nezistil žiadnu vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého oznámenia,
a preto súd žalobu zamietol.

II.

Proti rozsudku krajského súdu v zákonnej lehote podal prostredníctvom právneho zástupcu žalobca
v celom rozsahu odvolanie (podaním z 15.05.2014). Rozsudok súdu prvého stupňa považoval za
nesprávny z dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm.
f/ a písm. h/ O.s.p., podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. a podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.

Žalobca uviedol, že podľa § 205 ods. 1 písm. b/ O.s.p. konanie prvostupňového súdu má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok neprávne rozhodnutie vo veci, čo odôvodnil nasledovne :
„V právnej veci prebehlo na prvostupňovom súde ústne pojednávanie dňa 20.03.2014, za účasti členiek
senátu 1S Krajského súdu v Bratislave, ako sú uvedené v rozvrhu práce na rok 2014. Pojednávanie bolo
odročené na vyhlásenie rozsudku dňa 27.03.2014. Ako sa uvádza v napadnutom rozsudku, rozhodoval
o žalobe senát predsedníčky senátu JUDr. Nory Majerníkovej a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana
a JUDr. Renáty Janákovej. Uvádzaný člen senátu, JUDr. Marián Trenčan sa konania zúčastnil iba
na vyhlásenie rozsudku a ako uvádza žalobca, senát 1,5 hodiny čakal na uvádzaného člena senátu.
Žalobca mal za to, že konanie o jeho žalobe má inú vadu, ktorá mohla mať za následok neprávne
rozhodnutie vo veci. Nakoľko jeho žaloba bola prerokovaná v rozpore s § 1 O.s.p. a nebola tak
zabezpečená spravodlivá ochrana jeho práv a oprávnených záujmov.“
Žalobca zdôraznil, že „neúčasť v rozsudku uvádzaného člena senátu na ústnom pojednávaní, čakanie
na jeho osobu iba za účelom vyhlásenia rozsudku nie je ústavne konformný spôsobom aplikácie rozvrhu
práce Krajského súdu v Bratislave a naplnenie základného práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1
Ústavy SR) a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1.“
Uviedol, že v inej veci Ústavný súd Slovenskej republiky (III. ÚS 16/00, I. ÚS 462/2011) aplikoval výrok
ESĽP vo veci Delcourt vs. Belgisco, Seria A, č. 11 „Spravodlivosť má byť nielenže vykonávaná, ale
musí sa aj javiť, že je vykonávaná. Podstatou je dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti
u verejnosti vzbudzovať.“ Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z
čl. 48 ods. 1 Ústavy je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť bol
obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo za účelový (pozn. IV. ÚS 116/2011).
Žalobca, aj s poukazom na okolnosti vyhlásenia rozsudku, čakanie takmer 1,5 hodiny na vyhlásenie
rozsudku, doručenie rozsudku sa uskutočnilo v rozpore § 156 ods. 2, a to po vyše mesiaci a prítomnosti
na vyhlásení tretieho sudcu, ktorý hlasoval za napadnutý rozsudok (pomer hlasov 3:0) bez účasti na
ústnom pojednávaní a oboznámení sa s prerokovanou vecou, považoval rozhodnutie súdu za účelové
a svojvoľné.
Účelovosť a svojvoľnosť prvostupňového súdu odôvodňuje aj skutočnosť, že súd pri vyhlásení rozsudku
mu v rozpore s § 156 ods. 2 O.s.p. nedoručil rozsudok ako prítomnému účastníkovi. V konaní
prvostupňový súd zneužíva práva na jeho úkor a porušil jeho práva, právom chránené záujmy, aj v ďalej
uvádzaných vadách konania.



Žalobca ďalej tvrdil, že rozhodnutia žalovaných sú nezákonné z dôvodu ich rozporu s § 18 ods. 3
správneho poriadku, § 19 ods. 2 správneho poriadku, § 58 až 66 stavebného zákona, § 47 ods.
2 a 3 správneho poriadku, zásadami legality podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku a podľa § 3
ods. 2 správneho poriadku, čo žalobca považoval v súlade s ustálenou judikatúrou za zásadné
argumenty pre nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov. Podľa neho sa krajský súd s uvádzanými
dôvodmi nezákonnosti nevysporiadal. V tomto smere poukázal na skutočnosť, že rozpor a nezákonnosť
napadnutých rozhodnutí s vyššie uvedenými ustanoveniami zákona podrobne a riadne odôvodnil na
desiatich stranách žaloby a krajský súd odôvodnil rozsudok na 2 a 1 stranách (11,12 a časť 13), pričom
uvedené zásadné argumenty v rozsudku neuviedol a ani sa s nimi nevysporiadal.

Žalobca poukázal na nezákonné konanie žalovaných. Stavebné úrady, ako správne orgány, nariadili
odstrániť stavbu v zmysle ust. § 88a ods. 6 písm. a/ stavebného zákona z dôvodu nepredloženia
žiadosti o dodatočné povolenie stavby a v zmysle ust. 88a ods. 2 stavebného zákona a nepredloženia
dokladov v určenej lehote. Predmetné rozhodnutia sú podľa neho v rozpore so zákonom a tiež
zdôraznil, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil. Žalobca nepovažoval tvrdenie súdu o
nepovolenom realizovaní stavby za dostatočne preukázané. Preukázanie realizovania nepovolenej
stavby je dostatočne spochybnené dôvodmi uvádzanými v texte odvolania i vo všetkých uskutočnených
podaniach zo strany žalobcu, a preto žalobca uviedol, že považuje za potrebné opätovne preskúmať
konanie žalovaných.

Podľa žalobcu súd vychádzal iba z rozhodnutí správnych orgánov a pri svojom rozhodovaní neprejavil
žiadnu snahu o podrobné rozobratie žalobcom uvádzaných skutočností, ktoré spochybňovali zistenie
úplného skutkového stavu na základe štátnych stavebných dohľadov. Opätovne poukázal na uznesenie
najvyššieho súdu z 25.01.2012, sp. zn. 2Sžo/25/2011, v zmysle ktorého sa len Najvyšší súd Slovenskej
republiky ako odvolací súd v správnom súdnictve môže obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia a v celom rozsahu sa s ním stotožniť, avšak krajského súdu sa takéto
konanie netýka a je povinný presvedčivo uvádzať v rozhodnutí úvahy, ktoré ho viedli k rozhodnutiu.

Žalobca považoval za nevyhnutné opakovane zdôrazniť, že z obsahu oznámenia o začatí konania o
dodatočnom povolení stavby z vlastného podnetu, zo dňa 24.11.2011, bolo preukázané, že konanie
bolo začaté a prebieha v rozpore s ustanoveniami § 18 ods. 3 správneho poriadku. Správny orgán
neupovedomil o začatí konania všetkých známych účastníkov konania, nakoľko neboli uvedení medzi
subjektmi, ktorým sa doručuje oznámenie a z oznámenia ani nevyplýva, že účastníci boli upovedomení
o začatí konania verejnou vyhláškou. V rozpore s ust. § 18 ods. 3 správneho poriadku ukladal správny
orgán klientovi uviesť zoznam účastníkov stavebného konania, aj keď ho začal tento orgán z vlastného
podnetu.

Ďalej žalobca poukázal na skutočnosť, že súd vo svojom rozsudku používa pojmy a okolnosti, ktoré
nemal preukázané a odôvodnené v spojení so spisovým materiálom. Na str. 7 rozsudku sa uvádza: „že
z dôvodu, že žalobca opakovane nepreberal zásielky Mestskej časti Bratislava - Ružinov, stavebný úrad
na pletive z kari rohoží umiestnil dočasnú úradnú tabuľu s výzvou zo dňa 7.10.2011 a s rozhodnutím
zo dňa 28.10.2011“. Žalobca tvrdil, že nevie z akých informácií súd vychádzal, keď uviedol, že
stavebný úrad umiestnil dočasnú úradnú tabuľu na pletive z kari rohoží. Rovnako žalobca zdôraznil,
že postup stavebného orgánu s umiestnením úradnej tabule nebol vykonaný v súlade so zákonom. V
rozhodnutiach uvádzané tvrdenia žalovaných orgánov o nepredložení dokladov a nečinnosti žalobcu,
považoval žalobca za nepravdivé a v rozpore so spisovým materiálom, nakoľko reagoval na oznámenie
stavebného úradu zo dňa 24.11.2011. Podľa názoru žalobcu stavebný úrad bol povinný na základe
jeho podania zo dňa 09.12.2011, ak sa domnieval, že na pozemku je nepovolená stavba, pokračovať v
predmetnom konaní, a preskúmať súlad s verejným záujmom, tak ako mu to ukladá zákon, na podklade
dokumentácie doručenej spolu s podaním zo dňa 31.08.2011.

Podľa vyjadrenia žalobcu krajský súd riadne neodôvodnil napadnutý rozsudok, t. j. nevyjadril sa ani k
námietke nesúčinnosti a nečinnosti správnych orgánov.

Podľa žalobcu, nepresný pojem „prízemný skelet“, bez uvedenia konkrétnych stavebných úprav a častí
stavby, ktoré podľa stavebného úradu mali byť vykonané na pozemku parc. č. 171/4 kat. úz. J., zakladá
nevykonateľnosť predmetného rozhodnutia pre jeho neurčitosť. Z logického i gramatického výkladu
podľa neho jednoznačne vyplýva, že plánovanú stavbu nemožno odstrániť.



Žalobca namietal aj spochybnenie doručovania výzvy stavebného úradu zo dňa 26.09.2011, s ktorou
sa krajský súd nevysporiadal.

Podľa žalobcu je nepreskúmateľný rozsudok Krajského súdu v Bratislave, kde konštatoval, že žalobca
preukázateľne realizoval novú stavbu a to nad rámec ohlásenej drobnej stavby. V tejto súvislosti žalobca
poukázal na rozsudok najvyššieho súdu zo dňa 03.12.2013, sp. zn. 3Sžo/28/2013: Procesnému právu
účastníka konania vznášať v žalobe námietky nezákonnosti voči postupu a rozhodnutiu správneho
orgánu zodpovedá povinnosť správneho súdu preskúmať rozhodnutie správneho orgánu v rozsahu
žalobných námietok, o vznesených námietkach rozhodnúť a pokiaľ ich nepovažoval za dôvodné,
vysvetliť a vyložiť z akých dôvodov.

Podľa žalobcu rozsudok krajského súdu nie je v súlade so zákonom, nespĺňa predpoklady a požiadavky
kladené na kvalitu súdnych rozhodnutí judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného
súdu SR, nevysporiadal sa s námietkami, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací,
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alternatívne, aby
prvostupňový rozsudok zmenil tak, že rozhodnutia správnych orgánov zruší a vec vráti žalovanému na
ďalšie konanie.

Žalobca uvedené odvolanie doplnil rozsiahlym podaním zo 16.05.2014, došlým na prvostupňový súd
20.05.2014, v ktorom podrobne poukázal na vady konania, ktorých sa dopustili správne orgány, ako aj
prvostupňový súd.

III.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom
Krajského súdu v Bratislave uvedeným v rozsudku, ktorý uviedol, že rozhodnutie žalovaného, ako i
konanie, ktoré mu predchádzalo, bolo realizované v súlade s príslušnými právnymi predpismi, žalovaný
správny orgán sa riadne vysporiadal so všetkými dôvodmi uvedenými žalobcom v odvolaní, správne
vyhodnotil skutkový a právny stav a vec správne právne posúdil. Súd nezistil žiadnu vadu, ktorá by mohla
mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, preto podanú žalobu bolo potrebné zamietnuť.

Žalovaný konštatoval, že súd sa dostatočne vecou zaoberal, dostatočne zistil skutkový stav veci a
správne posúdil podstatné otázky sporu.

IV.

Do konania pribratí účastníci konania Ing. M. V., F. V. a T. V. sa v písomných vyjadreniach k odvolaniu
žalobcu v plnom rozsahu stotožnili s argumentáciou žalobcu, uvedenou v rámci odvolania, ako aj doplnku
k odvolaniu zo 16.05.2014.

V.

Do konania pribratá účastníčka konania Ing. F. O., v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu podrobne
poukázala na nelegálny postup žalobcu v konaní pred správnymi orgánmi v preskúmavanej veci.

VI.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.)
preskúmal rozsudok krajského súdu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie žalobcu bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 a § 250ja ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie, a to pre závažné procesné pochybenie.

Podľa čl. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný,
demokratický a právny štát.



Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví
zákon.

Podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy (t. j. druhej hlavy piatej časti) sa postupuje
v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia
a postupu.

Pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej,
tretej a štvrtej časti tohto zákona (§ 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.).

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., súd rozhodnutie zruší, len ak sa účastníkovi konania postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.

Úlohou prvostupňového súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam
a postupom správnych orgánov) preskúmať zákonnosť postupu a horeoznačeného rozhodnutia
žalovaného správneho orgánu.

Podľa ust. § 246b ods. 1 O.s.p., pri preskúmavaní rozhodnutí a postupov správnych orgánov súdy konajú
a rozhodujú v senátoch zložených z predsedu a dvoch sudcov, ak nie je ustanovené inak.

Súčasťou práva na zákonného sudcu je aj zásada prideľovania súdnej agendy a určenia zloženia
senátov na základe pravidiel, obsiahnutých v rozvrhu práce súdov. Medzi požiadavky, ktoré vyplývajú z
rozvrhu práce z čl. 38 ods. Listiny, patrí aj predvídateľnosť a transparentnosť obsadenia súdu, vrátane
zastupovania. Osoba sudcu v zložení senátu musí byť teda istá vopred, ako návrh na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia dôjde na súd.
Príslušný senát, určený rozvrhom práce súdu, môže prejednať a rozhodnúť vec v inom, ako určenom
zložení iba vtedy, ak je absencia rozvrhom určených sudcov dôvodná. Za takú je treba považovať najmä
vylúčenie sudcu z dôvodu zaujatosti a jeho odôvodnenú neprítomnosť (v dôsledku choroby, dovolenky,
pracovnej cesty a pod.). Zastúpenie sudcov ako aj zloženie senátu sa musí riadiť vopred stanovenými
pravidlami, určenými rozvrhom práce.

S poukazom na obsah odvolania, senát odvolacieho súdu považoval za potrebné sa prioritne
vysporiadať s odvolacím dôvodom žalobcu uplatneným v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.,
podľa ktorého odvolanie odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca vadu konania pred prvostupňovým súdom videl v neúčasti v
rozsudku uvádzaného člena senátu JUDr. Mariána Trenčana na ústnom pojednávaní uskutočnenom
dňa 20.03.2014, ktorý sa zúčastnil po 1,5 hodinovom čakaní len na vyhlásení rozsudku dňa 27.03.2014.

Senát odvolacieho súdu sa podrobne oboznámil s predloženým spisom prvostupňového súdu a zo
zápisnice o vyhlásení rozhodnutia z 27.03.2014 zistil, že v predmetnej veci bol vyhlásený rozsudok,
pričom senát už nebol v pôvodnom zložení ako na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 20.03.2015,
ale namiesto členky senátu JUDr. Valašíkovej, PhD. bol v senáte prítomný JUDr. Trenčan.

Na tomto mieste považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že z podkladov súdneho spisu nie je
zrejmé, z akého dôvodu nebol rozsudok v predmetnej veci vyhlásený v pôvodnom zložení senátu, ktorým
bola vec prejednaná, t. j. z akého dôvodu došlo k zmene v zložení senátu. Za tohto stavu vo veci treba
prisvedčiť žalobcovi, že uvedený postup súdu v ňom mohol oprávnene vzbudiť pochybnosti, či vo veci



rozhodoval zákonný sudca. Nepreskúmateľnosť postupu súdu má za následok vydanie nezákonného
rozhodnutia.

Senát odvolacieho súdu zároveň považuje za potrebné uviesť, že aj v prípade, ak by sa preukázalo, že
senát bol obsadený zákonne v súlade s rozvrhom práce - predstavujúcim základný interný prostriedok
rozdelenia súdnej agendy medzi jednotlivých sudcov - postup prvostupňového súdu v posudzovanej
veci by nebolo možné akceptovať. Za účelom dodržania zásady spravodlivého procesu by totiž v novom
zložení senátu bolo povinnosťou oboznámiť doterajší priebeh konania vo veci, opätovne vec prejednať
a len potom rozhodnúť, čo prvostupňový súd neučinil.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom možno vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým
účastníkovi konania znemožnil realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
priznáva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto musel napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v
spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.),
a to bez toho, aby sa zaoberal hmotnoprávnou stránkou odvolania.

V ďalšom konaní bude povinnosťou prvostupňového súdu postupovať zákonným spôsobom, prejednať
vec v medziach podanej žaloby, dôsledne sa vysporiadať so všetkými námietkami žalobcu, znovu o nej
rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvej O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.