Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/163/2011 z 12. 6. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 12. júna 2012, sp. zn. 6Co/163/2011, ECLI:SK:KSZA:2012:5011897427.1 Krajský súd Žilina | 6Co/163/2011 | ECLI:SK:KSZA:2012:5011897427.1 | 2012-06-12 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Bezdôvodné obohatenie Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/fecc61e1-10b4-43db-8c3c-bd71f27c8383 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5011897427.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/163/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5011897427
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5011897427.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej,
sudcov Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Františka Potockého, v právnej veci navrhovateľky: H. B.,
nar. X.X.XXXX, bytom T. B., C.. X. X. č. XXXX/XX, zastúpená L. B., nar. XX.X.XXXX, bytom T. B.,
C.. X. X. č. XXXX/XX, adresa na doručovanie X D. T., D., L., Kanada B XAX, proti odporcovi: CBA
VEREX, a.s., so sídlom Liptovský Mikuláš, Kuzmányho č. 1137, IČO: 31 645 704, právne zastúpený
advokátkou JUDr. Alžbetou Hlavačkovou, so sídlom T. B., S. č. X, za účasti vedľajšieho účastníka:
Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, Mierová č. 19, Bratislava, o zaplatenie 627.000,- eur s
príslušenstvom, v konaní o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš
č. k. 10C/218/1994-1338 zo dňa 21. januára 2011, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky na zaplatenie žalovanej sumy z
dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu. Zároveň týmto rozsudkom nepriznal podľa §
150 O.s.p. odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania.
V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľka
pôvodne domáhala vydania nehnuteľností na základe toho, že ich znárodnenie bolo vykonané v
rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi (§ 6 ods. l písm. k/ zák. č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych
rehabilitáciách), nakoľko podnik právneho predchodcu účastníčky nedosahoval určitý objem výroby,
resp. určitý počet zamestnancov. Neskôr v priebehu konania okresný súd pripustil zmenu návrhu, v
dôsledku čoho sa predmetom konania stalo zaplatenie sumy 627.000,- eur spolu s úrokom z omeškania
9,8% ročne z uvedenej sumy od 1.1.1996 do zaplatenia.
Súd prvého stupňa zdôraznil, že k odňatiu vlastníckeho práva právnym predchodcom navrhovateľky
došlo v súlade so zákonom č. 118/1948 Sb. o organizácii veľkoobchodnej činnosti, o znárodnení
veľkoobchodných podnikov, keď sa nepodarilo preukázať opak (§ 120 O.s.p.). Je nesporné, že právnym
predchodcom navrhovateľky nebola poskytnutá príslušná náhrada, preto v zmysle § 2 ods. 3 zákona
č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách vznikol oprávnenej osobe nárok , ktorý si mohla uplatniť
podľa osobitného predpisu - zákona č. 92/1991 Zb. o prevode majetku štátu na iné osoby. Jednalo sa
teda o prípad, v ktorom došlo k odňatiu vlastníckeho práva podľa predpisov o znárodnení z r. 1945-1948
od 25.2.1948 do 1.1.1990 bez poskytnutia príslušnej náhrady a znárodnenie bolo vykonané v súlade
s vtedy platnými predpismi. Nárok sa mal vyporiadať v rámci privatizačných projektov alebo priamym
vydaním veci vtedy, keď to schvaľovateľ projektu posúdi ako možné a účelné alebo poskytne akcie v
cene zodpovedajúcej cene nehnuteľnosti v čase odňatia určenej podľa cenových predpisov. Privatizačný



projekt určuje spôsob a rozsah vyporiadania reštitučného nároku. Do novely ustanovenia § 3 ods.
2 zákona č. 92/1991 Zb. nemohol byť majetok až do právoplatného rozhodnutia súdu zahrnutý do
privatizačného projektu. Preto bol prijatý zákon č. 17/1993 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon SNR
č. 253/1991 Zb. o pôsobnosti orgánov Slovenskej republiky vo veciach prevodov majetku štátu na iné
osoby a o Fonde národného majetku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a zákon č.
92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov, ktorým
bolo novelizované ustanovenie § 3 tak, že s majetkom, na ktorý vznikol nárok fyzickej osobe podľa
osobitných predpisov, možno nakladať podľa tohto zákona. Nadobúdateľ tohto majetku alebo jeho
právny nástupca sa stáva povinnou osobou podľa osobitných predpisov. Zároveň sa ustanovenie § 3
doplnilo o odsek 3, ktorý znie: tomu, kto vydá majetok podľa odseku 2 poskytne Fond národného majetku
náhradu vo výške ustanovenej zákonom Národnej rady Slovenskej republiky. Týmto zákonom je zákon
č. 173/1993 Z. z. o niektorých náhradách v súvislosti s prevodom majetku štátu na iné osoby, ktorý
nadobudol účinnosť 1.1.1994 a ktorý upravuje výšku náhrady poskytovanej Fondom národného majetku
Slovenskej republiky povinnej osobe, ktorá uspokojila reštitučný nárok oprávnenej osobe vydaním
majetku, ako aj niektoré s tým súvisiace otázky. Okresný súd dospel k záveru, že odporca je pasívne
vecne legitimovaný len na vydanie veci. V prípade právoplatného rozhodnutia súdu o povinnosti vydať
vec, by bola odporcovi vyplatená náhrada Fondom národného majetku Slovenskej republiky (§ 3 ods. 3
zákona č. 92/1991 Zb.). Uspokojenie (finančných) nárokov navrhovateľky bolo vykonané rozhodnutím
Ministerstva hospodárstva SR (ktorého právomoc vyplýva z § 4 ods. 7 zákona č. 319/1991 Zb.) zo dňa
18.1.2011. Ak účastníčka nesúhlasí s ocenením nároku, môže sa svojich práv domáhať na súde.

Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá navrhla
prvostupňové rozhodnutie zmeniť tak, že odporcovi bude uložená povinnosť zaplatiť jej sumu 581.523,-
eur s úrokom z omeškania vo výške 9,8% ročne z uvedenej sumy od 1.1.1996 do zaplatenia, a to do
troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Namietala, že súd nemal pripustiť zmenu žaloby, ak výsledky
konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, ale boli tu dané podmienky na
to, aby odporca nehnuteľnosti fyzicky vydal. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3
Cdo 2/2002, v zmysle ktorého „v reštitučných veciach na súdoch je namieste postupovať tak, aby
nedochádzalo k neústretovému formalistickému postupu súdu, ktorý hrozí ďalšou krivdou. Krivdou
však nie je transformácia reštitučného nároku in natura, na finančnú náhradu za predpokladu, že k
jeho realizácii dôjde vo všeobecnej cene...“. Namiesto toho, aby boli odvolateľke vydané nehnuteľnosti
(§ 2 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb.), konštatovalo sa, že niektoré pozemky boli zastavané novými
nehnuteľnosťami a takmer všetky budovy boli zhodnotené, ktoré okolnosti bránili fyzickému vydaniu
veci. Ak okresný súd pri posudzovaní pasívnej vecnej legitimácie odporcu odkázal na § 4 ods. 7
zákona č. 319/1991 Zb., dopustil sa omylu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. Okresný súd
tiež ignoroval znenie § 6 ods. 1 písm. j/ zákona č. 92/1991 Zb., v ktorom sa uvádza: „určenie právneho
nástupcu do práv a záväzkov súvisiacich s privatizovaným majetkom vrátane neznámych.“ Nesúhlasila
s výkladom § 3 ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb., ktorý viedol okresný súd k záveru, že odporcu možno
zaviazať len na vydanie veci. Pojem „majetok“ totiž nezahŕňa len veci, ale aj peniaze a financie. Súd
totiž prihliadal len na pozíciu spoločnosti CBA Verex, a.s., avšak neprihliadal na znenie preambuly
zákona č. 87/1991 Zb. Odporca si kúpil nehnuteľnosti aj so súdnym sporom, takže nie je pravdou, že
v prípade uloženia povinnosti zaplatiť finančnú náhradu by tento účastník platil dvakrát za to isté. Ak
okresný súd nepovažoval odporcu za pasívne vecne legitimovaného, nemal mu dovoliť vyjadrovať sa
k veci a jeho stanoviská zahrnúť do rozsudku. Na podporu svojej argumentácie odvolateľka upriamila
pozornosť na publikáciu týkajúcu sa privatizácie vydanú kolektívnom autorom pod vedením JUDr.
Pavla Boku, kde sa uvádza, že naturálna reštitúcia má prednosť. Poukázala na finančnú zodpovednosť
odporcu, ktorý nadobudol majetok, ktorý žiadala odvolateľka reštituovať. Aj napriek tomu, že ministerstvu
boli predložené nevyvrátiteľné dôkazy vlastníctva budov, odvolateľka bola nútená takmer 20 rokov
dokazovať svoje práva. Ministerstvo navyše nebolo ochotné vyplatiť jej ani len časť nároku, ktorý jej
pôvodne priznalo rozhodnutím dňa 4.3.1997; poukázala aj na stanovisko vedľajšieho účastníka, že
navrhovateľke nemohla byť vyplatená náhrada ani akcie z RIF, nakoľko tak nebolo možné učiniť bez
jej súhlasu. Okresný súd uzavrel, že pasívna vecná legitimácia na uspokojenie nároku navrhovateľky
prislúcha Ministerstvu hospodárstva SR, hoci ono samo viackrát potvrdilo, že nie je kompetentné ďalej
vo veci konať. Dokonca aj JUDr. A. (zástupkyňa ministerstva) oznámila navrhovateľke, že „osobou
povinnou uspokojiť reštitučný nárok sa stane nadobúdateľ tohto majetku, ktorému náhradu za prípadné
uspokojenie reštitučného nároku poskytne Fond národného majetku“. Neuvádza sa tu „za vydanie
nehnuteľnosti“, ale za „uspokojenie reštitučného nároku“. Ďalej odvolateľka poukázala na to, že jej
nikdy nebol doručený privatizačný projekt. Nesúhlasila s názorom okresného súdu, ktorý dospel k



záveru, že navrhovateľka sa môže domáhať svojich práv ďalším návrhom na začatie konania, pokiaľ
nesúhlasí s ocenením svojho nároku v rámci privatizačného projektu. Navrhovateľka tiež poukázala
na fakt, že okresný súd prebral niektoré názory vedľajšieho účastníka týkajúce sa posudzovania jej
nároku. Uplatnený nárok zahŕňa náhradu za celý znárodnený majetok, nielen v rozsahu jednej tretiny.
Ministerstvo samo uznalo, že je zo zákona pasívne legitimované na priznanie finančnej náhrady, čo
vyplýva aj napadnutého rozsudku.

Odporca vo vyjadrení k podanému odvolaniu žiadal prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne
potvrdiť. V dôsledku zmeny petitu návrhu na začatie konania stratil pasívnu vecnú legitimáciu v konaní. V
súlade s platnou legislatívou nemá ani možnosť rozhodovať o poskytnutí finančnej náhrady za reštitučný
majetok. Nároky navrhovateľky boli posudzované Ministerstvom hospodárstva SR, ktoré odvolateľke
vyplatilo sumu 193.841,- eur. Odporca nemôže znášať dôsledky toho, že navrhovateľka nepochopila
úmysel ani postup zákonodarcu pri riešení reštitučných nárokov.

Vedľajší účastník vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky rovnako žiadal napadnuté rozhodnutie potvrdiť.
Poukázal na fakt, že odvolateľka požiadala o vyplatenie finančnej náhrady v sume 193.841,- eur a
aktuálne v danej veci komunikuje s Fondom národného majetku, ktorý platbu realizuje.

Navrhovateľka v stanovisku k podaným vyjadreniam potvrdila, že Fond národného majetku jej vyplatil
sumu 193.841,- eur. Zmenila preto odvolací petit tak, že navrhuje odporcovi uložiť povinnosť zaplatiť
jej sumu 387.682,- eur s úrokom z omeškania vo výške 9,8% ročne z uvedenej sumy od 1.1.1996 do
zaplatenia. Uviedla tiež, že proti oceneniu nároku vykonaného Ministerstvom hospodárstva SR podala
na okresnom súde odvolanie.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. tento rozsudok v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného
súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov
sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na doplnenie považoval druhostupňový súd za potrebné reagovať na odvolacie argumenty
navrhovateľky.

V danej sa domáhala navrhovateľka návrhom na začatie konania doručeným okresnému súdu dňa
29.6.1994 (v jeho znení podľa uznesenia o pripustení zmeny návrhu na č. l. 745 spisu v spojení s
opravným uznesením na č. l. 761) ako právna nástupkyňa po Y. O. a jeho manželke W. O. vydania
nehnuteľností, a to z dôvodu, že tieto boli znárodnené dňa 7. júla 1949 podľa § 8 ods. 7 zákona č.
118/1948 Zb. v spojení s vyhláškou MVO č. 675/49 zo dňa 23.4.1949 a podľa výmeru Povereníctva
priemyslu a obchodu č. 321-592/27-50 zo dňa 8.7.1950. Nehnuteľnosti boli vložené do spoločnosti
Veľkodistribučný podnik družstvo, s.r.o. Okrem navrhovateľky boli právnymi nástupcami pôvodných
vlastníkov nehnuteľností aj jej súrodenci Y. O. a neb. D. W.. V návrhu argumentovala, že o jej reštitučnom
nároku nerozhodlo príslušné ministerstvo podľa § 2 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych
rehabilitáciách v zákonnej lehote (do 31.12.1993). Neskôr v konaní menila právny dôvod jej reštitučného
nároku, keď poukazovala, že k odňatiu vlastníckeho práva došlo v rozpore s vtedy platnými predpismi
(§ 6 ods. 1 písm. k/ zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách), nakoľko neexistuje žiaden
dôkaz, že firma jej právnych predchodcov („Y. O., dovoz koloniálneho tovaru a veľkoobchod s miešaným
tovarom v Liptovskom Sv. Mikuláši“) bola znárodnená podľa vyhlášky č. 3523 zo dňa 29.12.1948 a
následne začlenená ako znárodnený podnik do Veľkodistribučného podniku podľa vyhlášky č. 3524 zo
dňa 29.12.1948. Rozpor s vtedy platnými predpismi videla v tom, že podnik jej právnych predchodcov
mal menej ako 50 zamestnancov, preto nemohol byť znárodnený. Z nesprávnych údajov vychádzala
následne aj dielčia východisková súvaha vyhotovená ku dňu 1.1.1949 Namietala, že vyhláška č.
675/49Úř. l. II. zo dňa 23.4.1949, ktorá je uvedená v pozemkovej knihe ako právny titul nadobudnutia



nehnuteľností Veľkodistribučným podnikom družstvo, s.r.o. nikdy neexistovala. Touto vyhláškou sa
neznárodňovalo. Argumentovala tiež tým, že k chybám došlo aj následne pri vypracovaní privatizačného
projektu týkajúceho sa nehnuteľností, kde sa podvodom uviedlo, že majetok bol získaný vyvlastňovacím
rozhodnutím č. 4124/63-64 zo dňa 11.6.1964, ktoré sa v skutočnosti týkalo susedných nehnuteľností,
a kolaudačným rozhodnutím č. 4134/79-80 zo dňa 11.2.1979, ktoré sa vzťahovalo na rozšírenie stavby
strechy spoločnosti ZDROJ.

Okresný súd rozhodol vo veci prvýkrát rozsudkom č. k. 10C/218/94-150 zo dňa 10.4.1997, kedy návrh
navrhovateľky na vydanie nehnuteľností zamietol. Na základe odvolania navrhovateľky krajský súd
uznesením č. k. 7Co/1109/97-261 zo dňa 25. marca 1998 prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie z dôvodu, že v konaní nebol ujasnený predmet konania a dôvod podaného návrhu.
Poukázal tiež na to že okresný súd musí upresniť, ktoré nehnuteľnosti boli predmetom vyporiadania
reštitučného nároku navrhovateľky v rozhodnutí Ministerstva pre správu a privatizáciu národného
majetku, z ktorého má následne súd vychádzať (§ 135 ods. 2 O.s.p.). Opätovne rozhodol okresný
súd rozsudkom č. k. 10C/218/94-355 zo dňa 21.10.2003, ktorým bol návrh navrhovateľky opätovne
zamietnutý. Z dôvodu navrhovateľkou podaného odvolania krajský súd opätovne zrušil prvostupňové
rozhodnutie uznesením č. k. 9Co/6/2004-447 zo dňa 30. marca 2005, ktoré odôvodnil procesnými
nedostatkami v postupe okresného súdu (neupresnenie predmetu konania, účastníka na strane odporcu,
nevysporiadanie sa s ďalšími uplatnenými nárokmi). Ďalší zamietajúci rozsudok vydal okresný súd dňa
23.3.2007 (č. k. 10C/218/1994-776). Tento krajský súd zrušil uznesením č. k. 6Co/245/2008-914 zo
dňa 27.1.2010. Súdu prvého stupňa nariadil zaoberať sa už skôr vydaným rozhodnutím Ministerstva
pre správu a privatizáciu národného majetku zo dňa 4.3.1997 o vyporiadaní reštitučného nároku
navrhovateľky a jeho vzťahom k predmetu aktuálneho konania.

Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd na základe návrhu navrhovateľky pripustil uznesením
zo dňa 29.10.2010 podľa § 95 O.s.p. zmenu žaloby tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke
627.000,- eur do troch dní odo dňa právoplatnosti výroku rozsudku, spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9,8% ročne zo sumy 627.000,- eur od 1.1.1996 do zaplatenia a nahradiť trovy konania.
Už vo svojom skoršom rozhodnutí krajský súd uviedol, že zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych
rehabilitáciách rozlišuje riešenie krívd spôsobených znárodnením podľa toho, či bolo znárodnenie
vykonané v súlade alebo v rozpore s vtedy platnými predpismi. Takéto rozlíšenie má potom význam
pre určenie spôsobov vyporiadania nároku oprávnenej osoby. Ak došlo k odňatiu vlastníckeho práva
podľa predpisov o znárodnení z rokov 1945 - 1948 v čase od 25.2.1948 do 1.1.1990 bez toho, aby bola
poskytnutá príslušná náhrada, pritom bolo znárodnenie vykonané v súlade s vtedy platnými právnymi
predpismi, odkazuje § 2 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách na ustanovenie §
47 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. To znamená, že spôsob
vyrovnania reštitučného nároku určí privatizačný projekt tohto majetku. Svoj nárok bola oprávnená osoba
povinná uplatniť na ministerstve do šiestich mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona (do 1.10.1991),
inak nárok zaniká; tomuto orgánu mala oprávnená osoba zároveň oznámiť, ktorý podnik vec drží. Fond
bol povinný nárok vyporiadať podľa časového plánu uskutočnenia privatizačného projektu, najneskôr
však do jedného roka odo dňa schválenia privatizačného projektu. Ak oprávnená osoba nesúhlasila s
ocenením svojho nároku v schválenom privatizačnom projekte, mohla sa domáhať nároku na súde v
lehote 15 dní odo dňa, keď bola o spôsobe vyporiadania upovedomená. V zmysle § 47 ods. 4 zákona
č. 92/1991 Zb. bolo povinnosťou príslušného orgánu vydať rozhodnutie o privatizácii do 31.12.1995; v
opačnom prípade sa mohla oprávnená osoba domáhať svojich práv v zmysle zákona č. 87/1991 Zb.
Ak bolo znárodnenie vykonané v rozpore s vtedy platnými predpismi (§ 6 ods. 1 písm. k/ zákona č.
87/1991 Zb.) mala oprávnená osoba možnosť obrátiť sa s výzvou na vydanie veci na subjekt, ktorý v
tom čase vec držal. Tento subjekt mal následne spísať s oprávnenou osobou dohodu o vydaní veci, a to
do 31.10.1991. Ak k dohode nedošlo, mohla sa oprávnená osoba obrátiť so žalobou na súd o vydanie
veci, a to do jedného roka od účinnosti zákona č. 87/1991 Zb. (teda do 1.4.1992).

Predmetom konania bolo pôvodne vydanie nehnuteľností, ktoré boli podľa tvrdení navrhovateľky
znárodnené v rozpore s vtedy platnými predpismi (§ 6 ods. 1 písm. k/ zákona č. 87/1991 Zb. o
mimosúdnych rehabilitáciách). Právna úprava striktne rozlišuje reštitučné nároky vzniknuté v dôsledku
znárodnenia nehnuteľností v rozpore s vtedy platnými predpismi a v súlade s vtedy platnými predpismi.
Pre oba prípady stanovuje rozdielne procesné postupy (§ 2 ods. 3 a § 6 ods. 1 písm. k/ zákona č. 87/1991
Zb.), ktoré musia byť v konaní dôsledne rozlišované. Ak už o reštitučnom nároku rozhodol príslušný



orgán postupujúc podľa § 2 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb., súd z tohto rozhodnutia vychádza (§ 135
ods. 2 O.s.p.).

Z obsahu spisu tiež vyplynulo, že navrhovateľka si uplatnila svoj reštitučný nárok aj podľa § 2 ods. 3
zákona č. 87/1991 Zb. Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky
vydalo na základe takého uplatnenia dňa 4.3.1997 podľa uvedeného ustanovenia a podľa § 10 ods.
2 zákona č. 92/1991 Zb. rozhodnutie č. 4/1997 o vyporiadaní reštitučného nároku navrhovateľky
(v hodnote 3.056.137,- Sk), ktorý mal byť uspokojený vydaním akcií z Reštitučného investičného
fondu. Predmetom uplatneného nároku boli nehnuteľnosti, ktorých vydania sa navrhovateľka pôvodne
domáhala aj v aktuálnom konaní. Dňa 18.1.2011 vydalo Ministerstvo hospodárstva SR rozhodnutie o
zmene rozhodnutia č. 4/1997 zo dňa 4.3.1997, na základe ktorého sa navrhovateľke priznala náhrada
za znárodnené nehnuteľnosti v sume 193.841,- eur.

Zodpovednosť navrhovateľa za výsledok konania je daná predovšetkým kvalitou jeho procesných
podaní a tiež postupom, ktorým v konaní uplatňuje práva. Samotný nárok ako predmet súdneho konania
je vo všeobecnosti charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými navrhovateľ odôvodňuje
svoj nárok, a žalobným petitom. Podriadenie zistených skutkových okolností pod určitú právnu normu je
úlohou súdu („iura novit curia“). Ak súd rozhoduje o nároku na plnenie na základe skutkových zistení,
ktoré umožňujú uplatnený nárok po právnej stránke podriadiť pod viac hmotnoprávnych noriem, je jeho
povinnosťou podľa príslušných ustanovení vec posúdiť a o nároku rozhodnúť, a to bez ohľadu na to, či
je v návrhu uvedený právny dôvod požadovaného plnenia. Navrhovateľ nie je povinný uplatnený nárok
kvalifikovať po právnej stránke. Rozhodujúcim je teda obsahové hľadisko, t. j. povaha práv a povinností
účastníkov, ktoré tvoria obsah tohto právneho vzťahu.

Navrhovanie dôkazov v občianskom súdnom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79
ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe,
vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní
pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a
vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih
vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 120 ods. 4 O.s.p.). Cieľom dôkaznej povinnosti
je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi
konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva
v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa
vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu
nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so
sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých
účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil
svoju dôkaznú povinnosť.
Je predovšetkým na osobe tvrdiacej, že jej prislúcha reštitučný nárok, tento riadne uplatniť a predložiť
potrebné dôkazy o jeho existencii. Predloženie návrhu na uspokojenie nároku na vydanie veci je
upravené vyššie uvedenými predpismi, jeho obsah je determinovaný tvrdenými dôvodmi vzniku tohto
práva.

Krajský súd mal za to, že okresný súd dospel pri posudzovaní nároku navrhovateľky k správnym
záverom. Ak navrhovateľka uplatňovala v konaní vydanie nehnuteľností, ktoré mali byť znárodnené v
rozpore s predpismi platnými v čase ich odňatia, mala tieto svoje nároky riadne preukázať, predovšetkým
predložením dôkazov, ktoré by popreli zákonnosť znárodňovacieho procesu, ku ktorému došlo na
základe zákona č. 118/1948 Zb. v spojení s vyhláškou MVO č. 675/49 zo dňa 23.4.1949 a podľa výmeru
Povereníctva priemyslu a obchodu č. 321-592/27-50 zo dňa 8.7.1950.
Základnou právnou normou, na základe ktorej došlo k znárodneniu majetku právnych predchodcov
navrhovateľky bol zákon Ústavodárneho Národního shromáždení Československej republiky č.
118/1948 o organisaci velkoobchodní činnosti a o znárodnění velkoobchodních podniků. Uvedený
predpis určoval definíciu veľkoobchodných podnikov, ktoré mali byť znárodnené vyhláškou ministra
vnútorného obchodu, na Slovensku po vypočutí povereníctva priemyslu a obchodu.
Z predložených pozemnoknižných vložiek vyplynulo, že právnym podkladom znárodnenia nehnuteľností
boli uvádzané predpisy. V čom spočíval rozpor s právnymi predpismi, ku ktorému malo dôjsť podľa
tvrdení navrhovateľky, nebolo v konaní tvrdené ani riadne preukázané. Účastníčka niekoľkokrát uvádzala
v konaní, že výmer Povereníctva priemyslu a obchodu č. 321-592/27-50 zo dňa 8.7.1950 sa nezachoval



ani v archívoch, z čoho vyvodzovala vznik jej nároku podľa § 6 ods. 1 písm. k/ zákona č. 87/1991 Zb.
Podstatou uplatnenia nároku v zmysle uvedeného predpisu bolo práve unesenie dôkazného bremena
v zmysle predloženia listín svedčiacich pravdivosti tvrdení navrhovateľky. Krajský súd mal za to, že v
tomto smere nárok nijako preukázaný nebol. V stave dôkaznej núdze navrhovateľka pristúpila k zmene
petitu návrhu na začatie konania, v dôsledku čoho sa predmetom prejednávanej veci stalo zaplatenie
sumy 627.000,- eur, ktorý nárok podľa úsudku odvolacieho súdu mal znamenať transformáciu pôvodne
uplatneného návrhu (vydanie nehnuteľností) na zaplatenie náhrady.

Na splnenie tohto „nového“ nároku však odporca nebol pasívne vecne legitimovaný, pretože uvedený
postup nedovoľuje znenie zákona č. 87/1991 Zb. Zákon v prvej hlave druhej časti definuje povinné
osoby ako štát alebo právnické osoby, ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona vec držia (§ 4 ods. 1), pričom
formuluje aj výnimky. Ďalšie ustanovenia § 5 a nasl. upravujú postup a podmienky vydania veci. Podľa
§ 13 ods. 1 uvedeného zákona finančná náhrada sa oprávnenej osobe poskytuje len za nehnuteľnosť,
ktorú jej nemožno vydať, alebo ak táto osoba požiada o finančnú náhradu podľa § 7 ods. 3, 4 a 5 zákona.
Podľa § 13 ods. 3 zákona písomnú žiadosť o finančnú náhradu treba podať na príslušnom ústrednom
orgáne štátnej správy republiky najneskôr v lehote jedného roka odo dňa účinnosti tohto zákona alebo
v lehote jedného roka odo dňa, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok, ktorým bol zamietnutý návrh
na vydanie veci alebo ktorým bola oprávnená osoba rehabilitovaná podľa zákona č. 119/1990 Zb. o
súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov, alebo v lehote jedného roka odo dňa, keď nadobudlo
právoplatnosť rozhodnutie, ktorým sa vyhovelo protestu prokurátora podanému podľa § 31; inak nárok
na finančnú náhradu zaniká.
Z obsahu a konštrukcie uvedených ustanovení vyplýva, že reštitučný nárok môže oprávnená osoba
uplatniť voči povinnej osobe len „in natura“, teda návrhom na vydanie veci. Návrh na začatie konania,
v ktorom navrhovateľka uplatňovala svoj nárok transformovaný na peňažné plnenie, nemohol byť
posúdený ako opodstatnený práve z dôvodu, že povinnej osobe - odporcovi by bolo možné (za
predpokladu preukázania žalovaného nároku) uložiť len povinnosť vydať vec. Finančné náhrady za
odňatý majetok poskytuje príslušné ministerstvo. V tomto zmysle aj okresný súd dospel k obdobnému
záveru.

Pokiaľ navrhovateľka v podanom odvolaní namietala, že súd nemal pripustiť zmenu návrhu na začatie
konania, ak vedel, že pri takomto postupe nebude možné rozhodnúť o vydaní veci, tieto argumenty
neboli posúdené ako dôvodné. Žiada sa uviesť, že zmena žaloby a jej pripustenie nesmie byť v rozpore
so zásadou hospodárnosti konania. To, či dôsledky určitého procesného postupu alebo úkonu sú v
súlade s touto zásadou, posudzuje súd. Ustanovenie § 95 ods. 1 O.s.p. dáva preto navrhovateľovi
možnosť zmeniť žalobu len so súhlasom súdu; súd zmenu žaloby nepripustí tiež vtedy, ak by výsledky
doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe (§ 95 ods. 2 O.s.p.). V
prípade nepripustenia zmeny žaloby pokračuje súd v konaní o pôvodnej žalobe, pričom navrhovateľ
môže uplatniť svoj nárok v novom konaní. Osobitne treba zdôrazniť, že úvaha, či výsledky konania, ku
ktorým sa dospelo pred navrhovateľom požadovanou zmenou žaloby, môžu byť podkladom pre konanie
o zmenenej žalobe, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a výsledkom vnútorného presvedčenia
sudcu a jeho myšlienkového postupu. Podmienky prípustnosti zmeny návrhu na začatie konania možno
hodnotiť len z hľadiska skutkového, nie právneho. Toto hodnotenie patrí len súdu rozhodujúcemu
o návrhu na pripustenie zmeny žaloby. Pokiaľ je ním súd prvého stupňa, žalobca nie je oprávnený
napadnúť odvolaním správnosť tejto jeho úvahy, lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa pripustila
alebo nepripustila zmena žaloby, nie je prípustné (§ 202 ods. 3 písm. f/ O.s.p.). Dokonca ani dovolací
súd, posudzujúci prípustnosť dovolania z hľadiska možnosti výskytu procesnej vady konania v zmysle §
237 písm. f) O.s.p., nemôže prehodnocovať správnosť tejto úvahy súdu. Na základe uvedeného zrejmé,
že námietky odvolateľky nebolo možné posúdiť inak ako nedôvodné; naviac tieto smerovali k tomu,
aby súd pri posudzovaní návrhu na zmenu žaloby hodnotil aj dôsledky na právne posúdenie veci, čo v
žiadnom prípade nie je prípustné.

Pre úplnosť sa žiada uviesť, že na vecné posúdenie uplatneného nároku v prebiehajúcom konaní mal
vplyv aj fakt, že o vyporiadaní reštitučného nároku navrhovateľky už rozhodol iný orgán - Ministerstvo pre
správu a privatizáciu národného majetku a následne Ministerstvo hospodárstva, ktoré neskôr zmenilo
rozhodnutie vydané pôvodne v roku 1997. Ak navrhovateľka už skôr žiadala uspokojiť svoje nároky
postupom podľa zákona č. 92/1991 Zb. (znárodnenie vykonané v súlade s vtedy platnými predpismi
bez poskytnutia náhrady) a následne v aktuálnom konaní tvrdila na základe úplne iných skutočností,
že o jej nároku má rozhodnúť súd podľa zákona č. 87/1991 Zb. (znárodnenie vykonané v rozpore s



vtedy platnými predpismi), nemohol súd na tieto vzájomne odporujúce si uplatnenia toho istého nároku z
rôznych dôvodov a pred rôznymi orgánmi neprihliadať. Reštitučný nárok navrhovateľky uspokojil správny
orgán na základe ňou tvrdených skutkových okolností, ktoré úplne odporovali tvrdeniam predkladaným
v aktuálnom konaní. Ak samotná navrhovateľka nemala sama ujasnený skutkový základ svojich práv,
nemohla dosiahnuť v konaní úspech. Stanoviská účastníčky prezentované v konaní pred správnym
orgánom, ktorého predmetom bol fakticky ten istý nárok, musel zobrať na zreteľ pri hodnotení dôkazov
aj súd v tomto konaní.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že k vysporiadaniu práva navrhovateľky došlo (naposledy rozhodnutím
Ministerstva hospodárstva zo dňa 18.1.2011). V prípade nesúhlasu s ocenením nároku vzniklo
navrhovateľke právo domáhať sa svojich práv osobitnou žalobou (§ 47 ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb.).
Hodnotenie konania, ktoré prebehlo na ministerstve, resp. nespokojnosť účastníčky s jeho výsledkom,
neprislúchalo súdu v aktuálnom konaní. Ani namietané nedoručenie privatizačného projektu nemohlo
byť predmetom posudzovania zo strany súdu, naviac ak rozhodnutie o privatizácii nie je rozhodnutím
vydaným podľa predpisov o správnom konaní a tiež nepodlieha preskúmaniu súdom (§ 10 ods. 9 zákona
č. 92/1991 Zb.).

Na záver považoval odvolací súd za potrebné pripomenúť, že reštitučné predpisy prijaté po zmene
spoločenského režimu mali zmierniť dôsledky postupov štátnych orgánov, ktoré odporovali základným
princípom ľudských práv. K obnoveniu nespravodlivo odňatého vlastníckeho práva v dôsledku jeho
prechodu na štát, príp. určené subjekty v období totalitného režimu na Slovensku podľa slovenského
právneho poriadku nedochádzalo automaticky, ale iba za splnenia zákonných podmienok, ktoré museli
byť účastníkom riadne preukázané. Účelom reštitučných zákonov bolo totiž zmiernenie krívd vzniknutých
v minulosti, nie ich úplné odstránenie, čo prakticky ani nebolo možné.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na
účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V odvolacom
konaní boli úspešní odporca a vedľajší účastník, náhradu trov odvolacieho konania si však postupom
podľa § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnili, preto rozhodol krajský súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto
rozsudku.

Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.